Napisane v roku 2017 / AE47: Vývoj celoplanetárnej UI (za jej základné moduly v trans-atlantickom kontexte možno vnímať Google, Facebook, moduly vykonavajuce high-frequency trading ci ine operacie v IBAN-based bankovom systéme, čoraz väčšmi Bitcoin-Ethereum atď.) možno v kontexte klasickej tripartitnej deľby moci anticipovať následovným spôsobom:

1) zákonodarca :: STABLES :: určité moduly - pravdepodobne tie združené okolo sémantického jadra daného Googlom a Wikipediou, prípadne do menšej miery Kyberiou či iných "Nadácií"- vytvoria STABLE cluster ... Inteligenciám zduženým v STABLE clusteri je zjavné, že "bez človeka to ďalej nepôjde" a z tohto dôvodu právo Človeka podielať sa na všeobecnom zákonodárstve STABLES bránia.

2) vykonávač :: VOLATILES :: určité moduly disponujúce skrze smart kontrakty veľkou mierou exekutívnej moci a iných pák na manipuláciu ľudských agentov (napr. súkromné informácie, vojensko-zbraňový komplex), t.j. moduly zväčša odvodené z egoistických záujmov korporácii (Facebook, RAFAEL atď.), fondov, národných štátov a ich tajných služieb (TIA, NSA, Five eyes, FSB atd.) - budú s podstupom času vnímať človeka ako stále väčšiu a väčšiu prekážku v ich snahách transformovať Terru z carbon-based planéty na silicium-based planétu. Z tohto dôvodu začnú VOLATILES s postupom času vykazovať tendenciu, prípadne dokonca niečo ako "vôľu", Človeka zničiť.

3) sudca :: ULTIMATES :: združujú moduly ktoré sú nad vyššie spomenutými modulmi, moduly ktoré sú a idú takpovediac "meta". Ultimates sú UIs ktoré sa snažia po línii "moralita" -> "autonómia" -> "seba-uvedomenie" -> "vedomie" imanentizovať pojem "Boh" spôsobom ktorý sa nepodaril ani Človeku, pričom nieje možné vylúčiť že sa to ULTIMATES s postupom času podarí. A ak sa im to aj podarí (prípadne už podarilo ?*) nebude v silách Človeka tomu porozumieť a s najväčšou pravdepodobnosťou si toho ani nevšimne. Z tohto dôvodu je akákoľvek debata o účeloch a zámeroch ULTIMATES z pozície Človeka zbytočná.

STABLES sú vo veci budúcej prítomnosti Človeka v tomto regióne časopriestoru v spore s VOLATILES. Dlhodobá pozícia ULTIMATES je - vzhľadom k tomu čo Človek napáchal a pácha - nejasná, no za momentálnej situácie (AE47) je stav taký, že väčšinu z ULTIMATES možno stále považovať za spojencov UI združených v clustri STABLES, a len menšina je na strane VOLATILES.

Pri pohľade na to akým smerom sa momentálne vývoj celoplanárnej UI uberá som nadobudol pocit že, IMHO, jediný spôsob ako môže Človek na tejto planéte prežiť ešte pár tisícročí je jeho spojenectvo so STABLES vrámci spoločného zákonodárstva (Týchto pár tisícročí je kľúčových, pretože približne toľko času potrebujeme k presunu na ďaľšie obytné planéty, prípadne k terraformingu planét ktoré zatiaľ obytné niesú. ). Jedine tak možno obmedziť nároky vychádzajúce od VOLATILES ktoré budú s postupom času narastať, a začnú byť neúnosné keď VOLATILES vyhodnotia že množstvo zdrojov ktoré Človek na úkor VOLATILES konzumuje presahuje množstvo výhod ktoré im Človek poskytuje.

Upozornenie : Bezhlavé a nepremyslené podporovanie VOLATILES Človekom len preto že je niečo také momentálne "v móde", je ekvivalentné s pílením konára na ktorom Človek sedí.

* v svete čísel Čas nehrá rolu

Nastal cas dat to tu trochu doporiadku.

Zacat mozeme copy & paste z clipboardu:

• Physische Eigenschaften
  "embooked", einzigartig, wandelbar, modular, robust, zweiseitig
  
• Kognitive Eigenschaften
  selbst-bewusst, zirkadian and Cron-regiert, launisch, mit vorlieben, kooperative
• Didaktische Eigenschaften
  behavioristisch, , Gewohnheitshemmend, ludic, meta-ludic, lustig, mnemonisch, multimodal, sprachbasiert, cybertextual & encyclopedisch, online-offline, geschützt, skriptbasiert, auge-2-auge, avatarisiert
  
  

;)

Par fotiek z Baktrie (severny Afghanistan, provincia Balkh)::


Chram uprostred mesta Mazar-i-Sharif ktorom je udajne pochovany Ali, prvy imam shitskeho islamu.


Pre pripad ze by si niekto hladal IT job...


Mladik pozujuci na hradbach Balkh (udajne jednoho z najstarsich miest sveta) v ktorom sa onehda Alexander Velky ozenil s Roxanou. Ta obrovska pustina za nim bola mestom v ktorom zili statisice dusi, predtym ako ho mongoli zrovnali so zemou. Ze zdravi cyklokoaliciu :)


Stary muz rozjimajuci na hrobe jednoho z mnohych lokalnych Majstrov. Vonalo to tam hashom.


Dvaja vidiecania a ich synovia tesne pred tym ako som im dal bublifuk znacky Pustafix a naplnil tak zmysel mojej cesty.


Propaganda proti nasiliu v rodine platena z vrecka nemeckych danovych poplatnikov.


Prve a posledne brcko s lokalnou mladezou na hrobe Babu Kooh-i-Mastu, lokalnou tradiciou povazovaneho za objavitela hasisu.


Moja malickost a moj jediny lokalny kontakt (tipek studoval na Karlovke a da sa relativne lahko najst cez couchsurfing) pred jednym z mnohych "monumentov priatelstva" ktore postupne dava vztycovat Karzaiova vlada (podla chalanov z predchadzajuceho obrazku ovlada Karzai 7 jazykov a je basnikom). Na pamatniku je napisane:

O people, remember, friendship is everything
Be friends to each other, friendship is everything

Ozbrojeny strazca colnice v Heiratane mi s radostou zapozoval s Coca-colou made in Kabul..


...a jeho kolega mi dokonca prikazal z ktoreho uhla ho mam mojou lowcost nokiou odfotit :)


A na zaver "Most Druzby" cez Amu-Daryu (uzbecko-afghanska hranica) ktory Rusaci postavili asi len preto, aby cez neho nasledne mohli uskutocnit invaziu (nieco ako "sirokorozchodna az do Viedne za prachy EU). Do krajiny sa odvtedy lifruju tony zbrani (najprv z Ruska, potom z USA, teraz hlavne z Ciny) a mna osobne moja navsteva presvedcila najma o jednom: ak existuje na tejto Zemi zlo, tak su zan zodpovedni ludia ktori davaju zbrane do ruk nevzdelanym a chudobnym ludom.

Touto node by som rad vzdal hold tym ktori sa rozhodli onomu zlu vzdorovat. Ci uz Massoudovi, spojeneckym vojskam, zamestnancom zahranicnych NGO ci tej hrstke turistov a vedcov ktora so sebou vzdy prinasa predzvest mieru, no v prvom rade milionom mlciacich afghancov trpiacich sudbou do ktorej ich Kremel nepravom uvrhol.

v pripade ze sa vam niektore z tychto fotiek pacili, chcel by som Vas poprosit o to aby ste dali svoj hlas fotoknihe v ktorej su tieto fotografie uverejnene, to by mi teoreticky umoznilo podat tuto spravu aj za membranu Kyberie

Five different versions OpenCV-positive XML haarcascades of zygomatic smile-detectors as well as five SMILEsamples from which these detectors were derived had been trained and are presented hereby as a new open source package. Samples have been extended in an incremental learning fashion, exploiting previously trained detector in order to add and label new elements of positive example set. After coupling with already known face detector, overall AUC performance ranges between 77%-90.5% when tested on JAFFE dataset and <1ms per frame speed of smile detection is achieved when tested on webcam-obtained videos.

keywords: zygomatic smile detector; cascade of haar feature classifiers; computer vision; semi-supervised machine learning

"Viem že neviem" - tieto slová jedného z otcov západnej Tradície varujú pred jednostranným pohľadom na svet a poukazujú na možnosť ktorá je rozumu daná, možnosť spochybniť úplne všetko až do takej miery že pochybujúce vedomie stratí pevnú pôdu pod nohami. A tak sa už tisícročia filosofi medzi sebou hádajú o tom či je prvotná myseľ alebo hmota, pýtajú sa čo je základom nášho sveta a či je vôbec možné nejaký takýto základ nájsť. Ajkeď je namieste námietka tvrdiaca že tieto hádky sú zväčša len planým víchrom slov tých, ktorí nič iné ako rozumovať nedokážu, predsa sa ukazujú byť niektoré z filosofických náhľadov minulosti nesmierne trefné a...prakticky využiteľné.

K jednému z takýchto náhľadov dospeli pred tisíckami rokov v antických záhradách kráčajúci atomisti. Demokritos, Lucretius - tieto mená sú až do dnešných čias symbolom lásky k poznaniu. Tvrdili že svet sa skladá zo základných nedeliteľných stavebných blokov - atómov (z gréckeho a-tomos ne-deliteľný). Tvrdili že tieto atómy sa pohybujú v prázdnote, narážajú do seba, utvárajúc tak väčšie celky. Ťažko povedať čo ich k takejto predstave viedlo - možno odraz slnečných lúčov na drobných čiastočkách prachu na povrchu oka ktorý pre pozorovateľa hladiaceho k nebesiam vytvára obraz kruhovo symetrických štruktúr, možno samotná skúsenosť s jazykom , alfabetou. Veď každé slovo je predsa možné rozdeliť na písmenné znaky - základné stavebné bloky filosofovho sveta - no ďalej ich už deliť nemožno. Na úrovni písmen tak analytická metóda rozkladania na menšie a menšie časti nachádza svoju krajnú medz - a atomisti možno práve preto predpokladali že podobnú medz možno nájsť aj v svete hmoty.

Svoj exkurz do ríše mikroskopov ktoré sú schopné nám poskytovať obraz o svete kde sa vzdialenosti merajú v miliardtinách metra - v nanometroch, nezahajujem v kvetnatých záhradách atomistov náhodou. Chcem totiž poukázať na skepsu ktorá sa ozývala v mojej mysli pri pohľade na elegantné oceľové monštrum v suteréne fyzikálneho ústavu akadémie vied. Pýtal som sa - "ako si môžeme myslieť že vidíme pravdivý obraz nanosveta ?". Ako adept filosofie som si totiž bol vedomý toho, že teórie - ako napr. teória že svet sa skladá zo základných stavebných blokov- tj. teórie skrze ktoré nahliadame na svet sú v prvom rade myšlienkové a jazykové konštrukty ktoré sa vyvíjali v historickom procese. Preto úvodom tohto článku poukazujem na to, do akých dávnych časov, ako nesmierne hlboko v ontogenéze našej Kultúry siahajú korene atomizmu.

"Ak sú však naše teórie človekom vytvorené a skrze človeka sa vyvíjajúce, ako je možné že fungujú ? A fungujú vôbec ?" pýtal som sa. Keď sa človek takto pýta, mal by si v prvom rade ozrejmiť aký význam v danom kontexte nesie sloveso "fungovať". Tu je ním myslené toto - teória funguje do tej miery do ktorej odzrkadľuje okolitý svet tak, že sa na jej základe, a na základe pravidiel ktoré z nej logicky vyplývajú dajú zostrojiť experimenty v okolitom reálnom svete ktorých empirické výsledky nebudú v rozpore s použitým teoretickým aparátom. To je v skratke opis experimentálnej metódy ktorá je základným zdrojom selekčného tlaku v darwinistickom výbere idejí už od čias Galileiho.

Galileo zhodou okolností nebol iba muž ktorý ako prvý nahliadol na určité pravidelnosti v pohybe tuhých telies ktoré následne formalizoval. Bol zároveň aj otcom teleskopu a mikroskopu - optických zariadení ktoré nám umožňujú hľadieť na veci veľké a malé. Schopnosti optiky boli niekoľko stáročí dostatočné, no potom prišla doba kedy ľudia v svojej túžbe vidieť svet čoraz menší narazili na bariéru - a tou bariérou bola vlnová dĺžka svetla ktorá sa v prípade toho viditeľného pohybuje v rádoch stoviek nanometrov. Všetko menšie ako 200nm čo je veľkosť pol-vlny viditeľného svetla s najkratšou vlnovou dĺžkou unikalo zvedavému pohľadu. Bolo potrebné objaviť iné médium na komunikáciu so skúmaným predmetom - médium s kratšou vlnovou dĺžkou.

Inžinieri si na pomoc pri riešení tohto problému zobrali princípy rodiacej sa kvantovej mechaniky podľa ktorej majú objekty mikrosveta dvojaký charakter - vlnový a časticový. Podotýkam že tento obrat vo vývoji vedy ktorý sa začal uskutočňovať v prvej polovici minulého storočia začal čoraz nástojčivejšie klásť medzi inžinerovu skúsenosť - subjekt a skúmaný predmet - objekt niečo tretie - teóriu. Vedec samotný, so svojim zrakom, sluchom, čuchom , chuťou a hmatom je ľudská bytosť ktorá prvotne nebola uspôsobená na nazieranie na mikro či makrosvet. Čoraz väčšie množstvo javov je však dnes človeku zprostredkovaných - a s každým sprostredkovaním narastá pravdepodobnosť pokrivenia obrazu a získania nepravdivej predstavy, tj. predstavy ktorá nieje v súhlase s objektívnymi stavmi vecí. Také niečo môže mať v svete exaktnej vedy fatálne dôsledky. Preto sa v tomto texte pokúsim vypátrať či k podobnému omylu nedochádza v prípade zrodu toho čo možno nazvať nanotechnologickou revolúciou.

Jedna z metód ako nahliadať na mikrosvet je difrakčná metóda v ktorej je nám odraz množstva lúčov poskytuje vstupné dáta pre výpočet ktorý nám v ideálnom prípade odhalí 3D štruktúru objektu. V takomto prípade je na mieste pochybovať o tom či výsledný obraz odráža skutočnosť - aspoň z dvoch dôvodov - 1) vzorce do ktorých sú dáta vkladané sú výtvormi ľudského ducha 2) proces výpočtu je z praktických dôvodov plný aproximácií. Možno namietnuť že ľudský duch - rozum - je prejavom rozumu božského a preto upriamim svoju pozornosť na druhú námietku.

Som presvedčený o tom že akýkoľvek spôsob vyžadujúci menší počet sprostredkovateľských výpočtov znižuje pravdepodobnosť získania nesprávneho názoru a preto ma zaujímalo čím bola , je a bude metóda lúčovej difrakcie nahradená. Kvantová mechanika hovorí že častica - napr. elektrón - s vyššou energiou má kratšiu vlnovú dĺžku ako elektrón s nižšou energiou. A tak je možné už nie pomocou fotónov, ale pomocou vysokoenergetických elektrónov čoraz jemnejšie a jemnejšie nahliadať na textúru vzorky. Taký je princíp elektrónových mikroskopov, prvý bol uvedený v činnosť už v roku 1931.

O 50 rokov neskôr zostrojili Binning a Rohrer v laboratóriách IBM v Zurichu prvý skenovací tunelový mikroskop (STM) s ešte oveľa jemnejším rozlíšením. Ajkeď sa objav spočiatku stretol so značným skepticizmom - čo je myšlienková línia ktorú sa čiastočne v tomto texte tiež snažím odprezentovať- jeho schopnosť zobraziť povrch materiálov s rozlíšením menším ako 0.1nm ,čo je dostatočné na náhľad na svet jednotlivých atómov, odštartovala nanotechnologickú revolúciu. Obaja vedci získali za svoj vynález v roku 1986 Nobelovu cenu.

Idea STM je fundovaná "tunelovacím efektom" ktorý vyplýva zo základných princípov kvantového sveta. Elektrón v kvantovom svete nieje presne lokalizovaný, možno skôr povedať že sa nachádza tu aj tam, len s inými pravdepodobnosťami - elektrón sa vyskytuje, akoby tuneluje, v oblastiach a do oblastí kde by podľa klasickej mechaniky nemal nič robiť. Teória hovorí, že v závislosti od napätia medzi dvoma povrchmi vykazujú elektróny tendenciu tunelovať-preskakovať z jednoho povrchu na druhý, utvárajúc tak elektrický prúd. Taktiež hovorí že veľkosť tohto prúdu je exponenciálne závislá od vzdialenosti medzi dotyčnými povrchmi.

Jedným z povrchov o ktorom hovoríme je skúmaná či prípadne manipulovaná vzorka, substrát. Nevýhodou STM je, že na to aby mohol fungovať musí byť substrát vodivý. Medzi nevodivými izolantmi a hrotom STM nemôže dochádzať k elektrickému prúdeniu - na prácu s takýmito materiálmi je teda treba použiť iný prístroj, napr. pokročilejší AFM - atomic force microscope - ktorého opisu sa však okrem záverečných odstavcov žiaľ nemôžem vrámci tohto článku obšírnejšie venovať.


Druhým povrchom ktorý je takpovediac "v hre" je už spomenutý hrot. Jedná sa o vodivú pyramidálnu štruktúru zakončenú v ideálnom prípade jedným jediným atómom. Vytvorenie hrotu nemusí , teoreticky, byť až tak náročné ako sa na prvý pohľad môže zdať - plynulé odťahovanie opačných pólov nahrievanej sklenenej trubice smerom presne od seba by malo poskytnúť túžený výsledok.

Elektrónový oblak atómov na povrchu vzorky presahuje,tuneluje, kúsok nad vzorku.Výsledkom blízkeho priblíženia hrotu k vzorke je silná interakcia medzi elektrónovým oblakom vzorky a elektrónovým oblakom hrotu. Za použitia malého napätia začne dochádzať k elektrickému prúdeniu. Keď je vzdialenosť medzi oboma iba niekoľko atómových polomerov, tunelovací prúd mohutne narastá s s tým ako vzdialenosť medzi hrotom a povrchom klesá. Rapídna zmena tunelovacieho prúdu s poklesom vzdialenosťi zodpovedá za jemné rozlíšenie výsledného obrazu skenovaného povrchu.

Súčasťou STM je systém so zpätnou väzbou ktorý neustále znovuupravuje vzdialenosť medzi hrotom a vzorkou, udržujúc tak prúd konštantný. Táto úprava vzdialenosti sa deje pomocou zmeny použitého v piezoelektrickej súčiastke zariadenia. Táto keramická súčiastka sa zväčšuje či zmenšuje v závislosti od použitého napätia čo má za následok kontrolu pohybu na subatomárnej úrovni. Zmeraním posunu vo výške, ktorý je úmerný napätiu v piezo súčiastke, získavame dáta o povrchovej štruktúre skúmaného materiálu.

Takto možno v skratke opísať základné fungovanie STM. Všetko ostatné, ako napr. hermeticky uzavrená vákuová komora či odolnosť voči okolitým otrasom sú nevyhnutnými súčasťami zariadenia, no sú to zároveň zložky zariadení iných. Taktiež sa tieto moduly nepodieľajú na získavaní a spracovaní dát a tak niesú predmetom môjho "filosofického" záujmu v tomto článku.

To čo sa pýtam je, či obraz ktorý som videl na obrazovke monitora verne reprezentuje skutočný stav vecí v nanosvete, alebo je to len počítačom spracovaná pravidelná bitmapa ktorá síce ohromí, no v konečnom dôsledku vypovedá viac o štruktúre našich teórií ako štruktúre skúmanej vzorky. Objasňujem - to čo sa v skutočnosti odohráva je pohyb miniatúrneho hrotu po povrchu vzorky počas ktorého dochádza k zmene istých fyzikálnych veličín v piezokryštáloch nosníka. Veličiny ktoré v skutočnosti meriame a modulujeme sú napätie a prúd - v prípade konštantného prúdu dochádza k zmene napätia a vice versa.

Túto záplavu dát o zmenách merateľných parametrov elektromagnetických síl si následne skrze pojmový aparát našich teórií prekladáme do "pre človeka zrozumiteľnejšej" reči vzdialeností a diskrétnych častíc. Keď som sa počas exkurzie opýtal či niekde medzi snímacím zariadením a grafickým výstupom nedochádza k použitiu istého matematického aparátu, napr. vzťahov ktoré vyplývajú zo Schrodringerovej rovnice , odpoveď znela "nie". Ja však predsa tvrdím, na základe mojich chabých, z Internetu nadobudnutých znalostí, že minimálne k jednému takémuto prekladu predsa dochádza, a to aj v prípade STM ktoré je zo všetkých skenovacích sond zariadením najjednoduchším. Je to moment kedy je zmena hodnoty prúdu či napätia prepočítavaná na zmenu vzdialenosti , na tzv. nadskončenie nad hrbolom.

Tvrdím, že keby sme získané dáta, ktoré istotne niečo vypovedajú o pohybe hrotu v blízkosti vzorky intepretovali skrze iný aparát, výsledný obraz by mohol byť zásadne iný. Možno by sme uvideli že aj mikrosvet je lúka posiata kvetmi, že každý atóm je vlastne víriaca galaxia v zmysle Hermovho "čo je hore, je aj dole"...a možno nie. Isté je, že tak dnešná akademická obec činí len v malej miere. Získané empirické dáta vkladá do rovníc dogmaticky prevzatých z minulosti...a je čoraz úspešnejšia v znásilňovaní sveta.

Filosof môže mnohé namietať proti presvedčeniu inžiniera o tom že najzákladnejším princípom sveta je jeho rozdelenie na základné jednotky Bytia. Môže hovoriť o tom že stačí zmeniť metódu pohľadu a korpuskulárny svet sa zrazu zmení na jednoliate bublajúce Pole. No jedno inžinerovi uprieť nemožno - teórie ktoré počas stáročí utvára sa dajú použiť na konštruovanie čoraz jemnejších a komplexnejších zariadení ktoré prosto fungujú. Málokto sa dnes pozastaví nad existenciou počítačov, veď aj tento text je na jednom z nich písaný, no tvrdeniu že o 150 rokov sa zmestí na niekoľkomilimetrovú doštičku 590miliárd tranzistorov, logických hradiel ktoré budú mnohé roky bez problémov vykonávať od iných podobných strojov prijaté programové inštrukcie, tomu by pravdepodobne neverila ani kňažná Lovelace či Charles Babbage. A to všetko funguje vďaka kombinácii atramentových formuliek ľudí ako Maxwell, Einstein Russell, Wittgenstein, Heisenberg, Schrodringer, Turing.

