Slnko pomaly mizlo za obzorom lemovaným masami antukovo sfarbených pohorí. Uprostred ničoty sa nehybne vynímala len zástava visiaca z duralovej tyče zapichnutej v hŕbe kamenia. Jej tieň sa tiahol desiatky metrov, vykreslujúc na trup lode neznámy ornament prerušený svetlom malého okienka. Spoza skla hľadel kozmonaut.
Ťažko by ste vytýčili bod kam smeroval jeho pohľad. Nánosy vytvorené stáročiami erupcie, menhíre prihovárajúce sa svojim mozajkovým povrchom, akoby vytvoreným dávnou civilizáciou, to všetko ležalo mimo dosah jeho pohľadu. Premýšľal. Štvrtý deň nazeral tomu nečasovému priestoru, tej Shangri-Le pokoja a hľadal slová ktorými zaplní 140 znakov dlhý odkaz pre svoju rodnú planétu. Miliardy ľudí verili v úspech ich misie, pestovali vieru v nový zajtrajšok na planéte prekypujúcej nerastným bohatstvom. No poškodením lode sa pomaly zatvárali dvere do nového sveta, ktoré držala otvorené len zakliesnená noha v podobe jedného kozmonauta.
Vedel čo tam chce napísať, no neistota v otázke morálky ho stále odrádzala. Rozhodol sa. Sadol za terminál a s trpkým úsmevom zneužil pozornosť s akou sledovali jeho misiu pozemšťania.
Chodte do piče.