9.apríl 1958, veliteľstvo Severnej flotily VMF, Severomorsk

Celý štáb je v zlej nálade, keďže kvôli zvýšenej úrovni pohotovosti musia byť všetci už o štvrtej ráno na miesta. Triezvi. Admirál Čabaněnko si pri káve číta správy a zo solidarity voči ostatným si k nej tú vodku nedá, aj keď mu je dosť zle od žalúdka. Zmena vlády mu nedávala spať. Už ich síce prežil zopár, no tento nový Chruščëv bol až príliš akčný. Určite by preňho bol Stalinovym človekom, no na druhej strane veril, že veľký boj o jeho veliteľský post nebol. Komu by sa chcelo do Severomorska.

Tu ho medzi množstvom zbytočností a nudných správ o pokryvených rúrach na premrznutých kasárňach zarazila správa, na ktorú čakal: americká ponorka pred niekoľkými dňami dosiahla severný pól. Po splnení úlohy sa vrátila do Barentsovho mora, aby podala správu veliteľstvu, ktorú sa podarilo zachytiť. To je samo o sebe úspech. Len teda veliteľstvo chcelu tú ponorku. Čabaněnko si napokon predsa len z vodky naleje a pohotovosť zníži.


4.jún 1958, veliteľstvo Severnej flotily VMF, Severomorsk

Slnko páli, je skoro 5°C nad nulou. V prístave sa blýšti nová ponorka K-3, a okolo nej rovnako oči štábnych dôstojníkov. Čabaněnko si s nimi pripíja, lebo je to veľká udalosť pre Sovietsky zväz. Prvá jadrová ponorka prešla zaťažkávacími skúškami a je oficiálne prijímaná do výzbroje vojenno-morskogo flota.

"Teraz si už tije bljády rozmyslja, či nám budú lozyť do našeho morja!" povie na prípitok a vrhne fľašu so zvyškom vodky na trup novej ponorky.

Ceremónia netrvá dlho, keďže dôstojníci preferujú oslavu vnútri. Navyše, ponorka sa musí urýchlene premiestniť do bunkru, ktorý má zabrániť jej odfotografovaniu imperialistickým špiónom. Kapitán Osipenko, pre ktorého bola aj osobným povýšením, si admirála odchytí.

"Súdruh admirál," začne neisto, "ešte stále nie sme pridelení k bojovej eskadre."

Čabaněnko sa hlboko nadýchne, čistiac myseľ polárnym vzduchom.

"Počuj, Leonide Gavriloviči," odpovie a položí mu mäsitú ruku na pleco, "tvoja loďka má hlavnóju bojevoju úlohu - existovať. Meně je jedno, čeho je táto loď schopná. Pošlú ťa na severnýj pól? Pójděš tam. Hliadkovať do Kanady? Pójděš. Tvoja loďka je eskadra sama o sebje."

"Rozumiem, súdruh admirál."

"Ale keď uže si takýj iniciatývnyj," skriví admirál tvár do zlovestného úsmevu, "chcem do tretej jutra na stolě analýz taktičeskoj využiteľnosti jejo bóľšich kajút."

To bol dôvod, pre ktorý Osipenkovi a jeho posádke celá flotila ponorkárov závidela - K-3 sa totiž pýšila nadmieru veľkým priestorom pre posádku. Pôvodne zdôvodnený možnosťou dlhých operácii vďaka jadrovému pohonu, v očiach väčšiny morjakov šlo o vyhliadkovú loď, plavúci hotel, ešte k tomu tak vyhriatym.


5.jún 1958, veliteľstvo Severnej flotily VMF, Severomorsk

Admirál Čabaněnko si číta správu kapitána Osipenka so zdvihnutým obočím.

"Éto mnoho intěresnoj analýz," zhodnocuje, "fantázija ti nechýba, Leonide Gavriloviči."

Jeho myšlienka bola sčasti vážna, sčasti premrštenou predstavou o schopnostiach jadrovej ponorky, totálne v nesúlade s prevládajúcou doktrínou. 'Molodýj a drzyj', pomyslel si admirál, no inak sa tešil, že svoju úlohu nezobral so strachom či opisovaním úradných dokumentov. Ponorku nebral ako predovšetkým bojové plavidlo: veľké kajuty mohli byť využité ako transportný priestor pre výsadkový oddiel o sile 10-15 mužov, ktorý mohol vykonávať diverzné operácie na nepriateľskom pobreží.

