Dej je velmi jednoduchy: Zamilovany par sa tula zahradkarskymi osadami a pyta od ludi nepotrebne hadice. Je to dokumentárny film o zivotoch ludí v záhradkárskych osadách, o úniku z ruchu mesta a zhonu, o potrebe byť v súlade s prírodou. Nakoniec postavia spolu túto fontánu na sídlisku v parku, sedia v nej a okoloidúci nechápavo krútia hlavami, ale oni vedia, že this is love

no dopaze, asi by som este fakt mala vazne zvazit tu scenaristiku a reziu...

Ako sa pomaly blizi nove prevedenie legendarneho science fiction romanu Duna na strieborne platna, nechyba tomu ani patricny hype. Mozeme sa tesit na novu trilogiu z pera Briana Herberta a Kevina J. Andersona o napinavych intrigach na pozadi pestovania hmlodreviny na Ecaze, EA chysta ofenzivu na videoherne platformy v podobe pokracovania Duny II, tentokrat vo formate MMORTS zameranej na tazbu korenia (nakup novych modelov harvesterov z Ixu za realne peniaze uz denne vyvolava burlive reakcie na reddite), zle jazyky zas hovoria, ze Disney pripravuje dalsi spin-off zo sveta Hviezdnych vojen, ktory predstavi historiu Tatooine. Medzi tymito mozno tuctovymi, mozno prekvapivymi doprovodnymi javmi novej velkej, filmovej Duny, sa ako past na oko, ako sklena kocka v pamiatkovej zone, ako nehanebny Diogenes so svojim sudom na Agore, tyci nenapadna, no kontroverzna novela Lost Dune ci Stratena Duna z pera autorky Chalice Corrino, ktora zatial, nepoznana, unika pred zalobami kvoli copyright infridgementu.

Identita autorky je zahadou nielen pre sudy, ale aj citatela. Jej britky, ba az cynicky humor pripomina starych dystopikov Orwella ci Wellsa, no zmysel pre fyzikalne a sociologicke detaily zas novu retro-scifi vlnu. Napriek zvlastnemu, gramaticky neraz az svojvolnemu jazyku sa spekulovalo, ze autorom je v skutocnosti Liu Cixin, ktoreho oceneny roman Problem troch telies sa pomaly dostava aj na pulty nasich knihkupectiev. Ini porovnavaju styl pisania Chalice Corrino s K.J.Parker, autorom (ci autorkou) fantasy noviel ako Blue and Gold ci Devices and Desires. Obidvaja dotycni (Liu aj Tom Holt, ktory sa za pseudonymom Parker zrejme ukryval) samozrejme akukolvek spojitost s dielom odmietaju, pricom Liu dokonca podal zalobu za ohovaranie, kedze podla jeho slov nieco "tak povrchne, plytke a zlomyselne" ako Stratenu Dunu, so sujetmi "zo styroch patin okopirovanych z Game of Thrones" by nikdy nemohol napisat.



Opomenme vsak zaloby za plagiarizmus, hruby disrespekt voci zakonnym licenciam aj samotnemu dielu Franka Herberta, ktore je v novele nielen postavene na hlavu a prekrutene, ale niekedy vylozene parodovane, a oplzlo hanene. Novela je predsa len osviezenim, kedze sa rozchadza nielen s nespocetnymi pokracovaniami a prequelmi z ruk oboch Herbertovcov, ale aj so samotnym povodnym romanom. Nespada ani tak do zanru tradicneho scifi, ako skor alternativnej historie, byt ide o fikciu vo fikcii, pre fikciu.

Dej sa zacina este pred koncom prveho zvazku, pocas osudneho utoku Harkonnenovcov na Arakeen. V sugestivnej scene nakladaju sardaukari mrtvolu mladeho Paula Atreida do ornitoptery; okolnosti jeho smrti nie su jasne, no imperator jeho smrt baronovi Harkonnenovi zataji, drziac ho v neistote, zatial co telo pochova v ne-priestore na Saluse Secundus. Nasleduje az gycovo sentimentalny opis jeho placucej matky, v putach odvezenej k baronovi, blizko pripominajuci zufalu Catelyn zo Storm of Swords. Pri pohlade na nu sa rozcitlivie aj omameny vojvoda Leto, ktory v ziali svoj smrtiaci vydych minie na prveho sardaukara co uvidi. Jessiky sa zmocni harkonnensky mentat Piter de Vries, ktory ju posle svojim kontaktom na Tleilaxe, umierajucim zvedavostou kvoli jej role v tajomnom programe zvanom Kwisatz Haderach.

Po tychto prvych, placlivych momentkach nasleduje prestrih o 14 rokov, kde zacina uz iny dej, skor pripominajuci dynamicke tahanice povodnej Duny. Na zaciatku sa zda, ze ide o bezny generacny konflikt. Na jednej strane starnuce, rozvazne stalice ako padisah-imperator Shaddam IV., ctihodna matka Gaius Helena Mohiam ci baron Vladimir Harkonnen sa snazia udrzat status quo, na druhej mladi, temperamentni hrdinovia osnovaju intrigy na ich zvrhnutie. Feyd-Rautha Harkonnen, baronov synovec a neohrozeny vladca Arrakisu, ziska vdaka svadbe s imperatorovou dcerou Irulan narok na imperialny tron. V zalohe drzi svoje ("za par kvapiek dazda, za par stromcekov") sfanatizovane fremenske hordy, stale znizujuc legalny predaj korenia, aby vylakal utok sardaukarov. Dospievajuca Alia Atreides, vychovana na Tleilaxe, je zbehla v ich teologii a oblubena v tamojsich vyssich kruhoch, ktori ju vydatne podporuju v presadzovani narokov na Caladan aj Arrakis. Postupne sa z tejto zatrpknutej, mudrujucej adolescentky stava novy Muad'Dib, ktory si cynicky pestuje kult osobnosti a pomocou strachu a krutosti dosahuje svoje ciele. Na pozadi sa crta ideologicky boj Bene Tleilaxu a Bene Gesserit ako zastancov prirodzenej a selektivnej evolucie, dialektiky negativnej a pozitivnej, alebo, v dunovskom slovniku, medzi idealmi Arafelu a Kwisatz Haderacha, ktore, na rozdiel od povodnej serie, naberaju velmi jasne kontury v podobe hviezdnych nomadov na ne-koraboch v sluzbach Alie, a v neohrabanych snahach Feyd-Rauthu zmocnit sa jej genov, k comu je subtilne vedeny gesseritkami v radoch jeho konkubin - a samozrejme majsterkou konspiracii Irulan.



Dielo sa nestiti hrubych paralel s dneskom. Ziadna Zlata stezka, skor ten Arafel, zatemnene mysle v sluzbach zvrhlych ideologii, presadzovanych charizmatickymi, cynickymi vodcami, ktori sice svoju moc prakticky dostali naservirovanu, no bez stipky vdaky ci milosti sa vrhnu aj na byvalych chlebodarcov ci podporovatelov. A tak Alia (pozor spoiler) necha nainfikovat celu populaciu Caladanu smrtelnou pohlavnou chorobou, aby zabila par legii sardaukarov alebo, v tejto verzii Duny, Harkonnenom oddany Stilgar necha vlastneho syna prepasovat spalovac kamena na Tleilax, aby tu vykonal samovrazedny atentat... bezcitnost nabera kozmickych meradiel, a to sa este Feyd-Rautha bije do prs, ze keby svojich fremenov vypustil robit dzihad do vesmiru, ako to chceli, tak by to malo takych 50-60 miliard obeti (pre pamatnikov Spasitela Duny). Konflikty su mensie, vlastne obmedzene len na par planet, no o to maju vacsiu publicitu a tazsie sa riesia, ludia utekaju z chudobnych, odlucenych planet na bohatsie, alebo rovno do Rozptylu. Kratkozrakost a besna snaha o okamzity zisk porazaju predvidavost a dlhodobe plany. Irulanino opovrzlive "ty nie si Kwisatz Haderach" rezonuje celym dielom, aj ked Feyd-Rautha sa v momente len v kutiku ust pousmeje, a ona (pre Dunu tradicne) prehltne nasucho.

Aj taka je tato Duna pre 21.storocie, aj ked plytko a chybne napisana, v podstate u nas nedostupna mimo pdfiek na ruskych piratskych serveroch. Stratena.

Neraz sa stane, že autor svojim dielom rozvíri celospoločenskú diskusiu. Mohlo by sa zdať, že žáner severských detektívok je už značne ošúchaný a nemá čo ponúknuť. Zo začiatku sa zdalo, že nebude tomu inak ani v prípade Thora Albertsena a jeho Fatamorgány. Nič však nie je ďalej od pravdy. Už názov knihy napovie, že hranica medzi zdaním a realitou, bude v tomto prípade riadne tenká.
Príbeh Albertsenovej knihy sa začína nečakane na prelome októbra a novembra. Hlavný hrdina – alebo skôr antihrdina - Ole Bredrup Sæverud, nastúpi ako nový policajný riaditeľ v Tromse. Sæverud je ctižiadostivý policajný šéf a nič nechce nechať na náhodu. Krátko po jeho vymenovaní, sa v okrsku začnú diať zvláštne veci. Ohavné zločiny otriasajú stodvadsaťtisícovou populáciou. Akoby nejakou šťastnou náhodou, Sæverud vždy s veľkou dávkou správne namierenej severskej intuície, vypátra vinníka, ktorého usvedčia naoko neodškriepiteľné dôkazy.
Verejnosť je na jednej strane zarmútená a zhrozená z nárastu kriminality, no na druhej strane vďačná a oslavuje Sæveruda ako hrdinu. Pocit neistého – ale predsalen bezpečia – naruší nečakané odhalenie. Po istej, celkom dlhej dobe totiž vyplávajú napovrch nové skutočnosti, ktoré čoraz viac ukazujú smerom k Sæverudovi. Jeden z jeho podriadených, si totiž všimne a vysloví podozrenie, že Sæverudove reakcie na zločin sú až podozrivo promtné a presné. To ešte netuší, že je na stope kauzy, ktorá nemá v celej histórii nórskej polície obdobu – Sæverud totiž celú tú dobu finguje zločiny a našije ich na nič netušiace náhodné obete tak, že spácha zločin hneď dva krát: Prvý krát keď spácha samotný zločin a druhý krát, keď usvedčí nevinného človeka.
Kniha Fatamorgána nie je literárne ničím výnimočná. Motív ctižiadostivého antihrdinu, ktorý neváha pre svoju slávu a uznanie páchať ohavné zločiny, je starý ako literatúra sama. Čo je však na knihe Thora Albertsena zaujímavé, je nezvyčajná slučka medzi fikciou a realitou. Thor Albertsen tak veľmi túžil upútať na svoju knihu pozornosť, že sa rozhodol hlavnú postavu beštiálneho policajného riaditeľa pomenovať podľa reálneho obvodného riaditeľa v Tromse.
Podarilo sa. Albertsenovo literárne počínanie vyvolalo celoštátny škandál a rozhorčenie. Nepísanou zásadou spisovateľov totiž je, že nikdy nezneužívajú na popisovanie fikcie reálnych ľudí. Na druhej strane kniha vyvolala aj veľký záujem a celý náklad sa rozpredal hneď po tom, ako sa roznieslo, že kniha bola napísaná takýmto obzvlášť nečestným spôsobom.
Okresný policajný riaditeľ v Tromse – Ole Bredrup Sæverud, ktorý bol v skutočnosti veľmi čestný človek, túto krivdu neuniesol a utrpel bližšie nešpecifikované zdravotné ťažkosti. Tie mu naďalej neumožňujú zastávať jeho pozíciu. A tak – kombináciou nešťastnej náhody a nečestného počínania ambiciózneho spisovateľa Thora Albertsena – spôsobil tento literárny počin to, čo v závere opisoval: odstúpenie policajného riaditeľa Oleho Bredrupa Sæveruda. Aj keď príčina straty pracovnej pozície bola diametrálne iná. Zaujímavosťou tiež je, že Nórsko po tomto počine prijalo zákon zakazujúci používanie mien verejných činiteľov a zákonom chránených ôsob v literárnych dielach.

Jordan Ljubomirov Kaladzijski, najnovsi prirastok do bohatej bulharskej spisovatelskej sceny, sa hned svojim prvym dielom zaradil medzi velikanov sucasnej tvorby - a to nechtiac. Jeho kratky roman General Tarradellas povodne vznikal ako fiktivna historia, ktoru, podla svojich slov, vytvaral na skole pocas nudnych prednasok o balkanskej historii, ktore navstevoval pocas studia dejin v Bratislave, kde len minuly rok uspesne spromoval. Ako sam hovori, inspiroval ho vyrok znameho historika Setona-Watsona, ze ak by albigenska krizova vyprava v 13.storoci nebola byvala uspesna, mohol vzniknut velky narodny stat tiahnuci sa po pobrezi od Rima po Barcelonu. Z tejto mohutnej inspiracie Kaladzijski odvijal dalsie udalosti, ktore skulminovali v kratkom, ani len 107-stranovom (v bulharskom originale) texte.