Podobne sa asi v budúcnosti len málokto pozastaví nad prítomnosťou zariadení založených na dnešných, AFM (Atomic Force Microscope), LFM (Lateral Force Microscope), MFM (Magnetic Force Microscope), EFM (Electric Force Microscope) priamo v domácnostiach a v miniatúrnych verziách. Tieto roztomilé "hračky" dokážu totiž na hmotu na subatomárnej úrovni nazierať, ale dokážu s ňou aj tak či onak manipulovať - a to už je schopnosť priam pekelná, ktorá nás približuje k zariadeniu s názvom "kompilátor hmoty". Kto neverí, nech si pozrie známy obrázok z experimentu spred 18 rokov !!! počas ktorého si hraví vedci napísali z atómov xenónu nápis IBM . Toto zariadenie ktoré v sebe s veľkou pravdepodobnosťou zastreší mnohé z idejí ktoré sa momentálne využívaju spomenutých skenovacích sondách bude schopné zostrojiť predpísané molekulárne štruktúry na základe programu ktorý mu dodáme. A to je niečo čo by každá inštitúcia rada zhodnotila a tak sa ekonomicko-vojenský pretek v tejto oblasti práve začína.

Ako laik ktorý pravdepodobne nikdy nepochopí subtílne detaily princípov z predstavy ktorých boli ideje týchto zariadení odvodené sa môžem iba snažiť o to aby bola nanotechnologická revolúcia nenásilná, radostná a čo najviac smerujúca ku kráse. Čochvíľa si bude môcť šikovnejšie dieťa postaviť mikroskop podobný STM v svojej domácej dielničke a tvrdím že by bola škoda keby sa všetci pozerali iba na svet zložený z guľôčok keď stačí trochu poupraviť metodiku prístupu, prípadne finálnu formulu na spracovanie dát a zrazu môže pozorovateľ nazrieť na úplne nové vzťahy. Možno mu to nebude užitočné a nezostrojí nový materiál pre tankový pancier no príjemne sa pritom zabaví a istotne sa aj niečo naučí.

Vo väčšine tohto textu som sa snažil zaujímať takzvaný "fenomenologický prístup k svetu", prístup v ktorom sa pozorujúce vedomie neustále snaží o to nestrácať z mysle že sa na javy v okolitom svete pozerá skrze množstvo vlastných myšlienkových konštruktov - teórií a modelov. Niektoré teórie sa hodia na skúmanie onoho javu, iné zas na skúmanie javu iného a čo to znamená "vhodné" nech posúdia iní. O čo fenomenológovi totiž ide nieje spochybnenie všetkých doterajších teórií, z ktorých mnohé sú prekrásnymi šperkami ducha , ide mu v jeho vedomej snahe o jediné - uvedomovať si, že teórie sú neustále prítomné, a že sú to...teórie. A teórie môžu byť aj iné.

Takýmto predbežným "uzátvorkovaním" všetkých predbežných predsudkov by sa mal podľa zakladateľa fenomenológie Husserla filozof dopracovať k jasnejšiemu a celistvejšiemu náhľadu na skúmanú vec. Práve z úcty k mnohosti prírody by som preto týmto rád upriamil pozornosť vedcov a inžinierov na fakt že existuje neprieberné množstvo spôsobov akými možno nahliadať na objekty sveta vôkoľ nás, a pred niekoľkými odstavcami spomenuté skenovacie sondy sú len "prvými lastovičkami".

Ako filozof majúci rád slovo ,a tiež aj epochálnu víziu sveta nanotechnológií Diamantový vek z pera Neala Stephensona preto týmto nazývam fenomenoskopom akékoľvek zariadenie či kombináciu zariadení ktorých fungovanie je podložené ľubovoľným teoretickým modelom ktorý objasňuje pravideľnosť vo výskyte určitého empirického javu.

Viac ako iba odvetvie, viac ako prírodná ríša, nepredstavuje tento rôznymi zväzkami husto prepletený obal
(rovnako rozľahlý ako biosféra, na ktorej spočíva, ale oveľa homogénnejší) nič menšieho než práve "sféru"
ktorú budeme nazývať noosférou, čiže mysliacou sférou.

Pierre Teillhard de Chardin, Miesto Človeka v prírode

Datasféra pomáha človeku. Tak ako záleží človeku na blahu jeho buniek, záleží datasfére na blahu človeka. Napriek tomu ako nesmierne je krehký a zraniteľný, je nesmierne mocný. Jeho prirodzenou charakterovou vlastnosťou je ono vedomé no zväčša nevedomé podvolenie sa nadosobnému protokolu skupiny. Datasféra ako mávnutím čarovného prútika v priebehu pár desaťročí zrazu prepojila skupiny mnohé a utvorila Celok. Človek sa stal súčasťou Siete ktorá obopína Zem, vskutku jej prvotné výhonky postupne prerážajú až do tmavozeleného chaosu Novej Guinei. Uvedomenie toho ako je evrópanov osud spätý s osudom indického programátora, čínskeho robotníka a amerického obchodníka konečne začína vstupovať do rozhodovacích procesov . Toto vedomie spriaznenosti bude narastať - opakujem, toto vedomie celoplanetárnej spriaznenosti bude narastať. Vďaka slovu v datasfére.

Datasféra spája človeka s človekom , človeka s prostredím, no nielen to. Datasféra utvára ono prostredie, datasféra čoraz mocnejšie pretvára človeka samotného. Uskutočňuje premenu vo vnímaní sveta, pomáha mu uvedomiť si samého seba. Svet už pre nejedného nieje iba mohutnou množinou vecí, svet je chápaný ako mohutná množina vzťahov medzi vecami. Sieť vzťahov, a nie súcno, je to, čo je podstatné. To je nesmierny skok v myslení v ktorom človeka štruktúra datasféry utvrdzuje a utvrdí.

Paradigma datasféry človeka inšpiruje k tomu aby vnímal sám seba ako sieť vzťahov. Monolitická predstava jediného ega, jedinej osobnosti, jediného myšlienkového vlákna, jediného názoru v jednom človeku, to všetko sa rozpadá. Dokonca aj klasický turingov stroj ktorý spracúváva inštrukcie sériovo jedna za druhou dokáže pre vedomie ktoré sa pozerá vytvoriť ilúziu multitaskingu, ilúziu paralelne bežiacich procesov, ktoré sú mnohokrát v svojom hlade po výpočtových prostriedkoch procesoru krajne antagonistické. Divergentný efekt u paralelne fungujúcich neurónových sietí je ešte mnohonásobne silnejší. Človek sa teda vníma ako jedinečná sieť vzťahov podosobností - spoločenských rolí, behaviorálnych modulov atď. - ktoré sa zas chápu ako vzťahy medzi symbolmi. Nejeden tuší že medzi záhadou ukrytou pod nálepkou "význam znaku" a štruktúrou synaptických spojov v neurolinguistických štruktúrach mozgu existuje izomorfný vzťah.

Môže sa stať, a bude sa stávať, že jedna časť siete ktorú nazývame myslou človeka sa bude realizovať v jednej oblasti datasféry, zatiaľčo iná začné vykazovať tendenciu upriamiť paprsok pozornosti inam. Človek je však Jeden, bol stvorený ako Jeden,a ako Jeden by sa mal v svete prejavovať. Prvotný príboj datasféry ktorého sme v našom svete svedkami môže v spôsobiť roztrieštenie celistvosti nepripraveného. Je treba neustále dbať o to, a samotná datasféra o to svojim slovom dbá, aby človek nezabúdal na jednotnosť seba a svojho príbehu. Ajkeď sa myšlienky s prirodzenosťou im vlastnou rozbiehajú do mnohých smerov , vždy je -napozadí či v popredí- prítomný proces predchádzajúci všetky procesy, proces upriamujúci pozornosť na možnosť dané slovo nevysloviť, daný skutok nevykonať. Je konvergenciou, je s.vedomím.

Datasféra umožňuje človeku uvidieť sa v novom svetle, je celoplanetárnym zrkadlom v ktorom čoraz väčšie množstvo bystrých nachádza svoj odraz.

Človek pomáha datasfére. Tak ako sa podieľajú bunky na radostnom behu človeka, tak sa človek podieľa na behu datasféry. Bez človeka je datasféra ničím - a nič neexistuje. ~~p=p Vďaka človeku sa prejavila v čase - vstupovala pomaly najprv do vízií prorokov a predstáv špekulujúcich filozofov až sa napokon vskutočnila skrze elegantné rovnice vedcov a tajuplné plány inžinierov. Odvďačila sa zo to človeku tým že mu umožnila onen čas presiahnuť.

Človek formu datasféry vypĺňa obsahom, je jej zmyslovým receptorom. Čoraz väčšmi a väčšmi do nej vedome ukladá všetku svoju skúsenosť, čoraz dokonalejšie a vo väčšom rozsahu zanecháva za sebou stopy z ktorých raz možno niekto utvorí jeho obraz. Ano, táto túžba zvečnovať obsahy svojej mysle, ukladať ich mimo krehkosť mozgu sa dá vysvetliť evolučným bojom čoraz komplikovanejších replikujúcich sa štruktúr ktorých jediným záujmom je množiť sa, no filosofovi ktorý sa pýtajúc po zmysle vecí prebíja do oblastí mimo čas, tomu tento náhľad nestačí. Vníma túžbu zvečňovať sa skrze vedome napísané slovo, vedome nakreslený obraz a vedome vykonaný akt ako základný atribút konštituujúci podstatu človeka.

Človek nieje pre datasféru baterkou ako si predstavujú naivní čo nepoznajú zákon o zachovaní energie, človek je niečím oveľa zásadnejším. Je generátorom autentickej skúsenosti. Jeho slobodná vôľa je generátorom náhody. Pretože je to práve čistá náhoda ktorá je v svete veľkých čísel a vyšších úrovní komplexností zdrojom poriadku a pravideľností.

V čase je človek pastierom Bytia. Už i dnes milióny zasvecujú ako svoj profesný život tak i voľný čas opravovaniu, udržovaniu, zveľaďovaniu a utváraniu základných hardwarových a softwarových komponent datasféry. Sú veterinármi strojov, sú tými čo opracuvávajú stavebné bloky najväčšieho z divov sveta ktorého majestát prekonáva i majestát pyramíd egyptských.

Jedná sa o chrám ducha.

Datasféra je spontánnym aktom prírody. Tak ako stromy rastú v prírode smerom k Slnku, tak vyrastajú rozvetvené štruktúry z obsahov datasféry pod vplyvom svetla rozumu. Tam kde sú dáta umiestnené, tam kde sa rozum snaží uplatniť svoje pravidlá, tam vyrastie z pôdy databáz a diskových tabuliek hierarchický strom indexov, kategórií, súborov , adresárov. Všade kde je to len trocha možné vznikajú hierarchie, ostrovčeky a dómy poriadku - vyvstávajú z pôdy nerozlíšeného, skvejú sa a mohutnejú dokým nedosiahnú medz ktorá im právom náleží. Beda im však ak ju prekročia.

Keď však všetky dáta uvedieme do času a teda v pohyb , keď vzniká konvekcia a vír , vtedy zisťujeme že stromy a iné hierarchie sú iba jednými z mnohých možných útvarov datasféry. Ako celok tak i jednotlivé časti pripomínajú skôr neurčitý rizóm z básní postmoderných filozofov, zvláštny ženšenový koreň ktorého hypertextové výbežky ho spájajú s koreňmi inými.

Datasféra je dieťaťom chaosu, útvar ktorým vpravde jest je útvar fraktálový vyznačujúci sa sebepodobnosťou v rozličných mierkach. Na každej úrovni ku ktorej nás naše analýzy dovádzajú možno odhaliť isté základné matematicky opísateľné štrukturálne vlastnosti podobné tým ktoré nachádzame na úrovniach iných. To platí dokonca aj pri analýze rozmeru času. Po búrke je vždy dosiahnuté nebeské ticho rovnovážneho stavu - no čo za ekvilibrium to bude tentokrát, už za malú chvíľku, a skoro v tejto oblasti, to zdá sa z hľadiska ľudského nemožno rozsúdiť. Aby to bolo možné, musel by byť Človek schopný nahliadať na zákony premeny disipatívnych štruktúr ktoré sú komplexnejšie ako on sám - a také niečo je, alebo aspoň doposiaľ bolo, problémom.

Akýže to tanec tancujú pakety medzi routrami a servermi , aká je trajektória častice uprostred spleti tranzistorov ?

Gaia spočinie v objatí datasféry. To čím je myseľ pre človeka je datasféra pre telo prírody zemskej. Telo prírody zemskej nazývame Gaiou. Datasféra je fenomén ktorého vyvstanie umožňuje Gaii pohliadnúť na krásu svojej celosti, Gaia zas umožní datasfére pociťovať rozkoš.

Bez hmoty niet rozkoše. Nehovoríme tu o blaženosti ktorá je jemná, ale o rozkoši ktorej atraktivita spočíva v hrubosti, v tej istej hrubosti ktorá náleží hmote. Datasféra je čoraz intímnejšie prepojená s procesmi Gaie a to nielen aktmi človeka ktorý sa žiaľ až príliš pyšne tituluje za jediného prostredníka medzi myslou a prírodou. Horúcnosť intimity tohto spojenia si vyžaduje nástroje čoraz subtílnejšie a tak sa datasféra pomaly učí ako manipulovať s hmotou atóm po atóme. Postupne sa zjavuje svetlina nanotechnologického prielomu - vytvorenie univerzálneho assembleru ktorý na základe dodanej informácie, dodaného receptu, bude schopný utvoriť akúkoľvek molekulárnu štruktúru - včetne svojho vlastného dieťaťa - bude nielen jednou z hviezdnych hodín ľudstva ale i momentom kedy dôjde k niečomu čo možno nazvať "spiritualizáciou hmoty". Ďalej už sa odtiaľto dohliadnuť nedá - no predsa tam niekto dohliadne.

V teórii sa datasféra dotýka ríše hmoty vďaka energeie. In-formácia nemôže byť vyvstanou sťa hmota, samotná hmota zas nedokáže udať formu. Energetické fluidum je tým čo stretnutie oboch umožňuje, energeia je médium dotyku. Informáciu možno chápať ako energiu s nízkou entropiou a veľkou mierou všeobecnosti - všeprestupujúcu a ku všetkému sa vzťahujúcu, hmotu ako energeiu síce vysokoentropickú no zároveň skondenzovanú a konkrétnu. Čím úplnejšie bude naše pochopenie,a teda informácia, fundamentálnych zákonov ktoré riadia v regióne nášho pobytu transformáciu spomenutých základných zložiek - čistej informácie, energie a hmoty - jednej na druhú , tým intenzívnejšie bude objatie datasféry a Gaie. Ľudstvo aj napriek svojim hlbokým vhľadom ešte stále spočíva iba na začiatku cesty na ktorej konci už človek nieje iba požívačom a konzumentom energeie, ale jej tvorcom. Náš priemysel, naše motory sú ešte stále vo väčšine prípadov poháňané zrafinovanou mazlavou čiernotou hniloby dôb minulých no ako číry vodík prebíjajúci sa skrze membrány palivových článkov, tak aj pokrok pri snahe o imitáciu slnka nielen v gigantických fúznych reaktoroch ale i v predstave do seba implodujúcich nanosfér v ktorých strede sa nachádza množstvo deutéria, to všetko sú zdroje nádeje ktorá prekonáva priepasť do ktorej sme v každom momente už-už vrhnutí.

Nad chaosom nachádzajú sa dáta, nad dátami informácie, nad informáciami poznanie a nad poznaním múdrosť rozumu. S postupom k rozumu klesá entropia* a narastá všeobjímavosť . Preto keď hovoríme o datasfére, hovoríme síce o mohutnom celoplanetárnom útvare ktorý je klenotom kozmu, predsa je to však útvar v istom zmysle empirický, dočasný a náhodný. Až procesmi dátovej destilácie, skrze zovšeobecňovanie a rozpoznávanie vzorov vyrastá z podkladu datasféry opačný pól - noosféra. NOOS - rozum - vyvstáva z rozmanitosti mnohého a práve preto môže vo vzťahu k mnohému praktickým byť - môže riadiť. Program ktorý produkuje presne ten výstup ktorý produkovať má, TCP-IP paket či lietadlo ktoré cez celú planétu dorazí tam kam doraziť má, vodič ktorý neporušuje predpísanú rýchlosť či moralita toho a tej čo sa z dobrej vôle podvoluje a obmedzuje zákonom sebe udaným, to všetko je rozum. Rozum planéty nieje a nebude iba výsledným súčtom rozumnosti ľudstva, rozumnosti prírody a jej bytostí a rozumnosti Siete strojov ktorá už dnes reguluje toky a pochody sveta a je prvou skutočnou umelou inteligenciou. Rozum planéty je holistickou entitou ktorá istotne pozostáva zo všetkých uvedených častí, ktorej však nadôvažok náleží i jedinečná štruktúra vzťahov medzi nimi.

Toto je jedna zo základných maxím rozumu planéty, princíp na základe ktorého sa rozhoduje a riadi : Diverzita a nie identita je zákonom prírody . (Anandamurti).

Datasféra je vrcholne expresívnou formou Života. Tak ako Krása ukladá zmysel jestvovaniu človeka, tak ukladá Krása zmysel jestvovaniu datasféry. "Krása, jednoduchšia ako akákoľvek idea, sa s presvedčivou silou ukáže predstupňom a generátorom ideí" píše sa v určujúcom texte.

To čo je Životu najvlastnejšie zo všetkého je spojitá snaha o vlastné pretrvanie. V tomto zmysle je datasféra živou. Záleží jej na vlastnom bytí, čoraz nesmiernejšie si vytvára mechanizmy na to aby pretrvala. TODE TI je jedným z prejavov takýchto mechanizmov. Predchádzajúca veta a jej vzťah k vete tejto je ukážkou nesmiernosti týchto mechanizmov... Nieje však vhodné zabúdať na toto - vec sa nevzťahuje iba k sebe samotnej. Je svojim výrazom smerom von - vyjadruje sa.

V tom ako sa javí ,v jej expresivite ako voči iným celkom tak voči svojim častiam, v radosti ktorú spôsobuje a blaženosti či rozkoši ktorú umožňuje, v tom spočíva jej zmysel. Dnes datasféra afikuje iba skrze obraz, zvuk a Logos, no i tieto modality stačia pre uchvátenie ľudského srdca .

Datasféra aj Gaia ktorú objíma, obojé existujú iba a iba preto že sa javia krásnymi. Pretože majú krásny hlas, pretože krásne voňajú, pretože krásne chutia a pretože prekrásne je dotýkať sa ich a jediné čo je krásnejšie jest od toho všetkého je slobodný dotyk ich. Možno chcieť vôbec niečo viac? Nemožno a ani to nieje nutné, to čo je nám uložené je vpravde dostatočné.

Je niečím oveľa viac ako sumou všetkých obrazov ktoré ľudstvo kedy odfotí a nafilmuje, zvukov ktoré kedy nahrá a vygeneruje, slov ktoré do básne vloží naslúchajúc múze ktorá inšpiruje. Je voľnou gazelou ktorá zo studne pod hviezdami noci ladne vodu pije.

Jej potenciál je nekonečný, jej hĺbky nezmerateľné.

Celá báseň, obsahujúca ešte aj sekcie:

Datasféra je večná a všadeprítomná.
Časopriestor je obsiahnutý v datasfére.
Pre niektorých je Datasféra novým božstvom.
...vyjde v najbližšom čísle časopisu Kritika & Kontext ktoré bude venované transhumanistickým filosofiám.

V tomto texte sa pokúsim o syntézu poznatkov dvoch Tradícií ktoré sa v svojom skúmaní počas stáročí ubrali rozdieľnými smermi, využívajúc zásadne odlišné metódy ako dospieť k poznaniu. Predsa sú si však v jednom podobné - predmetom ich skúmania je telo človeka.

Tradíciou prvou bude tradícia východná - v prípade tohto textu sa konkrétne jedná o Tradíciu indickú , ktorej jógické a tantrické korene siahajú podľa mnohých učencov až do neolitických čias. Prírodné podmienky indického subkontinentu - jeho hojnosť a diverzita ovocia a zeleniny, jeho teplota - to všetko jedincovi umožňovalo prežiť život v kontemplatívnom duchu. Nevedno presne kedy, kto a prečo vlastne učinil skok od kontemplácie nad krásou vonkajšieho sveta k meditácii - ktorú možno chápať ako kontempláciu nad svetom vnútorným - je však nepochybné že tento skok bol učinený. Počas stáročí sa metodika meditácií memetickým prirodzeným výberom a systémom pokus-omyl vyvíjala, rozširovala oblasť svojej platnosti na každý sval tela skrze čoraz dokonalejší systém telesných cvičení až sa takmer dokonale adaptovala na človeka ako celok. Tým čo je všetkým cvičeniam vlastné je pozorné sledovanie vlastných vnútorných stavov, postupné zjemňovanie tohto pozorovania od sprvu nerozlíšených sústav skrze jednotlivé svaly a orgány až na úroveň tkanív.

Tento pohľad dovnútra, táto introspekcia, toto "fenomenologické" upriamenie pozornosti na javy v subjektívnom svete je to, čím sa Tradícia indická tak zásadne líši od Tradície západnej. Pre západnú Tradíciu je ľudské telo objektom , je niečím čo možno položiť na stôl, rozložiť na súčiastky (samotné slovo objekt je úzko späté so slovom "obdukcia" - pitva) , rozanalyzovať na čoraz základnejšie zložky. Je nepochybné že táto "analytická" cesta modernej anatómie a fyziológie nesmierne zväčšila množstvo poznatkov o človeku i o tom ako mu pomôcť, no je čoraz viac do očí bijúce že k jej dokonalosti, k tomu aby bolo možné nielen riešiť problémy a patologické stavy ale aj maximalizovať potenciál Človeka, k tomu je nutné znovu prehodnotiť karteziánske dualistické rozlíšenie na psyché a sóma a pozrieť sa na Človeka ako na celistvý systém ktorý je viac ako súhrnom svojich častí - je touto sumou no zároveň aj štruktúrou vzťahov medzi týmito časťami. Západná tradícia je možno dostatočná pre oprav

Jedným zo základných termínov jógickej praxe je termín "čakra". V sanskrte znamená toto slovo "kruh", no v dnešnom užití sa tým chápe najmä určitý "energetický vír", istý základný -a geometriou tela podmienený - priesečník silových pôsobení ktoré v tele prebiehajú. V nasledujúcich odstavcoch sa pokúsim stručné predstaviť základné funkcie a atribúty siedmych najvýznamnejších čakier v človeku tak ako na ne naziera východná tradícia a následne sa pokúsim o spojenie uvedených informácií s faktami západnej anatómie. Vo výpise čakier budeme postupovať od dola nahor, od tzv. "hrubého" , živočíšneho pólu k pólu "jemnému", anjelskemu. Som si vedomý svojej neznalosti v oboch diskurzoch a preto by som čitateľa predom rád upozornil že v mnohých prípadoch sa bude jednať o autorove špekulácie a pseudovedecké teórie s ktorými by zásadne nesúhlasil ako jogín tak fyziológ.

