Tretie kolo LSK :: Remember, remember, the velvet November


node:	Tretie kolo LSK
template:	4
parent:	Literárna súťaž Kyberie
owner:	palino
viewed by:
created:	12.02.2012 - 00:00:54
updated:	18.03.2012 - 02:48:56

cwbe coordinatez:
101
63532
1054481
6411093
6496043

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

podľa výsledkov ankety by väčšina chcela konkrétne témy
spustime sa teda touto formou neviazane

na tému:

BEZMOCNOSŤ

ozaj poslednýkrát na žiadosť v maili posúvam: dedlajn 18.3. 20:00

e:odmena: theodor adorno minima moralia

e: ak chcete čítať/písať, rozširujte povedomie/káčkujte, aby sa dostalo čo najväčšej pozornosti ď.

000001010006353201054481064110930649604306560860

ok, priatelia
nechám hlasovať do nedele

premýšľajte ako ďalej posunúť túto aktivitu

00000101000635320105448106411093064960430656086006561469

Ach chcel som ešte toho Kanta, zbieram filozofické knihy. Aj tak som nevyhral:D

Dám brainstorm na budúce témy, možno ma niečo zaujímavé napadne.

0000010100063532010544810641109306496043065608600656146906561493

nezúfaj, kant onedlho výjde v novom preklade, sám ho nemám, tak som to zmenil na adorna
stále si v hre, kým sa hlasuje.)

jj brainstorm, aj porozmýšľať nad zmenou formátu, apod.

000001010006353201054481064110930649604306557175

zazvonil budik. do pice.. vypol som ho, otvoril oci a zacal zaostrovat na strop. dalsi vyjebany den. tazkopadne som sa posadil na postel a pozrel z okna. vonku bolo este sero a chlad, flasa vina na stole bola prazdna. na balkone susedneho vchodu stalo dievca. nie vela ludi je hore o tomto case. zahladel som sa na nu a pomaly si obuval ponozky hodene na zemi pri posteli. vyzerala mlado. trochu smutne. jednym krokom vystupila na stolicku na kraji balkona. v tele som zacitil mrazivy chlad. druhu nohu zaprela o zabradlie, vydychla a zmizla. navzdy. ostalo len ticho. a datum v kalendari.

000001010006353201054481064110930649604306537087

Vravia, že raz žil istý Robinson, ktorého

niečou chybou!

vrhli živého a materializovaného do sveta tieňov, namiesto toho, aby ho vrhli ako tieň do zdravého a hmatateľného sveta.

A to do najhoršieho zo všetkých možných svetov.

Je tu:

1.) hlučná ulica plná smradľavých oblečených ľudských telies všetkých pohlaví
2.) malá izba, aj keď môže byť aj veľká, tmavá, aj keď môže byť aj svetlá a že je v nej dusno, aj keď to nemusí tak byť
3.) svätá hora, džungľa Amazonky, cintorín, parkovisko pred vaším domom

robisnon ciká všade robinson obrovská sekera robinson nemal nikdy sexuálne styky robinson nerastie mu brada robinson znalecky pletie prútené koše robinson hádže do vody kamienky robinson zoťal svojich troch bratov!

a postavil z nich chalupu.
oblepil slamou
tri ruky človeka,
srdce zabitého vlka,
položil ju pod nebeskú hlavu
do kože vyrezal znamenie veľkej smrti
odišiel pod krídlo vrchu a tam plakal.

