Lepsieho sprievodcu ako mna ste si na tuto vypravu nemohli obstarat. Nielen, ze sa odo mna vsetko dozviete z prvej ruky, vcas a exaktne, zaroven Vam poskytujem sluzby ochrancu a tutora. Cas straveny so mnou rozhodne nie je cas premrhany. A kedze sa osobitne zaujimate o nasu poulicnu lumpenproletarsku partu,kludne vykrocte. Vazne, smelo do toho... Vitajte!
https://kyberia.sk/id/8064696
Ako prveho Vam predstavim Huga a jeho nadmieru nadaneho brata. Hugo robi s vecami. Pozrie sa doprava, pozrie sa dolava, az potom pristupi k cinu. Dalo by sa povedat, ze je stelesnenim ostrazitosti. Mlady chodi teraz na vysoku, matfyz, a prenosny pocitac spolu s ucebnicami a inymi nakladmi si berie na triko pan dealer. Ma voci nemu totiz resty. Ked mu junior robil postara, lapali ho zandari a on si posedel dva roky v napravnovychovnom zariadeni. Na ulici sa objavi len zriedka, teraz je ponoreny do vsakovakych vztahov a podobnosti, mozme ich cudzojazycne volat patterns, nechajme ho spokojne si hoviet tam, kde je. Svoje si uz preskakal. Stretavam sa s Hugom v kaviarni, mal tu byt uz pred desiatimi minutami, co je na neho dost neobvykle zdrzat sa, ale viete... Okolnosti su okolnosti.
-Sevas, Harvepino. Objednas mi male pivko, pliz?
-Meskas a este si zo mna aj sluhu robis?
To len tak opacim a uz trielim na bar zaplatit mu maly corgon. Hacko sa usadi do kresla, hra sa so samsungom, dava si nacas az mu do toho skocim.
-Chcel by som dva velke. Dalo by sa?
Odlozi telefon, pretrie si spotene celo a vyklopi to.
-Akurat za mnou bol Matus. Jeden. ---- https://kyberia.sk/id/8111384
Pod stolom mi poda pytel, neviem co je toto zas za novu modu, ze vymizli pumpy, ale good. "Vecae sa" ako sa jeden cas zvyklo hovorievat. A to mi pan liecitel prihral dalsi charakter, Matusa, ktoremu nikto iny nepovie inac ako zmrd. U kazdeho ma sekeru, kazdeho si berie do huby a neni mu cudzie ani kradnut. Ale nebojte sa, jedna sa len o takeho maleho zlodejicka, ktory si prilepsi z maminej penazenky, obcas nevinna corka v markete. Matusko ma teda dnes predbehol a to je vsetkym dobre zname, ze Matusko krmi Ancu, odkedy ju nahovoril na najstarsie remeslo. On sam sa pasuje do pozicie pasaka, cisty Iceberg Slim. Zhana jej klientelu, vacsinu casu travi v herni alebo nalievarni, kde o nadrzaneho samca v ruji nie je nudza. Minule mi to aj vsetko vysvetloval, ako to facha, ale nedaval som pozor.
https://kyberia.sk/id/7797695
Zmrda nechajme zmrdom a presunme sa na dalsi pozorovany objekt respektive zhluk objektov. Kuso, JDi a Mates, to je ina kasta. Ti sa pri svojich biznisoch nezaspinia sajrajtom ako my, plebs, co sme odkazani na fungovanie tu medzi stadom. Mates jeden cas vedel pomoct, ked ste mali previest peniaze na miesto, z ktoreho Vam nehrozi pruser. Zamestnal sa v banke, plus tam nasiel nejake dalsie slabe miesto v architekture systemu a to by nebol on, keby sa toho nechytil a nepodojil tu kravku az do biela. A to zacali kliftoni cmuchat. A uz nebol samy usmev, skor to bola sama paranoja, zradcu videl v kazdom. Jeden slaboduchy si to vraj aj odniesol, ale to mozu byt len take chyry a polopravdy. Kuso, ten je mazany vsetkymi mastami sveta, nepustil by ti ani slzicku, keby to malo ist z jeho dielu. Sprava sa sice ako buran a slovnik ma tiez vyberany, az tam citite ten Matesov dobry vplyv, no ma to co vela kultivovanych a distiingvovanych postrada. Ma filipa. Kuso je mozog party. A JDi je take dievca pre vsetko. Comu sa venuju v sucasnosti? To Vam nepoviem, nakolko to neviem, a nevie to nikto, inak by to tu kolovalo od brany k brane a tito obozretni a opatrni masozravci si davaju po novom setsakramentsky pozor, co komu povedia. Mozeme len spekulovat...
https://kyberia.sk/id/7699343
Poslednym, aj ked diskutabilnym, clankom nasho cechu su Francuz a Mato. Nemylte si Mata a Matesa. Na prvy pohlad si hned vsimnete, ze to nie su ulicnici. Su to chlapci, co maju vysoke skoly. Vsade kam sa hnu, zo vsetkeho su hned nervozni, ale ked im nevonia open-office... Inspirovany Matesovym vrodenym pozorovacim talentom si snazia nechat narast tretie oko, aby aj oni boli z tych, co vidia miesto prekazky prilezitost. No nedari sa, chlapci, nedari sa. Raz sa Francuz osmelil a chcel uniest tuto najstarsiu dcerenku pana velkopodnikatela, neviem sice, kde sa to pokaslalo, no nikto nikoho neuniesol, chalani skoro dostali serioznu nakladacku a s rodicmi sa vydavaju vyhradne nie u nich doma, odkial sa museli bleskurychle zdekovat.
Pytate sa mozno samych seba, preco nejdu niekde do zahranicnej firmy skusit? Ved v meste sa na kazdom kroku stavaju nove kancelarske budovy a business centra. Alebo nejaky vlastny napad? Staci sa pozriet na zapad a priniest nieco v com sme opozdeni... Su ti chlapci lenivi? Pozor, tu sa prejavuje Vasa neznalost. Ulica v kapitalistickom statnom a ekonomickom zriadeni, to je cisty darwinizmus. Tu prezije len silnejsi, slabi koncia doma s nakladackou, tu prezije len opatrni, nejeden odvazny sedi za vlamacku alebo uverovy podvod, tu prezije len ten, ktory ma v sebe dravost a pud sebazachovy. Naoko su vsetci k sebe mili, usmievaju sa na seba ked sa nahodne minaju v brane, obligatne mas sa alebo pozdrav doma, no skuste im zobrat jedlo z ich misky. V momente sa premenia na predatorov, nenasytnych sakalov alebo hyeny, hryzu a lamu kosti, co Vam o tom budem hovorit... Ak mate vsetkych pat pokope, vyhnete sa nam nasiroko. Jo, a pekny den som Vam este chcel zapriat.

Ranná káva, ktorá svojou arómou nachvíľu stmila chlad murovaných stien a kovaných mreží, ho výnimočne potešila o niečo viac ako meditácia venovaná Podnebesiu. Milan si už dávnejšie objednal do svojej cely čínsky taoistický text od LAO-C Tao Te ťing. Po každodennom budíčku o pol siedmej si v ňom približne 20 minút listoval a uvažoval o tom, ako môže niečo plynúť samé zo seba. V rozvažovaní sa takmer vždy odklonil od pôvodného zámeru a myšlienky sa mu ustálili na pláne udržať rytmiku nového dňa. Pri tejto činnosti sa nakláňal z postele a navracal späť. Vyzeral značne znepokojený. Milan nemal veľa možností, za celý svoj život podľa slov dozorcov nevidel svet mimo svojej cely, aj keď jemu sa v noci za času na čas objavili v sne matné spomienky na detstvo. Sny boli chaotické a bez epiky, ale isté kontúry v nich pozoroval detsky dychtivými očami. To ho presvedčovalo o tom, že nemôže plne dôverovať ani dozorcom, ktorí boli k nemu z celého väzenského personálu najmilší. Najväčší problém mával s advokátom a väzenským kňazom. Navštevovali ho v pravidelných intervaloch a tesne po sebe, približne raz do týždňa bez ohlásenia. Podľa rytmov chôdze však vždy vedel presne identifikovať tieto vynútené vizity. Advokátov krok bol pomalší, stoickejší a riadenejší, zatiaľ čo kňazova chôdza bola uponáhľaná s nestálymi dĺžkami krokov. Na tieto signály Milan promptne zareagoval prerušením vykonávanej činnosti. Zvyčajne ňou bolo oblizovanie obálok, ktoré mal pripravené na rozposlanie inému väzňovi na oddelení pre páchateľov nenásilných trestných činov. Do obálok vkladal svoje komentáre k textu Tao Te ťing, ktorých písanie pohlcovalo zväčša polovicu bežného dňa. Vzhľadom k poruche pozornosti, konštatovanej väzenských psychiatrom, si deň príchodu neželaných navštevovateľov musel s veľkou námahou rozvrhnúť na fázy mechanickej a tvorivej činnosti. Prerušenie písania by značne skomplikovalo jeho úsilie držať sa zmysluplného celku. Tak sa v cele vynoril rituál vykonávaný s presnosťou jedného dňa: Milan z ničoho nič prestane oblizovať obálky a následne do cely vstupuje advokát alebo väzenský kňaz. Rozhovory s advokátom mu boli akosi milšie. Zväčša sa dozvedel, že sa na dĺžke jeho trestu nedá zatiaľ nič zmeniť, pokiaľ sa presnejšie nevyjasnia určité poľahčujúce okolnosti. Jednou z týchto okolností je aj Milanove priznanie si viny, prihlásenie sa k celej zodpovednosti za vykonaný skutok. Milan však márne hľadá s advokátom v tejto veci spoločné slovo: ani len netuší, z akého dôvodu sa nachádza v cele, nepozná genézu svojho prípadu. Nevidel život mimo svojich štyroch stien, nemá motiváciu snažiť sa o nejakú zásadnejšiu zmenu. Verí v svoj harmonogram, ktorého občasné presmerovanie je jediným rozptýlením, ale aj nutným symptómom jeho patologickej predispozície (získanej zrejme v detstve, pozn. autora). Rozhovor s advokátom je preto pre Milana aj trochu nepríjemným, nerozumie mu, aj keď sa veľmi snaží dohodnúť sa. Advokát Milana upokojí. Vysvetlí mu, že stále existuje potenciál na konštruktívne zosnovanie argumentov pri obhajobe. Milan však advokátovmu úsudku neverí, má pocit, že sa týždeň čo týždeň nedozvedá nič nového a takto je to napokon asi správne. Omnoho väčšie ťažkosti mu spôsobuje väzenský kňaz, ktorému sa nepozdáva písanie komentárov k textu Tao Te ťing a pripisuje tejto aktivite šamanský význam. Väzenský kňaz ho chce presvedčiť o sile vlastného svedomia a donútiť ho konfrontovať zmysel vlastného života s udržiavanými pocitmi viny a zodpovednosti za ňu. A takto sa tieto návštevy, písania komentárov, oblizovanie obálok, občasné nakuknutie dozorcov, mätúce sny o svojom pôvode, recyklujú deň čo deň a týždeň čo týždeň do sebestačného samopohybu.
Až jedného dňa Milan vstáva z postele a uvedomí si, že dokončil komentár k poslednej stati Tao Te ťing. Dooblizuje obálky a vhodí do nich zvyšné texty. Premýšľa. Hľadá inšpiráciu pre ďalšiu činnosť. Väzenský kňaz ho už nebude až tak vehementne karhať, advokát ho však bude nútiť k sústredeniu sa na poľahčujúce okolnosti. Milan sa začne prudko smiať, pričom prudký smiech zakrátko vystriedajú slzy v očiach. Pri cele sa zastaví dozorca a po krátkom pozorovaní Milanovho správania rýchlo zavolá väzenského psychiatra. Povolaná osoba, zdá sa, prichádza k odsúdencovi príliš neskoro. Okienko je bezo zmeny uzamknuté, avšak cela je úplne prázdna a rozvoniava kávou. Vonku horúčkovito štekajú psy a hmla sa zráža v pevné skupenstvo. Ako píše veľký LAO-C:
„A tak teda
naozajstný Človek
koná bez toho, aby sa na to upínal,
úspešne završuje bez toho,
aby pri tom zotrvával
a svoju výnimočnosť si nepraje vystavovať na obdiv!“

Let's bomb the hell

Skolsky casopis, ktory kazdy velmi dobre pozna, ale ktory nikdy nikto nevidel a ani necital.

Píšem pre pocit naplnenia toho čo mi neposkytne reálno, píšem pre odštiepenie od toho čím sa ma snaží nakaziť. Píšem pretože som. Píšem nepravidelne, v návaloch.

Píšem nesprávne, pretože taký som. Sú len dve cesty.

Je tvoj život v troskách? Nevieš polhodinu otvoriť konzervu? Píšeš diplomovku? Chystáš svadbu? Máš smrteľnú chorobu a ostáva ti málo času? Fúzuješ korporáciu? Odskoč si do súťaže, ktorá od základu prebuduje tvoje superego.

Ostatní víťazi:

Prvé kolo "pseudoodborný článok" víťaz http://kyberia.sk/id/6418332 http://kyberia.sk/id/6422821

Druhé kolo "erotický skeč" víťaz http://kyberia.sk/id/6455371

Tretie kolo "bezmocnosť" víťaz http://kyberia.sk/id/6533162

Štvrté kolo "POSADNUTOSŤ" víťaz https://kyberia.sk/id/6698818

Piate kolo "Dyatlov Pass incident " víťaz https://kyberia.sk/id/7153402

Šieste kolo "úzkosť" víťaz https://kyberia.sk/id/7272126

Siedme kolo "Nekontrolovateľnosť libida" víťaz https://kyberia.sk/id/7576006

Ôsme kolo "Kapitulácia" víťaz https://kyberia.sk/id/7831685

Deviate kolo "Posledný deň" víťaz https://kyberia.sk/id/7882593

V predsieni pobalené tašky.
Sem tam k nim pribehol Braňo a niečo pribalil.
Ema sedela a pozorovala ho.
Vedela, že sa na tento víkend veľmi tešil. Bol ako malé dieťa pod vianočným stromčekom, ktoré sa nemôže dočkať, kedy mu mama dovolí rozbaliť si darček.
Pre ňu to však bolo zle načasované. K stresom z práce a zo školy sa ešte pridali ženské veci.
Najradšej by zostala doma. Nemala čas oslavovať.
Bohužiaľ oslávenec bola práve ona.

Zorganizovali iba takú malú oslavu na chalupe Braňových rodičov.
Pár priateľov, Emin brat a Braňové sestry.
,, Si ready?" spýtal sa Braňo.
Ema prikývla a pokúsila sa o úsmev.
Pokus vyšiel.

Pár minút po polnoci.
Eme začal alkohol stúpať do hlavy.
Potrebovala na vzduch.
Vyšla von a zapálila si cigaretu.
Pomaly sa prechádzala okolo chaty a rozdýchavala sa.
Zrazu na sebe zacítila nieči pohľad.
Pomaly sa otočila a vtedy ju zbadala.
Líška.
Zahalená v mesačnom svite.
Stála a hľadela na Emu.
Začala sa k Eme približovať kľudným, pomalým pohybom, akoby sa promenádovala.
Bola naozaj nádherná. To sa jej muselo uznať.
Ema naprázdno preglgla, ale snažila sa zachovať pokoj. Vedela, že nesmie dať líške najavo svoj strach.
Líška si ju zo záujmom obzerala.
Potom si sadla pred Emu, zaklonila hlavu a zavyla.
Ona nechcela nikomu ublížiť. Ona sa chcela iba spriateliť.
Ema si čupla a natiahla k líške ruku, aby si ju mohlo zviera oňuchať.
Líška si ruku oňuchala, sklopila uši a dala sa pohľadiť.
Potom pár krokov odstúpila a hľadela Eme do očí.
Tak tam stáli asi hodinu.
Ema vedela, že to čo si očami povedali nikdy nezabudne.
Bol to zvláštny zážitok.
Ale krásny.

Pocity zo stretnutia s líškou v Eme doznievali ešte týždeň.
Keď si večer ľahla do postele a zatvorila oči, líška stála pred ňou a hľadela jej do očí.

Toľko času človek zabije hlúposťami a dôležité veci zapadnú prachom.

Ako tie skrine.
Skúmal niekto, že v tých skriniach nie je vstup do rozprávkovej krajiny?
Veď to býva iba v rozprávkach.
Ľudia už stratili schopnosť snívať.
Snívať o tom, že si kúpim nový dom?
Alebo nový televízor?
Tak snívajú dospelý.

Deti snívajú zázračnej krajine.
Tam zvíťazí dobro nad zlom, tam zvieratká vedia rozprávať, najdôležitejšie je priateľstvo a láska.

Keď deti fantazírujú viac než je podľa dospelých "normálne", tak im to zakážu.
A deti postupom času zabudnú snívať.
Ich svet je sivý, dôležitý, nudný a dospelácky.

A čo taký Falco?
Ach chudáčik Falco.
Ani si nechcem pomyslieť ako šťastný dráčik skončil.
Veď ten príbeh mal byť predsa nekonečný.
Ǔboha cisárovná.
Deti ju už ani nepoznajú.

Okolo nás sú farby, ale nežiaria.
Kvôli tomuto mám dospieť?
Nie.
Ja som večné dieťa.
Budem veriť a budem snívať, že raz bude Fantázia taká krásna, ako si ju pamätám.
Že nikdy neutíchne smiech dráčika Falca.
Že v každej skrini bude vstup do čarovnej krajiny.
Že priateľia a láska budú nadovšetko.
Že dobro vždy zvíťazí nad zlom.

Už nikdy nechcem počuť tú vetu: Dospej už konečne!

.

Toto auditko slouzi na shromazdovani a vymenu informaci o tom jak psat,
ergo,
kterak brousit spisovatelske remeslo.


Nezamerujeme se na vlastni tvorbu a jeji prezentaci, -- ale na pristup k praci, -- vytvoreni spravnych navyku, -- prostredi, -- udrzeni motivace, -- zkoumani ruznych forem a stylu psani, -- chyby pri psani, -- zpusoby tvorby postav, pribehu, -- dale mindmapy, -- studium, udrzovani se informace "up-to-date", -- a osobni zkusenosti a blogy jinych spisovatelu.



Writing can take on many different shapes and sizes. Some write for research. Some write for pleasure. Others write for money. But, at the core of writing is the expression of one’s inner being. It is an outlet for the soul. A way for it to give so that it can dig its way out of the layers of contradiction and goo that have piled on over the years.

The soul is that energy that keeps is alive and connected to the Universe. It is the most basic part of our existence, but contains the knowledge and emotion of the Universe. When you touch your soul, your fingers take on a life of their own and you “feel” the things that you must write. Whether you feel it as inspiration or some divine message, it doesn’t matter. It all boils down to the fact that you are connected to your inner self and have punctured a hole through which the inspiration can flow.

Once you touch your soul, your life will change. It’s like a chain-reaction that changes your outlook and your direction. You feel what you are truly made of and find that you are capable of everything. All of the challenges you’ve encountered throughout your life suddenly transform into lessons.

The easiest way to begin the journey of self-discovery is to…write.
http://writerontheverge.wordpress.com/2011/03/19/touch-your-soul/



"Never confuse movement with action."
— Ernest Hemingway

reedícia minulosti

Narodil sa boh kukurice
v záhrade dažďa a hmly,
tam, kde sa tvoria deti ľudí,
tam, kde sa lovia nefritové ryby.
Aztécka pieseň


Vietor šumel a pohrával sa s dlhými, širokými a ostrými listami. Aké krásne je nechať sa takto ovievať. V rytme vetra sa kolíšem a vychutnávam si leto.

Pred pár rokmi to tak nebolo. Prišli veľké suchá a veľké povodne. Nič, čo bolo zasiate nevyrástlo, a tak to išlo niekoľko rokov. Zem sa stala pustou a bezútešnou. Hrozil hladomor.
Potom prišiel niekto so spásonosnou myšlienkou: „Vyšľachtíme nový druh rastliny, ktorá to všetko prežije.“ A tak sa aj stalo. Všetky múdre vedecké hlavy usilovne skúmali, až vytvorili nový druh geneticky zmutovanej rastliny. Vyzerala ako prerastená kukurica a zrno, ktoré sa z nej získalo, dokázalo na rok uživiť niekoľkočlennú rodinu.

Veľa rodín sa dalo po tomto objave na pestovanie nového druhu „kukurice“. Tí, čo mali vlastné políčka sadili na vlastnom, tí čo nie, si prenajali. Aj naša rodina sa tak rozhodla. Nemali sme už veľa peňazí. Všetky úspory išli na predražené potraviny. A tak sme sa presťahovali na dedinu, do domu po mojich starých rodičoch. Tu sme sa mohli aspoň ako tak uživiť.

Pestovanie „kukurice“ však malo jeden háčik. Za každú rastlinu musí ísť jeden človek do „služby“. Odíde pred sadením a vráti sa až po zbere. Ale aj to má svoje výhody. Odpadne živenie jedného hladného krku, skoro po celý rok. Vždy jeden alebo viacerí členovia rodiny odchádzali do „služby“ a zostávali tam po celú pestovateľskú sezónu, niektorí aj viac sezón a potom sa vracali domov. Vracali sa vyčerpaní, ale šťastní a rozprávali prapodivné zážitky. Ale koniec koncov, každý vedel, čo to „služba“ je a čo to obnáša, ale aj tak tomu nikto neveril, kým to nezažil.

Ako prvá som išla do „služby“ ja. „Obliekli“ ma do zeleného a vysadili na pole. Nemám nič ťažké na práci, len čakám. Okolo ide mačka a poľuje na myš. Ani si ma nevšimla. Niekedy vidím svojich rodičov alebo brata, tiež si ma nevšímajú. Dostala som sa do zvláštneho stavu vedomia. Vnímam všetko, čo sa okolo mňa deje, ale akosi inak ako zvyčajne. Čas letí a stojí zároveň, necítim žiadnu bolesť, žiadnu únavu. Vietor sa hrá s mojimi listami. Som šťastná.

Na budúci rok pôjdeme s bratom do „služby“ spolu.

SLAM POETRY 2009
--- hyde park edition ---
10/07/2009 / 18 h
Medická záhrada / BA



Vieš, čo chceš, vieš, čo nechceš a ešte k tomu vieš, ako to povedať. Občas ti však chýba nadšený poslucháč, pár drobných vo vrecku a trocha rešpektu aj u susedov. Tretí ročník Slam poetry ti to všetko zaručí. Potlesk a body od publika, 100 Eur na ruku, k tomu lístok na Pohodu a minúty slávy na festivalovej exhibícii.

Prihlás sa do 9. júla na os@fleda.cz, ukáž sa a vyhraj, tento krát v Medickej záhrade.

http://www.slampoetry.sk
http://www.slampoetry.cz

moja tvorba

1

Som chrapúň, primitív a recidivista. Pred týždňom som sa presťahoval. Sedím v kuchyni a pozerám z jedenásteho poschodia. Nad Petržalkou visí mesiac. V splne. Na strechách podo mnou sa lesknú kaluže, svetlá okien ako vstupy do iného, privátneho priestoru a Slovnaftské veže v plameňoch. Úspech je cestou krvi. Ráno som mal pocit že to celé dáva zmysel, vo vzduchu lietali kusy papiera a v škárach kvílil vietor, pripomenulo mi to záverečnú scénu z Maconda, v ktorej je apokalypsa tohto rodu dovŕšená. Na jazyku zostal len názov, akoby príchuť minulých ročných období. Aj po sto rokoch samoty nemá nikto najmenšiu nádej. Zostáva jediné, ďalej žiť. Susedia sú spokojní, k mladému páriku pribudlo dieťa. Občas počuť jeho plač, miešaný s vreskotom papagája.