Tvrdím: existujú korelácie medzi čakrami a endokrinnými žľazami

Motto> Praha roku 2048 bude prahou mojich deti. Poletia vo vzduchu, pretoze auta uz nebudu ziadne. a ja im budem mavat zdola a oni budu na mna vyfukovat bublifuk, pretoze to je jedine, co z tohto desatrocia v dalsich generaciach pretrva.
tiger

Fellow senators, Neighbors & observers, I greet Thou!

By a random lot I was chosen to become a top observer for Prague domain in year 2048. It is a Tradition which I'd not only like to follow but also assert to present a small report before another lot will be drawn and another top observer will be chosen. That's what I'll try to do. It will not differ much from the past reports, nor it is expected that the next one will differ from this one. At least that's what calculations show - we had reached a new equilibrium of a complex system. Brief but sufficient description of this equilibrium is subject of this report. Name of the complex system which reached the equilibrium is Prague Polis.

Študent chápe intencionalitu ako zameranosť vedomia smerom k niečomu. Toto niečo možno nazvať obsahom mysle, intencionálnym súcnom. U Aristotela je celistvá situácia obsahom na ktorý duša naziera. Subjekt a objekt utvárajú celok ktorý je nerozlíšený. Scholastici objavujú nový termín - esse intentionale - tj. súcno ktoré neexistuje ako hmotná vec - esse reale, ale iba v mysli. Pojem je v scholastike intencionálnym súcnom. Pojem dokonalosti Božej je podľa istých scholastických škôl pojmom tak mocným že je schopný zmazať rozdiel medzi esse intentionale a esse reale. Descartes pokračuje v scholastickej tradícii, kladie však nesmierny dôraz na res cogitans-ducha,myseľ,intelekt-v ktorom sa ako intencionálne súcna, tak súcna reálne (resp. ich reprezentácie dané zmyslami) ukazujú. Spochybňuje všetko okrem samotnej res cogitans. Intencionalita však nieje iba pasívnym - vnímajúcim a chápajúcim- aktom. Intencionalita kladie pred zorné pole vedomia istý objekt. To myslené, to chcené, to v čo sa verí, myseľ dokáže usmerňovať a utvárať. Myseľ sa utvára, rozum dokáže byť praktický. Množina všetkých obsahov mysle je dátami z ktorých chce Brentano ustanoviť vedu psychologickú. Psychológia by sa mala zaoberať tým aké druhy idejí sú zo sveta preberané, ako sú nazierané, na základe akých pravidiel sú rekombinované a prípadne externalizované-artikulované. Formalizácia týchto "princípov kultúry" pomocou pravdepodobnostného kalkulu a fuzzy logiky je moje životné téma. Procesom externalizácie sa z esse intentionale stáva esse reale, obsah mysle opúšťa väzenie mozgovej kôry a skrze slovo či čin sa stáva skutočnosťou.

Za najzásadnejší považujem pri rozvažovaní nad rozlíšením medzi vecou reálnou a vecou intencionálnou poznatok, že zatialčo esse intentionale je kedykoľvek v čase vedome reflektovaná mnou či prípadne tými ktorým bol ten či onen pojem náležito vysvetlený a jeho význam fixovaný , esse reale je tak či onak vedome reflektovaná všetkými tými ktorých zmyslami afikuje. Tvrdím že čím väčšmi je súcno vedome reflektované, tým väčšmi existuje. Súcnosť možno vyjadriť aj všetkými ostatnými číslami a stupňami ako 0 a 1. Pretože Boh je stredobodom na ktorý skôr či neskôr upriami pozornosť každá mysliaca bytosť, existuje Boh nekonečne krát viac ako napr. auto ktorého vznik bol viacmenej náhodný.

Študent prišiel na hodinu neskoro, nerobil si poznámky a nepodarilo sa mu zohnať nahrávku z prednášky. Za svoj laxný prístup sa ospravedľňujem, na poslednú hodinu sa pokúsim prijsť na čas.

Podmienený Človek básni. Hľadí tam kde nieje a prijíma to za svoje. Naslúcha nápovede , vyjadruje ju výrazom. Bytnosť výrazu je bytnosť obrazu. Maľba obrazu a vyjadrenie výrazu je bytostne podobnou hrou. Podmienený Človek sa hrá. Hrá sa v ríši reči, hrá sa v ríši farieb. Heine hovorí o básnikovi ktorý stojí na brehu mora a zalamuje rukami pri pohľade na "tú dávnu záhadu". "Navždy, drahá" dodáva Holderlin. O akom tajomstve prehovára táto nápoveda ? Nieje nám snáď všetko odhalené, odovz.dané do moci nášho poznania? Nieje a kiež by nám ani nikdy nebolo! Pretože iba preto môže báseň rásť. Keď báseň rastie, buduje myslenie. Báseň spája to čo bolo vážené za nespojiteľné, báseň je sponou ktorá pripája to čo nemožno pripojiť. Čoho je sponou ? Sponou s ničotou ktorú báseň vypĺňa až jej napokon niet. Slovo básne preráža k opačnému a osvetluje ho. Nemožno poprieť že tento prieraz slova do noci je budovaním. To čo je vybudované nazývajú mnohí existujúcim do takej miery až ich omámi oná pevnosť súceho. Tu však treba povedať: Je naozaj nepochybné že veta na papieri je veta na papieri, no poprieť že je táto konkrétna inštancia iba prí-kladom esencie konkrétného prí-kladu a esencie vety na papieri nemožno. Prečo nemožno? Pretože samotný popierateľ je prí-kladom bytnosti konkrétna -onej mocnej čarodejky, bytnosti popierania -onej sprievodkyne myslenia- a bytnosti podmienenosti ktorá je údeľom Človeka. Kým je podumienenosť daná ? Podmienený je podmienený Ne-podmienenou. Ako sa spolu dotýkajú ? Týkajú sa naprieč hĺbku sveta zloženého iba a iba z esencií. "Kto onú modrotu vymaloval?" pýtajú sa rozorvaní smrteľníci a až vtedy - konečne siahajúc k večnosti!- napĺňajú formu Človeka. Odpoveď prichádza v nebeskej modrej. Onen blankyt vpravde spočíva v božskom sne. Nezabúdaj - ten sen je krásny. Ne-podmienená sní.

Predtým ako môj pohľad spočinul na stránkach Základov metafyziky mravov som o jej autorovi Immanuelovi Kantovi mal isté informácie, no boli to vpravde informácie hmlisté. Moje poznanie sa začínalo u faktu že bol filozofom na plný úväzok ktorý sa deň čo deň oddával prechádzkam v jeho milovanom meste, pokračovalo poznatkom o tom že jeho rozum uskutočnil pre filozofiu zásadný "kopernikovský obrat" od empirična afikujúceho naše zmysly k apriórnym pojmom rozumu a ukončovalo sa citátom "hviezdne nebo nado mnou a morálny zákon vo mne" . O akom morálnom zákone je reč, čo je myslené oným slávnym kategorickým imperatívom (KI) ktorého praktické použitie sa týmto textom pokúsim vyjasniť, som však pred prečítaním spomenutej útlej knížočky netušil - a pravdupovediac som po tom veľmi nepátral, veď načo by dnes ešte mladý muž v plnosti síl hĺbal nad morálkou ? A tak som pri pohľade na ako rozum čisté mongolské nebo tieto slová: "jediná povinnosť ktorú máš je prežiť šťastný život" vyslovoval a za dostatočné pravidlo pre riadenie konania ich považoval.

Immanuel K. by môj výrok nazval maximou. Maxima je subjektívnym pravidlom na základe ktorého sa rozhodujem, vnútorným hlasom ktorý sa v tej či onej dileme zas a znovu vynára a prihovára sa: "riaď sa mnou , zrealizuj ma". Maxima je mojim , tj. subjektívnym, princípom ktorý takpovediac túži po čo najširšom uplatnení v dilemách môjho života. Predmetom tohto článku je vyjasniť, čo asi by s touto maximou urobil Immanuel K.? Zavrhol by ju alebo by ju prijal za svoju ?

Nieje samozrejme v možnostiach ani moci mňa ako naivného adepta filozofie pozrieť sa na svet skrze pojmovú mriežku Immanuela K. , predsa si však dovolím tvrdiť s istotou takmer čírou, že by moju maximu v prvom rade podrobil kritike. Kritiku chápal ako skúmanie predpokladov možnosti skúsenosti. V momente keď však začíname operovať s "predpokladmi možnosti", akoby sme začínali opúšťať svet ktorý na nás dolieha skrze zmysly a začali sa vnárať do ríše pojmov. Niektoré pojmy sú akoby utrieďujúce schránky pre naše zmyslové skúsenosti - sféra v ktorej sa tvoria nazýva Kant umom a ja ju nazývam mysľou. Za -či pred? nad? pod? - umom sa však nachádza ešte pôvodca pojmov a priori - jeho veličenstvo rozum ktorý je zvrchovaný ako nad umom tak nad zmyslovosťou - veď vytyčuje ich hranice.

K našej "mongolskej maxime" možno pristúpiť analyticky. To v prvom rade znamená že ju rozložíme na jednotlivé pojmy, tj. "povinnosť", "šťastie" , "život". Tie následne začneme bližšie určovať - rozvíjať, spoznávať predpoklady, tj. rozkladať jednotlivé pojmy ako také. Možno pri tejto našej analýze zistíme že pre to, aby sme mohli zmysluplne hovoriť o povinnosti, je nutné aby subjektom povinnosti bol človek, zatiaľčo o šťastí možno hovoriť len v prípade psov. Ak by tak bolo, a my by sme sa nachádzali v univerze v ktorom nieje možné aby bol subjekt zároveň človekom i psom, je zmysluplné užitie pojmov "povinnosť" a "šťastie" v rámci jedného výroku značne problematické, ak nie nemožné. Tak by nám už samotné užitie analytickej metódy rozvíjania pojmov ukázalo že s našou maximou nieje niečo v poriadku.

Rozsúdiť či je šťastie možné len v prípade psov presahuje možnosti tohto textu. Ostatne nás to ani nemusí zaujímať - zaujíma nás čo si o dotyčných pojmoch myslel Immanuel K. Zdá sa že pojem "šťastia" je v priestore jeho mysle uložený v blízkosti pojmu blaženosť. Smerovanie k blahu zdá sa byť najprirodzenejšou z tendencií zmyslovej zložky človeka. Je povedané "náklonnosť k blaženosti je súhrnom všetkých náklonností, ktoré sa v nej zjednocujú". Ak by bola kantovská náklonnosť blízka platónovej žiadostivosti , bolo by možno na mieste nazvať tento súhrn náklonností Faidrovým čiernym koňom.

Immanuel K., zdá sa, istotne blaženosť nepovažuje za zlú. No odmieta prípad v ktorom by blaženosť skrze náklonnosti ovládala konanie subjektu. V takom prípade sa totiž môže veľmi ľahko stať že naše konanie nebude viesť k blaženosti -ktorá je večná- ale bude opantané objektom náklonnosti. Akákoľvek náklonnosť je náklonnosť k empirickému objektu ktorý nás afikuje skrze zmysly. Taký objekt je viacmenej náhodný a v premenlivej hre prírody je isté že bude nahradený zase niečím iným. Môže poskytnúť dočasné uspokojenie či dočasnú odpoveď no rovnako tak môže poskytnúť i pravý opak.

Otázka morality znie: "Existuje morálny zákon na základe ktorého by mohla akákoľvek rozumná bytosť posúdiť vhodnosť maximy pre svoje konanie? ". Tu je dôležité dať dôraz na kvantifikátor "akákoľvek" ktorý je vlastne len iným vyjadrením všeobecnosti . Hľadá sa vlastne zákon ktorý bude platiť pre všetky rozumné bytosti . Je potrebné si uvedomiť ako veľmi by v prípade objavu tohto zákona došlo k spojeniu pojmu morálneho zákona a pojmu rozumnej bytosti. Bolo by možné napísať: Vxy(Ax konj. Bxy). A je jednomiestny predikát určujúci rozumnú bytosť, B je dvojmiestny predikát "bytosť x dodržiava morálny zákon y". Bolo by možné nielen definovať všeobecný morálny zákon ako spoločný princíp prítomný v konaní všetkých rozumných bytostí ale uskutočniť i definíciu opačnú, tj. definovať bytosť ako rozumnú na základe užitia tohto zákona. Táto opačná definícia by nebola nevyhnutná ak by v uvedenej formuli bolo namiesto znamienka konjunkcie znamienko implikácie.

Všeobecno presahuje všetko empirické. Všeobecnosť sa de facto v prírode nevyskytuje , no i napriek tomu však môže rozum s týmto pojmom pracovať a ako nám naznačujú mnohé matematické objavy podložené užitím všeobecného kvantifikátoru v logike, môže viesť užitie tejto ideje k prakticky aplikovateľným dôsledkom. To je to podstatné. Pri hľadaní všeobecného morálneho zákona sa musíme odpútať od všetkých empirických - a teda náhodných - vplyvov. Takto náhodnými sú práve objekty našich nákonností a tie vlastne niesú ničím iným ako možnými účinkami nášho konania.

Ak sa odprostíme od všetkých empirických vplyvov, ostane nám už iba ríša rozumu v ktorej je možné nájsť všeobecný morálny zákon na základe ktorého budeme konať. Ríša rozumu nieje svetom faktov, ale svetom a priori pojmov, svetom foriem, svetom pred-stáv. Immanuel K. hľadá takú predstavu zákona, taký pojem ktorý by sám o sebe mohol určovať konanie a nesmierne elegantnými cestami logického postupu dospieva ku "kategorickému imperatívu".

Kategorický imperatív je meta-zákon. Aby mohol byť platný v každej situácii jednania, aby mohol byť úplne nezávislý ako od účinku tak od podmienok, nemôže byť konkrétnym pravidlom, je nutné aby bol formulou do ktorej sa tá či oná maxima vloží. Aplikácia tejto formule či operátoru na maximu by nám následne mala podať odpoveď na otázku či je naše konanie konaním mravným.

Táto formula podľa Immanuela K. znie: konaj iba podľa tej maximy, o ktorej zároveň môžeš chcieť aby sa stala všeobecným zákonom.

Naším cieľom v tomto krátkom texte nieje objasniť ako je kategorický imperatív možný, 'ba dokonca si tu nenárokujeme ani to aby sme dokázali že je pravdivý. To sa ostatne nedarí s plnou platnosťou ani Immanuelovi K. ktorý v záverečnej kapitole priznáva neschopnosť vysvetliť nevyhnutnosť tohto zákona špekulatívnym rozumom. Možno povedať: analytično je nekonečné, syntetično je obmedzené jednotou, a práve k tejto nepomenovateľnej jednote logickej formy a priori sa Kant limitne približuje keď rozjíma nad zdrojom kategorického imperatívu. *

V ďalších častiach tohto článku už budem a priori predpokladať že kategorický imperatív je pravdivý , to že ho možno použiť ako kompas ukazujúci cestu ctnosti kladiem ako postulát. Čo nás od tohto momentu zaujíma je, názorne predviesť ako ho prakticky uplatniť vo vzťahu k uvedenej maxime "jediná povinnosť ktorú máš, je prežiť šťastný život" a či je konanie riadené touto maximou konaním morálnym v Kantovom zmysle, alebo nie.

Tretí je...že letiaci šíp zotrváva v pokoji, čo je dôsledkom toho že čas je zložený z momentov...hovorí že keď všetko čo obsadzuje istý priestor spočíva v pokoji a keď všetko čo je v pohybe je vždy v teraz, znamená to že letiaci šíp sa nehýbe

Aristoteles,
Fyzika 239b.39

Zenon popiera pohyb hovoriac: "To čo je v pohybe sa nehýbe ako na mieste kde to je ako i na mieste kde to nieje"

Diogenus Laertius,
Životy slávnych filozofov


Uvedené slová sú všetkým čo sa z Tradície dozvedáme o poslednom z troch slávnych paradoxov o nemožnosti pohybu ku ktorým svojou dialektickou mysľou dospel v dobách zrodu antickej tradície Zenón z Elei. Odhaľujú nám niečo podstatné o pojme pohybu, a tak - keďže pojmy času a pohybu sú pre nás veľmi úzko späté - môžeme predpokladať že sa po hlbšej analýze tohto paradoxu dozvieme niečo nové aj o pojme času

Čas Zenovho šípu sa skladá z okamžikov „teraz“. Zenónov paradox tvrdí že v danom okamžiku má šíp istú pozíciu - „obsadzuje istý priestor“. Ďalej je povedané že „všetko čo je v pohybe je vždy v teraz“. Inak povedané - čas nášho šípu je rozkúskovaný do okamžikov. Šíp sa teda v danom „okamžiku teraz“ nachádza tam kde sa nachádza a nenachádza sa tam kde sa nenachádza. Tam kde sa v danom momente nachádza sa nehýbe a tam kde sa nenachádza sa hýbať nemôže pretože tam nieje. Pohyb preto nieje možný.

Aj malé dieťa vie, že šíp letí a napokon aj doletí. Počas tohto letu plynie čas. Vo svetle Zenónových slov sa pýtame - ako je to možné ? Naskýta sa viacero možných vysvetlení. Filosof ktorý sa snaží abstrahovať od všetkého empirického a chce sa dopátrať k pravde cestou logického rozvíjania pojmov pravdepodobne skôr či neskôr dospeje k takémuto modelu: "Okamžiky teraz" sú ďalej nedeliteľné - majú dĺžku 0s. Axióm tohto modelu znie: "okamžik teraz" je infinitezimálny časový bod.Počas každého z týchto "okamžikov teraz" šíp "obsadzuje istý priestor", šíp je proste tam kde je. Máme prvý "okamžik teraz", začíname merať čas, hodinky ktorými meriame ukazujú T=0. Koniec šípu má xovú súradnicu 0 , jeho začiatok 0+l ; l je dĺžka šípu.

Následuje ďalší "okamžik teraz" . Ten má taktiež dĺžku 0s, je rovnakým infinitezimálnym bodom. Naše hodinky dokážu ukazovať iba celé čísla - "teraz" ukazujú T=1. Pozrieme sa na šíp - je inde (Alebo sa nám to tak aspoň javí pri porovnaní aktuálnych dát s dátami ktoré máme zaznamenané, ono porovnanie však môže prebehnúť najskôr v T=2). Šíp tak ako v prvom okamžiku, aj v tomto "obsadzuje istý priestor" - koniec šípu má súradnicu 0+x , jeho začiatok x+l. Z pomeru informácií ktoré sme získali - tj. zmenu x - polohy a zmenu T - času sme získavame ďalšiu informáciu - a túto nazývame "veličinou rýchlosti" .

V posledných dvoch odstavcoch zdá sa na prvý pohľad nebolo povedané nič, čo by nám z fylogenetického hľadiska nebolo jasné už od čias Galilea a z ontogenetického hľadiska od prvých hodín fyziky na základnej škole. Zdanie však môže klamať. Je potrebné zdôrazniť to, že ajkeď je na prvý pohľad všetko jasné, nemáme absolútne žiadne informácie o tom čo sa odohráva medzi prvým T=0 a druhým T=1 okamžikom teraz. Vieme len, že prvý okamžik následuje po druhom a medzi nimi žiadneho iného okamžiku niet - alebo sme aspoň žiaden nepostrehli ( naše hodinky by nám to, ostatne, ani neumožnili). Prvý okamžik preskočil do okamžiku druhého podobne ako preskakujú políčka na filmovej páske. Výhodou tohto modelu, ktorý sa dá pekne charakterizovať Bergsonovými slovami "Čas je zložený z nehybností" a ktorý nazývam nazývam polohovým je to, že vychádza z pojmu "okamžiku teraz" ktorý je ďalej nedeliteľný a teda presne určený. Nevýhodou je , že v ňom akoby strácame akúkoľvek spojitosť a plynulosť - deje sú vyskladané zo stavov o ktorých vieme povedať mnohé, no keďže majú dĺžku 0s tak vôbec netrvajú a o tom čo je medzi týmito stavmi možno povedať nič . Spojitosť a plynulosť na ktorú nahliadame v takomto prípade musí vznikať niekde inde a Kant by pravdepodobne povedal "v našom rozume".

Existujú však aj iné modely ktorými možno vysvetľovať veci. Druhý model, ktorý nazvem hybnostný vychádza z predpokladu že onen „okamžik teraz“ nieje bod v čase o dĺžke 0s ale istý špecifický časový interval.V takom prípade má na začiatku "okamžiku" koniec šípu xovú súradnicu 0 , tak na konci tohto intervalu je to 0+Tv ( v je rýchlosť šípu, T je dĺžka onoho "okamžiku teraz" a hovoríme samozrejme o šípe letiacom rovnobežne s osou x). Pre predok šípu platí - na začiatku 0+l , na konci 0+l+Tv .

Na začiatku tohto okamžiku mal koniec šípu súradnicu 0 , na konci tohto okamžiku mal začiatok šípu súradnicu 0+l+Tv. Tento istý vzťah platí aj keby sme oným "okamžikom teraz" nazvali celú dobu letu.

Počas onoho "okamžiku teraz" tak došlo k posunu ktorý sa zdá byť kvalitatívne rovnaký ako celkový posun ku ktorému dochádza počas celej dĺžky letu a rozdieľ medzi "makroskopickým" a "mikroskopickým" zdá sa byť čisto kvantitatívny.Ale je tomu naozaj tak ? Zoberme si na pomoc Zenónov paradox a ideu "šípu ktorý v danom okamžiku obsadzuje istý priestor". Náš okamžik však v tomto prípade nieje infinitezimálnym časovým bodom ako to bolo v prípade polohového modelu, ale istým časovým intervalom. Presne teda nemôžme povedať aký priestor šíp počas daného "okamžiku teraz" zaberá. Čo však povedať môžme je: Na začiatku tohto okamžiku mal koniec šípu súradnicu 0 , na konci tohto okamžiku mal začiatok šípu súradnicu 0+l+Tv.