Hlavnou postavou romanu je mlady Ferran z byvaleho Languedocu, ktory pracuje v Bavorsku ako programator v nemenovanej megakorporacii. Languedoc, ako nazyva Kaladzijski Seton-Watsonovo hypoteticke imperium, totiz upadol v 90.rokoch 20.storocia do obcianskej vojny, v ktorej prevazne katolicki Provensalci bojovali proti katarskym (v slovenskom preklade "kacirskym") Katalancom a moslimskym Akvitancom. Uz dost aj tak zbedaceni rokmi komunizmu (Ferran, ako mlady lavicovy intelektual, to nazyva samozrejme len ako "държавен квази-социялизъм") v Zapadnej Europe, vojnou strapeni Languedocania hufne migruju na vychod, kde v krajinach ako Bavorsko, Polsko ci Svedsko s hlavnym mestom v Novgorode dru na tych bohatsich.





Kedze Ferran ako "zapadoeuropsky imigrant" sa musi uspokojit s podpriemernym platom, neustale hlada nove prilezitosti, az nadabi na nejaku menej znamu firmu, kde s chutou prejde. Z interview ho ale unesu dvaja ozbrojenci niekde o Alp, aby sa dozvedel, ze si ho vyziadal general Manuel Tarradellas, hladany vojnovy zlocinec z obcianskej vojny v Languedocu, ktory je na uteku z medzinarodneho tribunalu v Danzigu. Snazi sa dostat do Montpellieru na audienciu ku kacirskemu papezovi Benetovi XVI., no chce sa vyhnut Provensalsku. Po akomsi post-cyberpunkovskom opisnom interludiu z plechoviek zleho piva vyuzivanych ako anteny, drevenych notebookov (ze kvoli nizsej tepelnej stope) a inych vymozenosti sa dej dostava na uroven spionazneho, ba ponorkoveho filmu. Ferran nedobrovolne vymysla rozne sposoby ako oklamat vsadepritomne bezpilotne lietadla Severobaltickej aliancie (NBTO), dedincanov podplatenych americkymi spionmi, high-tech modre prilby na janovsko-milanskych hraniciach, ci katolickeho teroristu, ktory mu je neustale v patach, aj ked je vybaveny len jednym nozom.

Roman sice dejom nijak nezaujme, kritikom hned udrel do oci tazky uder autora proti balkanskym stereotypom, aj ked samotny Balkan nahradili Alpy a Juhoslaviu ine pre nas dovolenkove destinacie. Tazku kritiku sucasneho geopolitickeho narativu i vnutropolitickeho nacionalizmu ukazuje aj na trpko-usmevnych momentoch provokativneho odhalovania sochy Innocenta III. v kacirskej Savone, akvitanskom nackovi, ktory odmieta "germansku teoriu" zalozenia Franskej rise ("КОЙ е това казал? Ние бяхме тук от година на Кристус!"), strach z "languedocizacie" Blizkeho Zapadu po vypuknuti revolucie v Maroku, odkazy na vseobecne zname filmy Amira Castorezzu, vyjadrujucimi temperamentneho ducha Languedocanov, ako aj na epizode novinara z Burgundska, ktory je urazeny, ked jeho krajinu nepovazuju za Europu strednu, ale zapadnu. Uplnym golom je katalansky premier Ruiz, ktory akoby z oka vypadol demagogickym velikanom Putinovi, Orbanovi ci Borisovovi: byvaly kulturista s 50% pri kazdych volbach, s chutou rozdelujuci rezorty medzi byvalych akcionarov firiem z povojnoveho realitneho boomu. V jednom momente prebera Nobelovovu cenu za mier, no napokon odstupuje po hanebnej intervencii v provincii Aragon, ktoru musi navyse uznat za nezavislu.





Omnoho viac ale citatela moze sklamat nedostatok kritiky samotneho generala Tarradellasa, ambivalentny pristup Ferrana k jeho vojnovym zlocinom ("а де, те си питаха това"), ako aj podivnu zmes stokholmskeho syndromu a pristupu k politizovanemu nabozenstvu, ked Ferran s Mariou, jednou z generalovych vojaciek, odidu s pozehnanim kacirskeho papeza naspat do Alp zalozit v katolickom Bavorsku akusi krestansku verziu al-Kaidy. Z bombardovania Barcelony NBTO v zaverecnej apokalypse priam srsi amerofobia, aj ked hlavnym strojcom tohto humanitarneho bombardovania je skor avanturista svedsky prezident, ktory sa svojimi Gripenmi snazi odviest pozornost od financnej krizy.

V skratke, osobne neverim, ze sa takymto dielom bude Kaladzijski moct vyrovnat inym hviezdam sucasnej spisovatelskej sceny ako Alek Popov ci Elena Alexieva, no na debut to nie je zle. Svoje historicke znalosti vie podat zivo, jeden kritik ho stihol nazvat plovdivskym Ecom, no bude kazdopadne musiet ulavit zo svojej naivity, ak chce oslovit aj citatelov, ktori jeho nazor na Ameriku nezdielaju.

Jedneho rana sa pan m. rozhodol, ze napise poviedku, pretoze zacal znenazdajky prekypovat inspiraciou. Uz po par vetach pisania si ale uvedomil, ze je prilis stotozneny s hlavnou postavou. Kedze nebol ten typ, co sa rad zdoveruje so svojimi intimnostami, no na druhej strane sa mu namet velmi pacil, rozhodol sa perspektivu podavania pribehu zakamuflovat.

Pretoze predpokladal nenaivneho citatela, nemohol sa uspokojit s prostou rozpravou v tretej osobe a tak sa rozhodol zajst dalej a vyvinul postavu rozpravaca, tlmociaceho pribeh niekoho ineho. Niekto iny bol v tomto pripade archeolog, ktory vykopal velmi ojedinele spisy v dennikovej forme a pre unikatnost ich obsahu, rozhodol sa nedat ich do ustavu, ale cital ich po veceroch svojej zene. Teraz v kratkosti ku spisom, ktore sa maju stat taziskom nasho pribehu:

Bolo v nich mapovane relativne kratke obdobie zivota isteho panovnika. V ramci tohoto obdobia chodil panovnik kazdy jeden den do dvorneho divadla na to iste predstavenie, ktore si dal zinscenovat na vlastnu poziadavku a vlastny namet. Hlavny protagonista stelesnoval samotneho panovnika a v priebehu predstavenia zachytaval jeden obycajny den jeho zivota. Bol to vsedny den v tom pravom zmysle slova, pretoze panovnik prezival kazdy jeden den uplne rovnakym sposobom. To bol prave aj dovod, preco si nechal toto predstavenie zinscenovat - chcel sledovat sameho seba a zistit ako je mozne, ze kazdy jeden jeho den je o tom istom.

Archeologa tento pribeh fascinoval, no jeho zena nevidela v jeho pocuvani takmer ziaden zmysel. Kazdym dnom sa archeolog pri citani stretaval s coraz vacsou nechutou, napriek tomu, ze bol stale blizsie k velkolepemu vyjaveniu - a prave to sa citatelovi mohlo zdat ako kamen urazu, ktory nedovoli panovi m. dokoncit pribeh.

Lenze nebolo to toto vzajomne manzelske nepochopenie. Nemal v tom prsty dokonca ani samotny pan m., ktory sa uz citil bezpecne zakukleny v pradive rovin svojho pribehu.
Bol to rozpravac, ten vyjebany PRIPIC, ktory z neobjasneneho dovodu, ci uz nechcel alebo nemohol dokoncit toto rozpravanie.

Je tvoj život v troskách? Nevieš polhodinu otvoriť konzervu? Píšeš diplomovku? Chystáš svadbu? Máš smrteľnú chorobu a ostáva ti málo času? Fúzuješ korporáciu? Odskoč si do súťaže, ktorá od základu prebuduje tvoje superego.

Ostatní víťazi:

Prvé kolo "pseudoodborný článok" víťaz http://kyberia.sk/id/6418332 http://kyberia.sk/id/6422821

Druhé kolo "erotický skeč" víťaz http://kyberia.sk/id/6455371

Tretie kolo "bezmocnosť" víťaz http://kyberia.sk/id/6533162

Štvrté kolo "POSADNUTOSŤ" víťaz https://kyberia.sk/id/6698818

Piate kolo "Dyatlov Pass incident " víťaz https://kyberia.sk/id/7153402

Šieste kolo "úzkosť" víťaz https://kyberia.sk/id/7272126

Siedme kolo "Nekontrolovateľnosť libida" víťaz https://kyberia.sk/id/7576006

Ôsme kolo "Kapitulácia" víťaz https://kyberia.sk/id/7831685

Deviate kolo "Posledný deň" víťaz https://kyberia.sk/id/7882593

nemozem s tebou nesuhlasit, ale dovol aby som spomenul najnovsiu performance akademickeho spachtliara Mgr. Art. Juraja Krebetulisovského, ktory sa sam zaspachtloval v rohu miestnosti aby poukazal na osamelost a izolovanost akademickeho spachtliara v realnom svete.

bolo to dych vyrazajuce a malo to neuvertielne kritiky.

OSEMNÁSŤ A POL TÝŽDŇA AKO KOKOT
(alebo Kto Chytá v Šite)

stručný obsah diela:

90. roky 20. storočia je obdobie, nad ktorým si takmer každý dvadsiatnik, či tridsiatnik povzdychne s príjemnou nostalgiou. Pásky, prvé napaľovačky, oblečenie, hudba, a všetky ostatné drobnosti, ktoré už dnes vnímame ako zastaralé, sa nám objavujú v zápiskoch, ktoré vyšli na svetlo sveta až nedávno. Objavené ako súbor na diskete, ktorý fungoval ako časozber a zároveň denník opisujúci udalosti od leta do decembra roku 1997. Autorom a zároveň protagonistom je Gustáv Nárožný, ktorého kamaráti a známi prezývajú Gunár. Všetky udalosti sú zaznamenané v jednej mailovej konverzácii medzi ním a mladým dievčaťom z Prahy.

Príbeh začína prisťahovaním Gunára do Bratislavy. Jeho rodičia dostali lukratívnejšie miesto a spolu s ním aj možnosť lacno kúpiť byt na Dlhých Dieloch. Nárožní sa vrátili z dovolenky v taliansku, odkiaľ si 16-ročný Gunár okrem mušlí priniesol aj emailovú adresu susedy z vedľajšieho bungalowu. No kým sa Gunár odvážil na letný románik, jeho matku poštípala nebezpečná medúza a dovolenka musela byť zo zdravotných dôvodov predčasne ukončená.

V novej škole je Gunár relatívne obľúbený. Ide mu matematika a fyzika a jeho bezkonfliktná povaha si získa takmer každého. Despotického učiteľa matematiky pred celou triedou strápni, keď v rámci jednej odpovedi vysvetlí celé učivo tak, že ho pochopia všetci, najma skupinka beznádejnej partie kamarátov, ktorím celý učiteľský zbor veští, že nezmaturujú. Preto ho presvedčia, aby ich doučoval matematiku - v bare, kam chodia po škole fajčiť. Nový predmet - informatika - je zároveň úvodom do programovania. Gunár hravo vládne pascalu a preto má čas písať zo školského počítača maily svojej letnej známosti. Všetky maily si kopíruje na disketu v txt súboroch, aby ich mohol doma čítať. Svoje dojmy z mesta opisuje v prvom maili.

Suseda mu odpisuje, že v Prahe začala pomáhať v bare, kam chodia hrávať vychytení DJovia z nemecka.

Gunár sa začína zaujímať o hudbu, ktorú objavila a jeho spolužiaci ho radi pozvú na chatu na víkend. Organizuje ju starší brat jedného z nich a preto je na chate veľa alkoholu. Gunárove pásky nahraté z rádia neuspejú, ale zato sa kvalitne opije a spolu s ostatnými pretancuje celú noc. Dokonca pomáha aj frajerke spolužiakovho brata, ktorú nájde prepitú v bezvedomí v lese. Rozprávajú sa, chce odporučiť nejakú hudbu. Ona mu na druhý deň na odchode požičia CD Dead Cities od FSOL.

Gunár stretne opitých metalistov na sídlisku a tí ho zmlátia. Samozrejme, mu aj rozdupú požičané CD, ktoré sa nedá zohnať. Toto všetko píše svojej kamarátke v maili. Ona mu sľubuje, že mu nejaké môže zohnať. Gunár to tají, no spolužiak už po ňom CD chce. Preto ďalšia mailová komunikácia je o urgovaní CD, ktoré mu ona nakoniec objedná Berlína na jeho adresu.

CD stojí 800 korún, ktoré Gunár ukradne rodičom zo skrine a posiela poštovou poukážkou do prahy. Príde mu však napálené CD s ofoteným obalom. Gunár sa priznáva spolužiakovmu bratovi. Ten mu odpúšťa a chce vedieť, kde sú metalisti. Všetci spolu idú do U-clubu na akciu a cestou domov prepadnú metalistov na koncerte v Dúbravke. Počas bitky je ranený aj spolužiakov brat. Našťastie ho zachráni príchod sanitky.

Gunár sa sťažuje svojej kamarátke, aký podraz na neho urobila a ona sa ospravedlňuje. Teraz chodí s DJom, ktorý mu donesie originál zadarmo. Majú prísť hrať do Bratislavy, môžu sa stretnúť.

Gunár je zo vzťahu jeho kamarátky s DJom znechutený, pascal ho už nebaví, začína s Cčkom. Postupne sa zdokonaľuje, ale zhoršuje sa mu prospech z humanitných predmetov. Rodičia začnú hľadať zvyšné peniaze, navzájom sa obviňujú, kam ich kto dal. Gunár sa prihlasuje do programátorskej súťaže, ktorú vyhrá. Prvou cenou je napaľovačka. Rýchlo rozbehne biznis - napaľuje CDčka. Celá škola mu je vďačná, konečne si všetci môžu dovoliť kvalitný formát za nízku cenu. Gunár hravo zarobí peniaze, vráti ich rodičom. Vystúpenie DJa-frajera sa blíži, akcia je takmer vypredaná. Gunár však dostáva na guestlist všetkých kamarátov.