Izbu som si vymaľoval. Žltý strop a oranžové steny. Štylizujem sa do role dospievajúcej pipky. Stačí nakúpiť plyšových medvedíkov a umne ich rozmiestniť po rohoch. Na posteli mám károvanú deku, červenomodrú. V pondelok mi začala pripomínať Silviu s jej obrovskými prsiami. Neviem prečo. Na Silviu som si roky nespomenul, no pred dvoma týždňami mi prišiel mail, v ktorom som objavil jej svadobné fotky. Ako sa máš? Pozri.... – pozeral som na obrázky - cudzí muž, ona v jeho objatí, cudzí muž, vedľa ona v rukách kytica. Čisté až z toho boleli oči. Prišlo mi to smiešne ako vtip, ktorý si mi pred nedávnom hovorila. Napadlo mi, že po toľkých rokoch vyzerá celkom slušne, len tvár... Bolo mi jej ľúto a nevedel som prečo, ľúto zvyškami môjho súcitu.

Odkrývanie dusí, vždy je to o emočnom či myšlienkovom exhibicionizme. Aj cudzie texty môžu vyprovokovať k zmene štýlu, príde nová inšpirácia a človek sa posunie. Píše jedna z kritičiek pod moje básne. Čítam a v kostiach cítim nevoľnosť. Samo vraví, že za to všetko môže príbeh z ktorého sme medzičasom vypadli. Režiséri točia reklamy, spisovatelia robia šoférov, maliarky barmanky a krásne ženy ostali len pre silných samcov. Finančne sa všetkým darí. Čakajú nás nové veci v nádherne upravených priestoroch. Stačí nastúpiť, nasadnúť na eskalátor, privrieť oči a stúpať. „Ako do neba, ako do neba“...hovorí Samo a ja vedľa neho zdesene počúvam ten hluk. Skupinka ľudí obďaleč už piaty deň drží auto zahraničnej značky a uvádzač reve do mikrofónu stávky na to, kto z nich dlhšie vydrží. Hlavná cena je život naplnený šťastím, spokojnosťou, dvoma deťmi a po čase tučnou manželkou. Samozrejme v aute, ktoré si človek takýmto spôsobom vydržal v strede nákupného centra. Nemám nič proti. Každý má svoj životný štýl, stačí zachovať úroveň. Oproti prúdi dav žien. Kdesi na okraji vnímam absurditu celej situácie. Moje ruky sú už dávno z dreva a nič s tým neviem urobiť.

Rozmarné počasie, je teplo. Ženy zhadzujú kožu aby odkryli svoj tvar. Pozorujem holuby na vedľajšej streche a teba ako sa skláňaš predo mnou. Fantómová žena má širšie boky a na krátko ostrihané, čierne vlasy. Vyzerá to tak, že to nevydržím a dotknem sa, no premáha ma strach. Zatváram oči, neskôr pozorujem jej štíhle ruky, tie ma fascinovali už od okamihu keď som ju videl prvý raz... bola to fotka - ruky. Akoby sme sa už niekde v minulosti stretli a teraz len hľadáme dávny výraz pre spoločne prežité. Skutočne je teplo. Kráčame po ulici a ty vravíš niečo o svojom novom byte, čo ťa stála sedačka a že tam dnes chceš prespať. V ostatnom čase sa všetci okolo mňa sťahujú, meníme miesta ako vtáci na jar – priestor, priestor je to čo potrebujeme. Náhle som si uvedomil, že ťa okamihmi milujem. Aspoň moje správanie vykazuje tieto znaky. Obaja o tom radšej nehovoríme a tak je mlčanie jedinou cestou nášho súzvuku. Je to vzrušujúcejšie ako obvyklý stav plný slov. Večer si snažím vybaviť tvoju tvár, no vždy vidím len ruky fantómovej ženy.

2

Dnes mám 37. Rozhodol som sa, že v ružovej kuchyni napíšem knihu. Kúpil som si stôl a tri stoličky. Zariaďujem sa. Za oknom práve začína prvá jarná búrka. Tu z hora je všetko malé, utekajúci párik s prevráteným dáždnikom, dieťa na bicykli zasadené v betónovej ploche ako na večnosť, či osamelý muž, kráčajúci pod osvetlením. Na čiernom asfalte vidieť kruhy po kvapkách a nad tým všetkým sa ohýbajú konáre. Fascinuje ma to. Celý doterajší život som prežil na prízemí. Sedím v kuchyni a snažím sa písať, no bohvieprečo myslím na mesto zo západu, jeho čiernobiele ulice, na Alexanderplatz, Marienkirche. Náhle sedím hore ako v Nebi nad Berlínom. Počúvam ticho pod sebou. Má rôzne vrstvy, tak ako môj duchovný život. Končí a spája sa na vnútornej strane stehien fantómovej ženy. Ako povedala Kristína, kľúčom k šťastiu je priam duchovný orgazmus sprevádzaný kŕčmi snáď až v maternici. Nie je to o vypätom vnikaní, o láske, či iných pocitoch transcendentého charakteru. Nakoniec aj tak vždy zvíťazí príroda. Človek ako príslušník určitej kultúry má k dispozícii kultúrou predávané vzorce. Odľahčenie spočíva v tom, že ho zbavuje nutnosti stále znovu hľadať optimálne riešenia. Už dávno sme dospeli. Nad mestom pomaly končí búrka a neskôr sa rozvidnieva. Noc bola krátka.

3

Poludnie v parku uprostred mesta. Chcem cítiť prírodu. Už druhý deň som vrhač dýk. Držím v ruke túto knihu. Vrhač dýk hrá svoju hru, na život a smrť. Na jej konci ostáva aplaudujúci dav. Do očí sa mi tlačí ostré svetlo spolu s rušnou premávkou. Čakám na striekanie z fontán, labute a deti čo hádžu lietajúci tanier. Marginálne vnemy. Zdá sa mi, že okolo prechádza fantómová žena. Ešte stále má na čierno odfarbené vlasy. Nie, nie je to ona a tak jej posielam aspoň sms. Ako sa máš kráska? – bez odpovede.

O chvíľu prichádza Kristína. Je vychudnutá na kožu. Rozmýšľam koľko sme sa nevideli. Asi dva mesiace. Má tmavohnedé vlasy a jej pokožka vyzerá úplne na bielo.

„Dlho čakáš?“

„Nie,“ odpovedám aj keď tam sedím takmer hodinu. V aute sa jej pýtam na život. Hovorí, že život je, nič viac. .


U mňa narýchlo prezerám mailovú stránku. Podpisujem nájomnú zmluvu. Medzi rečou len tak prehodím, či nedáme dáky sex.

„Teraz?“

„Nie, včera ráno.“

Chvíľu na mňa čudne pozerá a potom mi oznámi, že už mesiac nemala krámy a určite by ju nepotešilo, keby začala práve teraz krvácať.

“Okrem toho tá čudná japonská posteľ, čo máš rovno na podlahe ma vôbec nevzrušuje, pri sexe chcem aby mi viseli ruky,“ sadne si na gauč a roztiahne nohy.

„No vidíš, a ja som rád keď mi pri tom nič nevisí,“ slaboducho kontrujem. „Radšej poďme, lebo si budem myslieť, že ten sex skutočne chceš.“

Vo výťahu mlčíme. V rukách mám podpísané zmluvy.

Noc v ázijskom bistre. Vietnamská polievka a pár osamelých ľudí pri stoloch. Pozerám do skla, predstavujem si, že za mojim skresleným odrazom pomaly začína snežiť.

Už dlho na mňa ticho nepadal sneh.

4

Samo cíti vnútorný nepokoj. Má chuť na cukor od Majera, ale o chvíľu je to pizzeria Mammamia. Už týždeň býva u mňa. Tiež chce písať knihu, no teraz sedí v izbe a skučí nad pc. Nefunguje net. Ráno chodil po byte a celý čas si takmer nečujne hundral. Prišlo mi to smiešne, akoby som ho pristihol pri niečom intímnom. Potom sme vŕtali diery, teda ja som držal vysávačovú trubku pod vrtákom. Tieto činnosti nás neuveriteľne zbližujú. Napriek tomu je mi v ostatnom čase na úplne na hovno. Odpísala mi fantómová žena. Žiadny vzťah. Len sex. Bolo by to v absolútnom poriadku, ale sex s ňou by ma zabil. Dnes som jej po piatich dňoch zavolal.

„Ahoj, ako sa máš?“

„Dobre, ty?“

„Tiež dobre,“ potom sme hovorili o Katke. Tú som pretiahol minulé leto. Asi by som mal konečne nakŕmiť zviera.

Po telefonáte som si spomenul na záver Topolovho anjela - ucítil v sebe pohyb, bola to nejaká láska, niečo. Bolo to ako vírenie. Stál tam, nahmatal, zalovil a trhol...

5

Práve som si kúpil knihu, Plán odprevádzania – Jana Beňová. Janka, jedna z mojich dávnych letných lások, keď leto bolo ešte znesiteľným ročným obdobím, aj keď už vtedy roznášal ulicami horúci vietor prach a sucho. Mal som 20. Práve dal výpoveď v univerzitnej knižnici a na chrbte ma hrial ruksak plný zakázaných titulov, pozostatkov z nedávno skrachovaného socializmu. Najradšej by som roztiahol krídla a len tak vzlietol nad mesto, nezávisle pozorujúc jeho budúce udalosti, sledoval Ivana, ktorý si neskôr, v septembri, zobral o 14 rokov staršiu ženu, vlastnú psychoterapeutku. Pozoroval dnes už mŕtveho Ondreja, ako sa smeje na Paľových vtipoch so mnou za chrbtom... Janu či Aničku, moju prvú veľkú lásku trvajúcu tri týždne... jej čierne vlasy a oči čakajúce odo mňa tú pravú udalosť. Podnik, v ktorom sme sa dennodenne stretávali a pili až do rána a ďalšieho rána a ďalšieho... barmanku Lubku, zachovanú štyridsiatničku, čo nám nalievala na sekeru a jej dve krásne dcery...to všetko vidieť v okamihu vycentrovaného bytia. Ulice a ich príbehy, ľudia pomaly blúdiaci v ich útrobách, tiene nových fasád. Nemám rád túto melanchóliu bez významu. Nasrať. Toto som ja nenapísal.

6

V čase keď som fetoval bolo všetko oveľa zložitejšie, aj keď si kdekto myslí, že je to práve naopak. Veci sa zdali byť väčšie ako v skutočnosti sú. Niektorí kráčali okolo a ja som sedel na lavičke. Mesto bolo špinavým snehom. V žilách som cítil pomaly prúdiť krv. Venčiaci sa psy, ľudia, deti a prúdy mestskej premávky...ľudia. Boli malí a ešte menší. Zrnká, ktoré poletujú medzi kalužami a snažia sa neušpiniť. Chvíľu bolo všetko tiché a pokojné. Neskôr sa z okien nado mnou ozvalo zvonenie spolu a detský krik.

Prebral som sa na to, ako mnou ktosi surovo myká a niečo kričí do skrehnutej tváre. Kusom mäsa patrila mne. Nado mnou sa skláňal človek v červenom a za ním stála sanitka. V periférii som si všimol, že mám vyhrnutý rukáv a na ruke nalepenú guču vaty. Bolela ma hlava, ruka po ich hrubej ihle a ešte čosi. Mysľou mi prebehol obraz nedávnej psychiatrie. Zamrežované okná, zamknuté dvere, slepý starec z vedľajšej postele, čo v noci čúral rovno do uličky medzi nami a nahá žena bežiaca dlhou chodbou. Veľké ovísajúce prsia a jej materské objatie, v ktorom som sa takmer udusil alebo našiel. Pomaly som sa postavil, do pľúc chytil ostatky priesvitného vzduchu a pozrel tomu najbližšiemu do očí. Dobré, pomyslel som si, otočil sa a rozbehol priamo pred seba ďalej od červených, bielych aj modrých... pod alejou opadnutých stromov do oceľového slnka, ktoré presvitalo nad mojim nebom. Ako vravím, keď som fetoval boli veci oveľa zložitejšie.

7

Pred chvíľou prestalo pršať. Vonku je dobrý vzduch. Sedím a čítam Bukowského, čo mi príde ako poriadne klišé. Napriek sedemročnej abstinencii mám už pár dní chuť si vypiť. Len tak sa tackať pri Dunaji a pokrikovať na škaredé, tlsté turistky z Nemecka. Vymočiť sa do vody a pokračovať ďalej... Prestalo pršať, jedenásť poschodí podo mnou sa leskne čierny asfalt v prúdoch občasných svetiel, ktoré miznú za zákrutou. Už v živote nechcem počuť slovo psychoterapia a iná terapia.... robená na mne, či mnou na niekom cudzom. Nechcem počuť spojenie - individuálny prístup, subsidiarita... a naseriem aj na Satirovú spolu s Freudom, Franklom či paradoxnou intenciou. Potom otvorím okná a pustím do tohto bytu čerstvý vzduch. Nadýchnem sa a možno rozplačem, lebo viem, že nič z toho neurobím, že môj život bude aj ďalej pokračovať svojim tempom, že ráno vstanem a odveziem sa do práce, že znovu raz budem myslieť na fantómovú ženu, že deti pustím na prechode a so susedou sa vo výťahu pobavím o jej psovi, ktorý má rakovinu...možno o nočnom daždi. Život je svojim jednoduchým spôsobom skutočne jednoduchý. Zajtra má byť dobré počasie.
8

Náhle je všetko inak. Fantómová žena dostala tvrdé meno a ja po siedmich rokoch sedím na Kuchajde s pivom v ruke. Je sedem hodín ráno. Príznačné. Nad hladinou sa vznáša čistý vzduch a mlčiaci lovci rýb sú len odrazom, v ktorom vidieť celý príbeh. Telefonuje Samo, chce ma presvedčiť, no už je neskoro. V tom okamihu sa mi vybaví scéna z včerajšej noci. Lucia v pyšnom byte plnom prázdnych izieb sa ma pýta, či sa pred sexom odpálime alebo si len vypijeme. Pred dvoma hodinami sme si poslali prvú sms. Číslo mi nechala za stieračom. Sebavedomo jej vravím, že ja nepijem ani nefajčím, ale môžeme sa ísť poprechádzať na Slavín.

„Ty sa mi chceš zosobniť. To nerob, to nebolo v pláne, si len telo.“ Pozerám jej do očí, sú sýtomodré no mám pocit, že je to farebná šošovka a za ňou nič viac, nič menej. Nakoniec sedíme pri hroboch chrabrých Sovietskych hrdinov. Oproti sa bozkáva akýsi párik a tak jej navrhujem či neskúsime aj my. No neskôr hovoríme o epistemológii, sémantike a feminizme. Analyzuje jazyk vedy. Podľa nej je čisto maskulínny, s čím vrelo súhlasím, tak ako každý jazyk. Predstavujem si ho ako jeden obrovský falus prekrývajúci každodenné stvorenie. Evolúcia v kreacionizme. A feminizmus je len ďalšou anemickou odbočkou v kultúre konzumu. Milujem to. Na oblakoch sa odrážajú kužele laserových svetiel. Mesto žije svojim nočným tempom. V piatok vyrážajú spoza betónov dravci. Majú čiernu kožu a v očiach smútok, ktorý treba zabiť akýmkoľvek spôsobom. Dnes je dobrý deň pred koncom. Neskôr sa mi nepostavil.

9
Takže za pár hodín kráčam po horúcom meste. V krvi cítim nepokoj a prúdiaci alkohol. Píšem krátke vety na žlté papieriky, tie lepím do výkladov. Niektoré sfúkne vietor a niektoré si možno prečíta fantómová žena. Pateticky ju milujem aj keď práve touto plechovkou, v mojej pevnej ruke, som ju navždy zabil.

Slnko je len žltý kruh na obzore. Príbehy končia a začínajú kdesi uprostred križovatiek. Menia sa len svetlá farieb. Priestor je modrý, utrpenie čierne a láska červená krv. Tečie ulicami ako pozostatok z minulých dní, v ktorých mi sľúbili radosť a šťastie.

10
Mám voľno. Konečne cítim vnútorný pokoj. Počúvam trochu sladký džez. Všetky hrany priestoru sa spájajú vo výhľade za oknom. Začína leto a na jednom z tristo šesťdesiatich balkónov oproti sedí dievča v pruhovanom tričku. Zo zeleného papiera skladá lastovičky, hádže ich do vzduchu a potom, pri pohľade dole, máva rukami akoby im chcela pomôcť v rýchlom lete, ktorý konči tak náhle.... na zemi. Z dvanásteho poschodia presvitajú komíny Slovnaftu. Starnúci susedia venčia psov a pani oproti vešia spodné prádlo. Akoby v tom všetkom bolo niečo viac. Obrazy splývajú do jednoduchého pocitu, v ktorom už nič nehľadám, lebo nie je čo hľadať. Človek potrebuje viac priestoru, viac priestoru ako času, vravím si a ďalej pozerám von. Pochopenie, že nie je čo stratiť sprevádza priam božské ticho, ticho bez významu.

11
Je január, september alebo jún. Samo sa sťahuje. Odchádza lebo má zo mňa strach a fantómová žena ostala kdesi uprostred, navždy odopretá svojou vierou. Zostávam sedieť. Pred tichom je len ticho.

Gustáv sedel doma (mimo ľudí) na dvore pri ohni s Jasmínkou. Bol príjemný večer, popíjali vínko, rozprávali sa o dianí v lese, keď v tom zrazu spozorovali, že všade navôkol nastalo ticho.

Zahladeli sa do dialky, kde na hranici ich lúky a lesa uvideli približovať sa 2 svetlá z horiacich fakiel. Keď boli dvaja obri už natoľko blízko, že rozpoznali ich obrysy, utekali sa skryť do domu. Avšak pred dverami stál a uškŕňal sa tretí obor.

Nebolo úniku, gustáv sa aj pokúsil o boj ale po jednej rane od obra ostal ležať omráčený a bezmocne sa prizerajúci tomu, ako zväzujú Jasmínku, ktorá kričala o pomoc, avšak nebolo naokolo nikoho, kto by im pomohol a keby aj, málokto by sa odvážil postaviť sa trom zlovestne vyzerajúcim obrom veľkým ako strom. Volali sa Gašpar, Gaštan a Topinambúr. Potom zviazali aj Gustáva a zavesili ho hlavou dole na konár stromu. Potom odišli. Gustáv ostal visieť, plakal pri pomýšlaní na to, že by už Jasmínku nikdy neuvidel, na to aký ju čaká s obrami osud, už radšej ani nepomyslel.

Láska, ktorú k nej cítil, však bola natoľko silná, že ho nenechala sa vzdať a dodala mú všetkú silu na to aby ju zachránil. Začal rozmýšlať, ako by sa zo stromu dostal. Mal však zviazané ruky a nohy, k tomu ešte visel dole hlavou a nebolo východiska ako sa zo stromu dostať. Tu si spomenul ako mu mama rozprávala rozprávky o lesných vílach, keď bol malý. V kútiku duše si teraz nesmierne prial, aby sa nejaké zjavili a pomohli mu...V diaľke už bolo vidieť len malé svietielka fakiel unikajúcich obrov, nesúcich jeho dievča. Doznievali aj dunivé zvuky ich krokov, a za chvílku zmizli v závoji lesa.

Zdvihol sa vietor, začalo poletovať lístie, mesiac vyliezol spoza oblakov, rozsvietil krajinu a s ňou aj korunu veľkej Lipy, na ktorej visel. Bola to stará lipa. V širokánskom kmeni mala dieru veľkú natoľko, že by sa do nej schovalo malé 3 ročné dieťa. Mal ju rovno oproti sebe a ako sa rozsvietil mesiac, začali jeho lúče prenikať do stromu a z diery vyšiel svetlý oblak modrej farby.

Vyleteli dve lesné víly. Darminka a Kaminka, rozviazali ho, spadol na hlavu, pozbieral sa, postavil a nechápavým pohľadom sledoval, čo sa to práve stalo. Vlastným očiam nechcel uveriť, že má pred sebou dve víly.

"
Gustáv: Ďakujem Vám, že ste mi pomohli.
Kaminka: ešte sme len začali. Dopočuli sme sa čo sa tu pred chvílou stalo a ty si nás volal o pomoc, tak sme prišli.
Gustav: Tak ako už iste viete traja obri uniesli moje dievča do lesa, mňa tu zviazali. Pamätám sa však na smer, ktorý išli. Musím ju zachrániť.
Darminka: pomôžeme ti."

A tak sa spolu vidali do lesa, po veľkých stopách, ktoré ostali vryté v zemi po mohutných nohách. Obri sa volali Gragóni a boli jednými z najsilnejších bytosti obývajúcich les.

Cestou v lese zrazu zacítili oheň a v diaľke zazrel malú žiaru vychádzajúcu spoza stromov. Začali sa teda pomali aj s Darminkou a Kaminkou plížiť ku zdroju svetla. Keď ich uvideli, jeden stál, rozprával o veľkom kancovi, ktorého včera ulovil a ostatný dvaja popri ňom sediaci počúvali a vedľa nich ležala na zemi Jasmínka.

Schovali sa za padnutý strom, oči Gustáva a jasmínky sa stretli...ukázal je aby bola potichu a spolu s vílamy vymyslel plán ako ju zachrániť. Ako obri popíjali nazbieranú ďažďovú vodu, mali džbány v podobe na strome rastúcich hríbov, položené vedľa seba. Víli našli korienok zo Rastlinky Blažených Snov a vyžmíkali z neho po kvapke do ich krčahov. .