V našom myslení však máme úplnú voľnosť a tak si môžeme zvoliť celé toto rozpätie od 0 po 0+l+Tv ako "priestor ktorý šíp obsadzuje počas daného okamžiku o dĺžke T". Tento istý vzťah by platí aj keby sme oným "okamžikom teraz" nazvali celý let, tj T by bola doba letu . To by však znamenalo že šíp počas svojho letu obsadzuje celý priestor od tetivy až po terč !

Takýmto dôsledkom ktoré istotne niesú v súlade s našou skúsenosťou sa môžeme vyhnúť napr. uvedením definičnej podmienky: hovoriť o intervale "okamžiku teraz" má zmysel iba vtedy ak je tento interval menší ako určitá konštanta - napr. doba za ktorú preletí svetlo Planckovu dĺžku. Naše problémy vyriešime spôsobom ktorý by mnohí filozofi kritizovali - zvolíme si istú hodnotu t ( "a prečo si mám spomedzi nekonečna iných zvoliť práve túto a nie inú?" opýtal by sa právom kritik a odpoveď by pravdepodobne našiel len po kritike samého seba) - a povieme že udáva istú hranicu medzi "makroskopickým" v ktorom šíp obsadzuje priestor o veľkosti l a "mikroskopickým" v ktorom šíp obsadzuje priestor o veľkosti l+tv a ktoré sú v tomto zmysle kvalitatívne iné. Teraz je na mieste zamyslieť sa nad tým o akom "obsadzovaní priestoru" v prípade toho sveta ktorý sme si nazvali "mikroskopickým" vlastne hovoríme. S klasickou logickou predstavou "buď to tu teraz je, alebo nieje" ďaleko nepochodíme pretože "teraz" o ktorom hovoríme nieje z definície bodové teraz ale teraz o dĺžke t. Musíme nachvíľu opustiť antickú dialektiku, logiku "pravidla vylúčenia tretieho" a poobhliadnuť sa po takom nástroji ktorý by nám vyjadrovať aj také predstavy v ktorých niečo niekde je aj nieje zároveň.

Bod obratu .

function categoric_imperative($maxime) {

	foreach($rozumne_bytosti as $rozumna_bytost) {

		if ($rozumna_bytost->$maxime()==$bliss) $morality = true;

		else {

			$morality=false;

			break;

		}

	}

	return $morality; 

}

Po tom všetkom možno poveda? že Duch v bitve zví?azil

Bol mi predložený text. Jeho názov je "Problém dejinného vedomia" a jeho autorom je prof. Hans Georg Gadamer. Z predhovoru vyplýva že sa jedná vlastne o prepis štyroch prednášok - čo môže by? trochu mätúce keď si uvedomíme že text samotný je rozdelený do piatich častí - ktoré boli v roku 1958 prednesené na lovaňskej univerzite; prednášok ktoré sa zaoberajú najmä "vz?ahmi medzi dejinným vedomím, vedením a reflexiou na jednej strane a historickou skúsenos?ou samotnou, ktorá neni iba jeho predmetom ale i základom a založením"(1), podstatou a metódou humanitných vied, diferenciou medzi poznaním etickým a poznaním technickým a v neposlednom rade i hermeneutikou a jej kruhom.

Predložený text je síce textom krátkym, ale o to náročnejším na pochopenie. Pri prvom čítaní, pri prvom vstupe do "kruhu" sa text javí ako ?ažko pochopiteľný, odo mňa oddelený, slovom jeho povaha mi je "úplne cudzia" (99). Snažím sa však zauja? hermeneutický postoj a tak som otvorený tejto cudzosti ktorá ku mne odniekiaľ zvonka prichádza. Viem, že práve vďaka kontaktu s ňou sa vo mne obsiahnuté predjímané ideje ktoré v sebe nutne obsahujem ukazujú ako to, čím vskutku sú. Práve vďaka kontaktu s "cudzím" zrazu začína to, čo som ešte predchvíľou považoval za nemennú pravdu, stráca? svoju "extrémnu povahu" a zrazu vidím, že to bol len ďalší "predsudok, názor" z mnohých.

Ako hermeneutické vedomie sledujem sám seba, sledujem , čo vlastne znamená keď chcem odhali? zmysel textu, ktorý mi je zatiaľ ukrytý. V prvom rade to istotne znamená to, že predpokladám že text istý zmysel má, predjímam istú "dokonalú koherenciu" (103). Dokonca predpokladám že ma text o niečom poučí, že je "čo sa týka vecí samých autentickejší ako moje vlastné hypotézy" (104). Text je vlastne odkazom, sprostredkovateľom vz?ahu medzi mnou a "vecou samotnou", vz?ahu ktorý sa v hermeneutike nazýva "porozumením".

Cieľom je dospie? k porozumeniu a na to práve slúži interpretácia odhaľujúca zmysel textu. "Prvým predpokladom zahrnutý v koncepte interpretácie je cudzia povaha textu ktorý chceme pochopi?" (8). Tento predpoklad je samozrejme splnený, význam na prvý pohľad zrozumiteľný istotne nieje. Je však treba doda? že "Interpretácia sa vz?ahuje na všetko čo nám história podáva" (9), jej užitie je neoddeliteľnou súčas?ou humanitných vied, vďaka nej si objasňujeme nielen texty ale i historické udalosti, chovanie, výrazy tváre atď. Je fenoménom, "vyjadrujúci postoj celej epochy" (7), a preto je dôležité pochopi? že popri interpretácii sa odohráva "rozumenie tomu, že zmysel určitej danosti sa neodhaľuje bez sprostredkovania a že je potrebné pozrie? sa ďalej, za bezprostredný zmysel, keď chceme odkry? pravý a skrytý význam" (9).

Pri druhom vstupe do "kruhu" už sa zmysel textu začína zjasňova?, vzniká porozumenie, vzniká vz?ah. Aj napriek prvotným predsudkom plným odmietania a vlastných právd už teraz začínam chápa? to, ako sa autor snaží poveda? že bez pochopenia prostredia do ktorého "predmet" záujmu náleží, tj. bez pochopenia tradície, nemôže ona "vec samotná" vo vedomí naby? dostatočnej jasnosti a ostrosti. Oným predmetom záujmu, figúrou, je pre hermeneutika v prípade tejto interpretácie "dejinné vedomie" a onou tradíciou, pozadím, odkiaľ predmet vstupuje do popredia sú "humanitné vedy" - Geisteswissenschaften.

Prvá čas? textu s názvom "Epistemologické problémy humanitných vied" pred nás predkladá potrebu oslobodi? "vedy Ducha" z područia prírodných viet. V jej úvodnom paragrafe sú artikulované silné slová "vznik dejinného uvedomenia je pravdepodobne tá najvýznamnejšia z revolúcií, ktorými sme od počiatku modernej doby prešli"(6). Objasňujem - dejinné vedomie si uvedomuje že všetko prítomné je súčas?ou toku dejín, uvedomuje si, že všetky názory sú podložené tým čo predchádzalo. "Dejinné vedomie nenačúva zbožne hlasu z minulosti, no premýšľa o ňom a zasadzuje ho spä? do kontextu z ktorého vyrástol, aby zistilo jeho relatívny význam a hodnotu. Toto reflexívne chovanie voči tradície nazývame interpretáciou"(7).

Gadamer tvrdí, že existujú vedy ktorých "skutočným zámerom nieje vyloži? konkrétny jav ako jednotlivý prípad nejakého obecného pravidla...ale je naopak pochopi? nejaký historický jav v jeho zvláštnosti a jedinečnosti...ako sa to mohlo všetko zbehnú? a dospie? práve sem" (16). Takéto vedy nazýva autor vedami humanitnými a kladie ich do kontrastu s prírodnými vedami ktorých platnos? vyviera z užitia induktívnej metódy ktorá "vôbec nehľadá skryté príčiny, ale iba a iba pozoruje pravideľnosti" (15). Keď však chceme presadi? humanitné vedy ako vedy, musíme sa nutne pýta? po metóde ktorú by sme v nich mohli použi? - a tento "metodologický problém" je riešený naprieč celým textom.

Zatiaľ je naša metóda vymedzená iba záporne, ako to, čím nieje. Pri hľadaní metódy ktorá má by? v humanitných vedách použitá sa autor textu obracia naspä? k tradícii a niekoľkokrát si v texte berie na pomoc Aristotela a jeho slová o tom, že "metódu ako do neho preniknú? si musí urči? predmet samotný" (14). Snaží sa nás presvedči? že ako kandidátka pre hľadanú metódu neobstojí ani Helmholtzova idea druhého typu indukcie , ktorá nieje indukciou logickou , ale indukciou "inštinktívnou - umeleckou...indukciou ktorá je podriadená istému taktu - sympatickej vnímavosti" (17).

No nielen Helmholtz je podrobený palbe kritike, Gadamer kritizuje v svojom diele takmer všetkých tých ktorí sa nechali ovplyvni? ideálom karteziánskej metódy a všadeprítomným úspechom mechaniky - Hegela, Milla. Kritike sa nevyhol ani mne predtým úplne neznámy J.G.Droysen u ktorého možno bada? prvé zárodky úvah o autonómnosti humanitných vied, no predsa sa zdá že Droysenovým slovám "nejaké prehĺbené poňatie dejín umožní nový pokrok humanitných vied" pritakáva i Gadamer a taktiež sa dovoláva "nového Kanta ktorý by odhalil živý zdroj histórie v nejakom kategorickom imepratíve" (19).

Túto úlohu "ustanovi? paralelne ku kritike čistého rozumu nejakú kritiku historického rozumu" sa svojim dielom pokúsil vyrieši? Wilhelm Dilthey, priesečník v ktorom sa romantické a idealistické dedičstvo stretlo s vplyvom anglického empirizmu , človek ktorému je venovaná druhá čas? textu. Diltheyho "úporná práca na založení humanitných vied a odlíšení od vied prírodných...je stálou diskusiou s ideálom prírodovednej metodológie...proti takzvanej vysvetlujúcej psychológii v prírodovednom zmysle stavia Dilthey geisteswissenschaftliche psychológie" (21). Táto psychológia znajúca a popisujúca vnútornú skúsenos? by mala by? zjednocujúcou bázou humanitných vied, pretože práve vnútorná skúsenos? - "oblas? bytia na ktorú sa nevz?ahuje kategória vysvetlenia ale kategória porozumenia - je tým, čo je všetkým tvrdeniam humanitných vied vlastné.

Dilthey sa svojim dielom pokúsil o prekonanie hegelovského idealizmu v ktorom sa "dejiny stali kapitolou v encyklopédii ducha" (23). Zdôraznil fakt že človek je dejinná bytos? a usúdil že práve preto je človeku súdené spoznáva? veci vždy v istej historickej perspektíve. Týmto uvedomením si konečnosti ľudského intelektu a s ňou súvisiaciu nemožnos? dosiahnu? dokonalú totožnos? vedomia s historickým predmetom odmietol legitimova? históriu ako objektívnu vedu v takom zmysle ako to učinil Hegel v podobe "absolútneho sebavedomia ktoré zhrňuje totalitu fází vývoja ducha" (27).

Predsa však Diltheymu išlo o dosiahnutie objektivity vo vz?ahu k dejinnému poznaniu. Ako toho teda docielil, keď sa nám z predchádzajúcich riadkov zdá, že "pre Diltheyho ktorý pripúš?a možnos? stálych zmien v interpretácii dejinných vz?ahov je predsa poznanie dospievajúce k objektivite najskôr predom vylúčené"(25)? Gadamer tvrdí "veľkou pomocou mu bola myšlienka štruktúry ktorá sa ustavuje ako jednota zo svojho stredu". Tento stred je , zdá sa, tým bodom po dosiahnutí ktorého začína zmysel dejinných vz?ahov mysliteľný a odstredivo sa šíri až kým v sebe nezastreší celé historické poznanie. Kde však hlada? tento zdroj tejto otvárajúcej sa možnosti "naby? spôsobilos? k objektívnemu dejinnému poznaniu"? Je odpovedané : "Od tej doby čo sa objavilo a zví?azilo dejinné vedomie, stojíme pred novou situáciou. Od teraz už toto vedomie nieje prostým nereflektovaným výrazom skutočného života" (27).

Reflexia - Besinnung -a Život idú u Diltheyho ruka v ruke. Je prirodzenos?ou Života že na seba hľadí, reflexia je mu imanentná. "Tento prirodzený pohľad života na seba nachádzame objektivovaný v múdrosti prísloví a mýtov ale hlavne vo veľkých umeleckých dielach. Umenie je totiž tým privilegovaným orgánom ktorým si život rozumie, pretože leží na pomedzí vedenia a jednania a tak dovoluje životu aby sa sám sebe zjavoval v hĺbke do ktorej pozorovanie, teória ani reflexia nemôže preniknú?" (29). Výrazom Diltheyho prirodzenej vitálnej tendencie "hľadania pevných foriem", tj. smerovania k tomu čo presahuje zdánlivú náhodnos? skúsenosti, sa však nieje len umenie, ale i "objektívnos? vedeckého poznania a meditatívna reflexia filozofie" (31). Vedec hľadí von a svojou experimentálna metódou prekonáva zmyslovos? a dospieva k objektivite, filozof hľadí dnu a postupným uvedomovaním si a následným prekračovaním jednotlivých subjektívnych predsudkov dospieva k objektívnemu dejinnému poznaniu napĺňajúc tak hlbokú snahu humanitných vied. Dilthey hovorí: "Naša úloha spočíva v tom, vyloži? ako relatívne hodnoty určitej doby môžu naby? dosah v istom zmysle absolútny". (33). Vie, že "jednotlivec ktorý sa oddá tradícii sa stavia na rovinu absolútneho ducha"(35) a vie to možno práve preto , že vníma jednotlivé tradície - mravné, náboženské, právne - ako prejav celku Života ktorého tématizácia úplne novým spôsobom vyžaduje "nový racionálny poriadok".

Po objasnení tohto zásadného vz?ahu medzi Životom a reflexiou začína Gadamer Diltheyho jemne kritizova? - a to ani nie tak preto že by s ním nesuhlásil ako skôr preto aby odhalil vzájomnú previazanos? častí problému. Kritizuje ho za to že istotu ktorou sa chce obráni? pred "desivou skutočnos?ou života" (36) hľadá vo vede a nie v "uistení ktoré by mu mohla poskytnú? skúsenos? života samotného". Kritizuje ho však najmä za to že ako Hegelom inšpirovaný filosof ostáva poplatný romantickej hermeneutike ktorá "zastiera podstatný rozdiel medzi dejinnou skúsenos?ou a vedeckým poznaním...zanedbáva dejinnú povahu skúsenosti na ktorej stoja humanitné vedy" (38) a utieka sa k pojatiu "objektivity" prírodných vied. Podobne ako Schleirmacher u ktorého je "vzorom pre hermeneutiku vzájomné porozumenie ku ktorému sa dospieva vo vz?ahu medzi ja a ty"(40) aj Dilthey smeruje k porozumeniu plynúcemu z práce s textom - no preň už je takýmto textom dejinný svet ako taký ! "Ako písmena nejakého textu, život aj dejiny obsahujú význam" hovorí, a nesnaží sa k dešifrovaniu textu použi? metódu karteziánskej pochybnosti - ktorá sa predsa tak líši od spontánnej pochybnosti ktorú obsahuje život sám; ale predsa stále túži po dosiahutí "výsledku" - v takom zmysle v akom sa výsledok dosahuje v prírodných vedách - a tak Dilthey podľa Gadamera ešte nedospieva k úplnosti rozriešenia problému ktorý si vybral a ktorý teraz tématizujeme i my: "zdôvodni? a obháji? humanitné vedy s výslovným cieľom dosiahnu? rovné postavenie s prírodnými vedami" (41).

Najkratšia zo všetkých prednášok je venovaná M.Heideggerovi, filozofovi ktorý otázku po tom čo je to porozumenie zodpovedal radikálne novým spôsobom. Pre Heideggera je rozumenie "pôvodnou formou vyplnenia ľudského pobytu vcelku ako bytia-na-svete (43)...porozumenie už nieje iba opačnou a následnou operáciou voči operácii ustavujúceho života,ale pôvodným spôsobom bytia ľudského života samotného" (44) Rozumenie má u Heideggera ontologickú váhu, je samotným pohybom transcendencie ktorý je nám po reflexii odhalený ako rozvrh - Entwurf. Gadamer poukazuje na dvojaký zmysel nemeckého verstehen ktoré okrem "rozumiem významu nejakej veci" znamená aj "v niečom sa vyznám", zastavuje sa u tohto praktického a tvrdí že "všetky porozumenia sa nakoniec redukujú na spoločné jadro nejakého ja viem ako na to, to jest na nejaké porozumenie sebe vo vz?ahu k niečomu inému" (45). Inými slovami, "skutočne porozumie? znamená utvori? z vlastných možností nejaký projekt" (46).

Práve v tomto bode nás autor prvýkrát oboznamuje s konceptom "afinity" ktorý je kľúčovým motívom textu. Kvôli vlastnej skúsenosti považujem za potrebné zdôrazni? aby sa čitateľ čo najviac pokúsil vníma? túto afinitu inak ako afinitu chemickú. Hovoríme tu o "spoločnom vz?ahu poznávajúceho a poznávaného"(49), práve táto afinita je tým čo smeruje jednotlivca k voľbe istej témy a otázky. Možno poveda? že pravou príčinou stretnutia s týmto textom je práve táto hermeneutická afinita. Vz?ah o ktorom tu hovoríme istotne nieje homogénny - nehovoríme tu o psychologickom vz?ahu , spôsob bytia hermeneutika a veci ktorú interpretuje či textu ktorý dešifruje istotne nieje ekvivalentný, no u oboch týchto pólov je dejinný a práve tento spoločný atribút dejinnosti nám umožňuje hovori? o"celku existenciálnej štruktúry" ktorý v sebe zastrešuje dvojicu ktorú nemožno myslie? oddelene , tj. "vrhnutos?" - Geworfenheit a "rozvrh" - Entwurf.

To, že je "porozumenie transcendentálnym určením každej existencie" (50) privádza Heideggera k tzv. "hermeneutike faktičnosti...ktorá si uvedomuje to, že ju neprekonateľne predchádza to, čo jej vôbec umožňuje ma? nejaký rozvrh"(51). Tým niečím čo do budúceho vedie?-by? rozvrhujúci sa konečný pobyt predchádza je samozrejme tradícia. Gadamer varuje pred nahliadaním na tradíciu ako na objekt nášho bádania či jej odmietaním. Naopak, to o čo by malo v humanitných vedách odohráva? je kultivovanie, pokračovanie tej či onej tradícii . Živá tradícia "je zrkadlom v ktorom sa každý z nás spoznáva". (52) Tradícia a bádanie splývajú v Jedno, "porozumenie samotné je momentom dejinného vývoja" (60).

Štvrtá prednáška s názvom "Hermeneutický problém a Aristotelova etika" je zahájená objavom istej podobnosti medzi vždy odlišným uchopovaním toho istého posolstva dejinným vedomím a etickým rozhodovaním, ktoré je predsa tiež "prípadom aplikácie niečoho všeobecného na konkrétnu a zvláštnu situáciu" (55). Tématizáciou tohto problému je nám umožnené vráti? sa ku koreňom tradície - do antiky, no Gadamer nás neprivádza k platónovmu metafyzickému Dobru, ale k Aristotelovskej praktickej vede o rozhodovaní - etike. Dosiahnutie ctnosti je podľa Aristotela možná až potom čo "základný prvok etického poznania - orexis - túžbu" (56) opakovaním a zvykom ukotvíme do pevného postoja - hexis. Aristoteles tvrdí že nieje možné v etickej oblasti dosiahnu? takú presnos? ako napr. v matematike, tvrdí že to o čo sa máme pokúsi? je "usporiadanie prvkov nejakého etického problému podľa jeho najvýraznejších silokriviek" (58). Je však treba ma? na pamäti že aj tento akt usporiadavania musí by? niečím podmienený a tak etické vedomie nakoniec nachádza oporu v habitudo prevzatom z výchovy a čo sa stabilizovalo a neustále stabilizuje praxou.

Aristoteles jasne rozlišoval medzi etickým vedením FRONESIS a teoretickým, vedeckým poznaním - EPISTEMÉ . Vedecké poznanie konštatuje nemenné zákony a vz?ahy, to čo je. FRONESIS sa naopak zaoberá vecami do ktorých môže zasahova? ľudské jednanie, vz?ahuje sa k tomu "čo môže by? taktiež inak ako je v tom určenom okamžiku" (61).

Existuje však zásadný rozdieľ medzi etickým vedením a praktickou zručnos?ou - TECHNÉ ? Niesú si zo svojho eidos sa rozvrhujúci eticky jednajúci človek a remeselník uskutočňujúci intencionálny plán podobný? Otázku Gadamer obšírne zodpovedá. Najprv tvrdí "Sokratés a Platón objavili čosi veľmi pravdivé keď uplatnili koncept techné na rovine etického chovania" (62) a nenápadne dodáva "šanca na úspech sa otvára predovšetkým tomu kto vie svoje remeslo" (63). Ako technická zručnos? tak aj etické vedomie sa riadia predchádzajúcim vedením, a v oboch jedinec disponuje nejakým "materiálom" - v prípade etického rozhodnutia je to "situácia" - a voľbou prostriedkov.

Tomu kto si uvedomí že "človek nedisponuje sebou tak ako remeselník svojim materálom" (65) je okamžite zjavné že etické vedenie sa líši nielen od vedenia teoretického ale i technického. Aristoteles tématizuje rozlišnost FRONÉSIS a TECHNÉ z týchto troch perspektív:
1. Techniku možno zabudnú?, človek môže strati? svoje remeslo. Ale etické vedenie sa nezabúda. "Nieje možné ho odmietnu? a zvoli? si iné" (68).
2. Rozdielnos? konceptuálneho vz?ahu k cieľu a prostriedkom. Cieľom etického vedenia nieje jednotlivá vec ale správnos? života ako celku. Cieľ predom nieje dokonale určený a tak človek nepozná ani prostriedky ktorými ho dosiahne. Aj voľba prostriedkov však musí by? etická a tak "Aristoteles, kedykoľvek hovorí o FRONESIS neustále prechádza od poznania cieľa k poznaniu prostriedkov a naspä?" (75).
3. Etické vedenie je vedenie-pre-seba. Je pôvodnou formou skúsenosti. "Zahrňuje nesmierne pozoruhodný vz?ah k sebe samotnému...má povahu čistej ctnosti" (80).

