Myslím, že padám
dole najhlbšou priepasťou
mojej nevyrovnanej mysle.
Pomôž mi,
trpím.
Každým dňom
stále viac.
Bolestivo
zvedená
na studenej podlahe
odhodená
zahanbená
zoslabnutá
do poslednej bunky
skrehnutá.

V jemnom delíriu
vnútorne
kričím.
Počuješ ma?
Klamlivá ilúzia
tvojho dychu
na mojom chladnom ramene.
Prázdno.
Len tlkot môjho
neopartným zaobchádzaním pokazeného
nalomeného srdca.
Prečo?
Každý pohyb znamená bolesť,
bolesť
kŕč
každý kŕč mykne mojou
zbytočne krásnou
zbytočne zranenou
zbytočnou telesnou schránkou.
Len sa nehýbať.
Len dýchať.
A hlavne pomaly.

Zámotok z najjemnejšieho hodvábu
na palci pravej ruky
na ruke
prsiach
bruchu
ľavom stehne
až ku krku
na pery
oči
nos
pomôž mi!
nedýcham.

V budúcnosti
mi oči otvorí trhlina
prepúšťajúca lúč
slnka
jasného ako nikdy.
Bolesť
pominula.
Rezné rany,
zahojené.
Len úzke jazvičky
pripomínajú dávnu minulosť.
Ako dávnu?
Kde som a koľko je hodín?
Kto vie..
a komu na tom vlastne záleží..

Zdvíham sa
na kolená
na mäkkú trávu.
Teplo.
Slza.
Len jediná slaná kvapka
z kútika môjho oka.
Žijem.
Skláňam hlavu a rozprestieram
motýlie krídla..

..ešte sa naučiť lietať