Obri po chvíle zaspali, Gustáv pribehol ku Jasmínke rozviazal ju a spolu utiekli...a ako to býva i nebýva v rozprávke koncom : žili sťastne aj po smrti :)

Skutočnosť

...Ellis dopadla na zem tmavej miestnosti, s dierou v hrudi veľkou ako päsť. Giorgimu zovrela srdce ľadová ruka. Takto to byť nemalo. Všetko bolo zle! V príbehoch, ktoré počúval od potulných bardov ako malý chlapec družina statočných dobrodruhov vždy porazila zloducha a všetci žili šťastne až do smrti. Nikde sa nespomínali mesiace putovania v zime, špine a prachu ciest, ktoré sa nikdy nekončia. Piesne sa ani slovom nezmienili o bolesti a strachu, ktorý práve Giorgia zrážal na kolená. Obzrel sa okolo seba. Len pár stôp naľavo ležal na zemi polovičný trpaslík Gughlielmo, ktorého pravé rameno ležalo o niečo ďalej od hlavy ako bolo zdravé a diera v bruchu tiež nebola celkom zlúčiteľná s životom. Dostal to hneď ako sme rozrazili ťažké dvere do tejto prekliatej pevnosti, v týchto oblastiach známej ako Drakanská Veža. Giorgia striaslo od hnevu keď o niečo ďalej uvidel to, čo zostalo po Alurenovi, mladíkovi z elfského rodu, ktorého sme našli v tunajšom lese v zlom stave. Nikdy nám nepovedal, čo sa mu stalo. Viem len, že trval na poprave temného mága Konstanta obývajúceho túto pevnosť, no a viac sa už asi ani nedozviem, keďže z neho zostala iba kôpka popola. Napäté ticho preťal výkrik. Ellis! Uvedomil som si, že nie je mŕtva, ale zvíja sa v kŕčoch na zemi. S hrôzou som zistil, že jediný kto je ešte pokope som ja, Giorgi. Obyčajný chlapec z rodiny nie veľmi schopného obchodníka, ktorý o dobrodružstve vedel iba z kníh. Srdce som cítil až v krku a potil som sa. Riskujem ešte jeden pohľad na Ellisinu tvár skrivenú bolesťou a čas sa zastavil. Každá sekunda trvá rok, alebo celé storočia. Nevidím v tom rozdiel. Obraz miestnosti sa mi rozmazal a všetko sčervenalo. Niečo mi kvaplo na topánku a ozval sa zvierací rev. Na chvíľu ma to zmiatlo, no veľmi ma neprekvapilo keď som zistil že ten neľudský rev sa vydral z môjho hrdla a tá kvapka nebola jedna, ale bol to celý potok stekajúci po mojej brade od úst plných bielej peny. Nemám čo stratiť. A keby aj, je mi to jedno. Rozbehol som sa takou rýchlosťou, že môj žalúdok trochu zaostal. Je mi to jedno.
Celkom ma pobavil zdesený výraz na tvári mága. Zostane mu až do konca života. Všetku silu sústredím do jedného úderu. Napriahnem sa.
Zahrkotali kocky.
Temný mág sa zosunul k zemi, no teraz už o hlavu kratší.
Uf! To bolo tesné!
,,Toto víťazstvo bolo vykúpené krvou veľa statočných bojovníkov. Priatelia, navždy budete žiť v mojich spomienkach.“ Tomáš na mňa pozrel mierne otrávene. ,
,Jano, tie kecy si nechaj pre niekoho, koho to zaujíma. Ja len nechápem, prečo som nevydržal jedno kúzlo. Však som nejaký trpaslík.“
,,Vykašlite sa už nato. Hlavne že sme si dobre zahrali. S tým, že z môjho namakaného elfa zostala len kopa smradu nič nenarobím, aj keď ma to štve, je to čisto Andrejova záležitosť. On je tu Pán Hry. Preboha, Jano, pozri koľko je hodín. Matka ma zabije, a tento krát zo mňa nezostane ani len tá kopa bordelu“ Maťo narýchlo zbalil svoje veci do vaku a už si obliekal bundu.
,,Pôjdem s vami po Starý Most, teda ak vám to nevadí.“ ozvala sa Jana, ktorá práve krčila Osobný Denník svojej už zosnulej hrdinky Ellis.
,,Jasné, že nie.“ povedal som s Maťom súčasne. ,,Teda, jasné že s nami môžeš ísť.“ Dodal som narýchlo.
Prechádzka týmto decembrovým večerom by bola o niečo krajšia, keby nebola taká strašná zima. Bol to ten dotieravý druh odpornej zimy, ktorá si s trpezlivosťou dôchodcu nájde škáru aj cez najhrubšie oblečenie a dostane sa až na kožu. Presne som vedel čo teraz bude nasledovať. Jana nikdy neodolala pokušeniu rýpať do Maťa.
,,No čo, Maťko, ako sa má Táňa? Ako dlho s ňou už chodíš? Týždeň? To by si už mal začať plánovať svadbu.“ Dobre vedela, že to neznáša, preto pridala aj tú svoju anjelsky nevinnú grimasu.
,,Vieš udržať tajomstvo?“ obrátil sa na ňu až podozrivo kľudne. Jana prikývla. ,,To je skvelé, pretože aj ja.“ odpovedal s nadšením v hlase.
,,Paráda“ povedala, ale skôr sama pre seba. ,,Tak sa majte chalani, stretneme sa na budúci týždeň.“
Obaja sme hľadeli ako zhypnotizovaní, keď sa od nás vzďaľovala. Začalo snežiť. Studené vločky nás prebudili z tranzu.
,,Poďme už.“ upozornil som Mateja a pridal som do kroku. Asi mi voľačo odpovedal, no to som ho už nevnímal. Ponoril som sa do myšlienok a predstáv o budúcom piatku, dnešku a Jane. Z môjho súkromného sveta ma vytrhol až akýsi krik. Uvedomil som si, že sme na pešej zóne a ten krik pochádza od starca v otrhaných šatách stojaceho na krabici od televízora. Okoloidúci ho buď ignorovali, alebo na neho vrhali pohoršené pohľady. Neviem presne čo ma na ňom tak zaujalo, pretože v posledných mesiacoch neboli podobné úkazy raritou, no nemohol som od neho odtrhnúť zrak. Kričal niečo o Bohu, konci sveta, o tom že mu Boh zjavil posledné dni tohto sveta, ktoré majú nadísť o pár týždňov na prelome roku 2015 a 2016. Niekedy mu nebolo rozumieť, keďže bol zjavne opitý a mal problémy so stabilitou. Maťo si ho asi nevšímal, no zato teplá medovina vyplnila jeho svet chladu a zimy dostatočne. Pridal som sa. Vnútro mi naplnil príjemný pocit tepla, no aj tak som nemohol prestať myslieť na toho ukričaného deda.
,,Ako je to vlastne s tým Bohom?“
,,Čo?!“
,,Že ako je to s tým Bohom.“ zopakoval som svoju otázku.
,,A čo ja viem, ja sa o to nezaujímam.“
,,Ale veď tvoja rodina je veriaca.“
,,No vlastne áno, ale ja tomu moc neverím. Do kostola chodím len kvôli rodičom, no a tí to robia kvôli babke. Že si veriaci na papieri ešte neznamená že tomu naozaj veríš. No ale ja už musím ísť domov, maj sa!“
,,Čau.“ odpovedal som na jeho pozdrav automaticky, no myšlienky som mal niekde inde. Hm, Boh.

Pre niektorých bradatý starec, pre iných abstraktná všadeprítomná láska, alebo nejaké zviera či rastlina. Pre mnohých len jeden, pre ďalších zas celé spoločenstvo bytostí, no pre niektorých neexistujúci.
Správne sú všetky názory, no zároveň žiaden z nich. Existuje, alebo aj neexistuje, v takej podobe ako ľudia veria, že existuje. Miesto, kde sa nachádza, nie je. Nenachádza sa. Je v oblakoch, v podzemí, možno priamo medzi nami. Pozerá sa, pozeral sa, na svoje stvorenia a ich každodenný život. Možno sa nepozerá. Počúva, je hluchý. Zamyslí sa, rozmýšľajú.
–Stvoril som, stvorili sme, tieto bytosti na môj, náš, obraz a potešenie. Pomáhal som, nepomáhali sme. Trestali sme, trestal som. Oni neveria. Prečo neveria?-
Hlas. Nie, myšlienka či pocit. Niekto prosí, modlí sa. Je to naliehavé. Vyhoviem, vyhovieme.
, ,Pane pomôž... ...dieťa... ...zomiera... ...prosím... ...prosím... ...DIEŤA... ...PROSÍM...“
-Hm, áno.-
Pocítil, pocítili niečo ako smútok.
–Toľko sme sa starali, staral. Neveria. Konajú proti mojim zákonom!-
Hnev? Nie. Únava.
–Musím, musíme to skončiť. Zmeniť. Nie sú hodní. Budú noví. Tí budú lepší. Títo skončia. Mi sme, ja som ich vytvoril. Ja, my ich aj zničím, zničíme.-
Nové pocity. Vzrušenie. Radosť.
-Pošleme, nepošleme správy. Dám, dáme správu do ich mysle. Najlepšie tým, ktorí ju rozhlásia ostatným. Tým, ktorým uveria. Ten starý muž vyzerá vhodne. Starší ľudia sú vážení-...-Trochu ho to vzalo-...-Majú poslednú šancu uveriť vo mňa, v nás a v moje, naše posolstvo.-
-Inak ich zničím. Zničím? Zničím! ZNIČÍM!-

NÁZOV: Projekt 47-BOH
KÓD: 5698712141989
ZÁZNAM: Reakcia ľudskej mysle na extrémne situácie. Modelová situácia: Absolútna moc.
POZNÁMKY: /T+10 dní/ Subjekt sa stará o svoj výtvor svedomito.
/T+30 dní/ Subjekt trestá výtvor. Prvé známky agresie.
/T+80 dní/ Subjekt má depresie. Zlý psychický stav.
/T+150 dní/ Známky šialenstva. Subjekt sa rozhodol zničiť svoj výtvor.
-Záznam z T+150 dní: ,, Inak ich zničím. Zničím? Zničím! ZNIČÍM!“
Vypĺňam posledné riadky vo formulári k ďalšiemu v nekonečnej rade pokusov s virtuálnou realitou. V odbore ľudskej psychiky pracujem už vyše 50 rokov, no v poslednej dobe sú projekty ako štyridsaťsedmička zriedkavé. A nebola to len otázka financovania ale hlavne Spoločnosti Pre Ochranu Práv Ľudí. Pch, hlupáci. Keď sme pred 230 rokmi dobyli ich impérium a spravili si z nich otrokov, nikoho nezaujímali akési ľudské práva. Ľudia ma fascinovali už od detstva. Ich zmýšľanie, reakcie a vôbec všetko, je také rozdielne od bežného Irdíjca. Je zaujímavé, že ich skúmame už toľké roky a stále nás niečím prekvapia.
Prechádzam po dlhej chodbe míňajúc veľké nádrže, ktoré pripomínali nikde nekončiace zelené stĺporadie. Už len troje dvere ma delia od vonkajšieho sveta. Vyzliekam si ochranný odev, automaticky sa spúšťa dezinfekcia. Jeden nikdy nevie čo by od tých Ľudí mohol dostať.
Na vrátnici zdravým vrátnika Ezdrixa. Fajn chlapík, až na to, že tiež prejavuje podľa mňa až nezdravú náklonnosť k Ľuďom. Dnešná šichta bola snáď nekonečná.
,,En taro adun, pán Zizix. Ako sa majú naši ľudkovia?“
,,En elesi Ezdrix. Jeden z nich sa dnes asi zbláznil“ Znela moja stručná odpoveď. Neviem, prečo si všetci myslia, že keď ma zaujíma ľudské myslenie, musím ich mať automaticky rád.
Ďalšia zaujímavosť bola, že aj keď sme duševne rozdielni, fyzicky sme si dosť podobní. Len nechápem, ako si Ľudia vystačia iba s jedným protistojným prstom a prečo majú také krátke vlasy. Veď je to nepraktické a ešte aj neestetické. Všimol som si pár ľudských žobrákov prosiacich o jedlo. Jedným z dvojice bol mladý chlapec, asi brat tej druhej, dievčatka s blond vlasmi. On mohol mať 12 a ona asi 8 rokov. Čudoval som sa, čo robia tak blízko vstupnej brány do podniku kde pracujem. Aha, Ezdrix im asi dáva niekedy jedlo. To sa na neho podobá. Otočil som sa k môjmu autu, ináč jednému z mála vynálezov ktoré sme prevzali od Ľudí, no zbadal som Ezdrixa ako sedí na vrátnici a hľadí na deti. Zachytil môj pohľad. Všimol som si že je v rozpakoch. Znovu som sa pozrel na tie deti. Počasie nebolo veľmi pekné a fúkal nepríjemný vietor. No dobre, povedal som si, zalovil som vo vrecku obleku po nejakých drobných. Nahmatal som tri predmety a hodil som ich najväčšej hanbe spoločnosti, detským žobrákom. Vo vzduchu sa zatrblietali tri modré kryštály spojené platinovou retiazkou. Ach nie, náhrdelník pre Felix. Ako sa mi dostal do vrecka? Áno, chcel som jej ho dať na dnešnej večeri. To nie, ten náhrdelník má obrovskú hodnotu, ak sa poškodí...
Dievča ho chytilo vo vzduchu obzrelo si ho, natiahlo ku mne ruku.
,,Necháš to!“ Skríkol som, a načiahol som sa po šperku.
Položila my ho do dlane a pozrela mi do očí.
Záblesk. Bolesť, strašná bolesť hlavy. Chlad. Obrazce a pocity mi defilujú v mysli. Zastavilo sa my srdce. Tma.
Vzduch my vnikal do pľúc, ako by tam nikdy žiaden nebol. Hltal som ho ako utopenec, ktorý sa na chvíľu vynorí nad hladinu. Šeď mesta my udrela do očí ako najžiarivejšie farby čo som kedy videl. Dýcham rýchlo a celé telo sa my trasie. Srdce búši ako šialené, akoby chcelo vyskočiť z hrude.
Zrazu som videl všetko inak. Bol to telepatický šok. U mojej rasy nie je telepatia nič zvláštne, no u mňa sa toto nadanie nikdy neprejavilo. Bolo to strašné ale vzrušujúce.
Celý život študujem Ľudí, no nikdy som sa na nich takto nepozeral. Alebo skôr pozeral, ale nevidel. Rozbehané myšlienky sa mi usadili v hlave. Prešiel mnou mrazivý závan.
Vtlačil som dievčatku náhrdelník do ruky.
Zizix tu dnes zomrel. Zabilo ho niečo, čomu dovtedy nerozumel. Ale ja žijem.
Pocítil som strašný kŕč.
Pozabíjali sme ich milióny. Vzali im ich domov. Ich vedomosti. Len tak, lebo sa nám to zdalo pre nás výhodné. Skúmali sme ich ako veci. AJ JA! Hlavne ja. Vzali sme im všetko, no nevzali sme im to, čo nemáme sami. Teraz som to pochopil.
Nasadám do auta. Štartujem. Stisol som volant tak silno, až my zapraskali kosti. Šliapol som na plynový pedál celo váhou. Môj Tryskáč to dokáže vytiahnuť z nuly na dvesto za 7 sekúnd. Naplno som to využil.
Náhodný pozorovateľ by si možno všimol auto rysujúce sa oproti krvavému západu slnka tesne na kraji útesu.
Pád bol rýchly a upokojujúci. Vlny prijali túto obeť potichu.
Pocítil som náraz. No nasledoval ho pokoj a
Tma
v miestnosti bola rušená len akýmsi žiariacim predmetom osvetľujúcim Konstantovu tvár. Ticho v hlavnej sále Drakanskej Veže rušilo len pravidelné klopanie mágovho nechtu o operadlo ebenového kresla.
,,Šikovné. Veľmi šikovné. To som od teba nečakal Melor. Zneškodniť mi toho Idríjca bolo veľmi predvídavé. A ten spôsob. Ty sa nezaprieš.“ Oznámil konverzačným tónom Konstant.
Slabo modrá, priehľadná postava Melora sa jemne zavlnila.
,,Netvár sa tak prekvapene. Však vieš že v Erlende som bol vždy výborný. Na tejto hre ma vždy fascinovalo práve to kombinovanie, zdanlivo malé udalosti ktoré spustia lavínu, veď ty to určite chápeš.“
Áno, chápal som to. Aj ja som sa vždy vo voľnom čase oddával tejto pútavej hre. Aj keď som mal plné ruky práce s nejakým miestnym hrdinom, našiel som si čas na partičku Erlendu s iným čarodejníkom. Mohli sme hrať aj bez fyzickej prítomnosti oboch hráčov, pomocou magického spojenia. Práve som sa chystal zasadiť Melorovi zdrvujúci úder z vlastných radov, keď sa dvere vedúce do miestnosti rozleteli na všetky strany.
Prečo práve teraz? A ako sa dostali cez magické zámky? To je teraz jedno. Melorov obraz zmizol. V mysli som si prichystal niekoľko útočných kúziel, i zopár obranných. Človek nikdy nie je dosť opatrný.
Bola to klasická skupina pseudohrdinov. Aha, toho so špicatými ušami poznám. Je to ten chudák čo prežil masaker Kereldoru, malej bezvýznamnej dediny. Dokončím, čo som začal.
Toho prvého som odpratal z cesty rýchlo. Akýsi trpaslík. Už sa teším na toho elfa. Ten krpec kričí ako malé decko. Nechám ho umrieť pomaly, nech si to vychutná.
Pre teba, Aluren, tu mám niečo špeciálne. Pár pohybov rúk, magická formula a elf sa premení na kôpku špiny. Krásne vzbĺkol. Som na seba hrdý.
Tá krásavica si myslí že je čarodejníčka. Aké smiešne.
Prúd energie ju hodil o stenu a...

Tvorba, ktoru sem budem tahat z vlastneho rukava poznacenu vlastnymi rukopisom a vlastnymi myslienkami. Proste snaha o autenticitu mi je vlastna a snad mi bude konstruktivna kritika ako vlastna mat.
Alebo, ako svet prichadza o vitazov, ktori sa upisali ich pisaniu:-)

Peter a Lucia II
by Mišo Fedor

mierne insitne ale ta soda...

Peter a Lucia sa ocitli v hroznej situácii, ale mali šťastie. Pilier, ktorý ich zdanlivo rozdrvil
ich minul len o vlások. Peter sa
Rýchlo prebral zo svojho eufórie plného zaslepenia,
schmatol Luciu a vyhol sa ďalšiemu padajúcemu
pilieru. Zase to bolo len o vlások, no mali smolu,
lebo priamo na nich spadol ďalší pilier.
Ale ich nezabil, len omráčil, lebo
ten pilier spadol na tote dve...
Ale ich boleli hlavy... hrozne... hrozné to bolo
Mišo Fedor Pandaren... keď ich prestali bolieť
hlavy, tak prižmúrili oči a ich pery sa náhodou spojili...
Mali tak pootvorené ústa, a Lucia
okrem iného ešte aj škúlila, čo sa deje
okolo, lebo ženy zvládajú viac vecí naraz.
-Heh ty si ale zlatá
-A ty si zlý zlý... taká irónia...
-Ale ja si vážne myslím, že si zlatá
A ty sa usmievaš, čiže ty to myslíš ironicky...
-Ach odhalil si ma... ty môj medík.
-Ty moja mačička
-A ty si môj kocúrik.
-Miau
-Miau
A zase sa ich pery spojili.
A Peter zdvihol zo zeme úlomok piliera, a
potom ho zase pustil na zem,
lebo si uvedomil, že to čo mu prebieha mysľou
je v danej situácii neprístojné.
Ale vtom Lucia chytila Petra za ruku,
a s jeho rukou zdvihla úlomok,
a naviedla jeho ruku do svojho lona.
No peter ju rázne zastavil a povedal
-To počká, teraz sa odtiaľto musíme dostať
lebo na nás pozerajú títo ľudia a mi to trošku vadí
A naozaj. Tieto naše hrdličky úplne zabudli, kde to vlastne
sú, lebo existovali len jeden pre druhého a realita
im bola viac-menej ukradnutá. Petrovi bola menej
ukradnutá, lebo v jeho krvi počestnej francúzskej rodiny
kolovala aj duchaprítomnosť.
Ale k veci. Peter a Lucia sedeli na studenej
kostolnej dlažbe, a okolo nich stál hlúčik veriacich,
ktorí chceli vedieť, čo sa to zomlelo.
-Poďme už milý môj
-Áno poďme
A tak odišli

Boli plní šťastia, lebo si uvedomili aký je život
vrtkavý, a ako ľahko môže človek prísť o život.
-Ach, ešte stále mám srdce v krku
-Aj ja medík.
-Už by som o teba prišiel
-Obaja by sme o seba prišli medík
-Aspoň by si sa už viac netrápila
-A ty by si nemusel ísť do armády
-Milujem ťa
A chytil lucku za riťku
-Aj ja ťa milujem medík
A tiež chytila Peťka za riťku.
Naše zamilované detičky boli maximálne
zamilované, ale táto zapeklitá situácia zmenila
ich postoj k životu. Ich šťastie z toho
že môžu byť spolu predčilo šťastie, že sú spolu,
What the fuck? To čo som napísal???
{iste chápete čo tým autor myslel}
že majú jeden druhého…
Prestali veriť v zázrak lásky, a to zmenilo
ich postoj k životu, prestali byť tak slepo zamilovaní,
a viac sa začali zaujímať o telesné pôžitky.
-Poď dnes ku mne domov
Máš čas?
-Pre teba mačička mám vždy čas.
A silnejšie jej stisol riťku.
-AÁch
A Lucka vopchala svoju rúčku pod jeho košeľu,
a hladkala ho po chrbátiku.
A Peter zasunul prsty nižšie, a trošku pritisol
A došli ku dverám,
{ďalej nič}

Mechanický mozog

Smrť a med
1

Nemať zmysel je fajn!
Bolo tam veľa Nemcov. Bolo tam príliš veľa Nemcov. Cítil som sa tak sám. Ja som tam sám aj bol. Bol som na stretnutí členov združenia Pružné Telesá. Toto združenie vlastne nekonalo nič čo by ma nejak napĺňalo. Proste som nemal čo robiť a tak som tu prišiel a pomyslel som si, že keď som už tu tak sa aj vyseriem. Tak som začal hľadať záchody a celkom rýchlo som ich už aj našiel. Nikto tam nebol a tak som sa kľudne vysral. Medzitým tam v hlavnej miestnosti začal niekto hovoriť. Hovoril niečo také ako, že musím radikálne zmeniť svoj život. Celkom zaujímavo rozprával a tak som dokončil a išiel tam. No potom sa to zvrtlo na to, že som špina a prach a on je zameták. Ja som sa spýtal: „Ako mám vedieť, že ja nie som zameták a ty špina?“
O chvíľu som už bol doma. Chvíľu som si myslel, že ma znásilnia a zjedia, ale nestalo sa tak. Doma som len niečo zjedol a išiel znova von. Rozmýšľal som o tom prečo niektorí ľudia majú potrebu vládnuť iným ľuďom. Mne sa to zdá odporné, pretože by sa mal každý starať o seba. A všetkým tím ľuďom ide aj tak len o to čo najviac sa nabaliť. Sú to hlupáci. Hlupáci čo by v žiadnom prípade nešli autobusom a keby aj hej, tak hneď niekoho vyhodia z jeho nahriatej sedačky a sadnú si tam oni. Oni, ktorí sa tak chcú starať o iných ľudí. Neznášam ľudí ktorí za každú cenu musia o niečom rozhodovať a ich rozhodnutia musia byť podľa nich stopercentne správne. Možno iba ak povie niečo nejaká druhá osoba ktorú chce tá prvá pomrdať. Takýto ľudia keď rozprávajú nedajú si skočiť do reči a hovoria to strašne vážne. A keď sa im chudáčikom náhodou ukrivdí, napríklad ak im niekto povie, že má iq 43 a on má iq 42,9989484513848799978413216874589768513215869769484687987685648999789546531659788451468794561468979464168984123615556464681586161894 tak to je hotová katastrofa. A nedá sa proti tomu takmer nič robiť. Mohol by som ich všetkých vyzabíjať ale čo by si potom o mne pomysleli? Asi by to nebolo dobré. A ani to nechcem spraviť. Prečo o tom vlastne rozmýšľam? To kvôli tým hlupákom. Ale v podstate nikto za to nemôže. Za všetko by sa dal obviniť Boh ale to by sa nemalo. Proste nie. Za to, aký tí ľudia sú, môžu ich prehnane veriaci rodičia. Každú nedeľu musia chodiť do kostola a keď náhodou ich deti odporujú tak im tí rodičia povedia, že majú slobodnú vôľu síce, ale oni tomu ešte nechápu a preto aj tak idú do kostola. Je to hlúpe. Každý by mal veriť v to čo on chce. Najlepšie je veriť sebe. Iba sebe. Nikomu inému sa podľa mňa veriť nedá. Lebo ľudia, ktorým veríme väčšinou veria iným ľuďom a celé je to o tom, že vy tým svojím hovoríte veci ktoré by ste iným nepovedali a oni zase tie veci povedali tým svojím. Je to strašné. I keď mám rád ukecaných ľudí, pretože sám som dosť ukecaný, niekedy si to situácia proste vyžaduje aby sme boli ticho. Niekto týmto chvíľam vraví trápne ticho. No mne sa to tak vôbec nezdá. Je dobré keď človek aj občas premýšľa nad tým čo povie. No keď sa priveľmi snaží, rozpráva už potom iba samé blbosti.
Keď som vyšiel z domu pocítil som chlad vonkajška. Bol ešte len začiatok novembra no bola už dosť silná zima. No tak som vykročil doľava. Ešte som nevedel kam pôjdem. No po chvíli som sa rozhodol, že pôjdem ku jednej kamarátke, prezývali sme ju “leninova ľavá noha“ a ktovie prečo. Proste som tam išiel a pomyslel som si, že si trochu zabubnujeme pretože má doma také africké bubny. A ktovie čo potom. Keď som prišiel ku bráne a zazvonil som a chvíľu som počkal či sa niekto neozve.