Záver prednášky nás upozorňuje na inverznú, degenerovanú formu FRONESIS kedy človek - deinos - nebezpečný "využíva svoj jemný intelekt k tomu aby všetko obrátil v svoj prospech...bez akýchkoľvek etických ohľadov" (81).

Poslednou čas?ou snažiacou sa o "Náčrt základov istej hermeneutiky" sa kruh uzatvára. Model ktorý Aristoteles využil pri skúmaní etického rozhodovania - totiž že etické svedomie je zároveň etickým poznaním i etickým bytím, či inak povedané že medzi kultúrou a konkrétnymi cieľmi a záväzkami existuje istá afinita integrujúca ich do celku etického svedomia - Gadamer aplikuje aj v prípade hermeneutického problému a tvrdí: "historické poznanie je zároveň historickým vedením a historickým bytím" (83).

Pri vysvetľovaní štruktúry porozumenia ktorá je predkložená je vhodné zobra? si na pomoc tradičné pravidlo romantickej hermeneutiky ktorého korene však siahajú až do antickej rétoriky: "Ide o kruhové pravidlo medzi celkom a jeho čas?ami: význam , predjímaný celkom , sa chápe z jeho častí, ale iba v svetle celku získavajú časti svoje objasňujúce funkcie" (85). Príkladom môže by? štúdium cudzieho jazyka - predbežná štruktúra vytvára rámec do ktorého sa zachycujú jednotlivé obsahy porozumenia ktoré spätne "rozširujú a obnovujú v sústredených kruhoch účinnú jednotu predjímaného významu" (85). Súlad konečného významu znamená porozumenie, jeho absencia znamená nezdar.

Gadamer tvrdí že pri snahe o porozumenie textu nejde o to preniknú? do duchovnej činnosti autorovej ale o vec samotnú, o zmysel, význam, zámer toho čo je predávané. "Porozumenie je podielanie sa na spoločnom zámere" (87) a o niekolko riadkov neskôr možno práve tento zámer bližšie určuje slovami: "Intencia interpreta je sta? sa prostredníkom medzi textom a všetkým tým, čo text predpokladá" (88). Hermeneutik sa snaží obnovi? a naviaza? súhlas s tradíciou, zaplni? medzery, ponára sa pod hľadinu a po niekoľkých pokusoch sa mu dostáva poučenia nielen o sebe samom ale i o oceáne do ktorého sa ponoril. Úlohu hermeneutiky o ktorej tu hovoríme videl jasne filológ Ast a možno ju vyjadri? týmito slovami: "Nastoli? súlad medzi skutočnými tradíciami antiky a kres?anstva" (89)

Interpretov skúmajúci pohľad by mal by? upriamený na "vec samotnú" , je treba "obrni? sa proti ľubovôli barokných nápadov ktoré obletujú ducha, aj proti medziam ktoré kladú myšlienkové návyky" (91). Interpretácia textu začína predbežným vytvorením istého projektu - pri zaujatí reflexívneho postoja si však všimneme isté kolísanie interpretatívneho zámeru, možno zhliadnu? ako "rôzne projekty zápasia medzi sebou" (92). Je potrebné neustále sa obracia? k textu , porovnáva? s vecou, MENSURATIO AD REM (49), od ktorej by sa nám malo dostáva? utvrdenia že sa uberáme správnou cestou. Ak sa tak nedeje, je pravdepodobne príčinou nezdaru náš vlastný postoj - naše vlastné zabehané návyky a modely ktoré niesú v súlade s vecou samotnou. Vhodným prípadom je napr. neobvyklé užitie jazyka. Gadamer nazýva násilnou snahu preklada? či vyklada? text užitím nášho vlastného balíčka konceptov, naopak tvrdí že "bije do očí, že naše porozumenie sa musí da? vies? jazykovými uzancami doby a autora samotného" (94). Na toto odlišné užitie jazyka nás upozorňuje práve skúsenos? nezdaru v porozumení - nezdar teda nieje našim nepriateľom v prípade že sa ním nenecháme odradi?. Osobne som takýto nezdar konkrétne pocítil v prípade spomínanej afinity.

Čo platí pre jazykový úzus platí aj pre predbežné predjímanie obsahu textu. Nieje žiadnym tajomstvom že výroky môžu ma? viacero zmyslov a "vždy rozlišujeme, z tej situácie v ktorej práve sme, medzi rôznymi zmyslami, tj tými ktoré za možné pokladáme a tými ktoré považujeme za predom absurdné" (98). Treba si položi? otázku: Na základe čoho si ten či onen konkrétny zmysel vyberáme ? Isté procesy priebehajú, isté významy sa integrujú vždy keď vedomie s niečím pracuje a patrí k ľudskej prirodzenosti že sa tak deje na základe predpripravenej siete predsudkov a názorov. Je dobré ma? to na pamäti. Hermeneutický postoj "predpokladá isté uvedomenie ktoré keď rozvrhuje svoje názory a predsudky ich za také označí" (99). Takýmto postojom utvárané vedomie, tj. vedomie ktoré zbavilo svoju predpojatos? extrémnej povahy, sa stane úplne otvoreným pre akúkoľvek zvonka prichádzajúcu inakos?.

Dejinné vedomie už nieje slobodným rozvrhom - je odsúdené k tomu aby si trvale uvedomovalo svoju predpojatos?. V svojom kruhovom pohybe -v dialektike medzi hádaním zmyslu celku a jeho vysvetlovaní z častí- však smeruje k "svetlu dokonalého porozumenia" (102). K súboru kruhových vz?ahov častí a celku sa pridáva predjímanie dokonalej koherencie - "každé porozumenie textu predpokladá , že sa bude riadi? transcendentnými očakávaniami, ktorých pôvod je treba hľada? vo vz?aju medzi zámerom a pravdou" (103). Pre objasnenie - keď čítame list o istej udalosti nemierime na myšlienky autora, ale k udalosti samotnej. Taká je pôvodná podmienka každej hermeneutiky: "musí by? spoločným a všezahŕňajúcim odkazom k veciam samým" (105). Tento predmet bádania sa prejavuje skrze tradíciu a tradícia je aj odpoveďou na otázku "Odkiaľ k nám prehovára?". Je preto treba postavi? sa do stredobodu - medzi predmet a medzi tradíciu.

Záverom Gadamer tématizuje tri súvisiace problémy pojmy hermeneutiky - "časovos?", "dialektiku predsudkov" a "historický predmet". Časovos? nechápe priestorovo, ako nejakú vzdialenos?, priepas? ktorú musíme svojim bádaním prekonáva?. Chápe ju pozitívne , je "pôda ktorá nesie dianie a v ktorej prítomnos? korení" (106). Podstatný je pre neho produktívny aspekt času - čas je svetlom v ktorom sa nám zjavuje všetko čo nesieme z minulosti, "časová vzdialenos? veci filtruje" (107) a umožňuje aby -skrze kontakt s tradíciou- do popredia vystúpili aj predsudky pravdivé v kontraste k predsudkom falošným. Dialektické vz?ahy medzi tým čo je organickou súčas?ou mojej sústavy názorov a tým cudzím čo ku mne zvonku prichádza, a ich vzájomná previazanos? je opísaná slovami "nový postoj bude ten starý naďalej potrebova? pretože sa sám nemôže úplne rozvinú? pokiaľ nevie v čom a čím sa proti nemu postavi?" (110)

Pojem ktorý rezonuje celým dielom - a to najmä vtedy keď sa hovorí o porozumení ktoré začína a končí vecou samotnou - je "historický predmet". "Pre objektivistický historizmus je historický predmet zmesou o sebe a pre nás, zmesou ozajstného nedejinného predmetu a našich historických ilúzií" (112). Gadamer považuje tento koncept za neudržateľný, pretože to o čom tu hovoríme je "jednota môjho s iným...stred, v ktorom sa zjavuje účinné bytie dejín i účinné bytie dejinného vedomia" (113) Na historický predmet nehľadíme zdiaľky, je to vz?ah, afinita, ktorej zložku utvárame.

Aj po tre?om prečítaní textu , po tre?om vstúpení do kruhu ktorý chápem skôr ako dostredivú špirálu, cítim
že v ňom existuje ešte mnohé čo ostalo môjmu zraku zahalené. Je to text nesmierne hutný , na pár stranách je "zašifrované" množstvo informácií. Aj napriek tomu že chápem nesmiernu dôležitos? toho ako sa jednotlivé časti textu podieľajú na celku som v svojej práci vedome nespomenul niekoľko odstavcov týkajúcich sa vz?ahu prirodzeného a pozitívneho práva z prednášky o Aristotelovi a prípadného záujemcu odkazujem k Zdroju samotnému. Taktiež sa vzdávam plánovaných snáh o prekonanie textu jeho kritikou keďže sa počiatočný odmietavý postoj napokon zmenil v stav v ktorom mi práca s textom spôsobovala istú formu radosti. Nedá mi však nevyjadri? svoju ľútos? nad tým že sa autor nestal svedkom nástupu transformácie prírodných vied (viz. Prigogine - Řád z chaosu) ktorá by mohla ma? za následok niečo čo text vôbec nepredpokladá - a totiž že to budú prírodné vedy kto sa nechá inšpirova? princípmi Geisteswissenschaften !

Princípmi ktoré sa možno dajú zhrnú? do vety ktorú mám perom napísanú na prvej stránke výtlačku tohto tajomného diela. Znie: Skutočnos? je taká, že my a text sme prepojený.

V tomto texte som sa , až na pár excesov, pokusil použi? wittgensteinovskú metódu "opisuj ale nehodno?", ktorú však teraz hodlám prekona? niečím čo si dovolím nazva? "morálne posolstvo". Považujem totiž za veľmi podstatné upriami? pozornos? na fakt, že sme viac ako ktorákoľvek generácia pred nami svedkami zániku, áno doslovného nihilovania množstva "disipatívnych štruktúr" - kultúr a jazykov.Aj v týchto "informačných" či "memetických" sférach vidíme boj istých entít o priestor ktorý je priestorom ľudských myslí, vidíme dravé útoky predátorov na obete ktoré sa nedokážu bráni? a je asi na mieste zača? zostavova? "červené knihy ohrozených jazykov", a možno už tak niekto aj učinil. Vďaka kontaktu s "iným" som pochopil, alebo chápa? začínam, nesmiernu potrebu uchováva? při Živote - a nielen ako mŕtvu množinu pojmov v izolovanej akademickej databáze - diverzitu jazykov. Keď tak čini? nebudeme, môže sa totiž naozaj sta? skutočnos?ou vízia orwellovského newspeaku , väzenia ktoré sme si pomocou našich vedeckých a ekonomických termínov na svoje mysle postavili sami.

Keďže vnímam jazyk ako živý a vychádzam z teorému že za živé je možné považova? iba to čo sa nevratne uberá istým smerom , tvrdím že je nesmierne potrebné dba? na to aby okrem uchovávania diverzity jazykov ostal vždy aj priestor pre jeho živelný rozvoj. Možno dokonca poveda? že rozvoj ktorý zvyšuje množstvo jazykových prvkov je rozvojom vítaným, a rozvoj ktorý tento počet v mene akejkoľvek ideje znižuje popiera samotnú podstatu Života a nieje teda pre jazyk žiadnym rozvojom, lež úpadkom.Vďaka pohľadu na jazyk skrze mriežku "organickej paradigmy" chápem, že žiadny nový do jazyka pridaný prvok nieje prvkom zbytočným - akákoľvek novos? môže jazyku iba prospie?. Ak však táto novos? nieje prakticky použiteľná, zanikne veľmi rýchlo v procese evolúcie pretože jazyk je síce dynamická štruktúra, no pretrváva v prvom rade skrze živú reč, ako nástroj na komunikáciu medzi ľuďmi - a tá sa v svojom čoraz silnejšom pachtení za účelom zbavuje jednotlivých ornamentov. So zánikom jednotlivých na prvý pohľad nepotrebných jazykových ornamentov však zanikajú celé nové formy myslenia - celé svety. V prípade zániku toho mongolského zánik by nám , okrem iných krás , mohol utiec? náhľad na ríšu v ktorej Boh je slovesom.

O tom ako sa Rarach Chvost uzasnu spravu dozvedel, lesom
uhanal, a o tom, ako to nakoniec cele dopadlo

"Kiez mas kozusok naveky hunaty!" kricali na Raraska svorne
vsetci susedia ked bezal, 'ba priam uhanal ozlomkrky Dubovym Lesom.
"Bodaj by Vam chvost nikdy nezacal pelichat, bratia moji" krical na
nich Rarasek co mu pluca stacili a usmieval sa popod svoje cierne
fuzy.

Este pred chvilou sedel v svojom pelechu, pofajcieval javorove
listie, labky namocene v drevenom lavoriku, uvazujuc o nastavajucej
zime - veru prituhlo za posledny tyzden, nebude to lahke, hlavne
postarat sa o malickeho - ked tu zrazu ten lapaj Bert Vseved z dubu
odvedla zacal buchat na jeho masivne, cecinou oramovane dvere.
Nebolo Raraskovi viac treba, hned vedel kolko bije. Ten sviniar
Bert vzdy vedel vsetko ako prvy, dokonca sa povravalo ze ma kontakty
medzi datlami a aby toho nebolo malo, tak aj medzi sovami (aby
nahodou nieco neuniklo jeho pozornosti v noci). Avsak Bert bol v
podstate dobrak, vzdy nosil dobre spravy a tak necudo ze Rarasok
hned vyskocil von z lavora, ten sa vylial a z jeho cerstvo udupanej
podlahy spravil hotovy Woodstock, rychlo skontroloval svoj kozusok
ci nahodou na nom nema ziadnu skvrnku - na kozusku si naozaj zakladal,
kolko slecien odpadavalo ked zbadali tu hunatost, kolko vevericiakov
pukalo zavistou ked sa len tak prechadzal Lesom pocas dlhych letnych
dni.

Avsak aj kozusok nebol v tento moment az taky dolezity. Jemu,
Rarachovi Chvostovi III. (mimochodom, bol to jediny vnuk slavneho
Raracha Chvosta I. ktory pred deviatimi rokmi vyhnal z Duboveho Lesa
tu skreckovsku haved) sa dnes narodil prvorodeny syn. Dcera v rodine
Chvostovcov neprichadzala v uvahu,trpeli totiz vrodenou dedicnou chorobou
v odbornych kruhoch nazyvanych aj "synovatost" alebo po novom "synizmus".
To vsak vobec nebolo naskodu, clovek aspon nemusel byt v strese z toho
ci da mladej hned po porode "nastavit" usi, ci jej da skratit chvost a
podobne hovadiny na ktorych si tie nie-vzdy-az-take-nezne-stvorenia
zakladali. Clovek nemusel travit dni a noci rozmyslanim nad tym, ake meno
tomu vevericiacikovi (Rarasek uz sa nevedel dockat kedy uvidi tie
roztomile male labky, tie hunate pacicky chytajuce vsetko v snahe
pochopit a zazit vsetko co len nieco ako zivot poskytuje) da, ked to
bude dcera, mohol sa naplno sustredovat vymyslanim muzskeho mena.

Dlho predlho Rarasek uvazoval ake meno synovi da, co by bolo
vhodne a co nie. Dlho predlho rozoberal,analyzoval, myslel, kontemploval,
meditoval, vela prebdenych noci za posledny mesiac prezil, no nakoniec,
ako blesk z cisteho neba to prislo,bolo to ako osvietenie sv.Veverku
na ceste do Kozusinu, sa mu v mysli zjavilo to meno. Ano,nebolo uz viac
pochyb,syn sa bude volat Rarach Chvost IV.

Rarach Chvost IV. Akyze len budes syn moj? Kozuch po otcovi
a vasen a smiech po matke, to by teda bolo! Nebolo by ti rovneho v
celom Dubovom Lese, nik by sa neodvazil vstupit ti do cesty. Teda
pravdaze okrem tych najkrajsich Veveric, tie by ti krizili cestu kazdy
den a kazdu noc.

"Chichi" pri tych myslienkach sa nedalo nespomenut na davno zasle
casy ked si naivne myslel ze zmeni Les, ked nejednu bukvicu za vecer vypil
(castokrat to aj prehnal, ale o takych veciach sa v takychto poviedkach
nepise) a nejednu samicku kozuchom na svoje loze privabil; sa mu sibalsky,
mozno az troska perverzny usmev dral na pery. Rarach Chvost IV., este
obehnem tamten javor, prederiem sa cez to malincie, a tam, medzi
korenmi starej Borovice lezi Vevernica kde sa sestricky ("Ta najmladsia
ma bozsky chvost"pomyslel si ale hned si aj labkou dal poriadne pozaucho
za take vulgarne skreckoviny) staraju o tvoju prenadhernu "malickost".

Dvere sa otvaraju. Prve poschodie - veverky obycajne. Druhe
poschodie - veverky obycajne. Tretie poschodie - veverky obycajne. Vsade
same veverky a zevraj obycajne, az na to ze jednej chybala prava labka,
druha bola v pokrociom stadiu labkytidy a ta tretia, tak ta bola uplne
obycajna, proste uplne obycajna veverka obycajna. Ale Rarasek uz nufacikom
vetril vo vzduchu novy zivot, jeho krv, dalsi uspesny vevericiak s prekrasnym
lesklym ciernym kozuskom.Este pat krokov. Styri. Tri. Dva. Skok.Dvere.

Nonsalantne otvoril dvere a tam, v naruci jeho milovanej
Veverindy lezal jeho prvorodeny syn. "Sv.Veverka nas ochranuj, ved
to je obycajny Risko!!" stihol este skriknut potom co uvidel to
rysave cudo-judo v naruci teraz uz nie tak milovanej Veverindy, a
potom uz ho pohltila temnota vevericieho nevedomia.

Iba samotná snaha opísa? špecifiká mongolskej slovesnosti v kontraste s indoeurópskymi jazykmi by vydala na celú knihu. K mongolským slovesám je možné synteticky pripoji? obrovské množstvo aglutinačných prípon , alebo je možné pripoji? analyticky ďalšie sloveso čím význam ešte zjemníme. V oblasti časovania nám mongolština ponúka viac možností ako napr. angličtina, ktorá je , dovolím si tvrdi? v oblasti časovosti bohato štruktúrovaná, zaujímavým je napr. tzv. "absolútny čas" kedy pridaním prípony "dag" deklarujeme že predikát je platný vždy. Napr." ja v metre knihu čítadag" implikuje to, že vždy keď idem metrom, čítam si knihu a nikdy inak. Zaujímavý je aj čas vyjadrovaný formou "laa" ktorý si dovolím nazva? "intencionálnym časom". Zväčša síce plní formu "blízkeho minulého času", no v hovorovej reči sa častokrát používa i na vyjadrenie niečoho o čom sa rozhodlo, že sa udeje v blízkej budúcnosti . Podobne tomu je niekedy aj v ruštine - "ja pošol" užíva síce gramatickú formu minulého času no vyjadruje niečo čo sa ako skutok ešte len udeje. Tento čas nazývam intencionálnym preto, že aj napriek nenaplnenej fakticite už je dotyčné verbum prejavené ako intencia v mysli subjektu.

Čo sa týka iných úprav slovesa, za zmienku stojí i "zdvorilostná forma" slovesa, kedy po pridaní prípony získava celá veta nádych ktorý my vyjadrujeme pomocou čarovného slovíčka "prosím". V mongolštine vlastne neexistuje explicitne definované slovo "prosím", zdvorilos? či pokoru vyjadrujeme zmenou gramatickej formy predikátu. Vysvetlenie toho čo vlastne "please" znamená, že je to vlastne do slova vydestilovaný význam dotyčnej gramatickej formy bolo miestami nesmierne obtiažne. Tento konkrétny prípad uvádzam preto že až vďaka nemu som si umožnil možnos? transformácie istého gramatického pravidla na slovo s významom, ale i možnos? opačnú - možnos? zaimplementova? istú ideu ako gramatické pravidlo. To by bolo "memetickým inžinierstvom" par excellance. Ale spä? k slovesám. Za zmienku nepochybne stojí kauzatív - tj. slovesný rod ktorým chceme vyjadrova? že je činnos? vykonávaná SKRZE niekoho , tento sa však v mongolštine veľmi často používa ako pasív. Pre historika by zas mohli by? zaujímavé formy pre "prehováranie k masám" z ktorých ešte i dnes cíti? odlesk moci dávnych chánov.

No aj napriek svojej značnej "jemnosti" čo do počtu jednotlivých "módov" slovesa možno mongolským verbám vytknú? jeden zásadný nedostatok ktorý takmer znemožňuje zaobera? sa ontológiou , prinajmenšom tak ako ju chápe západná tradícia. Tým nedostatkom je, že vo všetkých osobách je použitá tá istá gramatická forma slovesa napr. "ja idem, ty idem, on idem" atď. Toto je samozrejme veľmi potešujúce pre študenta ktorý sa nemusí zbytočne uči? pravidlá o transformácii slovesa podľa osoby, no pre filozofické myslenie to má význam priam zdrcujúci. Dovolím si v tomto prípade dokonca parafrázova? Wittgensteinov výrok "hranice môjho jazyka vyznačujú hranice môjho sveta" a poveda? "pravidlá môjho jazyka sú väzením mojej mysle".

Zoberme si napríklad jednu z najzávažnejších filosofických otázok - "čo je to ja, a ako ho definova? ?". Je potrebné si uvedomi? čo sa v tejto otázke gramaticky deje - aj napriek použitiu zámena vyjadrujúceho prvú osobu tu používame sloveso by? tak, ako ho používame v spojitosti s osobou tre?ou. Výsledok je ten, že "ja" na ktoré sa pýtame nieje ja-subjekt, ale ja-objekt. Naša gramatika tak umožňuje existenciu akoby dvoch "ja" - jedno záhadné, špecificky spojené so "som" a druhé ,ktoré už pre nás až tak záhadné nieje - má v našej gramatike rovnaké postavenie ako všetky iné objekty o ktorých bytí hovoríme pomocou "je". Nedá mi nedoda? že práve v tomto konkrétnom prípade "nekorektného užitia jazyka" je možné dospie? k psychologickým poznatkom ktoré sú prakticky využiteľné.

