cwbe coordinatez:
101
63532
1054481
6411093
7134262

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::10
total children::9
17 ❤️


show[ 2 | 3] flat


palino0
CARBON IN DI...0
zix4
navrhujem 5. kolo LSK na tému : Dyatlov Pass incident

ak by bol záujem o túto tému, prejavte ho, nech to nie je výstrel do vetra, ako sa vraví u nás v dóme klišé
téma sa mi zdá výživná, prekvapujúco obchádzaná, a forma je neobmedzená, už teraz vidím tie haiku a vogonské diptychy.)

viac info tu, pre tých, ktorí ešte nevedia, o čo ide
http://kyberia.sk/id/7133217/
http://en.wikipedia.org/wiki/Dyatlov_Pass_incident

dyatlov-pass-accident-discovered-tent-1.jpg



no a výhra, už tradične, literatúra, ktorá zmení váš život, dosiaľ neurčená.)




000001010006353201054481064110930713426207174711
palino
 palino      14.05.2013 - 12:36:54 , level: 1, UP   NEW
hlasuje sa do 20.5. polnoc.)

spropagujte

000001010006353201054481064110930713426207174142
palino
 palino      13.05.2013 - 22:53:46 [3K] , level: 1, UP   NEW


12. Júl 1958

Cez deň pácham zločin a v noci sa trestám liehovinou. Mám chuť ísť na Sibír, alebo aspoň na Hawai. Prekliate dlhé leto v Jekaterinburgu. Súdruhovia, sústruhy a pálené. Skoro ma porazilo, keď Yurij pred ostatnými vytiahol Idiota. Je trochu jednorozmerný.
Kapce sa oplatili. Držia tretiu klubovú sezónu. Keď začne semester, poviem Jelizavete, čo si myslím o jej prázdninách u babky. Je to über, jak komunizmus. Po 30tke už nemusíš bývať u rodičov, žiadna nezamestnanosť a jedinou istotou už nie sú len ceny, ale aj smrť.
Rustema je mizerný holič. Tremor po prepitej noci zachráni len poctivá pracovná fľaška. Beztak, patologická istota jeho rúk už ponechala na zopár falusoch brázdy. Rád sa k nemu vraciam po nezvyčajné nápady a historky. Popri holení bokombrady mi rozpovedal o svojom sne v sne. Chcel by usporiadať dve výpravy holičov a kaderníkov naprieč Uralom, raz v plavkách, a raz s kaukliarskym predstavením pre politbyro. Mnohí holiči, sa zdá, nemajú čas. Jeden má nedeľnú školu, ďalší kolektivizuje, a zopár ich buduje v gulagoch.
Saša sa začal tajne učiť anglicky. Chcel sa vytiahnuť, a keď vystál rad na prídelové lístky do radu na prídelové lístky na rad na chlieb, oslovil súdruha „Fight the powa, bro!“ Strýko mu prezieravo po stránke posiela z Ameriky knihy schované v banánoch. Smútok za súdruha Stalina oslabil pohraničnú bdelosť na Kamčatke. Počas piety zobral strýko svoju trúbku a striedavo znak-prsia preplával do San Francisca. Posiela mu teraz nejakého Keruaka, o ktorom Saša neustále rozpráva. Vadí mi, že nemôžem zistiť, o čom je skutočný život chlapa na ceste. Ako inak spoznám život? Najbližšie má k vandrovaniu zememeračstvo a gulagy. Viac dievok sa zase hlási na kybernetiku. A teraz si vyber.

32. Floreál 1958

Telefónny zoznam, Šindlerov zoznam, zoznam ľudí na zozname, nákupný zoznam. Neznášam zoznamy, ale jeden musím spraviť, lebo viem písať. Rustem dostal grant a treba ho minúť na výpravu. Zdôraznil, nech „hlavne kúpim dáku neťarchavú ženu“, lebo budeme dlhšie a onanovať pri mínus 40 je efemérne a politicky nekorektné. Semeno zamŕza už v uretre. Dievky v lupanariu, kam občas zájdem na kus reči, boli spočiatku mojím návrhom očarené, no nedostali dovolenku a páni by sa za nimi na Ural, podľa bordelmamy, neunúvali. Našťastie dve spolužiačky, ktoré sa majú radi, ale nikto ich nemá rád, lebo nikoho nemajú radi, lebo sú siamské dvojičky, chceli nutkavo ísť aj bez chloroformu. Pýtali sa, či budú na výlete aj vysoké bralá- majú záľubu v sledovaní dolín.
Bol by som si mohol nechať sovietske kopejky z grantu, keby na zozname neboli ďalšie zbytočnosti. Alternatívu v plavkách komisia zamietla kvôli ich imperialistickým manierom, a preto sa musíme trepať v hrubých, drahých kacabajkách. Obávam sa, že do zoznamu budem musieť pridať aj pár mŕtvol. Normu musíme naplniť na 120%(nepísane aspoň 150%) a na takýchto výletoch niekoľko ľudí štatisticky umiera. Zapisujem si dve. Jednu do rezervy. Na ľade sa nepokazia. Ešte sánky, boby, a pluh, aby sme nemuseli brať celú sýpku. Pre vlastný komfort pridávam aj malú prenosnú sprchu. Bez rannej árie pod svižným prúdom mám deň jednoducho zabitý.