Na akcii konečne Gunár stretáva svoju susedu z bungalowu. Za peniaze z napaľovania doniesol aj fľaše tvrdého, ktorými si získa celé zákulisie. Stále viac opitý dostáva pocit, že on by mal byť na DJovom mieste a tak začne robiť kamarátke neslušné návrhy. Nájde ju však na záchode brať drogy. Je znechutený a odchádza.

Elektronická hudba u neho skončila, preto objavuje čaro grungeovej scény. Nič pre neho nemá zmysel a začína sa opíjať na koncertoch. Napaľuje CDčka nirvany a pearl jam. Posledné maily sú strohé, Gunár už neverí, že sa niečo zmení. Na posledné tri už ani neodpísala, keďže jasne deklamoval svoje sympatie ku kapele Nirvana.

V útrobách internetu sa pravdepodobne ukrýva mono ďalšieho, keďže online bol vypátraný mail, kde si protagonisti píšu po dlhých rokoch a na celej veci sa smejú. Z Gunára sa stal sieťový administrátor a z jeho kamarátky úspešná právnička v europarlamente. Odkazujú na ďalšie maily, ktoré neboli dochované, a pravdepodobne sú stratené na premazaných disketách.

Red birds will fly out of the east and destroy Paris in a night (premietanie)
kedy: v sobotu 07. 05. 2011 o 20:30

Cyklus 'Kvety periférie' vám tentokrát prináša poľský film režiséra Adalberta Młynarskeho z kolekcie LTM (Literary Titled Movies).

Na pozadí tragického príbehu mladej Oľgy (ktorá sa pri svojej práci, na Európskej ceste 28, predstavuje ako Paris) môžeme sledovať najmä tri druhy periférie, každú s vlastnými danosťami. V prvom rade to je periféria viazaná na diaľkovú cestu a periféria Nemecko-Poľského pohraničia. Ďalej je to periféria predmestia nemeckého mesta Pasewalk: jednotvárna, 'kobercová' zástavba rodinných domov, kde niet kam ísť (len sa odviesť domov k sobotnajšej kosačke, psovi a manželke). A práve odtiaľ, zaľúbený do Paris, po večeroch uniká Franz k ceste E28. S poslednou perifériou panelových blokov v suburbii mesta Szczecin, ktoré je prostredím poľských dresiarov, sme oboznámení ešte pred tragickým vyvrcholením noci, počas ktorej vyhasne život Paris v 'rukách' dresiarov, neznajúcich mieru.

Premietanie sa koná na rampe v podchode železničnej zástavky: 'Pezinok Zástavka', viď mapa na stránke. Začína o pol deviatej, po príchode vlaku z Bratislavy. Film trvá 92min. po ktorom môže následovať prípadná diskusia. Posledný vlak do Bratislavy odchádza 23:10.

viac info na: http://kvetyperiferie.szm.com/

Alebo krábä, čížä, pávä.

Rozhodne však nesmieme zabudnúť na duálny fenomén protonordickej kultúry:

Sôbä.

Obr. 1: Sôbä

Napriek ťuťuli-muťuli obrázku sa netreba nechať zmiasť; sôbä je práve na takýto efekt stavané.

Totiž, po rozmachu kultu sôvä Odinovi poklesla uctievanosť; podľa prieskumu verejnej mienky a uctievanosti agentúrou JLAKK[1] sa v prime time prepadol zhruba o polovicu — a to Odin predsa nemohol dopustiť. Vytvoril teda kópiu očividne úspešného formátu a keďže vtedy ešte neexistovala Rada pre uctievanie a religiomisiu, pomenoval ho — sôbä. Zneužil takto napríklad početnú komunitu kastílskych utečencov, ktorí mali Reconquisty už plné zuby a odsťahovali sa žiť pokojne na sever a ktorí vnútri slova nerozlišovali "b" a "v", takže "sôbä" a "sôvä" vyslovali úplne identicky.

Sôbä bolo už od svojho stvorenia zamerané na čo najširšie davy. Kult sôbä bol otvorený komukoľvek, šikovne kopíroval silné stránky sôvä a vyhýbal sa prešľapom objaveným sôväťom. Sôbä bolo krásne mláďatko, spúšťajúce v nordických ženách materský pud a v ich partneroch pud sebazáchovy, takže neexistovali nepozitívne reakcie na príchod nového kultu. Sôbä bolo zobrazované v maľbách, praveké jaskynné kresby sa jemne doretušovali, aby na nich bolo sôbä jasne viditeľné a anglosaský obchodník William Board začal stavať malé sošky a obrázky sôbä popri cestách v celom regióne. Vznikol tanec Sôbä,


Obr. 2: Ženy v tradičných krojoch tancujú tanec Sôbä.

vtedajšia národná banka SOT[2] vyrazila mince so sôbäťom a ľudové remeslá začali postupne integrálne inkorporovať sôbä. Zobrazenie sôbä zvyšovalo predajnosť akémukoľvek tovaru, obzvlášť medovým výliskom, vikingčatá po sôbäti jednoducho šaleli.


Obr. 3: Naľavo minca, napravo ukážka dobového ľudového umenia.

Výhrady o plytkosti, komerčnosti a absencii histórie však nenechali na seba dlho čakať. Ozvalo sa viacero hlasov brániacich pôvodnú vikingskú históriu a tradície, pôvodné sôvä oproti rýchlokvasenému sôbä. Až do krajnosti to potom vystupňoval Erik Svensson svojím povestným prejavom, ktorý zakončil vetou
Podpory sa mu však príliš nedostalo; aj najortodoxnejší sôvisti po prejave kritizovali Erika za preháňanie, absurditu a extrémizmus.

A Odin si zatiaľ pokojne mädlil ruky. V boji za sôbä plánoval vytrvať, a tak ostošesť podplácal deti medovými výliskami v tvare sôbä. Stalo sa však, čo nečakal. Detiská si sladkosti nespojili so sôbä. To až v druhom rade. V prvom rade si ho spojili s bradatým a potučnelým Odinom v červenom kabáte, ktorý si sám z medových výliskov hojne ujedal. Sôbä síce vláčil všade so sebou, ale — koho by zaujímal záprah saní, keď vám niekto dáva dobroty, ruku na srdce.

Nuž a Odina to prestalo baviť, pretože si uvedomil, že takto sôbäťu znižuje popularitu. Avšak, čo sa stalo, už sa neodstane; deti už vyžadovali potučnelého bradáča rozdávajúceho sladkosti a odvtedy musia otcovia, ak chcú mať doma pokoj, suplovať Odina aspoň raz do roka.

Odin a sôbä ako takí už z našej kultúry možno vymizli, ale vo svojich myšlienkach, ideách, odkaze a smerovaní spoločnosti prekvitajú a zdá sa, že toho majú ešte veľa pred sebou.
—————————————————————————————————————————————
[1]: Joka lukee alaviitteet, karvainen kämmenet.
[2]: Se on totta.

Čudesná vražda kudlou.

Olaf Ampler, rodák z Mannheimu, je spisovateľ, ktorý až na sklonku života prekročil hranicu priemernosti, bohužiaľ asi nie smerom, ktorý očakával. Jeho posledná kniha Čudesná vražda kudlou sa pravidelne umiestňuje v rebríčkoch najzvláštnejších (čítaj – najhorších) kníh histórie, čo má však aj pozitívnu stránku, lebo sa tým pádom okolo nej vytvoril kult obdivovateľov. Od jedného z týchto fanatikov som knihu dostal a zo zaujímavosti ju (so značnou námahou) prečítal.
Ide o pokus o klasickú anglickú detektívku v štýle “hostia v letnom sídle”, no kniha je značne poznamenaná autorovou roztržitosťou, ktorá sa s jeho zvyšujúcim vekom len zhoršovala. Neexistuje niečo ako jednota času alebo miesta. Ampler sa silou mocou snaží dej udržať vo viktoriánskom Anglicku, ale nedarí sa mu to. Chvíľami sa ocitáme vo víre druhej svetovej vojny, potom zase niekedy v stredoveku, jedna pasáž sa dokonca odohráva v bližšie nedefinovanej budúcnosti. Týmto časovým posunom však nie sú postihnuté všetky postavy naraz, keďže spisovateľské klišé "moje postavy si žijú vlastný život" u Amplera skutočne platí. Potom sme svedkami absurdných rohovorov, ktoré nedávajú žiadny zmysel, ale napriek tomu sa tiahnu cez niekoľko strán a čitateľ sa z nich nič podstatné nedozvie. Uvediem krátky príklad – pri pití poobedňajšieho čaju prebieha debata o dedičstve, počas ktorej spisovateľ nechtiac premiestnil doktora Bellridga niekam do stredoveku a zvyšok rozhovoru sa vynie asi v tomto zmysle:
"Pán doktor, podajte mi fotografiu."
"Čo je to fotografia?"
"To je ten obrázok na stene vedľa šijacieho stroja."
"Čo je to šijací stroj?"
Načo sa doktor zo zúfalstva, keďže vidí, že je akosi mimo, siahodlho rozhovorí o akýchsi poľnohospodárskych problémoch (strany 150 – 183).

Ampler okrem neschopnosti udržať postavy v jednotnom čase zabúdal na dejovú líniu, alebo žiadny dej knihy nemal pripravený a priebežne si ho vymýšľal počas písania, pričom nebral do úvahy (alebo nebol schopný brať) už dovtedy napísaný text. Preto postavy konajú zmätočne a bez akejkoľvek motivácie (resp. ich pohnútky sa stále náhodne menia). Z vraha sa stane vyšetrovateľ a z milujúcej slaboduchej dcérenky sa stáva zmyselná femme fatal. V praxi to potom vyzerá napríklad tak, že notár zákerne zavraždí starého pána, vbehne do salónu a zúfalo kričí "lord je mŕtvy!!!", pričom v ruke drží zakrvavenú kudlu. Hostia sa nahrnú do knižnice pozrieť sa na mŕtvolu, nato doktor Jackson rozrazí okno a utečie do záhrady, pretože Amplerovi sa zazdalo, že on je vlastne vrahom namiesto notára. Pravdaže ostatní ničomu nerozumejú a len zmätene poťahujú briadkami.
Fanatickí Amplerovi obdivovatelia popierajú spisovateľovu roztržitosť (týmto eufemizmom sa v jeho prípade myslí skôr demencia) a tvrdia, že vytvoril geniálne dielo, v ktorom symbolicky kritizuje amorálnosť a plytkosť modernej doby, kedy ľudia nekonajú na základe vlastných pohnútok a úvah, ale sú nevedomky ovládaní ktovie kým. Niečo na tom možno bude. Počas druhého čítania som si naozaj všimol náznaky – kde tu utrúsená mimovoľná poznámka, zvláštne gesto, nepatričné slovo a pod., ktoré skutočne akoby naznačovali, že postavy knihy nesúhlasia s tým, ako ich autor presúva hore dole z jedného časového obdobia do druhého a ako sa stale mení motivácia ich činov. Uvediem príklad:

Str 121:
Pri okne stál doktor a zamyslene hľadel na dvor, napchávajúc si fajku. Oslovil ho notár, ktorý v húpacom kresle lúštil krížovku.
"Čo tam vonku pozorujete, doktor?"
"Mamuty"
"Mamuty !?"

V tomto úryvku hrá podstatnú rolu výkričník za slovom mamuty, ktorým notár vyjadruje svoje zúfalstvo či prostest nad tým, že popletený spisovateľ presunul doktora 20 000 rokov do minulosti. No inteligentný človek sa pýta: protestuje postava, alebo spisovateľ prostredníctvom svojej postavy? Nesledujeme skôr úchvatný boj Amplerovho vedomia a podvedomia, ktoré sa bráni nastupujúcej demencii? Alebo dokonca nejde o vedomú postmodernú hru s čitateľom, kedy spisovateľ zámerne napíše nepochopiteľnú, zlú knižku a len pár dobre skrytými detailami (tak dobre skrytými, že sa dá pochybovať, či vôbec existujú) šibalsky žmurká na čitateľa: "Haló! Ja som celý čas tu!"
Je Olaf Ampler génius, alebo starý imbecil?

vydolovane na nete.
http://www.hradec.org/cimrman/y-asci.html

Miguel Lee
Autor, po ktorého smrti sa čakalo.

Celý svet strihá meter ako kedysi robili vojaci počas povinnej vojenskej služby. Niet divu, nakoľko už o niekoľko mesiacov uplynie 70 rokov od smrti Miguela Lee, autora, ktorému sa podarilo niečo, čo mu môžu všetci aktívni literáti závidieť. Chýry o jeho jedinom literárnom diele sa dostali do takmer všetkých gramotných kútov sveta a pritom ho nikto nikdy nevydal. Reč je o románe, ktorého názov opisuje jeho samotnú podstatu - "Autor, po ktorého smrti sa čakalo."