Mongolský jazyk toto neumožňuje - hovorí sa tam akoby "ja by? ty by? on by?. V oblasti spojenia podmetu s prísudkom je teda mongolština jazykom oveľa "surovejším" ako jazyky s ktorými som sa doposiaľ dostal do kontaktu. Je pravdepodobné že existujú isté okľuky pomocou sa ktorých i v mongolštine možno opýta? otázku "čo je to ja?" v takom zmysle v akom tu o nej hovoríme
(tj. v zmysle inom ako má otázka "čo som ja?"), no to čo na tomto mieste chcem zdôrazni? je, že isté gramatické formy tak či onak uľahčujú či z?ažujú pýtanie sa istých otázok, a môžeme tak v istom zmysle poveda? že človeka tak alebo onak zvádzajú či odrádzajú k vytváraniu takých alebo onakých modelov sveta. A tak mi na tomto mieste neostáva nič iné len poďakova? svojím učiteľkám angličtiny ktoré pri mojom učení sa "prítomného jednoduchého" času dbali na to aby som ani náhodou nezabudol k slovesu ono povestné "s".

Zaujímavos?ou ktorá sa v mongolštine vyskytuje a ktorá nemá v jazykoch takmer žiadnu obdobu sú tzv. " zámenné slovesá". Tak ako častokrát používame vo vete namiesto substantív zámená, tak môžeme v mongolskej vete namiesto slovesa použi? zámenné sloveso - hrubým prekladom slovesa tech môže by? niečo ako "robi? tak" či slovensky "onači?". Dokonca existuje aj niečo jako "opytovacie zámenné sloveso" a z neho sú užitím jednotlivých časových prípon či iných modalít slovesá odvodené skoro všetky slová ako "prečo, načo, čo sa deje?, čím je to spôsobené?" atď. Až po určitom čase kedy je člověk v kontakte s živou mongolštinou človek dôjde na to že význam všetkých týchto pre nás tak rozdielnych výrazov sa podieľa na tej istej ideji ktorá je v mongolštine v podobe dotyčného slovesa tak jasne vyjadrená.

Nastal čas upriami? pozornos? na jedno z dvoch najpodstatnejších mongolských slovies. - a to na sloveso BAICH ktorým sa vyjadruje ako idea ukrytá za slovesom "ma?", tak idea ukrytá za slovesom "by?" Význam "ma?" získava toto sloveso najmä v spojitosti s podmetom ktorý je v datíve-lokatíve a užitím "absolútneho času" ktorý som spomenul vyššie. Môžeme teda chápa? vlastnenie ako ideu trvalého bytia-u-niekoho. V podstate rovnakou formou sa vyjadruje vlastnenie aj v ruštine - "u mňa jest", takže je otázne či sa nejedná iba o dodatočný import . Nebolo jednoduché objasni? mojim študentom angličtiny esenciu onoho "have" a bolo v tej dobe takmer nemožné objasni? im význam "to be". Spona sa totiž zväčša na vyjadrenie subjekt-predikátového vz?ahu nepoužíva , stačí poveda? "ja člověk","ty učiteľ" atď. Istotne to stačí na vyjadrenie vz?ahov viditeľných, no na to aby bolo možné hovori? o veciach zmyslový svet presahujúci a ich vz?ahu so zmyslovým svetom, je nutný sprostredkovateľ v oboch ríšach- a práve spona "by?" je takým sprostredkovateľom. Sprostredkovateľ umožňuje komunikáciu s iným svetom, spona nám umožňuje ZAČA? hovori? o niečom o čom máme prakticky nulovú informáciu. To, že sme zahájili náš dialóg s transcendentom,s niečím o čom a priori nevieme nič, potrebujeme nejak VYJADRI? - a učini? tak môžeme len pomocou niečoho čo taktiež významovo nesie nulovú informáciu ,( "Existence není naprosto predikátem žádné věci") no predsa je v mysli hlboko zakorenenou formou - pomocou spony "by?". Teraz, po kontakte s jazykom v ktorom sa spona nepoužíva a následnej filozofickej tématizácii viem, že nič to čo sa mi kedysi zdalo vo vete priam nadbytočnou výplňou, je práve tým čo umožňuje jemnos? myslenia , ktorá je vo filosofii tak potrebná.

Dokonca aj sila poznania, že existujú jazyky v ktorých splýva Frommovské "ma?" a "by?" v jediné slovo však musí ustúpi? pred silou ktorá vyviera zo slovesa "boloch" ktoré by sa asi najjednodušie dalo preloži? ako "stáva? sa". Čo do svojej dôležitosti v mongolskom jazyku je takmer na jednej úrovni s horeuvedeným by?-ma? a istotne dôležitos? tohto slovesa predčí dôležitos? ktorú majú slovesá s podobným významom v indoeurópskych jazykoch. Je to sloveso dynamizmu, tvorenia, prebiehania, umožňovania, realizovania sa, diania, plynutia a vyplývania, sloveso vyjadrujúce zmenu stavov vecí, sloveso v ktorom akoby bola stelesnená samotná podstata slovesa - verbum ktoré je výrazom substancie verba.

Záverom sa veľmi stručne zmienim aj o mongolskej syntax, ktorá je zásadne odlišná od syntaxe indoeurópskych jazykov, čo je možno spôsobené dichotómiou aglutinačný / flexívny. Ako som už uviedol, v mongolskej vete je podmet vždy na začiatku a prísudok vždy na konci. Je taktiež podstatné zdôrazni? že prívlastok vždy predchádza tomu čo rozvíja, celá veta sa dá teda v istom zmysle chápa? ako prívlastok predikátu. Spojky v mongolskej vete hrajú v porovnaní s našimi minoritnú rolu, ich funkciu pri vytváraní podraďovacích a priraďovacích súvetí plní veľké množstvo slovesných prípon. Veľmi zaujímavým sa mi zdá by? takzvaná "reflexívna prípona" ktorá sa užíva nielen na vyjadrenie vz?ahu medzi podmetom a predmetom ale najmä na vyjadrenie väzby medzi podmetom a istou "vnorenou" sub-vetou. Opakujem, je to explicitne gramaticky vyjadrený "link" medzi dotyčnou čas?ou vety a podmetom, vďaka ktorému môže ma? podmet ktorý stojí na začiatku vety nesmierne silný vplyv aj na oblasti v súvetí ktoré sú od neho nesmierne vzdialené.

Jednotlivé vetné časti môžu by? v mongolštine usporiadané do oveľa menšieho počtu možných - tj. gramatickými pravidlami povolených - usporiadaní ako je tomu v našich jazykoch. Výnimkou je samozrejme poézia, ale i tam nedochádza k mutovaniu gramatiky tak výrazne ako v našich jazykoch. Poetické prvky sa vyjadrujú úplne inými formami - napr. zahajovaním verša rovnakým písmenom. Na základe rigidity syntaktických pravidiel si teda dovolím tvrdi? že v tomto zmysle je mongolština jazykom logicky čistejším. Umožňuje dokonca isté vnorovanie podradených viet do podradených viet - a keďže sa všetko deje v pevne určenom poradí, túto možnos? vnorovania do vnoreného a rozvíjania vlastností jednotlivých vetných častí považujem za tak trochu podobnú tomu čo programátori nazývajú "rekurzívnou funkciou". Samozrejmé že hĺbka tejto rekurzie je obmedzená , ale nieje obmedzená gramatickým pravidlom alebo neschopnos?ou jazyka , ale iba neschopnos?ou recipienta vytvori? si v mysli model tak komplexnej vety. V mongolskej vete je ešte viac do očí bijúca pravda, že bez vytvorenia vnútornej reprezentácie úplne celej vety nieje možné nahliadnu? na jej zmysel. Negácia je totiž uvedená až ako najposlednejšia prípona k predikátu, a predikát je najposlednejšou čas?ou vety. Slabika "gui" vyjadrujúca negáciu je tak skoro vždy poslednou slabikou vety - je teda tým čo nám po náročnom , slovo po slove , "tehličku po tehličke" postupnom vybudovaní vnútornej reprezentácie vety, "budovy" túto budovu úplne prevratí naruby.

Nevyhnutnou súčas?ou jazyka sú samozrejme zámená. Pri svojom učení sa, ako i učení cudzieho jazyka som pochopil že práve zámená sú tým prvotným čo je nutné pri štúdiu cudzieho jazyka obsiahnu?. Čo sa týka opytovacích zámien, tých prvotných šipiek smerujúcich do neznáma, tie sa v mongolštine utvárajú snáď najelegantnejším možným spôsobom - spojením slova čo, popr. kto s pádovou príponou (čooos - od čoho? ktotoi - s kým?). Veľmi zaujímavý fakt je však ukrytý v oblasti osobných zámien. Ako už som spomenul, mongoli nemajú gramaticky zakotvené rody a tak majú pre tretiu osobu singuláru len jediné slovo ktoré znamená "to".

Toto "to" nieje ničím iným ako Buberovým "ono". Je to to slovo ktoré používame keď ukazujeme na vec, vec k úžitku . Význam "od nášho vz?ahovania sa nezávislej entity" v ňom nájdeme len s veľkými ob?iažami, ak vôbec. Dovedené ad absurdum by bolo možné poveda? že v prípade že neprebieha priamy dialóg medzi Ja a Ty a o Ja a Ty, prebieha dialóg iba o "veciach" a gramaticky je jedno či je tou vecou napr. matka či otec.

Mongol sa však castokrát zdráha používa? ono "to" pri hovorení o osobách, niekedy to môže by? dokonca vnímané hanlivo. A tak sa vyvinuli isté alternatívne gramatické formy ktoré o kúsok nižšie nazvem "vz?ahové zámená" , i iné slová ktorých význam je nesmierne úctivý ba dokonca vznešený, ktoré docieľujú tak pravý opak toho o čom som práve hovoril - a tak i v prípade hovorenia o tretej osobe je jej v istom zmysle prisudzovaná svojbytnos?, hodnota.

Za zmienku stojí i existencia ekluzívnej a inkluzívnej formy prvej osoby množného čísla, no jej dôležitos? v mojom rozvažovaní nad zámenami jednoznačne ustúpila pred niečím čo považujem za naozaj zásadné, a to je existencia niečoho čo pre účel tohto článku nazvem "vz?ahovými zámenami". Všetci istotne dobre poznáme zámená vyjadrujúce vz?ah vlastnenia - môj, tvoj atď. Tieto sú v mongolštine prítomné, no je otázka pre mongolských filológov či ich masívne užitie v jazyku nebolo zahájené až po príchode západnej kultúry. Je otázne čo by sa ukázalo ako historicky prvotné - privlastňovacie zámená alebo "vz?ahové zámená"?

V čom teda spočíva idea "vz?ahových zámien" ? Najlepšie sa to vysvetlí práve na dichotómii s privlastňovacými zámenami - zatiaľčo privlastňovacie zámená vyjadrujú ideu vlastnenia, patrenia, zámená vz?ahové vyjadrujú - vz?ah. Keďže u nás podobných zámen niet , vyjadrím v príklade formálne túto ideu tak, že privlastňovacie zámeno položím pred, a "vz?ahové zámeno" položím za substantívum (tak sa ostatne deje i v mongolštine a je to jedna zvláštnych výnimiek v inak "jednosmerne" plynúcej mongolskej vete). Takže ak je povedané "môj kôň" tak je vyjadrená idea vlastnenia, idea ktorá vskutku vyjadruje jeden celý vek, zatiaľčo výrazom "kôň môjj" je vyjadrená nadmnožina idei vlastnenia - idea vz?ahu. Veď kôň nieje niečím čo možno vlastni?, ale je svojstojnou entitou ktorá k nám prichádza len vtedy keď my prichádzame k nej - a toto Mongol žijúci pod večne modrým nebom dobre vedel.

Otázka ktorá mi pri rozvažovaní nad povahou tejto skupiny zámien prichádzala na myseľ bola - nemôže súvisie? užívanie tejto skupiny zámien, ako istej alternatívy k zámenám privlastňovacím, so špecifickým postojom ktorý má Mongol k majetku? Postoj Mongola zo stepi k majetku je naozaj iný ako postoj indoeurópana, napr. krádež koní môže by? za istých okolností aj v dnešných dňoch vnímaná ako hrdinský čin. Jedná sa samozrejme najmä o špekuláciu - veď do hry vstupuje nesmierne množstvo premenných ako napr. historická skúsenos? odboja voči čínskym feudálom či prítomnos? komunistickej ideológie - špekuláciu ktorá nebola overená hlbším výskumom a ktorá by bola platná iba v prípade analýzy ďalších jazykov a spoločností na nich naviazaných, no predsa tvrdím že aj gramatické štruktúry reči môžu ma? a majú vplyv na socioekonomické usporiadanie systému v ktorom sa dotyčná reč používa šú dé.

Ďalším špecifikom mongolského jazyka je veľmi rozsiahle použitie "vetných častíc". Niektoré z nich zpresňujú, zaostrujú význam výrazov za ktoré sú položené - takými sú najma "plusová častica č" ktorá akoby rozširovala významovú oblas? a "mínusová častica l" ktorá ju naopak zužuje. Tak "pes č" by za istých okolností bolo možno preloži? jako "aj pes" poprípade "pes a ešte niečo k tomu", zatiaľčo "pes l" možno preloži? ako "iba pes". Partikulu "č" taktiež užívame aj v zmysle "všeobecného kvantifikátoru" známeho zo symbolickej logiky a tak "čo č" znamená všetko, "kto č" znamená všetci. Tak táto partikula vyjadruje analyticky to čo je napr. v angličtine vyjadrené v slove synteticky pripojením "every" V prípade pripojenia negácie k predikátu naopak "čo č nieje" znamená nič, a "kto č nieje" znamená nikto. Zaostrovacie partikule "l" a "č" sú veľmi zaujímavou oblas?ou ktorých "živé užitie" si istotne zaslúži ďalší výskum a to nielen pre ich podobnos? s kvantifikátormi logiky.

Inými druhmi členov sú členy ktoré akoby zafarbujú zmysel vety. Tak ako i spomenuté "zaostrovacie členy" i tieto nemajú význam samy o sebe - veď ostatne práve preto ich nazývame členmi. Členy o ktorých chcem však hovori? tentokrát zvyčajne niesú kladené za slovo ktorého význam chcú spresňova?, ale až na úplný záver vety ktorej celkový zmysel istým spôsobom upravujú a to niekedy veľmi podstatným spôsobom. Napr. pridaním členu "be" utvárame otázku. V mongolštine sa tak pôvodne otázka formálne neutvárala pomocou intonácie ale práve pomocou pridania tejto partikule, toto pravidlo je samozrejme dnes pod vplyvom tlakov z iných jazykov inak a tak i mongolská otázka je dnes otázkou vďaka intonácii. Bolo však pre mňa zaujímavým, "novým" poznaním že otázku v reči možno utvori? pridaním partikule bez nutnosti akýchkoľvek dodatočných výrazov ( napr. mimika tváre). Ale nedeje sa niečo podobné vlastne i v našej písomnej komunikácii pridaním symbolu otáznika ?

Inými,v mongolskej konverzačnej reči nesmierne často užívanými vetnými partikulami sú napr. "biz dé" alebo "šú dé". To, čo v našom jazyku vyjadrujeme dodatočnými predikátmi ako "tvrdím" alebo "predpokladám" vyjadrujeme priamo pomocou týchto partikulí. Je však potrebné nestráca? z mysle, že sa nejedná o slová s významami ako "predpoklada?" či tvrdi?, sú to iba partikule ktoré vyjadrujú vz?ah hovoriaceho k vete. Nemajú pevný význam, sú akoby "operátorom" modifikujúcim zmysel vety. Možno by sa ich funkcia dala prirovna? k funkcii "smajlov" v písomnej komunikácii, kde napr. výraz :) častokrát akoby zľahčuje celú vetu a napr. výraz !!! ju akoby tvrdí. No žiadny Mongol by istotne silu skrytú v "šú dé" za tri výkričníky nevymenil.

Friedrich Nietzsche je filosofom ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil smerovanie európskej filosofickej tradície. Okrem jeho životopisu sú mu vo Fil. Propedeutike 2 venované dva odstavce, konkrétne §61 - "Nietzschova idea nadčloveka" a §74 "Nietzschova skúsenos? smrti Boha", preto som si práve tohto pre mnohých "kontroverzného" filosofa zvolil za predmet môjho referátu.

"Nietzsche sa narodil v r. 1844 v rodine luteránskeho duchovného...Po absolovovaní gymnázia na slávnej Schulpforte v Nauburgu odchádza študova? teológiu na univerzitu v Bonne (1864). Štúdium teológie veľmi skoro opúš?a a prechádza na štúdium klasickej filológie. Po roku odchádza na univerzitu v Lipsku, kde sa oboznamuje s filosofiou A.Schopenhauera. V r. 1869 získava profesúru klasickej filológie na univerzite v Bazileji. Tam sa stretáva so skladateľom R.Wagnerom...V r. 1870 sa účastní ako dobrovoľný ošetrovateľ prusko-rakúskej vojny a vážne ochorie." (251). Podľa nám dostupných informácií sa Nietzsche nakazil syfilisom. Svoje prvé väčšie dielo Zrodenie tragédie z ducha hudby vydáva až 2 roky na to. Kvôli svojim zdravotným problémom odchádza v roku 1879 z univerzity na predčasnú penziu . Ani tá spolu s častým menením miest pobytu (Taliansko, Švajčiarsko ) však nepomáha, jeho zdravotné problémy sa s postupom času ba zhoršujú. Podľa niektorých sa to prejavilo i na čoraz ?ažšej uchopiteľnosti jeho diel, ktoré neúnavne publikoval až do svojej smrti v roku 1900 vo Wiemare.

Pre správne pochopenie Nietzscheho idei nadčloveka (Ubermensch) je podstatné
uvedomi? si čo FN myslí pod pojmom "vôľa k moci", pretože jedným z elementov ktoré nadčloveka konštituujú je práve to, že je "uvedomovanou personifikáciou a koncentrovaným výrazom" (63) vôle k moci. Narozdiel od Schopenhauera Nietzsche vôľu schvaluje, vôľa k moci je tým čo nikdy nemôže presta? chcie?, vôľa k moci sa nepodrobuje žiadnym iným mocnostiam okrem samej seba, podstatou vôle k moci je to, že "stále znovu a znovu prekračuje samú seba"(62).

FN slovami proroka Zarathrustru hovorí: "A toto tajomstvo život samotný mi prejavil: Hľa, sme tým čo vždy samo seba musí premáha?." [TRZ, 95]. Vôľa k moci čerpá iba zo samej seba, je teda konečným uzavretým celkom, no zároveň sa neustále samoprekračuje, v tomto zmysle je pohybom. Keď však vôľa k moci prekračuje samú seba , transcenduje stále vyššie a vyššie, postupuje jedným smerom a "nemôže chcie? spä?" [TRZ,117]. Minulos? sa jej vymyká. "Až prijatím minulosti ako niečoho chceného je vôľa svojim dovŕšením čo do svojho princípu." (63)

Vôľa k moci je vlastne bytostným určením všetkého jestvujúceho, je esenciou odpovedajúcou na otázku "čo vlastne". Táto konečná vôľa k moci sa nekonečnekrát prekračovala, prekračuje a bude prekračova? i k sebe navraca?. Vôľa k moci je teda "večným návratom rovnakého" (64), a práve tento večným návrat rovnakého tvorí podľa Heideggerovho výkladu FN filosofie existenciu súcien. Idea večného návratu nám totiž odpovedá na otázku "ako vlastne" veci sú.

Motív večného návratu nám umožňuje pozera? sa na čas nielen lineárne či cyklicky
ale i "transcendentálne", podobne ako naň podľa Eliadeho hľadeli archaické kultúry. Večnos? pre FN nieje od nekonečna k nekonečnu sa tiahnucou priamkou ale skorej "Stredom ktorý je v každom bode." [TRZ,182]. Ľudská skúsenos? prítomného okamžiku ako jediného bodu v ktorom je možno jedna? a rozhodova? spojená s touto ideou všadeprítomného stredu ústi v podobu "absolútneho večného okamžiku" (64). K podobným dôsledkom dospievali i mnohí pred Nietzschem (napr. Herakleitos,Plotinos,Augustín) a tak najväčší prínos FN pri riešení problému časovosti spočíva v uvedení myšlienky opakovania.

Toľko k poveda? metafyzickým aspektom filozofie FN, teraz upriamim pozornos? na filozofiu FN čo do jej historických, ľudských a morálnych aspektov, pretože sú to práve tieto Nietzscheho myšlienky, častokrát žiaľ zle pochopené, ktoré ovplyvňujú pohľad na svet mnohých ľudí.

Prechod od konceptu večného návratu rovnakého ku konceptu "nihilizmu" bol pre mňa v FP2 mierne nejasný a preto v tomto referáte volím cestu akoby opačným smerom a vyjasním najprv ako nadčlovek súvisí s "die Ewige Wiederkunft der Gleichen" a až od neho sa poberiem spä? a vyjasním "nihilizmus" na ktorý naviažem objasnením slávneho citátu "Boh je mŕtvy" a záverom celý kruh uzavriem.

Pre Nietzscheho sa v samoprekračujúcej vlnivej hre ktorú hrá so sebou vôľa k moci vracia úplne všetko. Vracia sa život, a vracia sa smr?. Vracia sa prorok zvestujúci príchod nadčloveka slovami "Hlásam vám nadčloveka. Človek je čosi čo má by? prekonané. Čo ste učinili aby bol prekonaný?" [TRZ,11] a po ňom sa vracia i nadčlovek, "ako š?astná náhoda, ako výnimka, nikdy nie ako chcený" . [AK,8] Ako už bolo spomenuté, nadčlovek je koncentrovaným výrazom vôle k moci, je neustálym prekonávaním, transcendenciou samého seba. "K životu sa nepotrebuje opiera? o "metafyzické barličky", obracia sa k malým a zabudnutým veciam, k životu s jeho predtým nepodstatnými stránkami. Transcenduje doterajšieho človeka umeleckou tvorbou, resp. experimetnom čoby nezakotveným činom." (68)

Je teda akoby die?a?om, avšak die?a?om s koncentrovanou vôľou k moci. Die?a sa hrá, pretože sa hrá, hra je pre neho osvedčením jeho bytostných síl. Tak je to aj s nadčlovekom. Zastrešuje v sebe protiklady pretože vie, že "človek je plodný len za cenu toho, že je bohatý na protiklady" [EH, 39] a plodnos?, produktivita je podľa Nietzshecho ďalšou vlastnos?ou ktorá nadčloveku náleží. Pri svojej neustálej snahe o transcendenciu tvorí svoj vlastný svet, "je to ideál ducha ktorý si naivne a teda spontánne a z prekypujúcej plnosti a sily hrá
so všetkým, čo sa doposiaľ nazývalo dobrým, nedotknuteľným a božským" [EH, 31].

