Mechanický mozog

Smrť a med
1

Nemať zmysel je fajn!
Bolo tam veľa Nemcov. Bolo tam príliš veľa Nemcov. Cítil som sa tak sám. Ja som tam sám aj bol. Bol som na stretnutí členov združenia Pružné Telesá. Toto združenie vlastne nekonalo nič čo by ma nejak napĺňalo. Proste som nemal čo robiť a tak som tu prišiel a pomyslel som si, že keď som už tu tak sa aj vyseriem. Tak som začal hľadať záchody a celkom rýchlo som ich už aj našiel. Nikto tam nebol a tak som sa kľudne vysral. Medzitým tam v hlavnej miestnosti začal niekto hovoriť. Hovoril niečo také ako, že musím radikálne zmeniť svoj život. Celkom zaujímavo rozprával a tak som dokončil a išiel tam. No potom sa to zvrtlo na to, že som špina a prach a on je zameták. Ja som sa spýtal: „Ako mám vedieť, že ja nie som zameták a ty špina?“
O chvíľu som už bol doma. Chvíľu som si myslel, že ma znásilnia a zjedia, ale nestalo sa tak. Doma som len niečo zjedol a išiel znova von. Rozmýšľal som o tom prečo niektorí ľudia majú potrebu vládnuť iným ľuďom. Mne sa to zdá odporné, pretože by sa mal každý starať o seba. A všetkým tím ľuďom ide aj tak len o to čo najviac sa nabaliť. Sú to hlupáci. Hlupáci čo by v žiadnom prípade nešli autobusom a keby aj hej, tak hneď niekoho vyhodia z jeho nahriatej sedačky a sadnú si tam oni. Oni, ktorí sa tak chcú starať o iných ľudí. Neznášam ľudí ktorí za každú cenu musia o niečom rozhodovať a ich rozhodnutia musia byť podľa nich stopercentne správne. Možno iba ak povie niečo nejaká druhá osoba ktorú chce tá prvá pomrdať. Takýto ľudia keď rozprávajú nedajú si skočiť do reči a hovoria to strašne vážne. A keď sa im chudáčikom náhodou ukrivdí, napríklad ak im niekto povie, že má iq 43 a on má iq 42,9989484513848799978413216874589768513215869769484687987685648999789546531659788451468794561468979464168984123615556464681586161894 tak to je hotová katastrofa. A nedá sa proti tomu takmer nič robiť. Mohol by som ich všetkých vyzabíjať ale čo by si potom o mne pomysleli? Asi by to nebolo dobré. A ani to nechcem spraviť. Prečo o tom vlastne rozmýšľam? To kvôli tým hlupákom. Ale v podstate nikto za to nemôže. Za všetko by sa dal obviniť Boh ale to by sa nemalo. Proste nie. Za to, aký tí ľudia sú, môžu ich prehnane veriaci rodičia. Každú nedeľu musia chodiť do kostola a keď náhodou ich deti odporujú tak im tí rodičia povedia, že majú slobodnú vôľu síce, ale oni tomu ešte nechápu a preto aj tak idú do kostola. Je to hlúpe. Každý by mal veriť v to čo on chce. Najlepšie je veriť sebe. Iba sebe. Nikomu inému sa podľa mňa veriť nedá. Lebo ľudia, ktorým veríme väčšinou veria iným ľuďom a celé je to o tom, že vy tým svojím hovoríte veci ktoré by ste iným nepovedali a oni zase tie veci povedali tým svojím. Je to strašné. I keď mám rád ukecaných ľudí, pretože sám som dosť ukecaný, niekedy si to situácia proste vyžaduje aby sme boli ticho. Niekto týmto chvíľam vraví trápne ticho. No mne sa to tak vôbec nezdá. Je dobré keď človek aj občas premýšľa nad tým čo povie. No keď sa priveľmi snaží, rozpráva už potom iba samé blbosti.
Keď som vyšiel z domu pocítil som chlad vonkajška. Bol ešte len začiatok novembra no bola už dosť silná zima. No tak som vykročil doľava. Ešte som nevedel kam pôjdem. No po chvíli som sa rozhodol, že pôjdem ku jednej kamarátke, prezývali sme ju “leninova ľavá noha“ a ktovie prečo. Proste som tam išiel a pomyslel som si, že si trochu zabubnujeme pretože má doma také africké bubny. A ktovie čo potom. Keď som prišiel ku bráne a zazvonil som a chvíľu som počkal či sa niekto neozve.