Image Hosted by ImageShack.us


24. Január 1959

Kompletizujeme na aftri. Grantové normy sa nám nepodarilo naplniť, a preto sme museli deň pred odchodom zorganizovať žúrku s témou Buduj Ural(aj v plavkách). Repák a Sašove púšťačky-hlavne dropy- namotali snáď pol univerzity, ktorá sa pripisovala na zoznam, jak keby sme tiahli na Stalingrad, a to sme potrebovali len zo päť či šesť komsomolcov. Dosť ľudí ráno nenachádzalo končatiny alebo zrak. Parilo sa. Nevedeli, kde sú, čo sú, a kam sa treba postaviť, a či doma nenechali pustený plyn, a preto išli s nami. Príliš sa nevypytovali. Milujem bratov Rusov. A Maurov. Počilovali sme pri plochách severského ambientu a mohli sme vyraziť. Slepcom som dal ťahať mŕtvoly. Jednému z nich sa po pol dni cesty vrátil zrak a rozviazal jazyk- tuším Judi či Gagarin, či čo. A keď videl, že sme v lese, kde je sneh a pár mŕtvol, aj sa potešil, lebo sa, veru, zobudil aj v horších podmienkach, ako ja raz na slávnostiach v Terchovej. Odmietal však ťahať sprchu, a tak mi neostávalo iné, ako ho vypísať a prideliť ju pokojnému nosičovi mŕtvol. Nič si nevšimol.

mrtv.png


3. Február 1959

Bolo nás jedenásť a už je nás len desať. V lete na brigáde. Ostal som sám. Mám rande so svojou horou mŕtvych. Páči sa mi, že si viem udržať zmysel pre humor aj v mínus 40, v batikovanom tričku v nohavičkách. Toto sú asi moje posledné slová, lebo som stratil strúhadlo na ceruzku.
Začalo to večer. Saša už nechcel spať v stane s mŕtvolami, ktorých počet sa geometricky zvyšoval kvôli pochodu v plavkách, na ktorom Rustem mimo dohľadu autorít dôsledne trval. Nepríjemne sa zarezávali(nakoniec šetril a kúpil tangá), a spôsobovali fraktúry ťahúňov-slepcov v rokline. „Dobre, ide sa ďalej! Hlavne, že ženy stále dávajú zohriať“, uvažoval Rustem nahlas počas snehového tornáda. Nechcel som mu kaziť náladu, ale už dva dni predstieram, že som Ľuďa i Zina(myslím, že aj Rustem to tuší, ale v takejto zime človek nedbá oživiť grécke tradície). Dievky pri prvej príležitosti v objatí zahučali do rokliny, ako trápne suicidálne 16tky. Čo majú všetci, do pekla, s tou roklinou? Keby aspoň vkusné morské oko. Ale nie, na to sa treba namakať! Priznám sa, ich smrť ma celkom potešila. Od detstva som sa najlepšie cítil v maminej skrini a čepci. A teraz som mal rovno dvojo sezónnych dievčenských blúzok.
Saša chcel ísť spať ku mne s Rustemom. Ten však presadzoval právo staršieho, a o dievky sa nechcel deliť. Saša si preto vymienil súťaž, kde víťaz bral teplo. Navrhol som trojboj. Stavanie stanu vysoko vo svahu spojenú s behom a spievaním Pucciniho Nessun Domna. Sašove staccato ma dostalo, i keď zaostal v zapichávaní kolíkov. Rustem by získal všetky technické body, keby som ich zaujato nedal druhému. Kompromis bol pri remíze nutný, a tak Rustem pristal, že budeme spať všetci traja či štyria v jednom stane.
V noci bolo strašne teplo, logicky som stan zvnútra rozrezal. A potom to začalo. Najskôr sa ukázal poisťovák. Vstúpil bez klopania. Rustemovi sa to takto natvrdo páčilo. Výhodne si nechal poistiť vedľajšiu batožinu pre prípad zrážky s vlakom. Saša sa priznal, že sa od začiatku cesty zohrieva plátom uránu. Zahriakol som ho a povedal mu, nech sa podelí aj s tou oranžovou farbou, ktorou nás nenápadne po nociach maže. Onedlho sa ukázali Marťania, a pýtali si v zlej rakúštine cigy. Hovorím si, vcelku nevšedná noc. Podarilo sa nám vybartrovať dáke skladačky, pol kryštálu a dve jacuzzi. Nastala všeobecná zglajchšaltovanosť a posledné, čo si pamätám, ako spolu s bigfútom roznášam živých-mŕtvych po krajine. A prečo to všetko? Lebo môžem. Anything goes. Až na tie dojazdy. Prežijem svoju smrť, reinkarnujem sa do vyšetrovateľa, uzavriem prípad, zarobím cashe na bollywoodskych scenároch a interview. Len si vyčkať na Fejsbúky a hyperkonzumnú spoločnosť.

strrb.png



000001010006353201054481064110930713426207173583
palino
 palino      13.05.2013 - 15:46:52 , level: 1, UP   NEW
priatelia, dedlajn dnes do polnoci, ešte by som chcel vypustiť svoju úchylku

00000101000635320105448106411093071342620717358307174262
b3inct.
 b3inct.      14.05.2013 - 00:48:20 , level: 2, UP   NEW
no nic, aspon zahlasujem..

000001010006353201054481064110930713426207173404
mwt
 mwt      13.05.2013 - 13:51:56 [4K] , level: 1, UP   NEW
Nie často sa stáva, že by študenti polytechnickej univerzity vyrazili niekam na výlet spolu so ženami. Keď sa niečo také deje, o členov výpravy zrazu nie je núdza, nech ide o akúkoľvek destináciu. Igor to vedel už keď pripínal oznam na vývesku.
Hneď na druhý deň mal zostavu ľudí hotovú.

"Zinaida!"
"Zinaá!"
"Áno Igor?"
"Už viem kam pôjdeme!" víťazoslávne oznámil počas toho, ako pozval Zinu na poobedie k sebe.