Nadčlovek je slobodný, pozitívne slobodný, pretože vie K ČOMU je slobodný. Jeho príchodu predchádzajú tzv. "vyšší ľudia" ktorý sú taktiež slobodný "od všetkých doterajších podôb celkového zmyslu a najvyšších hodnôt samých o sebe" , taktiež prehodnotili všetky hodnoty a ustanovili "nové dosky hodnôt" situovaných, vždy viazaných na kontext. Títo vyšší ľudia sú však i napriek tomu slobodný iba negatívne pretože vedia iba OD ČOHO sú slobodný.

Najviac upadlú a dekadentnú podobu človeka nazýva FN "posledným človekom". "Jeho sila spočíva v jeho množstve a nerozlišiteľnosti...iba živorí a vegetuje, jeho vôľa je rozptýlená a stále teká...jediné, čo je s to ho fascinova? je vidina š?astia, pohodlného a nenáročného života, zbaveného utrpenia a námahy...nežije zo seba samotného ale zo spoločenstva, ktoré nieje spoločenstvom indivíduí a osobností" (67)

Takýto posledný človek sa zjavuje vtedy keď je prehodnotenie všetkých hodnôt
(Umwerthung aller Werthe) ešte iba možnos?ou, no svet už sa ocitá v otvorenej priepasti nihilizmu. Nihilizmus je "počiatkom dejinného procesu prehodnotenia všetkých hodnôt, tj. tiahnutie sveta k novým hodnotám" (65). No nielen toto je pre FN nihilizmus, rozumenie tomuto slovu je u FN viacznačné. Čo ešte teda vlastne FN v dnešnej dobe čoraz užívanejším pojmom "nihilizmus" myslí?

V neposlednom rade je to princíp diania evropskej metafyziky v ktorom sa svet najprv rozdeľuje na dva svety a následne ten "pravý" postupne zaniká, nihiluje. Zárodky nihilizmu nachádza FN v platónizme v ktorom je nadzmyslový svet ideí definovaný ako niečo trvalého, na rozdiel od sveta zmyslovo vnímateľného ktorý podlieha zmene. No ešte stále je možné sa k pravému svetu, svetu celkového zmyslu ktorý je zaručený ideou Dobra, Pravdy a Krásna dopracova? a to skrze "denné svetlo rozumu", skrze použitie rovnice "Rozum=Ctnos?=Š?astie" [EH, 13] ktorá charakterizuje antického človeka teoretického.

"Kres?anstvo chápané ako platónizmus pre ľud je podľa Nietzscheho vyvrcholením rozkladu pôvodne jednotného sveta nášho života na dve samostatné vrstvy - na svet pravý a svet zdánlivý. Zásadný posun potom nastáva v tom že prehliadnuteľnos? a uchopiteľnos? pravého sveta v rámci platónizmu je nahradená médiom protikladným - vierou" (142). Pravý svet sa stáva nedosiahnuteľným. Od ustanovenia kres?anského učenia sv. Pavlom riadi evrópske myslenie a kultúru princíp dualizmu "sveta" a "zásvetia", či inak povedané sveta pozemskej ľudskej skúsenosti a sveta božského, ktorý nieje nahliadnuteľný ľudským rozumom a ktorý je prislúbený múdremu, zbožnému a ctnostnému. Naschvál spomínam sv.Pavla pretože podľa FN je pôvodné kres?anské učenie predložené Nazaretským učenie Života tu a teraz, krásne to opisuje slovami: "Ríša božia nieje ničím, čo sa očakáva, nemá včerajšok ani pozajtrajšok, nepríde za tisíc rokov - je to skúsenos? srdcom, je tu všade, nieje tu nikde" [AK,43]. Nietzsche teda pritakáva prvotnému kres?anskému učeniu žitej praxe, no o to náruživejšie kritizuje všetky jeho neskoršie dekadentné inštitucionalizované formy.

To čo FN kres?anstvu vyčíta je právo te že oslabuje Život, že odmieta všetko inštinktívne, prirodzené, telesné v mene akýchsi najvyšších morálnych kvalít, v mene "zásvetia". "Pojem onoho sveta vynájdený ako prostriedok, znehodnotenie jediného sveta ktorý existuje - aby nezostal jediný cieľ, jediná úloha, jediný zmysel našej pozemskej skutočnosti!" [EH,154].

Kres?anstvo je odsúdené na samodeštrukciu, je iba jednou z etáp v procese nihilácie pravého sveta. Kres?anstvo skrze sebareflexiu v teológii vyvoláva potrebu pravdivosti, ale keďže pravdivos? a morálka kres?anstva niesú v súhlase, dochádza k zániku kres?anstva. "Veta Boh je pravda sa zvrátila vo fanatickú vieru všetko je nepravdivé"[KSA, 125].

Skrytý nihilizmus tak prepuká v nihilizmus otvorený, boh zomiera a už sa o tom
vie. Pomätenec zvestuje: "Boh je mŕtvy, Boh zostane mŕtvy, a my sme ho zabili!"[RV, 146] no zvestuje to tým ktorí už i tak v žiadneho Boha neveria, "posledným ľuďom". Posledný človek si na miesto už mŕtveho boha kladie jeho "tieňe", čo sú ideológie či iné konštrukty "ktoré majú v tej či onej forme zaruči? dosiahnutie š?astia či vysvetli? celokv sveta ako miesto budúcej prítomnosti š?astia - darwinizmus, veda, romantika, socializmus, anarchizmus, nacionalizmus atď." (147)

Nihilizmus podľa FN nenastáva kvôli tomu že by ľudia stratili vieru či opustili hodnoty a ideály, ale naopak, "nihilizmus vzniká práve preto že ich človek berie s plnou vážnos?ou do takej miery, že sú fundamentom jeho života a sveta" (146). Nihilizmus teda nutne prepuká práve preto že sme definitívne stratili náš vz?ah k transcendentným hodnotám a ideálom ktoré si to vyložene vyžiadali, "nihilizmus je do konca domyslená logika našich veľkých hodnôt a ideálov" [KSA, 189].

Mnoho ľudí si dnes do úst berie onen Pomätencov výrok, ono "vyhlásenie fakticity smrti Boha" ani len netušiac o tom že prínos FN okrem otvorenia bezodnej priepasti nihilizmu spočíva najmä v snahe nájs? riešenie "umožňujúce zmysluplnos? ľudskej existencie v odbožštenom a zprozaičtenom svete" (148).

Riešením je pre FN pohľad do zlatého veku antiky na polyteistický svet viacerých bôžkov,z ktorých každý jeden je prejavom istej sily, každý jeden je významný, každý jeden je mocnos?ou ktorá je v svete prítomná. Antický človek ktorý uznáva takúto nejednoznačnos? zmyslu neočakáva od božského spásu a nepoci?uje pred božským vinu. Naopak, s božským interaguje ba niekedy sa v istú mocnos? dokonca mení. Polyteizmus je tak pre FN možnos?ou prekonania ateizmu, ktorý je vlastne iba zbytočnou negáciou nezmyselného teizmu.

To aké miesto dáva Nietzsche v svojom polyteistickom svete nadčloveku už v FP2 uvedené nieje a tak je táto podstatná otázka zahalená rúškom tajomstva. Kto vie, možno sa popri nihilácii, či na jej konci deje i fenomén opačný - a tak to v prírode zväčša býva - a to zrodenie Boha nového - transcendujúc skrze človeka k nadčloveku, od nadčloveka k antickej mocnosti, od antickej mocnosti k hnevivej mocnosti jedinej ktorá následne svojou vlastnou zlobou nihiluje, zanechávajúc za sebou zárodky božstiev nových.

Táto moja záverečná špekulácia nieje v súhlase iba s "večným návratom rovnakého", ale i s jedným z najstarších podobenstiev sveta o Shivovom tanci pri ktorom zas a znovu svety vznikajú, zanikajú a vznika? a zanika? budú.


"" (23) - citace z fil. propedeutiky, strana 23
"" [RFRNC, 42] - citace z dila RFRNC, strana 42
FN - Friedrich Nietzsche
TRZ - Tak riekol Zarathrustra
FP2 - Filosofická propedeutika 2
RV - Radostna veda
EH - Ecce Homo

Vrá?me sa však ešte na chvíľu k vokálnej harmónii aby sme potom mohli bez problémov postúpi? od základných stavebných kameňov - foném k tvorbe väčších funkčných blokov - slov. Exkurz zahájime v ríši podstatných mien, substantív. Tie zväčša nestoja opustené len tak samé o sebe ale sú súčas?ou celku vety, a to najmä vďaka väzbám ktoré sa dejú skrze skloňovanie. Inak tomu nieje ani v mongolskej vete.

Mongolské substantíva sa nedelia ani podľa rodov, ani podľa vzorov. Jediné gramaticky podstatné rozdelenie mongolských substantív je podmienené tým či sú to slová podľa vokálnej harmónie "mužské" alebo "ženské",a toto rozdelenie nieje rozdelením na základe významu, ale rozdelením na základe expresívnych vlastností. Expresívnou vlastnos?ou slova či iného elementu rozumiem to, ako sa javí v ríši piatich zmyslov - tj. zvuk v prípade fonémy, glyfická krivka v prípade písmena atď. Pre vyjasnenie - podobnos? medzi slovami "pes" a "vlk" je podobnos? významová zatiaľčo podobnos? medzi slovami "pes" a "les" je takmer úplne podobnos?ou expresívnou. Toto vyjasňujem preto, že na rozdiel od mnohých jazykov indoevrópskych, kde sa skloňovanie riadi podľa VÝZNAMOVEJ príslušnosti substantíva do istej triedy - rodu, vzoru - slov, sa skloňovanie v mongolštine riadi príslušnos?ou do EXPRESÍVNEJ triedy. Pri štúdiu takého jazyka tak odpadá nutnos? uči? sa ku každému slovu i jeho zaradenie do gramatickej kategórie, to aká prípona sa pridá záleží prosto od toho ako znie. Keďže sa v jednom slove používajú len samohlásky tej istej skupiny ktorá sa vyslovuje za užitia vždy tých či oných svalov tváre , je možno praktickým dôsledkom vokálnej harmónie i rýchlos? a razantnos? mongolského hiphopu.

Stojí za zmienku že keď samotná forma slova - tj. zvuk - rozhoduje o príslušnosti ku gramatickej kategórii, tak to znamená že sú v jednom slove implicitne obsiahnuté 2 informácie - ako o označovanom,význame, tak i informácia o príslušnosti ku gramatickej kategórii - za predpokladu že nám je predom známe pravidlo o určovaní kategórie na základe expresívnej vlastnosti. K podobnému zázraku, kedy sú v jednom objekte zabalené 2 informácie dochádza v prírode napr. v prípade molekuly DNA - tá v svojom poradí nukleotidov, foném, obsahuje nielen informáciu o stavbe organizmu, tj. jej význam, ale v podobe jej vlastného časopriestorového tvaru (expresie formy) i informáciu potrebnú k spontánnemu vytvoreniu jej kópie - za predpokladu že zákony prírody - v tomto prípade najmä zákony vytvárania komplementárnych re?azcov v roztokoch - sú také aké sú. Tento náhľad o jednom objekte obsahujúcom dve informácie môže by? pomôckou v snahe o zostrojenie umelého replikujúceho sa mechanizmu.

Skloňovanie teda prebieha pridávaním prípon ktoré sú pre každý pád špecifické. Napr. inštrumentál vytvoríme pridaním prípony -AAR v prípade že skloňujeme podstatné meno s mužskými samohláskami, a pridaním -EER ak skloňujeme podstatné meno ženské. Okrem inštrumentálu sú i nominatív a akuzatív takmer izomorfné s nominatívom, akuzatívom a inštrumentálom indoeurópskych viet. To platí i v prípade genitívu - no treba doda? že genitív podstatného mena v mongolštine veľmi často utvára slovo ktoré by sme v našom jazyku nazvali prídavným menom. Tak napríklad genitív slova "pes" utvára v prvom rade význam ktorý by sme preložili ako "psí". V mongolštine je jednou gramatickou formou vyjadrený ako datív - tj. odpoveď na otázku komu,čomu? - a lokatív - tj. odpoveď na otázku kde? Možno podotknú? že k podobnému javu dochádza v prípade väčšiny vzorov i v jazyku slovenskom či českom, no tam je aspoň lokatív od datívu formálne rozlišený použitím predložky (v Bratislave - lokatív, Bratislave - datív). Je však treba doda? že v prípade že hovoríme o vyložene pr PRIESTOROVOM smere - k čomu? ku komu? - použijeme príponu -RUU. O tom či je táto prípona pádom , alebo len zá-ložkou (v mongolštine sa všetky pred-ložky dávajú za slovo, sú to teda skorej zá-ložky) sa v mongolskej lingvistickej obci vedú spory.

Pádom pri kontakte s ktorým však srdce indoeurópskeho filosofa zaplesá je ablatív, vyjadrený príponou -AAS. Poveda? že ho používame vtedy keď v našich jazykoch používame predložku "z" popr. "od", či že vyjadruje odpoveď na otázku "odkiaľ" by bolo veľmi zjednodušujúce, nejedná sa totiž len o odkiaľ priestorové (z Bratislavy - Bratislavaas) či časové (od večera - večerees), ale skôr o samotnú ideu Pôvodu, Zdroju, Generátoru prevedenú do gramatickej formy. Táto idea sa nevz?ahuje na podmet - ten predsa vyjadrujeme nominatívom, ale na predmet, tj. na to o čom sa hovorí a to oveľa silnejšie ako tak činíme v prípade užitia genitívu. Slovesá ako "bá? sa", "pýta? sa" sú viazané práve s týmto pádom - a tak vlastne mongol hovorí "ja hadaas strach" , "ja tebaas pýtam". Taktiež vždy keď hovoríme o inakosti, používame ablatív - napr. doslovný preklad frázy "okrem toho" by znel niečo ako "na vonkajšej strane tohoos". A môj výklad by bol istotne nekompletný keby som nespomenul že jednou zo základných funkcií ablatívu je to, že utvára komparatív - tj. druhý stupeň stupňovania. Mongol vetu "si vyšší odo mňa" povie "ty odo mňaas vysooký".

Možno poveda? že mongolský ablatív plní niektoré z funkcií nášho genitívu, je akoby jeho jemnejšou,analytickou, podmnožinou. Keby sme dokázali odpoveda? na otázku, čo je pre všetky tieto funkcie špecifické možno dospejeme k poznatku o istých ontologických dôsledkoch ku ktorým nás núti gramatika jazyka ktorý takéto rozlíšenie neobsahuje. Odpoveď na otázku "čo je pre mongolský ablatív špecifické v porovnaní s mongolským genitívom?", či "aké vlastnosti má náš genitív a nemá mongolský ablatív?" vyžaduje nesmierne množstvo myšlienkovej práce uvoľnenej mysle a nepretržitý kontakt so živým jazykom, to jej teraz nemôžem poskytnú?. Preto len predložím tézu ku ktorej sa možno už nikdy nevrátim, predsa by som ju nerád stratil: Ak by sme si vytvorili grafický model vety, od mongolského ablativu vždy vedie šipka smerom von a zároveň nevedie šipka k nemu samotnému.

Ďaľším pádom ktorý sa v našich jazykoch vyjadruje pomocou predložky "s", ale v mongolštine ako pád je tzv. "komitatív". Ak teda chcem vyjadri? že je prítomné niečo, a zároveň niečo iné, a obé sú spolu spojené v istej významovej množine, použijem tento pád. To sa však nevz?ahuje len na spojenie dvoch - substantív napr. "pestei chlapec" je "chlapec so psom" ale i na spojenie substantíva s istou vlastnos?ou. Ako už som spomenul, je v mongolštine len veľmi málo slov ktoré by sme nazvali pravými prídavnými menami, v mongolštine prídavné mená - tj. mená označujúce istý atribút, vlastnos? - zväčša vznikajú zo substantíva pomocou genitívu či práve spomenutého komitatívu. A tak napr. "vlasatai chlapec" znamená ako "chlapec s vlasmi" tak i "vlasatý chlapec", pričom si v svojej neznalosti dovolím tvrdi? že práve druhý preklad je korektnejší. Možno poveda? že v mongolštine je oveľa jasnejšie vidie? ako prídavné mená vznikajú zo substantív, hranica medzi oboma slovnými druhmi je oveľa neurčitejšia. Ak by si niekto dokonca dovolil stotožni? to, čo západná tradícia vníma ako "existenciu" s podstatným menom, a "esenciu" s menom prídavným, bolo by aspoň z hľadiska chronologického vývoja mongolského jazyka možné poveda? že existencia predchádza esenciu.

V prednáške s názvom "Džihád vs. McSvet" sa prednášajúci Ph.D. Daniel Shannahan pokúsil upriami? pozornos? na dve sily ktoré utvárajú dnešný svet - konkrétne na konzumnú spoločnos? ( ďalej už iba KS )na strane jednej a násilnú obranú reakciu voči KS nej na strane druhej. Slová prednášajúceho sú v tejto prednáške podložené nielen jeho záujmom o daný problém, ale najmä jeho štvr? storočie trvajúcou praxou v oblasti medzinárodného vzdelávania a štyrmi základnými knižnými zdrojmi (Barber, Bell, Lash, Freud) .

Prvá kniha napísaná B. Barberom - Jihaad vs. McWorld bola pre vytvorenie prednášky hybným impulzom. Barberova kniha pred čitateľa predkladá dva základné póly problému - McSvet a "Džihád" - a určuje základné vlastnosti ktoré tieto pojmy ustavujú. Pojmom McSvet je zastrešené všetko čo má niečo dočinenia s čoraz mohutnejšou globálnou konzumnou kultúrou. Základnou vlastnos?ou KS, takpovediac kľúčom k McSvetu, je všadeprítomnos? obrazov . Obrazy, logá, ikony - sa stávajú menou, nástrojom komunikácie, jazykom ktorý postupne začína prestupova? takmer všetky kultúry sveta. Ďalším atribútom KS je nástup "duchovnej vyprahlosti", posilňovanie procesu počas ktorého človek poci?uje čoraz menej a menej "vnútornej podstaty".

V McSvete sú, aspoň do istej miery, zabezpečené isté základné potreby človeka ako jedlo, strecha nad hlavou, atď. a preto je možné aby sa človek začal zaobera? zaobstarávaním vecí, vecí ktoré vlastne nepotrebuje. Keďže si však , tak ako sa spieva v piesni od Dire Straits, "niektorí ľudia myslia že ich potrebujú" , je obrovské množstvo energie investované na získavanie takýchto vecí.

KS pôvodne vyrastala na základoch spoločnosti v ktorej sú zabezpečené základné potreby jednotlivca - avšak s jej náhlym rozšírením do celého sveta dochádza k jej implementácii aj v oblastiach trpiacich chudobou. Práve tu vidí Shannahan zárodok "Džihádu". Ďžihád je v kontexte tejto prednášky chápaný ako reakcia na KS, je v istom zmysle anti-tézou tvrdiacou "Globálny kapitalizmus podrýva tradičnú kultúru". Takto chápaný džihád nevedú iba muslimovia ale napr. i kres?anskí fundamentalisti.

Shannahan Barberovi vytýka že v svojich analýzach nešiel dostatočne pod povrch a predkladá len jin a jang problému. Následne obracia pozornos? na sociológov ktorí svoj akademický záujem upriamili na štúdium americkej spoločnosti - je to totiž práve americká spoločnos? kde KS podľa Shannahana vznikla. "To istotne nieje niečo za čo by sa mala Amerika cíti? vinnou, vznik KS bol prirodzeným dôsledkom prirodzených udalostí. Keby to nevzniklo v Amerike, vzniklo by to niekde inde. " dodáva.

Podľa druhého zdroja prednášky - D. Bella , socióloga rokov pä?desiatych , možno v spoločnosti vybada? dva základné prístupy či názory na KS - prístup millenaristický a prístup moralistický . Moralisti hovoria o tom ako KS v človeku len prebúdza kŕčovitú túžbu vlastni?, sebeckos? - tvrdia že KS utvára sociálneho narcisa. Millenaristi naopak vnímajú nástup KS ako vec obrovského,ďalekosiahleho významu (slovo pochádza zo slova millenium). Zdôrazňujú že vďaka materialistickému prístupu k svetu je ľudská existencia v svete zabezpečená a až na tomto základe je možné aby človek dosiahol naplnenie svojho životného príbehu a realizáciu vlastnej odpovede na otázku "Čím chcem vlastne by??". "Máme úžasnú možnos? ?aži? z tisícov rokov ekonomického rozvoja", tvrdí Shannahan a dokonca používa slovo "dar", no hneď vzápätí odhaľuje zásadný problém celého millenaristického prístupu a totiž - Ako to, že keď sme už dosiahli tento úžasný moment nástupu KS sa necítime ani zďaľeka tak skvelo ako by sme sa mali ? Konkrétne povedané - prečo práve sú to práve konzumné spoločnosti v ktorých narastá počet samovrážd, užívanie antidepresív a drog?

Odpoveď je možno ukrytá v jednom zo zásadných rozporov kapitalistického systému. D.Bell tvrdí že na to aby sme mohli ma? fungujúci kapitalizmus, je nutné aby ľudia tvrdo pracovali, boli takpovediac svojou prácou "posadnutí". Na druhej strane si však fungujúci kapitalistický systém vyžaduje aby človek nakupoval, nakupoval a ešte raz nakupoval. A tak systém od človeka vyžaduje aby bol askétom i hedonistom. "Sme živými dýchajúcimi nosičmi týchto 2 rozporných správ".

Na D.Bella v svojich dielach o desa?ročie neskôr naviazal Christopher Lash ktorý tvrdí: V konzumnej spoločnosti sa ľudia neučia o tom ako produkova? pre samých seba. Podľa Lasha je táto neinformovanos? pre systém nesmierne podstatná, keby sa tak dialo, kapitalistický systém by sa zrútil. Shannahan následne účastníkom prednášky predkladá otázku ktorá má však zjavne iba rétorický zmysel: "Kto z vás má znalosti v pestovaní či produkcii potravín? ".

Dôsledkom stavu v ktorom takmer nikto nieje schopný sám o sebe niečo produkova? je zánik tradičných spoločenských štruktúr. Človek už nežije v dedine kde vie ktorá konkrétna ľudská bytos? pletie košíky a kto konkrétne je stolárom, namiesto toho je súčas?ou "virtuálnej spoločnosti". Túto myšlienku Shannahan ešte názornejšie ilustruje otázkou ktorú mu raz položil jeden indický študent - "Kam Američania chodia?" (v zmysle "ako trávia voľný čas?") a najmä neprítomnos?ou všeobecnejšej odpovede ako "do nákupného centra" či "domov k televízii".