000001010006353201054481064110930649604306533162

Slnko pomaly mizlo za obzorom lemovaným masami antukovo sfarbených pohorí. Uprostred ničoty sa nehybne vynímala len zástava visiaca z duralovej tyče zapichnutej v hŕbe kamenia. Jej tieň sa tiahol desiatky metrov, vykreslujúc na trup lode neznámy ornament prerušený svetlom malého okienka. Spoza skla hľadel kozmonaut.
Ťažko by ste vytýčili bod kam smeroval jeho pohľad. Nánosy vytvorené stáročiami erupcie, menhíre prihovárajúce sa svojim mozajkovým povrchom, akoby vytvoreným dávnou civilizáciou, to všetko ležalo mimo dosah jeho pohľadu. Premýšľal. Štvrtý deň nazeral tomu nečasovému priestoru, tej Shangri-Le pokoja a hľadal slová ktorými zaplní 140 znakov dlhý odkaz pre svoju rodnú planétu. Miliardy ľudí verili v úspech ich misie, pestovali vieru v nový zajtrajšok na planéte prekypujúcej nerastným bohatstvom. No poškodením lode sa pomaly zatvárali dvere do nového sveta, ktoré držala otvorené len zakliesnená noha v podobe jedného kozmonauta.
Vedel čo tam chce napísať, no neistota v otázke morálky ho stále odrádzala. Rozhodol sa. Sadol za terminál a s trpkým úsmevom zneužil pozornosť s akou sledovali jeho misiu pozemšťania.
Chodte do piče.

000001010006353201054481064110930649604306522882

- Zuza! Veterníky ešte sú?
- Čo?!
- Veterníky!
- Krémeše a sacherka došli!
- Viem aj sám! Mám zoznam. Na veterníky som sa pýtal!
- Sú!
- No konečne.

Ješitne odvetil pomedzi zuby nízky, zavalitý cukrár. Celý život robí cukrára, vlasy má biele, ako keby mu hlavu denne posýpali práškovým cukrom a nejaká brigádnička ZUZA, čo vie akurát tak koláčik nabrať na tanierik, mu bude nakazovať, čo má on robiť. ´Zuza, Zuza, Zuza, krava extra špeciál. Zuza. Bohvie ako sa volá,´ pohŕdavo v hlave omieľa jej meno ako mantru. Všetky brigádničky volali Zuza. Bolo to praktickejšie, ako sa každý týždeň učiť nové mená. Zamestnanci sa s brigádnikmi nikdy nezbližovali. Cukrára boleli nohy. Práve dozdobil desiatu svadobnú tortu. Desiata torta, to je nič, to ešte nie je vrchol tortovej sezóny. On už ozdobil aj dvadsať, aj tridsať za deň. Cukrár išiel dopredu, aby si urobil kávu a podal brigádničku. Kým šibrinkoval s kávovarom, ktorý používať nevedel, ale tváril sa, že vie, lebo Zuzu o kávu pýtať nechcel, úkosom kontroloval stav cukrárne. Nakoniec sa na kávovar vykašľal a zalial si turka. Už bol na spiatočnej ceste do kuchyne a Zuza na neho ešte ani nepozrela. Cukrár nahnevane položil kávu na nerezový pult a začal upratovať stoly v cukrárni. Stojac medzi zákazníkmi a vykrikoval.

- Tanieriky neumyté! Nič nestíhaš. Namiesto toho vypisuješ frajerovi cez počítač. Ľudia sa otáčajú pri dverách, nie je si kam sadnúť. Aká hanba. Poviem na teba šéfovi. Takto sa flákať.
- Tak povedzte ujko!

Odvrklo dievča.

- A čo ma vyhodí? Zachvíľu budem mať titul ujko, aby ste vedeli. A potom sa na tanieriky za dve eurá na hodinu môžem vysrať.
- Tak ich najprv umy, nech potom serieš do čistého.