Nikto sa neozýval. Vzdal som to a vybral som sa do mesta. Povedal som si, že pôjdem do nejakého baru a trochu sa zabavím. Cestou som rozmýšľal načo sú vlastne dobré eskalátori. A zaujímalo ma prečo nevysmiali toho kto to vymyslel. Chodiace schody. O chvíľu budú aj chodiace chodníky a chodiace koberce a chodiace umývadla aby sme sa mohli v pokoji ničím nerušený postarať o svoju vekom zničenú pleť. A dokonca chodiace topánky. Tak ako ľudia časom zabúdajú na seba dostanú absťák a spomenú si. Takže by nič také nemalo nastať. Ináč by sa ľudia rodili so zakrpatenými nohami a rukami. A to by sa Bohu určite nepáčilo. Ale možno hej. Ja to neviem posúdiť v Bohu sa vôbec nevyznám. Boh musí mať fakt silné nervy, keď sa na neho denno denne obracajú milióny ľudí aby boli zdravý a aby boli zdravý aj ich príbuzný a blízky priatelia. Je to tak. A on nespraví nič. Dá sa to prirovnať k nám a muchám. Muchy okolo nás stále letia a dokonca ani nehovoria a my sa ich aj tak snažime zahnať preč alebo ich zabiť. Lenže problém je v tom, že my sme muchy nestvorili a nevieme predpokladať ich konanie. Ale Boh bol určite na nás pripravený. A dosť sa asi baví. Ja uvažujem o takýchto veciach a to som ešte prešiel asi len štvrťku cesty. Začal som sa pozerať ľuďom do tváre a podľa toho ako sa tvárili som sa snažil uhádnuť, aký mali asi deň. Mal som pocit, že mi to nešlo. Nenapadalo ma nič originálne a tak som si pomyslel, že ani tí ľudia nie sú originálny a žijú úplne obyčajným životom. Nudným. Potom som si začal predstavovať ako by asi môj život vyzeral práve teraz keby som niektoré veci robil inak. Nebolo to ľahké. Všetko som si predstavoval oveľa lepšie i keď som už dosť spokojný so svojím životom. Asi každý človek si vie predstaviť svoj život lepšie.
Došiel som do baru a hneď som tam zbadal nejakých svojích kamarátov. Zavesil som si kabát na vešiak a prišiel som k nim. Zrejme sa dobre bavili. Bola tam i leninova ľavá noha a tak som prišiel ku nej a začal som sa s ňou rozprávať.
„Ahoj“, povedal som.
„Ahoj, vonku je zima čo? Ako si vedel, že sme tu? Chcela som ti zavolať ale mal si vypnutý mobil.“
„No hej.“
„Nepotkol si sa cestou sem?“
„Ani nie.“
Potom vybrala z vrecka tri malé farebné vrecúška. Bolo tam modré, červené a zelené. Ja som si vybral červené. Červenú mám rad. Prečo nie? Ona si vybrala modré a zelené dala inej kamarátke. Rozsypali sme ich na stôl a zošňupali. Neviem prečo som to začal robiť. Ani som necítil, že práve dnes takéto niečo potrebujem. Začínalo to veľmi pomaly. Na začiatku mi to ani nič nerobilo. Pomaly sa mi otvárala myseľ a ja som vymyslel zatiaľ nevymyslené, videl zatiaľ nevidené, počul neslýchané. Oprel som sa do kresla a oná kamarátka so mnou začala konverzovať.
„Myslíš, že Boh má rád aj teba?“
„Noo...“
„A mňa?“
„Boh má rád všetko. Boh je ale dosť nudný. Radšej by som sa zaoberal fraktúrami. Len nie v nedeľu.“ V skutočnosti sa mi ešte vôbec nič nestalo a tak som začal predstierať, že mám hlboké myšlienky ktoré su podmienené použitím prášku. Ale zrejme to zapôsobilo na tie dievčatá pretože oni vedeli, že na začiatku je len veľké buch, potom chvíľu nič a potom sa to o chvíľu začne. A mysleli si o mne, že som zaujímavý a aj mi to povedali.
„Ty si zaujímavý.“
Potom mi povedali nech si zavriem oči. Aspoň na chvíľu. Na tak dlho ako vydržím. Zavrel som oči a v tej chvíli som videl hudbu cez zatvorené oči. Bola to úžasná hudba. „Milujem hudbu.“ povedal som nahlas. Zrazu som cítil, že si na mňa niekto sadol. Bola to Sofia, ľavá noha, naklonila sa ku mojej hlave svojou a povedala mi nech mám ešte chvíľu zatvorené oči. Ešte chvíľu. Ešte chvíľu. Ešte chvíľku. Mne sa ich aj tak nechcelo otvoriť. Bolo to úžasné.
„Otvor už oči, zlatko.“ povedala Sofia a ja som ich otvoril. Videl som seba. Sofia bola ja všade som bol ja. Zrazu som sám seba pobozkal. Bol to dobrý bozk. Všetky farby boli trochu tmavšie, ale to len kvôli tomu, že som mal dlho zatvorené oči. A tak som začal rozprávať.
„Nemyslel som si, vlastne ja si nikdy nič nemyslím, ja len vnímam okolie a ono vníma na mňa a potom so mnou vyvádza také veci, že to nevie pochopiť ani medveď v lese, ktorý to práve teraz zasúva do nejakého náhodného okoloidúceho, ktorý išiel vlastne na koni, na veľkom čiernom koni.“
„Aký veľký bol ten kôn? hh.“ prerušil ma akýsi chlapec, ktorý mal vyrážky po celej tvári.
„Bol taký veľký, že keď otvoril ústa tak hltal oblohu. A náhodou raz zhltol aj tvoju matku keď lietala v oblakoch a potom po istom čase ju vysral a ona padala dlho z tej veľkej výšky, že ťa tam stihla porodiť. A ty si tu teraz na to aby si sa dozvedel o tom viac. No ja ti viac nepoviem! Necítim sa tak. Proste to bude...“ chvíľu som sedel s otvorenými ústami a priblblo sa usmieval. Bolo mi teplo. A ešte na mne sedela tá Sofia, tak som ju pobozkal. Znova a znova. No netrvalo to dlho. Potom to už ona nechcela. Tak len tak sedela a usmievala sa na mňa.
„Smrť!“ povedal som zrazu a začali sa smiať.
„Voda!“ povedal iný a hneď za ním ďalší hovorili slová, ktoré som nevnímal pretože som znova bozkával to dievča. A bol som na rade.
„Poďme!“ a išli sme. Išli sme okolo takej jednej dosť zdemolovanej budovy. Ja som zastal pod lampou a pozeral som sa rovno na ňu.
„Pozrite!“ povedal som a ukázal na Sofiinu kamarátku. Sofia mi povedala, že tu je ilegálne a že je z Ruska a, že nikomu nechýba ale ona ju má rada a, že je to fajn kamarátka.
„Ja Boh svojích nebies rozhodol som, s tebou si teraz každý jeden z nás užije v tej budove a ty teraz nič proti tomu nebudeš mať. Je?“
„Je!“ a usmiala sa. Povedal som, že chcem ísť posledný. No zrejme som mal príliš dlho zatvorené oči. Zobral som celkom peknú tyč dlhú asi ako moja vystretá ruka. A rozmlátil som tej suke hlavu. Nekričala. Odniesol som ju do podzemia tej budovy a tam som ju hodil do jedného kanála ktorý tam bol. Zapálil som jej šaty a hodil ich ku nej. Aj tak som vedel, že nezhorí tak, žeby z nej nezostal ani zub. No pomaly sa tam začal šíriť čudný zápach. Bola to zrejme chyba. Uvažoval som či neskočím ku nej. Nie. Ešte chvíľu som tam stál a potom som išiel naspäť hore a zasypal som pieskom krvavé škvrny na zemi. Pýtal som sa sám seba ako to mohla vydržať v takej zime.
Chcel som ísť ku Sofii no najprv som zašiel domov. Odrazu boli moje myšlienky strašne zmätené a chaotické. Chcel som aby to telo našli čo najskôr. Mal som dokonca pocit, že ona ešte žije. Možno.
Doma som sa išiel napiť vody no predtým som nahlas povedal: „S touto vodou spláchnem aj teba, Sofiina kamarátka!“
Celkom to pomohlo. Mal by to spraviť každý kto spácha niečo podobné. Alebo by to radšej nemal spáchať. Do riti. Spomenul som si ako som rozmýšľal o tom ako nikoho nikdy nezabijem. Ani muchu! A aha ako som dopadol. Proste nad tým nemôžem rozmýšľať. Raz sa aj tak prekecnem a znova to začne. Nedá sa to už vrátiť. Aj tak ju nikto nemal rád. Idem ku Sofii. Ona to pochopí. Nepochopí.
Išiel som znova peši. Potreboval som mať hlavu na čerstvom vzduchu. Keby len tá kunda bola doma. Veď to mohol byť celkom fajn večer. I keď som si o sebe myslel, že som flegmitak toto ma dosť rozrušilo. To by rozrušilo každého. Hocikoho. Ale niekto iný by s tým niečo začal robiť. No ja som flegmatik, takže na to zabudnem. Hlavne, že sme zdraví! V duchu som sa smial. Bolo to smiešne. Som vtipný. Možnože len pre seba. Ale to stačí. Som príliš rozrušený, musím sa ukľudniť. Aj vojaci zabíjajú ľudí. Aj zvieratá zabíjajú ľudí. Som teda zviera? Ale aj ľudia zabíjajú zvieratá. Aj železnými tyčami. Tyč!
„Do pihhhkurvahhmm...eeeerrrgh! Ja som ju tam nechal!“
Predýchal som to a povedal som si, že potom sa tam vrátim a niečo s tou tyčou spravím. Zafarbím ju a predám. Alebo ju niekde len tak zahodím. Mám ešte doma kúsok základnej farby z čias keď som farbil zábradlie na balkóne. Prečo vlastne idem ku Sofii? Len tak na návštevu. Zazvonil som a chvíľu som čakal. Asi som ju zobudil. Ktovie koľko je hodín. Mobil mám ešte stále doma a baterka je vybitá. Ale začalo sa už rozvidnievať.
„Kto je tam?“ opýtala sa a zívla si.
„To som ja, Sofia. Môžem prísť hore?“
„Jasné poď.“ a znova si zívla. Prišiel som hore a áno som si nedal dole kabát.
„Ahoj zlatko, zostaneš chvíľu? Môžem niečo uvariť, alebo tak. Ako sa máš?“
„Fajn. Ale som tu len na chvíľu.“
„Musíš ešte niekde ísť?“ spýtala sa a sadla si ku mne na gauč.
„Hej.“
„Fakt nemám nič uvariť? Ani napiť sa nechceš?“
„Nie.“
Ach ženy. Vkuse sa starajú. Chvíľu sme iba tak mlčali a ona sa na mňa pozerala a smiala sa. A zrazu sa zaškerila a zatvárila, povedal by som urazene.
„Však si s Anetou nič nerobil...však ľúbiš iba mňa...hej? Zlatko.“
„Nie, nechal som ju tak nech odíde.“
„A ľúbiš ma?“
„Nie!“
Ona sa zasmiala a začala sa naťahovať a zívla si. Je celkom pekná pomyslel som si. Je to fajn človek.
„Ozaj a kde je?“
„Zmizla.“


Stádo nieje vždy tá najlepšia alternatíva
Nemusíme chodiť do školy! To vždy vraveli učitelia keď som chodil do školy. A vraveli, že môžem hocikedy odísť. Ale nemohol som v podstate ísť nikde. Teda mohol ale myslím, že ste ma pochopili všetci. Hej aj ty! Len raz v živote som videl pôrod. A bolo to strašné. Bola to nejaká cigánka a išla rodiť práve v parku. Nikto kto išiel okolo jej nechcel pomôcť. Ja som sa na to len tak pozeral, pretože som sedel na lavičke a nechcel som vstať. Bol som príliš unavený. Zrazu si kľakla na zem a začala sa vyzliekať. Keby som nemal vybitú baterku na telefóne tak by som zavolal nejakú pomoc. Ale ja som mal. Boh to tak chcel. Možno pôjdem do pekla. A možno po smrti pôjdeme tam kam my chceme, pretože Boh to zariadil tak, že my si myslíme, že je peklo, nebo a ešte niečo medzi tým. Ja si myslím, že pôjdeme tam, kam my chceme. Myslím, že sme stvorený sami sebou pretože sme to chceli. Zrazu tá žena začala kričať a začalo z nej vyliezať dieťa. Jeden ujo, ktorý bol nablízku sa vyvracal do koša na psie hovná. Proti gustu žiaden dišputát. Niekde som to proste počul, ale neviem čo to znamená, ale zdalo sa mi to vhodné pre túto situáciu. Vstal som stamaď a išiel preč. Zdalo sa mi to až príliš nechutné, ale nie až také neprirodzené. Mal by som asi odísť do iného mesta. Necítim sa tu bezpečne. Asi pôjdem. Ale kam neviem. Proste vezmem auto a niekde už snáď zastavím. Pôjdem domov. Nebolo to až tak ďaleko. Cestou som zbadal jedneho chlapíka. Čo asi muselo donútiť chlapíka bežať o siedmej ráno vonku v krátkom rukáve. Nič ma nenapadalo! Dnes je nudné ráno. Nič také sa nedeje. Nič ma nenapadá. Tak som si predstavil čo by som asi zahral, keby mi niekto priložil revolver k hlave a dal mi harfu a prinútil ma hrať najlepšie ako viem. Možno by to bolo také geniálne a pekné, že by sa zastrelil on sám. Urobil si z hlavy niečo prirovnateľne niečomu inému. Všade okolo neho z neho striekala krv. Utvoril okolo seba krvavý kruh. Vyzeralo to celkom komicky keď tak ležal, na zemi s polkou hlavy. Bola tam taká pekná biela dlážka a on ju ešte krajšie zafarbil svojou bordovou krvou. A ja by som ďalej hral na harfe. Všetko okolo by bolo biele. Cítim sa tam ako v nebi. V mojom vlastnom nebi. Krv by sa množila a pomaly by sa tiahla po celej dlážke a stená a všetko okolo by zrazu nabralo väčšiu dramatickosť. A ja by som si hral ďalej. Pesničku s témou kvinty Es B. Potom išla dolu vysokými schodmi jedna z najkrajších žien aké som kedy videl. No na jednom z nepárnych schodov bol rozliaty sirup a ona sa na ňom pošmykla a spadla. Kotúľala sa po schodoch. Odierala svoje nádhérné telo. Čím dlhšie sa kotúľala tým viac z neho ubúdalo. Zahral som po všetkých strunách a struny pukli. Vstal som a vyskočil a zhodil svetlo. Svetlo som zničil vybratím žiaroviek. Žiarovky som pozbieral všetky a pozapichoval som ich do toho dievčaťa. To svetlo bolo nádherné.