Lee vo svojom autobiografickom texte zdôrazňuje podstatu mýtu. K mýtom má nesmierne blízko, keďže svoje detstvo strávil striedavo v Škandinávii a Južnej Amerike. Aby sme naozaj pochopili jeho dielo, musíme ho čítať v kontexte jeho životného osudu. Miguelovi ako malému chlapcovi učaroval Mayský kalendár. Bohužiaľ, ako jedno z posledných detí 19. storočia si uvedomil, že mu zdravie nedovolí dožiť sa mýtického dátumu 2012. Vypočítal si však, že to môže byť zároveň rok, kedy v Európe, kde sa narodil, skončí ochrana autorského práva jeho diela a bude spadať medzi voľne použiteľné. A vtedy sa rozhodol vytvoriť mýtus o vlastom, zatiaľ neexistujúcom románe, ktorý zakázal vydať, čo si poistil astronomickou sumou za jeho vydanie. Najprv spísal poslednú vôľu a potom až začal písať mýtus svojho života.

"Autor, po ktorého smrti sa čakalo" je dielo, ktoré svojou podstatou predbehlo postmodernu o niekoľko dekád.
-- Mladý tridsaťročný Miguel v ňom opísal ťažký život strážcu Mayskej pyramídy, ktorý je posadnutý mýtom o konci sveta. Jeho panický strach sa mieša v snových scénach s tehlami chrámov, ktoré túži postaviť na odprosenie démonov. Stretáva cestovateľa z Európy a spolu s ním uniká do ďalekej Číny, kde je konfrontovaný s čínskym kalendárom a mytológiou ďalekého východu. --
To je žiaľ všetko, čo o diele naozaj vieme. Miguel totiž ako syn cestovateľa udržiaval pravidelnú korešpondenciu s niekoľkými priateľmi, prevažne literátmi. Zveroval sa im s opisom krajín a kultúr, no ku svojmu magnum opusu sa vyjadroval v útržkoch, alebo vôbec.

Prvky v premise však môžu byť inšpirované jeho vlastným životom. Postava cestovateľa a sprievodcu pravdepodobne vychádza z Miguelovho vlastného otca, ktorý ako obchodný cestujúci bral syna všade so sebou. Ani Čína nebola vybraná náhodou, nakoľko Miguelov otec sa stal zástupcom koloniálnej obchodnej spoločnosti na ďalekom východe. Miguel sa počas svojich ciest Áziou usadil v Pekingu, prijal priezvisko Lee po manželke, ako gesto. Jeho posadnutosť mytológiou v kombinácii s etnologickým zameraním jeho manželky, s ktorou viedol siahodlhé kultúrnofilozofické debaty, vyústila do presvedčenia, že pri náraste čínskej populácie, polovica planéty jedného dňa bude mať priezvisko Lee. Druhá časť románu sa preto odráža od týchto debát a ešte viac konfrontuje mytológie rôznych kultúr v presvedčení, že vznikajúca kniha samotná vytvorí ďalší mýtus. Život, osud, smrť, či cesty, ktorými sa môže ľudstvo vydať - toto môžu byť témy tajomného a toľko očakávaného románu.

Z Pekingu naďalej písal listy, no stále viac a viac sporadicky. Sústredil sa totiž na prácu, nakoľko chcel stihnúť dokončiť dielo ešte pred svojou smrťou. 70 ročný termín ho hnal do neskutočných výkonov a krátko pred novým rokom 1942 bolo jeho pracovné nasadenie pätnásť hodín denne. Jeho posledné listy a poznámky niesli známky na pomedzí šialenstva a geniality. V chladný januárový deň roku štyridsiateho štvrtého, kedy Európou pochodovali armády vojakov, Miguel Lee dokončil redigovanie vlastného textu, dopísal záveť, ešte raz odovzdal právnikovi text a legálne postupy ako ho chrániť, rozoslal posledné listy kolegom literátom objasňujúce jeho čin a zobral si život výstrelom z malorážky.

Jeho žena, ktorá mala spravovať literárnu pozostalosť, sa vžak nedožila konca vojny a stratila sa v týfovej epidémii roku 1944. No listy do Európy urobili svoje a práve vďaka nim môžeme pochopiť výnimočnosť a nesmiernu funkčnosť románu Autor, na ktorého smrť sa čakalo.

Je však dielo naozaj kvalitné, alebo je okolo neho vytvorená iba zbytočná panika? Čo keď bude vnímané ako zlomové iba kvôli svojej legende a nie literárnym kvalitám? Rozbory epištológií medzi Miguelom Lee a jeho súčasníkmi však na túto otázku nevedia nájsť odpoveď. Manuskript, ktorý na Miguelovo vlastné želanie čaká v trezore neutrálneho Švajčiarska, je jediná odpoveď, či sa čakanie po smrti Miguela Lee naozaj oplatilo.

Táto nová knižka od Juraja Petríka naozaj stojí za povšimnutie. Spadá do kategórie kuchárskych kníh, ktoré však okrem receptov ponúkajú aj príbehy s nimi spojené. Koncept to nieje síce objavný, ale Petríkovi sa podaril naozaj husársky kúsok.

Už ako názov napovedá, jedná sa vlastne o jeden a ten istý recept - vriacu vodu. Zdanlivo neatraktívna poživeň je v kontexte štyroch rozsiahlejších príbehov zaujímavým leitmotívom, multikultúrnou sondou a symbolom rozmanitosti života na tejto planéte.

Čo kapitola, to recept. Vriaca voda nieje síce nič náročné, ale podobne ako sa dá urobiť kuracie stehno na tisíc spôsobov, aj zdanlivo jednoduchá činnosť ako zohriať vodu na 100 stupňov začína naberať rôzne podoby. Ale pozrime sa na stručný prehľad jednotlivých poviedok.

ČAJ O PIATEJ
Príbeh je situovaný do viktoriánskeho anglicka. Stará vojvodkyňa Lady Chestley dala na odpoľudnie svojej slúžke voľno. Slúžka išla do susednej dediny po rokoch pozrieť svoju sestru. Opis dlhej cesty a prúd myšlienok v slúžkinej hlave o svojej despotickej pani sa strieda s pokusmi Lady Chestley o urobenie si čaju o piatej. Kým slúžka blúdi lesom, lebo výstavba neďalekého kostola úplne zmenila okolitú scenériu a slúžka už roky nebola mimo areál zámku, Lady Chestley blúdi chodbami vlastného sídla a hľadá kuchyňu, alebo akýkoľvek čaj. Presne v tých istých momentoch zažívajú zúfalú samotu. Slúžka omylom skončí naspäť pri zámku (reminiscencia na slávny román F. Kafku) a vojde do kuchyne práve vtedy, ako do nej vyvalí dvere Lady Chestley. Obe ženy zrazu cítia napojenie a konečne sa rozprávajú ako rovná s rovnou. Slúžka učí Lady Chestley variť čaj, vysvetľuje jej celé tajomstvo načasovania a lúhovania čaju. Samota ich spojí a stanú sa nerozlučnými kamarátkami na život a na smrť.

UBU MÁ NARODENINY
Malý Africký chlapec Ubu chce deň svojich deviatych narodenín prežiť naplno. Nejde však ku rieke s hadmi, nejde ani hrať futbal, ani kradnúť vtáčie vajíčka, ale vydá sa do mesta. Putuje prašnými cestami a stopne si dodávku. Dvaja európania vezú do mesta rýchlovarné konvice, aby ich mohli predať. Ubu ale zistí, že sa jedná o podvod, všetky konvice sú nefunkčné a kto by ich chcel opraviť, zabije ho naindukovaná elektrina. Ubu sleduje šmelinárov aj na miestnom trhu. Mestskí ľudia si z neho robia srandu, až kým ho neprichýli na noc starší opravár pračiek. Ubu sa mu vyspovedá a starý muž sa rozhodne mu pomôcť. Tajne sa vplížia do nákladnej časti dodávky a konvice jednu po druhej opravia. Na druhý deň Ubu zavolá obchodnú inšpekciu a tá trvá, aby boli konvice otestované. Keď chce technik obchodnej inšpekcie rozšroubovať jednu z konvíc, šmelinári ho zadržia, lebo nechcú mať na starosti jeho smrť. Sami sa odovzdajú spravodlivosti a malý Ubu dostane za odmenu novučičkú rýchlovarnú konvicu, ktorú donesie k sebe do osady ako morálny i reálny výťaz.

ANNA MATKA
Anna žije v postkomunistickej industriálnej krajine. Manžel jej zomrel v uránovej bani a sama sa musí pretĺkať životom. Stará sa o malé dieťa a po nociach chodí do továrne na brigády. V tomto príbehu sledujeme Annu, ako prevára svojej ratolesti kontaminovanú vodu z vodovodu. Anna má slzy večne na krajíčku a sníva o mori, kde bude môcť svojho syna okúpať a sama sa zaľúbi do opáleného majiteľa pláže. Tento sen je však vyrušovaný sirénou neďalekej továrne, bublaním vody a plačom smädného dieťaťa. Anna prehĺta slzy a trpko prehodnocuje svoj život. Nakoniec od únavy a zármutku padá na zem, zo stola zhadzuje liehový varič a oba životy hasnú v plameňoch horiaceho bytového jadra.

SVETLÁ PRÍSTAVU
Príbeh o bohémskej mládeži, ktorá hrá nebezpečnú hru. Čerstvá skupinka maturantov vie, že po lete sa rozídu na univerzity po celom svete a už sa možno nikdy neuvidia. Preto sa rozhodnú zažiť najbúrlivejšie leto svojho života. Najprv vymetajú bary a krčmy, potom skúšajú drogy a neviazaný sex. Ľahkovážny život sa im mení na sebatrýznenie, z ktorého už nevedia nájsť cestu preč. V prenajatej izbe nad prístavom sa oddávajú všetkým neduhom civilizácie. Všetko sa skončí, keď maturantka Lucia zistí, že jej matka je v nemocnici. Chce ísť za ňou, ale nedokáže sa odtrhnúť od svojich kamarátov. Oni sa rozhodnú, že jej pomôžu s touto dilemou a sami prestanú hýriť, aby jej nebolo nič ľúto keď odíde. Detoxom je pre nich horúca voda, ktorú nechávajú vychladnúť a počas toho sa rozprávajú. Sú úplne otvorení, po spoločných orgiách už nemajú čo skrývať. Po treťom dni strávenom v tureckom sede okolo dvojplatničky, kastróla a bandasky s vodou cítia, že je čas odísť. Je prvý september a oni sa lúčia o štvrtej ráno v reflektoroch prístavu.

Zo všetkých poviedok je cítiť okrem vriacej vody aj jeden ústredný motív, ľudskosť. Preto nie náhodou sú poviedky situované do rôznych miest na planéte. Autor totiž dúfa, že si uvedomíme, že na Zemi nie sú rovní a rovnejší, ale že všetci sme rovnakí a s drobnými odchýlkami chceme a túžime po tom istom. Krásnom, ľudskom, dôstojnom živote.

Hail the gardener! Nový pohľad na Hitlera! Natürlich!

To sú len niektoré z titulkov ktoré sa objavovali na prvej strane záhradníckych časopisov po celom svete. Hitler záhradkárom? Áno, je to tak! O prekvapujúci objav sa postarali zamestnanci stavebnej firmy, ktorí prerábali podlahy v dome Hitlerovej pratety Johanny Deckerovej, v Hitlerovom rodnom meste Braunau am Inn‎ . "Dom sa radnica pokúša už dlhšiu dobu predať, zatiaľ neúspešne, tak sa snažíme prilákať kupcu aj modernizáciou." hovorí starosta Gerhard Skiba,
"Po objavení tohto diela však opäť premýšľame nad alternatívou založenia Hitlerovho múzea, tentokrát by však nešlo o múzeum vojnové." Hitlera totiž spoznávame ako starostlivého záhradkára, ako tvorcu, nie ničiteľa.