Keď sa spolu pozerali na mapu, Zina v jeho zanietených očiach videla zmes nadšenia a entuziazmu, ktorý však nebola schopná tak celkom zdieľať. Videla v ňom kus fanatického odhodlania hraničiaceho až z psychopatiou, taký Igor bol, schovaný za masku premýšľajúceho intelektuála. Nechcela si to však pripustiť - mala ho veľmi rada, správal sa galantne, mužne a prevažne dobre. Čítala to len z jeho očí a mala dojem, že si doňho projektuje nejaké svoje predstavy. Na základe tohoto pocitu si voči nemu však vždy udržovala istý odstup, zmiešaný s rešpektom, subliminálnym strachom a iracionálnym obdivom. Igor to vnímal tiež.

"Prepáč, Igor, ale Hora mŕtvych nie je zrovna názov, ktorý ma upokojuje. Prečo radšej nejdeme niekam inam?"
"Neboj sa nič Zoja moja!" rázne sa postavil.
"So mnou sa nikomu nič nestane. Bude to vynikajúce dobrodružstvo! Hračka! Vezmeme si na cestu zopár fliaš pálenky od môjho strýca a s tou zvládneme všetky poveternostné podmienky!" Igor zaťal päste a pravítkom začal nadšene merať vzdialenosti.

Zina vedela, že s ním už nepohne, ale vlastne ani nechcela. Vypadnúť konečne z mesta a stráviť čas s niekoľkými kamarátmi jej nakoniec len prospeje. Faktom bolo, že každého z nich poznala predtým dôverne a mala s nimi vrelý vzťah.
S Ľudmilou sedeli v lavici už keď mala 15 rokov a bola pri nej aj keď dostala pri minulej expedícii guľku do stehna od jej ožratého kamaráta, ktorý si ju, ako si robili všetci neskôr srandu, zmýlil s diviakom. Zmierila sa s tým a svojím spôsobom sa na to skutočne tešila.

***

Igor sa vypotácal zo stanu v trenkách, vygrcal sa do snehu, pretrel si oči a zistil, že je nejako mínus priveľa stupňov Celzia. Jedna fľaša vodky, ktorú ešte nevypili, sa stále chladila v snehu. Otvoril ju a logol si. Rozhliadol sa vôkol seba a zisťoval, kde je. Videl riť.

"охуеть!" zavrieskal a rozutekal sa v delíriu niekam preč.

Zinu prebral sčasti jeho rev a sčasti neskutočný smrad od tyčiek. Ako zistila v najbližších piatich sekundách, jej vlastných. Keďže si nevšimla, že Igor vlez otvoril, dezorientovaná narazila v tme na nôž a cestu von si rozrezala, rehotajúc sa nad svojou vlastnou stupiditou. Zahliadla Igorove pruhované trenky ako bežia niekam do tmy, pretože niekto svietil v okolí baterkou.
Následne zistila, že svietiaci muž bol Nicolas, ktorý bol už vonku, neskutočne nadávajúci kam ten chuj uteká. Nedopínalo jej.

“Rozlial vodku! Rozlial vodku!” zakričala do tmy a zdvihla fľašu, ktorú po sebe Igor nechal po prvom logu pohodenú v snehu. Oranžovú mláčku si nikto v tme ani nevšimol. “Ahhaha, to je magor! Rozlial vodkú!” ostatní začali postupne vykúkať, čo sa to vlastne deje.

"Vy blázni!" ozval sa zdesený Zolotarev, keď videl, čo sa deje.

“Ja už mám tohoto zasratého stanu dosť! Poďme sa zahrať na naháňačku!” zaznel Rustemov hlas keď vystrčil hlavu zo stanu. “Škoda, že tu nie je Judin aj so svojim večne červeným frňákom, by som ho trošku prevetral! Hahhhahahaaha…”
“Čo tam po naháňačke, poďme toto dopiť a potom hurá hore!” zahlásil Jurij a ukázal akože na horu niekam do tmy. Samozrejme vedľa, čo by si ale nikto nevšimol ani za dňa. Onedlho bola väčšina osadenstva pred stanom.

Z fľaše postupne ubúdalo, nekontrolovateľného smiechu a bujarej rozšafnosti však bolo čím ďalej tým viac.
Mrmlajúce zvuky vychádzajúce zo zadnej časti stanu značili nečakane ukončený sex, čo si všetci vonku všimli a rozrehotali sa.

“Voľakomu je tu moc dóbre!” zavýjal niekto.

Zablysla sa čepeľ a zjavila sa hlava Ľudmily, úsmev od ucha k uchu. Fľaša k nej priplávala akoby sama a ona si bez zaváhania, automaticky logla.

“Čo to pijeme vlastne za ekrazit? это пиздец!” opýtala sa, ale v sekunde jej to už bolo jedno.

Všetci už boli vonku zo stanov, keď sa z tmy ozvalo Igorove volanie a skupinka priotrávených mladíkov sa ho rozhodla nasledovať. Prázdna vodka skončila v snehu za rozpŕchnutými a šialene sa rehotajúcimi, utekajúcimi opilcami.
Jediný ako-tak pri zmysloch bol Zolotarev. Povzdychol si a rozbehol sa za nimi s nadávkami na perách.

“Kto dobehne posledný je lemra!”

***

Jurij sa snažil vyliezť na strom, no akurát tak olámal vetvičky, ktoré aspoň Zolotarev použil na založenie ohňa. Premáhala ho úzkosť.

