6. kolo LSK :: Remember, remember, the velvet November


node:	6. kolo LSK
template:	4
parent:	Literárna súťaž Kyberie
owner:	palino
viewed by:
created:	21.07.2013 - 18:39:15

cwbe coordinatez:
101
63532
1054481
6411093
7262082

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

palino	0
neviem*	0
DFH	0
mala mucha	10
zgung	12

téma 6. kola : "úzkosť"

dedlajn 22. august 00:00

motivačné rady: http://thoughtcatalog.com/2012/ray-bradburys-7-rules-for-writers/

ak chcete čítať/písať, rozširujte povedomie/káčkujte, nech sa mu dostane čo najväčšej pozornosti ď.

teším sa na vaše príspevky

000001010006353201054481064110930726208207299318

týmto uzatváram 6. kolo LSK
potešila dosiaľ najväčšia účasť: 12 príspevkov; hlasovanie o nich potrvá ešte týždeň, do 29.8. 00:00

komentáre, hodnotenia, diskusia samozrejme vítané

000001010006353201054481064110930726208207298596

prefíkane zavádza priestorovým riešením
interiéru aj exteriéru
napriek zdaniu
je pojmom so širokým manévrovacím priestorom
pre samotnú analýzu
i subjekt interpreta.
V záchvate filantropie žiadam, zostaňme v taktilérnej sfére človeka
zachovajme kontext bytosti
a skrzeň povenujme sa dualite.
V rámci úzkosti je výrazná,
najokatejšie manifestuje pri uchopení rozboru.
Prirovnajme človeka k priestoru
k záhrade telo
ducha k izbe, izbu k tvoreniu.
A porovnajme dualitu prístupu.
Postoj k základnej potrebe- definovanosti.
Vychádzajme pritom z axiómy
„umenie je antipódom života, hoci z neho ťaží a o inom ani nehovorí.“
Táto dichotómia je kľúčom k jej uchopeniu.
Na fyzickej úrovni ju odporúčam precítiť osobne
ideálne v akútnom záchvate paniky
ak nemáte vlastný a neviete si pomôcť inak
sledujte cudzí.
Náhla strata definície položí človeka.
Bez kontextu. Zbavený opory v okovách vlastnej vôle
sa zrazu potáca a nevie kam
zrazu vidí do seba
a v okovách úzkosti ho ťaží,
že ho nič nedrží a nič neznamená.
Na úrovni tvorby desí nutnosť.
Uzavrieť a skončiť simuláciu života
Bolí.
Vlastnou rukou vyklopiť dieťa a rozbiť vaničku
pulz, ktorý by mal byť nejaký
ale iba je
hoci stále môže byť lepší,
desí. Určitosť definície
núti prijať,
že bytie bez toho,
aby subjekt zistil, akým má byť.
Úzkosť je odmäk.
Subjekt podrobený úzkosti sa rozteká.
Pretože,
sa mu sťahujú útroby aj skelet.
Pretože, nadobúda zúžený tvar.
Snaží sa zúžiť, až kým sa nezničí
až kým nezostane

Potreba vyjadriť sa k úzkosti
potreba z úzkosti sa vyjadriť
je pôvodcom úzkosti
úzkosť je úzkosť.
Základná potreba človeka.

000001010006353201054481064110930726208207298299

Je noc a nespíš. Ležíš a premietaš. Nemáš to rád, ale opakuje sa to pravidelne. Keby ťa niekto natočil, vyzeral by si prenikavo. Existenciálna scéna do Bergmanovho filmu. Divák sa dlho pozerá na bezvládne telo a režisér počíta, že navodí atmosféru, ktorá vysvetlí nasledujúce. Ty však nevidíš do budúcnosti. Máš v sebe minulosť a dokážeš myslieť iba na svoje omyly. Striasa ťa hanbou, prežívaš tie momenty a predstavuješ si tých druhých. Svedkov sklamania.

Najradšej čítaš biografie veľkých osobností. Hľadáš ten moment, keď sa prehupli, našli svoje poslanie. Uvedomuješ si svoju mizivosť. Tajne dúfaš, že by si niečo mohol ponúknuť svetu, ale čas beží. Génius je vedľajší produkt zanietenosti a odovzdanosti. Si presiaknutý svojím egom, ktoré bráni všetkému.

Chýbajú ti základy. Tie detské zničila surovosť precitnutia. Zlom straty si nedokázal pochopiť. Prišlo to už skôr. Plazivo. Zrazu si prestal stretávať ľudí. Vadili ti reči a ich lesklý povrch. Ešte si netušil, že sa to tak robiť musí. Z kníh si vyčítal, že je niečo „za“ a trápilo ťa, lebo si sa toho chcel dotknúť. Ak je niečo viac, prečo strácať čas s týmito nestálosťami? Namiesto toho, aby si na niečo prišiel, stále viac pochybuješ. Aj o veciach, ktoré boli samozrejmé. Nielen svoje presvedčenia, ale aj vzťahy, nespravodlivo obviňované.

Pochybuješ o sebe. Kto si a kým máš byť?
Vo všetkých tvojich odpovediach je neistota. Nedokážeš sa pozerať do očí. Aj tak vieš druhých čítať na desiatky metrov. Tí na tebe vidia zmätok a spájajú ho s neschopnosťou. Istotu považuješ za nedostatok vedenia. Sebavedomie by si si dokázal udržiavať, no odmalička si cítil v sebe slabošstvo a hrať je únavné.

Tvoju rodinu ponižovali za jej pôvod a schopnosti. Prvá totalita zbavovala majetku, mena a života, druhá v tom pokračovala. Lúza ťa potichu nenávidí. Nie preto, čo si spravil. Ale pre to, čo predstavuješ, čo si nerozvinul. Možno ťa ani nepozná, no v tebe to ostalo. Plazivý a neustály pocit, ktorý ťa sprevádza pri každom rozhodovaní. Vonkajšok je nemý.

Ten, kto koná, robí chyby, ale aj tak preváži. Všetko možno obrátiť na frašku. Prečo sa brať vážne? Na čom záleží? Ľudia a ich pohnútky sú komické, aj keď môžu byť navonok sofistikované. Spoločný menovateľ je vždy známy. Začni im hovoriť, čo si myslíš. Začni hovoriť svojím neprirodzeným jazykom. Znie strojene a cudzo. Prekvapené pohľady si užívaj. Ponechaj ich bez dychu. Jeden deň, a potom ďalší. Funkcia starovekého blázna- proroka, ktorý má dovolené hovoriť čokoľvek. Jeden deň, dva, a potom. Bez nich to asi nepôjde.