Prvý zápis nesie dátum 11.12.1906 - venuje sa zazimovaniu trvaliek, balkónových rastlín, či okrasných drevín. V podobnom duchu - teda v radách pre malých záhradkárov pokračuje celý rok a svojim typickým, ťažko čitateľným, rozhádzaným rukopisom pokryje 102 strán. V neskorú jeseň 1907 začne pracovať na svojom prvom skutočnom projekte - mestskom parku pre susedné mesto Simbach am Inn.
Jednalo sa o približne 70 árový pozemok v centre mestečka, medzi meštianskymi domami. Mladý Hitler navrhoval ponechať všetky pôvodné stromy - statné duby a lipy, ktoré podľa jeho slov zasadili dedovia najstarších obyvateľov mesta. Nízke porasty a kry chcel redukovať tak, aby vznikli otvorené priestranstvá na detské hry, či mestské oslavy. V zápiskoch sa objavujú odmietavé stanoviská k vysádzaniu exotických druhov, Hitler ako jeden z prvých poukázal na nebezpečenstvo nekontrolovateľného šírenia zavlečených druhov rastlín. Jeho vyjadrenie je jasné - "To, čo tu rástlo tisícky rokov nemožno nahradiť cudzím, umelým."
Pokračuje odmietnutím šľachtenia, tvrdí že príroda si vždy našla svoju vlastnú cestu a nikto nemôže povedať, že nie je dokonalá. Niekoľkokrát obraňuje pôvodné druhy, neverí vo vytvorenie ideálnych podmienok a teda ani ideálnych rastlín, tvrdí, že "dokonalosť je v prirodzenosti."
Jeho návrh bol podľa zápiskov zrealizovaný a i keď za dlhé roky padlo niekoľko mocných stromov, pôvodná idea je jasne viditeľná(viď googlemaps Pfarrkirchner Straße 18 84359 Simbach, Nemecko).
Aj v nasledujúcich rokoch nádejný záhradný architekt pokračuje vo svojom diele - dostáva pozvania od tých niekoľko šťastlivcov, ktorý si môžu dovoliť v ťažkej dobe pretvoriť svoje zeleninové záhrady na miesto oddychu.
Zdokonaľuje svoj štýl, snaží sa pri rozmiestňovaní rastlín napodobovať prírodu a tak v niektorých záhradách po rokoch vyrástli lesy listnaté, v iných ihličnaté, v ďalších lúky, či dokonca luhy. V jeho práci nemožno nájsť pravidelnosť,
línie, jednotvárnosť. Každý "kus" je originál vyžadujúci minimálnu starostlivosť("Ak silná víchrica zláme starší, dominantný strom, netreba ho nahrádzať iným. Jeho miesto zaplnia mladšie stromy, alebo dokonca kry, ktoré v dobrých podmienkach zatienia veľkoleposť svojho predchodcu. Nechajte ich rásť - je to moje heslo a ak ste s mojou prácou spokojný, nech je aj vašim.") Každému projektu je venovaná vlastná kapitola s nákresmi, menoslovom použitých rastlín,
pri odvážnejších projektoch nechýba ani kresba "o 20 rokov", ktorá sa v 314 stranovom diele objaví 6x. Čitateľ nech sa vydá na zapísané adresy a bude veľmi príjemne prekvapený Hitlerovou obrazotvornosťou a veľkou znalosťou
vysadených druhov a aj keď už ubehlo omnoho viac, ako spomínaných 20 rokov, Hitlerov zásah možno stále rozpoznať.
Jeho vtedajšia práca vysvetlila aj nedávny spor v dedinke Hagenau - miestny asociálny občan vypiloval stromy na susednom neobývanom pozemku, čo sa nepáčilo včelárovi ktorý tu mal umiestnené svoje úle - vysoké stromy a húština
kríkov ich chránila pred rozmarmi počasia a staré agáty poskytovali kvalitný peľ vo veľkom množstve. Pozval zamestnancov miestneho úradu na ochranu prírody a tí boli natoľko očarený malým lesíkom, že ho chceli vyhlásiť za chránený
pôvodný porast, čo napokon nebolo možné, keďže územné plány dokazovali, že v minulom storočí sa tu obrábala pôda a porast nemôže byť prirodzený.
Hitler sa venoval svojej práci takmer 7 rokov, počas tohto času vysadil v 30 kilometrovom okruhu okolo rodného mesta desaťtisíce stromov popri cestách či na nevyužitých pozemkoch. Vytvoril stovky jedinečných záhrad a niekoľko
nádherných miestnych parkov, ktoré tešia oko aj dušu obyvateľov dodnes.
Kniha obsahuje veľké množstvo rád a postrehov, od zakladania škôlky malých semenáčov po nutné zásahy do starších, či poškodených stromov.
Hitlerove zápisky definitívne vyvrátili aj mnoho nepotvrdených správ o jeho detstve a mladosti. Údaje ktoré si môžete teraz prečítať v knihách, či na internete sa budú musieť čoskoro prepisovať. Adolf Hitler sa na nás skrze svoje
zápisky pozerá úplne zmenenou, usmiatou tvárou šťastného človeka.

Schtrubenzammelov eklektický sprievodca Academialandom

Schtrubenzammelovo heslo „nebudeš rezať dvakrát, kým aspoň raz nepomeriaš“ sa po vydaní jeho posledného počinu „Akadamiemitglider und ihrer Mythologie: Ausladung des Beziehung und faktische beschreibung ihrer Hintergrund“ (Berlín, 1998) stalo nielen súčasťou žargónu akademickej obce, zároveň však zapálilo mnohé gágajúce srdcia, ktoré naň reagovali horlivo a zúrivo, cítiac sa dotknuto. Tomuto povyku sa nie je prečo diviť; dielo odvážne a bez škrupúľ pomenuváva najintímnejšie vzťahy medzi jednotlivými pomyselnými protagonistami, ktorý sú symbolickým prostriedkom satiry, symbolizujúc akademické archetypy.

Paradoxom ostalo, že mnoho z týchto horlivcov nevenovalo pôvodnej knihe ani len minútu. Informácie vytrhnuté z kontextu dotvárali kolorit diskusií a podfarbovali a dvoma čiarkami zvýrazňovali niektoré aktuálne tendencie doby. Jednotlivý diskutéri a oponenti si vytrhávali kontextuálne výrazové prostriedky, metafory a anekdoty takým vulgárnym spôsobom, až to mohlo niekedy v človeku budiť predstavu ľahostajného padajúceho granátu trhajúceho ľudské telá na štýl Borisa Viana. Kontroverzný Raplh Schtrubenzammel sa (nielen) na margo týchto orgií, ale aj na nátlak svojich podporovateľov rozhodol spísať voľné pokračovanie nazvané „Schtrubenzammelov eklektický sprievodca Academialandom“

„Improvizácia je ako dobrý proviant. Jej sila je úmerná jej veku a prešpikovanosti. Pravdivostná hodnota osciluje podľa kvantitatívneho rozloženia na poslucháčov. Opíja, a toto opitie nestojí nič ani recipientov, ani producenta. Vlastniť tento benefit si však žiada dlhodobý tréning cynizmu a kváziúprimného vzťahu k realite...“ – píše Schtrubenzammel s neuveriteľným presvedčením a čitateľ je fascinovaný intímnosťou výpovede. Práve adjektívum „intímny“ dosahuje odtiene charakterizujúce túto knihu. Počin je veľkým srdcervúcim nárekom proti múru, ktorému autor prispel niekoľkými tehlami. Občas sa na seba smejú, občas doňho kope, ale s takým citom, za ktorý by sa nehanbil ani očný chirurg; „Stáva sa mi, že premýšľam a potom voľne píšem, často sa však zháčim, použijem dialektiku a opýtam sa sám seba: Prečo najprv nepíšem a potom premýšľam? Istým epifenoménom takéhoto konania môže byť navracanie sa k už vytvorenému v neskoršom texte, ale myšlienky predsa musia mať nejakú základňu.“

Autor neostáva nič dlžný svojej ľudovej slovesnosti v niekoľkých beletristicky spracovaných pasážach (ide o odkaz na jeho predošlé diela a tvorbu). Miestami sa pohráva s aforizmami, ktoré sú akýmsi Ezopoidným sumárom jednotlivých kapitol („Som textová kurva – tr(t)hám, tr(t)hám a tr(t)hám“; „Do lesa sa chodí na drevo len z kraja“).

Formát a podoby, ktoré na seba naberá dielo poukazujú na jasnú synergiu ruky i hlavy Schtrubenzammela. Veľmi zaujímavou ostáva esej na tému originalita. Diskutuje o nej v dvoch rovinách, a síce oni vs. oni a ja vs. všetko ostatné. V prvej rovine poukazuje výrokom „originalita a nápad sú mŕtve, a my sme ich zabili“ na pyramídu, ktorá je akademickou obcou stavaná v jej hone za nebesami. Tvrdí, že „... nie pyramída, ale valce s kvádrami priatelia, valce s kvádrami a ich neustále prehadzovanie je pravou príčinou úspechu. Kde by bola pyramída bez týchto valcov?“. V osobnej rovine polemizuje nad úspechom a neúspechom jednotlivých mémov a hypotetických konštruktov. Horí za pôvodnosť a cielenosť, nezabúda však podotknúť, že „... práve teraz, alebo teraz, a možno i potom niekde na inom mieste tejto planéty stojí a pobýva človek, ktorému napadajú podobné myšlienky. Možno vychádza i kniha z rovnakým obsahom. Kto sme my, aby sme ho súdili? Nech je prvý ten, kto hodí kameňom.“

Suma sumárom, jedná sa o skutočný opus magnum. Vtip a precíznosť jeho nasadenia do nábojnice v pravý čas a sršne humoru a satiry nesklamali a dokážu dodať energiu aj v slabších pasážach knihy. Či už sa s Schtrubenzammelom a jeho myšlienkovým táborom stotožňujete alebo nie, jednotlivé pasáže knihy podsúvajú kvantá inšpirácie pre osobný rozvoj v akademickej obci či inej spriatelenej inštitúcii. Koniec koncov, ako na konci píše Schtrubenzammel, „ ... Je jedno či sa oddáte myšlienkovej skepse či pokusu o úprimného účinkujúceho. Keď idete na záchod, a kakáte s radosťou, exkrement vypadne rovnako, ako keby ste boli u toho smutný. Môžete to síce oddialiť, ale čím dlhšie to odďaľujete, tým viac vás to škriabe v zadku. A jestvujú také činnosti, ktoré nie sú nepodobné kakaniu.“

Čím nás ešte ešte náš neznámy multiintelektuálny polyhistor v ebriete neprekvapí?

-Veľkolepá púť a rodinná sága podaná exaktnou formou- Aj tak niektorí, raní čitatelia, označili tú, azda, povedať aj slovami klasika hodno, eklektickú hru obrazov a právneho bezvedomia. Kolektívny spisovateľ prebúdza to najanálnejšie v duši, v nás, v človeku, v subjekte, ktorý sa už vylúčil z páru subjekt a objekt. Dekonštrukcia predsavzatí a márnosti šifruje kódy previnilého a plytvanie sa stáva striedmosťou, obriezkou tuposti britvy.
Koho glorifikovať? Hra okamihu, keď sa čitateľ vydáva po stopách dávno zabudnutých, oberá jemné duše o pôžitok reakcionárskej denaficikácie.
Natrhnuté bránice ad hoc, úsmevy post mortem, prázdnota ex post ex nihilo.
Mím si pripravuje pôdu v úvode, ktorú neskôr prenáša aj do jadra poľahčujúcou zápletkou a v závere je kniha už o niečom inom. Kniha v monografii. Monografia o astronautoch bez skafandra. Takto by Mím svoje dielo isto označil a následne poprel.
V rozhovore prinášame prvé reakcie po rozliatí tušu:

JA: A čože to?
Mím: No, rozlial sa, no.

Po formálnej stránke dvojslovné dielo prekvapí svojou váhou. Vydavateľ sa rozhodol na miestne pomery pre nezvyčajný krok a k vecnému registru pridal obložené chlebíky.

Knihu najmä uvítal Združený klub kaktusárov, kotlikárov a grafomanov. Odporúča Kuly a doporučuje Calgon.

Exkluzívne prinášame šokujúcu ukážku, ktorú sa nám podarilo získať ilegálnou cestou cez justíciu(krátená pre podobnosť s celkom):

" Sku..... ži...!!! "




Recenzia bola písaná s nožom pod krkom. Píšem pravdu, ktorá sa píše sama.

Čitateľom, ktorí mali pocit, že už nič ich neprekvapí, sklapol hrebienok. Fínsky spisovateľ, Gurdun Sjorden, prežil takmer polovicu svojho života v polárnej noci, za čo vďačí svojej obdivuhodnej schopnosti písať a čítať v tme. Túto jeho schopnosť sa rozhodli prebádať fínski výskumníci s cieľom zisťiť, ako budú jeho knihy, písané výlučne za tmy, pôsobiť na čitateľa.
Sjorden sa podujal na významný vedecký aj literárny počin a napísal svoj prvý rozsiahlejší román "Raz si na to posvietim". ako je už z názvu zrejmé, pôvodne sa malo jednať o detektívku s nejasným koncom, no nakoniec sa z toho vykľulo dielo, ktoré ani vedci a dokonca ani sám Sjorden nečakal, že sa z toho vykľuje.

Dej sa začína, ako inak, na dialnici. Pauli a Petri, fínski skauti, (podobnosť mien so svetcami Petrom a Pavlom je neúmyselná ako neskôr doznáva sám spisovateľ, akákoľvek paralela s ich životmi je čisto náhodná) sa rozhodli precestovať počas polárnej noci tú časť krajiny, ktorú zahaľuje tma. Na prvých stranách nájdeme podrobný popis výbavy, ktorú musia mať chlapci so sebou, aby prežili v neustálej tme. k tej nesporne patrí aj čelenka s osvetlením, ktoré sa vraj (ako sa z knihy dozvedáme)tešia vo fínsku veľkej obľube. budú to práve nenápadné čelovky, ktoré sa postarajú v záverečnej tretine knihy o zápletku.... ale nepredbiehajme

Sjorden oboznamuje čitateľa so životom fínskych skautov. Úrivok: "Ak náhodou pri prechádzke popri zasnežených fjordoch zbadáte postavu s modrou čiapočkou na hlave, ako v tenkej bundičke stavia iglu – nezľaknite sa - dozaista to bude obyčajný fínsky skaut. Presne tak, fínskych skautov všade ľahko identifikujete podľa typickej modrej čiapky s bielymi pásikmi v tvare kríža. Symbolizuje fínsku vlajku, iba farby sú v opačnom poradí – fínska vlajka je biela s modrým krížom. No nielen podľa toho.... fínski skauti sú veľmi otužilí. Na výletoch občas tí najotužilejší prerazia sekerou dieru do ľadu v hlboko zmrznutých fjordoch a súťažia, kto najdlhšie vydrží v ľadovej vode."

už len po prečítaní týchto a ďaľších nespočetne podobných popisov zo života fínskych skautov, zostáva človeku na duši ťažko. stredoeurópsky čitateľ si tak neraz s odľahčením vydýchne a našinec je skutočne rád, že sa nenarodil v týchto končinách.

