Ranná káva, ktorá svojou arómou nachvíľu stmila chlad murovaných stien a kovaných mreží, ho výnimočne potešila o niečo viac ako meditácia venovaná Podnebesiu. Milan si už dávnejšie objednal do svojej cely čínsky taoistický text od LAO-C Tao Te ťing. Po každodennom budíčku o pol siedmej si v ňom približne 20 minút listoval a uvažoval o tom, ako môže niečo plynúť samé zo seba. V rozvažovaní sa takmer vždy odklonil od pôvodného zámeru a myšlienky sa mu ustálili na pláne udržať rytmiku nového dňa. Pri tejto činnosti sa nakláňal z postele a navracal späť. Vyzeral značne znepokojený. Milan nemal veľa možností, za celý svoj život podľa slov dozorcov nevidel svet mimo svojej cely, aj keď jemu sa v noci za času na čas objavili v sne matné spomienky na detstvo. Sny boli chaotické a bez epiky, ale isté kontúry v nich pozoroval detsky dychtivými očami. To ho presvedčovalo o tom, že nemôže plne dôverovať ani dozorcom, ktorí boli k nemu z celého väzenského personálu najmilší. Najväčší problém mával s advokátom a väzenským kňazom. Navštevovali ho v pravidelných intervaloch a tesne po sebe, približne raz do týždňa bez ohlásenia. Podľa rytmov chôdze však vždy vedel presne identifikovať tieto vynútené vizity. Advokátov krok bol pomalší, stoickejší a riadenejší, zatiaľ čo kňazova chôdza bola uponáhľaná s nestálymi dĺžkami krokov. Na tieto signály Milan promptne zareagoval prerušením vykonávanej činnosti. Zvyčajne ňou bolo oblizovanie obálok, ktoré mal pripravené na rozposlanie inému väzňovi na oddelení pre páchateľov nenásilných trestných činov. Do obálok vkladal svoje komentáre k textu Tao Te ťing, ktorých písanie pohlcovalo zväčša polovicu bežného dňa. Vzhľadom k poruche pozornosti, konštatovanej väzenských psychiatrom, si deň príchodu neželaných navštevovateľov musel s veľkou námahou rozvrhnúť na fázy mechanickej a tvorivej činnosti. Prerušenie písania by značne skomplikovalo jeho úsilie držať sa zmysluplného celku. Tak sa v cele vynoril rituál vykonávaný s presnosťou jedného dňa: Milan z ničoho nič prestane oblizovať obálky a následne do cely vstupuje advokát alebo väzenský kňaz. Rozhovory s advokátom mu boli akosi milšie. Zväčša sa dozvedel, že sa na dĺžke jeho trestu nedá zatiaľ nič zmeniť, pokiaľ sa presnejšie nevyjasnia určité poľahčujúce okolnosti. Jednou z týchto okolností je aj Milanove priznanie si viny, prihlásenie sa k celej zodpovednosti za vykonaný skutok. Milan však márne hľadá s advokátom v tejto veci spoločné slovo: ani len netuší, z akého dôvodu sa nachádza v cele, nepozná genézu svojho prípadu. Nevidel život mimo svojich štyroch stien, nemá motiváciu snažiť sa o nejakú zásadnejšiu zmenu. Verí v svoj harmonogram, ktorého občasné presmerovanie je jediným rozptýlením, ale aj nutným symptómom jeho patologickej predispozície (získanej zrejme v detstve, pozn. autora). Rozhovor s advokátom je preto pre Milana aj trochu nepríjemným, nerozumie mu, aj keď sa veľmi snaží dohodnúť sa. Advokát Milana upokojí. Vysvetlí mu, že stále existuje potenciál na konštruktívne zosnovanie argumentov pri obhajobe. Milan však advokátovmu úsudku neverí, má pocit, že sa týždeň čo týždeň nedozvedá nič nového a takto je to napokon asi správne. Omnoho väčšie ťažkosti mu spôsobuje väzenský kňaz, ktorému sa nepozdáva písanie komentárov k textu Tao Te ťing a pripisuje tejto aktivite šamanský význam. Väzenský kňaz ho chce presvedčiť o sile vlastného svedomia a donútiť ho konfrontovať zmysel vlastného života s udržiavanými pocitmi viny a zodpovednosti za ňu. A takto sa tieto návštevy, písania komentárov, oblizovanie obálok, občasné nakuknutie dozorcov, mätúce sny o svojom pôvode, recyklujú deň čo deň a týždeň čo týždeň do sebestačného samopohybu.
Až jedného dňa Milan vstáva z postele a uvedomí si, že dokončil komentár k poslednej stati Tao Te ťing. Dooblizuje obálky a vhodí do nich zvyšné texty. Premýšľa. Hľadá inšpiráciu pre ďalšiu činnosť. Väzenský kňaz ho už nebude až tak vehementne karhať, advokát ho však bude nútiť k sústredeniu sa na poľahčujúce okolnosti. Milan sa začne prudko smiať, pričom prudký smiech zakrátko vystriedajú slzy v očiach. Pri cele sa zastaví dozorca a po krátkom pozorovaní Milanovho správania rýchlo zavolá väzenského psychiatra. Povolaná osoba, zdá sa, prichádza k odsúdencovi príliš neskoro. Okienko je bezo zmeny uzamknuté, avšak cela je úplne prázdna a rozvoniava kávou. Vonku horúčkovito štekajú psy a hmla sa zráža v pevné skupenstvo. Ako píše veľký LAO-C:
„A tak teda
naozajstný Človek
koná bez toho, aby sa na to upínal,
úspešne završuje bez toho,
aby pri tom zotrvával
a svoju výnimočnosť si nepraje vystavovať na obdiv!“