Stál som na parkovisku pred svojím blokom a rozmýšľal som o tom prečo nemám auto keď som ním chcel odísť. Niekedy si priveľmi verím. Mal by som nad sebou pouvažovať a spraviť zo sebou niečo. Pôjdem dnu. A tak som išiel. Vyzliekol som sa a ľahol som si do postele. V tej chvíli som si povedal, že ešte nepôjdem. Mám čas. Nič sa nemôže stať. Všetko je v poriadku. Bolo mi zrazu v tej posteli samému smutno. Rozmýšľal som o tom čo mi povedala Sofia. Je to fajn priateľka. A možnože ju aj milujem. Čo ja viem. To by som možno vedel. A tak som zaspal. Zobudil som sa. No to čo som uvidel, sa mi vôbec nepáčilo. Moje vlastné obrazy boli zničené, na pohovke sedeli dvaja neznámi muži, spomenul som si, že už nemám čo jesť, trebalo mi srať! Spýtal som sa predsa len prvý, ale mne samému bolo čudné, že mi až tak nevadilo, že tak sedia. Nechodí ku mne veľa ľudí.
„Neviete koľko je hodín?“
„Dve. Nevieš kde je to dievča, ktoré sme včera znásilnili?“
„Asi nie. Prečo?“ Asi nie je podľa mňa menšia lož ako nie. Pomaly mi žačalo dochádzať kto to je. Ale prečo ju hľadali to som naozaj nevedel. Možno sa im to príliš páčilo.
„Ale len tak. Maj sa.“ A odišli. Malo by sa to trochu spomaliť. Na chvíľu som zaspal a už sú tu cudzí chlapíci v mojej izbe. Žijem príliš akčným životom. Ale asi si za to môžem sám. Hlúpe prášky. Toľko vecí by som chcel robiť. Musím si nájsť prácu ak chcem zostať v tomto meste. Ešte raz sa mi stane niečo takéto a vypadnem. A už sa nevrátim. A zoberiem so sebou aj Sofiu. Ale kde si nájdem zamestnanie? Proste si kúpim noviny a pozriem si inzeráty. Možno sa tam nájde aj niečo pre mňa. Išiel som sa vysrať. Potom som sa obliekol vzal svoje posledné peniaze a šiel von z bytu.
„Kristepane!“ Nebolo to také šokujúce ako znechucujúce. Čo sú to za ľudia, ktorí musia človeku úplne vylomiť dvere aby sa mohli spýtať na jednu blbú suku! Tak som teda zišiel po schodoch a išiel som rovno do obchodu. Kúpil som si kukuričný krájaný chlieb a nejakú salámu. Krájaný chlieb som si kupoval preto, pretože som doma nemal ani jeden nôž. Predavačka mala fakt dobrú postavičku. Ale až tak som sa o to nezaujímal. Mne sa prevŕtavalo hlavou niečo iné. Čo ak mi raz dôjde toaletný papier a ja nebudem mať dosť peňazí aby som si ho kúpil. Pýtať si ho od susedov by nebolo práve najdistingvovanejšie. Vážne som sa toho bál. O dôvod viac aby som si našiel prácu. Tak som teda vyšiel vonku a išiel do stánku kúpiť si nejaké noviny kde by som si mohol nájsť prácu.
„Dobrý deň.“
„Hej. Nejaké noviny s ponukami práce máte?“
„Hej.“
„Tak jedne mi budú stačiť.“
„Hej, nemáme!“
„Chhhm!“
„Chodte preč.“
„Vy choďte preč.“ Čubka jedna stará. Tak som išiel domov, najedol sa a rozmýšľal o toaletnom papieri a zániku sveta. Ktovie ako to asi bude. Možno sa to nikdy neskončí.

Tvrdý mäkkýš!
Tak som rozmýšľal. Keď som bol mladý strašne veľa som rozmýšľal. Rozmýšľal som o zmysle života. Načo to vlastne všetko je. A prečo. A prišiel som iba na to, že tento život je na to aby som prišiel na to o čom to vlastne je a teda som neprišiel na nič. Bol som často v hlbokých depresiách, ktoré boli spôsobené odmietaním mňa a to vo všetkých podobách. A v takýchto stavoch ste donútený sami sebou rozmýšľať o hlbokých veciach, ktoré vlastne ani nie sú hlboké. Sú to len hlúposti. Hlúposti, ktoré skrývam iba v svojej hlave. Rozmýšľal som i o ľuďoch. Sú hlúpy. Všetko robia tak obyčajne a stále tak isto. Som rád, že som tak nedopadol. Znie to namyslene ale tak to niekedy proste musí znieť. Nikto môj názor nezmení. Je ťažké spoznať výnimočného človeka. Je ťažké takého nájsť. No aj tak sa mi zdalo, že som takých spoznal dosť. No je to ťažké hneď vedieť.
Proste si treba predstaviť, že človek s ktorým sa rozprávate je vy a tak sa k nemu správať. Asi tak ako by ste sa správali ku sebe. Spoznáte tak rýchlo nielen seba ale aj zaujímavých ľudí. To je výhoda uvedomenia si seba. Aspoň podľa mňa. Podľa vás nie. Spomínanie je fajn. No často bolí. Nie je dobré spomínať sám. Ľahko sa potom dostanete do depresie. Alebo v inom prípade vás to doženie k samovražde. Často som spomínal na dievča ktoré som ľúbil. Bola to jediná vec na ktorej my vtedy záležalo. Teraz už si začínam vážiť aj seba. Zaľúbil som sa do nej asi dosť rýchlo. Už si na to až tak dobre nepamätám. Ale ja ju milujem ešte aj teraz. Neviem či to bolo vtedy veľmi alebo málo ale asi som to nejak pokašľal. Trvalo to 12,35554681385488654156688975135766687 roka. Potom sa vydala. Dosť ma to vtedy dostalo. To bolo moje zatiaľ najhoršie obdobie môjho života. Trpel som! Pokúsil som sa päťkrát spáchať samovraždu za jeden rok. No potom som to vzdal. Bral som to celkom vtipne. Povedal som si, že už keď zomriem tak nech to má štýl. Prvýkrát to bolo na koľajniciach po ktorých mal zachvíľu prejsť vlak. Dal som si na hlavu prilbu a rozbehol sa do tunela. Už som bol v tuneli a počul som vlak. Rozbehol som sa dvakrát rýchlejšie. No vlak ma iba zrazil k zemi a prešiel nado mnou. Našťastie ma nikto neosral. Potom som skočil z piateho poschodia. Celý som sa dolámal no prežil som to. Potom som zobral bicykel a pásku na oči. Viac som ja rozbil to auto, ktoré do mňa vrazilo ako ono mňa. Potom som držal diétu. Sedem dní som nič nejedol ani nepil a ani som nespal. Potom som sa cítil trochu unavený. Tak som si ľahol do postele a povedal som si „Zbohom drahá!“ Zaspal som rýchlo. No zobudil som sa v nemocnici a prvé na čo som pomyslel bolo: „Som nesmrteľný. Do piče!“ A potom som si povedal, že na to idem zle. Ale ešte medzitým som rozmýšľal prečo vlastne? Tak som si povedal, že kvôli nezmyslu môjho života! Proste nemal zmysel. Neviem to asi dosť pekne opísať slovami. Bol som TOTÁLNE na dne! Tak prišiel piaty naozajstný pokus. Na ktorý som sa dosť dlho pripravoval. Zohnal som revolver a jeden náboj. Bol špeciálne upravený aby som sa ním mohol zabiť. Aspoň tak mi to vysvetľoval ten kto mi to dával. Strčil som si revolver do úst, odistil zbraň a nestrelil. Rozplakal som sa. A potom ma napadlo, že zabijem jej manžela. Ale veď on za nič nemohol. Ale keď už mám ten náboj! NIE! A tak som si to znova strčil do úst. Vraha bez citov a pohlavných orgánov! Som blázon. Vytiahol som zbraň a začal znova plakať. Potom som si ju priložil k oblasti spánku na ľavej strane. Som totižto ľavák. Ešte raz som sklonil hlavu skoro až k hrudi a zhlboka som sa nadýchol a vystrelil som. No na niečo som zabudol. Dať hlavu späť ku zbrani. Neprikladal som si ju k hlave pretože bola veľmi studená. Zahodil som ju do koša a šiel som sa vysrať. Počas toho som znova plakal.
A čo je zo mňa teraz? 28 ročný človek ktorý už pred štyrma rokmi stratil zmysel života a ešte stále žije. Chcel by som byť užovka. Plazil by som sa vkuse niekomu do domu a znásilňoval by som niekoho kresťanské deti. A potom by som odišiel a vyliezol na nejaký kameň a ohrieval sa na slnku. A to by sa opakovalo každý deň a vôbec by mi to neprekážalo. Ľudia nie sú hlúpy. Ja som hlúpy. Vrah. Zabil som ženu. Podľa mňa dosť perspektívnu. S tým sa už nevyrovnám. Nikdy. Ani zajtra, ani o stodvanásť rokov. Pôjdem do pekla ak vôbec existuje. Teraz ľutujem, že mi to vtedy ani raz nevyšlo. Pôjdem preč. Kúpim si nejaké auto. Nejaké veľké auto také v ktorom sa dá aj bývať. A budem bývať všade. Budem celý život na cestách. Hmm. Nie. To by mi nevyšlo. To je hlúposť. Pôjdem niekde kde budem sám. Ale nemám peniaze a ani prácu. Aspoň som zistil, že aj ja viem ešte snívať pozitívne.