Nikto sa neozýval. Vzdal som to a vybral som sa do mesta. Povedal som si, že pôjdem do nejakého baru a trochu sa zabavím. Cestou som rozmýšľal načo sú vlastne dobré eskalátori. A zaujímalo ma prečo nevysmiali toho kto to vymyslel. Chodiace schody. O chvíľu budú aj chodiace chodníky a chodiace koberce a chodiace umývadla aby sme sa mohli v pokoji ničím nerušený postarať o svoju vekom zničenú pleť. A dokonca chodiace topánky. Tak ako ľudia časom zabúdajú na seba dostanú absťák a spomenú si. Takže by nič také nemalo nastať. Ináč by sa ľudia rodili so zakrpatenými nohami a rukami. A to by sa Bohu určite nepáčilo. Ale možno hej. Ja to neviem posúdiť v Bohu sa vôbec nevyznám. Boh musí mať fakt silné nervy, keď sa na neho denno denne obracajú milióny ľudí aby boli zdravý a aby boli zdravý aj ich príbuzný a blízky priatelia. Je to tak. A on nespraví nič. Dá sa to prirovnať k nám a muchám. Muchy okolo nás stále letia a dokonca ani nehovoria a my sa ich aj tak snažime zahnať preč alebo ich zabiť. Lenže problém je v tom, že my sme muchy nestvorili a nevieme predpokladať ich konanie. Ale Boh bol určite na nás pripravený. A dosť sa asi baví. Ja uvažujem o takýchto veciach a to som ešte prešiel asi len štvrťku cesty. Začal som sa pozerať ľuďom do tváre a podľa toho ako sa tvárili som sa snažil uhádnuť, aký mali asi deň. Mal som pocit, že mi to nešlo. Nenapadalo ma nič originálne a tak som si pomyslel, že ani tí ľudia nie sú originálny a žijú úplne obyčajným životom. Nudným. Potom som si začal predstavovať ako by asi môj život vyzeral práve teraz keby som niektoré veci robil inak. Nebolo to ľahké. Všetko som si predstavoval oveľa lepšie i keď som už dosť spokojný so svojím životom. Asi každý človek si vie predstaviť svoj život lepšie.
Došiel som do baru a hneď som tam zbadal nejakých svojích kamarátov. Zavesil som si kabát na vešiak a prišiel som k nim. Zrejme sa dobre bavili. Bola tam i leninova ľavá noha a tak som prišiel ku nej a začal som sa s ňou rozprávať.
„Ahoj“, povedal som.
„Ahoj, vonku je zima čo? Ako si vedel, že sme tu? Chcela som ti zavolať ale mal si vypnutý mobil.“
„No hej.“
„Nepotkol si sa cestou sem?“
„Ani nie.“
Potom vybrala z vrecka tri malé farebné vrecúška. Bolo tam modré, červené a zelené. Ja som si vybral červené. Červenú mám rad. Prečo nie? Ona si vybrala modré a zelené dala inej kamarátke. Rozsypali sme ich na stôl a zošňupali. Neviem prečo som to začal robiť. Ani som necítil, že práve dnes takéto niečo potrebujem. Začínalo to veľmi pomaly. Na začiatku mi to ani nič nerobilo. Pomaly sa mi otvárala myseľ a ja som vymyslel zatiaľ nevymyslené, videl zatiaľ nevidené, počul neslýchané. Oprel som sa do kresla a oná kamarátka so mnou začala konverzovať.
„Myslíš, že Boh má rád aj teba?“
„Noo...“
„A mňa?“
„Boh má rád všetko. Boh je ale dosť nudný. Radšej by som sa zaoberal fraktúrami. Len nie v nedeľu.“ V skutočnosti sa mi ešte vôbec nič nestalo a tak som začal predstierať, že mám hlboké myšlienky ktoré su podmienené použitím prášku. Ale zrejme to zapôsobilo na tie dievčatá pretože oni vedeli, že na začiatku je len veľké buch, potom chvíľu nič a potom sa to o chvíľu začne. A mysleli si o mne, že som zaujímavý a aj mi to povedali.
„Ty si zaujímavý.“
Potom mi povedali nech si zavriem oči. Aspoň na chvíľu. Na tak dlho ako vydržím. Zavrel som oči a v tej chvíli som videl hudbu cez zatvorené oči. Bola to úžasná hudba. „Milujem hudbu.“ povedal som nahlas. Zrazu som cítil, že si na mňa niekto sadol. Bola to Sofia, ľavá noha, naklonila sa ku mojej hlave svojou a povedala mi nech mám ešte chvíľu zatvorené oči. Ešte chvíľu. Ešte chvíľu. Ešte chvíľku. Mne sa ich aj tak nechcelo otvoriť. Bolo to úžasné.
„Otvor už oči, zlatko.“ povedala Sofia a ja som ich otvoril. Videl som seba. Sofia bola ja všade som bol ja. Zrazu som sám seba pobozkal. Bol to dobrý bozk. Všetky farby boli trochu tmavšie, ale to len kvôli tomu, že som mal dlho zatvorené oči. A tak som začal rozprávať.
„Nemyslel som si, vlastne ja si nikdy nič nemyslím, ja len vnímam okolie a ono vníma na mňa a potom so mnou vyvádza také veci, že to nevie pochopiť ani medveď v lese, ktorý to práve teraz zasúva do nejakého náhodného okoloidúceho, ktorý išiel vlastne na koni, na veľkom čiernom koni.“
„Aký veľký bol ten kôn? hh.“ prerušil ma akýsi chlapec, ktorý mal vyrážky po celej tvári.
„Bol taký veľký, že keď otvoril ústa tak hltal oblohu. A náhodou raz zhltol aj tvoju matku keď lietala v oblakoch a potom po istom čase ju vysral a ona padala dlho z tej veľkej výšky, že ťa tam stihla porodiť. A ty si tu teraz na to aby si sa dozvedel o tom viac. No ja ti viac nepoviem! Necítim sa tak. Proste to bude...“ chvíľu som sedel s otvorenými ústami a priblblo sa usmieval. Bolo mi teplo. A ešte na mne sedela tá Sofia, tak som ju pobozkal. Znova a znova. No netrvalo to dlho. Potom to už ona nechcela. Tak len tak sedela a usmievala sa na mňa.
„Smrť!“ povedal som zrazu a začali sa smiať.
„Voda!“ povedal iný a hneď za ním ďalší hovorili slová, ktoré som nevnímal pretože som znova bozkával to dievča. A bol som na rade.
„Poďme!“ a išli sme. Išli sme okolo takej jednej dosť zdemolovanej budovy. Ja som zastal pod lampou a pozeral som sa rovno na ňu.
„Pozrite!“ povedal som a ukázal na Sofiinu kamarátku. Sofia mi povedala, že tu je ilegálne a že je z Ruska a, že nikomu nechýba ale ona ju má rada a, že je to fajn kamarátka.
„Ja Boh svojích nebies rozhodol som, s tebou si teraz každý jeden z nás užije v tej budove a ty teraz nič proti tomu nebudeš mať. Je?“
„Je!“ a usmiala sa. Povedal som, že chcem ísť posledný. No zrejme som mal príliš dlho zatvorené oči. Zobral som celkom peknú tyč dlhú asi ako moja vystretá ruka. A rozmlátil som tej suke hlavu. Nekričala. Odniesol som ju do podzemia tej budovy a tam som ju hodil do jedného kanála ktorý tam bol. Zapálil som jej šaty a hodil ich ku nej. Aj tak som vedel, že nezhorí tak, žeby z nej nezostal ani zub. No pomaly sa tam začal šíriť čudný zápach. Bola to zrejme chyba. Uvažoval som či neskočím ku nej. Nie. Ešte chvíľu som tam stál a potom som išiel naspäť hore a zasypal som pieskom krvavé škvrny na zemi. Pýtal som sa sám seba ako to mohla vydržať v takej zime.
Chcel som ísť ku Sofii no najprv som zašiel domov. Odrazu boli moje myšlienky strašne zmätené a chaotické. Chcel som aby to telo našli čo najskôr. Mal som dokonca pocit, že ona ešte žije. Možno.
Doma som sa išiel napiť vody no predtým som nahlas povedal: „S touto vodou spláchnem aj teba, Sofiina kamarátka!“
Celkom to pomohlo. Mal by to spraviť každý kto spácha niečo podobné. Alebo by to radšej nemal spáchať. Do riti. Spomenul som si ako som rozmýšľal o tom ako nikoho nikdy nezabijem. Ani muchu! A aha ako som dopadol. Proste nad tým nemôžem rozmýšľať. Raz sa aj tak prekecnem a znova to začne. Nedá sa to už vrátiť. Aj tak ju nikto nemal rád. Idem ku Sofii. Ona to pochopí. Nepochopí.
Išiel som znova peši. Potreboval som mať hlavu na čerstvom vzduchu. Keby len tá kunda bola doma. Veď to mohol byť celkom fajn večer. I keď som si o sebe myslel, že som flegmitak toto ma dosť rozrušilo. To by rozrušilo každého. Hocikoho. Ale niekto iný by s tým niečo začal robiť. No ja som flegmatik, takže na to zabudnem. Hlavne, že sme zdraví! V duchu som sa smial. Bolo to smiešne. Som vtipný. Možnože len pre seba. Ale to stačí. Som príliš rozrušený, musím sa ukľudniť. Aj vojaci zabíjajú ľudí. Aj zvieratá zabíjajú ľudí. Som teda zviera? Ale aj ľudia zabíjajú zvieratá. Aj železnými tyčami. Tyč!
„Do pihhhkurvahhmm...eeeerrrgh! Ja som ju tam nechal!“
Predýchal som to a povedal som si, že potom sa tam vrátim a niečo s tou tyčou spravím. Zafarbím ju a predám. Alebo ju niekde len tak zahodím. Mám ešte doma kúsok základnej farby z čias keď som farbil zábradlie na balkóne. Prečo vlastne idem ku Sofii? Len tak na návštevu. Zazvonil som a chvíľu som čakal. Asi som ju zobudil. Ktovie koľko je hodín. Mobil mám ešte stále doma a baterka je vybitá. Ale začalo sa už rozvidnievať.
„Kto je tam?“ opýtala sa a zívla si.
„To som ja, Sofia. Môžem prísť hore?“
„Jasné poď.“ a znova si zívla. Prišiel som hore a áno som si nedal dole kabát.
„Ahoj zlatko, zostaneš chvíľu? Môžem niečo uvariť, alebo tak. Ako sa máš?“
„Fajn. Ale som tu len na chvíľu.“
„Musíš ešte niekde ísť?“ spýtala sa a sadla si ku mne na gauč.
„Hej.“
„Fakt nemám nič uvariť? Ani napiť sa nechceš?“
„Nie.“
Ach ženy. Vkuse sa starajú. Chvíľu sme iba tak mlčali a ona sa na mňa pozerala a smiala sa. A zrazu sa zaškerila a zatvárila, povedal by som urazene.
„Však si s Anetou nič nerobil...však ľúbiš iba mňa...hej? Zlatko.“
„Nie, nechal som ju tak nech odíde.“
„A ľúbiš ma?“
„Nie!“
Ona sa zasmiala a začala sa naťahovať a zívla si. Je celkom pekná pomyslel som si. Je to fajn človek.
„Ozaj a kde je?“
„Zmizla.“


Stádo nieje vždy tá najlepšia alternatíva
Nemusíme chodiť do školy! To vždy vraveli učitelia keď som chodil do školy. A vraveli, že môžem hocikedy odísť. Ale nemohol som v podstate ísť nikde. Teda mohol ale myslím, že ste ma pochopili všetci. Hej aj ty! Len raz v živote som videl pôrod. A bolo to strašné. Bola to nejaká cigánka a išla rodiť práve v parku. Nikto kto išiel okolo jej nechcel pomôcť. Ja som sa na to len tak pozeral, pretože som sedel na lavičke a nechcel som vstať. Bol som príliš unavený. Zrazu si kľakla na zem a začala sa vyzliekať. Keby som nemal vybitú baterku na telefóne tak by som zavolal nejakú pomoc. Ale ja som mal. Boh to tak chcel. Možno pôjdem do pekla. A možno po smrti pôjdeme tam kam my chceme, pretože Boh to zariadil tak, že my si myslíme, že je peklo, nebo a ešte niečo medzi tým. Ja si myslím, že pôjdeme tam, kam my chceme. Myslím, že sme stvorený sami sebou pretože sme to chceli. Zrazu tá žena začala kričať a začalo z nej vyliezať dieťa. Jeden ujo, ktorý bol nablízku sa vyvracal do koša na psie hovná. Proti gustu žiaden dišputát. Niekde som to proste počul, ale neviem čo to znamená, ale zdalo sa mi to vhodné pre túto situáciu. Vstal som stamaď a išiel preč. Zdalo sa mi to až príliš nechutné, ale nie až také neprirodzené. Mal by som asi odísť do iného mesta. Necítim sa tu bezpečne. Asi pôjdem. Ale kam neviem. Proste vezmem auto a niekde už snáď zastavím. Pôjdem domov. Nebolo to až tak ďaleko. Cestou som zbadal jedneho chlapíka. Čo asi muselo donútiť chlapíka bežať o siedmej ráno vonku v krátkom rukáve. Nič ma nenapadalo! Dnes je nudné ráno. Nič také sa nedeje. Nič ma nenapadá. Tak som si predstavil čo by som asi zahral, keby mi niekto priložil revolver k hlave a dal mi harfu a prinútil ma hrať najlepšie ako viem. Možno by to bolo také geniálne a pekné, že by sa zastrelil on sám. Urobil si z hlavy niečo prirovnateľne niečomu inému. Všade okolo neho z neho striekala krv. Utvoril okolo seba krvavý kruh. Vyzeralo to celkom komicky keď tak ležal, na zemi s polkou hlavy. Bola tam taká pekná biela dlážka a on ju ešte krajšie zafarbil svojou bordovou krvou. A ja by som ďalej hral na harfe. Všetko okolo by bolo biele. Cítim sa tam ako v nebi. V mojom vlastnom nebi. Krv by sa množila a pomaly by sa tiahla po celej dlážke a stená a všetko okolo by zrazu nabralo väčšiu dramatickosť. A ja by som si hral ďalej. Pesničku s témou kvinty Es B. Potom išla dolu vysokými schodmi jedna z najkrajších žien aké som kedy videl. No na jednom z nepárnych schodov bol rozliaty sirup a ona sa na ňom pošmykla a spadla. Kotúľala sa po schodoch. Odierala svoje nádhérné telo. Čím dlhšie sa kotúľala tým viac z neho ubúdalo. Zahral som po všetkých strunách a struny pukli. Vstal som a vyskočil a zhodil svetlo. Svetlo som zničil vybratím žiaroviek. Žiarovky som pozbieral všetky a pozapichoval som ich do toho dievčaťa. To svetlo bolo nádherné.

Stál som na parkovisku pred svojím blokom a rozmýšľal som o tom prečo nemám auto keď som ním chcel odísť. Niekedy si priveľmi verím. Mal by som nad sebou pouvažovať a spraviť zo sebou niečo. Pôjdem dnu. A tak som išiel. Vyzliekol som sa a ľahol som si do postele. V tej chvíli som si povedal, že ešte nepôjdem. Mám čas. Nič sa nemôže stať. Všetko je v poriadku. Bolo mi zrazu v tej posteli samému smutno. Rozmýšľal som o tom čo mi povedala Sofia. Je to fajn priateľka. A možnože ju aj milujem. Čo ja viem. To by som možno vedel. A tak som zaspal. Zobudil som sa. No to čo som uvidel, sa mi vôbec nepáčilo. Moje vlastné obrazy boli zničené, na pohovke sedeli dvaja neznámi muži, spomenul som si, že už nemám čo jesť, trebalo mi srať! Spýtal som sa predsa len prvý, ale mne samému bolo čudné, že mi až tak nevadilo, že tak sedia. Nechodí ku mne veľa ľudí.
„Neviete koľko je hodín?“
„Dve. Nevieš kde je to dievča, ktoré sme včera znásilnili?“
„Asi nie. Prečo?“ Asi nie je podľa mňa menšia lož ako nie. Pomaly mi žačalo dochádzať kto to je. Ale prečo ju hľadali to som naozaj nevedel. Možno sa im to príliš páčilo.
„Ale len tak. Maj sa.“ A odišli. Malo by sa to trochu spomaliť. Na chvíľu som zaspal a už sú tu cudzí chlapíci v mojej izbe. Žijem príliš akčným životom. Ale asi si za to môžem sám. Hlúpe prášky. Toľko vecí by som chcel robiť. Musím si nájsť prácu ak chcem zostať v tomto meste. Ešte raz sa mi stane niečo takéto a vypadnem. A už sa nevrátim. A zoberiem so sebou aj Sofiu. Ale kde si nájdem zamestnanie? Proste si kúpim noviny a pozriem si inzeráty. Možno sa tam nájde aj niečo pre mňa. Išiel som sa vysrať. Potom som sa obliekol vzal svoje posledné peniaze a šiel von z bytu.
„Kristepane!“ Nebolo to také šokujúce ako znechucujúce. Čo sú to za ľudia, ktorí musia človeku úplne vylomiť dvere aby sa mohli spýtať na jednu blbú suku! Tak som teda zišiel po schodoch a išiel som rovno do obchodu. Kúpil som si kukuričný krájaný chlieb a nejakú salámu. Krájaný chlieb som si kupoval preto, pretože som doma nemal ani jeden nôž. Predavačka mala fakt dobrú postavičku. Ale až tak som sa o to nezaujímal. Mne sa prevŕtavalo hlavou niečo iné. Čo ak mi raz dôjde toaletný papier a ja nebudem mať dosť peňazí aby som si ho kúpil. Pýtať si ho od susedov by nebolo práve najdistingvovanejšie. Vážne som sa toho bál. O dôvod viac aby som si našiel prácu. Tak som teda vyšiel vonku a išiel do stánku kúpiť si nejaké noviny kde by som si mohol nájsť prácu.
„Dobrý deň.“
„Hej. Nejaké noviny s ponukami práce máte?“
„Hej.“
„Tak jedne mi budú stačiť.“
„Hej, nemáme!“
„Chhhm!“
„Chodte preč.“
„Vy choďte preč.“ Čubka jedna stará. Tak som išiel domov, najedol sa a rozmýšľal o toaletnom papieri a zániku sveta. Ktovie ako to asi bude. Možno sa to nikdy neskončí.

Tvrdý mäkkýš!
Tak som rozmýšľal. Keď som bol mladý strašne veľa som rozmýšľal. Rozmýšľal som o zmysle života. Načo to vlastne všetko je. A prečo. A prišiel som iba na to, že tento život je na to aby som prišiel na to o čom to vlastne je a teda som neprišiel na nič. Bol som často v hlbokých depresiách, ktoré boli spôsobené odmietaním mňa a to vo všetkých podobách. A v takýchto stavoch ste donútený sami sebou rozmýšľať o hlbokých veciach, ktoré vlastne ani nie sú hlboké. Sú to len hlúposti. Hlúposti, ktoré skrývam iba v svojej hlave. Rozmýšľal som i o ľuďoch. Sú hlúpy. Všetko robia tak obyčajne a stále tak isto. Som rád, že som tak nedopadol. Znie to namyslene ale tak to niekedy proste musí znieť. Nikto môj názor nezmení. Je ťažké spoznať výnimočného človeka. Je ťažké takého nájsť. No aj tak sa mi zdalo, že som takých spoznal dosť. No je to ťažké hneď vedieť.
Proste si treba predstaviť, že človek s ktorým sa rozprávate je vy a tak sa k nemu správať. Asi tak ako by ste sa správali ku sebe. Spoznáte tak rýchlo nielen seba ale aj zaujímavých ľudí. To je výhoda uvedomenia si seba. Aspoň podľa mňa. Podľa vás nie. Spomínanie je fajn. No často bolí. Nie je dobré spomínať sám. Ľahko sa potom dostanete do depresie. Alebo v inom prípade vás to doženie k samovražde. Často som spomínal na dievča ktoré som ľúbil. Bola to jediná vec na ktorej my vtedy záležalo. Teraz už si začínam vážiť aj seba. Zaľúbil som sa do nej asi dosť rýchlo. Už si na to až tak dobre nepamätám. Ale ja ju milujem ešte aj teraz. Neviem či to bolo vtedy veľmi alebo málo ale asi som to nejak pokašľal. Trvalo to 12,35554681385488654156688975135766687 roka. Potom sa vydala. Dosť ma to vtedy dostalo. To bolo moje zatiaľ najhoršie obdobie môjho života. Trpel som! Pokúsil som sa päťkrát spáchať samovraždu za jeden rok. No potom som to vzdal. Bral som to celkom vtipne. Povedal som si, že už keď zomriem tak nech to má štýl. Prvýkrát to bolo na koľajniciach po ktorých mal zachvíľu prejsť vlak. Dal som si na hlavu prilbu a rozbehol sa do tunela. Už som bol v tuneli a počul som vlak. Rozbehol som sa dvakrát rýchlejšie. No vlak ma iba zrazil k zemi a prešiel nado mnou. Našťastie ma nikto neosral. Potom som skočil z piateho poschodia. Celý som sa dolámal no prežil som to. Potom som zobral bicykel a pásku na oči. Viac som ja rozbil to auto, ktoré do mňa vrazilo ako ono mňa. Potom som držal diétu. Sedem dní som nič nejedol ani nepil a ani som nespal. Potom som sa cítil trochu unavený. Tak som si ľahol do postele a povedal som si „Zbohom drahá!“ Zaspal som rýchlo. No zobudil som sa v nemocnici a prvé na čo som pomyslel bolo: „Som nesmrteľný. Do piče!“ A potom som si povedal, že na to idem zle. Ale ešte medzitým som rozmýšľal prečo vlastne? Tak som si povedal, že kvôli nezmyslu môjho života! Proste nemal zmysel. Neviem to asi dosť pekne opísať slovami. Bol som TOTÁLNE na dne! Tak prišiel piaty naozajstný pokus. Na ktorý som sa dosť dlho pripravoval. Zohnal som revolver a jeden náboj. Bol špeciálne upravený aby som sa ním mohol zabiť. Aspoň tak mi to vysvetľoval ten kto mi to dával. Strčil som si revolver do úst, odistil zbraň a nestrelil. Rozplakal som sa. A potom ma napadlo, že zabijem jej manžela. Ale veď on za nič nemohol. Ale keď už mám ten náboj! NIE! A tak som si to znova strčil do úst. Vraha bez citov a pohlavných orgánov! Som blázon. Vytiahol som zbraň a začal znova plakať. Potom som si ju priložil k oblasti spánku na ľavej strane. Som totižto ľavák. Ešte raz som sklonil hlavu skoro až k hrudi a zhlboka som sa nadýchol a vystrelil som. No na niečo som zabudol. Dať hlavu späť ku zbrani. Neprikladal som si ju k hlave pretože bola veľmi studená. Zahodil som ju do koša a šiel som sa vysrať. Počas toho som znova plakal.
A čo je zo mňa teraz? 28 ročný človek ktorý už pred štyrma rokmi stratil zmysel života a ešte stále žije. Chcel by som byť užovka. Plazil by som sa vkuse niekomu do domu a znásilňoval by som niekoho kresťanské deti. A potom by som odišiel a vyliezol na nejaký kameň a ohrieval sa na slnku. A to by sa opakovalo každý deň a vôbec by mi to neprekážalo. Ľudia nie sú hlúpy. Ja som hlúpy. Vrah. Zabil som ženu. Podľa mňa dosť perspektívnu. S tým sa už nevyrovnám. Nikdy. Ani zajtra, ani o stodvanásť rokov. Pôjdem do pekla ak vôbec existuje. Teraz ľutujem, že mi to vtedy ani raz nevyšlo. Pôjdem preč. Kúpim si nejaké auto. Nejaké veľké auto také v ktorom sa dá aj bývať. A budem bývať všade. Budem celý život na cestách. Hmm. Nie. To by mi nevyšlo. To je hlúposť. Pôjdem niekde kde budem sám. Ale nemám peniaze a ani prácu. Aspoň som zistil, že aj ja viem ešte snívať pozitívne.

