Raz za rok sa Matka vyparádi na stretnutia. Najradšej má tých príbuzných, ktorí jej už nemôžu podať ruku. Nad jedným z nich práve lámem palicu. Drevo prihodím do ohňa obdialeč. Ten lačne hltá kompost nazvláčaný z celého cintorína. Praskanie ma hypnotizuje.

“Ďalej,” šťuchne do mňa Matka a ukáže kam.
Vnúti mi igelitku plnú farebných kahancov a sviečok. Zagáni na palicu ohlodanú ohňom a z ruky mi vytrhne zapaľovač. Neznesie, keď sa hrám.

Za ten rok sa rozmiestnenie hrobov úžasne mení. Pexeso k uzúfaniu.
Matka, tá je kráľovná – pochoduje ráznym krokom a vedomím, kde koho nájde. My so Sestrou za ňou pokorne nesieme všetky obetné dary.

Býk si pred Smrťou kľakne. Pokľaknime i my.
S niekoľkosekundovým omeškaním so Sestrou kopírujeme Matkinu polohu. Chvíľu zotrvám. Odvážim sa zodvihnúť zrak. Meno mi nič nehovorí... Zase nič. Snažím sa rozpomenúť sa na ďalší ťah: od Domu smútku... naľavo... prvý, druhý, tretí... Zamrznem. Zbadám seba v podstatne mladšej verzii. Cez Matkin sklon upozorním Sestru. Obe neveriacky civíme tým smerom. Obe chápeme.
Tam, kam vedie Matkin plán, stojí neznáma skupina ľudí so známymi tvárami. Ponášajúca sa na mňa bude istotne Viktória. Mená ešte mladších sesterníc, ktoré svoju mamu ťahajú za kabát, viac nepoznám. Ani koľko ich je - a vôbec! - že sú. S trpkosťou si spomeniem na dávne dedičské spory, ktoré vo finále vrcholili tým, že žena v kabáte, teraz obťažkaná drobizgom, pľuvajúc na Matku hovorí, že svoje prasatá nazve po jej deťoch. Po nás dvoch – pozriem na Sestru – Eva a Lea. Sestra má v očiach slzy.
Zo všetkých si spomeniem iba na tú jednu zabíjačku u Babičky. Pach prasiat opaľovaných plameňometom – prasiat, nesúcich naše mená.

Eva, Lea. Mená nám vybrala Matka. Koľko písmen, toľko nehy.

Matka od prasacieho krstu opäť pravidelne navštevovala skrinku s domácou lekárničkou. Z plát liekov povaľujúcich sa na toaletnom stolíku som často stavala domino. Buch buch. Zas raz pohlavky. Neznesie, keď sa hrám.

"EvaLea," obe vydesene pozrieme k Matke – naše mená z jej úst prebijú predstavu Dunča zlizujúceho zo snehu krv dvoch prasiat s trpkou históriou.
"Tam pôjdeme neskôr. Keď sa to uvoľní."

Narušený plán ju, zdá sa, vyviedol z miery. Nerozhodne sa ošíva a povrchne ešte obtrháva zvyšky buriny – až ku koreňom.

Pozorujem Matkine kroky; nohy v ostrých čižmách strácajú sebaistotu. Ešte nepatrné obzretie za Viktóriou – je tam a tiež sa
díva.
V rýchlosti v duchu rátam možný vek. Prasiatka si určite nepamätá.

• • •

Matka zakaždým riadi auto, i keď nikdy nedržala volant. V predtuche samozrejmého sekírovania si každoročne pred výjazdom za mŕtvymi so Sestrou strihneme. Tento ročník, žiaľ, odšoférujem ja. Blikajúce more sviečok nechávame za sebou.
Ďalej? K Babičke.

• • •

"Prácu máš?"
Prikývnem.
"A ty?"
"Nie," hlesne Sestra a zvezie sa pod stôl, kde sme sa kedysi skrývali pred panovačnou Babičkou a hladkali Dunča. S ním pred
rokmi odišlo aj naše detstvo. Strach nie.
Sme rodina, nie?

Každej vnúti peniaze. Aj Matke. Tá ich, zlostná, od nás pri odchode zozbiera a precízne spočítané bankovky strčí do Babičkinej poštovej schránky. Keď sme dostatočne ďaleko, kývame Babičke.
Matka tiež, posielajúc ju pritom do pekiel.

Štartujem. Vychádzajúc z brány narazím do auta, ktoré sa tlačí do dvora. Vyzriem, vyzrie – za volantom Viktória. Obe Smrť v očiach. Dvojo dverí zo strany spolujazdca buchnú – jedny po druhom.
Zavriem oči. Viem, že Viktória urobí to isté.
Sme rodina, nie?

SPOMÍNAME.