Neraz sa stane, že autor svojim dielom rozvíri celospoločenskú diskusiu. Mohlo by sa zdať, že žáner severských detektívok je už značne ošúchaný a nemá čo ponúknuť. Zo začiatku sa zdalo, že nebude tomu inak ani v prípade Thora Albertsena a jeho Fatamorgány. Nič však nie je ďalej od pravdy. Už názov knihy napovie, že hranica medzi zdaním a realitou, bude v tomto prípade riadne tenká.
Príbeh Albertsenovej knihy sa začína nečakane na prelome októbra a novembra. Hlavný hrdina – alebo skôr antihrdina - Ole Bredrup Sæverud, nastúpi ako nový policajný riaditeľ v Tromse. Sæverud je ctižiadostivý policajný šéf a nič nechce nechať na náhodu. Krátko po jeho vymenovaní, sa v okrsku začnú diať zvláštne veci. Ohavné zločiny otriasajú stodvadsaťtisícovou populáciou. Akoby nejakou šťastnou náhodou, Sæverud vždy s veľkou dávkou správne namierenej severskej intuície, vypátra vinníka, ktorého usvedčia naoko neodškriepiteľné dôkazy.
Verejnosť je na jednej strane zarmútená a zhrozená z nárastu kriminality, no na druhej strane vďačná a oslavuje Sæveruda ako hrdinu. Pocit neistého – ale predsalen bezpečia – naruší nečakané odhalenie. Po istej, celkom dlhej dobe totiž vyplávajú napovrch nové skutočnosti, ktoré čoraz viac ukazujú smerom k Sæverudovi. Jeden z jeho podriadených, si totiž všimne a vysloví podozrenie, že Sæverudove reakcie na zločin sú až podozrivo promtné a presné. To ešte netuší, že je na stope kauzy, ktorá nemá v celej histórii nórskej polície obdobu – Sæverud totiž celú tú dobu finguje zločiny a našije ich na nič netušiace náhodné obete tak, že spácha zločin hneď dva krát: Prvý krát keď spácha samotný zločin a druhý krát, keď usvedčí nevinného človeka.
Kniha Fatamorgána nie je literárne ničím výnimočná. Motív ctižiadostivého antihrdinu, ktorý neváha pre svoju slávu a uznanie páchať ohavné zločiny, je starý ako literatúra sama. Čo je však na knihe Thora Albertsena zaujímavé, je nezvyčajná slučka medzi fikciou a realitou. Thor Albertsen tak veľmi túžil upútať na svoju knihu pozornosť, že sa rozhodol hlavnú postavu beštiálneho policajného riaditeľa pomenovať podľa reálneho obvodného riaditeľa v Tromse.
Podarilo sa. Albertsenovo literárne počínanie vyvolalo celoštátny škandál a rozhorčenie. Nepísanou zásadou spisovateľov totiž je, že nikdy nezneužívajú na popisovanie fikcie reálnych ľudí. Na druhej strane kniha vyvolala aj veľký záujem a celý náklad sa rozpredal hneď po tom, ako sa roznieslo, že kniha bola napísaná takýmto obzvlášť nečestným spôsobom.
Okresný policajný riaditeľ v Tromse – Ole Bredrup Sæverud, ktorý bol v skutočnosti veľmi čestný človek, túto krivdu neuniesol a utrpel bližšie nešpecifikované zdravotné ťažkosti. Tie mu naďalej neumožňujú zastávať jeho pozíciu. A tak – kombináciou nešťastnej náhody a nečestného počínania ambiciózneho spisovateľa Thora Albertsena – spôsobil tento literárny počin to, čo v závere opisoval: odstúpenie policajného riaditeľa Oleho Bredrupa Sæveruda. Aj keď príčina straty pracovnej pozície bola diametrálne iná. Zaujímavosťou tiež je, že Nórsko po tomto počine prijalo zákon zakazujúci používanie mien verejných činiteľov a zákonom chránených ôsob v literárnych dielach.