„хуй!” zanadával Igor keď uvidel, ako Rustem obletuje a bozkáva Zinu.
“Daj jej pokoj, lebo inak ti rozbijem piču!” Rustem však nepočúval a rehlil sa ako zmyslov zbavený.
“Nechaj ma, Igór. Chcem si len trošku zašpásovať, tuto s Rustemom. Čo, je to snáď hriech?” vysmiala sa Igorovi do tváre a rozutekala sa smerom ku stanom. Rustem sa len neprítomne chechtal a nasledoval ju.
Igor išiel puknúť od nasratosti.

“шлюхи!!!” zavrieskal a rozutekal sa za nimi.
“пиздаaaaa…” zanikol v tme jeho hlas.

***

“Vstávaj Jurij!” zvolala Ľudmila na Dorošenka, no bez odozvy.
“Pozri, Krivoj, ako Jurij spí, hahhaha, pozri naňho ako zalomil! Hahaha… Krivoj? Nicolas?” poobzerala sa okolo seba a hýbať sa v svetle Nicolasovej baterky videla len dve postavy.
“Alexander? Prečo šli všetci tak skoro spať? Hádam už majú dosť? Veď sme toho zase toľko nevypili, haha, veď snáď ešte čosi náj…”
“Sú mŕtvi, Ľuda!” prerušil ju Zolotarev spoza nej.
Jeho hlas znel chladnejšie ako bol neľútostný vietor, ktorý ich konštantne ošľahával.
“Haha, že mŕtvi, nepi už toľko Semen!” z Ľudmily stále vravela chémia a nič jej nedochádzalo. “Je mi odrazu akosi zima. Kde to sme? Alexander, kde to sme, prosím?”
“Neviem, Ľuda, asi v Moskve, nevyzerá to takto v Moskve?”
“Je mínus dvadsať vy hlupáci sprostí!” vybuchol Zolotarev. “A sme na Sibíri! Že ja som nezostal radšej doma. Že ja som sa na vás nevysral, vy banda ožratá! Decká zasraté, preklínam vás do poslednej kosti! Hajzli! Zberba! Kokoti!” zrútil sa Zolotarev a začal plakať opretý o najbližší strom.
“Haha, no jasne, Semen, ty si z nás asi najopitejší! Že Sibír! Hahaha, kedy bola na Síbiri takáto tma, há?” povedala potichu a so smiechom sa pomaly odvrátila.
“Ja sa zachránim…” zamrmlal si Zolotarev popod nos. “Ja sa zachránim!!!” s výkrikom priskočil k Ľude, prikľakol ju a so šialeným návalom pudu sebazáchovy z nej strhol kabát a čiapku. Ľuda chabo zaprotestovala, bolesť zlomených rebier už takmer vôbec necítila.

“Tak my sme pre teba kokoti, hej?” prebral sa s agresívnym tónom Nicolas a vo svetle dohasínajúcej baterky bolo vidno jeho zakalené, zvláštne oranžové oči.
“Akože si ma to nazval, ty nikto? Ty zberba? Tyý…” vrhol sa naňho.
Rev.
Krik.
Kopance.

"Prosím vás, ako sa dostanem ku Kremľu?" opýtal sa potichu Kolevatov okolitých stromov.

Odpoveď nedostal.

Pozn.: prosím o toleranciu, čo sa týka úrovne cynizmu v tomto spracovaní. Nebolo mojim úmyslom zľahčovať úmrtia týchto deviatich horolezcov. Ďakujem za pochopenie.

000001010006353201054481064110930713426207172932
REUS
 REUS      13.05.2013 - 05:22:13 [2K] , level: 1, UP   NEW
Incident na Urale - reus


Rustem Vladimirovič Slobodin konečne spozoroval, ako aj jeho
pohltila vlna paniky. Zdesený si uvedomuje, že už hodnú chvíľu
kričí na plné hrdlo. Cíti sa, akoby ho ten ohlušujúci, všadeprítomný
rev zobudil zo šialenej nočnej mory do identickej skutočnosti.
V hrudníku mu trepe srdce, snažiac sa prebiť skrz rebrá a uniknúť.
Každý úder sa mu javý ako klepnutie výkričníka.
Všetko je zle! Zle! Zle! ZLE! ZLE!!!

Ešte pred chvíľou však bolo všetko v poriadku. Všetci útulne
natlačený v stane, zohrievajúc sa navzájom svojim telom. Všetci
deviati členovia expedície pokope. Otorten na obzore, aj napriek
menším komplikáciám. Zvonku počuť iba vietor. Také chvíle zavše
vyvolávali v Rustemovi idilické dojmy, ako z dobrodružstiev
Tisíc a jednej noci. Igor Aleksejevič, mrmlajúc popod nos svoje
optimistické výpočty, Yuri Nikolajevič predvádzajúc svoju tradičnú
večernú otužujúcu procedúru a Ľudmila,tá krásna Ľudmila, svojim
veselým zamatovým hlasom opisujúc svoju prvú detskú lásku k učiteľovi
chémie. Rusten už aj takmer veril, že sa mu podarí aspoň
tie 3 - 4 hodiny pohodlne pospať. No to by nebol Alexander
Sergejevič keby nezatiahol rozhovor do omnoho ťažších dimenzií.
A to by snáď ani nebola Zinaida Alekseievna, keby nemala hneď potrebu
všetko rozanalyzovať a rozpitvať, prakticky otestovať a fakticky
podložiť. Vôbec sa to Rustemovi nepozdávalo, vôbec mu to nevoňalo,
ale v taký čas výťazí zvedavosť a ostražitosť je vyhnaná za dvere.
Alebo lepšie povedané von zo stanu. Nikto však netušil, čo sa
vykľuje z malého pokusu. A teraz sa úbožiak, panikou opitý
Rustem snaží prestať kričať, ale nevie. Neide mu to. Máta ho
enormná žiara, tlak a ostrý piskot. Cez to všetko vidí ako
bratríček Yuri oblečený v gatiach s nožom v ruke katuje stan.
Igor Alexejevič sa zúfalo snaží odvrátiť pohromu. Neskoro.
Už to zavalilo všetkých ako lavína. Rusten ešte v zlomku
sekundy vidí čo sa deje v stane. Ľudmile tečú z úst potoky
krvi, Alexander Sergejevič s dlaňami na očiach škrieka čosi
nedešifrovateľné, Nikolaj Vladimirovič akoby zúfalo
bojoval s duchom a popri tom mu stekali slzy po lícach.
Aspoň tak sa zazdalo na okamžik Rustenovi, predtým než sám
vybehol zo stanu, nasledujúc svojich súputníkov Yuriho Alexejeviča
a Yuriho Nikolajeviča. - YURÍ!!! Kričí Rustem na plné hrdlo keď vidí
ako pred ním obaja utekajú v spodnom prádle a ponožkách smerom
do lesa pre istú smrť. Nepríde mu to však ako najhorší nápad.
Sám uteká, čo najďalej od stanu, preč od toho pekla. Čo najďalej
od tej skazy.

