Synonymom večnej lásky muža a ženy býva zväčša príbeh veronských milencov Rómea a Júlie. Tento Shakespearov príbeh vrytý do kolektívneho podvedomia ľudskej civilizácie má však od nedávna nového konkurenta.

Keď Ludwig Zampanelli dokončil posledné úpravy na svojom zatiaľ poslednom románe "Ako sekundovým lepidlom: Navždy!" a poslal text svojmu agentovi, predpokladal iba obvyklú zmluvu a dlhú dovolenku v nejakej exotickej krajine, kde načerpá sily na ďalší záťah za klávesnicou, ktorý mu zaplatí ďalšiu dovolenku.
Ešte v ten týždeň sa namiesto na alabastrovej pláži ocitol v Parížskom literárnom centre, kde nič netušiac (a stále v príjemnom šoku) popíjal kávu s poprednými spisovateľmi, intelektuálnou elitou a nositeľmi nobelových cien za literatúru. Hlavným a jediným bodom takto narýchlo zvolaného stretnutia bol práve jeho dvestosedemnásťstranový text. Ako sa z brakového niekoľkocentového románu stalo jedno z kľúčových diel modernej prózy?

"Tu končí postmoderna," hovorí do mikrofónu Umberto Eco a miestnosť v opare cigaretového dymu mlčky pritakáva.
Ludwig už dávno podpísal zmluvu na niekoľko vydaní s prestížnym vydavateľstvom, o preklady sa bijú najváženejšie kapacity svetovej literatúry ako malé deti a celý kultúrny svet je na ihlách. Iba Vatikán mlčí, bojí sa o čitateľnosť Biblie.

Na prvý pohľad obyčajný príbeh lásky, v druhom pláne revolučný text. Zampanelliho "Ako sekundovým lepidlom: Navždy!" navždy zmenil pravidlá nazerania na lásku. Vzťah dvoch hlavných postáv Rudolfa a Betty je až neuveriteľne plastický, skutočný a spôsobuje, že čitateľ sa postupne do tej či ktorej postavy jednoducho zaľúbi. Námietky, že u slabších pováh môže dôjsť k tragickým a zbytočným pokusom o samovraždu, sú vo všetkých literárnych krúžkoch na dennom poriadku. Všetci tajne dúfajú, že tento prvotný šok ľudstvo raz prekoná a ďalšie generácie divákov už budú čítať dielo v novom kontexte a hlavne poučené z chýb ich otcov a matiek.

Rudolf a Betty žijú každý vo svojom svete. Rudolf na periférii malého mesta v osamelom dome po rodičoch a Betty predáva zeleninu na námestí v meste. Roky sa stretávajú na rohu ulice, keď Rudolf vykladá zemiaky u konkurenčného obchodníka so zeleninou a Betty píše kriedou na pútač ceny potravín. Prvých sto strán si budúci milenci vymieňajú veľavravné pohľady, Rudolf si všíma ťažký život Betty, večne rozhádanej s despotickým otčimom a ona zasa prejavuje súcit s Rudolfovou osamelosťou.
Rudolfova náhla choroba zapríčiní, že Betty jedného dňa príde po zemiaky až k nemu do osamelého domu po rodičoch. Vie, že ak ich nepredá dnes, pokazia sa a konkurencia si po ne sama nepríde. Betty uvarí Rudolfovi čaj, ale nemá so sebou peniaze. Rudolf súhlasí, že kým bude chorý, Betty môže platiť za zemiaky svojim telom.
Sila príbehu spočíva v záverečnej časti, kde Rudolf pol roka predstiera chrípku a Betty od neho pol roka berie zemiaky prakticky zadarmo. Podozrievavým neprajníkom z mesta táto situácia vyhovuje. Rudolf stále viac myslí na Betty a stále menej na svoj grunt, ktorý postupne rozpredáva, aby mohol neskôr kupovať zemiaky od konkurencie a vymieňať ich Betty za pár spoločných chvíľ a šálok čaju, ktorý mu varí.
Rudolfovi dochádzajú peniaze, vo svojom kedysi vlastnom dome platí nájom a zemiaky kradne z kedysi vlastného poľa. Betty mu ponúka náhradné riešenie - spoločne zabijú jej otčima a zvalia to na konkurenciu. Plán sa však neuskutoční, lebo Rudolf je zastrelený novým majiteľom (kedysi jeho vlastnej) pušky, ktorú si tajne požičiava z (kedysi vlastnej) povaly jeho kedysi vlastného domčeka na periférii mesta. Zranený Rudolf uteká po svojom kedysi vlastnom grunte a umiera v kope sena. Betty ho tam ráno nachádza mŕtveho. Žiaľ ju prinúti na protest proti zbytočnej smrti nosiť vo vlasoch steblo slamy zo stohu, kde vyhasol Rudolfov život.
Celé mesto si uvedomuje tragickosť situácie. Každý vie, že Rudolf na konci nemal nič iné, okrem Betty, ktorá sa teraz musí vydať za konkurenciu jej otčima, ktorý vlastní Rudolfov grunt. Betty v noci uteká na pole, schováva sa do už prázdneho stohu slamy a tam nešťastná zaspáva.

Bulvár dielo rozdupal. Námietky prečo sa Rudolf Betty jednoducho neopýtal, či "môže aj bez zemiakov" bývajú zhodené argumentami ako: "Vy tomu nerozumiete.", alebo "Končím debatu."
Isteže by sa dalo nájsť niekoľko nelogických chýb na tomto krásnom príbehu o neprajnosti lásky, ale odporúčania renomovaných vydavateľov na obálkach knihy presviedčajú, že sa jedná o titul, ktorý nesmie chýbať v knižnici každého milovníka krásnej literatúry.