Mŕtvy
Prácu som si ešte stále nenašiel. Pripadal som si dosť hlúpo. A bol som hladný. Už dva dni som nič nejedol a pil som iba vodu. Celý čas som ležal v posteli a premýšľal o svojom živote. Stojí za hovno. Ale čo už. Dožijem ho do konca. A to si vravím vo veku 28 rokov. Pripadám si mŕtvy. Pôjdem za Sofiou a najem sa. Obliekol som sa a povedal som si, že odteraz budem chodiť všade peši. Hlavne tam kde sú schody. A to bývam na 9. poschodí. Cestou som znova mal také hlboké myšlienky. Čo ak VŠETKÝM ľuďom dôjde toaletný papier? Čo ak ho už nikto nebude chcieť vyrábať. Všetci zomrieme. To bude ale nechutná smrť. Stále mám tie isté myšlienky. Je to nudné. Som znova na dne. Znova som myslel na to dievča a nechce to prestať. Musím ju vidieť. Ale najprv sa najem.
Hneď ako som prišiel Sofia mi ponúkla niečo na pitie alebo na jedenie a ja som samozrejme neodmietol. Asi videla, že som schudol. Dívala sa na mňa takým čudným pohľadom. Ako keby ma pre niečo ľutovala. Nakoniec zistila, že mi asi nič nemôže uvariť a preto niečo objednala. Ja mám svoj vypnutý už 16 dní. Musím ho už zapnúť.
„Ako sa máš?“
„Zle!“ povedal som a zatváril som sa najšťastnejšie ako som vedel.
„Prečo tak málo hovoríš? Nie je to pekné!“
„Pretože vždy rozmýšľam o tom čo povedať a keď už to mám pripravené tak je už neskoro. Možno keby ste sa VŠETCI aspoň v rozprávaní neponáhľali. No práve to nie je pekné. Vždy sa ponáhľate aby ste stihli čo najviac no v skutočnosti nestihnete nič! Iba počuť plytké veci ktoré musí človek v rýchlosti povedať aby ste mu náhodou neušli a keď sa nepodarí vás tým upútať hneď ho odsúdite na večnosť a vrhnete ho do vašich vlastných pekiel! No ja si o to starosti nerobím. Je mi úplne jedno čo si o mne myslíte. Hoci aj keď som pre vás mŕtvy!“
„Prepáč nevnímala som ťa, o čom si rozprával?“
Zatváril som sa nechápavo a sadol som si na pohovku.
„Ale to je jedno.“
„Nie, povedz mi to, mňa to zaujíma. Proste som myslela na niečo iné a zabudla som myslieť na to čo hovoríš.“
„Nič podstatné to nebolo.“
„Keď myslíš.“
„Myslím.“
Dialóg so mnou musí byť asi naozaj únavný a vyčerpávajúci. Som raz taký. Veď ja nemám nič. A ani nikoho. Prišlo jedlo a tak sme sa najedli. Teda hlavne ja. Keď išla na záchod alebo keď sa otočila tal som zobral kúsok aj z jej jedla a dal ho do svojho tak aby to vyzeralo čo najnenápadnejšie. Bolo to celkom chutné i keď neviem čo to bolo. Nikdy som sa nepýtal čo ktoré jedlo je. Proste som iba jedol. Cítil som sa celkom fajn. Ale iba fyzicky. Nabral som silu.
„Čo keby sme išli niekde vonku?“ Spýtala sa ma a ja som nevedel nájsť vhodnú odpoveď. To preto pretože som si chcel ísť hladať prácu a vonku je zima.
„Nie.“
„Prečo? Budem platiť ja. Pozývam ťa. Do toho klubu čo minule.“
„Ja už nechcem žiadne tvoje prášky!“
„Tie už nechcem ani ja. Tak sa len tak prejsť do parku.“
„Do parku? V tomto meste je park?“ Naozaj som o tom nevedel. Cítil som ako sa to blíži k tomu, že vonku naozaj budem musieť ísť. To by nedopadlo dobre.
„No taaak!“
„Nie, to je hlúposť prechádzať sa v parku. Prečo to vlastne chceš? Sú tam kliešte a ja nechcem zomrieť.“ Ale vlastne mi to bolo jedno. To či zomriem. Vyzerala ešte stále dosť neodbytne. Tak som pocítil potrebu ešte viac ju presvedčiť.
„Tu je teplo a vonku je zima. A ja mám radšej teplo!“
„Tak fajn.“
Podarilo sa a sadla si ku mne. Pritlačila sa na mňa a hlavu si položila na moje rameno. Bola v tom okamihu veľmi príťažlivá. Nevedel som či ísť alebo zostať. Začala ma hladkať po stehne a hovoriť mi do ucha také sladké veci typu „Ty si úžasny presvedčiator!“ a potom iného typu „Je tu naozaj teplo!“ a dala si dole tričko. Mala pod ním ešte jedno tričko s celkom pekným výstrihom. Ale tie jej vety vyzneli tak prázdno. A vtedy som pochopil, že nemôžem ostať.
„Musím ísť!“
Vstal som z pohovky a obul sa. Potom sa k nej obrátil a povedal „Maj sa.“ Tvárila sa tak, že to pochopila. Aspoň dúfam. Tak teraz už viem kde ísť keď budem hladný, alebo sa budem cítiť osamelo.
Snažil som sa spomenúť si kde býva. Musel som ju vidieť! Musel! I keď sa mi to zdalo hlúpe ale musel. Tak som teda začal len tak bezcieľne kráčať. Snáď si spomeniem. Netrvalo dlho a zistil som, že idem opačne. Po ceste som zbadal tú cigánku ktorú som vtedy videl rodiť v parku. Takže toto mesto má naozaj park! Som klamár. Nie nie som. Preto nie. Na svete ma vždy štvalo veľa vecí. Tak veľa, že si teraz neviem ani na jeden spomenúť. Chodil som úplne po okraji chodníku. Jednou nohou som vlastne chodil po tráve. Mal som trávu veľmi rád. Je fajn. Často som si predstavoval, že v budúcnosti tráva nebude. Bola to hrozná predstava. V tej predstave bola prezidentka nejaká stará čubka a tá by všetko robila podľa seba. Dala by preč trávu a všade by dala povolenie na stavbu reštaurácii svojho čubkosyna. A onedlho by z tých čubkoreštaurácii vyrástli čubkomrakodrapy. Slnko by sa vídalo už len zriedkavo a tak by všade museli stáť čubkolampy jej čubkodcéry. A vo všetkých bytoch by boli presklené steny aby veľké čubkooko mohlo všetkých pozorovať či nechce nahodou niekto zvrhnúť jej čubkovĺádu. A tak by sa ľudia samozrejme snažili niekde skryť a v pokoji tam súložiť, ale čubkohliadka černoodencov tej starej čubky by všetký našla a na námestí by všetkých exemplárne popravili. Vysali by im orgány cez análny otvor čubkovysávačom. A v elektríčkách by mohli sedieť iba staré čubky. No ja, ako hrdina som si v jednej takej električke sadol a hneď na mňa začali všetky tie čubky pokrikovať a jedna z nich by vybrala telefón a išla by telefonovať. Ja by som zniekade vytiahol brokovnicu a urobil jej dieru v hrudníku. Ostatné by začali pokrikovať a nevedeli sa z toho spämetať a tak čubkovsky by sa na mňa pozerali. Asi ako keby chceli povedať „Čo je veľa to je veľa!!!“ Tak som postrieľal aj ich. Potom by som zabil aj vodiča električky. Bol škaredý. Potom by som vyšiel von a išiel by som rovno do paláca tej najväčšej čubky akú svet poznal. No v tom by prišli čubkočiernoodenci a postrielali by ma svojimi samopalmi. No to by už vznikla revolúcia. Niekto to predsa musí začať. Bez toho to nejde. Sám by som aj tak nemal šancu. A ktovie či to zvládli tí ostatní ľudia. To sa už nedozviem lebo som mŕtvy. Tragédia.
To čo ma práve teraz šokovalo bolo to, že už nebývala tam kde predtým. Proste som tam prišiel a čakal kým vyjde a uvidím ju. Robieval som to často, no už dávno nie. No tam oni už určite nebývali. A to mi dalo akúsi nádej. Začal som pomýšľať na to, že sa možno rozviedli ale hneď aj obavy, že sa presťahovali niekde ďaleko preč. A rozmýšľal som čo ak sa so mnou chcela stretnúť a nevedela sa mi dovolať. A pamätá si ešte vôbec na mňa? Občas sme sa “náhodou“ stretli niekde vonku a išli do nejakého baru a chvíľu kecali ale neviem či som aspoň niečo znamenal v jej živote. Asi nie. To už asi preháňam. No aj tak som sa rozbehol domov.
Bežal som celú cestu bez zastávky. A prišiel som pred blok. Už sa stmievalo. Nadýchal som sa čerstvého novembrového vzduchu a vošiel som dnu. A vtedy mi napadlo, že pozriem aj poštu. Možno mi prišiel nejaký list. A tak som zišiel o poschodie nižsie kde sme mali schránky. No v schránke boli iba pošta ohľadom nájomného, čo mi úplne skazilo celkom dobrú náladu. A potom som išiel privolať výťah. Ale spomenul som si ako som si sľúbil, že budem všade chodiť peši.
„Nieee!“ Toto dnes už nevyjdem. Tak som si tam ľahol a spal.

