„Pred tromi mesiacmi zložil Juraj skladbu. Alibista. Nenapíše niečo pre klavír, aby mi to mohol hneď zahrať, ale on spraví vec pre klarinet, lesný roh, violu, psí štekot a rap. Zas niečo videl v telke. Žiadna melodická línia o ktorú sa môžeš zachytiť, každý si hrá svoje. Akože strašne moderné. Inak zdá sa mi, že v poslednej dobe trochu vyrástol. Keď sme sa spoznali bol rovnako vysoký ako ja, no teraz je skoro o pol hlavy vyšší. Vôbec mi to nevadí, len sa trochu bojím, či nejde o nejakú vážnejšiu hormonálnu poruchu. Ale keď on je taký mĺkvy. Nič o sebe nepovie. Vraj ho minule na festivale vo Valašskom Meziříčí vypískali. Hral tam niečo z tých svojich eletroakustických psychadelických haluzí a ľudia údajne začali naňho pokrikovať. Že nech to zabalí a tak. Povedala mi to Karin, tak neviem, či tomu môžem veriť. Odkedy ju opustil ten jej prechlastaný Ernest, nevyšlo z jej úst nič pozitívne.
Slovom nedávno ma požiadal, aby som mu otextovala tú skladbu – teda aby som ja zložila text na ten rap. Vraj by som s tým nemala mať problém, veď bývam od narodenia na sídlisku. Vtipný. To mám akože teraz chodiť pomedzi domy a počúvať o čom sa tí sfetovaní zúfalci rozprávajú? Je to aj tak samá pi…a samý ko…, lenže kto je na to dnes zvedavý?! Ešte nakoniec bude chcieť, aby som mu to aj celé odrapovala“.

Tereza zahasila cigaretu, poobzerala sa dookola a stiahla si mierne vyhrnutý top, ktorý odkrýval jej pearcingom ozdobený pupok.
„A skúšala si sa s ním o tom porozprávať“?, opýtala sa Laura oči nespúšťajúc z jedálneho lístka.
„Ako o čom?“
„No či by ste sa nemohli presťahovať“.