Si potomkom kultúry, z ktorej nič hodnotné neostalo. Len biznis. Pozeráš sa okolo seba a nepriťahuje ťa to nikam. Prečo musíš byť súčasťou tohto plátna? Keby si mal lepšiu schopnosť zabúdať pri svojej práci, mohol by si byť ty ten spokojný chlapík na letnej terase. Síce na nej sedíš, ale zvnútra ťa čosi tlačí, nepokoj, ktorého pôvod nedokážeš zmapovať. Trpko sa usmievaš. Dovolenke nerozumieš.

Nemusíš? Chýba zmysel pre nevyhnutnosť?

Vyhýbaš sa životu. Aké ľahké. Skôr ako prekročíš prah, premietaš si variácie možných udalostí. Tušíš tú najhoršiu. Nalepí sa na teba a núti hľadať východiská, či skôr úniky pred nimi. Nie si sám sebou. Nie si pri sebe. Odkladáš návrat. Bojíš sa, čo by nakoniec vzniklo.

Vieš, čo máš robiť. Poznáš svoje povinnosti dobrého občana, syna, partnera. Pozeráš sa, ako okolo teba ubiehajú. Chceš naskočiť, ale zmôžeš sa na nezúčastnený pohľad. Nepohneš sa, a akoby si to celé prežil. Ostáva v tebe pocit sklamania, ktorý očakávaš u druhých. Ťahá ťa dole.

Hibernuješ. Nabaľuješ na seba cynizmus ako ochrannú známku. Prichytíš sa pri tom, že rozprávaš v úbohých frkoch, ktoré postrádajú pozadie. Vygumoval si sa a ostáva ti len rozvíjať rolu, ktorú si začal. Nemáš kontakt so sebou. Miluješ, ale nedávaš sa celý. Vieš, že sa musíš vrátiť späť. Svoje presvedčenia buduješ pomaly, ale predsa. Niekde v diaľke cítiš nádej. Skromná eschatológia, ktorá sľubuje pohyb.

Neveríš, že dokážeš niekedy neistotu a skľúčenosť zo seba dostať. Potrebuješ pevnú strechu, pod ktorú sa kedykoľvek schováš. A postupne okolo postavíš múry. Ťažká úloha. Môžeš mať útočisko.

00000101000635320105448106411093072620820729829907299385

Rozpoloženie hrdinu mi pripomenulo tieto úryvky z rozhovoru:

"Hlavný problém narcistickej poruchy osobnosti je sebahodnotenie, ktoré je vo vnútri veľmi zraniteľné. Práve preto si narcisti ako obranu budujú takzvané grandiózne Ja. Hovoríme o falošnom Ja, ktoré sa prejavuje grandióznym sebavedomím. Sú presvedčení o svojich výnimočných kvalitách a potrebujú to všetkým a sebe neustále dokazovať. Preto sa napríklad radi kontaktujú s výnimočnými ľuďmi."
"Pre narcistických ľudí je typické, že veľmi radi hľadajú chyby u druhých ľudí. Sú v tom majstri. Dokážu nájsť citlivé miesto a veľmi presne zraňovať."

http://www.anomagazin.sk/vydanie/28/?page=6

e: úryvky

0000010100063532010544810641109307262082072982990729938507305801

jaj, chyba napravená - patrí to pod tvoj príspevok.

0000010100063532010544810641109307262082072982990729938507299576

to patrí k čomu?

000001010006353201054481064110930726208207298299072993850729957607299385

Rozpoloženie hrdinu mi pripomenulo tieto úryvky z rozhovoru:

http://www.anomagazin.sk/vydanie/28/?page=6

e: úryvky

00000101000635320105448106411093072620820729829907298824

kokso, ked to citam mam dojem ze ma poznas :)

000001010006353201054481064110930726208207297280

Johann odvratil ranu, a laktom trafil čelust jeho protivníka, ktorý v momente padol na zem. Johann zoverl svoje ruky okolo rukoväte, a vrazil čepel do odkrytého krku. Dlho sa klánal nad nehybnym telom, krv mu tiekol po kolenách, a v rukách mu postupne chladol prázdny železný kríž.

Pozeral na muža na kríži, bradatého s rozpaženými rukami. Ked stlačil spúšť, muž z kríža spadol. Kríž však ostal. Tenký cervený kríž. Všade kam sa pozrel prázny kríž.

Išla na prechádzku. Všade kam sa pozrel prázny kríž.

000001010006353201054481064110930726208207294387

Konečne sa prebúdzam. Moja hibernačná komora sa pomaly otvára zatiaľ čo všetky tie koncovky opúšťajú umelé otvory v mojom tele. Slizký kov vychádzajúci spod mojej kože na predlaktí. Napriek tomu som rád že som tu. Táto expedícia mi ponúka budúcnosť, ktovie akú, ale aspoň nejakú. V mojom predchádzajúcom živote bola myšlienka na akúkoľvek budúcnosť bezpredmetná.
Všetky systémy podporujúce metabolizmus odpojené. Som v tom znovu sám za seba. Ok, daj sa dokopy, ideme... Niečo zase nie je v poriadku. Textúra steny je nezreteľná, objekty v diaľke akoby neexistovali. Ďalšia halucinácia, nová snová sekvencia. Zrejme som sa nemal prebudiť, ale prečo som potom odpojený od prístrojov? Ponáram sa do sna.