Nahnevaný cukrár odišiel dozadu rozmyslieť si, ako ju urazí, keď pôjde najbližšie okolo. Čo môže študovať? Za učiteľku, že je taká výrečná? Mladé dievčatá sa mu celkovo hnusili. Namyslené, isté sebou, svojou krásou, poznajú všetky triky na to ako ovládnuť mužov. Ukazujú zuby ako kocky cukru spoza pier, aby ho navábili na sladké božteky. Jeho cukrára na cukor, čo on sladké nemôže ani cítiť. On by ich potrtkal. Normálne, by všetky Zuzy oprel o cukrársky stôl a ukázal im, čo dokáže so svojim vtákom. Mladé dievčatá len provokujú. Pôjde tam a povie Zuze, že nezáleží na vysokej škole, ale na veľkom vtákovi. To jej normálne povie. A Zuza sa začne smiať až jej zabehne. Tak to skončí. Alebo utečie, alebo mu dá. Mladé dievčatá to nemyslia vážne. On potrebuje normálnu ženu, čo to vážne myslí. Aby ju mohol priviesť domov k mame a trtkať každý deň v posteli, v kúpeľni, aj na kuchynskej linke, keď pôjde mama do kostola. Aj silnejšia by mohla byť, to sa jemu páči. Chudé sa mu zdajú nervózne. Cukrár zarobil krémešový krém. Tak by sa v jej mäkkom tele ponáral ako lyžičkou do koláča. Taká nech je. Nech ocení, že ju trtká. Aj by si zobral týždeň dovolenky a mamu by poslal na liečenie s kĺbmi a to by z postele, ani nevyšli, len sa najesť a na záchod. On si ešte dovolenku nikdy nevzal. Ani nebol nikdy chorý. On ešte ženu nikdy normálne nemal. Keď bol chlapec, tak sa so spolužiačkou Paľou bozkal v školskej záhrade, aj za cicku ju chytil. Len potom sa mu všetky začali vysmievať, že je malý, že za takého malého, by bábika išla a nie normálna žena, bo by mali tiež malé zdegenerované deti. Akurát Fraňa od kostola, tá ho chcela, že jej sa taký páči a ju nikto nechcel, bo sa prespala a mala jednu nohu kratšiu. Mama dlho vydumovali, že to nie je dobrá kresťanka, pri kostole býva a do kostola nechodí. A on tiež takú nechce, čo už niekoho pred ním mala. To ako keď dvaja jedia jeden kúsok koláča, ani jeden si poriadne nepochutí. Cukrár miešal krém a cez dvere pozeral na Zuzu. Ju by otrtkal hneď, ona bola iná ako ostatné brigádničky. Síce sa s ním hádala, aj panovačná bola, ale je v tom rozkazovaní niečo z jeho mamy a na krku jej visí krížik, to si hneď všimol.

Cukrárňou rozvoniavali čerstvo upečené krémeše. Možno by to mal skúsiť na rovinu. Len či sa opýtať, alebo rozkázať. Ako sa to môže robiť? Už je zatvorené. Dnes už šéf nepríde. Zuza bude o chvíľu znášať do kuchyne plechy, čo z nich prekladala koláče do vitríny. Cukrár sa začal vyzliekať. Veci pekne poskladal a položil na stôl ako doma. V strede kuchyne ostal stáť holý, len v ponožkách a bielych ortopedických papučiach. ´Teraz by mohla prísť,´ pomyslel si. Zuza nechodila. Začínalo byť dlho, v kuchyni bolo horúco. Už si predstavoval, ako ona holá leží na stole a krémuje jej telo krémešovým krémom. Keby sa aj ona vyzliekla, tak pôjde s ďalším autobusom. O desiatej. Vpredu zhasnú, aby nikto nevedel, že tu ešte niekto je.

- Zuza, kde si s tými plechmi?

Zakričal na ňu. Zuza vošla do kuchyne, ani sa na ujka nepozrela, už chcela mať upratané, ukladala plechy hneď pod prvý stôl.

- Kde to dávaš! Tu daj!

Ukázal cukrár na stôl pred seba. Zuza konečne zdvihla oči. Keď uvidela tento bizarný výjav, skoro vyprskla. Bolo jej ľúto chlpatého cukrárovho telíčka a smiech prehltla aj so slinami. Určite na ňu neskočí. ´Určite na mňa neskočí,´ opakovala si v duchu. Pokojne k nemu prišla, skoro sa dotýkali. Cukrár ani nedýchal, Zuza rýchlo uložila plechy na miesto, ktoré jej ukázal. Musela sa zohnúť. Aj sa zohla, ako keby sa nič nedialo. Ujko znervóznel a pozrel sa dole, či je naozaj holý. Bol. Aj mu stál. Má sa jej opýtať, čo študuje, alebo či chodí do kostola? Alebo by jej mohol strčiť krémeš do úst a nič sa nepýtať. Kým uvažoval, Zuzy už nebolo. Zuza sa rýchlo vrátila naspäť dopredu zobrala si tašku a odišla z cukrárne. Len od dverí zakričala.