Ánoooo!
Prišiel čas ku mne a povedal mi, že už nemám čas. Od tej doby som rýchlo, ale neisto začal šalieť. Nie, že by mi to bolo jedno ale dochádzal mi toaletný papier. A Sofii tiež. Povedal som si, že niečo vykradnem. Neviem, že čo ale spravím to. Na problémy som proste nemal čas takže som mohol robiť čo chcem. A tak som len tak vyšiel vonku. Mal som iba spodky. No nemal som s tým žiadny problém. I keď boli ledva tri stupne. A po chvíli ku mne pribehla nejaká čupka a začala niečo hovoriť. Hovorila mi strašné veci a tak som ju po chvíli prestal vnímať a pozeral som sa len na bradavice na jej tvári. Boli nechutne nechutné. Potom som od nej odišiel lebo ma to tam už nebavilo. Bola mi strašná zima. Čas je klamár. Nikomu a ničomu sa nedá veriť.
„Toto nie je možné!“
Ani byť nemohlo. Díval som sa na to a neveril som nikomu a ničomu. Nechcelo sa mi odísť. Svetlo ma vždy fascinovalo. Vždy a všade. Aj tam kde ja nie som. Všade zrazu narástla tráva. Ani som si neuvedomoval to ako ubiehali roky a tráva rástla. A nikto proti nej stále nič nemal. Takže rástla ďalej. No ani jej som neveril ani po tých rokoch. Ani predtým. Prišiel ku mne Mozog. A začal sa rozprávať sám so sebou.
„Čauko, ako sa nemáš?“ povedal tenký hlas.
„Ale tak celkom žltomodro.“ prehlásil hrubý hlas.
Prekrížil som ruky a tváril som sa samozrejme. A pritakával som vždy hrubému hlasu, lebo sa mi zdalo, že má pravdu. Vo farbách je pravda. Kde inde?
„Mali by sme niekde niečo podniknúť. Čo myslíš?“ hrubý hlas.
„Možno niečo čo by nám prinieslo peniaze? Čo ty na to?“ tenký hlas.
„Áno a pritom si trochu užijeme.“ hrubý hlas.
„Myslíš, že pritom budeme musieť vykonať nejaké ultrazlo? To by bolo fajn. Čo ty na to?“
„Zdá sa mi hlúpe páchať ultrazlo keď môžeme robiť ultradobro. Alebo ULTRARTLUZLO!“
„Aha pozri hore!“ a ukázal na oblohu hrubý hlas. Pozrel som sa hore a uvidel som tam vo veľkej výške vločku. Tá vločka pomaly zostupovala k zemi. Čas sa spomalil. A tá vločka padala tak rýchlo. A ja som ju sledoval z druhej strany. Zrazu som videl vločku celkom blízko. Akoby som bol druhá vločka s očami a letel hneď vedľa tej druhej. A vzadu som videl rozostrene seba ako sa dívam na tú vločku a hýbem sa veľmi pomaly. Pohol som sa k tej vločke. Chcel som sa posnažiť chytiť ju skôr než padne na zem. Spomalene som behal. Čím rýchlejšie som sa snažil behať tým pomalšie som sa hýbal. A vločka bola strašne rýchla. Bola pár centimetrov nad zemou a zrazu sa ku mne otočila a diabolsky sa usmievala. Ten smiech bol strašne hlasný. Musel ho počuť snáď celý svet. A ja som sa stále snažil dočiahnuť na tú vločku. Všetko okolo mňa sčervenelo. Všetko bolo červené a čierne. A okolo mňa sa objavilo plno takých istých vločiek. Bolo to zúfalé snažiť sa ich všetky chytiť a tak sa mi začali všetky smiať. Bolo to strašné. A potom jedna z nich začala spievať nejakú otrepanú vianočnú koledu. A potom sa začali pridávať všetky ostatné. No každá v inom rytme a tempe. Nevedel som čo mám robiť a začal som šalieť. Začal som strašne kričať. A metať rukami okolo seba. A pribehol som k tej vločke a začal na ňu kričať. A ona len na mňa pozerala a smiala sa. Zrazu som bol všade okolo seba. Bolo to blbé. Netušil som, že sa niekedy dostanem do takejto situácie. Vyjsť len tak bez výsledku nebolo možné. A zrazu vločka prehovorila.
„Elektrina!“ Povedala to strašne pomaly a desivo a vtedy som sa pozrel hore. Všade boli natiahnuté elektrické dráty a namiesto každého stromu tam stála vysoká oceľová konštrukcia na ktorej boli natiahnuté elektrické drôty. Z tých drôtov padali na zem iskričky. A vtedy som sa pozrel na vločku no už sa dotkla zeme a potom sa na nej roztopila. Chvíľu som ešte rozmýšľal o zmysle života a o dievčati ktoré milujem a nastala explózia. Počul som už iba smiech vločiek a videl iba seba. Všade okolo červenú tmu a seba ako sa točím na nejakom kolese a nejaké malé dievčatko po mne hádže nože. No vždy sa zabodli iba do toho kolesa. Tesne vedľa mňa. Potom ma trafila do nohy. Začal som strašne kričať pretože to pálilo. A ja som sa na seba pozeral z drahého luxusného čierneho koženého kresla. Tentoraz som musel veriť, pretože východisko nebolo. Možno iba cez tie neustále sa pohybujúce dvere nad ktorými bol obrovský nápis EXIT. To dievčatko po mne neustálo hádzalo nože. Potom ma trafila do krku. Vystrieklo zo mňa plno krvi no stále som žil. Snažil som sa kričať no dokázal som iba chrčať. A pritom sa mi na zakrvavenom krku tvorili krvavé bublinky. A postupne pukali a vždy sa tvorili nové. Bolo mi z toho pohľadu nanič. Nechcel som tam už viac byť. Tak som vstal z kresla a šiel ku tým dverám. Tie dvere sa pohybovali strašne rýchlo. No stále som za nimi bežal. Ďalej. Ďalej. Ďalej. Ďalej. Ďalej. Ďalej. Ďalej. No potom som si znova uvedomil, že stále sedím v tom kresle. Mohlo ma zo mňa vyjsť koľko som chcel ale na nič sa nezmohli. Tak sme začali znásilňovať to malé dievčatko. Bol to strašný pohľad. Chcel som nás zastaviť Ale nešlo to. Boli sme príliš slabý aby sme sa dokázali ovládať. Bolo to takmer nemožné. Všetci sme ju znásilnili znova a znova. Potom sme ju tými nožmi dobodali. Celú sme ju rozrezali na šesťdesiatšesť rovnakých kúskov aby sa každému niečo ušlo. Zjedli sme ju a nezostalo už nič. Peklo. Pomyslel som si kde inde by som mohol byť. Nikde. Som NIKDE a som NIKDY a som NIKTO. Predstavil som sa sám sebe. A cítil som sa pritom hrozne. Bolo všade cítiť hnijúce telá. Hľadal som ich všade no nikde nič. NIKDE! Potom začala byť strašná zima a ja som bol nahý. Nemal som nič. Cítil som, že to už každú sekundu skončí ale nikdy nič. NIKDY! Potom tam všade boli rôzne farby. Vždy sa menili. No dotknúť som sa ich nemohol. To mám kvôli tej žene. Nemal som ju zabiť. Mohol som mať celkom dobrý život.
„Keď som sa tu dostal, musím vedieť aj vyjsť.“ každú hlásku som povedal iným hlasom. Bolo to fajn. Aspoň to jediné. Bola mi strašná zima. No to nebolo miesto na zemi ani na nijakej inej planéte. Bolo to miesto v mojom mozgu. Môj mozog bol mimo môjho dosahu. Neustále som sa pokúšal o spojenie s ním. Keby sa to dalo, bol by som šťastný. A chodil by som do kostola. Bola mi stále väčšia zima. Bolo to otrasné. Nemohol som ani rozmýšľať. Začal som sa cítiť osamelo. Som ako Boh. Môžem stvoriť skoro úplne všetko. No nič z toho čo vytvorím nedáva zmysel. Tu v pekle som ako BEZMOCNÝ BOH! To znamená, že tu budem už večne. Mám pocit, že som niečo premeškal. Niečo veľmi dôležité. Niečo. Život zrejme. Všetko som zmenil v červené. No čo ma štvalo, bol kruh v diaľke. Išiel som tam. Boli to nástenné hodiny. A boli na obrovskej stene akú ani nie je možné vytvoriť! Stena mŕtvych. Tak som ju pomenoval. Hodiny ukazovali, že od dvanástej hodiny prešli štyri minúty. Pričom ja som tu minimálne desať minút. No už to je ako večnosť. A podľa tých hodín by mala večnosť trvať ešte dvakrát dlhšie. Znie to nelogicky ale teraz času bezvýhradne verím. Je to tak. Pocítil som znova väčší chlad. Nie chlad, ale mráz. A začal som byť smädný. Chcel som vytvoriť vodu. Zrazu som nemohol nič vytvoriť a bolo tu opäť mrazivejšie. To sa už nedá vydržať. Začalo pršať a snežiť. Fúkal silný vietor a všade bola tma. Začal som behať, pretože som si pomyslel, že to bude lepšie. No po zopár krokoch som spadol na zem. Všade na zemi bolo porozbíjané sklo. Bolesť bola na pokraji znesiteľnosti. Mal som všetkého akurát dosť. Podrezal som sa úlomkom. Krvácal som. Bolesť bola preukrutná. No prežil som. Žil som s podrezaným hrdlom. Prišiel na mňa hlad. Začal som jesť svoju vlastnú ruku. Celú som ju obkusával a vytrhával vlastnými zubami časti svojej ruky. Vôbec to nepomohlo. Toto je horšie ako smrť. No zatiaľ to bolo iba telesné utrpenie. Čo nie je až také zlé. Hlavne ma to nemohlo zničiť na duši. Vždy som si predstavoval peklo bez telesného utrpenia. Bola to celkom fajn predstava. No my robíme celý život zlé veci. Veci ľutujeme až keď cítime ich dôsledky. Toto bol viditeľný príklad. Pozrel som sa hore. Bol tam Svet. Bol úžasný. Videl som ľudí. Bolo mi to známe. Boli to moje spomienky. Bol to deň kedy som som utiekol od svojich rodičov. Bolo to na vianoce. Nechcel som nič len pokojné vianoce. A oni mi to nemohli dať. Napriek tomu sa museli znova hádať. Tak som odišiel a prechádzal som sa po ulici. Uvidel som tam nejakého cigána. A ten prišiel ku mne. Niečo mi začal hovoriť no ja som ho nepočúval. O chvíľu na to ma drgol a ja som spadol na zem. Do blata. Tie vianoce totiž nesnežilo. A tak začala bitka. Samozrejme som prehral. Všetky bitky v živote som prehral. Boli to smutné vianoce. Potom som videl to dievča, ktoré som zabil. Bol tam celý jej život a ja som od toho nemohol odvrátiť zrak. Bolo to zlé video. Potom som tam videl samé násilné scény. Trvalo to večnosť. Chcem odísť. Tie scény boli také pomalé. A ja som nemohol ani kričať.