Alex, hej, stará známa. Mám ju rád. Už som ju počas svojho pobytu tu pár krát zhliadol, tri či štyri krát. Plávam v bazéne, užívam si ľahkosť pohybov a pri kraji sa vynorím. Pozerám sa smerom ku dverám odkadiaľ vchádza. Na tvári s jemnými rysmi má tmavé okuliare. Je krásna, štíhla, s hladkou pokožkou ktorá kopíruje tvar jej svalov na chrbte. Sledujem ich pohyby, sledujem ju ako sa ladne vznáša na hladine zatiaľ čo jej ruky rozrážajú vodu pred ňou. Začínam znovu plávať a užívam si jej blízkosť. Len pár metrov odo mňa v tejto vykonštruovanej realite. Vo vode akoby cítim jej príjemné myšlienky. Zrejme je členkou posádky. Mám pocit že program zodpovedný za naše sny do nich implementuje obrazy ostatných na palube. Za správneho nastavenia týchto zážitkov je zrejme možné dosiahnuť požadované vzťahy medzi ľuďmi v skutočnom živote. V každom prípade by to mohlo byť aj trochu zaujímavejšie ako pol hodina spoločného plávania bez jediného slova. V týchto snoch je ťažké zhostiť sa kontroly. Po čase vyjdem z bazéna a smerujem do sprchy. Ona stále pláva a jej tvár zahliadnem len počas krátkeho okamihu keď sa nadýchne. V mysli viem že už ju možno neuvidím no som len pasívnym svedkom toho ako moje telo pomaly kráča preč. Ako vníma ona mňa? Jej výraz nie je ani úsmev no ani neutrálny. Ťažko povedať keď si kvôli okuliarom nevidíme do očí. Znamená to že po prebudení si budeme vymieňať len prázdne pohľady s minimálnym výrazom tváre? Každý bude pracovať na svojom malom zadaní tohto projektu o ktorom ako jednotlivci nevieme absolútne nič. Aké je tvoje zadanie Alex? Možno vlastne ani neexistuješ a tvojou úlohou je len moje rozptýlenie počas letu. Si len zlomok riadkov v komplexnom programe. Zrazu ostávam stáť pri dverách. Sledujem ju ako sa drží kraja bazéna. Jej hrudník sa v rýchlom rytme približuje pár centimetrov ku kraju len aby sa znovu vzdialil. Očami prechádzam k jej tvári. Usmieva sa a dáva si dolu okuliare. Opätujem jej úsmev a po veľmi krátkom pohľade moju pozornosť upúta ďalšia osoba vchádzajúca do miestnosti. Medzi nimi dvomi je akási podoba, avšak táto verzia je.. väčšia, muskuloidná karikatúra. Obézny basketbalista s ženskou tvárou sa nemotorne ponorí do tekutiny a pláva na mieste skadiaľ som práve vyšiel.

Zrazu strácam kontrolu. Niekedy je ťažké udržať si len vedomie, prúd myšlienok. Schopnosť ovládať svoje konanie v sne si vyžaduje veľa cvičenia. A ja som počas posledných snov väčšinou len pozorovateľom. Moje telo vychádza smerom k dómu ktorý si myseľ vytvorila ako pomôcku pre prechod medzi snovými sekvenciami. Vzpieram sa tomuto, chcem vidieť viac. Farby a intenzita svetla v chodbe v ktorej sa práve nachádzam sa menia. Vedľa seba zbadám hranatý otvor v stene. Skláňam sa a vchádzam do úplnej tmy. Mám pocit akoby som sa vznášal. Idem hore. Chcem vidieť toto zariadenie, celú loď. Zrazu sa ocitám uprostred rozmazanej panorámy. Cítim sa ako v strede obrovského disku ktorého okraje sa pomaly pohybujú. Pri okraji vidím dievča. Vedľa nej je tvor ktorý sa dá opísať len ako humanoid. Sú ako tiene, nevidím ich tváre. Vyzerajú ako deti, skrčené pri múre na akomsi sureálnom ihrisku pripomínajúcom Schacht. Je to opustená a zabudnutá časť lode. Keď som sa priblížil k dievčaťu všimol som si, že jej tvár je ďalšou podobou Alex. Jej postava je menšia. Štíhla až chudá. Cez roztrhanú tmavomodrú uniformu vidieť jej bledú pokožku a na nej kúsky kovu ktoré dôverne poznám zo svojich predlaktí. Niektoré však chýbajú. Na ich mieste sú nezahojené rany. Skrčená sa pozerá cez okraj. Zrazu sa na mňa pozrie a povie: „Mal by si sa niečoho chytiť.“ Po tomto sa celý disk začne otáčať čoraz rýchlejšie. Vidím svoju ruku ako drží oceľové lano vychádzajúce z priestoru. Za okrajom disku sa formujú nezreteľné obrazy tvárí. Vyzerajú ako pri pohľade z rýchlika prechádzajúceho bezvýznamnou stanicou. Náhle sa to zastaví. Medzi tmavými textúrami ktoré vidieť za zavretými viečkami rozoznávam jej tvár a hlas: „Pripravený na ďalšie?“ Než stačím niečo povedať disk sa točí ešte rýchlejšie ako predtým. Nedokážem sa držať, vlastne zisťujem že sa ničoho nedržím. Mám strach že spadnem cez okraj, ale hlavne mám strach že sa mi znovu stratí.

Budím sa. Zvraciam. Ležím na zemi ktorá je vlastne oceľovou mriežkou v priestore. Pod sebou vidím ďalšie úrovne. Dvere do komôr. Pozriem sa cez kraj. Vidím asi osem úrovní, posledné sa strácajú v tme. Na mojich rukách je zmes zvratkov a krvi ktoré stekajú na kovovú mriežku cez ktorú sa strácajú v priestore. Mám strašný strach. Zvláštny, animálny. Nepočujem žiadne zvuky iba prázdno svojej mysle. Cítim sa ako pod vodou, mám vnútorný kontakt s telom, no prostredie je iba vizuálny kontext. Som paralyzovaný v tomto priestore. Moja hlava, reflexívne zdvihnutá, sa zrazu uvoľňuje a s veľkou silou naráža na podlahu. Tupá vzdialená bolesť za ktorú som vďačný. Strácam vedomie.

