Čudesná vražda kudlou.

Olaf Ampler, rodák z Mannheimu, je spisovateľ, ktorý až na sklonku života prekročil hranicu priemernosti, bohužiaľ asi nie smerom, ktorý očakával. Jeho posledná kniha Čudesná vražda kudlou sa pravidelne umiestňuje v rebríčkoch najzvláštnejších (čítaj – najhorších) kníh histórie, čo má však aj pozitívnu stránku, lebo sa tým pádom okolo nej vytvoril kult obdivovateľov. Od jedného z týchto fanatikov som knihu dostal a zo zaujímavosti ju (so značnou námahou) prečítal.
Ide o pokus o klasickú anglickú detektívku v štýle “hostia v letnom sídle”, no kniha je značne poznamenaná autorovou roztržitosťou, ktorá sa s jeho zvyšujúcim vekom len zhoršovala. Neexistuje niečo ako jednota času alebo miesta. Ampler sa silou mocou snaží dej udržať vo viktoriánskom Anglicku, ale nedarí sa mu to. Chvíľami sa ocitáme vo víre druhej svetovej vojny, potom zase niekedy v stredoveku, jedna pasáž sa dokonca odohráva v bližšie nedefinovanej budúcnosti. Týmto časovým posunom však nie sú postihnuté všetky postavy naraz, keďže spisovateľské klišé "moje postavy si žijú vlastný život" u Amplera skutočne platí. Potom sme svedkami absurdných rohovorov, ktoré nedávajú žiadny zmysel, ale napriek tomu sa tiahnu cez niekoľko strán a čitateľ sa z nich nič podstatné nedozvie. Uvediem krátky príklad – pri pití poobedňajšieho čaju prebieha debata o dedičstve, počas ktorej spisovateľ nechtiac premiestnil doktora Bellridga niekam do stredoveku a zvyšok rozhovoru sa vynie asi v tomto zmysle:
"Pán doktor, podajte mi fotografiu."
"Čo je to fotografia?"
"To je ten obrázok na stene vedľa šijacieho stroja."
"Čo je to šijací stroj?"
Načo sa doktor zo zúfalstva, keďže vidí, že je akosi mimo, siahodlho rozhovorí o akýchsi poľnohospodárskych problémoch (strany 150 – 183).

Ampler okrem neschopnosti udržať postavy v jednotnom čase zabúdal na dejovú líniu, alebo žiadny dej knihy nemal pripravený a priebežne si ho vymýšľal počas písania, pričom nebral do úvahy (alebo nebol schopný brať) už dovtedy napísaný text. Preto postavy konajú zmätočne a bez akejkoľvek motivácie (resp. ich pohnútky sa stále náhodne menia). Z vraha sa stane vyšetrovateľ a z milujúcej slaboduchej dcérenky sa stáva zmyselná femme fatal. V praxi to potom vyzerá napríklad tak, že notár zákerne zavraždí starého pána, vbehne do salónu a zúfalo kričí "lord je mŕtvy!!!", pričom v ruke drží zakrvavenú kudlu. Hostia sa nahrnú do knižnice pozrieť sa na mŕtvolu, nato doktor Jackson rozrazí okno a utečie do záhrady, pretože Amplerovi sa zazdalo, že on je vlastne vrahom namiesto notára. Pravdaže ostatní ničomu nerozumejú a len zmätene poťahujú briadkami.
Fanatickí Amplerovi obdivovatelia popierajú spisovateľovu roztržitosť (týmto eufemizmom sa v jeho prípade myslí skôr demencia) a tvrdia, že vytvoril geniálne dielo, v ktorom symbolicky kritizuje amorálnosť a plytkosť modernej doby, kedy ľudia nekonajú na základe vlastných pohnútok a úvah, ale sú nevedomky ovládaní ktovie kým. Niečo na tom možno bude. Počas druhého čítania som si naozaj všimol náznaky – kde tu utrúsená mimovoľná poznámka, zvláštne gesto, nepatričné slovo a pod., ktoré skutočne akoby naznačovali, že postavy knihy nesúhlasia s tým, ako ich autor presúva hore dole z jedného časového obdobia do druhého a ako sa stale mení motivácia ich činov. Uvediem príklad:

Str 121:
Pri okne stál doktor a zamyslene hľadel na dvor, napchávajúc si fajku. Oslovil ho notár, ktorý v húpacom kresle lúštil krížovku.
"Čo tam vonku pozorujete, doktor?"
"Mamuty"
"Mamuty !?"

V tomto úryvku hrá podstatnú rolu výkričník za slovom mamuty, ktorým notár vyjadruje svoje zúfalstvo či prostest nad tým, že popletený spisovateľ presunul doktora 20 000 rokov do minulosti. No inteligentný človek sa pýta: protestuje postava, alebo spisovateľ prostredníctvom svojej postavy? Nesledujeme skôr úchvatný boj Amplerovho vedomia a podvedomia, ktoré sa bráni nastupujúcej demencii? Alebo dokonca nejde o vedomú postmodernú hru s čitateľom, kedy spisovateľ zámerne napíše nepochopiteľnú, zlú knižku a len pár dobre skrytými detailami (tak dobre skrytými, že sa dá pochybovať, či vôbec existujú) šibalsky žmurká na čitateľa: "Haló! Ja som celý čas tu!"
Je Olaf Ampler génius, alebo starý imbecil?