Vlastnosti včelieho človeka
Kde to vlastne som. Som snáď uväznený vo svojom mozgu? To by som teoreticky ešte žil. Snáď sa mi to len sníva. Zobral som najväčší úlomok skla aký som našiel a snažil som sa ním rozraziť svoju lebku. Snáď sa zabijem. Po šiestich pokusoch sa mi to podarilo. Padol som k zemi. Prestal som si cítiť nohy. Po chvíli som necítil žiadnu časť svojho tela. Zavrel som oči.

2

Možno aj včera
Zobudil som sa a povedal som si, že niekde zájdem. Síce ma nikto nikde nevolal. Mňa vlastne nikto nikde nevolal. Cítil som sa zúfalo. Často som sa tak cítil. Len som sedel doma a pozeral telku. Nič iné som nedokázal robiť. Dochádzali mi peniaze. To nebolo dobré. Peniaze na nájomné a podobné záležitosti som mal už od začiatku mesiaca odložené vo svojej poličke. Bola to fajn polička. To možno preto, že som ju vyrobil sám. Kde pôjdem večer? Nechcem zostať sám doma. Niečo si nájdem. Sadol som si na svoju posteľ a začal som rozmýšľať. Nič ma nenapadalo. Možno by som mohol ísť ku Sofii. Neviem či by z toho bola nadšená, ale asi nie. A možno hej. Nemám ani najmenšie tušenie čo si o mne myslí. A sám na to neprídem. Mal by som si umyť vlasy. Asi to aj spravím. Tak som sa zdvihol z postele a prikráčal som k televízoru. Vypol som ho. Vzpriamil som sa a pretrel som si oči a dosť unavene som si zívol. Potom som šiel do kúpelne. Dal som si dole tričko a umyl vlasy. Moja vaňa by potrebovala umyť. Ale ja to asi nebudem. Nemal som na to. V tento deň som strašne lenivý. Pomyslel som si keď som si doumýval vlasy. Hudbu som mal rád. Tak som si pustil hudbu. Vybral som klasickú hudbu. Hudbu som si púšťal cez môj počítač no kvalita bola fajn, keďže som mal celkom kvalitné reproduktory. Ani som sa nevyzliekol. Ľahol som si do postele a zavrel oči. A vnímal hudbu čuchom, sluchom a chuťou.
Večer okolo pol siedmej som sa vybral von. Šiel som do mesta a povedal som si v duchu, že cestou niečo vymyslím. Na okraji mesta som našiel takú čudnú budovu, ktorú som si predtým asi nevšimol. Pred ňou bol propagačný plagát. Bolo tam napísané Pružné Telesá a stručný popis ich činností. Bola to nejaká hlúposť. Nezaťažoval som sa tým. Išiel som ďalej a rozmýšľal som o škole ako takej. Na jednej strane mi veľa vzala ale na druhej veľa dala. Môj život bol plný prekvapení. Na školu aj tak nerád spomínam. To asi preto, že sú to zlé spomienky. Nestojí to za reč. Prechádzal som sa po hlavnej a bolo mi fajn. Dýchal som čerstvý novembrový vzduch. Aspoň som si predstavoval, že je čerstvý. Uvidel som zrazu dosť rozbitú opustenú budovu. Páčila sa mi. Už len svojím rozbitým vzhľadom vo mne vzbudzovala akési čudné pocity. Lákalo ma to dnu. No nešiel som tam. Strach nado mnou zvíťazil. Tak ako vždy. Určite by ma tam zabil nejaký feťák. Alebo niekto iný. Nie je to jedno? Každý tak či tak raz zomrieme. No my sa v skutočnosti smrti nebojíme. My sa bojíme toho čo príde potom. A toho sa bojíme práve preto lebo nevieme presne čo to bude. Ľudia sú strašne pohodlný. Zvykli si na to aby si boli v prítomnosti stále všetkým istý a teraz im to chýba v budúcnosti. Zrejme kvôli zlým skúsenostiam v minulosti. A to je chyba. Len sa tým navyše zaťažujú. Hlavne, že sme teraz tu a že sme v poriadku. Poniektorý.
„On napríklad nie!“ povedal som dosť nahlas pre seba a ukázal som prstom na jedného okoloidúceho. Vyzeral dosť vydesene. Ale až potom ako som urobil tú hlúposť. Nie! To nebola hlúposť. Nemôžem sa hodnotiť podľa jednej smiešnej situácie. To sa nemá. Ľudia majú príliš veľa zbytočných vlastností. Samozrejme na všetkom je niečo dobré ale to neznamená, že to nie je zbytočné.
Nakoniec som išiel do baru do ktorého Sofia často chodieva. Prišiel som tam a bola tam. Tak som si dal dole kabát a zavesil som ho navešiak. Potom som pozdravil všetkých, ktorý ma poznali. Aspoň tých, ktorí sa tak tvárili. A sadol som si ku Sofii.
„Povedal som si, že dnes sa neopijem. Ani nič podobné. Fakt! Takže sa mi to nesnaž pokaziť! Prišiel som sa len zabaviť a chcem prísť triezvy domov.“ povedal som celkom presvedčivo Sofii.
„Si si istý?“ a vytiahla z vrecka nejaké sáčky.
„Nechcem. A ani ty si nedávaj. Vyhoď to.“
A ona to vyhodila. Hudba zrejme na človeka nejako čudne vplýva keď spí. A hlavne klasická zrejme. Bol som nejako príliš zhovorčivý. Sofia tie sáčky nakoniec vyhodila. A jeden chlapík ich z toho koša vybral a zmizol.
Bavili sme sa dobre. So Sofiou som si celkom dobre pokecal. Je to fajn dievča. Rozpráva celkom zaujímavo. Je to zaujímavý človek. A je dokonca aj pekná. Pekná a inteligentná. Mala ryšavé vlasy asi po plecia. Tá farba jej sedela. Mala celkom pekné oči. Boli také hnedozelené. Bola proste pekná. Mala peknú tváričku. A aj zvyšok. Ale ide o to ako sa správala. Bola proste úžasná. Urobilo mi dobre, že som sa s ňou porozprával. Aspoň nachvíľu som zabudol na ŇU. Na dievča ktoré bolo pre mňa viac ako Boh. Miloval som ju no ona je teraz vydatá za nejakého podľa mňa čudného človeka. Nie. On nie je čudný. To je len žiarlivosť. A závisť. Ten chlap je proste dokonalý. Vedel snáď všetko. Nemusel nič cvičiť ani sa učiť proste to vedel. Ja neviem ako. Sofia chcela odísť. A chcela aby som ju odprevadil domov. Ja som s tým nemal problém. Bol som rád. Bolo deväť hodín večer. Bolo presne deväť hodín keď sa Sofia pozrela na hodinky. Ja som čas nevedel, pretože som mal mobil doma. A okrem iného už asi dva dni bol vypnutý. Pretože som mal vybitú batériu. Viem bez toho proste vydržať. Veď akoby aj nie keď mi aj tak nikto nepíše a ani nevolá. Ale hlavné je, že po dlhom čase sa mám fajn. Na život v neustálej depresii som si celkom ľahko zvykol. No nie vždy to bolo ľahké. Nechcem na to teraz myslieť. Ktovie čo si o mne Sofia teraz myslí. Dúfam, že nie nejaké super dobré veci, pretože dnes som bol výnimočne zhovorčivý. Ale celú cestu sa na mňa usmievala a hovorila mi niečo o svojom živote. Hovorila, že jej rodičia už nežijú. Že sa navzájom zavraždili pred piatimi rokmi. Bolo to v novinách, pamätám si to. Ľudia žijú nevečne! Potom mi hovorila o tom ako ich neznášala. Že ju neustále nútili sa učiť do školy. Hrozné. Ale to zažilo asi každé dieťa. Pre ňu domov veľa asi neznamená. Asi toľko ako pre mňa. Miesto kde sa môžem vysrať, vyspať a občas najesť. Nejedol som často. Bol som dosť chudý. Sofii sa to páčilo. Alebo jej to skôr nevadilo. To skôr. Potom mi začala vysvetľovať, že bez príboru by sme neboli tu kde sme. Že pre ňu vidlička veľa neznamená. A vôbec to nehovorila tak ako keby sa snažila nasilu niečo hovoriť. Hovorila to úplne prirodzene. Všetko tak aj robila a hlavne to robila vždy inak. A to sa mi na nej tak páčilo. Potom sa ma niečo pýtala. A ja som jej odpovedal najkratšie ako som vedel. Asi sa mi to podarilo. Potom hovorila nejaké vtipy. Boli celkom dobré. A potom povedala, že ich vymyslela ona. Ale, že to bolo už dávno. Ale že vraj ich ešte nikomu nehovorila. Tak teraz už hej. Potom nečakane zastala a pozrela sa hore. Bolo tam plno hviezd. Každej jednej dávala meno. Ja som sa tam iba pozeral a počúval. Tie mená sa mi páčila. Sama ich vymýšľala. Boli to mená ako Bľovškonč, Pramhsľuk, Mešklabul, Bojvortok, Nehrakit, Maskrivion, Ekvatopa, Mestriha, Ešeaja, Dafk enta, Rut kréwa, Mekrol, Negroitakl, Mervejtek, Sink fahrj, Deft hrok, Mekr Ojnol, Vreploika, Nechtek okka, Ogungčica, Kiek tek II, Mijk dólg, Vreh, Mopšruit, Neftlohchcka, Arbaita, Motrksda...