Prebúdzam sa na chlad. Niekde nad sebou počujem rezonovať kov. Znie to akoby sa niečo ťažké rýchlo pohybovalo v malom priestore. Hneď ako zvuk utíchol prestal som nad ním premýšľať. Moja pozornosť sa sústredila na priestor okolo. Obrovský priestor všade kam som sa pozrel. Asi päťdesiat metrov nahor boli nad sebou tesne naskladané hibernačné komory. Niečo cez dvanásť úrovní. Pri pohľade smerom dolu sa desiata úroveň strácala v tme, chladnej tme kam sa svetlo bálo zostúpiť. Bolo to posledné miesto kam som chcel ísť. Vpravo sa chodba strácala v tmavom vortexe úrovní komôr a žltých tlmených svetiel. Asi sto metrov vľavo som videl niečo čo vyzeralo ako koniec tejto haly. V pravom uhle smeroval na ďalšiu neurčitú textúru úrovní komôr. Mysľou mi prebehol strašidelný fraktál tohto labyrintu a nachvíľu som zavrel oči. Roztrasený sa držím zábradlia a postupujem tým smerom. Takmer neviditeľné zábradlie je jediná vec ktorá ma oddeľuje od priepasti podo mnou. Predstavujem si akými tvormi sú tieto tiene obývané. Nič čo by som chcel vidieť ma nenapadlo. Je mi horšie a horšie. Musím ostať pokojný, racionálny, dýchať, hlboko, kyslík, pozerať a vnímať. Veľmi zlé. Naľavo je otvorená komora. Našťastie prázdna. Teraz. Ešte pred chvíľou tu bolo celkom živo. Trpko sa pousmejem nad svojou myšlienkou a ďalej sa pozerám na stopy krvi vedúce od postele ku dverám. Krv na káblikoch ešte nie je ani uschnutá, tiež si ich musel sám vytrhnúť. Dúfam že sa vidíme. Chcem si pozrieť meno na termináli no je vypnutý. Zrejme bol aj môj. Nie je tu nič, takisto ako aj v ďalších miestnostiach. Len zmes telesných tekutín a chladná anorganika strohého vybavenia miestnosti. Všetko je rovnaké. Asi desať metrov predo mnou je rebrík na vyššiu úroveň. Chcem byť čo najďalej od tej tmy dolu. O úroveň vyššie si oddýchnem. Sedím opretý chrbtom o stenu. Niečo je s mojou pamäťou. Neviem čo sa práve stalo. Mám pocit že by som sa nevedel vrátiť odkiaľ som prišiel. Siedme, desiate dvere od rebríka? Až keď sa pozriem vľavo znovu si uvedomím kam sa chcem dostať. Na druhej strane aspoň si uvedomujem niektoré fakty a základy. Viem že som vo vesmíre. Tiež viem, že kyslíku a vody tu bude stále dostatok vďaka recyklačným systémom. Čo mi pripomína moju úlohu – technik, sektor C, testovacie laboratória. Plán misie sa zrejme pozmenil, za predpokladu že toto celé nie je súčasťou zvrhlého experimentu. Vstávam, znovu k rebríku na ďalšiu úroveň. Cesta vedie vždy vyššie. Najprv postupujem rýchlo, no po pár minútach prerušovaných sekundami frenetického dýchania so zavretými očami si čoraz viac uvedomujem svoj zlý stav. Oslabenými rukami sa už len ťažko pridŕžam ľadovo studených tyčí rebríku. Nado mnou sú ešte štyri úrovne. Oddychujem teda v úrovni dvadsaťdva. Nazriem do najbližšej miestnosti. Na podlahe nie je žiadna krv iba asi dvojcentimetrová vrstva žltkastej tekutiny s niečím ako fialové semiačka vo vnútri. Necítim žiadny zápach no dotýkať sa toho nechcem. Miestnosť je inak úplne prázdna. Žiadna krv, zvratky, len čisté kábliky a tá zvláštna tekutina na zemi. V tichu začujem jemný no nepokojný hlas. Je veľmi tichý, mužský, znie tlmene z vedľajšej izby. Blížim sa k hibernačnej komore E64R. Zvuk sa mení na smutnú glosolaliu sprevádzanú akýmsi cucaním. Aj keď som vedel že to bude jedna z vecí ktoré v skutočnosti nechcem vidieť, opatrne som sa priblížil ku dverám. Moje telo stuhlo. Fungovali iba oči a mozog ktorý spracovával túto otrasnú scénu. Pod pootvoreným krytom postele bolo vidieť na prístroje napojené telo, alebo aspoň to čo z neho ostalo. Torzo a hlava boli čiastočne zachované. Končatiny boli posiate tvormi podobnými červom. Pohybovali sa ako húsenice. Malými zubami v prednej časti tela neustále hrýzli do čerstvého tkaniva umelo udržiavaného pri živote. Mužova myseľ zrejme stále fungovala. Dúfal som, že nemá žiadne spojenie s touto realitou. Jeho sivé oči sa pozerali smerom k stropu zatiaľ čo ústa sa triasli pri niečom ako poslednej tichej modlitbe. V kontraste s tým čo sa dialo vyzeral priam zmierene. Vzhľadom k stavu v akom bol, jeho záchrana bola jedna z posledných vecí ktoré by si želal. Chcel som jeho trápenie ukončiť, rozhliadol som sa po nástroji ktorý by mi to umožnil no zrazu som sa celý roztriasol a bežal som niekam ďaleko od tejto scény.

Práve som si s trpkosťou sprevádzaným záchvatom šialenej paniky uvedomil čo sa stalo. Tieto tvory sú postrachom každej lode. Nikto nevie odkiaľ prišli. Správy podalo iba zopár ľudí nájdených v záchranných moduloch. Ich vajíčka sa šíria vesmírom ako spóry húb ovzduším. Poháňané stelárnymi vetrami len čakajú kedy narazia vo vákuu na pevnú prekážku. Tu sa rozmnožujú vo veľkom množstve. Keď pokryjú istú vrstvu trupu začnú smerovať dovnútra nešťastnej lode. Ich DNA je vraj veľmi variabilná. Snažia sa spojiť s hoci akým organickým materiálom a v ďalších štádiách metamorfózy vznikajú nestabilné formy odporného života, zvrátené evolučné experimenty. Asi ako vec pred ktorou som sa práve ocitol. Tento tvor stál na šiestich hmyzích nohách spojených akýmsi biomechanickým korpusom. Z toho vyrastalo ženské telo pokryté čiernymi šupinami ktoré sa smerom k tvári strácali. Praví prsník chýbal. Na jeho mieste boli len kúsky odumierajúceho tkaniva medzi ktorým presvitali biele kosti neprirodzene tvarovaných rebier. Hmyzie oči na deformovanej tvári mi dávali jasne najavo svoje úmysly. Tento tvor sa ku mne blížil a ja som vedel že bežať je zbytočné. Hmyzí zvuk zrazu prerušil výstrel ktorý zanechal v jej hrudníku ďalšiu dieru. A potom ďalší roztrieštil jej kľúčnu kosť. Mnoho ďalších rozrazilo šupiny korpusu a po krátkom okamihu táto ohavnosť už len reflexívne hýbala nohou. V šoku som sa pozeral za seba kde som videl útlu postavu. Bola to Alex. Nedokázal som povedať ani slovo. „Musíme ísť.“ Úplne som chápal čo tým myslí. Z temnôt dolu sa začali ozývať vzbudené zvuky. Temný mechanizmus prebúdzajúci sa k životu. Takmer okamžite sme vyliezli na úroveň A a bežali k centrálnej hale. Po pár sekundách sme sa ocitli na jej hranici a uvedomil som si, že v tejto úrovni spája osem rovnakých obrovských chodieb, všetky rovnaké ako tá z ktorej sme práve vyšli. No väčším prekvapením pre mňa bolo, že tu sa strop strácal. Keď som z hlavného stĺpca nahliadol nad svoju halu, zbadal som plochu pokrytú dverami, káblami a priehľadnými trubicami cez ktoré prúdili neznáme tekutiny. Naľavo aj napravo od tejto plochy sa nachádzali chodby obsahujúce po oboch stranách ďalších dvadsaťšesť úrovní s neuveriteľným množstvom komôr a ľudí. Pilier mal šestnásť strán. Nekonečné chodby boli pravidelne striedané plochami pre obslužné tunely, šachty a iné technické vybavenie. Prešli sme cez lávku ponad vortex k protiľahlej stene posiatej dverami, otvormi a elektronickými zariadeniami rôznych tvarov, materiálov a veľkostí, ktorých väčšinu funkcií a cieľov zrejme nikto nechápe. Po kusoch železa ktoré trčali zo steny a kedysi niesli konštrukciu lávky Alex preliezla k malým dvierkam. Obslužná šachta ventilačného systému. Opatrne som ju nasledoval a ako náhle som vošiel dnu dvere za mnou bez pohľadu cez ne zavrela. „Sme v bezpečí?“ spýtal som sa. „Zatiaľ áno.“

