ON: /hodinový manžel Hans Joachim Kliegerbuschermann/
ONA: /osamelá mamička v domácnosti Naomi Lassie/

/zvonček, ONA otvára dvere/
HANS(vchádza na scénu, pekný človek, udržiavaný, aj napriek montérkam, čo má na sebe, taška s náradím po ruke): Dobrý deň! Moje meno je Hans Joachim Kliegerbuschermann (podáva ruku, ONA so skúmavou mimikou, nie však podozrievavou, skúma jeho beťárske fúziky). Ak nie som na omyle, mali by ste byť madam (pozrie na menovku na dverách) Naomi Lassie. Skutočne krásne meno. Už teraz vidím, že toho máme mnoho spoločného (nahodí úsmev číslo 5 a poodhalí jeho dokonale biele zuby, hádam sa na nich aj trochu zablyslo)

NAOMI: Áno, ste správne. Potrebovala by som od vás menšiu výpomoc...

HANS: Výborne. Moje náradie je pripravené. Čo presne očakávate? (nahodí tentokrát šibalský úsmev, pri ktorom jej zavibruje telo slabučkou peknou triaškou a pocíti náznak trémy - Hans už vie takéto situácie postrehnúť)

NAOMI: Viete, ono by to ani nebol taký problém, ale manžel je námorník a zrovna nie je na dlhšiu dobu doma...

HANS: Presne preto som tu. Váš hodinový manžel. So všetkým, čo k tomu patrí. Mám šikovné ruky a ak si s niečím náhodou neporadia, mám zbrane aj tvrdšieho kalibru. (v rámci svojho entrée hovorí nahlas a prudšie gestikuluje)

NAOMI: To rada počujem (pousmeje sa, trošku zahanbene odvráti pohľad, no v milisekunde sa jej pohľad naňho vráti znova).

HANS: To by ste mali. Zatiaľ sa na moje služby nikto nesťažoval (zaviera za sebou dvere).

NAOMI: Rada si to overím na vlastnej koži.

HANS: Nech sa páči. Kde máte teda problém?

NAOMI: Viete, (prekríži si ruky na prsiach, hryzie sa do pery a akoby zamyslene privrie oči) mám menší problém s takou vecou... Je to tam celé mokré teraz, neviem čo si mám počnúť...

HANS: To znie ako práca pre mňa.

NAOMI: ...viete, najmä pri spaní mi to robí problémy. Nemôžem kvôli tomu zaspať, stále sa to ozýva...

HANS: No, tak to musíme okamžite vyriešiť. Myslím, že som jediný, kto vám v túto chvíľu môže pomôcť... (veľavýznamne sa na ňu pozrie, jej sa to páči, čo signalizuje pousmiatie)

NAOMI: Viete, ono to nie je až také jednoduché. Budete to musieť urobiť, priam až, ako by som to povedala... Nežne. Okolie je príliš citlivé na drsné zaobchádzanie. (pohľad priamo do očí, ktorý už neupustí ani na jednej strane počas celého zvyšného rozhovoru)

HANS: Madam, budem najnežnejší na svete. Ešte ste nezažili nič jemnejšie ako moje ruky (chytí ju za ruky). Viem pracovať s tou najcitlivejšou gráciou (s jemne prižmúrenými očami ju hladí po dlani), moje prsty (Naomi sa mierne zachvie pri slove "prsty") sú väčšinou ako z kameňa, no pri veciach takéhoto charakteru sa z nich stane hodváb, utkaný len pre túto jednu príležitosť, aby sa po danom akte rozpustil v čistom pocite radosti... z práce... (zasnene gestikuluje, ako operný spevák)

NAOMI: Pokračujte... (povie vo výdychu, nenapko sa k nemu priblíži a hlce každé jeho slovo, pričom nenápadne hýbe kútikmi a jej odrazy v zreničkách ihrajú ako v anime, stále sa držia za ruky)

HANS(prisunie sa mierne bližšie): Pod mojimi rukami sa uvoľní každá... skrutka (jeho špecifická moustache sa mu letmo zachveje, akoby povedala "Me Gusta!", rozpráva hlbokým hlasom a tvári sa ako v pátosoidných filmoch od nejakej nevkusnej autorky nemeckých telenoviel), šróbik, mamička... teda pardón, matička, samozrejme... Aj tá najutiahnutejšia... Občas treba, viete, pritvrdiť... Niekedy sa im moc nechce, sú neisté, nevedia, prečo by to mali urobiť, opúšťať svoju niekedy aj dlhoročnú pozíciu, ale madam, moje rúčky sú mojím darom, moje zlato... Pri mne sa nemusíte už ničoho obávať.

NAOMI: Ste sebaistý muž, pán Kliegerbuschermann. (prepichla ho pohľadom ostrým ako nôž a zvodným ako horúca vaňa s penou a sviečkami po obvode po dvadsiatich rokoch v kórejskej base)

HANS: Tak, viete... Za svoje skúsenosti sa nemôžem hanbiť.. Myslím, že by sme sa mali posunúť, lebo nám tá hodina veru stačiť nebude... (šibalský žmurk)

NAOMI: Páči sa mi váš entuziazmus a máte pravdu. Nech sa páči, môžete ísť na to. V kúpeľni, ktorá je hneď za tamtými dverami, nám praskol bojler, no máme tam kachličky za sto tisíc, takže opatrne! (púšťa ho za ruky, s nenápadným úsmevom odchádza do kuchyne, Hans sa nechápavo pozerá do kamery, pričom nadvihuje obočie, jeho moustache sa chveje, THE END)