Ticho lieči iba poštárky, teda mňa určite nie.
Ktovie čo by bolo nebyť mňa. Rozmýšľal som keď som ležal doma u Sofie na gauči. Bolo tam fajne vyhriate no musel som otvoriť okno, pretože som potreboval trochu nového vzduchu do mojej hlavy. Život nie je taký ľahký. Pozeral som sa chvílu z okna. Videl som plno detí ísť do školy. Škola bola blízko Sofiinho bloku. Rozmýšľal som o tom o čom rozmýšľajú tie deti. Nebolo to ľahké. Predsa len som si nemohol predstaviť presne to na čo myslia oni. To preto, pretože nie som oni. Ani by som znova nechcel byť. Rozmýšľal som o budúcnosti. No zdala sa mi taká nejasná, že som o nej prestal rozmýšľať. Je to hlúposť rozmýšľať o nej. Niekto iný by zas povedal, že je hlúposť o nej nerozmýšľať. Lebo sa vraj treba na ňu aspoň trochu pripraviť.
Neznášam ľudí ktorý bojujú za pravdu. Je to zbytočné. Pravda proste je. A nikto to nezmení. A hádať sa o niečom čo proste je sa mi zdá ako vypočítavosť. Tak som teda privrel okno a išiel si ľahnúť naspäť na gauč. Bolo sedem tridsaťdeväť podľa hodín, ktoré vyseli nad telkou. Tak som si ľahol a zabalil sa do deky. Bolo to fajn. Teplé. Príjemné. Čo budem robiť dnes? Neviem.
Sofia vyšla zo svojej izby asi okolo deviatej a zobudila ma a povedala aby som išiel preč.
„Fajn.“ povedal som a obliekol som sa. Odprevadila ma ku dverám a ja som odišiel. Boli tam schody. No ja som išiel výťahom. Neviem prečo nechodím po schodoch keď je to zdravšie. I keď neviem čo mám radšej. Výťah alebo schody? Eskalátor!

Transcendentálna niť.
Znova sa mi nechce nič robiť. Najradšej by som zostal doma. No našiel som si prácu a musím tam ísť o ôsmej večer. Do obrovského obchodu kde majú snáď všetko. A keďže tam toho majú tak veľa tak tam niekto celú noc musí byť pri pokladni. To som už zopár krát robil. A práve tam. No mal som ešte štyri hodiny voľného času. Spomenul som si na svoj mobil. Tak som ho dal do nabíjačky. A druhý koniec nabíjačky som strčil do zásuvky. No hneď som ho nezapínal, pretože by sa potom po chvíli aj tak vypol, pretože má úplne vybitú batériu. Za ten čas som si pustil nejakú hudbu. Vybral som opäť klasickú hudbu. Bacha. Mal som ho rád. Bolo to pekné. Inšpiratívne.
Zapol som si mobil a bola tam jedna prijatá správa a jeden neprijatý hovor. Správa bola od čísla, ktoré som nepoznal. Niekto sa so mnou chcel včera stretnúť. Bola to žena. A dokonca sa mi potom snažila dovolať. Tak som jej zavolal. Bola to ona! Chce sa stretnúť dnes. Dohodli sme sa o pol hodinu v meste. Tak som vypol Bacha, obliekol na seba niečo lepšie vyzerajúce a išiel von. Prečo sa so mnou chcela stretnúť? Čo iné mi asi mohlo prebehovať mysľou? Napadlo mi zopár dôvodov. No všetky boli dosť naivné a hlúpe. Stretli sme sa v jednom pube. Nevyzerala veľmi nadšene no snažila sa tak vyzerať.
„Mám problém so svojím, vieš, a chcela som sa s niekým porozprávať. Ako“ zasmiala sa „dúfam, že to nevyzerá tak hlúpo, proste mám sa zle a nikto nikam nešiel, mám chaos v hlave“ znovu sa zasmiala „Ako sa máš?“
„Fajn.“
„Aspoň že ty.“
„A ty?“ opýtal som sa bez akéhokoľvek záujmu.
„Zle. Zle. Zle a zle. Vieš on ma každý večer núti to robiť. On ma znásilňuje. Ja sa k nemu už nechcem vrátiť.“
„Tak sa nevráť.“ povedal som. Uvedomil som si, že sa mi úplne zhnusila. Ale asi iba teraz. Prečo ma otravuje s takýmito hlúposťami? Čo si myslí že urobím? I keď je tu pre mňa šanca. No ona ma nemiluje a tak tu navždy ostanem len ja. Ale snažil som sa s ňou súcitiť. Ale prečo mňa. Veď vie čo k nej cítim. To nie je pekné.
„A kam pôjdem?“ spýtala sa. A už som aj tušil kam to smeruje. Ale to nemôžem dovoliť. Ten chlapík ma sklamal. Prečo sa to stalo?
„Neviem.“ povedal som a objednal si pivo.
„Chcem sa s ním rozviesť. Spravila som chybu. A preto ju treba vyriešiť však?“
„Hej.“ a doniesli mi pivo. No až potom som si uvedomil, že ja idem do práce a preto by som nemal piť. A ešte, že toto je moja šanca žiť chvíľu normálne.
„Môžeš prespať u mňa. Ak ti nebude vadiť, že tam budeš sama, pretože mám nočnú v obchode.“
„Vďaka.“
„To bude fajn. Zomrie, zdochne.“ povedal som.
„Veď to každý.“ povedala.
„Ale on pôjde do pekla.“
„A ty nie?“
„Neviem. Asi hej.“
„Nepôjdeš. Ja to nedovolím.“
„Keď k tomu príde, ty tomu nebudeš môcť zabrániť.“
„Ale ty môžeš.“
„Ale iba ak chcem!“
„To hej.“
Vstali sme od stola a zaplatil som za pivo ktorého som sa ani zrakom nedotkol. Išli sme autobusom. Už dlho som nešiel mestskou hromadnou dopravou. Nemám to rád. Ale teraz som urobil výnimku. Bolo tam veľa ľudí. Necítil som sa medzi nimi dobre. Ako sa oni cítili medzi sebou? To boli zrejme ľudia ponáhľajúci sa, takže im to bolo jedno, hlavne, že sa ponáhľajú. A že sa majú kam ponáhľať. To ich robí zrejme šťastnými. Mňa nie. Vystúpili sme kúsok od môjho bloku samozrejme na zastávke. Všetky veci, ktoré potrebovala mala so sebou. V taške. Vošli sme dnu a hneď som išiel otvoriť okno. A potom skontrolovať záchod. Všetko vyzeralo v poriadku. Bol som nadšený z toho, že tam bol len stredne malý neporiadok. Ktovie čo by si o mne pomyslela keby som tam mal dokonale upratané.
„Takže vítam ťa tu. Cíť sa tu ako chceš. Ja musím ísť do práce. Ak by si niečo potrebovala tak mi zavolaj na mobil.“
„Fajn.“
Zobral som si mobil a išiel von. To len preto aby som mohol ísť peši. A cestou som rozmýšľal o tom čo to so mnou tá hudba robí.

Tvrdenie možno
Som rada, že som tu. Je tu celkom pekne. Len by tu mohlo byť trochu lepšie poupratované. Čo budem robiť. Najprv som zatvorila balkón, pretože mi bola už zima. Počítač som zapínať nechcela tak som si teda zapla telku. Tam samozrejme išli samé hovadiny. Nie som stvorená pre telku. Sedela som na kresle a pozerala sa dookola. Neboli tu žiadne obrazy iba biela farba na stene. Čo si o mne asi myslí? Dúfam, že na to ako som sa tu votrela rýchlo zabudne. Nebolo to odo mňa pekné. Ja blbá. Joj.
„Nevadí.“
Idem sa pozrieť do chladničky. Som zvedavá čo má asi v chladničke keď tu žije sám. Na moje veľké prekvapenie tam nebolo nič. Iba v mrazničke bola polovička chleba a saláma. No super. Idem spať. Ale kde si mám ľahnúť aby ho to neurazilo? Pôjdem spať na gauč. Tak som si tam teda ustlala. Pohovka bola celkom fajn. Až príliš mäkká. Ale nevadí. Našla som deku a ľahla som si a prikrila som sa. Budík som si nenastavovala.
Celkom ľahko som zaspala. No asi o pol tretej som sa zobudila a musela som ísť na záchod. Čudné. Väčšina ľudí má na záchode časopisy no on tu mal knihy. Jednu som si čítala kým som skončila. Potom som si ľahla a takmer ihneď som zaspala. Snívalo sa mi o lampách požierajúcich vlastné žiarovky.