Nachvíľu som omdlel, asi kvôli šoku a únave. Prežil som minimálne dekády v hibernácii. Moje svalstvo síce bolo posilňované elektroterapiou, no to stačilo len na to aby nedošlo k úplnej atrofii. Obvykle sa po prebudení dostávate do normálu celé dni až týždne. Ja som mal pár minút.
Vnímam jemné svetlo, základné obrysy. Stále je tu. Dáva dolu kryt a ukazuje na ďalší vetrací otvor. Pomaly ju nasledujem. Vraj mi musí niečo ukázať. „Všetci ostatní sú možno mŕtvi. Desaťtisíce duší. Si zatiaľ jediný s ktorým som sa spojila. I keď som hore krátko, stihla som prezrieť mnoho komôr. Po niektorých veciach čo som videla už to nerobím, len čakám. Mal si veľké šťastie. Teraz by si si mal niečo pozrieť.“

Viedla ma cestou spletitých chodieb, obslužných tunelov. Nekonečný labyrint s množstvom slepých uličiek a tmavých zákutí. Prechádzala cez ne s prehľadom. Zrejme sa tu za ten krátky čas už veľa krát stratila a znovu našla cestu. Na niektorých miestach som si všimol do plechu vyryté značky podľa ktorých sa riadila. Po pár minútach sme sa dostali k pokazenému ventilátoru. Bol na streche dómu ktorý som poznal zo svojich snov. Zoskočili sme na ochrannú mrežu nespúšťajúc oči z hrôzy len pár desiatok metrov pod nami. Vedel som že okolo sa dejú strašné veci no doteraz som ich plne nevnímal. Z perspektívy stropu, tesne vedľa obrovskej pologule zo skla cez ktorú bolo vidieť hviezdy, sa podo mnou rozprestierali stovky, tisíce týchto kreatúr. Vedúc boje o kúsky končatín, vnútornosti a iné časti tiel bývalej posádky. Prehnitá a špinavá ukážka mechanickosti hmyzu v kombinácii s krehkosťou ľudských orgánov. Všetko pokryté vrstvou slizu a tekutín. Neznáme formy života v orgiastickom rituáli plnom násilia. Rozmnožovanie, liahnutie a prijímanie potravy v tom istom momente. Pohľad veľmi cudzí očiam hoci akého človeka. Odporný, no s kúskom zvrhlej estetiky. Prepojenie na každej úrovni. Podarilo sa mi odtrhnúť oči od tejto hrôzy a pozrieť sa na Alex. Jej smutný vnímavý pohľad vyjadroval bezmocnosť no nie rezignáciu.

Znovu sa prebúdzam. Na lôžku, v hibernačnej komore. Z mojich rúk trčia dôverne známe hadičky s látkami potrebnými pre život. Od reality som oddelený sklom zaroseným od môjho zrýchleného dychu. Miestnosť je prázdna. Dvere neporušené. Za dverami však vidím pohyb. Všetka tá háveď hľadajúca posledné kúsky organického materiálu. Uvedomujem si že až teraz som sa skutočne prebral. Snová sekvencia nikdy neprestala. Nejakým spôsobom sa mi podarilo vnímať v nej, ísť o level ďalej a vidieť čo sa naozaj deje. Ak sny tvorí kolektívne nevedomie, znamená to, že Alex sa tiež práve pozerá na kondenzujúcu vodu na sklenenom priezore pred jej očami. Vedomá si situácie v ktorej sa práve nachádzame. Jediné bezpečné miesto je tu a teraz. Verím že časom sa podmienky zmenia, všetok ten hmyz zmizne a uvoľní nám cestu k sebe. Zatiaľ to nie je bezpečné. Môžeme len čakať a dúfať, ponorení v úzkosti. Chcem ju znovu vidieť v našom sne. Zatváram oči a myslím na ňu...

Poznámka:
bolo to písané asi pred 5 rokmi na základe snov ktoré som mal asi 3 noci,, pôvodne v angličtine (The Deep Step), toto je tak narýchlo preklad
e: teda ešte sory za trochu väčší rozsah a zaťažovanie adolescentnou scifi poviedkou:)

000001010006353201054481064110930726208207280779

... so Sebom v nemocnici...pol tretej minimalne, ak nie tri. zavan cerstveho vzduchu. blizi sa burka, blyska sa.

nie je to intenzivne. pijeme pivo, ja ho ozobracujem o cigarety. on si slubuje viac. co sa vsak da v tu noc slubit este?

jediny moment, ked citim intenzitu je, ked idem schodmi na terasu nemocnice ako prva. chvila strachu, neviem ci ma neovali bezdomovec. som tu s muzom - (som?).

minuly tyzden som s Dorot objavila novu miestnost v nemocnici. Ani by mi nenapadlo ze by tam mohla byt. V starej schatranej budove, ktoru vyuzivaju studenti vsmu pre svoje hratky - sa nasla. miestnost, psycho - cela vykachlickovana. biela. cista. hore nad nou je bordel ale cosi ako chladnicka. jogurty a podobne picoviny.

v bielej vykachlickovanej miestnosti stoji lavica zo ZS, pri nej dve stolicky taktiez zo zakladly. Nalavo matrac s casopisom inspire 2010. psycho :)

spat k Sebovi.

stojime tam, pijeme a fajcime. bavime sa o umeni - to je ta prijemna cast. Cast, ktora mi v zivote podstatne chyba. Avsak co dalej, ... prejavuje mi lasku... nechcem byt zla, ale ani neuprimna. Pri vyznani naklonnosti mu vtisnem pusu, aby som nemusela vraviet nic. ide o okamihy.

opat je to tu - nemusim nikoho ocarovat, prezentovat sa. nikto kto by za tuto snahu stal tu totiz nie je.

stojim na streche nemocnice - Sebo je vpredu. stojim a citim sa mega malicka. velmi hlupo. co som si myslela:)

uniknut z tohto zivota, ked mate celu ba rozprestrenu na dlani, ci uz sa divate zo slavina, hradu alebo nemocnice --- its the same.