Pauli a Petri, pripravení prežiť aj v tej največšej tme, sa utáboria vo fínskej divočine a vedú podnetné rozhovory o ťažkom, depresívnom živote obyvateľov svojej krajiny, čakajúcich na biele noci, polročné slnko s fľašou vodky v rukách a skľúčenými výrazmi na tvárach. Pauli pocíti potrebu vymočiť sa a či už zo zvyku alebo aby sa zavďačil skautským konvenciám, vzdiali sa od Petriho, iracionálne napriek tomu, že krajina je pustá a zahaľuje ju tma. Spolieha sa na svoju čelovku, ktorú si kúpil pri príležitosti osláv slnovratu, avšak tá ho, nič netušiaceho sklame, keď sa pokazí. Pauli nenachádza cestu speť. V domnení, že sa vracia k táborisku, ide v skutočnosti opačným smerom. Idyla sa v momente zmení na drámu, keď čitateľ spolu s Petrim nachádza Pauliho zamrznutého..

Spisovateľ necháva koniec otvorený a otázky nezodpovedané - Bola to Pauliho chyba že nemyslel na zadné dvierka? Mal viac otužovať? Mal vydržať s močením až do rána? Koľko dní mala ešte trvať polárna noc? Kto je to Annika H.?

výsledky literárneho výskumu,ako sa dalo čakať, boli zdrvujúce. kniha napísaná v tme, zatiaľ jediná svojho druhu, vniesla síce do duší čitateľov čierňavu fínskych nocí, ale nezahnala ju svetlom prepracovaného štýlu a literárnej noblesy.
na záver niekoľko odborných vyjadrení literárnych kritikov:

"Vždy som vravel, že Sjorden mal zostať pri prepisovaní účtovných výkazov. Tá kniha je katastrofa. namiesto čitateľského pôžitku vo mne spôsobila bolesť hlavy."
Olli Saku

"Sjorden je nepochopeným géniom svojej doby. už na strednej škole ten človek vraj písal výlučne atramentovým perom, za čo si zaslúži uznanie. nikdy sa nebál vybočiť z radu"
Rasmus Filppula

"Nemám tú knihu rád. má na obálke také čudné obdĺžniky. v človeku to necháva nepríjemné pocity"
Keke Keket

Synonymom večnej lásky muža a ženy býva zväčša príbeh veronských milencov Rómea a Júlie. Tento Shakespearov príbeh vrytý do kolektívneho podvedomia ľudskej civilizácie má však od nedávna nového konkurenta.

Keď Ludwig Zampanelli dokončil posledné úpravy na svojom zatiaľ poslednom románe "Ako sekundovým lepidlom: Navždy!" a poslal text svojmu agentovi, predpokladal iba obvyklú zmluvu a dlhú dovolenku v nejakej exotickej krajine, kde načerpá sily na ďalší záťah za klávesnicou, ktorý mu zaplatí ďalšiu dovolenku.
Ešte v ten týždeň sa namiesto na alabastrovej pláži ocitol v Parížskom literárnom centre, kde nič netušiac (a stále v príjemnom šoku) popíjal kávu s poprednými spisovateľmi, intelektuálnou elitou a nositeľmi nobelových cien za literatúru. Hlavným a jediným bodom takto narýchlo zvolaného stretnutia bol práve jeho dvestosedemnásťstranový text. Ako sa z brakového niekoľkocentového románu stalo jedno z kľúčových diel modernej prózy?

"Tu končí postmoderna," hovorí do mikrofónu Umberto Eco a miestnosť v opare cigaretového dymu mlčky pritakáva.
Ludwig už dávno podpísal zmluvu na niekoľko vydaní s prestížnym vydavateľstvom, o preklady sa bijú najváženejšie kapacity svetovej literatúry ako malé deti a celý kultúrny svet je na ihlách. Iba Vatikán mlčí, bojí sa o čitateľnosť Biblie.

Na prvý pohľad obyčajný príbeh lásky, v druhom pláne revolučný text. Zampanelliho "Ako sekundovým lepidlom: Navždy!" navždy zmenil pravidlá nazerania na lásku. Vzťah dvoch hlavných postáv Rudolfa a Betty je až neuveriteľne plastický, skutočný a spôsobuje, že čitateľ sa postupne do tej či ktorej postavy jednoducho zaľúbi. Námietky, že u slabších pováh môže dôjsť k tragickým a zbytočným pokusom o samovraždu, sú vo všetkých literárnych krúžkoch na dennom poriadku. Všetci tajne dúfajú, že tento prvotný šok ľudstvo raz prekoná a ďalšie generácie divákov už budú čítať dielo v novom kontexte a hlavne poučené z chýb ich otcov a matiek.

Rudolf a Betty žijú každý vo svojom svete. Rudolf na periférii malého mesta v osamelom dome po rodičoch a Betty predáva zeleninu na námestí v meste. Roky sa stretávajú na rohu ulice, keď Rudolf vykladá zemiaky u konkurenčného obchodníka so zeleninou a Betty píše kriedou na pútač ceny potravín. Prvých sto strán si budúci milenci vymieňajú veľavravné pohľady, Rudolf si všíma ťažký život Betty, večne rozhádanej s despotickým otčimom a ona zasa prejavuje súcit s Rudolfovou osamelosťou.
Rudolfova náhla choroba zapríčiní, že Betty jedného dňa príde po zemiaky až k nemu do osamelého domu po rodičoch. Vie, že ak ich nepredá dnes, pokazia sa a konkurencia si po ne sama nepríde. Betty uvarí Rudolfovi čaj, ale nemá so sebou peniaze. Rudolf súhlasí, že kým bude chorý, Betty môže platiť za zemiaky svojim telom.
Sila príbehu spočíva v záverečnej časti, kde Rudolf pol roka predstiera chrípku a Betty od neho pol roka berie zemiaky prakticky zadarmo. Podozrievavým neprajníkom z mesta táto situácia vyhovuje. Rudolf stále viac myslí na Betty a stále menej na svoj grunt, ktorý postupne rozpredáva, aby mohol neskôr kupovať zemiaky od konkurencie a vymieňať ich Betty za pár spoločných chvíľ a šálok čaju, ktorý mu varí.
Rudolfovi dochádzajú peniaze, vo svojom kedysi vlastnom dome platí nájom a zemiaky kradne z kedysi vlastného poľa. Betty mu ponúka náhradné riešenie - spoločne zabijú jej otčima a zvalia to na konkurenciu. Plán sa však neuskutoční, lebo Rudolf je zastrelený novým majiteľom (kedysi jeho vlastnej) pušky, ktorú si tajne požičiava z (kedysi vlastnej) povaly jeho kedysi vlastného domčeka na periférii mesta. Zranený Rudolf uteká po svojom kedysi vlastnom grunte a umiera v kope sena. Betty ho tam ráno nachádza mŕtveho. Žiaľ ju prinúti na protest proti zbytočnej smrti nosiť vo vlasoch steblo slamy zo stohu, kde vyhasol Rudolfov život.
Celé mesto si uvedomuje tragickosť situácie. Každý vie, že Rudolf na konci nemal nič iné, okrem Betty, ktorá sa teraz musí vydať za konkurenciu jej otčima, ktorý vlastní Rudolfov grunt. Betty v noci uteká na pole, schováva sa do už prázdneho stohu slamy a tam nešťastná zaspáva.

Bulvár dielo rozdupal. Námietky prečo sa Rudolf Betty jednoducho neopýtal, či "môže aj bez zemiakov" bývajú zhodené argumentami ako: "Vy tomu nerozumiete.", alebo "Končím debatu."
Isteže by sa dalo nájsť niekoľko nelogických chýb na tomto krásnom príbehu o neprajnosti lásky, ale odporúčania renomovaných vydavateľov na obálkach knihy presviedčajú, že sa jedná o titul, ktorý nesmie chýbať v knižnici každého milovníka krásnej literatúry.

http://kyberia.sk/id/4273966

Môj kamarát napísal knihu, kde sú recenzie na nejestvujúce hudobné skupiny. Sa nepamätám, kedy som sa naposledy tak rehotal. Hľa, ukážka:

Kto do teba drezinou, ty do neho sestrou Albertou

Košická kapela, ktorej štýl by som si dovolil opísať ako beat-christian-psychedelik-avantgard-hifi-backgroundnoise v zložení: „Mojej chlp“ – bicie; „6832926“ – spev; „Meno nájdete na prednej strane obalu“ – vlastnoručne vyrábaná elektonika. So slákom na štvorstrunovej base hrá a škrieka „Ľubožrút“ a background noise tvorí Ivana „Šnčka“.
Už len podľa prezývok, štýlu a názvu kapely môžete usúdiť, že to bude riadna pecka. A aj je. Musím priznať, že tak geniálnu, vtipnú a perverznú muzikui som počul len od Franka Zappu. Nápadov to má viac než dosť
To všetko začalo, keď sa raz zhulili piati kamaráti z GTAčka, čo je vlastne košické gymnázium, na ktorom vyučuje sestra Alberta. A tak, ako tí piati boli na mraky sa rozhodli, že založia kapelu. A výsledok? Zatiaľ majú na svedomí už sedem albumov:

2005 – Moje údy sa pohybujú pružne, cítim silu kĺbov!
2006 - Nejem ja teba, tak nejedz ani ty mňa!
2006 – Väčší majú väčší!
2006 – The Worst Of (pozn. autora – toto neni výberovka)
2006 – Nešťuchaj do mňa, ty pošahaný!
2007 – Skomolenin
2007 – Fico zomrie

Prvý album je osviežujúci ako nič iné. Basa a elektronika, ktoré tu tvoria prepotene teplý zvuk a do toho bicie ako záchranný vietor a osemtriedny spev, ktorý prináša tú pravú undergroundovú atmosféru do vašej mysle. A Šnčka dotvára do toho všetkého pôsobivé pozadia.
Jedna vec je veľmi zaujímavá. Konkrétne, že prvých desať minút cédečka ide každý nástroj z iného tempa, a pomaly sa tie nástroje posúvajú k iným hodnotám, no nikdy sa nestretnú. Zvyšok pesničky tvorí neutíchajúca spätná väzba všetkých nástrojov.
Ich tretí album sa mi páči najviac, pretože je úplne geniálny. Všetky pesničky sú vlastne jeden príbeh o malom dievčati, ktoré sa nechce stotožniť s tým, že je chlapec a o zápletkách okolo toho. Tieto pesničky sa mi zdajú byť inšpirované systémom kompozícií vážnej hudby, a aj spev je prepracovanejší. Ale určite najneopomenuteľnejšie sú inštrumentálne výkony muzikantov.
Štvrtý album sa mi páči asi najmenej, bo to je len také bez nápadu jak keby. Aspoň tak mi to pripadá. Dosť pritvrdili čo sa týka zvuku i elektroniky a všetkého ostatného, no neznelo to veľmi dobre, čo rýchlo všetci členovia kapely pochopili. Spamätali sa a vydali výborný inštrumentálny album Nešťuchaj do mňa, ty pošahaný! Veľmi sa mi páči. Zvyšné dva albumy sú tiež plné dobrých pesničiek, no nie až tak geniálnych, ako na ich treťom albume.

Odhalenie (z albumu Väčší majú väčší)

Ale veď ty si chlapec, a ja som tiež chlapec
Tak mi prosím ťa povedz, prečo nie si radšej mravec
Ja už nechcem s tebou deti mať
Ale nechcem sa s tebou ani len tak brať

R. (opakovať 2x).:
Čo to vlastne máš v nohaviciach?
Nejakú pištoľ? Alebo baterku dáku?
Ja to tam chytím a uvidí sa
Či si naozaj opuchla, alebo len vymýšľaš si!


mačka mačká macka a máčanú matriošku v mačine!!!

Akýkoľvek film v našej malej krajine je považovaný za malý zázrak, ale v prípade prvotiny režiséra Martina Hruškovského sa dá hovoriť o novom svetle. Kde tvie ten tajomný recept, ktorý upriami pozornosť milovníkov filmu celého sveta konečne aj na náš kút európy?