Kosti sa dajú lámať
Moje možnosti na sebarealizáciu boli podľa mňa celkom veľké. No musela som začať rozmýšľať o tom ako pripraviť rozvod. Medzitým mi zavolal a povedal kde sú peniaze, že nech si niečo kúpim na jedenie a že príde až večer lebo potiahne dvadsaťštvorku. Vzala som vlastné peniaze a nakúpila som. Kupovala som tak, ako keby som kupovala ku sebe domov. Veľakrát spomínam na to ako som sa s ním mala dobre no neviem pochopiť čo sa stalo. Čo ho to napadlo. Je to blázon. On zošalel z toho aký bol pyšný. Bol pyšný a ja som bola pyšná s ním. To bola asi jeho jediná chyba. Teraz ho už nemám rada. A asi som ho ani nikdy nemilovala. Nie. Nedá sa povedať, že nie. Jasné, že hej. Asi by som si ho nebrala. Ale je mi čudné, že mi nevolá. Nakupovanie ma celkom bavilo. Je sranda pozerať sa čo nakupujú ostatní. Rozhodla som sa, že uvarím špagety. Tak som nakúpila všetko potrebné. Čo ak ma dnes večer vyhodí z bytu? To samozrejme urobiť môže. Ale snáď to neurobí. Som hnusná. Ale cítim sa oveľa lepšie ako včera. Nakúpila som všetko potrebné a išla naspäť. Nákup som mala len v jednej taške. Takže som to v pohode zvládla. Čo bude večer. Ak bude chcieť ísť on spať na gauč? Nebudem sa s ním hádať. Nie, radšej budem, to by vyzeralo ako keby som ho nejak využívala. Pôjdem na gauč. A keď si on ľahne na gauč. Tak ja na zem. A on ma potom pustí na gauč. Hej. Prišla som dnu a až teraz som si uvedomila ako ten byt vlastne vyzerá. Včera som bola dosť rozrušená aby som si to všimla. Asi. Keď som vošla bola tu chodba a skrine a potom už iba jedna veľká izba. V rohu bola posteľ a vedľa nej telka. Oproti telke gauč. A za gaučom bolo trochu priestoru a za tým priestorom kuchyňa. Akokeby. A vedľa telky stôl s počítačom. Tak som išla do akokebykuchyne a vybaľovala som veci, ktoré som nakúpila. Potom som ich ako tak poukladala. Proste som to urobila intuitívne. Zapla som počítač, pretože som chcela vedieť čo počúva. V cd-rómke bol Bach. Tak som to teda pustila. Bolo to trochu smutné. Alebo skôr sentimentálne. Ale varilo sa pritom celkom dobre. Potom som chvíľu rozmýšľala o svojom mužovi. A o tom ako sa ho zbavím. Samozrejme, že by sme sa mohli udobriť, ale to nechcem. Už ho neľúbim. Ale dúfam, že si teraz ON nemyslí, že hneď s ním chcem niečo mať. I keď mi vtedy hovoril, že ma ľúbi. Ale to bolo už dávno. A teraz u neho bývam a to je možno chyba. Fú, čo budem robiť. Dokončila som všetko varenie a sadla si na zem a začala plakať.
„Veď ja nežijem vďaka sebe!“

Samozrejme, že nie!
1
Odišiel som z práce skôr. Tak či tak. O hodinu skôr. Bola už tma a ja som sa snažil vyhýbať všetkým svetlám, ktoré boli nablízku. No jednu vec som nemohol prehliadnuť. Pod jednou lampou sa kŕmili holuby. No boli veľmi tučné všetky. Pomyslel som si, že buď veľa jedia alebo sa niečo stalo. Možno sa premnožili dážďovky. Možno by ich trebalo zabiť. Alebo to my vyhadzujeme tak veľa jedla. A holuby to jedia. Snažíme sa experimentovať s našimi základnými životnými potrebami. Snažíme sa variť čo najlepšie jedlá a potom sú také hnusné, že ich zjedia už len holuby. Toto snáď nie je normálne. A potom sa ľudia ešte sťažujú. Čo vlastne pre nás znamená civilizácia? Civilizácia. Tak pekne znejúce slovo. Slovo ktorého význam zaniká každou sekundou, každým jedným okamihom. My už dávno nie sme civilizácia. Odkedy sme začali požierať sami seba. Ale môže to byť aj zábava. Napríklad som videl na nete video kde chlapec spieval. Teda on vlastne nespieval ale kričal. Z plného hrdla. No zabudol sa nadýchnuť, takže spieval iba asi minútu a dvadsať sekúnd a potom padol na zem a strašne sa metal. A tiekla mu z úst biela pena. Strašne som sa smial. Skoro som sa zadusil od smiechu.
2
Ľuďom sa nedá veriť. Pred chvíľkou ma volal jeden malý róm aby som prišiel kúsok dozadu ku nejakej spadnutej budove, že sa chce so mnou porozprávať. Už som ich tam videl. Veď som išiel okolo. A ja som toho malého chlapca odkopol a začal utekať preč. Opačným smerom ako keby som šiel domov. Nie som blázon. Utekali chvíľu za mnou no potom zmizli. Ja som utekal ďalej a zhlboka sa pritom nadychoval. Počúval som len svoj dych a nič iné. Urobil som veľkú okľuku no dostal som sa pred bránu. Sedela v kúte a plakala. Nestaral som sa do toho. Vždy som si myslel, že v takýchto chvíľach treba nechať ženu tak. Keby som sa ozval už by neprestala rozprávať. A mne by z toho prišlo zle. Tak som si išiel sadnúť na gauč a jedol som to čo navarila. Zjedol som iba polovicu a druhú vyhodil, pretože to bolo otrasné.
„Do frasa neplač už toľko!“
„Prepáč. Len som chcela...ani neviem čo. Prišlo mi ľúto tých rokov. Toho času. Bolo to nanič. Ale to som zitila až teraz. A to je najhoršie.“
„No tak pustím dobrú hudbu, objednám pizzu a vyhodím, toto.“
„Tak fajn.“
„A pôjdem kúpiť víno.“
„Fajn.“
Tak som najprv spláchol to jedlo do záchodu a potom sa vysral.

3
Víno som nekúpil lebo som nevládal ísť znova až do toho obchodu v ktorom som robil. Tak som iba objednal to jedlo.
„Aké máš IQ?“ chcel som niečo povedať, pretože sme sedeli vedľa seba na gauči a počúvali nejakú hlúpu rockovú skupinu z nejakej každýmzabudnutej dediny.
„Neviem, záleží na tom teraz?“
„Nie. A prečo si zavolala práve mne? Veď si mohla ísť aj ku svojím kamarátkam. Ne?“
„Možno. Ale vlastne neviem...neviem.“
„Nevadí.“
„Tak to som rada.“
„Fajn.“
Potom sme chvíľu mlčali. Iba sa pozerali do steny a rozmýšľali o tom čo povedať ďalej. Nič mi neprichádzalo na um. Keď ma zrazu osvietilo.
„Musím ísť na záchod.“ povedal som a potom keď som sa vrátil pustil som Franku Zappu. Jeho hudbu celkom nechápem ale niektoré albumy sa mi páčia. Ale keby som mal byť skladateľ, chcel by som robiť podobnú hudbu ako on. Ale neviem či to takto funguje. Asi nie. Zrejme by som robil hudbu ktorá by vychádzala zo mňa. Áno to by sa mi páčilo. Predstavil som si dosť neohrabanú hudbu. Predstavil som si basovú linku. Bola dosť nevšedná. Ale hneď som na to zabudol keď začal hrať Zappa. Tá vec proste dokáže urobiť takú výnimočnú atmosféru. Takú voľnú a ničím nenútenú. Nie ako tie hlúposti kde ide mladý naivný chlapec robiť slaďáky s gitarou a svojím úplne všedným štýlom spievania a ešte je obmedzovaný financiami a ktovie kým všetkým. Ale hlavne je obmedzovaný sám sebou. Pretože keď robia hudbu rozmýšľajú len o tom ako sa to bude páčiť poslucháčom. A to podľa mňa nie je ten správny prístup. Treba to robiť slobodne bez akýchkoľvek obmedzení a zábran. A hlavne bez ohľadu na všetkých vašich známych, ktorý to samozrejme skritizujú, pretože sú vaši známi. No nepočúvajte ich. Niekomu sa to určite bude páčiť. Skôr či neskôr. Pretože tak robia hudbu veľký ľudia. A o mnohých sa preto doteraz nevie. A možno je takým každý z nás ale to už je jedno.
Hudba síce trochu uvoľnila napätú atmosféru no aj tak som sa tu necítil dobre. Chýbal mi tu aspoň trochu čerstvý vzduch.
„Nepôjeme von?“
„Kam?“
„Do parku!“
4
Nešli sme do parku ale na strechu môjho bloku. Zobrali sme tam stoličky a cigarety. I keď som už dlho nefajčil teraz som mal na to strašnú chuť. Čudovala sa. A ani nechcela. Ja som fajčil a ona sa na mňa pozerala. Jej pohľad bol taký silný, že som ho až cítil. Ale nepozrel som sa jej do očí, pretože zrejme to chcela. A nie je v mojej povahe aby som robil ľuďom po vôli. Nakoniec sa ozvala. Takže som to dokázal. Vyhral som.
„Povedz niečo múdre.“
„Tak fajn. Vieš, že žijeme len preto, lebo sme hlúpy. Keby sme boli múdry tento svet ani život by sme nepotrebovali. Ani hlúpe slovíčka. Slová sú hlúpe. Sú len na to aby sme mohli nimi ukazovať iným ľuďom čo cítime a aby sme im potom nadávali. A aby sme sa hádali o ich význame i keď v podstate každé slovo je už len o pochopení významu. A keďže človek môže klamať musíš poznať aj reč tváre. Tvár možno vie klamať, ale oči nie. Oči klamať proste nevedia. Stačilo by keby sa ľudia pozerali len do očí. Myslím, že by vedeli komunikovať oveľa lepšie a vznikali by medzi ľuďmi samotnými ov