000001010006353201054481064110930726208207280385

V šere hľadiska pristihol som sa raz,
na tej hre o najhoršom v každom z nás.
V tom vstúpil starší pán, usadil sa do kresla.
Opona plesla, ľudia ústa dokorán.
Na scéne objavil sa mím, dav plesal a ja s ním.
Podvedome som sa klaňal a s úctou plakal.

Prečo však? Veď herci nehrali.
To my sme hrali! Nasilu tlieskali.
Všetci čo sme stáli a snažili sa pochopiť,
uchopiť čo je v nás, paralelu čo sme žili,
životy iných. Podvod, v ktorý sme sa odsúdili.

Všetci sme stáli, nestál len ten pán.
Žiarila z neho pýcha, bol spokojný no trochu sám,
na dielo čo tu navždy bude dýchať.

To dielo, aj keď s autorom pod zemou,
bude mu nadalej vo svete ozvenou.
Vo svete kde, že som vlastne nežil,
zistím až pred mojim zánikom,
preto som vlastne zložil,
týchto pár riadkov, aby som unikol...

...v tom kresle pred scénou, kde tlieskam spolu s plénom,
z toho stavu, čo gniavi mi jak zverák hlavu.
Tlieskame, aby nemuseli sme zmeniť sami,
to, čo v živote nepáči sa nám,
veď príde zas niekto, kto skutočne žije,
ďalší usmiaty starší pán.

000001010006353201054481064110930726208207275414

Zažil som úzkosť. Bolo to...
Neopísateľný pocit.
I tak sa pokúsim...

Začalo to, keď som vytočil číslo napísané mierne pripitou avšak na pohľad príjemnou rúčkou, patriacej (voľným odhadom) asi 175 centimetrov vysokej (a v istých, vyšších partiách skoro rovnako širokej) brunetky. V druhej rúčke držala vodku s džúsom a celkovo celým telom sa snažila udržať polohu aspoň čiastočne pripomínajúcu polohu vertikálnu ku podlahe.

Dal som tomu čas. Pár dní. Trvalo to kým som svoje sebavedomie vypumpoval z úrovne členkov až do záchytného bodu (po kolená) a neskôr až do oblasti podbruška, kde sa konečne akcie mohol ujať menší mozog (mužský). Zvonilo to hodnú chvíľu. Už som šiel zavesiť, keď to (ako som o pár milisekúnd s miernou úľavou zistil) konečne zodvihla. Pár trápnych pripomínačiek na začiatok. Spomenula si. Ďalších pár trápnych vykecávačiek. Nakoniec som sa osmelil natoľko, aby som ju pozval von. Privolila. Dohodli sme sa.

Prišiel som po ňu. Vlasy dlhé, voľne rozpustené. Veľké hnedé oči, dokonalý nos, plné pery. Voľné, trochu retro, drobno kvetované šaty. No a pod nimi to mala riadne nabláznené. Obliekol som sa najelegantnejšie, ako si len viete predstaviť. I tak som sa pri nej cítil ako posledný doižďák filtrujúci Okenu chlebom. Neotočila sa. Zavesila sa do mňa a vyrazili sme. Dobré znamenie.

Rande na úrovni. Múzeum. Galéria. Preložené nejakým 3D kasovým trhákom (obaja sme sa zhodli, že treba ulahodiť aj primitívnym pudom spoločenského oného). Nakoniec prechádzka po pobreží. Prešli sme až k môjmu domu na pláži. Navrhol som jej, či si nechce trochu oddýchnuť na terase..

Zapálil som pár sviečok. Svieži vetrík nad vlnami ticho ševelil. Sedeli sme v objatí, nič nehovoriac, vnímajúc iba okolie. Každý si poletoval svojimi myšlienkami. Zašepkala, že je mierne uťahaná a dolámaná. Ponúkol som jej masáž. Jemná, uvoľňujúca a zvodná masáž.

Ocitli sme sa v prítmí spálne. Jej stačilo pár elegantných pohybov ramien a šaty skĺzli dolu. Košeľu zo mňa strhla akoby bola z papiera. Nestačil som si ani pomyslieť "zbohom polovica výplaty".. Gombík na nohaviciach pre zmenu obratne rozopla jazykom. Stiahla zips. Nohavice padli k jej šatám..

Smer posteľ. Dlhá, vzrušujúca predohra. Nakoniec aj spodné prádlo preletelo miestnosťou. Nahmatala...a...stuhla. Niečo nie je v poriadku (blyslo mi hlavou). Celá romantika...fuč. Chvíľu sa skrúcala a vykrúcala. Hrala to ďalej na predohru. Nervy mi bubnovali v rytme samby ešte aj v malíčkoch na nohách.

Nedalo mi a spýtal sa narovinu.
Odpovedala.

...

Zažil som úzkosť. Bolo to...
Bola naň proste úzka.
I tak sa pokúsim...

(...a pokúšame sa už pol roka)

=====================================
Obsah textu je absolútna fikcia, postavy sú vymyslené.
S realitou nemajú nič spoločné (žiaľ).
Autor možno pocíti úzkosť zajtra ráno, keď to triezvy po sebe prečíta...

Dobrú noc

"Smích chytré lidi léčí a jen blbce uráží."

000001010006353201054481064110930726208207273819

Úzkosť je,
keď nemôžem vidieť, čo vidím, cítiť, čo cítim.
Musím to poprieť, lebo ostatní sú v poriadku.
Kto som ja, aby som videla to, čo vidím?
A tak žijem na popretí.
A to nie je ľahké.

Často sa mi opakoval sen, v ktorom ma niekto chce zabiť. Naháňa ma a ja potom uletím. Počas letu stojím na doske, vďaka ktorej som vo vzduchu. Teda nie je úplne jasné, či ja som vo vzduchu vďaka nej, alebo ona vďaka mne. Asi sa potrebujeme navzájom. Každopádne sa mi stále vyšmykuje.

Tak také to je. Stojím na malej doske 1000 metrov vo vzduchu a musím neustále udržiavať rovnováhu. Používam pri tom všetky svaly. A tie sú maximálne napnuté. Veď mi ide o život!