Celý svet je zrazu v jednom tóne. Všetko je sivé a mrazivé.
Všetko sa zlieva do kopy. Pohyb ustáľuje. Čas prestáva mať význam.
Ani zima už nie je taká neznesiteľná. Krajina utícha.
Je zrazu krásna. Tmavá, ale krásna. Cez to všetko, kdesi
veľmi daľeko sa ozýva krik Igora Aleksejeviča.
Znie ako uspávanka. - Predsa to bola len nočná mora.
Pomyslí si Rusten, - Je čas sa zobudiť.
Vystiera nohy a prikrýva sa snehom sťa teplou perinou.





the end

000001010006353201054481064110930713426207160049
le mrak[Locked_OUT]
 le mrak[Locked_OUT]      02.05.2013 - 12:36:32 [4K] , level: 1, UP   NEW
doteraz sme nemali problem. vsetko vychadzalo podla planu a pomaly sa blizime k Otortenu. uz vcera ale vyzeralo, ze pocasie sa bude jebat. dnes uz nebudeme kryti lesom, takze ziadna vyhra. silny vietor a sneh absolutne zhorsuju viditelnost. po par hodinach v tejto vychrici uz nalada celej skupiny nevyzera ako v Ivdeli. dyatlovovo odhodlanie bolo spociatku impozantne, ale pomaly zacinam pochybovat, ze je aj teraz na vhodnom mieste. zina by za nim slintala, aj keby sme si drzali normalne tempo. nie dopice, za kazdu cenu musime ist dalej, aj ked nevidime pomaly ani na krok. mali sme rozlozit tabor pri lese a pockat, kym sa pocasie ukludni.

- igor, toto nema vyznam. takyto protivietor nas zbytocne vycerpa. vratme sa pod les a pockame do zajtra, nemame sa kam ponahlat.
- nebudeme sa vracat. stratili by sme skoro cely den.
- nie je nic vidiet, vobec nemusime mat dobru stopu..

dyatlov zastavil a pozrel na vycerpanu skupinu. po chvili rozmyslania znacne neochotne zapichol palicu do zeme..
- dobre. rozlozime tabor.
- kde? nie su tu stromy, nemame z coho spravit ohen, ani podstlat stan... – namietal doroshenko.
- jednu noc prezijeme..
- no najlepsie si to vymyslel dopice. ako keby sme nemohli jeden den stratit.. nie my sa tam musime jebat teraz. naco kurva, naco? nevidime ani na krok. ty si uplny kokot.. - doroshenko stratil nervy. bola to otazka casu. neviem naco sa sem vobec jebal. zina ho uz aj tak nechce.. len sa tu zbytocne drzi divne napatie.

- hej! ukludni sa! jednu noc zvladneme aj tu, schadzat dolu by nas stalo vela casu aj sil. -
doroshenko pozrel na zolotareva a dalej si picoval uz len sam pre seba. zolotarev mi pripada dost zvlastny. celu dobu mi na nom nieco nesedi a stale neviem, ako sa k nam vlastne dostal. na druhu stranu je asi jediny, kto by vedel udrzat dyatlova na uzde. predsalen je z nas najstarsi a asi aj najskusenejsi.

odopli sme lyze, zlozili batohy a pomaly zacali do snehu hlbit zakryt na stan. asi prvykrat bolo v skupine zvlastne ticho. zajtra snad uz zalozime tabor pod Otortenom. zaliezli sme do stanu, nikolai vytiahol flasu vodky a atmosfera sa postupne zase zlepsovala. akurat sme si viaceri zapicovali, ze budeme bez teplej vecere. zolotarev s nami zatial vobec nepil. stale tvrdi, ze to dobehne zajtra pod Otortenom, bude mat narodeniny. som zvedavy veru..