Martin Hruškovský študoval filmovú réžiu na VŠMU v Bratislave a FAMU v Prahe, odkiaľ krátko pred odovzdaním diplomu na jar roku 1989 emigroval. Ponovembrové udalosti ho síce vábili späť domov, ale všetko zmenila ponuka, ktorá sa neodmieta. Stal sa dvorným režisérom Lichtenštajnskej kráľovskej rodiny o ktorej zamýšľal natočiť sedemdielny dokument. Mal prístup k rodovým archívom, ale keď prišiel na incestné vzťahy v rode a jeho pátranie ho zaviedlo až k odvrhnutému Hansovi Bertoldovi Lichtenštajnskému, ktorému rada starších pre mentálnu retardáciu znemožnila ujať sa trónu a namiesto neho dosadila jeho nevlastného brata Hansa Adama II.
Martin Hruškovský bol v roku 1998 vykázaný z kráľovstva krátko potom, ako sa snažil tajne skopírovať nahrávku tzv. "atramentovej noci (17-hodinové rokovanie rady starších, kde sa spotrebovalo pri prepisovaní ústavy najviac vzácneho atramentu, ktorý sa vyrába z pigmentu kvetiny rastúcej iba v jednej hornatej oblasti v krajine)." Po tejto udalosti sa s niekoľkými eurami vo vrecku vydal do Telča v Českej Republike, kde medzi vojnami žila rodová vetva, z ktorej Hans Bertold priamo pochádza. Osobne sa s ním síce stretol, ale bez natočeného materiálu, ktorý musel nechať v Lichtenštajnsku, nemohol svoju verizu dokumentárnej série dokončiť. Aj keď mu jeho životný projekt nevyšiel, stále sa rád do Telča vracia, kde si v Hospodě u Marušky podľa jeho slov "skočí s kráľom na Plzeň."
Druhou Hruškovského životnou témou sa stal životný príbeh tajomného alkoholika z Prievidze známeho ako Meliško. V rozhovore pre Cahiérs Du Cinema uviedol, že v ňom uvidel Hansov smútok, ktorého spoločnosť rovnako nepochopila. Aj keď mu veľa jeho kolegov režisérov dohováralo (medzi nimi aj Eva Borušovičová a Juraj Nvota), že príbeh Meliška je až príliš prvoplánový na uchopenie tak spletitej témy, ktorú načal vo svojom Lichtenštajnskom období.
Hruškovský nahradil krutosť intríg kráľovského dvora za armádu tiežfanúšikov Meliška, ktorí sa zabávajú na jeho účet prostredníctvom internetu. Jeho silu a odhodlanie bojovať s veternými mlynmi pretavil do motívu hubenia mravcov a život v exile nahradil Meliškovou sociálnou situáciou a závoslosťou na alkohole. Taktiež šľachtický vytríbený slovník musel ustúpiť nezameniteľnému Meliškovmu argotu, za čo Hruškovského obviňujú z komercie.
Dokonca aj podľa posledných slov Michelangela Antonioniho, ktorý až do posledného dychu držal nad Hruškovského projektom ochrannú ruku, je verzia filmu s pôvodnými Meliškovými dialógmi pre "...úbožiakov, čo hulia nekvalitný outdoor a zablúdili niekde v blatku vlastnej duše."
Hruškovský však od svojho zámeru neupustil a po niekoľkých mesiacoch sedenia nad scenárom klapla prvá klapka. Do hlavnej úlohy Meliška obsadil podľa bulvárnych médií už vyhoreného Štefana Skrúcaného, ktorý k alkoholu tiež nemal nikdy ďaleko. Varianta, že by Meliško hral samého seba nepripadala v úvahu, nakoľko pri kamerových skúškach ohrosoval skriptku nožom a preto produkcia zo strachu ohrozenia celej výroby uzavrela zmluvu so Skrúcaným.

Príbeh filmu ÁCHAB vychádza z reálií nahrávok, ktoré kolujú internetom. Meliškova obľúbená reštaurácia Septima má byť asanovaná a na jej mieste má J&T postaviť multifunkčné centrum. Osobná dilema prejde aj do rodiny, ktorá výstavbu víta. Meliškov potomok, ktorý sa učí za kuchára, má sľúbenú lukratívnu prácu v jednej z reštaurácií v budúcom komplexe. Podmienkou má byť presvedčenie meliška, aby neburcoval ľudí v jedinom fungujúcom podniku na sídlisku - Papuča.
Do hry vstúpi aj femme fatale, výčapná z Papuče, ktorá konečne prejaví k Meliškovi svoje city. Meliško sa tak ocitá medzi niekoľkými mlynskými kameňmi a litrami tvrdého alkoholu.
Civilné herectvo Štefana Skrúcaného dodáva príbehu autentičnosť. Do príbehu sa údajne vložil ako do žiadnej inej role, kde bol angažovaný. Scéna, kde Meliško dávi bola nakrúcaná metódou bullet time sa kvôli zniženému rozpočtu z ministerstva kultúry musela točiť iba raz, preto Štefan na vlastné riziko vypil pred samotným nakrúcaním pol litra vodky Profdrink (generálny partner projektu).
Meliško síce vo svojom boji o návrat septimy zlyhá, ale jeho aktivisitická činnosť prebudí Prievidzu zo spánku a celé mesto sa postaví developerskému útlaku. Obidve strany sa zhodnú na kompromise. Trosky Septimy prenesú na neďaleké detské ihrisko a z celého námestia urobí J&T skanzen, čím vytvorí prvú OSTalgickú atrakciu v strednej európe.
Meliškove krátke splanutie skončí jeho uvedomením si, kam patrí. Rodina je pre neho prvoradá a s vedomím, že aj keď je iba malým mravcom v spoločnosti, dokázal ju stmeliť za jedným cieľom.

Novinárska projekcia sa konala v Prievidzi, publikum žaslo. Mladí filmári už teraz žiadajú o konzultácie svojich prác a Hruškovský dostal nejednu ponuku prednášať na filmových školách v Európe a Amerike, kde sa konečne začalo šuškať o Slovenskom filmovom zázraku.

Novoobjavený rukopis Franza Kafku je voľným pokračovaním slávneho absurdného románu Zámok. Zememerač, hlavná postava pôvodného diela - je tu konfrontovaný s životom v modernej spoločnosti - jeho nekonečná púť hľadania vlastnej identity ho nakoniec dovedie až do hasičského zboru, kde nachádza mužnú lásku, porozumenie i toľko vytúženú harmóniu... Všetko sa však začína komplikovať po tom, čo náhodou spoznáva druhú - odvrátenú stranu ľudskej túžby, ktorej stelesnením je v románe postava charizmatického zeleninára F., ktorý hlavného hrdinu pomaly vťahuje do svojho sveta zvrátených hier a falických symbolov. Zbesilý kolotoč vášne, intríg, žiarlivosti a nenávisti sa práve začína...
To všetko a viac v našom najčerstvejšom knižnom titule "Uhor K!"

Isté vydavateľstvo sa pred dvoma rokmi odhodlalo k revolučnému kroku a vydalo román napísaný počítačom. Román sa nazýva Rglomsdnr§’c a tvorí ho 314 strán rozdelených do 10 kapitol.Tvorcovia programu, ktorý text generoval, si použité know how nechali pre seba, bohužiaľ výsledok väčšine čitateľov pripomína náhodné zhluky hlások. Zrejme preto bol náklad vydania len 50 kusov, ktoré boli hneď zdarma rozposlané do verejných knižníc.

V roku 2007 istý Imrich Drotár, študent Filozofickej fakulty UK (katedra slovenskej literatúry a literárnej vedy) napísal magisterskú prácu „Hodnota románu Rglomsdnr§’c v kontexte literatúry 20. storočia“, kde v skratke tvrdil, že Rglomsdnr§’c je po literárnej stránke rovnako cenný text ako Márquezových 100 rokov samoty. Použil na to dva argumenty:
1) pravdepodobnosť, že počítač vygeneruje Rglomsdnr§’c je rovnaká ako že vygeneruje 100 rokov samoty
2) čitateľský pôžitok je porovnateľný

Drotár svoju prácu obhájil, čím prekvapil najmä svojho vedúceho. Neskôr, už ako doktorant, uverejnil v časopise Štúrove obzory článok, kde vypísal zmysluplné slová románu. Boli to tieto:
robo (str 32)
kon (str 98)
prut (str 115)
ufon (str 234)
autobus (str 300)

Na základe uvedených slov Drotár ďalej v článku vyslovil domnienku, že román pojednáva o istom poľnohospodárovi Róbertovi, ktorý po invázii ufóncov unikne v autobuse.

Ako odpoveď Drotárovi bol o nejaký čas uverejnený článok iného dokroranta, ktorý usúdil, že román Rglomsdnr§’c treba čítať odzadu a nemá ucelený dej, ale je to skôr výnimočné dielo na pomedzí lyrizovanej prózy a automatizovaného písania.

Ja momentálne pracujem na dizertačnej práci, kde chcem dokázať, že obaja moji kolegovia sa mýlia; nazdávam sa, že dej románu sa odohráva vo Veľkej Morave počas panovania kráľa Svätopluka a popisuje život istého hovoriaceho psa. Ak pôjde všetko podľa plánu, prácu obhájim v marci a približne od apríla sa budem môcť hrdiť titulom PhD. Držte mi palce.

Často chodievam okolo nenápadného kníhkupectva na Delostreleckej ulici (je to blízko Aleje Granátnikov, presné smerovacie číslo neviem, ale určite to poznáte - vo výklade sú vypchaté divé zvery a bábiky zo šúpolia). Zarazilo ma, že počas otváracích hodín sa pred kníhkupectvom stále zdržiavajú dvaja nenápadní mužíci - policajti v prestrojení. Nadviazal som teda kontakty s predavačkou dotknutého kníhkupectva v snahe dozvedieť sa dôvod nepretržitej hliadky. Získať si jej dôveru nebolo ľahké. Priatelia, stálo ma to jedného vypchatého bobra vodného (Castor fiber), dve kane popolavé (Circus pygargus), jednu bábiku zo šúpolia oblečenú v hontianskom kroji v životnej veľkosti a napokon pštrosa dvojprstého (Struthio camelus), ktorého som bol nútený ukradnúť zo ZOO a vlastnoručne podrezať kudlou. Ale napokon som sa dozvedel najstráženejšie tajomstvo v histórii literatúry!

V rokoch 1941 - 1978 žil kdesi vo východnom Nemecku jeden ambiciózny spisovateľ Otto von Braunkohlenbergwerk. Raz si prečítal v magazíne Rundblick dem Hauer, ževraj už boli napísané všetky možné detektívne príbehy okrem takého, v ktorom by vrahom bol čitateľ. A náš Otto si zmyslel, že on taký príbeh napíše.
Zabralo mu to 20 rokov (rukopis odovzdal len 2 mesiace pred smrťou), ale napokon sa mu to podarilo. Knihu nazval Si to ty! (Es bist du!) A tu sa začína podivuhodná história tejto detektívky. Vo vydavateľstve rukopis čítali dvaja ľudia. Redaktorka bola odsúdená na 25 rokov za brutálnu vraždu poštára, ktorý jej priniesol rekomando. Svoj čin odmietla vysvetliť. Editor spáchal samovraždu vo vyšetrovacej väzbe potom ako niekoľkými presne mierenými údermi tenisovou raketou rozbil na kašu hlavu vodiča MHD.

Napriek tomu sa kniha dostala do predaja. V celom východnom Nemecku sa okamžite zvýšil počet vrážd. Bola ustanovená zvláštna vyšetrovacia komisia, ktorá vďaka niektorým svojim mimoriadne bystrým členom napokon odhalila spojitosť medzi zvýšenou kriminalitou a knihou. Zistilo sa, že každý jej čitateľ čoskoro niekoho zavraždí. Jeden namyslený podpredseda komisie si knihu prečítal - a čo myslíte, ako skončil? Odsúdený za úkladnú vraždu - zauzlil svokrovi padák.
Z legislatívnych dôvodov nebolo možné knihu úplne stiahnuť z predaja ani zakázať jej vývoz či dovoz. No aspoň boli minimalizované škodlivé dopady na spoločnosť. V každom štáte bolo vybraté jedno, podľa možnosti čo najnenápadnejšie kníhkupectvo, ktorému bolo umožnené knihu predávať. Pred kníhkupectvami hliadkujú detektívi v civile. Ak si knihu niekto kúpi, predavačka dá detektívom echo, tí sledujú nič netušiaceho čitateľa až kým niekoho nezavraždí a rovno ho zatknú. To úplne odstraňuje vyšetrovanie a minimalizuje dokazovanie pred súdmi, čím sa šetria peniaze daňových poplatníkov.

Čo dodať na záver? Snáď len dobré mienenú radu: priatelia, knihu Si to ty! od východonemeckého spisovateľa Otta von Braunkohlenbergwerk si rozhodne nekupujte! A ak si ju predsa len kúpite, prosím vás, až do zatknutia sa mi vyhýbajte. Ďakujem.

Národovec perom aj dušou, liptovský Karel Hynek Mácha má na svojom rováši mnoho drahokamov, malachitov našich knižníc. Pozoruhodne široká tvorba nás nenechá na pochybách, že Andrej Plávka neraz spôsobil ružomberským papiernikom vrásky na tvárach, lebo akoby mu ani nestačili dodávať zošity, toľko písal. Ako to v
živote chodí, čo je na jednej strane výhodou, inde nevýhodou. Nevieme. Nevieme my ani len oceniť, čo všetko známe pre nás napísal. Vieme si potom povážiť to, čo je neznáme, a čo ani nedopísal? Nevieme si vážiť sentinela Terchovského, lebo ho ani poriadne nepoznáme. Obzvlášť kopaničiarske obdobie nám ostáva zahalené. Toť úryvok z Terchovského sentinela. Ozveny Raya Bradburyho, obdobná ako jeho láska k ľudu, no pritom pohľad vpred, do budúcnosti. Niektoré vety sú ešte aj dnes nečakane aktuálne.