000001010006353201054481064110930726208207273093

Ty svina!
Co zovieras mi hrdlo a pomaly vysavas zivot z mojho tela.
Da sa mi zvracat, ale ani na to uz nemam dost sil.
Som nehybna, bez zmyslu zivota.
Moj svet je plny sivych tienov a ja som jednym z nich.
Pomaly sa vytracaju z mojich predstav farby zivota, neviem si uz spomenut ani na jeden slnecny den.
Vykriky do tmy aj tak nik uz nepocuje. Vsetci su daleko a moj hlas stale slabne.
A ty sa stale skodoradostne smejes a zovieras svoje ruky este pevnejsie.
Smrt je vykupenim z tohto pekla, ktore mi ty nikdy nedoprajes.
Zijes zo mna a ja pre teba pomaly umieram..

000001010006353201054481064110930726208207272126

Úzkosť je hyena, ktorá žije v časovej trhline medzi “teraz” a “potom”. Oči má upreté do budúcnosti, a plíživo sa zakráda húštinou mojich potenciálnych zlyhaní. Vie, že mysliteľné je čokoľvek, a škľabí sa nad užším výberom katastrofických scenárov. Následne ma obsadí do hlavnej role, natočí so mnou film, a donúti ma ho pozerať. Najradšej má horrory – ale aby bolo jasné, nie je to nič jasné. Žiaden “Carmageddon zombie párty”. Ide o nevyhranený žáner, tzv. náznakový sociálny horror. Možno ste videli skvosty ako “Silence of the awkward”, “Alienated”, “Shyning”, prípadne klasiku “Deficient” I – XI (aj keď od štvorky sa to už hrozne opakuje). Hyena miluje keď tie filmy pozerám. Uprene ma vtedy sleduje, vychutnáva si moje muky a jej smiech sa rozlieha budúcnosťou až k momentu mojej smrti.

Úzkosť je škrtič, ktorý sa obtáča okolo môjho tela. Je tak strašne hmatateľný – ako stolička na ktorej sedím, ako moja pravá ruka, ako kus studeného hovädzieho svalu. Zaujíma ho jediné – ako ma obrať o kyslík. Je v tom naprostý expert. Počká si kým začnem pozerať film, aby sa mi mohol obtočiť okolo brucha. A potom sa s každým mojím výdychom stiahne o pár milimetrov. Nenápadne, neúprosne, akosi samozrejme. Počká si, až sa mi vzrušením zatají dych, a obtočí sa ešte vyššie. Keď sa dostane k hrdlu, nasucho prehltnem. Water boarding vo vlastnej životnej šťave. Hlavne nedýchať.

Úzkosť je bezodná priepasť medzi tebou a mnou. Naše zážitky nikdy nebudú rovnaké, ani si ich navzájom nedokážeme dokonale opísať. Sú chvíle, kedy na nás nikto nemysli. Neexistuje žiaden univerzálny zmysel života. Bezmocnosť, ničota a prázdnota nikdy nie sú ďaleko. A potom jedného dňa zomrieme. Tento neutešený stav veci, čo aj realistický, samozrejme popisuje len zlomok živej či neživej prírody. Napr. hyena má úzkosť zo súčasných filmových kritikov a škrtič sám zabúda dýchať. Takisto priepasť je síce samozrejme bezodná, ale jej druhý breh je jasne viditeľný, a občas oba brehy omýva oceán vedomostí a pocitov.

Takže, film alebo realita? Dych, či nedych? Úzkosť autenticity, alebo úzkosť úniku?

00000101000635320105448106411093072620820727212607273392

najlepsi

00000101000635320105448106411093072620820727212607272347

Skvelé.
Tie sociálne horory ma fakt pobavili :D

0000010100063532010544810641109307262082072721260727234707272372

diky

000001010006353201054481064110930726208207263218

Nad mestom sa pomaly rozlieva studené januárové svetlo - klasické mrazivé ráno, aké bývajú za tlakovej výše. Mestský cintorín zíva prázdnotou, len kde tu civí nad polorozpadnutým hrobom zošúverená postava, skôr tieň, než živá bytosť. Je to ráno bez vtáčieho spevu a ticho je v pravidelných intervaloch prerušované len zvukmi náradia narážajúceho na hlinu a mrmlavými útržkami hovoru, čo sa prepletá pomedzi ne.

Nad jamou stoja dvaja. Starší, niečo po štyridsiatke, neoholený, s mohutnými fúziskami, nosom tvarom aj farbou pripomínajúcim paradajku, vodnatými očami a strapatými vlasmi. Svoju nízku podsaditú postavu opiera o lopatu, pričom dlane má skrížené pod bradou na porisku.
Mladý, niečo po dvadsiatke, vysoký a ramenatý, s vyholenou hlavou a oholenou tvárou, ostrých rysov a s živými očami. Stojí rozkročený na opačnom konci jamy ako jeho kolega a v oboch rukách drží krompáč sťa vojnovú sekeru. Striedajú sa.

Mladý skočí do jamy a mohutnými rozmachmi krompáča sa snaží rozbiť vrchnú vrstvu hliny. Ide to len ťažko, zem je skrz naskrz premrznutá. Vystrie sa v jame a rukávom kombinézy si pretrie spotené čelo.

Mladý: Fúúúú, boha!
Starý: Piča robota toto, poviem Székemu, že chceme príplatok.
Mladý: Ťa pošle do piči aj s príplatkom.
Starý: Len neviem, kto iný mu tu bude od siedmej makať v tejto kose. Na, daj si voľačo na zahriatie.

Rozopne zips na kombinéze a odniekiaľ zpod jej záhybov vytiahne ploskačku. Otvorí ju, napije sa a podá Mladému.
Mladý si s nechuťou upije a hneď zvraští tvár.

Mladý: Fujdopiči!
Starý: Ti nejek nechutí.
Mladý: No veď po včerajšku...
Starý: Čo si bol zas za kurvami?
Mladý: Jasné, o pol tretej sme s bratrancom skončili v Karibiku. Prehral liter na rulete, tak to chcel zapiť.
Starý: Liter? A to odkiaľ mal?
Mladý: Požičal si...
Starý: Aha. Tak to je blbé.
Mladý: Jeho problém.

Mladý začne mlčky opäť sekať zmrznutú hlinu. Keď už má toho dosť, vymenia sa. Starý sa opatrne spustí do jamy a vyhadzuje nakopanú hlinu lopatou von. Keď má hlinu vyhádzanú, prejde dlaňou po hrane výkopu.