- Ujko vy ste úchyl!

Autobus stihol. Mame nesie v taške čerstvé krémeše. Mama má krémeše veľmi rada. Aj svojho syna. Jej syn vonia ako krémeš. Dievčatá si k nemu radi prisadnú v autobuse. Žiadny muž tak pekne nevonia. Aj by mu ruku olízali, alebo krk, či len tak vonia, alebo aj chutí. Ale ujko krémešiak je vždy zamračený, čo z takého života, pajediť sa do práce a domov k mame, k televízoru. Čo on môže za to, že je malý? Mladé dievčatá sa na ujka v autobuse usmievali, možno za úsmev jeden krémeš dá. Ale cukrár nedá. Mladé dievčatá sú si také isté, len ho využijú a nedá mu ani jedna. On ich už pozná.

Cukrár vystúpil z autobusu. Pozrel sa cez okno, izba svietila na modro. Položil krémeše na parapetnú dosku a zašiel za dom. Prehodil remeň cez jabloň. Zatvoril oči. Tak by sa do Zuzy urobil, ako sladký krémešový krém. Postavil sa na záhradnú stoličku, dal si hlavu do slučky a začal masturbovať.

Mama vyšla na dvor, lebo syna nebolo. Zbadala krémeše na parapetnej doske a zobrala ich dnu. Boleli ju kĺby. Veď on príde.

00000101000635320105448106411093064960430652288206526398

Tak by sa do Zuzy urobil, ako sladký krémešový krém :D

000001010006353201054481064110930649604306521531

V ten deň bola vonku skoro celý deň tma. Zlá jar, upršaná, veterná, nasledujúca nemastnú-neslanú zimu. Kalamity v centre mesta po hodinke sneženia už takmer vymizli z pamätí, aj povodne pri ústí Moravy prestali pútať pozornosť, keď poslední mohykáni opustili zbiedačený Devín. V meste po rozbitých cestách tiekli potoky, len kde-tu zatekajúce mimo nej po zvyškoch koľají niekdajšej električkovej trate. No počasie patrilo v ten deň medzi tie krajšie veci.

Kebyže tam priletím v ten deň niekde z Marsu, neviem, k čomu by som ten zvláštny rituál prirovnal. Zhrbená, tichá masa ľudí skrytých pod dáždnikmi sa pomaly valila do šedej budovy z hĺbok socializmu. Každý si niečo so sebou niesol, nejaký ten dáždnik, aj keď prišiel autom a dážď ho až tak nezasahoval, tašku s vecami, aj keď v sále ho čakalo všetko potrebné, názory, aj keď sa ho nikto na ne nepýtal. Niektorí prehnane žoviálni jedinci zamrmlali aspoň pozdrav komisii ako si preberali hárky, iní si demonštratívne nasadili rukavice, a s nechuťou odišli za plentu. Niekedy sa spoza nej ozývali divé škrty perom, ako niekto znehodnocoval vlastný volebný lístok pejoratívnymi výrazmi. Ďalší keď už-už išli vhodiť obálku do urny sa spamätali, alebo im prišlo tak nevoľno, že ju radšej roztrhali a - niektorí s neľudským rehotom - vybehli von, nechajúc zamračeným občanom za sebou ďalší dôvod na sklamanie zo spoločnosti.

V meste, mimo temných sídlisk a volebných hál, bolo omnoho pestrejšie. Z každej steny, dverí, okna, alebo aj lampy sa niekto na vás usmieval. Keď nebolo na ulici či zastávke dosť miesta, spestrovali ju prenosné tabule, niekedy provizórne vytvorené zo starých stoličiek či vešiakov na kabáty, alebo všadeprítomné letáky. Farebné pruhy spojené s niekedy vľúdnymi, inokedy pôvabnými, občas zas rozhodne a čestne pôsobiacimi tvárami kandidátov. Na námestiach to už bolo ťažšie. Na tých väčších vyrástli stanové mestečká, kde niektoré polostrany-poloneziskovky hlásili polobojkot volieb, iné divo spaľovali plagáty s podobizňami kandidátov druhých strán, a na ďalšom prebiehal koncert za slušnosť v spoločnosti. Na ňom sa zišlo najviac ľudí, a každý vystupujúci rečník medzi piesňami žal potlesk rôznorodého publika, kde vedľa seba stál zarastený milovník d'n'b a linuxového prostredia s bezvlasými fanúšikmi bojových športov a nórskeho oblečenia. V chlade a daždi, ľudí hrial ich spravodlivý hnev voči príživníkom - politikom, podnikateľom, neslušným, neprispôsobivým...