Mŕtvy
Prácu som si ešte stále nenašiel. Pripadal som si dosť hlúpo. A bol som hladný. Už dva dni som nič nejedol a pil som iba vodu. Celý čas som ležal v posteli a premýšľal o svojom živote. Stojí za hovno. Ale čo už. Dožijem ho do konca. A to si vravím vo veku 28 rokov. Pripadám si mŕtvy. Pôjdem za Sofiou a najem sa. Obliekol som sa a povedal som si, že odteraz budem chodiť všade peši. Hlavne tam kde sú schody. A to bývam na 9. poschodí. Cestou som znova mal také hlboké myšlienky. Čo ak VŠETKÝM ľuďom dôjde toaletný papier? Čo ak ho už nikto nebude chcieť vyrábať. Všetci zomrieme. To bude ale nechutná smrť. Stále mám tie isté myšlienky. Je to nudné. Som znova na dne. Znova som myslel na to dievča a nechce to prestať. Musím ju vidieť. Ale najprv sa najem.
Hneď ako som prišiel Sofia mi ponúkla niečo na pitie alebo na jedenie a ja som samozrejme neodmietol. Asi videla, že som schudol. Dívala sa na mňa takým čudným pohľadom. Ako keby ma pre niečo ľutovala. Nakoniec zistila, že mi asi nič nemôže uvariť a preto niečo objednala. Ja mám svoj vypnutý už 16 dní. Musím ho už zapnúť.
„Ako sa máš?“
„Zle!“ povedal som a zatváril som sa najšťastnejšie ako som vedel.
„Prečo tak málo hovoríš? Nie je to pekné!“
„Pretože vždy rozmýšľam o tom čo povedať a keď už to mám pripravené tak je už neskoro. Možno keby ste sa VŠETCI aspoň v rozprávaní neponáhľali. No práve to nie je pekné. Vždy sa ponáhľate aby ste stihli čo najviac no v skutočnosti nestihnete nič! Iba počuť plytké veci ktoré musí človek v rýchlosti povedať aby ste mu náhodou neušli a keď sa nepodarí vás tým upútať hneď ho odsúdite na večnosť a vrhnete ho do vašich vlastných pekiel! No ja si o to starosti nerobím. Je mi úplne jedno čo si o mne myslíte. Hoci aj keď som pre vás mŕtvy!“
„Prepáč nevnímala som ťa, o čom si rozprával?“
Zatváril som sa nechápavo a sadol som si na pohovku.
„Ale to je jedno.“
„Nie, povedz mi to, mňa to zaujíma. Proste som myslela na niečo iné a zabudla som myslieť na to čo hovoríš.“
„Nič podstatné to nebolo.“
„Keď myslíš.“
„Myslím.“
Dialóg so mnou musí byť asi naozaj únavný a vyčerpávajúci. Som raz taký. Veď ja nemám nič. A ani nikoho. Prišlo jedlo a tak sme sa najedli. Teda hlavne ja. Keď išla na záchod alebo keď sa otočila tal som zobral kúsok aj z jej jedla a dal ho do svojho tak aby to vyzeralo čo najnenápadnejšie. Bolo to celkom chutné i keď neviem čo to bolo. Nikdy som sa nepýtal čo ktoré jedlo je. Proste som iba jedol. Cítil som sa celkom fajn. Ale iba fyzicky. Nabral som silu.
„Čo keby sme išli niekde vonku?“ Spýtala sa ma a ja som nevedel nájsť vhodnú odpoveď. To preto pretože som si chcel ísť hladať prácu a vonku je zima.
„Nie.“
„Prečo? Budem platiť ja. Pozývam ťa. Do toho klubu čo minule.“
„Ja už nechcem žiadne tvoje prášky!“
„Tie už nechcem ani ja. Tak sa len tak prejsť do parku.“
„Do parku? V tomto meste je park?“ Naozaj som o tom nevedel. Cítil som ako sa to blíži k tomu, že vonku naozaj budem musieť ísť. To by nedopadlo dobre.
„No taaak!“
„Nie, to je hlúposť prechádzať sa v parku. Prečo to vlastne chceš? Sú tam kliešte a ja nechcem zomrieť.“ Ale vlastne mi to bolo jedno. To či zomriem. Vyzerala ešte stále dosť neodbytne. Tak som pocítil potrebu ešte viac ju presvedčiť.
„Tu je teplo a vonku je zima. A ja mám radšej teplo!“
„Tak fajn.“
Podarilo sa a sadla si ku mne. Pritlačila sa na mňa a hlavu si položila na moje rameno. Bola v tom okamihu veľmi príťažlivá. Nevedel som či ísť alebo zostať. Začala ma hladkať po stehne a hovoriť mi do ucha také sladké veci typu „Ty si úžasny presvedčiator!“ a potom iného typu „Je tu naozaj teplo!“ a dala si dole tričko. Mala pod ním ešte jedno tričko s celkom pekným výstrihom. Ale tie jej vety vyzneli tak prázdno. A vtedy som pochopil, že nemôžem ostať.
„Musím ísť!“
Vstal som z pohovky a obul sa. Potom sa k nej obrátil a povedal „Maj sa.“ Tvárila sa tak, že to pochopila. Aspoň dúfam. Tak teraz už viem kde ísť keď budem hladný, alebo sa budem cítiť osamelo.
Snažil som sa spomenúť si kde býva. Musel som ju vidieť! Musel! I keď sa mi to zdalo hlúpe ale musel. Tak som teda začal len tak bezcieľne kráčať. Snáď si spomeniem. Netrvalo dlho a zistil som, že idem opačne. Po ceste som zbadal tú cigánku ktorú som vtedy videl rodiť v parku. Takže toto mesto má naozaj park! Som klamár. Nie nie som. Preto nie. Na svete ma vždy štvalo veľa vecí. Tak veľa, že si teraz neviem ani na jeden spomenúť. Chodil som úplne po okraji chodníku. Jednou nohou som vlastne chodil po tráve. Mal som trávu veľmi rád. Je fajn. Často som si predstavoval, že v budúcnosti tráva nebude. Bola to hrozná predstava. V tej predstave bola prezidentka nejaká stará čubka a tá by všetko robila podľa seba. Dala by preč trávu a všade by dala povolenie na stavbu reštaurácii svojho čubkosyna. A onedlho by z tých čubkoreštaurácii vyrástli čubkomrakodrapy. Slnko by sa vídalo už len zriedkavo a tak by všade museli stáť čubkolampy jej čubkodcéry. A vo všetkých bytoch by boli presklené steny aby veľké čubkooko mohlo všetkých pozorovať či nechce nahodou niekto zvrhnúť jej čubkovĺádu. A tak by sa ľudia samozrejme snažili niekde skryť a v pokoji tam súložiť, ale čubkohliadka černoodencov tej starej čubky by všetký našla a na námestí by všetkých exemplárne popravili. Vysali by im orgány cez análny otvor čubkovysávačom. A v elektríčkách by mohli sedieť iba staré čubky. No ja, ako hrdina som si v jednej takej električke sadol a hneď na mňa začali všetky tie čubky pokrikovať a jedna z nich by vybrala telefón a išla by telefonovať. Ja by som zniekade vytiahol brokovnicu a urobil jej dieru v hrudníku. Ostatné by začali pokrikovať a nevedeli sa z toho spämetať a tak čubkovsky by sa na mňa pozerali. Asi ako keby chceli povedať „Čo je veľa to je veľa!!!“ Tak som postrieľal aj ich. Potom by som zabil aj vodiča električky. Bol škaredý. Potom by som vyšiel von a išiel by som rovno do paláca tej najväčšej čubky akú svet poznal. No v tom by prišli čubkočiernoodenci a postrielali by ma svojimi samopalmi. No to by už vznikla revolúcia. Niekto to predsa musí začať. Bez toho to nejde. Sám by som aj tak nemal šancu. A ktovie či to zvládli tí ostatní ľudia. To sa už nedozviem lebo som mŕtvy. Tragédia.
To čo ma práve teraz šokovalo bolo to, že už nebývala tam kde predtým. Proste som tam prišiel a čakal kým vyjde a uvidím ju. Robieval som to často, no už dávno nie. No tam oni už určite nebývali. A to mi dalo akúsi nádej. Začal som pomýšľať na to, že sa možno rozviedli ale hneď aj obavy, že sa presťahovali niekde ďaleko preč. A rozmýšľal som čo ak sa so mnou chcela stretnúť a nevedela sa mi dovolať. A pamätá si ešte vôbec na mňa? Občas sme sa “náhodou“ stretli niekde vonku a išli do nejakého baru a chvíľu kecali ale neviem či som aspoň niečo znamenal v jej živote. Asi nie. To už asi preháňam. No aj tak som sa rozbehol domov.
Bežal som celú cestu bez zastávky. A prišiel som pred blok. Už sa stmievalo. Nadýchal som sa čerstvého novembrového vzduchu a vošiel som dnu. A vtedy mi napadlo, že pozriem aj poštu. Možno mi prišiel nejaký list. A tak som zišiel o poschodie nižsie kde sme mali schránky. No v schránke boli iba pošta ohľadom nájomného, čo mi úplne skazilo celkom dobrú náladu. A potom som išiel privolať výťah. Ale spomenul som si ako som si sľúbil, že budem všade chodiť peši.
„Nieee!“ Toto dnes už nevyjdem. Tak som si tam ľahol a spal.

Ánoooo!
Prišiel čas ku mne a povedal mi, že už nemám čas. Od tej doby som rýchlo, ale neisto začal šalieť. Nie, že by mi to bolo jedno ale dochádzal mi toaletný papier. A Sofii tiež. Povedal som si, že niečo vykradnem. Neviem, že čo ale spravím to. Na problémy som proste nemal čas takže som mohol robiť čo chcem. A tak som len tak vyšiel vonku. Mal som iba spodky. No nemal som s tým žiadny problém. I keď boli ledva tri stupne. A po chvíli ku mne pribehla nejaká čupka a začala niečo hovoriť. Hovorila mi strašné veci a tak som ju po chvíli prestal vnímať a pozeral som sa len na bradavice na jej tvári. Boli nechutne nechutné. Potom som od nej odišiel lebo ma to tam už nebavilo. Bola mi strašná zima. Čas je klamár. Nikomu a ničomu sa nedá veriť.
„Toto nie je možné!“
Ani byť nemohlo. Díval som sa na to a neveril som nikomu a ničomu. Nechcelo sa mi odísť. Svetlo ma vždy fascinovalo. Vždy a všade. Aj tam kde ja nie som. Všade zrazu narástla tráva. Ani som si neuvedomoval to ako ubiehali roky a tráva rástla. A nikto proti nej stále nič nemal. Takže rástla ďalej. No ani jej som neveril ani po tých rokoch. Ani predtým. Prišiel ku mne Mozog. A začal sa rozprávať sám so sebou.
„Čauko, ako sa nemáš?“ povedal tenký hlas.
„Ale tak celkom žltomodro.“ prehlásil hrubý hlas.
Prekrížil som ruky a tváril som sa samozrejme. A pritakával som vždy hrubému hlasu, lebo sa mi zdalo, že má pravdu. Vo farbách je pravda. Kde inde?
„Mali by sme niekde niečo podniknúť. Čo myslíš?“ hrubý hlas.
„Možno niečo čo by nám prinieslo peniaze? Čo ty na to?“ tenký hlas.
„Áno a pritom si trochu užijeme.“ hrubý hlas.
„Myslíš, že pritom budeme musieť vykonať nejaké ultrazlo? To by bolo fajn. Čo ty na to?“
„Zdá sa mi hlúpe páchať ultrazlo keď môžeme robiť ultradobro. Alebo ULTRARTLUZLO!“
„Aha pozri hore!“ a ukázal na oblohu hrubý hlas. Pozrel som sa hore a uvidel som tam vo veľkej výške vločku. Tá vločka pomaly zostupovala k zemi. Čas sa spomalil. A tá vločka padala tak rýchlo. A ja som ju sledoval z druhej strany. Zrazu som videl vločku celkom blízko. Akoby som bol druhá vločka s očami a letel hneď vedľa tej druhej. A vzadu som videl rozostrene seba ako sa dívam na tú vločku a hýbem sa veľmi pomaly. Pohol som sa k tej vločke. Chcel som sa posnažiť chytiť ju skôr než padne na zem. Spomalene som behal. Čím rýchlejšie som sa snažil behať tým pomalšie som sa hýbal. A vločka bola strašne rýchla. Bola pár centimetrov nad zemou a zrazu sa ku mne otočila a diabolsky sa usmievala. Ten smiech bol strašne hlasný. Musel ho počuť snáď celý svet. A ja som sa stále snažil dočiahnuť na tú vločku. Všetko okolo mňa sčervenelo. Všetko bolo červené a čierne. A okolo mňa sa objavilo plno takých istých vločiek. Bolo to zúfalé snažiť sa ich všetky chytiť a tak sa mi začali všetky smiať. Bolo to strašné. A potom jedna z nich začala spievať nejakú otrepanú vianočnú koledu. A potom sa začali pridávať všetky ostatné. No každá v inom rytme a tempe. Nevedel som čo mám robiť a začal som šalieť. Začal som strašne kričať. A metať rukami okolo seba. A pribehol som k tej vločke a začal na ňu kričať. A ona len na mňa pozerala a smiala sa. Zrazu som bol všade okolo seba. Bolo to blbé. Netušil som, že sa niekedy dostanem do takejto situácie. Vyjsť len tak bez výsledku nebolo možné. A zrazu vločka prehovorila.
„Elektrina!“ Povedala to strašne pomaly a desivo a vtedy som sa pozrel hore. Všade boli natiahnuté elektrické dráty a namiesto každého stromu tam stála vysoká oceľová konštrukcia na ktorej boli natiahnuté elektrické drôty. Z tých drôtov padali na zem iskričky. A vtedy som sa pozrel na vločku no už sa dotkla zeme a potom sa na nej roztopila. Chvíľu som ešte rozmýšľal o zmysle života a o dievčati ktoré milujem a nastala explózia. Počul som už iba smiech vločiek a videl iba seba. Všade okolo červenú tmu a seba ako sa točím na nejakom kolese a nejaké malé dievčatko po mne hádže nože. No vždy sa zabodli iba do toho kolesa. Tesne vedľa mňa. Potom ma trafila do nohy. Začal som strašne kričať pretože to pálilo. A ja som sa na seba pozeral z drahého luxusného čierneho koženého kresla. Tentoraz som musel veriť, pretože východisko nebolo. Možno iba cez tie neustále sa pohybujúce dvere nad ktorými bol obrovský nápis EXIT. To dievčatko po mne neustálo hádzalo nože. Potom ma trafila do krku. Vystrieklo zo mňa plno krvi no stále som žil. Snažil som sa kričať no dokázal som iba chrčať. A pritom sa mi na zakrvavenom krku tvorili krvavé bublinky. A postupne pukali a vždy sa tvorili nové. Bolo mi z toho pohľadu nanič. Nechcel som tam už viac byť. Tak som vstal z kresla a šiel ku tým dverám. Tie dvere sa pohybovali strašne rýchlo. No stále som za nimi bežal. Ďalej. Ďalej. Ďalej. Ďalej. Ďalej. Ďalej. Ďalej. No potom som si znova uvedomil, že stále sedím v tom kresle. Mohlo ma zo mňa vyjsť koľko som chcel ale na nič sa nezmohli. Tak sme začali znásilňovať to malé dievčatko. Bol to strašný pohľad. Chcel som nás zastaviť Ale nešlo to. Boli sme príliš slabý aby sme sa dokázali ovládať. Bolo to takmer nemožné. Všetci sme ju znásilnili znova a znova. Potom sme ju tými nožmi dobodali. Celú sme ju rozrezali na šesťdesiatšesť rovnakých kúskov aby sa každému niečo ušlo. Zjedli sme ju a nezostalo už nič. Peklo. Pomyslel som si kde inde by som mohol byť. Nikde. Som NIKDE a som NIKDY a som NIKTO. Predstavil som sa sám sebe. A cítil som sa pritom hrozne. Bolo všade cítiť hnijúce telá. Hľadal som ich všade no nikde nič. NIKDE! Potom začala byť strašná zima a ja som bol nahý. Nemal som nič. Cítil som, že to už každú sekundu skončí ale nikdy nič. NIKDY! Potom tam všade boli rôzne farby. Vždy sa menili. No dotknúť som sa ich nemohol. To mám kvôli tej žene. Nemal som ju zabiť. Mohol som mať celkom dobrý život.
„Keď som sa tu dostal, musím vedieť aj vyjsť.“ každú hlásku som povedal iným hlasom. Bolo to fajn. Aspoň to jediné. Bola mi strašná zima. No to nebolo miesto na zemi ani na nijakej inej planéte. Bolo to miesto v mojom mozgu. Môj mozog bol mimo môjho dosahu. Neustále som sa pokúšal o spojenie s ním. Keby sa to dalo, bol by som šťastný. A chodil by som do kostola. Bola mi stále väčšia zima. Bolo to otrasné. Nemohol som ani rozmýšľať. Začal som sa cítiť osamelo. Som ako Boh. Môžem stvoriť skoro úplne všetko. No nič z toho čo vytvorím nedáva zmysel. Tu v pekle som ako BEZMOCNÝ BOH! To znamená, že tu budem už večne. Mám pocit, že som niečo premeškal. Niečo veľmi dôležité. Niečo. Život zrejme. Všetko som zmenil v červené. No čo ma štvalo, bol kruh v diaľke. Išiel som tam. Boli to nástenné hodiny. A boli na obrovskej stene akú ani nie je možné vytvoriť! Stena mŕtvych. Tak som ju pomenoval. Hodiny ukazovali, že od dvanástej hodiny prešli štyri minúty. Pričom ja som tu minimálne desať minút. No už to je ako večnosť. A podľa tých hodín by mala večnosť trvať ešte dvakrát dlhšie. Znie to nelogicky ale teraz času bezvýhradne verím. Je to tak. Pocítil som znova väčší chlad. Nie chlad, ale mráz. A začal som byť smädný. Chcel som vytvoriť vodu. Zrazu som nemohol nič vytvoriť a bolo tu opäť mrazivejšie. To sa už nedá vydržať. Začalo pršať a snežiť. Fúkal silný vietor a všade bola tma. Začal som behať, pretože som si pomyslel, že to bude lepšie. No po zopár krokoch som spadol na zem. Všade na zemi bolo porozbíjané sklo. Bolesť bola na pokraji znesiteľnosti. Mal som všetkého akurát dosť. Podrezal som sa úlomkom. Krvácal som. Bolesť bola preukrutná. No prežil som. Žil som s podrezaným hrdlom. Prišiel na mňa hlad. Začal som jesť svoju vlastnú ruku. Celú som ju obkusával a vytrhával vlastnými zubami časti svojej ruky. Vôbec to nepomohlo. Toto je horšie ako smrť. No zatiaľ to bolo iba telesné utrpenie. Čo nie je až také zlé. Hlavne ma to nemohlo zničiť na duši. Vždy som si predstavoval peklo bez telesného utrpenia. Bola to celkom fajn predstava. No my robíme celý život zlé veci. Veci ľutujeme až keď cítime ich dôsledky. Toto bol viditeľný príklad. Pozrel som sa hore. Bol tam Svet. Bol úžasný. Videl som ľudí. Bolo mi to známe. Boli to moje spomienky. Bol to deň kedy som som utiekol od svojich rodičov. Bolo to na vianoce. Nechcel som nič len pokojné vianoce. A oni mi to nemohli dať. Napriek tomu sa museli znova hádať. Tak som odišiel a prechádzal som sa po ulici. Uvidel som tam nejakého cigána. A ten prišiel ku mne. Niečo mi začal hovoriť no ja som ho nepočúval. O chvíľu na to ma drgol a ja som spadol na zem. Do blata. Tie vianoce totiž nesnežilo. A tak začala bitka. Samozrejme som prehral. Všetky bitky v živote som prehral. Boli to smutné vianoce. Potom som videl to dievča, ktoré som zabil. Bol tam celý jej život a ja som od toho nemohol odvrátiť zrak. Bolo to zlé video. Potom som tam videl samé násilné scény. Trvalo to večnosť. Chcem odísť. Tie scény boli také pomalé. A ja som nemohol ani kričať.

Vlastnosti včelieho človeka
Kde to vlastne som. Som snáď uväznený vo svojom mozgu? To by som teoreticky ešte žil. Snáď sa mi to len sníva. Zobral som najväčší úlomok skla aký som našiel a snažil som sa ním rozraziť svoju lebku. Snáď sa zabijem. Po šiestich pokusoch sa mi to podarilo. Padol som k zemi. Prestal som si cítiť nohy. Po chvíli som necítil žiadnu časť svojho tela. Zavrel som oči.