Ako príklad použil nájazd na tajnú (supertajnú, kto by ju v severnom flote nepoznal?) radarovú základňu, budovanú na kanadskom ostrove Devon Američanmi. Oddiel polárnikov spolu s momentom prekvapenia tu mohol stačiť na premoženie osádky základne, prerušenie operácií a prístup k vojenskému materiálu nepriateľa.

"Choróšaja robota. Len něch sa k tomu nikto nědostaně." povedal, a vrátil mu papiere s obálkou pre príste tajné veci.

"Počemu?" ozval sa na zdesenie oboch polytruk Bryzgalov, ktorý oboch sledoval z prítmia dverí, "Smiem?"

Admirál mu s nechuťou podal spis. Myslel stále na novú vládu a nechcel ísť do konfliktu so straníckymi orgánmi.

No Bryzgalov bol samozrejme ešte iniciatívnejší debil než Osipenko. Začala hádka o nakladaní s prácou dôstojníkov. Admirál zdôraznil obmedzený význam spisu, považujúc ho za internú záležitosť flotily. Bryzgalov obvinil admirála zo snahy zatajiť vážny strategicko-analytický materiál, ktorý môže mať rozhodujúci význam pre sovietske politické ciele. Na to mu admirál dal voľnú moc v nakladaní so spisom, umožňujúc mu aj "vytrjeť svoju prděl", ak by potreboval.

Spis bol do večera na veliteľstve v Moskve, zvažovaný ako možnosť vrátiť úder po výprave americkej ponorky na severný pól.


16.jún 1958, Veliteľstvo VMF, Moskva

Temná kancelária plná cigaretového dymu. Glavkom flotily admirál Gorškov sedel za stolom s hlavou v rukách. Agent KGB Vysockij pred ním sedel ležérne, užívajúc si jeho stres s cynickým úsmevom. Povedľa nich Čabaněnko, prhĺtavajúc na sucho.

Gorškov zdvihne hlavu a zapáli si štrnástu cigaretu za sedenie.

"Politické dôsledky v prípade neúspechu..." začne hovoriť, no Vysockij mu skočí do reči.

"Tieto faktory sme samozrejme zhodnotili, súdruh admirál." povie sucho, "Od vojenno-morskeho flota potrebujeme len technické vybavenie, čo značí vašu K-3."

"Ale už budúce leto?" zvraští Gorškov obočie a zahasí narýchlo vyfajčený ohorok, "To nestihneme vycvičiť ani výsadkársky oddiel."

"Ten dodá samozrejme KGB. Máme na to pár...kandidátov."

Admirál Gorškov zostrí pohľad.

"Chcete povedať, že nejde o ľudí z KGB? Mám na naše najmodernejšie plavidlo pustiť neoverených ľudí?"

"Overení budú. Fyzicky aj...po našom." odpovie Vysockij pokojne a znovu sa usmeje.

Gorškov sa obzrie na Čabaněnka s vyčítavým pohľadom. Ten rozumie, čo s ním bude, ak to nevyjde.

"Čo myslíš, Andreji Trofimoviči?"

Čabaněnko prikývne.

"Ale něch sú to schopní ľudia. Sevěr je tvrdoj."

"Nemajte obavy." zlovestne sa usmeje agent, "Overíme."


19.jún 1958, Uralský polytechnický inštitút, Sverdlovsk

Na chodbe čakajú mladého asistenta štyria muži v podozrivo kvalitných oblekoch. Pofajčievajú, napriek tomu, že ich dvojmetrový vrátnik by takýchto ksichtov normálne zbil tak, že by sa už nikdy na škole neukázali.

"Vy ste Igor Aleksějevič, všakže?" prihovorí sa mu jeden z nich, mladý, no holohlavejúci, taký drzý inteligent.

Igor bez slova, so zatajeným dychom prikývne.