Titulok na novinách, ktoré som v mladšom veku býval čítal, a ktoré som si v tom čase vždy kupovával, keď som do svojej vlasti prišiel, ma trochu prekvapil. "Deň rozhodnutia". Nesedel. Nasledovala politologická analýza od aspoň desiatich ľudí, referujúca na prieskumy verejnej mienky z posledných mesiacov. Matematika, ak niečo je v tejto krajine na vysokej úrovni, má svoju silu a štatistická odchýlka sa v posledných (aj keď nie vždy naplnených) štvorročniciach zmenšovala, takže posledné prieskumy (samozrejme tie neoficiálne, šírené cez facebook a youtube, keďže moratórium ich zakazovalo v posledné dni) najlepších šiestich agentúr dokonale odzrkadľovávali výsledky volieb. Rozhodovať sa mohol politológ, akej príčine pripíše tú alebo onú zmenu v počte hlasov, alebo vydavateľ novín, ktorú z nich dá na prvú stránku. Volič, ako tvrdili noviny, bol ale už dávno rozhodnutý. Dokonca aj tí, ktorí boli uverejnení ako nerozhodnutí, sa nepochybne nerozhodli ani v ten deň, keď sa rozhodnúť mali.

Bola to tvrdá kampaň, povzdychol som si. Už nám ani nestačí vojenské spravodajstvo či tajná polícia; ani armáda ITčkárov chytajúcich maily či upratovačky s foťákmi a USB kľúčmi. Sedím nad kávou po bezsennej noci a novinami, ktoré si stále kupujem, aj keď ich mám už celé pár hodín pred otvorením stánku prečítané z ich stránky. Akú správu podám svojmu chlebodárcovi o dianí v krajine? Že voľby boli slobodné, nezmanipulované, to je samozrejmosť, aj keď sa samozrejme množili fámy po facebookoch, že budú, dokonca leteli výzvy komisiám fotiť kopy lístkov či vytvárať nezávislé kontrolné úderky. Že sa zmení koalícia, bolo tiež samozrejmé, aj bez všetkých tých prieskumov by aj debilovi došlo, že občan bude s toľkými reformami nespokojný. Že bude nízka účasť, že spoločnosť je unavená? Aby nebola, keď má referendum alebo voľby už pomaly každý mesiac, aj s patričným masírovaním mozgov. Už ani Vianoce so svojimi septembrovými kampaňami na to nemajú.

Bude to zrejme tak, ako sa čakalo, píšem mu napokon. Voľby vyhráme, bude treba koalíciu, ale veď to je už dohodnuté. A prvý exit-poll, krása, presne, ako som čakal, slušných, baťovských 29%, nie ani príliš veľa ako kedysi mával Fico, ani primálo, ako Dzurinda. No horšie bude, čo príde potom. Teraz budeme musieť robiť reformy my. Ak nie, necháme starých nominantov, nech naše snahy podmínujú. Nie, kolobeh dejín je už taký. Teraz sme pekne v tieni blatníka, no o štyri roky...

000001010006353201054481064110930649604306520998

konči to dnes, či sa posunie den dva:)

00000101000635320105448106411093064960430652099806521332

má kto písať? chcel som prispieť, nemal som čas, môžeme dať ďalší týždeň ešte

0000010100063532010544810641109306496043065209980652133206521684

ja som niečo začal, ale nestihal som, tak by som to nejak dopáckal

000001010006353201054481064110930649604306496392

pocuj, rob tieto 'vyzvy' do sutaze ovela ovela 'citatelnejsie', teda velke pismo, farby atd, lebo ja to vzdy vzdy zmeskam a dozviem sa dodatocne.