2

Možno aj včera
Zobudil som sa a povedal som si, že niekde zájdem. Síce ma nikto nikde nevolal. Mňa vlastne nikto nikde nevolal. Cítil som sa zúfalo. Často som sa tak cítil. Len som sedel doma a pozeral telku. Nič iné som nedokázal robiť. Dochádzali mi peniaze. To nebolo dobré. Peniaze na nájomné a podobné záležitosti som mal už od začiatku mesiaca odložené vo svojej poličke. Bola to fajn polička. To možno preto, že som ju vyrobil sám. Kde pôjdem večer? Nechcem zostať sám doma. Niečo si nájdem. Sadol som si na svoju posteľ a začal som rozmýšľať. Nič ma nenapadalo. Možno by som mohol ísť ku Sofii. Neviem či by z toho bola nadšená, ale asi nie. A možno hej. Nemám ani najmenšie tušenie čo si o mne myslí. A sám na to neprídem. Mal by som si umyť vlasy. Asi to aj spravím. Tak som sa zdvihol z postele a prikráčal som k televízoru. Vypol som ho. Vzpriamil som sa a pretrel som si oči a dosť unavene som si zívol. Potom som šiel do kúpelne. Dal som si dole tričko a umyl vlasy. Moja vaňa by potrebovala umyť. Ale ja to asi nebudem. Nemal som na to. V tento deň som strašne lenivý. Pomyslel som si keď som si doumýval vlasy. Hudbu som mal rád. Tak som si pustil hudbu. Vybral som klasickú hudbu. Hudbu som si púšťal cez môj počítač no kvalita bola fajn, keďže som mal celkom kvalitné reproduktory. Ani som sa nevyzliekol. Ľahol som si do postele a zavrel oči. A vnímal hudbu čuchom, sluchom a chuťou.
Večer okolo pol siedmej som sa vybral von. Šiel som do mesta a povedal som si v duchu, že cestou niečo vymyslím. Na okraji mesta som našiel takú čudnú budovu, ktorú som si predtým asi nevšimol. Pred ňou bol propagačný plagát. Bolo tam napísané Pružné Telesá a stručný popis ich činností. Bola to nejaká hlúposť. Nezaťažoval som sa tým. Išiel som ďalej a rozmýšľal som o škole ako takej. Na jednej strane mi veľa vzala ale na druhej veľa dala. Môj život bol plný prekvapení. Na školu aj tak nerád spomínam. To asi preto, že sú to zlé spomienky. Nestojí to za reč. Prechádzal som sa po hlavnej a bolo mi fajn. Dýchal som čerstvý novembrový vzduch. Aspoň som si predstavoval, že je čerstvý. Uvidel som zrazu dosť rozbitú opustenú budovu. Páčila sa mi. Už len svojím rozbitým vzhľadom vo mne vzbudzovala akési čudné pocity. Lákalo ma to dnu. No nešiel som tam. Strach nado mnou zvíťazil. Tak ako vždy. Určite by ma tam zabil nejaký feťák. Alebo niekto iný. Nie je to jedno? Každý tak či tak raz zomrieme. No my sa v skutočnosti smrti nebojíme. My sa bojíme toho čo príde potom. A toho sa bojíme práve preto lebo nevieme presne čo to bude. Ľudia sú strašne pohodlný. Zvykli si na to aby si boli v prítomnosti stále všetkým istý a teraz im to chýba v budúcnosti. Zrejme kvôli zlým skúsenostiam v minulosti. A to je chyba. Len sa tým navyše zaťažujú. Hlavne, že sme teraz tu a že sme v poriadku. Poniektorý.
„On napríklad nie!“ povedal som dosť nahlas pre seba a ukázal som prstom na jedného okoloidúceho. Vyzeral dosť vydesene. Ale až potom ako som urobil tú hlúposť. Nie! To nebola hlúposť. Nemôžem sa hodnotiť podľa jednej smiešnej situácie. To sa nemá. Ľudia majú príliš veľa zbytočných vlastností. Samozrejme na všetkom je niečo dobré ale to neznamená, že to nie je zbytočné.
Nakoniec som išiel do baru do ktorého Sofia často chodieva. Prišiel som tam a bola tam. Tak som si dal dole kabát a zavesil som ho navešiak. Potom som pozdravil všetkých, ktorý ma poznali. Aspoň tých, ktorí sa tak tvárili. A sadol som si ku Sofii.
„Povedal som si, že dnes sa neopijem. Ani nič podobné. Fakt! Takže sa mi to nesnaž pokaziť! Prišiel som sa len zabaviť a chcem prísť triezvy domov.“ povedal som celkom presvedčivo Sofii.
„Si si istý?“ a vytiahla z vrecka nejaké sáčky.
„Nechcem. A ani ty si nedávaj. Vyhoď to.“
A ona to vyhodila. Hudba zrejme na človeka nejako čudne vplýva keď spí. A hlavne klasická zrejme. Bol som nejako príliš zhovorčivý. Sofia tie sáčky nakoniec vyhodila. A jeden chlapík ich z toho koša vybral a zmizol.
Bavili sme sa dobre. So Sofiou som si celkom dobre pokecal. Je to fajn dievča. Rozpráva celkom zaujímavo. Je to zaujímavý človek. A je dokonca aj pekná. Pekná a inteligentná. Mala ryšavé vlasy asi po plecia. Tá farba jej sedela. Mala celkom pekné oči. Boli také hnedozelené. Bola proste pekná. Mala peknú tváričku. A aj zvyšok. Ale ide o to ako sa správala. Bola proste úžasná. Urobilo mi dobre, že som sa s ňou porozprával. Aspoň nachvíľu som zabudol na ŇU. Na dievča ktoré bolo pre mňa viac ako Boh. Miloval som ju no ona je teraz vydatá za nejakého podľa mňa čudného človeka. Nie. On nie je čudný. To je len žiarlivosť. A závisť. Ten chlap je proste dokonalý. Vedel snáď všetko. Nemusel nič cvičiť ani sa učiť proste to vedel. Ja neviem ako. Sofia chcela odísť. A chcela aby som ju odprevadil domov. Ja som s tým nemal problém. Bol som rád. Bolo deväť hodín večer. Bolo presne deväť hodín keď sa Sofia pozrela na hodinky. Ja som čas nevedel, pretože som mal mobil doma. A okrem iného už asi dva dni bol vypnutý. Pretože som mal vybitú batériu. Viem bez toho proste vydržať. Veď akoby aj nie keď mi aj tak nikto nepíše a ani nevolá. Ale hlavné je, že po dlhom čase sa mám fajn. Na život v neustálej depresii som si celkom ľahko zvykol. No nie vždy to bolo ľahké. Nechcem na to teraz myslieť. Ktovie čo si o mne Sofia teraz myslí. Dúfam, že nie nejaké super dobré veci, pretože dnes som bol výnimočne zhovorčivý. Ale celú cestu sa na mňa usmievala a hovorila mi niečo o svojom živote. Hovorila, že jej rodičia už nežijú. Že sa navzájom zavraždili pred piatimi rokmi. Bolo to v novinách, pamätám si to. Ľudia žijú nevečne! Potom mi hovorila o tom ako ich neznášala. Že ju neustále nútili sa učiť do školy. Hrozné. Ale to zažilo asi každé dieťa. Pre ňu domov veľa asi neznamená. Asi toľko ako pre mňa. Miesto kde sa môžem vysrať, vyspať a občas najesť. Nejedol som často. Bol som dosť chudý. Sofii sa to páčilo. Alebo jej to skôr nevadilo. To skôr. Potom mi začala vysvetľovať, že bez príboru by sme neboli tu kde sme. Že pre ňu vidlička veľa neznamená. A vôbec to nehovorila tak ako keby sa snažila nasilu niečo hovoriť. Hovorila to úplne prirodzene. Všetko tak aj robila a hlavne to robila vždy inak. A to sa mi na nej tak páčilo. Potom sa ma niečo pýtala. A ja som jej odpovedal najkratšie ako som vedel. Asi sa mi to podarilo. Potom hovorila nejaké vtipy. Boli celkom dobré. A potom povedala, že ich vymyslela ona. Ale, že to bolo už dávno. Ale že vraj ich ešte nikomu nehovorila. Tak teraz už hej. Potom nečakane zastala a pozrela sa hore. Bolo tam plno hviezd. Každej jednej dávala meno. Ja som sa tam iba pozeral a počúval. Tie mená sa mi páčila. Sama ich vymýšľala. Boli to mená ako Bľovškonč, Pramhsľuk, Mešklabul, Bojvortok, Nehrakit, Maskrivion, Ekvatopa, Mestriha, Ešeaja, Dafk enta, Rut kréwa, Mekrol, Negroitakl, Mervejtek, Sink fahrj, Deft hrok, Mekr Ojnol, Vreploika, Nechtek okka, Ogungčica, Kiek tek II, Mijk dólg, Vreh, Mopšruit, Neftlohchcka, Arbaita, Motrksda...

Ticho lieči iba poštárky, teda mňa určite nie.
Ktovie čo by bolo nebyť mňa. Rozmýšľal som keď som ležal doma u Sofie na gauči. Bolo tam fajne vyhriate no musel som otvoriť okno, pretože som potreboval trochu nového vzduchu do mojej hlavy. Život nie je taký ľahký. Pozeral som sa chvílu z okna. Videl som plno detí ísť do školy. Škola bola blízko Sofiinho bloku. Rozmýšľal som o tom o čom rozmýšľajú tie deti. Nebolo to ľahké. Predsa len som si nemohol predstaviť presne to na čo myslia oni. To preto, pretože nie som oni. Ani by som znova nechcel byť. Rozmýšľal som o budúcnosti. No zdala sa mi taká nejasná, že som o nej prestal rozmýšľať. Je to hlúposť rozmýšľať o nej. Niekto iný by zas povedal, že je hlúposť o nej nerozmýšľať. Lebo sa vraj treba na ňu aspoň trochu pripraviť.
Neznášam ľudí ktorý bojujú za pravdu. Je to zbytočné. Pravda proste je. A nikto to nezmení. A hádať sa o niečom čo proste je sa mi zdá ako vypočítavosť. Tak som teda privrel okno a išiel si ľahnúť naspäť na gauč. Bolo sedem tridsaťdeväť podľa hodín, ktoré vyseli nad telkou. Tak som si ľahol a zabalil sa do deky. Bolo to fajn. Teplé. Príjemné. Čo budem robiť dnes? Neviem.
Sofia vyšla zo svojej izby asi okolo deviatej a zobudila ma a povedala aby som išiel preč.
„Fajn.“ povedal som a obliekol som sa. Odprevadila ma ku dverám a ja som odišiel. Boli tam schody. No ja som išiel výťahom. Neviem prečo nechodím po schodoch keď je to zdravšie. I keď neviem čo mám radšej. Výťah alebo schody? Eskalátor!

Transcendentálna niť.
Znova sa mi nechce nič robiť. Najradšej by som zostal doma. No našiel som si prácu a musím tam ísť o ôsmej večer. Do obrovského obchodu kde majú snáď všetko. A keďže tam toho majú tak veľa tak tam niekto celú noc musí byť pri pokladni. To som už zopár krát robil. A práve tam. No mal som ešte štyri hodiny voľného času. Spomenul som si na svoj mobil. Tak som ho dal do nabíjačky. A druhý koniec nabíjačky som strčil do zásuvky. No hneď som ho nezapínal, pretože by sa potom po chvíli aj tak vypol, pretože má úplne vybitú batériu. Za ten čas som si pustil nejakú hudbu. Vybral som opäť klasickú hudbu. Bacha. Mal som ho rád. Bolo to pekné. Inšpiratívne.
Zapol som si mobil a bola tam jedna prijatá správa a jeden neprijatý hovor. Správa bola od čísla, ktoré som nepoznal. Niekto sa so mnou chcel včera stretnúť. Bola to žena. A dokonca sa mi potom snažila dovolať. Tak som jej zavolal. Bola to ona! Chce sa stretnúť dnes. Dohodli sme sa o pol hodinu v meste. Tak som vypol Bacha, obliekol na seba niečo lepšie vyzerajúce a išiel von. Prečo sa so mnou chcela stretnúť? Čo iné mi asi mohlo prebehovať mysľou? Napadlo mi zopár dôvodov. No všetky boli dosť naivné a hlúpe. Stretli sme sa v jednom pube. Nevyzerala veľmi nadšene no snažila sa tak vyzerať.
„Mám problém so svojím, vieš, a chcela som sa s niekým porozprávať. Ako“ zasmiala sa „dúfam, že to nevyzerá tak hlúpo, proste mám sa zle a nikto nikam nešiel, mám chaos v hlave“ znovu sa zasmiala „Ako sa máš?“
„Fajn.“
„Aspoň že ty.“
„A ty?“ opýtal som sa bez akéhokoľvek záujmu.
„Zle. Zle. Zle a zle. Vieš on ma každý večer núti to robiť. On ma znásilňuje. Ja sa k nemu už nechcem vrátiť.“
„Tak sa nevráť.“ povedal som. Uvedomil som si, že sa mi úplne zhnusila. Ale asi iba teraz. Prečo ma otravuje s takýmito hlúposťami? Čo si myslí že urobím? I keď je tu pre mňa šanca. No ona ma nemiluje a tak tu navždy ostanem len ja. Ale snažil som sa s ňou súcitiť. Ale prečo mňa. Veď vie čo k nej cítim. To nie je pekné.
„A kam pôjdem?“ spýtala sa. A už som aj tušil kam to smeruje. Ale to nemôžem dovoliť. Ten chlapík ma sklamal. Prečo sa to stalo?
„Neviem.“ povedal som a objednal si pivo.
„Chcem sa s ním rozviesť. Spravila som chybu. A preto ju treba vyriešiť však?“
„Hej.“ a doniesli mi pivo. No až potom som si uvedomil, že ja idem do práce a preto by som nemal piť. A ešte, že toto je moja šanca žiť chvíľu normálne.
„Môžeš prespať u mňa. Ak ti nebude vadiť, že tam budeš sama, pretože mám nočnú v obchode.“
„Vďaka.“
„To bude fajn. Zomrie, zdochne.“ povedal som.
„Veď to každý.“ povedala.
„Ale on pôjde do pekla.“
„A ty nie?“
„Neviem. Asi hej.“
„Nepôjdeš. Ja to nedovolím.“
„Keď k tomu príde, ty tomu nebudeš môcť zabrániť.“
„Ale ty môžeš.“
„Ale iba ak chcem!“
„To hej.“
Vstali sme od stola a zaplatil som za pivo ktorého som sa ani zrakom nedotkol. Išli sme autobusom. Už dlho som nešiel mestskou hromadnou dopravou. Nemám to rád. Ale teraz som urobil výnimku. Bolo tam veľa ľudí. Necítil som sa medzi nimi dobre. Ako sa oni cítili medzi sebou? To boli zrejme ľudia ponáhľajúci sa, takže im to bolo jedno, hlavne, že sa ponáhľajú. A že sa majú kam ponáhľať. To ich robí zrejme šťastnými. Mňa nie. Vystúpili sme kúsok od môjho bloku samozrejme na zastávke. Všetky veci, ktoré potrebovala mala so sebou. V taške. Vošli sme dnu a hneď som išiel otvoriť okno. A potom skontrolovať záchod. Všetko vyzeralo v poriadku. Bol som nadšený z toho, že tam bol len stredne malý neporiadok. Ktovie čo by si o mne pomyslela keby som tam mal dokonale upratané.
„Takže vítam ťa tu. Cíť sa tu ako chceš. Ja musím ísť do práce. Ak by si niečo potrebovala tak mi zavolaj na mobil.“
„Fajn.“
Zobral som si mobil a išiel von. To len preto aby som mohol ísť peši. A cestou som rozmýšľal o tom čo to so mnou tá hudba robí.

Tvrdenie možno
Som rada, že som tu. Je tu celkom pekne. Len by tu mohlo byť trochu lepšie poupratované. Čo budem robiť. Najprv som zatvorila balkón, pretože mi bola už zima. Počítač som zapínať nechcela tak som si teda zapla telku. Tam samozrejme išli samé hovadiny. Nie som stvorená pre telku. Sedela som na kresle a pozerala sa dookola. Neboli tu žiadne obrazy iba biela farba na stene. Čo si o mne asi myslí? Dúfam, že na to ako som sa tu votrela rýchlo zabudne. Nebolo to odo mňa pekné. Ja blbá. Joj.
„Nevadí.“
Idem sa pozrieť do chladničky. Som zvedavá čo má asi v chladničke keď tu žije sám. Na moje veľké prekvapenie tam nebolo nič. Iba v mrazničke bola polovička chleba a saláma. No super. Idem spať. Ale kde si mám ľahnúť aby ho to neurazilo? Pôjdem spať na gauč. Tak som si tam teda ustlala. Pohovka bola celkom fajn. Až príliš mäkká. Ale nevadí. Našla som deku a ľahla som si a prikrila som sa. Budík som si nenastavovala.
Celkom ľahko som zaspala. No asi o pol tretej som sa zobudila a musela som ísť na záchod. Čudné. Väčšina ľudí má na záchode časopisy no on tu mal knihy. Jednu som si čítala kým som skončila. Potom som si ľahla a takmer ihneď som zaspala. Snívalo sa mi o lampách požierajúcich vlastné žiarovky.

Kosti sa dajú lámať
Moje možnosti na sebarealizáciu boli podľa mňa celkom veľké. No musela som začať rozmýšľať o tom ako pripraviť rozvod. Medzitým mi zavolal a povedal kde sú peniaze, že nech si niečo kúpim na jedenie a že príde až večer lebo potiahne dvadsaťštvorku. Vzala som vlastné peniaze a nakúpila som. Kupovala som tak, ako keby som kupovala ku sebe domov. Veľakrát spomínam na to ako som sa s ním mala dobre no neviem pochopiť čo sa stalo. Čo ho to napadlo. Je to blázon. On zošalel z toho aký bol pyšný. Bol pyšný a ja som bola pyšná s ním. To bola asi jeho jediná chyba. Teraz ho už nemám rada. A asi som ho ani nikdy nemilovala. Nie. Nedá sa povedať, že nie. Jasné, že hej. Asi by som si ho nebrala. Ale je mi čudné, že mi nevolá. Nakupovanie ma celkom bavilo. Je sranda pozerať sa čo nakupujú ostatní. Rozhodla som sa, že uvarím špagety. Tak som nakúpila všetko potrebné. Čo ak ma dnes večer vyhodí z bytu? To samozrejme urobiť môže. Ale snáď to neurobí. Som hnusná. Ale cítim sa oveľa lepšie ako včera. Nakúpila som všetko potrebné a išla naspäť. Nákup som mala len v jednej taške. Takže som to v pohode zvládla. Čo bude večer. Ak bude chcieť ísť on spať na gauč? Nebudem sa s ním hádať. Nie, radšej budem, to by vyzeralo ako keby som ho nejak využívala. Pôjdem na gauč. A keď si on ľahne na gauč. Tak ja na zem. A on ma potom pustí na gauč. Hej. Prišla som dnu a až teraz som si uvedomila ako ten byt vlastne vyzerá. Včera som bola dosť rozrušená aby som si to všimla. Asi. Keď som vošla bola tu chodba a skrine a potom už iba jedna veľká izba. V rohu bola posteľ a vedľa nej telka. Oproti telke gauč. A za gaučom bolo trochu priestoru a za tým priestorom kuchyňa. Akokeby. A vedľa telky stôl s počítačom. Tak som išla do akokebykuchyne a vybaľovala som veci, ktoré som nakúpila. Potom som ich ako tak poukladala. Proste som to urobila intuitívne. Zapla som počítač, pretože som chcela vedieť čo počúva. V cd-rómke bol Bach. Tak som to teda pustila. Bolo to trochu smutné. Alebo skôr sentimentálne. Ale varilo sa pritom celkom dobre. Potom som chvíľu rozmýšľala o svojom mužovi. A o tom ako sa ho zbavím. Samozrejme, že by sme sa mohli udobriť, ale to nechcem. Už ho neľúbim. Ale dúfam, že si teraz ON nemyslí, že hneď s ním chcem niečo mať. I keď mi vtedy hovoril, že ma ľúbi. Ale to bolo už dávno. A teraz u neho bývam a to je možno chyba. Fú, čo budem robiť. Dokončila som všetko varenie a sadla si na zem a začala plakať.
„Veď ja nežijem vďaka sebe!“

Samozrejme, že nie!
1
Odišiel som z práce skôr. Tak či tak. O hodinu skôr. Bola už tma a ja som sa snažil vyhýbať všetkým svetlám, ktoré boli nablízku. No jednu vec som nemohol prehliadnuť. Pod jednou lampou sa kŕmili holuby. No boli veľmi tučné všetky. Pomyslel som si, že buď veľa jedia alebo sa niečo stalo. Možno sa premnožili dážďovky. Možno by ich trebalo zabiť. Alebo to my vyhadzujeme tak veľa jedla. A holuby to jedia. Snažíme sa experimentovať s našimi základnými životnými potrebami. Snažíme sa variť čo najlepšie jedlá a potom sú také hnusné, že ich zjedia už len holuby. Toto snáď nie je normálne. A potom sa ľudia ešte sťažujú. Čo vlastne pre nás znamená civilizácia? Civilizácia. Tak pekne znejúce slovo. Slovo ktorého význam zaniká každou sekundou, každým jedným okamihom. My už dávno nie sme civilizácia. Odkedy sme začali požierať sami seba. Ale môže to byť aj zábava. Napríklad som videl na nete video kde chlapec spieval. Teda on vlastne nespieval ale kričal. Z plného hrdla. No zabudol sa nadýchnuť, takže spieval iba asi minútu a dvadsať sekúnd a potom padol na zem a strašne sa metal. A tiekla mu z úst biela pena. Strašne som sa smial. Skoro som sa zadusil od smiechu.
2
Ľuďom sa nedá veriť. Pred chvíľkou ma volal jeden malý róm aby som prišiel kúsok dozadu ku nejakej spadnutej budove, že sa chce so mnou porozprávať. Už som ich tam videl. Veď som išiel okolo. A ja som toho malého chlapca odkopol a začal utekať preč. Opačným smerom ako keby som šiel domov. Nie som blázon. Utekali chvíľu za mnou no potom zmizli. Ja som utekal ďalej a zhlboka sa pritom nadychoval. Počúval som len svoj dych a nič iné. Urobil som veľkú okľuku no dostal som sa pred bránu. Sedela v kúte a plakala. Nestaral som sa do toho. Vždy som si myslel, že v takýchto chvíľach treba nechať ženu tak. Keby som sa ozval už by neprestala rozprávať. A mne by z toho prišlo zle. Tak som si išiel sadnúť na gauč a jedol som to čo navarila. Zjedol som iba polovicu a druhú vyhodil, pretože to bolo otrasné.
„Do frasa neplač už toľko!“
„Prepáč. Len som chcela...ani neviem čo. Prišlo mi ľúto tých rokov. Toho času. Bolo to nanič. Ale to som zitila až teraz. A to je najhoršie.“
„No tak pustím dobrú hudbu, objednám pizzu a vyhodím, toto.“
„Tak fajn.“
„A pôjdem kúpiť víno.“
„Fajn.“
Tak som najprv spláchol to jedlo do záchodu a potom sa vysral.

3
Víno som nekúpil lebo som nevládal ísť znova až do toho obchodu v ktorom som robil. Tak som iba objednal to jedlo.
„Aké máš IQ?“ chcel som niečo povedať, pretože sme sedeli vedľa seba na gauči a počúvali nejakú hlúpu rockovú skupinu z nejakej každýmzabudnutej dediny.
„Neviem, záleží na tom teraz?“
„Nie. A prečo si zavolala práve mne? Veď si mohla ísť aj ku svojím kamarátkam. Ne?“
„Možno. Ale vlastne neviem...neviem.“
„Nevadí.“
„Tak to som rada.“
„Fajn.“
Potom sme chvíľu mlčali. Iba sa pozerali do steny a rozmýšľali o tom čo povedať ďalej. Nič mi neprichádzalo na um. Keď ma zrazu osvietilo.
„Musím ísť na záchod.“ povedal som a potom keď som sa vrátil pustil som Franku Zappu. Jeho hudbu celkom nechápem ale niektoré albumy sa mi páčia. Ale keby som mal byť skladateľ, chcel by som robiť podobnú hudbu ako on. Ale neviem či to takto funguje. Asi nie. Zrejme by som robil hudbu ktorá by vychádzala zo mňa. Áno to by sa mi páčilo. Predstavil som si dosť neohrabanú hudbu. Predstavil som si basovú linku. Bola dosť nevšedná. Ale hneď som na to zabudol keď začal hrať Zappa. Tá vec proste dokáže urobiť takú výnimočnú atmosféru. Takú voľnú a ničím nenútenú. Nie ako tie hlúposti kde ide mladý naivný chlapec robiť slaďáky s gitarou a svojím úplne všedným štýlom spievania a ešte je obmedzovaný financiami a ktovie kým všetkým. Ale hlavne je obmedzovaný sám sebou. Pretože keď robia hudbu rozmýšľajú len o tom ako sa to bude páčiť poslucháčom. A to podľa mňa nie je ten správny prístup. Treba to robiť slobodne bez akýchkoľvek obmedzení a zábran. A hlavne bez ohľadu na všetkých vašich známych, ktorý to samozrejme skritizujú, pretože sú vaši známi. No nepočúvajte ich. Niekomu sa to určite bude páčiť. Skôr či neskôr. Pretože tak robia hudbu veľký ľudia. A o mnohých sa preto doteraz nevie. A možno je takým každý z nás ale to už je jedno.
Hudba síce trochu uvoľnila napätú atmosféru no aj tak som sa tu necítil dobre. Chýbal mi tu aspoň trochu čerstvý vzduch.
„Nepôjeme von?“
„Kam?“
„Do parku!“
4
Nešli sme do parku ale na strechu môjho bloku. Zobrali sme tam stoličky a cigarety. I keď som už dlho nefajčil teraz som mal na to strašnú chuť. Čudovala sa. A ani nechcela. Ja som fajčil a ona sa na mňa pozerala. Jej pohľad bol taký silný, že som ho až cítil. Ale nepozrel som sa jej do očí, pretože zrejme to chcela. A nie je v mojej povahe aby som robil ľuďom po vôli. Nakoniec sa ozvala. Takže som to dokázal. Vyhral som.
„Povedz niečo múdre.“
„Tak fajn. Vieš, že žijeme len preto, lebo sme hlúpy. Keby sme boli múdry tento svet ani život by sme nepotrebovali. Ani hlúpe slovíčka. Slová sú hlúpe. Sú len na to aby sme mohli nimi ukazovať iným ľuďom čo cítime a aby sme im potom nadávali. A aby sme sa hádali o ich význame i keď v podstate každé slovo je už len o pochopení významu. A keďže človek môže klamať musíš poznať aj reč tváre. Tvár možno vie klamať, ale oči nie. Oči klamať proste nevedia. Stačilo by keby sa ľudia pozerali len do očí. Myslím, že by vedeli komunikovať oveľa lepšie a vznikali by medzi ľuďmi samotnými ov

[ Bližší popis:
...Jeden příspěvek ze soudku ještě školních prací, na volné téma a zadanou formou fejetonu.
Jak mi toto tehdy bylo oznámkováno si již skutečně nevzpomenu, nicméně na vaše hodnocení si milerád připravím Žákovskou knížku ...]