- no, srat mi treba tusim.. – oznamil skupine rustem.
- parada.. davaj pozor, nech ti nevymrzne rit.
rustem sa pomaly predral cez stan a vyliezol von.
- co ti jebe!? podte von, rychlo!
ton jeho hlasu sa zaryl az do kosti a vsetci sme sa zacali drat von. na oblohe medzi vrchmi sa vznasal obrovsky ziaraci objekt. neboli vsak pocut ziadne motory ani nic podobne.
- tak predsa.. – zamrmlal zolotarev a rychlo vliezol do stanu, kde sa zacal prehrabavat. ostatni sme udivene civeli na oblohu a nikto nevedel, co sa vlastne deje. zolotarev zhasol lampu, vyliezol zo stanu a na krku mal zaveseny fotoaparat. pohotovo zacal fotit a ako jediny nevyzeral prekvapeny celym vyjavom.
- tak predsa?! co tym kurva myslis?! – zareval dyatlov a pristupil k zolotarevovi, ktory ho uplne ignoroval a fotil vznasajuci sa objekt.
- co to ma znamenat?!
- pozrite! tam pod kopcom je volake svetlo! vyzera, ze smeruje sem. – prerusil konflikt rustem.
- dopice! berte oblecenie a rychlo na lyze! k lesu! rychlo! nemozu nas chytit! – zareval zolotarev a rozbehol sa k lyziam zapichnutym pri stane. ostatni sme zmatene stali a nevedeli, co robit. rozbehli sme sa za nim. pred kym ale mame utekat? co sa tu deje? a kto je vlastne zolotarev?
zina mala problem s viazanim. alex, nikolai, ludmila a zolotarev sa uz dostavaju k lesu a miznu medzi stromami. doroshenko je tesne za mnou. rustem s igorom sa drzia pri zine. spadla. tmave postavy na lyziach su uz skoro pri nich.

- stojte! ani hnut!
tmava postava zrazila rustema k zemi. igor jednu udrel pastou, ale dalsia ho pazbou kalasnikova omracila.
- vsetci na zem a ziadne prudke pohyby!
cast postav ich ostala strazit a zvysok sa pustil smerom k lesu za nami.

- musime sa rozdelit, su prilis blizko.
- dobre. – suhlasil doroshenko a prudko strhol lyze doprava.

dostal som sa k lesu, odopol som lyze, ale v snehu mi zapadli nohy. prebrodil som asi dvadsat metrov a postavy uz boli kusok odomna.
- stat!
strnulo som zastavil a zdvihol ruky nad hlavu.
- kolko vas je?! – zareval muz v lyziarskej vystroji s kalasnikovom v ruke.
- devat. – zasomral som.
- mikhail, zalozte ohen!

netrvalo dlho a priviedli aj doroshenka. vsetci piati sme klacali s rukami za hlavou pod neustalym dohladom hlavni kalashnikovov.
- vladimir, na strom, skontrolujte okolie, ci nezbadate tych dalsich.
muz vyliezol na strom. zapraskalo pod nim niekolko vetiev.
- nic nevidno pane.
postupne nas po jednom odvadzali kus dalej a vypocuvali. nevyzera to dobre. skurveny vylet.

vela informacii z nas nedostali a ocividne s nimi neboli spokojni. cast z nich sa na niecom dohadovala. pristupili k nam.
- zoberte im lyze, bundy, obuv a zaneste ich do ich tabora. skontorlujte ich veci v stane, najma pristroje a fotoaparaty.
- co s nami chcete spravit?
- pustime vas.
- ale ved takto zmrzneme!
- to je uz vasa starost. – odsekol neprijemne ich velitel a otocil sa na muza, co stal vedla neho.
- porucik, viete co mate robit. tuto na horach byvaju laviny celkom casto a nasich turistov mohla jedna v noci nahle prekvapit. zahaste ohen a ostatni ideme hladat tych dalsich!

zobrali nam veci, zadupali ohen a zmizli. bezmocne sme stali a mlcali. stan je prilis daleko a prebrodit k nemu v takomto snehu nie je sanca.
- rychlo, prineste nejake vetvy a skusime rozduchat ten ohen.
nalamali sme nejake vetvy z cedru tyciaceho sa kusok od ohniska, ale bolo to marne. rustem, igor a zina sa rozhodli skusit vratit k stanu. ja s doroshenkom sme ostali bezducho stat pri ohnisku. je tu strasna zima...

000001010006353201054481064110930713426207153402
al-caid
 al-caid      27.04.2013 - 12:41:44 (modif: 29.06.2013 - 16:40:14) [6K] , level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
9.apríl 1958, veliteľstvo Severnej flotily VMF, Severomorsk

Celý štáb je v zlej nálade, keďže kvôli zvýšenej úrovni pohotovosti musia byť všetci už o štvrtej ráno na miesta. Triezvi. Admirál Čabaněnko si pri káve číta správy a zo solidarity voči ostatným si k nej tú vodku nedá, aj keď mu je dosť zle od žalúdka. Zmena vlády mu nedávala spať. Už ich síce prežil zopár, no tento nový Chruščëv bol až príliš akčný. Určite by preňho bol Stalinovym človekom, no na druhej strane veril, že veľký boj o jeho veliteľský post nebol. Komu by sa chcelo do Severomorska.

Tu ho medzi množstvom zbytočností a nudných správ o pokryvených rúrach na premrznutých kasárňach zarazila správa, na ktorú čakal: americká ponorka pred niekoľkými dňami dosiahla severný pól. Po splnení úlohy sa vrátila do Barentsovho mora, aby podala správu veliteľstvu, ktorú sa podarilo zachytiť. To je samo o sebe úspech. Len teda veliteľstvo chcelu tú ponorku. Čabaněnko si napokon predsa len z vodky naleje a pohotovosť zníži.


4.jún 1958, veliteľstvo Severnej flotily VMF, Severomorsk

Slnko páli, je skoro 5°C nad nulou. V prístave sa blýšti nová ponorka K-3, a okolo nej rovnako oči štábnych dôstojníkov. Čabaněnko si s nimi pripíja, lebo je to veľká udalosť pre Sovietsky zväz. Prvá jadrová ponorka prešla zaťažkávacími skúškami a je oficiálne prijímaná do výzbroje vojenno-morskogo flota.

