Našiel som v lese kus včelieho plástu, visel z drôtika na drevenom ráme. Odtrhol som ho a namieril proti slnku. Uvidel som desiatky sĺnk. Fakt, skús to a uvidíš. Desiatky jantárových sĺnk. Amber. Kopec šesťuholníkových striptérok. Alebo, vieš čo, radšej to neskúšaj.
Teplo desiatok sĺnk v mihu roztopilo ščavnaté voskové minibunky a všetko mi to stieklo po prstoch. Nos mi obtrela medová vôňa spolu so smradom spálených včelích hláv. Vylízal som to všetko z prstov a pozeral na desiatky sĺnk pravidelne rozostavaných na oblohe, ktoré tam otlačil plást.
Spálili ma, tak ako boli, pekne, postupne, ako posledného chudáka, tam, v lese. Fakt, zaňuchaj to a zacítiš.
Choď ma tam pozbierať, prosím ťa, daj ten popol dohromady, nejak ma povymetaj z tej jarnej krikľavej trávy. Len nech to tam nezostane také rotrúsené, prosím ťa. Vysyp ma do mora, nech to trochu napučí, alebo čo, len nech to nie je suché, do piče.
Pozri na oblohu, je to tam, kamaráde. Alebo, vieš čo, radšej ta nepozeraj.
V posledný deň
zoschne ti dreň, fakt, skús to.