--------------------------------------------------

Zubař

Návštěva u zubaře je obvykle spojována s velmi nepříjemnými až bolestnými zážitky. Ani se tomu nedivím. Jen představa všech těch inštrumentů musí v člověku probouzet panickou hrůzu. Představa sama by nebyla zase tak hrozná stačí otevřít oči a je pryč. No jo, ale co dělat, když nesníte, nýbrž sedíte na křesle a nad vámi se sklání jakýsi pán ve středních letech, který ani nejde pořádně vidět do tváře.
Pokud se ocitnete v této situaci, tak už nemáte prach žádnou šanci uniknout zákeřným chvatům a šťouchům, kterými se budou snažit proniknout mučící nástroje, jmenovitě kupříkladu vrtačka, až někam na podlahu a to zrovinka přes váš zub.

Co je na tomto posezení nejzajímavější je ta věc, že ať sebou smekáte sebevíc vrtačka si vždycky najde ten nejbolavější zub a začne do něj s takovou vervou šťourat, div neupadnete do bezvědomí, a když už to vypadá, že je konec a vrtačka se pomalu vzdaluje od postiženého místa, v tu ránu udeří ještě s větší silou a vám nezbývá nic jiného než se modlit, aby vypuklo zemětřesení nebo alespoň nějaký dobrák vyhodil pojistky. Bohužel v naších končinách zemětřesení nemáme a dobráci už taky vymřely, a tak vám nezbude nic jiného, než si vytrpět své trápení až do úplného konce.

Ano, i konec přijde, ale není to ten šťastný konec, jenž je k vidění v amerických zubařských filmech, kde po ukrutných mukách vás poplácá doktor po zádech a nešetří slovy chvály nad tím jak statečně jste to snášel. Ne. Je to naprosto jinak. Po ukrutných mukách vás opravdu doktor poplácá po zádech, ale ne pro to aby jste slyšely pochvalu, nýbrž aby vás probral z komatu a chladnokrevně pronesl větu: „Vypláchněte si!“

--------------------------------------------------

Dokument ve formátu PDF ke stažení ZDE.

[ Bližší popis:
...Krátký literární počin -s původním záměrem fejetonu, z čehož sešlo, posuďte sami- napsaný pro přítelkyni dne 12.9.2005. ]


--------------------------------------------------

První pracovní den

Ráno. Hodiny na nočním stolku ukazují 7:43. Budík, nastavený v předvečer tohoto dne, zmateně poskakuje už notnou chvíli a nyní si to zamířil přímo k okraji. Pravděpodobně se rozhodl skoncovat svou činnost skokem plavným na koberec nacházející se o jeden metr níže. Nepodařilo se. Jeho úprk byl rázně zastaven polštářem, letícím vzduchem. Budík je na tom v tomto okamžiku asi nejlépe, ačkoli v rohu místnosti, leží si na polštáři, mlčí a nemá více povinností. S lítostí musím konstatovat, že to stejné se nedá říct o mě. Polštář je v nenávratnu, peřina taktéž sklouzla na zem a především nutnost vstát neslibuje v této chvíli více příjemného spánku. Tak snad jen ještě pět minut si trošku pohovět v posteli, aby si tělo zvyklo, že je již vzhůru a neutrpělo tak šok hned zavčas z rána.

Jakýsi hluk se ozývá z kuchyně. „Vstávej! Nestihneš to.“ Už vím, vzpomínám si, to je spolubydlící, ještě, že tak. Na hodinách nepochopitelně svítí čas 7:57, asi nějaká chyba. Nedá se ovšem nic dělat, musím opustit své sny a vykročit vstříc chladnému ránu. Obléci se, opláchnout, v rychlosti posnídat a pryč z domu.

To dospávání se trošku protáhlo, a tak následuje neochotný běh na autobus směřující do města. „Pospěšte, musím se držet jízdního řádu!“ Řidič autobusu se evidentně vyspal hůře než-li já, taktéž vstávat musel jistě dříve, což mu na vlídnosti nepřidalo. Je to již postarší pán, vlasy prošedivělé, na očích nepatřičně velké brýle a vrásčité ruce opírající se o volant. Člověk je to ale hodný, i přes svou mrzutost vždy počká malou chvilku, a tak i dobíhající cestující má možnost se svézt kam zrovna potřebuje, aniž by musel klečet na kolenou před zavřenými dveřmi autokaru.

Spolu s autobusem se hnul i čas, ten se přiblížil k deváté hodině. Ještě pár rychlých kroků a jsem na místě. Dnešek je vcelku významný den, alespoň pro mne ano, jelikož nastupuji na nové pracoviště, konkrétně tomu tak mělo být již před deseti minutami.
„Dobrý den, já jsem...“
„Ano, vím. Člověk z personálního na vás již čeká v zasedací místnosti.“, mladá dívka, za recepčním pultem, ukazuje směrem k pootevřeným dveřím. „Ještě tady podpis, prosím. Děkují. Můžete jít dál.“ Pokaždé mě zaujme hlas, jakým dovedou mluvit tito lidé. Místy až s naučeným klidem a ochotou nasměrují příchozího přesně tam, kam potřebuje a ještě mu dodají pocitu, že je vítán v místě kam právě vkročil. Kdo ví, zda se toto dá studovat.

Šero v zasedací místnosti mají bezesporu na svědomí zatažené závěsy. Kolem oválného stolu již sedí několik lidí a v čele vzrostlý muž, středního věku s nápadným knírkem, zvedá levou rukou ukazovátko. „Vítejte. Prosím, posaďte se k nám a začneme s prezentací.“
Spousta grafu, čísel a statistik, střídajících se na plátně ozařovaném projektorem, má čistě informativní význam, říkající v podstatě stále to stejné dokola: „Toto je naše firma. Tímto byla, tímto je dnes a vaším úkolem, drazí kolegové, je aby do budoucna byla tady tím.“
Světlo. Místnosti prostupuje jasný den, kterému již nebrání těžké závěsy a poprvé je taky možné prohlédnout si pozorněji ostatní spolusedící kolem stolu. Všechno jsou to mí noví kolegové a na první pohled příjemní lide. „Děkují za vaší pozornost. Nyní se, prosím, odeberte na svá pracoviště a pro začátek se trochu rozkoukejte kolem. S prací dnes nepospíchejte, bude na ní dostatek času v dalších dnech.“ Konec úvodu v nové práci a dle slov člověka z personálního oddělení směřují mé další kroky do kanceláře mě přidělené.

Celé dopoledne se neslo v duchu jednoho velkého seznamovacího večírku, kdy se vypila velká spousta kávy, potřáslo se s mnohýma rukama na znamení kolegiality a celkově dobrého dojmu z nových spolupracovníku.
Nyní, chvíli po poledni, mohu říct, že mě nová práce skutečně nadchla. Veškerá počáteční nervozita opadla a nebýt to tady pracoviště, dalo by se říct, že se cítím jako doma. Je opravdu příjemné mít dobrý pocit, alespoň ten první, ze zaměstnání, kde zřejmě strávím následujících pár let. Zdá se to vše kolem, jako výborný začátek, dozajista, výborné práce.

Nějaký hluk, doléhající ke mně z chodby, mi právě narušil mé slastné rozjímání o práci a mém budoucím pracovním nasazení.
„Hej! No tak,“ hlas spolubydlící, ten vždy bezpečně poznám, „vstávej. Přijdeš pozdě do práce a to hned první den.“ Něco není v pořádku. Dívám se kolem sebe. Na stolku vedle mě stojí hodiny a neomylně, dělajíce svou práci, ukazují čas – ukazují 7hodin a 48minut.
Už svítá, ne jen za okny, ale i mě. Je ráno. Začíná můj první pracovní den v nové práci, to má ale ještě svůj čas, nejprve se obléci, opláchnout, posnídat a když si trošku pospíším, tak možná stihnu i autobus v danou dobu a prošedivělý řidič na mě nebude muset čekat s mrzutou grimasou ve tváři.
Začíná můj první pracovní den!

--------------------------------------------------

Dokument ve formátu PDF ke stažení ZDE.

naplnena laskou,naplnena snami
naplnena stastim ,tichymi prosbami
naplnena vierou v prvy let kridel
vzala do ruk osud,svoj zivotny udel.
Tak vznasa sa vo vysinach svojej slobody
daleko od hluposti,ludskej tupoty.
Daleko od smutku,blizucko k stastiu.
No nie vsetci najdu osobu s duhou
nie vstci ziju s osobou druhou.
Smutne ostali tvare,oci plne zialu
neme usta nemaju slovka nehy pre nu.
Tak zosedli uz veci sveta materialneho
no nadej tu vzdy je pre toho spravneho.
Pre cloveka s kridlami a s farebnou duhou
co bude len pre nu a nie s inou,druhou
co zit bude pre lasku,co dat jej chce
co daruje jej cele svoje duhove srdce.

Zabudnúť
Tak ako každý deň, učí sa žiť svoj sivý svet. Ten pestrý či fialovo bordový, no predsa úplne rovnaký.

Vietor pozbieral listy, september sa skončil a jej nikto nezavolal. Prišla zima a nikto nezaklopal na dvere. Na jej dvere. V duši, v srdci, v byte. A tak ako každý sivý deň, zmýva tú farbu zo seba v sprche. V kútiku duše sa snaží uniknúť realite, keď pomedzi kachličky hľadá únikovú cestu, ktorá vedie do neba. No nájde iba uterák, zavesený akoby len tak, mimochodom. Útle ženské telo zakrútené v osuške, skrýva sa samo pred sebou. Kvapky vody si razia cestu krivkami, po tvári steká voda slaná od sĺz. Nevníma ich a trpký úsmev na perách povie azda všetko. Taký všedný sivý deň. Ako každý iný, keď pri okne nahá v osuške hľadí von. Do sveta, ktorý vlastne nepozná. A túži po tom? Po čom všetkom túži? Na chvíľku hravý úsmev ukradne pery. Fotografie v rámoch rozprávajú príbeh. Prezradia všetko, nevynechajú jediný detail. Všetko pripomínajú. Bezmocne pozerá von oknom. Ďaleko, až za realitu vlastných snov. Chcela to všetko inak. Keď prišla, nepýtala sa, či je pozvaná a len...prišla. Zrazu bola tu. Všetci sa čudovali, potom spytovali, nakoniec už vôbec nič. Bola to už samozrejmosť, že ona a on, že je ona s ním, že je on s ňou, že sú spolu, že sú dvaja, a predsa jedno, že sú tu a navždy spolu budú. Inak to ani nešlo. Spolu, pár, dvaja. Ešte dnes to zabolí. Hľadí ešte stále von a vie, čo bude nasledovať. Výčitky za nevypovedané i povedané a spomienky na prežité city, vášne, nehy... Slzy, keď utekala dažďom, slzy, keď utekal za ňou, slzy, keď smiať sa už nemohla, keď niesol ju na rukách, slzy, keď dojatím nemala slov, slzy, keď nevedela odpustiť, slzy, keď ho strácala a on odišiel. Slzy šťastia, keď sa predsa vrátil,slzy dojatia,keď naučil ju, ako žiť.A potom odišiel. Žiadne slzy smútku. Nevrátil sa, nevráti sa. Už nikdy. Žiadne slzy bolesti, tie ostali v duši. V očiach bolesť, smútok, ktorý z nich kričí. Smutné hnedé oči. Nakoniec predsa teplé slzy, keď si spomenie, že zabudol, že zabudol ju naučiť, ako žiť bez neho. Ako žiť ďalej. Osuška už dávno leží na zemi a ona nahá v chladnom šere pozerá na svoje telo, ktoré mal on tak rád a ona sa zaň občas tak hlúpo hanbila. Teraz ho nenávidí, tak ako všetko, čo on miloval, lebo jej to nedá zabudnúť. Tak veľmi by chcela ísť ďalej, zabudnúť, zmazať všetko. Veď ona s tým nepočítala. Ale kto áno? Ona to ani nechcela. Chcela svoj život úplne inak. Nikdy sa nevedela dlho hnevať, no vždy bola akási príliš.., ako to ten doktor vravel? Emocionálne zaangažovaná? Či v citoch príliš impulzívna a roztržitá? Snáď, preto sa to skočilo, ako ona nechcela. Jednoducho, opäť konala impulzívne a ...stalo sa. Kde by bola keby...ho nestretla? V zahraničí by doštudovala a tešila sa lukratívnemu zamestnaniu?

Ale dalo sa vôbec ho nestretnúť? Asi to tak chcel osud, aby bola v to ráno v tej reštaurácii a prišiel on. Keby si v ten deň bola zobrala voľno a pripustila si, že má chrípku... Keby nebola taký workoholik, keby, keby... Teraz by stačilo otočiť sa. Bolo by to rozumné, racionálne, správne. Konečne by mala spraviť niečo nie roztržité ale, rozumné.Áno, rozumné.Len ona sa tak veľmi bojí svojho vlastného tieňa. Prenasleduje ju všade, kam sa pohne. Ako tie spomienky, ktoré nedajú spať, jesť a pomaly už ani žiť. No, ako žiť bez neho? Ako, ako, ako? Treba zabudnúť. Jeho veci už dávno nie sú v zásuvkách, už dávno nespáva v jeho obľúbenom tričku, už dávno nevonia jeho košele, z ktorých bolo tak jemne cítiť jeho vôňu, už dávno nemá jeho listy v zásuvkách, kde jej jeho písmo pripomínalo jeho ruky, ktoré ju hladili či objali. Stále ho cíti v byte.Všade cítiť jeho vôňu. Ako zbožňovala tú sviežu vôňu, keď sa túlila v jeho nárúčí, keď...Opäť tie spomienky. Chce sa zhlboka nadýchnuť, no opäť vdýchla len nostalgiu. Krv sa jej valí celým telom, už aj svoje srdce počuje hlasno tĺcť, v očiach cíti to známe štípanie, keď slzy si razia cestu smutnými hnedými očami, v ktorých sa on často strácal...

A dosť! Potrasie hlavou až sa jej na pleciach zavlnia vlasy. Načiahne sa bližšie k oknu, stlačí kľučku, otvorí ho dokorán, jemne sa predkloní a zhlboka sa voľne nadýchne. Cíti, ako jej chladivo svieži zimný vzduch preniká pod kožu. Cíti tú mrazivosť, čo jej rozprúdila krv v žilách a cíti tie ranné slnečné lúče, čo jej pohladili tvár.

Stretla ho, keď bola jeseň, no ona sa vykláňa z okna v zime. Do jej bytu sa valí chladný vzduch. Rozfúkal jej papiere na stole, prebehol sa celým bytom, cestou zozbieral bolestivé spomienky a vybehol do ulíc. Usmeje sa. Ona. Opäť sama sebou. Neskutočne roztržitá, emocionálne príliš zaangažovaná, prchká, ale...ona. Voľná ako to slnko, čo zotrelo sivú z ulice a zatrblietalo sa v bielom snehu.

Usmieva sa. Áno, dnes si zoberie voľno.

„Pred tromi mesiacmi zložil Juraj skladbu. Alibista. Nenapíše niečo pre klavír, aby mi to mohol hneď zahrať, ale on spraví vec pre klarinet, lesný roh, violu, psí štekot a rap. Zas niečo videl v telke. Žiadna melodická línia o ktorú sa môžeš zachytiť, každý si hrá svoje. Akože strašne moderné. Inak zdá sa mi, že v poslednej dobe trochu vyrástol. Keď sme sa spoznali bol rovnako vysoký ako ja, no teraz je skoro o pol hlavy vyšší. Vôbec mi to nevadí, len sa trochu bojím, či nejde o nejakú vážnejšiu hormonálnu poruchu. Ale keď on je taký mĺkvy. Nič o sebe nepovie. Vraj ho minule na festivale vo Valašskom Meziříčí vypískali. Hral tam niečo z tých svojich eletroakustických psychadelických haluzí a ľudia údajne začali naňho pokrikovať. Že nech to zabalí a tak. Povedala mi to Karin, tak neviem, či tomu môžem veriť. Odkedy ju opustil ten jej prechlastaný Ernest, nevyšlo z jej úst nič pozitívne.
Slovom nedávno ma požiadal, aby som mu otextovala tú skladbu – teda aby som ja zložila text na ten rap. Vraj by som s tým nemala mať problém, veď bývam od narodenia na sídlisku. Vtipný. To mám akože teraz chodiť pomedzi domy a počúvať o čom sa tí sfetovaní zúfalci rozprávajú? Je to aj tak samá pi…a samý ko…, lenže kto je na to dnes zvedavý?! Ešte nakoniec bude chcieť, aby som mu to aj celé odrapovala“.

Tereza zahasila cigaretu, poobzerala sa dookola a stiahla si mierne vyhrnutý top, ktorý odkrýval jej pearcingom ozdobený pupok.
„A skúšala si sa s ním o tom porozprávať“?, opýtala sa Laura oči nespúšťajúc z jedálneho lístka.
„Ako o čom?“
„No či by ste sa nemohli presťahovať“.

Jednej chmúrnej noci sedel muž v drevenom kresle, v tmavej miestnosti so stlmeným svetlom, vrhajúcim jeho tieň na podlahu. Bolo počuť, ako jemné kvapky dažďu dopadajú na okenný rám a spolu s klavírnou skladbou starej gramofónovej platne tvoria nádherný tanečný pár. Každú noc takto nehnute sedáva zahalený v šere a premýšľa, netušiac že tá dnešná noc bude iná ako ostatné. Nadišiel čas, keď sa mu oči pomaly zatvárajú, myšlienky sa tiež ukľudnili, nastáva v jeho mysli konečne pokoj.
Zrazu niekto zaklope na dvere. Toto nežné klopanie však už nepočul, jeho myseľ bola v agónii. Avšak buchot na dvere sa rázne zosilnil, čo ho prebralo. Pomaly vstal, neistým krokom podišiel k dverám a nahliadol cez dierku v dverách... Stála tam nejaká žena. Bola mu povedomá, no nevedel si spomenúť odkiaľ ju pozná. Keď otvoril dvere zostalo hrobové ticho, vo vzduchu vzniklo napätie, ktoré sa dalo krájať. Hľadeli na seba a nepovedali ani slovo. Zdalo sa že sa rozprávajú očami. Zrazu mu bolo úplne jasné, kto pred ním stojí. Nádherná žena s úprimnými očami, z ktorých hľadela nenávisť aj láska, úzkosť, nádej i samota. Bolo jasné že si majú čo povedať, ale mlčky stáli pred sebou vo dverách. Bolo počuť len prenikajúci, nádherný zvuk klavíra z platne, ktorá hrala z rohu jeho izby. Bola to jedna z tých skladieb, čo rozpráva svoj vlastný príbeh, snažiac sa ovplyvniť ten náš. Obom sa zježili chlpy na rukách, lebo tá hudba im pripomínala to čo sa stalo v tú osudnú noc, tú hodinu, tú minútu, keď sa všetko začalo a skončilo. Zrazu zazvonil telefón, čo bolo zvláštne, lebo bola hlboká noc, no akoby si to ani nevšimli, napriek hlasným a vysokým tónom, vychádzajúcim zo starého prístroja. Ešte stále nehnute na seba hľadeli a slová vychádzali len z ich očí, ktoré sa od seba nemohli odtrhnúť od chvíle, keď otvoril dvere. Neprešla ani sekunda, kým by sa na neho nepozerala s úmyslom..., ale v tej chvíli to bolo jedno. V okamihu, keď sa na ňu prvýkrát pozrel, zmenil všetky jej úmysly. Spočiatku prekvapivý, no vzápätí ľútostný. Vedela, že nemá zmysel niečo povedať, tak mu len podala malú červenú škatuľku, pričom jej začali stekať po tvári slzy. Neboli to slzy šťastia, no ani smútku. Sama nevedela, čo sa v nej v tej chvíli odohráva. Nechávala sa unášať svojím inštinktom ako malá loďka na širokom mori, ktorá hľadá správny smer. Keď zbadal tú škatuľku, hneď mu bolo jasné čo to znamená. Nechcel si ju vziať, no keď zbadal zmračené obočie na prekrásnej anjelskej tvári, z ktorej sa dalo čítať ako z veľkej knihy, natiahol ruku a vzal si ju. Ich ruky sa pri tom stretli. V tom momente zažili niečo neopakovateľné. Oboch zavalila vlna chladu, akoby sa z nich stal jeden a ten istý človek. Trvalo to ani nie sekundu, no pre nich to bola večnosť. Chceli, aby tento okamžik trval naveky.
To, čo mu podala bolo niečo, čo ich spájalo, niečo, čo tvorilo ich minulosť a budúcnosť. Nedalo sa to už vrátiť späť. Vedela to ona a vedel to aj on. Hlboké tóny klavíra udávali tep ich sŕdc. Ani jeden z nich nevedel, ako dopadne táto nekonečná noc. No zrazu sa v nej niečo zmenilo. Začala sa na neho pozerať inými očami, zistila, že poznanie je to, čo ich oddeľuje, poznanie samej seba. Platňa dohrávala svoju poslednú skladbu a s ňou končilo aj temné ticho, ktoré bolo pánom dnešnej noci.
Noc pohltilo ráno, tieň z lampy sa stratil vo svetle vychádzajúceho slnka. Prišiel ďalší deň, po ktorom príde ďalšia noc, no nebude ako tie predošlé. Tentoraz nebude sám muž s neutíchajúcou mysľou, ale kreslo, ktoré v ňom vyvolávalo plané myšlienky minulosti. Myšlienky držiace ho na tom istom mieste, brániace mu spraviť ďalší krok vpred. Je voľný, odpútaný z nočného ticha samoty.
Teraz, keď už obaja vedia , môžu ísť, čiže zostať.

Medzinárodný mesiac písania noviel









NaNoWriMo
(National Novel Writing Month)





„...a tak sa hŕstka nadšencov pre literárne umenie rozhodla dosiahnuť pre mnohých nepredstaviteľné – pripojte sa a pokúste sa v dobe 30ich dní napísať príbeh rozsahu 50 000 slov!“





Čo to je?