"Teraz si už tije bljády rozmyslja, či nám budú lozyť do našeho morja!" povie na prípitok a vrhne fľašu so zvyškom vodky na trup novej ponorky.

Ceremónia netrvá dlho, keďže dôstojníci preferujú oslavu vnútri. Navyše, ponorka sa musí urýchlene premiestniť do bunkru, ktorý má zabrániť jej odfotografovaniu imperialistickým špiónom. Kapitán Osipenko, pre ktorého bola aj osobným povýšením, si admirála odchytí.

"Súdruh admirál," začne neisto, "ešte stále nie sme pridelení k bojovej eskadre."

Čabaněnko sa hlboko nadýchne, čistiac myseľ polárnym vzduchom.

"Počuj, Leonide Gavriloviči," odpovie a položí mu mäsitú ruku na pleco, "tvoja loďka má hlavnóju bojevoju úlohu - existovať. Meně je jedno, čeho je táto loď schopná. Pošlú ťa na severnýj pól? Pójděš tam. Hliadkovať do Kanady? Pójděš. Tvoja loďka je eskadra sama o sebje."

"Rozumiem, súdruh admirál."

"Ale keď uže si takýj iniciatývnyj," skriví admirál tvár do zlovestného úsmevu, "chcem do tretej jutra na stolě analýz taktičeskoj využiteľnosti jejo bóľšich kajút."

To bol dôvod, pre ktorý Osipenkovi a jeho posádke celá flotila ponorkárov závidela - K-3 sa totiž pýšila nadmieru veľkým priestorom pre posádku. Pôvodne zdôvodnený možnosťou dlhých operácii vďaka jadrovému pohonu, v očiach väčšiny morjakov šlo o vyhliadkovú loď, plavúci hotel, ešte k tomu tak vyhriatym.


5.jún 1958, veliteľstvo Severnej flotily VMF, Severomorsk

Admirál Čabaněnko si číta správu kapitána Osipenka so zdvihnutým obočím.

"Éto mnoho intěresnoj analýz," zhodnocuje, "fantázija ti nechýba, Leonide Gavriloviči."

Jeho myšlienka bola sčasti vážna, sčasti premrštenou predstavou o schopnostiach jadrovej ponorky, totálne v nesúlade s prevládajúcou doktrínou. 'Molodýj a drzyj', pomyslel si admirál, no inak sa tešil, že svoju úlohu nezobral so strachom či opisovaním úradných dokumentov. Ponorku nebral ako predovšetkým bojové plavidlo: veľké kajuty mohli byť využité ako transportný priestor pre výsadkový oddiel o sile 10-15 mužov, ktorý mohol vykonávať diverzné operácie na nepriateľskom pobreží.

Ako príklad použil nájazd na tajnú (supertajnú, kto by ju v severnom flote nepoznal?) radarovú základňu, budovanú na kanadskom ostrove Devon Američanmi. Oddiel polárnikov spolu s momentom prekvapenia tu mohol stačiť na premoženie osádky základne, prerušenie operácií a prístup k vojenskému materiálu nepriateľa.

"Choróšaja robota. Len něch sa k tomu nikto nědostaně." povedal, a vrátil mu papiere s obálkou pre príste tajné veci.

"Počemu?" ozval sa na zdesenie oboch polytruk Bryzgalov, ktorý oboch sledoval z prítmia dverí, "Smiem?"

Admirál mu s nechuťou podal spis. Myslel stále na novú vládu a nechcel ísť do konfliktu so straníckymi orgánmi.

No Bryzgalov bol samozrejme ešte iniciatívnejší debil než Osipenko. Začala hádka o nakladaní s prácou dôstojníkov. Admirál zdôraznil obmedzený význam spisu, považujúc ho za internú záležitosť flotily. Bryzgalov obvinil admirála zo snahy zatajiť vážny strategicko-analytický materiál, ktorý môže mať rozhodujúci význam pre sovietske politické ciele. Na to mu admirál dal voľnú moc v nakladaní so spisom, umožňujúc mu aj "vytrjeť svoju prděl", ak by potreboval.

Spis bol do večera na veliteľstve v Moskve, zvažovaný ako možnosť vrátiť úder po výprave americkej ponorky na severný pól.


16.jún 1958, Veliteľstvo VMF, Moskva

Temná kancelária plná cigaretového dymu. Glavkom flotily admirál Gorškov sedel za stolom s hlavou v rukách. Agent KGB Vysockij pred ním sedel ležérne, užívajúc si jeho stres s cynickým úsmevom. Povedľa nich Čabaněnko, prhĺtavajúc na sucho.

Gorškov zdvihne hlavu a zapáli si štrnástu cigaretu za sedenie.

"Politické dôsledky v prípade neúspechu..." začne hovoriť, no Vysockij mu skočí do reči.

"Tieto faktory sme samozrejme zhodnotili, súdruh admirál." povie sucho, "Od vojenno-morskeho flota potrebujeme len technické vybavenie, čo značí vašu K-3."

"Ale už budúce leto?" zvraští Gorškov obočie a zahasí narýchlo vyfajčený ohorok, "To nestihneme vycvičiť ani výsadkársky oddiel."

"Ten dodá samozrejme KGB. Máme na to pár...kandidátov."

Admirál Gorškov zostrí pohľad.

"Chcete povedať, že nejde o ľudí z KGB? Mám na naše najmodernejšie plavidlo pustiť neoverených ľudí?"

"Overení budú. Fyzicky aj...po našom." odpovie Vysockij pokojne a znovu sa usmeje.

Gorškov sa obzrie na Čabaněnka s vyčítavým pohľadom. Ten rozumie, čo s ním bude, ak to nevyjde.