"Počuli sme o Vašom zaujímavom koníčku." začne hovoriť ďalší z nich, ukazujúc svoj odznak príšlušníka KGB, "Letecká základňa Novoj v Tobolskej oblasti, vnik do výcvikového priestoru pri Njagane... Vás to nejak do tej armády ťahá."

Igor ostáva stáť s od hrôžy vypleštenými očami. Dva z agentov sa uchechtávajú.

"A že z Njaganu ste vyrazili viacerí, nejaká Zinajda bola s vami, či?"

Hrôza Igorja teraz úplne ovládne.

"Z-zišli sme z cesty! Stratili sme sa!" vyhrkne zachrípnuto.

"Nemajte obavu, máme pre Vás ponuku."

"Č-čo m-myslíte?"

"Ponuku, aká sa neodmieta." povie ich starší a Igorja odvedú do svojho auta.

Naštartujú, keď sa Igor upokojí a premyslí si vec.

"Áno, mám tak zodesať ľudí, čo by to zvládli." povie im napokon na rovinu, "No čo nás tam môže čakať?"

"Práve to je na celej operácii najťažšie." povie mu starší, "Idete na nepriateľské územie. Nevieme, čo je to za stavbu, ako funguje. Nevieme, koľko ľudí sa tam zdržiava. Ešte aj naši priatelia v imperialistických kruhoch sami popierajú, že to existuje. Každopádne je to tam."

"Nie som vojak."

"Viem." povzdychne si, "Ale to nehrá možno žiadnu rolu. Baťka?"

Pozrie sa smerom ku agentovi, sediacom na prednom sedadle. Ten len bez slova zdvihne ruku na súhlas. Starší agent niečo vyberie z aktovky.

"Našli sme podobný, no o dosť menší objekt v blízkosti. Konkrétne v chanty-mansijskej AO, neďaleko dediny Vižaj. Tu je približné miesto a fotografia z lietadla."



"Čo je to, pre Boha?" povie Igor a zarazí sa, no agenti na reakčný výraz nereagujú.

"Netušíme." povie neisto agent, "Skúsite to zistiť?"


25.január 1959, hlavná stanica, Ivdel

Bryzgalov stojí v mraze nadávajúc v duchu na svoju blbosť. Prečo len drbal do toho admirála! A to nikdy neveril, že existuje ešte horšie miesto na Zemi než Severomorsk. Vlak prichádza a z neho vystupuje skupina študentov, z ktorých len jeden má vážny výraz na tvári.

"Súdruh Djatlov, to ste Vy?" zavolá naňho a podá mu ruku v hrubom palčiaku, "Nikita Artěmovič Bryzgalov."

"Teší ma, môžme...?" povie Igor a vojdú do budovy stanice.

Bryzgalov sa preukáže odznakom KGB a náčelník stanice im prenechá kanceláriu.

"Čo ste im...?"

"Nevedia nič." zavrtel hlavou Igor, "Je to ťažká trasa, domorodci majú o nej dosť temné povesti."

"Srať domorodcov." povie Bryzgalov a zapáli si, "Budú tu naši ľudia, keby niečo. Zbrane máte?"

"Ako vždy, pušku. Bude treba?"

"Snáď nie." povie neisto Bryzgalov a podá mu tubu s pilulkami, "Nechceme vzbudzovať podozrenie. Skôr toto, keby niečo. Dodá energiu."

"Čo to je?"

"Naša produkcia. Nakopne Vás, dodá energiu, ak bude treba. Foťte všetko a keby niečo, ihneď sa vráťte."

"Jasné."

Obaja vstanú a vyjdú. Natešení študenti sa zahrievajú pri čaji a potichu si robia srandu z agenta, ktorý by sa sám do oblasti, kam idú, určite neodvážil.

Bryzgalov zloží rukavicu a podá Igorjovi ruku. Pokožka na jeho ruke má miestami zvláštny, oranžový odtieň. Jeho stisk je silný, no nerovnomerný; dva prsty akoby nemal úplne pod kontrolou. V očiach sa mu zjaví slza.

"Veľa šťastia." povie s roztraseným hlasom.

Igor prikývne so sileným úsmevom. Bryzgalov sa rýchlo otočí, a beží na vlak, ktorý sa v meste dlho nezdrží.