Ľudia po celom svete berú každoročne 1. novembra do rúk perá a zošity, kladú prsty na klávesnice počítačov či písacích strojov a na celý mesiac sa pohrúžia do role najvyťaženejších spisovateľov.
Prečo?

Prvý novembrový deň začína projekt National Novel Writing Month (Medzinárodný mesiac písania noviel), určený pre všetkých, ktorý už dávno túžili napísať svoj veľký príbeh, no nikdy sa pre strach z nedostatku času, z prílišnej náročnosti vymýšľania konceptu, deju, zápletiek a pod. neodhodlali.

Zabudnite na staré zlaté porekadlo, tu platí presný opak: Dôležitá je kvantita, nie kvalita! Počas tohto mesiaca sa musíte zbaviť všetkých vžitých noriem o tom, ako si treba dej vášho diela dopredu naplánovať, ako sa musíte neustále vracať a opravovať mnohé pasáže. Tu musíte uvažovať „za pochodu“... Veď toto dielo nemusí byť strhujúce a dokonalé – je predsa len a len vaše ;) Hlavné je písať, písať, písať a vžiť sa do prostredia, stotožniť sa s postavami natoľko, že dej sa jednoducho vyvŕbi sám.

Ako na to? Od 1. októbra sa začína možnosť registrácie na stránke NANOWRIMO.ORG – urobte tak! Nastavíte si tu profil, podľa ktorého vás budú môcť vypátrať a kontaktovať vaši registrovaní krajania. Postupom času sa tu rozbehnú mnohé fóra preberajúce postavy vašich príbehov, typy ako všetok ten nápor zvládnuť, fóra jednotlivých krajín atď. A potom 1. novembra sa to spustí... Vypnuté icq aj msn, hoci pc stále beží, dvere zavreté, váš obľúbený album hrá stále dokola... V mhd pri sebe vždy papier s perom pre prípadné nápady na pokračovanie... Zjedené kilá čokolády... A čo potom? Ak sa vám podarí zvládnuť túto výzvu- napísať novelu, román, príbeh, nazvime to akokoľvek, do 30. novembra, poštou vám nepríde žiadne ocenenie veľkej hodnoty... No okrem certifikátu víťazov, web ikony a mena na „Honor Roll“ vám ostane úžasný a

nový pocit, že ste niečo tak nepredstaviteľné zvládli. Že ste 30 dní strávili žitím pre príbeh, ktorý sa práve končí – a VY ste jeho autorom. Svoje dielo nemusíte dať prečítať nikomu, veď stačí že máte vlastný román! Ale prirodzene, je tu možnosť (dokonca od organizátorov viac ako vítaná), aby si ktokoľvek po svete pri listovaní menami účastníkov NaNoWriMo tento skvost prečítal =)

A ak ste sa snažili, ale tú potrebnú 50ku ste nedosiahli? Nie je to skvelé, že ste vôbec začali? Začali ste písať svoj prvý román a teraz sa k nemu môžete kedykoľvek vrátiť (čo prirodzene platí aj pre tých, ktorý došli až do konca a chceli by svoju prácu dodatočne zveladiť)


Nemožné?
Nuž... Kde je vôľa tam je cesta =p
Ale predsa len rada: Písať kedy sa dá! A ak nepíšete, dopredu premýšľajte, čo písať budete












1. novembra začíname!

Cesta vlakom Marekovi trvala takmer štyri hodiny, no aj napriek tomu bola pre neho vždy zážitkom. Sledoval, ako sa mení okolitá príroda. Jej farby. Často premýšľal nad tým, prečo už ľuďom nezáleží na tom, aby sa jej krása uchovala aj pre ďalšie generácie. Hoci nikdy nenašiel dostatočne dobrú príčinu, istým spôsobom ho to uspokojovalo a dodávalo mu to pocit, že jemu na tom ešte záleží.
Keď vystúpil z vlaku, na chvíľu zastal. Pozoroval ruch malej železničnej stanice jeho rodnej dediny. Čakal, či neuvidí niekoho známeho, aby nemusel ísť domov sám. Nikoho nezbadal. Rozhodol sa ísť krížom cez pole. Takto zvykol chodiť takmer každý týždeň. Vždy, keď bolo sucho. Pole rozdeľoval na polovicu neveľký potok, ponad ktorý bol postavený železný most.
Bola skorá jeseň, takže obilie ešte nebolo zožaté a vietor sa s ním pohrával. Slnko mu svietilo do očí, ale už pomaly zachádzalo za obzor, takže celkom jasne videl cieľ svojej cesty. Po chvíli chôdze vyšiel na asfaltku práve na mieste, kde sa stáčala doľava. Cesta viedla do dediny. No jeho zrak smeroval k malej pustatine, ktorú tvorilo asi dvadsať domov. Obklopovali koniec asfaltovej cesty, prechádzajúci v poľnú cestičku. Viedla na neďaleký kopec. Na jeho vrchole začínal les. Marek tam vždy rád chodieval, keď chcel byť sám. Občas tam aj písal básne. Bol doma. Posledný z domov na ľavej strane patril jeho rodičom. Vlastne teraz už len jeho mame. Potom, čo sa od nich otec odsťahoval k akejsi slečinke do Bratislavy, ostala na jeho výchovu sama. Iste ho už čakala s neskorým obedom, pričom vždy dbala na to, aby bol teplý. Hneď ako otvoril starú červenú bránu, privítal ho strážca domu. Bol to mladý vlčiak Nero, ktorého im daroval sused. Potom vošiel dnu. Na chodbe zložil ťažký batoh. Ani sa nestihol vyzuť a už ho vítala mama: “Ako bolo v škole?"
"Aaale, ako vždy. Celý týždeň som sa nezastavil. Veď vieš, škola, tréning, občas kamarátky a tak." Mama sa na Mareka nechápavo pozrela a opýtala:
"Kamarátky? Nemal, by si sa náhodou venovať Lucke ?"
"Vieš, keď ja vlastne ani neviem, ako to medzi nami je. Veď sme sa celé prázdniny ani nevideli."
"Tak potom, ťa bude určite zaujímať list, čo ti poslala."
"List..."
"Je v kuchyni na stole, ale najskôr sa najedz, kým je to teplé."
Vbehol do kuchyne. Na jedlo ani nepomyslel. Otvoril list a odišiel do svojej izby. Zvalil sa na starú drevenú posteľ a s veľkým nadšením začal čítať. S každým ďalším riadkom však to nadšenie opadávalo. Ku koncu sa mu do očí začali tlačiť slzy. Vraj... „Nechcem, aby si sa na mňa viazal. Veď nám spolu bolo tak krásne. Moja prvá a jediná láska." Spomenul si, ako sa raz v lese spolu zasnúbili: "Svedkovia sú nám stromy, a keď to niekto bude chcieť zrušiť, tak bude musieť podpáliť celý les!" Ani sa neprezliekol a bez slova vybehol von. Poľnou cestičkou pri dome vyšiel na kopec až k okraju lesa. Dnes vôbec nemal chuť niečo napísať. Sadol si do trávy, rukami si zakryl tvár a plakal.
Keď sa už trochu upokojil, pozrel sa na oblohu a všimol si stíhačku. Ako malý chlapec veľmi túžil byť pilotom. Dnes ho však tá stíhačka priviedla k úplne iným myšlienkam. Človek mu pripadal ako jej pilot: Tak blízko k slobode a predsa sa jej nemôže dotknúť. Je úplne sám. Aj keď tam hore niekoho stretne, tak nanajvýš prehodia pár slov cez vysielačku a viac nič. Po ich stretnutí ostanú len dva prekrížené biele pásy, ktoré sa po čase aj tak rozplynú. Ľahol si na trávu a snažil sa na nič nemyslieť. Ani nevedel, ako dlho tam ležal, no začal cítiť, že to aj tak ďalej nemá zmysel. Poutieral si slzy, postavil sa a až teraz si všimol, že sa zotmelo. Prišiel domov. Mama už spala. Jeho obľúbená kuracia polievka dávno vychladla. Zjedol ju a ľahol si spať.
Po víkende znova odišiel na internát. Nebol si istý, čo vlastne chce. Bol však presvedčený, že vie, čo chce Lucia. Hneď v pondelok zavolal kamarátke Martine: "Ahoj. Vieš čo? Mám dnes po škole čas... Nešla by si niekam von?" Martine sa Marek už dlhšie páčil, preto nebolo čo riešiť. Samozrejme ani len netušila o Marekovej láske. Spoznali sa len krátko po prázdninách a to už bol Marek predsa voľný. Hoci nie celkom oficiálne, ale teraz to už oficiálne je a rozhodol sa to aj využiť. Zakrátko spolu tí dvaja začali chodiť. Marek postupne nahrádzal staré pocity a začínal spoznávať svoju novú lásku.
Keď sa však klamlivý opar odparil, vyšlo slnko a v Marekovej duši zažiarilo jasnejšie, ako kedykoľvek predtým. Na jednej s prechádzok večerným mestom Mareka minula známa postava. Tvár si nestihol všimnúť, no tie nádherné kučeravé gaštanové vlasy by spoznal aj na kilometer. Chvíľu ostal nehybne stáť. Hlavou mu prebehlo tisíc myšlienok: "Nie, takto to nechcem. Nemôžem nechať tie dva prekrížené biele pásy len tak sa rozplynúť. No tiež nechcem, aby Martina trpela." Vtedy ho Tina prerušila: "Prečo stojíš, niečo sa stalo? Povedala som niečo zlé?" "Ale nie. Jasné, že nie. Nič sa nestalo. Poďme ďalej." V ten večer si uvedomil, že sa musí čo najskôr rozísť: Nie je pre mňa Tá pravá. Nemôžem si to ďalej nahovárať, lebo jej ublížim ešte viac.
Po rozchode ešte dlho hľadal odvahu, aby sa stretol s Luciou, alebo skôr odvahu, aby jej povedal, čo si myslí. Nakoniec to prišlo. Malá nenápadná kaviarnička v centre. Nebol tam takmer nik, kto by mohol počuť jeho aj tak nedokončený prejav o láske. Sedel oproti nej. Hľadel jej priamo do očí. Hlavou mu behali všetky tie nádherné spomienky. Rozhovor začali len zľahka: "Ako sa máš ? Čo je nové ? Máš niekoho?" Všetko bolo super až na poslednú otázku. Dostal odpoveď, ktorej sa najviac bál. Vôbec na ňu nebol pripravený. Znovu sa ho začal zmocňovať ten nepríjemný pocit beznádeje, aký prežíval, keď dočítal jej posledný list. Celý večer sa to snažil potlačiť, ale keď sa potom rozlúčili, mal chuť sa na všetko vykašľať. Ešte posledný raz sa za ňou obzrel. Ona už bola otočená dávno. Usmiala sa a zakývala. Vtedy si povedal, že urobí všetko preto, aby s ňou opäť mohol byť jedno telo a jedna duša.
Do ich najbližšieho stretka ubehlo niekoľko dní a v Marekovom prípade aj bezsenných nocí, kedy sa snažil prísť na to, ako jej všetko povedať. Bezvýsledne. Jediné, čo mal, bola hromada pochybností, ako to Lucia príjme. Keď ju však v ten deň zbadal, zabudol na všetko. Nedokázal vytvoriť jediný presvedčivý argument, preto ju v prvom momente objal a začal bozkávať. Lucia sa vôbec nebránila. Všimol si na oblohe stíhačku. Len sa bezstarostne usmial a pokračoval ďalej.

Bez tvojho hlasu
---------------------

Mohol si vybrať. Ostať a ďalej sa prizerať jej pomalému umieraniu, alebo zvoliť ľahšiu cestu a odísť, nechať všetko za sebou a začať odznovu. Už jej nedokázal pomôcť a to, čo kedysi vyzeralo ako nádherný sen sa pokrivilo a zmenilo v odpornú nočnú moru. Každý človek má obranný mechanizmus, pud sebazáchovy, ktorý ho núti chrániť sa a uniknúť nepríjemnostiam. Bola však jedna prekážka, kvôli ktorej tento odveký inštinkt nemohol poslúchnuť. Láska.

Miloval ju. Napriek tomu, že ona to už nevedela vyjadriť, bol si istý, že cíti rovnako. Všetko by bolo v poriadku, nebyť toho jediného strašidelného okamihu. Chvíľka nepozornosti. Chcela, aby ju pobozkal. Usmial sa a otočil sa k nej. Dve sekundy, počas ktorých nastalo peklo. Nestihol zabrzdiť a osemdesiat kilometrovou rýchlosťou narazil do starodávnej nákladnej dodávky. Nárazník, plech, sklo, život. Rozbilo sa všetko. Dva mesiace v umelom spánku. Keď prvý krát otvorila oči, stál pri nej. Nepoznala ho. Jej pohľad bol mŕtvy. Žena, ktorej daroval svoje srdce, zahynula v troskách auta a na nemocničnej posteli ležal len jej tieň.

„Poškodenie mozgu...“ strávila vyše šesť minút v stave klinickej smrti. „...Nedostatočné okysličenie,“ lekári ho na to upozorňovali už od začiatku. Deň čo deň sa modlil, aby to nebola pravda. Predstavoval si, že nech to bude akokoľvek ťažké, prijme nadchádzajúci osud a postará sa o ňu. Spraví všetko pre to, aby jej pomohol. Kedysi mu darovala jednoduchú striebornú retiazku s príveskom v tvare motýľa. Stratil ju pri havárii. Dlhé dni obchádzal obchody, aby našiel rovnakú. Nesmela cítiť žiadnu zmenu. Myslel si, že je pripravený na všetko, že to zvládne a nakoniec to bude v poriadku. Budúcnosť sa však ukázala ako krutý a temný výsmech jeho nádeji.

Už nehovorila. Pamätal si, že mala nádherný hlas. Miloval, keď mu šepkala sladké slová, spievala v dobrej nálade, či stonala pri explózii vášne. Už to nedokázala. Väčšinu dňa strávila v zvláštnom, letargickom stave pripútaná na lôžko. Ten jej pohľad... Bolo to príšerné, pozerať sa do prázdnoty jej očí. Zmizlo v nich to, čo bolo vždy také dôverné a známe. Nedokázal sa s tým zmieriť, nechcel. Snažil sa zo všetkých síl. Púšťal jej obľúbenú hudbu, rozprával jej dlhé príbehy, kŕmil ju, prezliekal a čistil posteľné prádlo. Šesť dlhých rokov. Snažil sa byť vždy pri nej. Vykašľal sa na prácu a priateľov. Jeho svet sa scvrkol na chladné steny ich domu a každodennú rutinu. Dosiahol len to, že sa občas dokázala sama posadiť. Zúfalstvo, akým ho začalo naplňovať jej prežívanie bolo nesmierne. Aj tak ju však nedokázal opustiť. Už dávno ju mohol zveriť do opatery špecializovaným ústavom, no nechcel. Nevedel si predstaviť byť bez nej. Láska ako prekliatie. Nikdy nad tým pocitom neuvažoval takýmto spôsobom. Bolo to niekedy uprostred jesene, keď sa konečne rozhodol.

Sedem hodín ráno. Je už dávno hore. Na raňajky si spravil rybaciu pomazánku a pre ňu ovocnú kašu. Nakŕmil ju a prezliekol ju do športovej súpravy. Auto bolo zaparkované pred domom. Niesol ju na rukách. Bola ľahká, doslova pierko. Usadil ju na predné sedadlo a upevnil bezpečnostný pás. Naštartoval. Miloval ju. Vedel, že niekde tam vnútri, za zakalenými očami, hlboko v srdci, to ona cíti tiež. Keď auto padalo z útesu, bozkával ju.

V tme
--------

Tajomstvá pomätenej mysle bývajú tie najdivnejšie. Predstavy blázna metajúceho sa v zvieracej kazajke, myšlienkové pochody schizofrenika utekajúceho pred neexistujúcou hrozbou či paranoidné vidiny duševne chorého samovraha. Hranicu medzi normálnym a abnormálnym určujú len pravidlá a zákony, ktoré vyhovujú spoločnosti a neohrozujú systém jej fungovania. Čo však definuje pomätenca nie je len jeho abnormalita a neschopnosť prispôsobiť sa normám. Šialenstvo môže mať mnoho podôb a ešte viac príčin. Práve tí, ktorí sa považujú za normálnych sa tak utkvelo držia toho, čo považujú za realitu, že čokoľvek narušujúce ich presvedčenie a predstavy ich môže priviesť k záhube. Na druhej strane šialenci sa nad rovnakou hrozbou ani len nepozastavia.

Doktor Ernheim ma dokázal vždy prekvapiť. Keď som si myslel, že som konečne odhadol jeho myšlienky, vyrukoval na mňa s niečím tak absurdným alebo bizarným, že mi to dokázalo aj vyraziť dych. Napriek svojmu veku to bol silný muž. Staromódne okuliare s obdĺžníkovým rámom, šedivé vlasy, pestovaná brada. Roky sa podpísali len na jeho postave, chodil viac zhrbene a občas sa sťažoval na bolesti kĺbov. Spoznal som ho na univerzite, kde viedol prednášky z histórie a archeológie. V tom čase som bol nadšený študent, ktorý hltal všetky informácie a zaspával nad hrubými zväzkami kníh písaných latinčinou. S doktorom som často viedol dlhé filozofické debaty a odborné dišputy. Mal iný prístup, ako ostatní vyučujúci uprednostňujúci neosobnú, čisto akademickú rétoriku. Neskôr, po skončení štúdia som sa zamestnal u istej archeologickej spoločnosti na východnej pologuli a doktora som na dlhý čas stratil z očí. O jeho prácu som sa však neprestal zaujímať. Pravidelne prispieval do viacerých odborných periodík a jeho články patrili medzi tie najkontroverznejšie. Nadšene som diskutoval s priateľmi a vždy som sa pokúšal podržať doktorove stanovisko. Priznávam, že to nebolo vždy ľahké. Doktor mal tendenciu prezentovať vo svojich článkoch veľmi osobný, sofistikovaný pohľad na otázky metafyziky, ktorý som si nikdy nemohol osvojiť ako svoj vlastný. Vtedy som ešte netušil, ako veľmi ten jeho pohľad zmení všetko, v čo som dovtedy veril.
„Jediný plamienok sviečky dokáže zahnať všetky tiene, no ani tá najčiernejšia tma nedokáže tú sviečku zhasnúť,“ tieto slová mi kedysi vravel môj otec, keď som ako dieťa nedokázal zaspať. Bál som sa tmy. Môj otec mi nechával vždy zapálenú sviečku. Bol to akýsi symbol, že sa mi nemôže nič stať a že je všetko v poriadku. Ľutujem, že jeho slovám dnes už nemôžem veriť.

Náhoda, či zákerný plán? Okolnosti stretnutia s doktorom by sa mohli považovať za všedné, no pri pohľade na to, čo všetko sa stalo, to nemôžem považovať za náhodu. Doktora Ernheima som stretol, keď som sa vracal z pohrebu mojej snúbenice. Bola svetlom a v mojich očiach anjelom. Miloval som ju chorou, nadpozemskou láskou. V tom čase som bol posadnutý myšlienkou na samovraždu. Pocit straty a psychickej bolesti bol nepredstaviteľný. Po celé dni som odmietal príjmať stravu a vôbec vychádzať z domu. Stretnutie s doktorom mi ale dalo niečo, čo som zúfalo potreboval. Nový zmysel života. Niečo, v čo som mohol veriť a čo mi udávalo ďalší smer, kade sa mám uberať. Pohľadom späť zisťujem, že možno by bolo lepšie, keby som si vybral samovraždu. To bezbožné rúhanie a blasfémia. Na prvý pohľad úplne nevinný a čestný úmysel, no v skutočnosti hrôza, ktorú dokáže stvoriť len niečo, skrývajúce sa v temných zákutiach chorej mysle. Ak by som spoznal príznaky skôr, keby som nebol zaslepený žiaľom a túžbou zbaviť sa ho... Všetko by bolo iné a možno by som nakoniec aj na ňu zabudol. Osud je však nevyspytateľný a jeho chodníčky často vedú do temných zákutí.

Doktor mal nápad. Bola to zvláštna vízia, ktorej sa venoval posledných pätnásť rokov svojho života. Keď mi to navrhol, myslel som si, že žartuje. Krutý a nevkusný vtip na účet trúchliaceho chudáka. O to väčšie však bolo moje zdesenie a prekvapenie, keď som si uvedomil, že to myslí absolútne vážne. Pýtal som sa ho, ako, ako to chce uskutočniť? Pýtal som sa ho, či sa zbláznil, či dnes nekonzumoval príliš veľa alkoholu. Zamietol všetky moje pochybnosti, keď z koženej aktovky vybral tú vec. Bolo to niečo, čo som ešte nikdy nevidel a nedokázal som to pomenovať. Ernheim zhasol svetlo a ja som pochopil dve veci. Doktor je šialený. Je šialený, no ak existuje čo len nepatrná možnosť, že by mohol mať pravdu, musím to skúsiť.

Po západe slnka sme sa vybrali na cintorín. Všemohúci stvoriteľ, odpusť mi. Bol som tak hlúpy a tak zaslepený žiaľom. Je neskoro ľutovať a chcieť niečo zmeniť. Nikdy by som sa neprepadol do tohto prekliatia, z ktorého niet návratu. Nesedel by som teraz spútaný v kazajke a zatvorený v úzkej, klaustrofobicky malej izbe sanatória. Ernheim, mal som ti povedať NIE. Mal som ti povedať, že si šialený, že je to zvrátené a odporné! Ja blázon som ti však podal ruku a pomohol ti vykopať jej telo! Keď si položil tú vec na jej čelo a stlmil svetlo baterky, prisahám, šepkalo to! Ten hlas v tme ale nepatril jej a ty si to vedel. Oklamal si ma! Sedím v kúte tejto cely a čakám. Čakám, kedy ošetrovatelia zhasnú svetlo a všetko, čo ten hlas v tme vravel, mi aj spraví.

Myslím, že padám
dole najhlbšou priepasťou
mojej nevyrovnanej mysle.
Pomôž mi,
trpím.
Každým dňom
stále viac.
Bolestivo
zvedená
na studenej podlahe
odhodená
zahanbená
zoslabnutá
do poslednej bunky
skrehnutá.

V jemnom delíriu
vnútorne
kričím.
Počuješ ma?
Klamlivá ilúzia
tvojho dychu
na mojom chladnom ramene.
Prázdno.
Len tlkot môjho
neopartným zaobchádzaním pokazeného
nalomeného srdca.
Prečo?
Každý pohyb znamená bolesť,
bolesť
kŕč
každý kŕč mykne mojou
zbytočne krásnou
zbytočne zranenou
zbytočnou telesnou schránkou.
Len sa nehýbať.
Len dýchať.
A hlavne pomaly.

Zámotok z najjemnejšieho hodvábu
na palci pravej ruky
na ruke
prsiach
bruchu
ľavom stehne
až ku krku
na pery
oči
nos
pomôž mi!
nedýcham.

V budúcnosti
mi oči otvorí trhlina
prepúšťajúca lúč
slnka
jasného ako nikdy.
Bolesť
pominula.
Rezné rany,
zahojené.
Len úzke jazvičky
pripomínajú dávnu minulosť.
Ako dávnu?
Kde som a koľko je hodín?
Kto vie..
a komu na tom vlastne záleží..

Zdvíham sa
na kolená
na mäkkú trávu.
Teplo.
Slza.
Len jediná slaná kvapka
z kútika môjho oka.
Žijem.
Skláňam hlavu a rozprestieram
motýlie krídla..

..ešte sa naučiť lietať