"Čo myslíš, Andreji Trofimoviči?"

Čabaněnko prikývne.

"Ale něch sú to schopní ľudia. Sevěr je tvrdoj."

"Nemajte obavy." zlovestne sa usmeje agent, "Overíme."


19.jún 1958, Uralský polytechnický inštitút, Sverdlovsk

Na chodbe čakajú mladého asistenta štyria muži v podozrivo kvalitných oblekoch. Pofajčievajú, napriek tomu, že ich dvojmetrový vrátnik by takýchto ksichtov normálne zbil tak, že by sa už nikdy na škole neukázali.

"Vy ste Igor Aleksějevič, všakže?" prihovorí sa mu jeden z nich, mladý, no holohlavejúci, taký drzý inteligent.

Igor bez slova, so zatajeným dychom prikývne.

"Počuli sme o Vašom zaujímavom koníčku." začne hovoriť ďalší z nich, ukazujúc svoj odznak príšlušníka KGB, "Letecká základňa Novoj v Tobolskej oblasti, vnik do výcvikového priestoru pri Njagane... Vás to nejak do tej armády ťahá."

Igor ostáva stáť s od hrôžy vypleštenými očami. Dva z agentov sa uchechtávajú.

"A že z Njaganu ste vyrazili viacerí, nejaká Zinajda bola s vami, či?"

Hrôza Igorja teraz úplne ovládne.

"Z-zišli sme z cesty! Stratili sme sa!" vyhrkne zachrípnuto.

"Nemajte obavu, máme pre Vás ponuku."

"Č-čo m-myslíte?"

"Ponuku, aká sa neodmieta." povie ich starší a Igorja odvedú do svojho auta.

Naštartujú, keď sa Igor upokojí a premyslí si vec.

"Áno, mám tak zodesať ľudí, čo by to zvládli." povie im napokon na rovinu, "No čo nás tam môže čakať?"

"Práve to je na celej operácii najťažšie." povie mu starší, "Idete na nepriateľské územie. Nevieme, čo je to za stavbu, ako funguje. Nevieme, koľko ľudí sa tam zdržiava. Ešte aj naši priatelia v imperialistických kruhoch sami popierajú, že to existuje. Každopádne je to tam."

"Nie som vojak."

"Viem." povzdychne si, "Ale to nehrá možno žiadnu rolu. Baťka?"

Pozrie sa smerom ku agentovi, sediacom na prednom sedadle. Ten len bez slova zdvihne ruku na súhlas. Starší agent niečo vyberie z aktovky.

"Našli sme podobný, no o dosť menší objekt v blízkosti. Konkrétne v chanty-mansijskej AO, neďaleko dediny Vižaj. Tu je približné miesto a fotografia z lietadla."

FRO4ac501_Dyatlov_Pass_incident_03.jpg

"Čo je to, pre Boha?" povie Igor a zarazí sa, no agenti na reakčný výraz nereagujú.

"Netušíme." povie neisto agent, "Skúsite to zistiť?"


25.január 1959, hlavná stanica, Ivdel

Bryzgalov stojí v mraze nadávajúc v duchu na svoju blbosť. Prečo len drbal do toho admirála! A to nikdy neveril, že existuje ešte horšie miesto na Zemi než Severomorsk. Vlak prichádza a z neho vystupuje skupina študentov, z ktorých len jeden má vážny výraz na tvári.

"Súdruh Djatlov, to ste Vy?" zavolá naňho a podá mu ruku v hrubom palčiaku, "Nikita Artěmovič Bryzgalov."

"Teší ma, môžme...?" povie Igor a vojdú do budovy stanice.

Bryzgalov sa preukáže odznakom KGB a náčelník stanice im prenechá kanceláriu.

"Čo ste im...?"

"Nevedia nič." zavrtel hlavou Igor, "Je to ťažká trasa, domorodci majú o nej dosť temné povesti."

"Srať domorodcov." povie Bryzgalov a zapáli si, "Budú tu naši ľudia, keby niečo. Zbrane máte?"

"Ako vždy, pušku. Bude treba?"

"Snáď nie." povie neisto Bryzgalov a podá mu tubu s pilulkami, "Nechceme vzbudzovať podozrenie. Skôr toto, keby niečo. Dodá energiu."

"Čo to je?"

"Naša produkcia. Nakopne Vás, dodá energiu, ak bude treba. Foťte všetko a keby niečo, ihneď sa vráťte."

"Jasné."

Obaja vstanú a vyjdú. Natešení študenti sa zahrievajú pri čaji a potichu si robia srandu z agenta, ktorý by sa sám do oblasti, kam idú, určite neodvážil.

Bryzgalov zloží rukavicu a podá Igorjovi ruku. Pokožka na jeho ruke má miestami zvláštny, oranžový odtieň. Jeho stisk je silný, no nerovnomerný; dva prsty akoby nemal úplne pod kontrolou. V očiach sa mu zjaví slza.

"Veľa šťastia." povie s roztraseným hlasom.

Igor prikývne so sileným úsmevom. Bryzgalov sa rýchlo otočí, a beží na vlak, ktorý sa v meste dlho nezdrží.

000001010006353201054481064110930713426207134547
Odi
 Odi      13.04.2013 - 12:30:40 , level: 1, UP   NEW
do tohto idem, to si tak pyta tento incident

000001010006353201054481064110930713426207134471
le mrak[Locked_OUT]
 le mrak[Locked_OUT]      13.04.2013 - 11:21:57 , level: 1, UP   NEW
kedy je deadline?

00000101000635320105448106411093071342620713447107134512
palino
 palino      13.04.2013 - 11:59:42 , level: 2, UP   NEW
mesiac- 13.5.