Prvý raz som mal ten pocit, ako sa pamätám, cestou vlakom do hlavného mesta. V tej dobe som cestoval pravidelne, no v ten večer som sa vo vlaku cítil neobyčajne príjemne. Von bol silný mráz a nočný vietor pritláčal januárové vločky o okno vagóna. Ako vždy keď som mal príležitosť, aj teraz som si listoval v knihe, no nevedel som sa sústrediť. Myšlienky ma unášali k pracovnému pohovoru, ktorý bol dôvodom cesty a mal sa udiať nasledujúce ráno. Neprítomným pohľadom som blúdil po kupé, tom starom pozostatku socializmu. Jeho duch ma pozoroval z koženkových sedadiel aj pískajúcej lampy na strope. Čas od času som oči uprel cez okennú tabuľu smerom do krajiny. Pozoroval som svetlá v diaľke, no po chvíli som sa opäť vrátil ku knihe. Nesústredene som ňou listoval, kde tu som sa na pár minút začítal. Nakoniec som ju odložil, mysľou poletujúc v zajtrajšom ráne. S prižmúrenými očami som uvažoval, že zmena mesta by ma potešila, život som mal v tej dobe zaseknutý ako poškrabanú platňu. Cítil som sa stereotypne a ponúkaná práca sa mi zdala tou rukou, čo ihlu posunie, a tak ma vráti na správnu cestu. Ako som premýšľal, hlava mi párkrát opísala oblúk vzduchom smerom ku nohám a tak som sa utiahol do kúta pri okne a zadriemal som.

Hlásenie z reproduktorov som prespal. Zo spánku ma prebral až sprievodca nezúčastneným hlasom: „Stala sa nehoda, vystúpte prosím s ostatnými cestujúcimi na násyp trate. Náhradný vlak nepríde, do pol hodiny tadiaľto bude prechádzať medzinárodný rýchlik, ten vás vezme.“
Navliekol som si kabát a tašku prehodil cez plece. Šál som si uviazal až keď som zostupoval po schodoch vagóna. Jasná obloha dávala za pravdu silnému mrazu, jemná vrstva snehu zas tvorila pár s hviezdami. Za vedľajšou koľajou postávalo pozdĺž trate množstvo cestujúcich. Prestupovali z nohy na nohu, nadväzujúc rozhovory so známymi aj neznámymi. Dôvod nočného prestupu v krajine tak mŕtvej zimou mi stále nebol jasný. Vozne do tmy svietili neprerušovaným žltkastým svetlom, rušeň bol na poruchu príliš hlučný a to čo mi mysľou lietalo ako posledná možnosť bolo tak morbídne, že sa to muselo stať skutočnosťou. Z rozhovoru páru, vedľa ktorého som stál som vyrozumel, že vlak zabil mladú ženu.

Bez rozmyslu som začal kráčať pozdĺž trate k rušňu. Tak nerád mám nešťastia, to mi môžeš veriť. Nebola to zvedavosť, na to som bol slaboch. Tú silu, čo ma viedla, neviem definovať. Mal som akési tajuplné nutkanie účastniť tragédie. Pri rušni stál sprievodca, ktorý ma zobudil. Rozprával sa s rušňovodičom a ďalšou pracovníčkou železníc v modrej uniforme. Bez slova som okolo nich prekráčal, upierajúc oči na koľaj osvetlenú bielym svetlom oceľového stroja.
Ak som si doposiaľ predstavoval vlakovú tragédiu, do mysle by mi výjav toho večera určite nepasoval. Z nohy na nohu som šiel opatrnejšie, oči objímali to telo v bielych šatách, vystreté v januárovom snehu. Dôstojná poloha, v akej ležala, ma privádzala do rozpakov. Žiadny náznak nehody, len na šatách niekoľko fľakov od sadze. Na šatách neprípustných do mrazu a predsa tak prirodzených na tom vyzývavom tele. Pomalými krokmi som sa približoval po podvaloch, nohy ma prestávali poslúchať. S napätím som očakával jej tvár. Úžas. Tie oči, vždy ich spoznám. Oči privlastňujúce si bolesť celého sveta, odzrkadľujúce dušu navonok krehkú, no zároveň nezlomnú. Muži sa pre ne zabíjajú po stáročia, utiekajú sa do samoty, končia pri poháriku. A ona tu leží s pokojnou tvárou. Polonahá v januári, popierajúc silu prírody. Na výsmech všetkým nešťastne zamilovaným, pre ktorých zostane navždy nedosiahnuteľná. Ako tak hlbokomyseľné oči môžu niekedy vyhasnúť? Boží prototyp, čo si po prvom stretnutí zapamätáte na celý život. Po druhom sa na celý zamilujete. Nemohol by som ju mať, ach, nikdy nie. Nedá sa vlastniť, len parfum je prchavým dôkazom, že ste mali tú česť. V tvári nádych pýchy tak samozrejmej, ako opodstatnenej. Chcel som jej vládnuť, chcel som sa podriadiť. Všetky neuskutočnené sny, nesplnené sľuby, nedodržané termíny mi kypeli z podvedomia. Bola mi svedomím, výčitkou a zároveň nádejou. Triaslo ma od zimy, no vnútrom sa mi šírilo zvláštne teplo, znásoboval sa vo mne život. Precital vo mne jeho pravý zmysel. O pár minút neskôr zastal na vedľajšej koľaji rýchlik a ja som tú ženu v šatách navždy opustil.

Tú noc som nespal. Ulice hlavného mesta usporadúvali moje myšlienky. Na pohovor som nešiel.

30 Aug 2013