Starý: Sa mi zdá, že to máme nejaké úzke.
Mladý: Mne sa to zdá tak akurát.
Starý: Nevieš, koľko hovoril Széke?
Mladý: Hovoril meter päťdesiat až dva, tak si vyber.
Starý: No práve, tento bol vraj fakt tlstý, preto si treba nechať rezervu.
Mladý: Hovno, až taký tlstý byť nemohol, to by skapal už dávno.

Mladý sa zaškerí a obaja sa svorne zarehnia. Opäť sa v jame vystriedajú a Starý si zapáli cigaretu. Zamyslene fajčí.

Mladý: Podľa mňa je to dobré.
Starý: Kukaj, mesiac ešte furt vidno na oblohe.
Mladý: Hmm... keď som sa nadránom vracal domov, všimol som si hviezdu že brutálne menila farby. Normálne na žlto, červeno a tak. Som stál pol hodinu pred barákom ako kokot a čumel na oblohu. Som sa vlastne nikdy poriadne na oblohu nedíval. A som objavil ďalšie tri, čo menia farby. A ony vlastne nesvietia ale tak blikocú.
Starý: To si sa asi moc nevyspal.
Mladý: Maximálne hodinu, to takto ťahám už od piatku.
Starý: Tak to si mal možno len halucinácie, hehe.
Mladý: Hovno halucinácie, sa schválne pozri dnes večer.
Starý: A nebolo to len lietadlo?
Mladý: Kokot, snáď ešte rozoznám lietadlo.
Starý: No šak dobre, menia farby, blikajú a čo teraz?
Mladý: A veď nič. Len som bol doteraz v tom, že hviezdy sú hviezdy.
Starý: Hviezdy sú hviezdy.

Obaja si naraz uvedomia tichý vržot drvenej námrazy, ktorý signalizuje blížiace sa kroky a otočia hlavy smerom odkiaľ prichádza.
Je to Széke, jednou rukou si pridŕža golier prešiváku a druhou voľne šermuje, držiac v nej akési papiere. Podíde k jame a pohľadom znalca si ju premeria.

Széke: Máte to moc úzke.
Mladý: Jak moc úzke? Však ste vraveli meter päťdesiat až dva.
Széke: Áno, ale som aj vravel aby ste si nechali rezervu, lebo bol fak tlstý.

Széke z vrecka prešiváku vytiahne rozťahovací meter a zmeria jamu od jedného konca k druhému.

Széke: Meter štyridsaťdeväť. Včera večer mi volal Valuš, rakva má šírku meter päťdesiat.
Mladý: Nodopiči!
Starý: Som ti to hovoril!

000001010006353201054481064110930726208207262432

Úzkosť rada zastihne človeka nepripraveného, vyvráti z neho vnútrajšok, premení hrudný kôš na najnovšiu telešopingovú sadu cirkulárok a vnútro lebečnej dutiny na časovopriestorovú singularitu potom čo oficiálne vyhlásila bankrot, neprichystaná obeť sa nestihne brániť a je to tu, úzkosť z trolejbusu, z mestskej kanalizačnej siete, z Rady pre vysielanie a retransmisiu, hypotetickej neexistencie svrčkov, pravá úzkosť útočí tam, kde všetko zvyšné zlyhá, a je to tu. Bežný človek v takomto prípade, rozhodne sa zabojovať najspoľahlivejšou zbraňou, aká je práve k dispozícií, čiže motivačnou príručkou. Na čiernočiernom pozadí Kybérie odrazu sťa svetlo, nabielo zažiaril motivačný hyperlink odkazujúci na motivačnú príručku pre začínajúcich literátov, a úzkostlivá bytosť sa úzkostlivo začína prehryzávať dobre mienenými radami. Po poctivom prehryzení sa až na koniec, úzkosť vzrastie. Bytosť neustále úzkostlivá, má sklony k nihilizmu, a pochytí ju úzkosť pri predstave, že túto motivačnú príručku si prečítajú tisícky ďalších začínajúcich literátov a budú sa jej držať a písať texty sťa cez kopírku; z toho dôvodu tejto bytosti neostáva nič iné, iba príručku totálne znegovať a tým z toho urobiť príručku úzkostlivého písania. Píš s nechuťou, s chuťou píšu iba hysterickí a psychicky labilní grafomani v maníckej fáze bipolárnej poruchy, napísať text je v ideálnom prípade procedúra porovnateľná so sraním stavebnicových kociek a treba si to odtrpieť spolu so všetkými následkami. Píš pomaly, upadni do niekoľkodňovej zdochýnajúcej apatie, kým z teba vypadne ďalšia veta či slovo; v prípade nutkavých záchvatov grafománie sa prežer barbiturátmi od babičky a nepíš vôbec. Píš to čo ty nie si: to čo si ty, nezaujíma ani tvoju vlastnú mater, ani tvojho škrečka nie, nad inými bytosťami ani len neuvažuj. Píš, aby si zbohatol, aby si sa prežral euromincami, si socka ktorá sa dôverne pozná so všetkými personálnymi súčiastkami úradu práce a úzkosť z požitia priveľkého množstva alkoholu striedaš s úzkosťou z toho, či sa bude zajtra za čo nachlastať, a ty potrebuješ tento spôsob života učiniť trvalo udržateľným. Našti svojej múze do ksichtu, zaškrť ju, upeč ju na slanine so zemiačkami, kydni na ňu čili omáčku zo zlevněnky a zjedz i s tanierom, takto ti bude aspoň k niečomu užitočná. Nelez k výšinám, si akrofobický zasran, prenechaj to väčším frajerom, a ty si užívaj svoju ničotu, zaliezaj pod zem, skamaráť sa s dážďovkami, krtkami a patkaňmi a ani sa neukazuj na svetlo radšej. Neprekvapuj seba samého, úzkosť to spraví za teba, opäť príde, dochytí ťa pri tvojom každodennom čítaní návodu na použitie zváracieho transformátora, nasype sa na teba v podobe stochastických diferenciálnych rovníc a rozvarenej ryže, ty nikdy nevieš, odkiaľ príde, ona vie. A naša bytosť sa prehryzie až na záver, kde objaví zoznam odporúčaných podobných článkov na prečítanie, začíta sa do ďalšieho textu, "3 steps to make a man love you forever", a po dočítaní sa na akúkoľvek ďalšiu literárnu činnosť definitívne vyserie. Stop grafomanskému smogu!

×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<ˇ

00000101000635320105448106411093072620820726243207262632

výborné!

:)

000001010006353201054481064110930726208207262223

"Our fears hold the key to our originality, and only by facing that “Thing at the top of the stairs” can we ever hope to create something authentic and new."

úplne súhlasím. inak celý život niekoho napodobňuješ a nielen v písaní