Krčma prezývaná U entropického žida bola aj dnes plná. Roboty nebolo, chlapi pili. Ženy plakali a pili. Taký je už údel outsourceovaných rodín. Chlapi sa neraz veru aj pobili. Najmä Jano, prezývaný font-color:red, alebo aj Ryšavec. Ten keď si trochu uhol, hneď provokoval chlapov: "Bisťubohu, neľúbi sa mi to tvoje GUI, neľúbi". Mali čo robiť, aby ho udržali, ale keď bol protivný - "dolámem ti GUI, že ťa ani vlastný operačný systém nespozná!", veru aj dostal. Všetci pili na sekeru...
Jedného dňa do krčmy prišiel cudzinec. Posadil sa za pult a objednal si pivo. Pozrime ho, pivo. To sú ale veci! A cudzinec... Pomysleli si chlapi a hneď sa začali nedôverčivo hrabať v nastaveniach svojich firewallov.
To ale Jano font-color hneď zhurta: "Čo sa tu špacíruješ jak nejaký oný, poď sem a takú ti druzgnem, takú ti druzgnem ... že ťa to zaraz hodí do factory settings! Odroň!".
Cudzinec sa usmeje a rezko: "A chlapi, čo ma nepoznáte? Veď som to ja, Jožo."
"Aký Jožo, čo Jožo, žiadneho nemáme-nepoznáme. Otvor rovno papuľu, ja ti tresknem a budeš mať pekne hladko-obratko vzorku zub- - -pol zuba- - -hnilý zub-ňišt!"
"Jano, veď ty si sa vôbec nezmenil. Pozri sa na mňa, to som ja ten Jožo, čo išiel do Francie na Sorbonnu HTML študírovať! Čo sme sa za mladi nabíjali!"
A mal pravdu, bol to on. Najlepší žiak v triede. Bol šikovný, ale nielen preto, že sa mu za mladi dostávalo na večeru menej makového čaju ako jeho rovesníkom. Mal to v sebe. Hneď ako vychodil školu, ďalej ho to ťahalo.
"Vrátil som sa chlapi. Nie som už najmladší. To kdejaký fafrnok povie css css a zaraz dostane robotu. Chlap v najlepších rokoch ako ja si poctivým html robotu vo svete nenájde."
"veru chlapi," vmontuje sa do toho Jano font-color. "Ja som bol za mladi taký mocný, že som barskedy aj z LP nabootoval."
"No veďže sa toľko nešpŕtaj, Ryšavec. Nebolo to barskedy. Aj keď sa ti to podarilo, to sa musí nechať. Ale neboli zlé časy, keď sme ešte chodili do pešti jadro kompilovať. Ako tomu oni hovorili? Že kompilovalova nam ty Fekete-HátReady Ubuntu jadró, slovenska junak-úr! Ha ha ha!"
Nedobre sa veru Jožo vrátil. Terchová je hladu sestra...

Bend it like Beckett - curated by Danny McCarthy

Snáď každý, kto čítal, počúval alebo videl Beckettove dielo musí zacítiť príchuť zvuku, ktorým okorenil všetko, čo napísal. A práve k stému výročiu jeho nedožitých narodenín predstavilo viac než osemdesiat umelcov spolu sto piesní, ktorých soľ, vegetu, majoránku, koriander, papriku a chilli môžete ochutnať aj Vy, drahý potenciálny zákazník.
Kompilácia Bend it like Beckett totiž popri ušku ladiacich zvukoch zaznamenaných pri jeho rannom chrápaní (v noci nikdy nechrápal), pravidelnom pogrgávaní pri bielej káve, prúdu cikaničky odrážajúceho sa od porcelánu a striekajúceho späť odkiaľ sa vzal, zvukoch krakotu jeho členkov pri chôdzi, pukania článkov prstov, elektrickom vírení ideí, čkaní, hlasnom gúľaní očami a zlostnému mrmlaniu, že\\\"Kurva, dnes zase svieti slnko, ten bodliak ožltnutý vypúšťajúci nekontrolovateľne a bez ostychu sa šíriaci teplý ako šťankové pivo hnisavé jebáky, nútiace ma ukrývať sa v tieni nezábudok\\\" a oveľa viac (veď ich je alltugedrnáv sto!). A ako bonusový song bol potajomky nahraný jeho duet s Godotom na rázcestí v potulných gumákoch :\\\"Ohýbaj ma mamko, dokál som ja Samko!\\\"
Stop, listen, hear Mr Beckett! a jeho jedinečné jazykové, telesné, elektrické, hlukové prevedenie sebaprezentácie. Sebaprezentácie, ktorou predstavil svoje vnútro vychádzajúce za brány jeho vlastnej osobnosti, vyvierajúce na povrch, ako láva presahujúca útroby obmedzené na priestory Becketttela.

Toto veľdielo vlievajúce sa do uší si môžte objednať prostredníctvom internetu cez Aphasia Recordings za 8.99 eur + 3 eurá za šipné a nálepku z Dublinu. A tí ľudia afazijskí sú veľmi milí - sú len dvaja, rýchlo odpovedajú na emaily a oslovia Vás tak pekne, krstným menom!

Žiadna filmová adaptácia uznávanej knižnej predlohy sa nevyhla a ani nevyhne kritike širokej čitateľskej obce, ktorej predstavy nekorešpondujú s finálnym filmovým spracovaním. Treba si ale uvedomiť, že to, čo ponúka kniha nedokáže ponúknuť film a rovnako to platí aj opačne. Preto sa filmoví scenáristi a tvorcovia snažia o čo najvernejší prepis kniha - film, ale nie vždy sa im to podarí. Román Louisa de Berniéresa má pomerne rozsiahlu dejovú štruktúru a žánrovú nesúrodosť, čo všetko komplikovalo prácu na filmovom scenári.





Práca na filmovom scenári bola až taká náročná, že niekedy ušla niť.
Film sa odohráva na pozadí udalostí v povojnovovom Československu a na popredí udalostí v mravenisku pri križovatke Habovka Zuberec. Atmosféru sa snaží vykresliť.



Mandelínka kapitána Koreliho je film morálnom konflikte mladej družstevníčky z Tvrdošína (Oľga Feldeková - Erdelli), ktorej priateľ a láska (Môj Muž) odišiel šlapať hranicu. Jedného dňa sa objaví stelesnenie švárny junák (Fedor Gál), ktorý v mestečku nastúpi na miesto prednostu národného výboru. Na prednostovi je od začiatku niečo čudné, no družstevníčka napriek tomu k nemu zahorí spaľujúcou vášňou.

Priateľ a láska je už na ceste z hraníc, ale to nie je to najhoršie, čo mladých zaľúbencov stretne – z junáka sa vykľube kapitán imperialistickej mocnosti, ktorý plnými priehršťami po oravských políčkach, krvopotne obrábanými miestnymi kuľakmi, rozhadzuje akýsi pruhovaný hmyz...

The Jonas Berg Quintet - Noir

The Jonas Berg Quintet
je zoskupenie pomerne neznamych muzikantov posobiach na norskej alternativnej scene.
Kapela sa nechava inspirovat realiami polovice 20teho storocia, starymi filmami, technikou
a obrazmi ako v Gernsbackovom Continuu.
tiez pouzivaju z velkej casti
lampovu zvukotechniku, zvucia sa starymi typmi mikrofonov a pokial mozno pouzivaju
custom paskove echa ci par povodnych elektronickych
hudobnych nastrojov, ako napr. Theremin ci rozne hlukove nastroje ktorymi sa
ozvucovali filmy. vznika tak posobivy mix progresivneho black metalu s velmi podivnymi zvukmi
gitar a nastrojov vseobecne, jazzu v podobe swingujucej dychovej sekcie a
nejakych prvotnych elektronickych kompozicii, ci "samplov" niektorych scen z malo znamych filmov
od konca 30 rokov az po 60te v tapelooperoch spustanych na scene nohami.
Co sa tyka textovej naplne,
pojednava filozoficky o roznych kazdodennych veciach, hojne sa ironizuje, a
je tiez plna surrealistickych motivov a kulturnych realii doby, ktorej kapela
venovala na tomto albume pozornost.
album navyse obsahuje bonusove mini CD, ukryte pod tym vacsim,
na ktorom sa nachadza prerabka ci verzia znamych skladieb Georga Gerschwina.
Rhapsody in Black (povodne Rhapsody in Blue) hojne cituje
predlohu, ale citacie su striedane pochmurnymi ci ironizujucimi variacami
povodnych melodii a skladba American in Paris, ktora ostala s nezmenenym
nazvom, no tiez nie je presne verna originalu. Niektore jej pasaze su doslova
psychedelicke a spolu s pouzitymi elektronickymi pristrojmi
a predpotopnymi efektami vytvaraju dojem z akehosi preplneneho steampunkoveho
metropolisu kde vladne Film Noir, trubia auta a rytmicky klopkaju
stroje a roboty.

Pre fajnsmekrov aj Zlozenie a nastrojove vybavenie:
Jonas Berg - gitara, efekty :: Gibson Es.335, Marshal valve digital preamp, Theremin
Per Alvesson - gitara, efekty :: BC Rich Warlock semiacoustic, Godin semiacoustic, Roland VG88, specialny
efektovy kanal je snimany z reprobedne z radii z 30tych rokov
Jorgen Gybe - spev, efekty
Jonas Jonsson - akusticky a elektricky kontrabas
Tor Hagner - bicie a elektronicke perkusie :: Gretsch, s velkym 22" kopakom, hlbokym snarom a tommom, kotlom a 3ma
cinelami, hihat, crash, ride, Roland pady prepojene cez CV konvertor priamo na
rozne custom hlukove pristroje

dychy:
tenor sax/clarinet
alt sax/bass clarinet
oboe
trumpet/cornet
trombone
french horn

Sú dejatelia, buditelia, ktorých mená sa nám vryjú do mysle. Brúsime školské lavice brúsnym papierom veľkosti či jemnosti zrna 1200 dpi a snívame o chlórovanej vode na kúpaliskách. Brúsenie nemuselo byť, keby sme sa učili, keby sme si poriadne vrývali. A tak brúsime, mizne Štúr, mizne Moyzes, Maryčka Magdonova je tiež rýchlo vydrhnutá. Zvláštne, že tieto mená si spomenieme. Veď komu sa Moyzes nepostaví ešte častokrát do cesty, častejšie, ako je potrebné. Kto si ale spomenie na Samuela Onomatopoja Tetrida? Dnes už nikto, jeho stopa bola vydrhnutá nadobro a dávno, zapadol. Dnes o ňom vieme tak málo, ako sa len dá. Pripomeňme si nádhernú, jemnú báseň Padám - lyrickú výpoveď nepochopeného človeka, hľadajúceho v poézii únik pred svetom. Veľká škoda, že poznáme tak málo z jeho tvorby. Možno by sme k triumivátu Rázus, Moyzes bez rozmýšľania dodali: Tetris.

Samuel Onomatopoj Tetris:

Padám.
Vzniesol som sa nad šíru pláň.
Váham.
Rozhliadam sa čo v svet na mňa čaká sám.
Pomaly,
váhavo sa otáčam,
hľadám správne positio.
Padám ďalej.
Stále váham,
zavrhujúc prístup insitio.

Kamže len,
slobodienka moja,
kam sa podeješ,
tôňa a merice znoja
v podpaží sa mi roja.
Paranoja...
Hľa,
medzierka pre mňa stvorená,
dušičku v ňu schovám
Padám
Strácam sa,
vôkol mňa len plevel...
Odišiel som, je miesto pre ďalších,
začína nový, ťažší
level.

A už je to tu! To na čo literárna verejnos? s napätím čakala, sa premenilo na (ne)skutočnos?. Mladý duchaprítomný prozaik Anton Veselica (ID veselá tona, pozn.aut.) šokoval vydaním svojej knihy Kybéria. Natrel tak všetkým plyšom a matkiným maximom na chleba stužený tuk.
Jeho prozaické dielo sa vymyká všetkým parametrom, na ktore sme až dosiaľ boli bezpečne zvyknutí. Z húpacieho kresla nás vyhodil jeho pokrmový príbeh plný ídéčok, káčok a omáčok. Centrálnym motívom (ktorý niektorí rencenzenzenti vnímajú ako dej) je boj dvoch ídéčok o ikonku. Ikonka (obrázok veľkosti známky, často so sakrálnym motívom, pozn.aut) je to mimoriadnej krásy, ale je to ikona mysteriosis, nikto ju nikdy nevidel. Táto línia je osviežená príbehom tuleňa, ktorý hľadá potravu a takisto obrazom zmŕtvychvstania lokálneho boha. Celý príbeh je rámcovaný rozprávaním barmana, ktorý je známy tým, že je známy.
Chcete zisti?, prečo ID guliguli pre?ahuje zásadne mužov s tmavofialovými ikonkami? Chcete sa dozvedie?, prečo ID čtyřijapbka to zabalilo a odcestovalo, a hlavne prečo doma nechalo posledný sáčok popkornovej kukurice? Tak potom kniha Kybéria určite nie je pre vás, lebo o tom autor zabudol napísa?.

Po nekonečnej rovnej ceste niekde medzi západom a východom veľkej krajiny ide auto. Zastaví pred budovou, jedinou na okolí. Z auta vystúpi človek a vojde do budovy. Nenájde vnútri spoločnos?. Nenájde nikoho a nič. Budova je zvnútra prázdna, spoločnos? mu robia holé biele steny.
***
Človek vloží CD do prehrávača a stlačí Play. Poču? nič, hlas prázdna, spev nemých a zvuk nenástrojov. Ticho.
***
Galéria plná obrazov. Nadaní maliari dlhé roky rozmanitými technikami maľovali prázdno. Treba vidie?.
***
V kine beží film. Tak ako všetky ostatné umelecké diela prázdna ho musí človek vychutnáva? sám.
***
Možno napísa? prázdnu knihu? Iste, ale oveľa ?ažšie je napísa? knihu výstižne opisujúcu prázdno. Plnú veľkých metafor, nečakaných zvratov, komplikovaných zápletiek a poučných rozuzlení. Dá sa to?
***
Prázdno je absolútne a dokonalé, prázdno nás uzatvára aj otvára, prázdno je všade a iba prázdno nie je ilúzia. Preto ho treba vníma? všetkými zmyslami, preto treba tvori? prázdno a v prázdne sa zrkadli?. Prázdno nás čistí, prázdno nám pomáha a v prázdne sa nájdeme, ak už nič iné nezostane. Iba v ústrety prázdnu sme sami sebou, dokonalým a jediným umením. Prázdno je filozofia čistoty. Všetko ostatné je pretvárka. (Aj namiesto pointy nechávame v manifeste prázdno.)