Jednej chmúrnej noci sedel muž v drevenom kresle, v tmavej miestnosti so stlmeným svetlom, vrhajúcim jeho tieň na podlahu. Bolo počuť, ako jemné kvapky dažďu dopadajú na okenný rám a spolu s klavírnou skladbou starej gramofónovej platne tvoria nádherný tanečný pár. Každú noc takto nehnute sedáva zahalený v šere a premýšľa, netušiac že tá dnešná noc bude iná ako ostatné. Nadišiel čas, keď sa mu oči pomaly zatvárajú, myšlienky sa tiež ukľudnili, nastáva v jeho mysli konečne pokoj.
Zrazu niekto zaklope na dvere. Toto nežné klopanie však už nepočul, jeho myseľ bola v agónii. Avšak buchot na dvere sa rázne zosilnil, čo ho prebralo. Pomaly vstal, neistým krokom podišiel k dverám a nahliadol cez dierku v dverách... Stála tam nejaká žena. Bola mu povedomá, no nevedel si spomenúť odkiaľ ju pozná. Keď otvoril dvere zostalo hrobové ticho, vo vzduchu vzniklo napätie, ktoré sa dalo krájať. Hľadeli na seba a nepovedali ani slovo. Zdalo sa že sa rozprávajú očami. Zrazu mu bolo úplne jasné, kto pred ním stojí. Nádherná žena s úprimnými očami, z ktorých hľadela nenávisť aj láska, úzkosť, nádej i samota. Bolo jasné že si majú čo povedať, ale mlčky stáli pred sebou vo dverách. Bolo počuť len prenikajúci, nádherný zvuk klavíra z platne, ktorá hrala z rohu jeho izby. Bola to jedna z tých skladieb, čo rozpráva svoj vlastný príbeh, snažiac sa ovplyvniť ten náš. Obom sa zježili chlpy na rukách, lebo tá hudba im pripomínala to čo sa stalo v tú osudnú noc, tú hodinu, tú minútu, keď sa všetko začalo a skončilo. Zrazu zazvonil telefón, čo bolo zvláštne, lebo bola hlboká noc, no akoby si to ani nevšimli, napriek hlasným a vysokým tónom, vychádzajúcim zo starého prístroja. Ešte stále nehnute na seba hľadeli a slová vychádzali len z ich očí, ktoré sa od seba nemohli odtrhnúť od chvíle, keď otvoril dvere. Neprešla ani sekunda, kým by sa na neho nepozerala s úmyslom..., ale v tej chvíli to bolo jedno. V okamihu, keď sa na ňu prvýkrát pozrel, zmenil všetky jej úmysly. Spočiatku prekvapivý, no vzápätí ľútostný. Vedela, že nemá zmysel niečo povedať, tak mu len podala malú červenú škatuľku, pričom jej začali stekať po tvári slzy. Neboli to slzy šťastia, no ani smútku. Sama nevedela, čo sa v nej v tej chvíli odohráva. Nechávala sa unášať svojím inštinktom ako malá loďka na širokom mori, ktorá hľadá správny smer. Keď zbadal tú škatuľku, hneď mu bolo jasné čo to znamená. Nechcel si ju vziať, no keď zbadal zmračené obočie na prekrásnej anjelskej tvári, z ktorej sa dalo čítať ako z veľkej knihy, natiahol ruku a vzal si ju. Ich ruky sa pri tom stretli. V tom momente zažili niečo neopakovateľné. Oboch zavalila vlna chladu, akoby sa z nich stal jeden a ten istý človek. Trvalo to ani nie sekundu, no pre nich to bola večnosť. Chceli, aby tento okamžik trval naveky.
To, čo mu podala bolo niečo, čo ich spájalo, niečo, čo tvorilo ich minulosť a budúcnosť. Nedalo sa to už vrátiť späť. Vedela to ona a vedel to aj on. Hlboké tóny klavíra udávali tep ich sŕdc. Ani jeden z nich nevedel, ako dopadne táto nekonečná noc. No zrazu sa v nej niečo zmenilo. Začala sa na neho pozerať inými očami, zistila, že poznanie je to, čo ich oddeľuje, poznanie samej seba. Platňa dohrávala svoju poslednú skladbu a s ňou končilo aj temné ticho, ktoré bolo pánom dnešnej noci.
Noc pohltilo ráno, tieň z lampy sa stratil vo svetle vychádzajúceho slnka. Prišiel ďalší deň, po ktorom príde ďalšia noc, no nebude ako tie predošlé. Tentoraz nebude sám muž s neutíchajúcou mysľou, ale kreslo, ktoré v ňom vyvolávalo plané myšlienky minulosti. Myšlienky držiace ho na tom istom mieste, brániace mu spraviť ďalší krok vpred. Je voľný, odpútaný z nočného ticha samoty.
Teraz, keď už obaja vedia , môžu ísť, čiže zostať.