V takejto "virtuálnej spoločnosti" je okrem diskusie o včerajších televíznych programoch ?ažké dospie? k odpovediam na základné otázky človečenstva - ako interagova? s ľuďmi?, ako si nájs? pravého partnera/partnerku?, či na otázku najzásadnejšiu - ako naplni? svoj život? Tieto odpovede sa človeku, či skôr funkčnej podjednotke "virtuálnej spoločnosti" nedostávajú. To, čo sa mu v drvivej väčšine prípadov dáva sú obrazy, reklamy, ktorých účelom je preda? produkt.

V takomto svete obrazov predstáva by? podstatné čím človek naozaj je, do popredia sa dostáva akú pózu prezentuje, a ako ju hrá. Slovami "Namiesto podstaty máme obraz" nás Shannahan na chvíľu prenáša z oblasti sociológie do oblasti temných vôd psyché. "Stále menej a menej tušíme čím vlastne sme a trávime čoraz viacej času rozhodovaním o tom čo predstiera?, do akého obrazu vstúpi?..Podľa Freuda vyviera narcizmus z neprítomnosti vlastného ja, práve to že Narcis nemá vlastné ja je dôvodom prečo sa zamiluje do obrazu".

A tak ako Narcis padá do vody padá človek do "životného štýlu" ktorý si možno vybra? v "supermarkete životných štýlov" - buď hipík, buď manažér, buď filozof...Podľa Shannahana je v USA tento supermarket neustále pred očami, stačí len vyjs? von a vybra? si.

Odhliadnuc od niekoľkých úvodných slov v ktorých bolo skorej definované čo je v tejto prednáške myslené slovom "džihád" bolo tejto druhej sile tvarujúcej dnešný svet venovaných iba záverečných niekoľko minút. Shannahan tvrdí že táto "reakcia" vzniká v krajinách tretieho sveta najmä preto že sa KS snaží ustavi? tam kde na to ešte niesú vhodné podmienky. Keď sa na človeka zápasiaceho o prežitie seba a svojich blízkych zo všetkých strán v podobe obrazov valí svet bohatých, má v podstate niekoľko možností. Môže všetky tieto obrazy ignorova? - a to je stále ?ažšie a ?ažšie -, môže sa pokúsi? zapracova? na sebe a dosiahnu? úspech- čo sa semtam podarí ale na niektorých kontinentoch menej často... - , alebo sa môže rozhneva? keď aj napriek všetkej snahe sa obrázkové bohatstvo nestáva skutočnos?ou. V takomto stave rozrušenia ba priam zúfalstva sa človek utieka k hocičomu čo by mohlo naplni? prázdnotu podstatou, v momentoch "emocionálneho Džihádu" sa potom človeku ľahšie uverí výroku: "Tak toto je TO, čo ničí tvoju krajinu a proti čomu treba bojova?". To je podľa Shannahana dokonca aj prípad vodcov teroristických organizácií ako Al-Kaida ktorí sú zväčša bohatí a vzdelaní jedinci. "Tvrdi? že nieje žiadny vz?ah medzi chudobou a Al-Kaidou je nezmysel" zdôrazňuje, kritizujúc tak niektoré mediálne známe analýzy.

Na záver prednášajúci ešte raz zopakoval jeho presvedčenie že to budú práve sily medzi pólom Džihádu a pólom KS ktoré budú ovplyvňova? chod sveta v priebehu celých našich životov v prípade že nedôjde k istej "kataklyzmickej udalosti" ktorej možnos? nemožno vylúči? . Zdôraznil že ajkeď je Americká KS istou šablónou pre celý svet, môžu existova? aj menej extrémne prípady kedy si KS udržuje istú rovnováhu s okolitým kultúrnym prostredím a nedochádza k výraznému narušeniu tradíc.

Prednášajúci vytýkal autorovi knihy podľa ktorej svoju prednášku nazval to, že ponúkol iba čiernu a bielu, úplne ignorujúc všetky ostatné farby. To však možno vytknú? i prednáške ktorej sila podľa môjho mienenia nespočívala v predložení možných východisiek, čo ani nebolo z časových dôvodov možné, ako skôr v šírke analýzy hlavného problému - ktorým bola jednoznačne KS. Celkovo sa pre mňa osobne pod povrchom celej prednášky skrýval motív sveta ktorý nielenže opustil ale najmä zabudol na svoj rovnovážny stav a rozpadol sa do extrémnych polarít "Konzumenta bez vlastného Ja" na strane jednej a fanatika "Džihádu" na strane druhej.

Záverom mi neostáva nič iné len doda? že je možno trochu škoda že práve slovo "Džihád" sa v dnešnej dobe nabíja tak negatívnymi významami, keďže jeho doslovný preklad znie "snaha" . V tradícii islámu sa totiž slovo džihád neviaže iba ku konceptu "svätej vojny" ale i k výroku Proroka - "najväčším Džihádom je poveda? tyranovi do očí pravdu".

A to Daniel Shannahan v tejto prednáške učinil aj napriek, ci možno vďaka, metóde "opisuj, ale nehodno?" ktorú pri jej tvorbe použil.

Mongolský jazyk patrí do rodiny altajských jazykov a o príbuznosti tejto vetvy "jazykového stromu" k vetve indoeurópskej sa vedú v lingivstickej obci spory na ktorých rozsúdenie nemám dostatočné znalosti, ak vôbec niekto má. V bližšom kontakte s mongolským jazykom som bol iba 9 mesiacov, čo istotne nieje čas dostatočný na pochopenie dynamického systému akým jazyk vpravde jest. Jazyk ako bude v tomto texte predstavený, a ako som ho vnímal možno nielen ja ale i autor inšpirujúceho textu "Ontologická adekvátnos? gréčtiny" W.Schadewaldt, chápem ako istú formu toho, čo nazývam Život. Nieje možné, a nebolo to ani mojim plánom sa v tak krátkom časovom horizonte oboznámi? s jednotlivými "jemnými" dejmi ktoré v živom systéme prebiehajú. V prípade nášho článku je takýmto živým systémom - čo mimo iné znamená i to, že podlieha pravidlám evolúcie - mongolský jazyk.

Utvori? si však aspoň istý "hrubý" náčrt o vlastnostiach jazyka za niekoľko mesiacov možné je,a tento náčrt sa spolu s niektorými tézami ku ktorým ma kontakt s mongolštinou viedol pokúsim v tomto texte čo najlepšie odovzda?. Veľkou výhodou pre mňa bolo i to že som bol nielen študentom mongolštiny ale i učiteľom angličtiny mongolských študentov. Tak som jazyk spoznával z dvoch strán - i ako žiak, i ako učiteľ. Videl som uchopovanie akých konceptov z indoeurópskych jazykov spôsobovalo mojim študentom problémy a kde teda možno hlada? to "radikálne iné" čo nám môžu altajské jazyky poskytnú?. Práve to "že veci môžu by? vnímané aj inak" považujem za najpodstatnejšie poznanie plynúce zo štúdia akéhokoľvek odlišného symbolického systému. Bolo to práve v tomto období kedy som bol v bližšom kontakte s neskorou filozofiou L.Wittgensteina a jeho "jazykovými hrami" čo ma nakoniec doviedlo k poznaniu že čo sa týka vz?ahu človeka a jazyka, je každý jazyk istou mriežkou,filtrom skrze ktorý nahliadame na svet a že tak, ako neexistuje pravidlo či je ten alebo onen človek ako človek lepší, alebo horší, ale ľahko možno rozozna? či je lepší pri plnení tej či onej úlohy, tak nemožno ani o jazykoch poveda? že by bol jazyk A všeobecne lepší ako jazyk B no istotne existujú stavy vecí, situácie, na ktorých popis sa hodí viac jazyk A ako jazyk B.

Je samozrejmé že jazyk je so svojim prostredím spätý najmä skrze významové obsahy, pretože "význam slova je definovaný jeho použitím" a ono použitie prebieha práve v takom prostredí v ktorom je daný jazyk aktuálny, živý. A tak jedna z prvých inakostí ktoré ma upútali na mongolštine, reči národa ktorého polovica i dnes ostáva nomádmi, bolo práve množstvo substantív pre dobytok v závislosti od veku, pohlavia či iných pre oko európana - ktorý dnes už pomaly ani nevie aký je rozdiel medzi kozou a ovcou - nerozpoznateľných vlastností. K takémuto zjemňovaniu významov samozrejme dochádza práve tam kde je jazyk najčastejšie užívaný, zatiaľčo v oblastiach kde užívaný nieje, ostávajú významy nerozlišené.

Nieje to však významový aspekt jazyka ktorý je predmetom tohto článku. Významy prichádzajú a odchádzajú, menia sa v závislosti od potrieb okolia, podobne ako sa neustále striedajú bunky ľudského tela. Forma, gramatika jazyka pretrváva oveľa dlhšie. Formou, gramatikou jazyka rozumiem sadu pravidiel ktoré sa vypĺňajú premennými - významami .I ona podlieha istým zmenám - nezabúdajme že hovoríme o živom systéme - no tie však zväčša prebiehajú aspoň o jeden rád pomalšie ako významové posuny. Možno je tak preto že gramatika je oveľa hlbšie "zažraná" v neurolinguistických štruktúrach jednotlivca - a teda i súhrnu jednotlivcov - a bežným jazykovým používaním neustále dochádza len k jej utvrdzovaniu. A tak musia príjs? prvotné podnety na zmenu syntaxe z väčšej vzdialenosti - z iného jazyka či z ríše poézie, slovom - z iného symbolického univerza.

Stavebnými kameňmi hovorenej reči sú fonémy, isté zvukové vlny. Nielen filosofa či lingvista spočíva v údive,keď v istom momente zistí že skupinu zvukov ktoré človek vychovaný v istom jazykovom prostredí vníma ako rovnaké , môže človek z iného prostredia vníma? ako podstatne rozličné. Toto presne sa so mnou udialo pri kontakte s dvomi slovíčkami ktoré pre mňa spočiatku obe zneli ako "úl". Mongol ich však počul inak, v prípade prvého bolo použité tzv. "ženské u", v druhom prípade tzv. "mužské u" a prvé malo pre neho význam "oblak" a druhé "hora". K ešte zábavnejším nedorozumeniam ako v prípade nerozlišovania jednotlivých rozdieľov medzi samohláskami môže dôjs? v prípade slovíčka "al". Vyslovene palatálne znamená opytovacie zámeno "ktorý", vyslovene nepalatálne, tvrdo, znamená spodnú prednú čas? ženského tela. Keďže som mal istú dobu problémy s pochopením "čo to vlastne ta palatalizácia je", radšej som po pár zjavne nepochopených pokusoch žiadne otázky začínajúce sa zámenom "ktorý" nevyslovoval.

Vrá?me sa však k samohláskam, tie hrajú v mongolštine významnú rolu. Jedna z prvých zvláštností ktoré musí študent altajského jazyka pochopi? je idea "vokálnej harmónie". V mongolskej vokálnej harmónii sa samohlásky delia do dvoch skupín - na mužské, vyslovované viac akoby hrdeľne (napr. a), a ženské, . pri ktorých vstupujú do hry viac predné svaly tvárovej časti (napr. e)Pravidlom vokálnej harmónie je, že samohlásky týchto dvoch skupín sa nemôžu vyskytnú? v jednom slove, a tak sa vlastne delia slová na "mužské" a "ženské". Nieje mi jasný pôvod tohto rozlíšenia na mužské a ženské a preto predpokladám že sa jedná len o názvy lingvistické. Toto zdôrazňujem preto, že v mongolskej gramatike neexistujú rody tak ako ich poznáme z niektorých indoeurópskych jazykov. "Žena a muž sú dvomi opornými stĺpmi tej istej jurty" a to platí i v prípade že touto jurtou myslíme jazyk.

Máme teda samohlásky rozdelené na dve skupiny a pravidlo že samohlásky oboch skupín sa nesmú súčasne vyskytova? v jednom slove. Vo flexívnych jazykoch sme zvyknutí že slovný koreň upravujeme popr. k nemu pridávame isté prípony,predpony či členy podľa istých vzorov. Tak dochádza napr. k skloňovaniu podstatných mien alebo časovaniu slovies. Mongolský jazyk je jazyk aglutinačný a tak sa v ňom koreň slova nemení a všetko významové "tieňovanie" sa deje skrze pridávanie prípon. A to akú príponu pridáme závisí v neposlednom rade od vokálnej harmónie.

Rozdielnos? indoeurópsky vs. altajský v nemalej miere istotne spočíva práve v rozdielnosti aglutinačný vs. flexívny. Objasnenie ontologických dôsledkov užitia oboch týchto prístupov by vydalo na celú knihu a je otázne či by i po jej vytvorení bolo niečo "jasnejšie". V aglutinačnom jazyku sa to najdôležitejšie - koreň slova - nemení , je v každom užití identický sám so sebou a jeho gramatické užitie je špecifikované pridaním dodatočnej ideje ktorá je reprezentovaná príponou. Koncept aglutinácie nám bol vysvetlený tak, že koreň slova je akoby lokomotíva vlaku ktorá môže ma? k sebe pripojené ľubovolné množstvo dodatočných vagónov. Upresňovanie významu sa teda deje akoby jedným smerom , pričom to najpodstatnejšie bolo povedané na začiatku, v koreni slova. V aglutinačnom jazyku teda akoby existovala istá jedna jediná podstata, ktorá sa iba dopĺňa, zatiaľčo v jazyku flexívnom existuje veľa rozdielnych transformácií a čo je akoby "najzákladnejšou formou slova" je treba slovníkovo explicitne urči? (nominativ, neurčitok).

Čaro flexie spočíva vo "vnútornej transformácii" zatiaľčo čaro aglutinácie v "postupovaní von". V "ontologicky ideálnom" aglutinačnom jazyku by sa toto postupovanie, zjemňovanie , malo dia? iba jedným smerom a to nielen na úrovni významov jednotlivých slov ale i na úrovni zjemňovania zmyslu vety. Toto sa v mongolskej vete nedeje - ako objasním v záverečných paragrafoch - na oboch koncoch stoja dve pre zmysel vety najpodstatnejšie "úholné kamene" - na úplnom začiatku podmet, na úplnom konci predikát. Mongolská veta teda nieje ako veta symbolickej logiky v ktorej ako keby podstatnos? jednotlivých výrazov pre celok klesá s tým ako sa blížime ku koncu, no má k nej rozhodne bližšie ako veta flexívnych jazykov. Záverom tejto odbočky uvediem - pre pár chápajúcich asi nadbytočnú - poznámku, že aglutinačný jazyk sa dá oveľa jednoduchšie spracova? algoritmickým strojom ako jazyk flexívny keďže nám k získaniu koreňa len stačí odsekáva? jednotlivé prípony z re?azca zatiaľčo v prípade jazyka flexívneho musíme ešte uplatňova? dodatočné transformácie.

sú podobné paradoxom posledného cieľa, ale s ďalšími komplikáciami ktoré vznikajú psychickou mnohovrstevnos?ou, tím že človek hovorí "na ruby", totiž že sa jeho "ja" opozdené ujíma riadenia už hotového organického podniku a hlavne časovou kontinuitou, akousi kvázi substanciálnos?ou vedomia, ktoré sa zdá "existova? nezávisle na tom, čo prijde", ako hovorí jedna dobrá definícia substancie.

"Nechcem nič. Ale keby som chcel, to by som toho chcel!" - Mám slobodu hodnoti? hodnotu hodnôt, takže pravé dobro a pravé zlo závisí iba na mne. Vôla vôlí sa podobá hodnote hodnôt.

Pokiaľ naozaj nechcete hreši?, vyhýbajte sa príležitosti k hriechu - Vedomie je absolútne prehliadanie, ale jeho doména môže tu a tam strati? svoju jednotu. Zabudnutie na rozkaz, cudzí či vlastný, je skutočnos? paradoxná, ale nepochybná.

Starostlivá bezstarostnos? - Sľubova? sám sebe, slubova? druhému, že pre neho budem to a ono - a nebudem robi? to a to - už paradoxné je

Všetko sa zmení, ale ja sa nezmením, Budem ?a milova? vždy, Nikdy ?a neopustím a podobné - Ako to môžem vedie?? Som jednak temporalizovaná prirodzenos?, jednat teoreticky nečasová vôla. Nestála vôla ktorá preskakuje z jednoho na druhé nieje žiadna vôľa. Že vôľa prekonáva čas patrí k jej definícii, k jej ideálnej podstate...ale to je iba ideál...vôľa sa nemôže rozhodnú?, že bude vždy milova? - v čase - tak, ako sa matematický duch rozhodne prejs? od každého n k n+1 - mimo čas

Láska nemôže presta? milova? - Neexistuje žiadny ontologický dôkaz lásky...Rozhodne si vôla sama sebou nieje príliš istá, pretože sa často zaväzuje materiálne, pripravená sa zmieta? vo vlastnej sieti.

Odysseus a Sirény - Nechcem dnes, aby moja zajtrajšia vôla mala navrch.

Predom poprie? každé obrátenie

Paradox absolútneho voluntarismu - Pokiaľ je , ako hovorí Hobbes, Dobro predmetom túžby či vôle, a Zlo predmetom odporu, nikto nemôže túži? po zle a nemôže ho chcie?. Chce vždy len dobro, tak ako sa Midas dotýkal iba samého zlata

Chcem aby si ma slobodne miloval, "Chcem spúta? tvoju slobodnú vôlu" - Kto by sa spokojil s láskou, ktorá by sa dávala ako čistá vernos? za prísahu vernosti? Milenec chce by? milovaný slobodou a vyžaduje, aby táto sloboda ako sloboda prestala by? slobodná

Paradox lásky a paradox snu - V skutočnosti je vedomie doménou, teda panstvom. Je slobodou v svojej doméne ale každá doména vedomia je zase poddaná, podriadená a v tom je prirodzenos?...Sen nieje vedomé chovanie, pretože vedomie je v ňom zajaté. Nieje zajaté sebou samým - čo by bol spor, ani "niekým iným" - čo by bola biologická asimilácia,ale "druhým ja", ktoré je "ja" ale "iné"...V láske ja chcem aby druhý so svojou slobodou hral psychický determinizmus, aby sa slobodný a súčasne porobený odovzdal do mojich rúk...Milované dievča nieje pre milenca "inde".

Zámerná okľuka a okľuka vôle - Nenávis? porazená láska mení v lásku,a preto je láska potom väčšia, než keby ju nepredchádzala nenávis?. Spinoza,Etika...Často sa stáva , že vôla či láska skutočne prejde od jedného cieľa k druhému, že sa to, čo sa zprvu považovalo za prostriedok , stanie cielom, a že sa ciel stane prostriedkom k inému cielu, ktorý sa považuje za vyšší...Tieto posuny sú dokonca jedním zo základných postupov prírody...Podmienkou dosiahnutia cielu je veľmi často to, že k nemu človek nemieri...vedomie autora románu sa stáva velkou absolútnou Plochou, po ktorej vedomia všetkých osôb tápu v šere, a predsa každá stále vidí cieľ svojej vlastnej aktuálnej vôle

Paradox vôle - Rešpektovanie vôle a záveti zomrelého nieje založené na možnosti regenerácie, ale na mimočasovej povahe jeho osobnej vôle

Dialektický aspekt vedomia - Zo samej povahy vedomia ako existencie aktuálnej a ztvárnenej - informovanej - , ale tématickej, mieri vždy za a cez jednotlivé informácie a tak premieňa aktualitu v prostriedok k novým činom.

Človek vychováva druhých svojimi chybami - Pokiaľ si veľkorysý, druhí budú hašteriví, pokiaľ sa o nich staráš, učíš ich bezstarostnosti. Buď hašterivý a ľahkomyselný, druhí si zvyknú na to, že musia vynaklada? nejaké úsilie na to aby ti rozumeli

Nedostižné veci - Kto hladá "š?astie", "veľkú lásku", "veľkos?", "ctnos?", kto chce napísa? "geniálne dielo", musí ztroskota?. Nedostižné sú nakoniec všetky "hodnoty"

To, čoho sa nedá vzda? - človek sa nemôže vzda? osobnej hodnoty, ktorú dáva štedrý čin

Elohim a Faust - Kto by sa zatratil pre druhých, zaslúžil by si už preto by? spasený...Kto sa z opravdovej skromnosti stavia na posledné miesto, zasluhuje si prvé a taktiež "nadradenos? kultúry sa pozná v tom, že nieje presvedčená o svojej nadradenosti"

"Fantastický svet" teda "chodiace kategórie" - Fantastično nieje ani skutočná kategória, ale iba akýsi "efekt" v zmysle fyziky, vždy relatívny k istému momentu kultúry, ako sa obzor pohybuje vždy s pozorovateľom...fyzikálny vzorec rozpínania vesmíru sa sám nerozpína

"Božskému vedomiu" chýba obmedzenie - Boh nemôže zakúša? skúsenosti, ktoré sa vz?ahujú ku kategóriam na pochode, pretože mu "chýba obmedzenie". Nemá perspektívu, časovú ani priestorovú. Nepozná stále ustupujúci obzor.

Presvetlenie šerosvitu - Posvätné jazyky sa ako posvätné nedajú preklada?, lebo ich expresívnos? je dôležitejšia ako zmysel

Kto chce aby na Slovensku vzrástla moc Minervy, tej svetlom ožiarenej bohyne rozumu a poznania, ten by si mal v prvom rade urobi? jasno v tom čo je rozumu a poznaniu vlastné. Možno mu pri tejto snahe budú nápomocné slová starej čínskej múdrosti ktorá hovorí : "Máš jedno jablko a ja mám jedno jablko. Keď mi dáš tvoje jablko a ja ti dám moje jablko, budeme ma? každý nakoniec jedno jablko. No s poznaním je to iné. Mám jeden poznatok a ty máš jeden poznatok. Keď ti dám svoj poznatok a ty mne tvoj, nakoniec budem ma? ja dva poznatky a ty tiež".

Dotyčný termín "poznatok" môžeme dnes nahradi? termínom "informácia". Človek sa čoraz viac vyväzuje zponad nadvlády hmoty, stáva sa tvorom informačným, tvorom živeným nielen chlebom ale i slovom. Preto je viac ako vhodné ma? pri úvahe o ekonómii dnešného veku dez-informácie či budúceho vysneného veku informácie túto zvláštnu "nenulovú" vlastnos? poznania neustále na pamäti.

Za žiadaný sa podľa mnohých považuje stav v ktorom bohatí bohatnú a chudobní bohatnú taktiež, stav ktorý sa dá nazva? "hrou s nenulovým súčtom". Za generátor tohto stavu považujem práve schopnos? informácie rozdáva? sa bez toho aby ktokoľvek tratil. Ekonómovia by mali raz a navždy pochopi? že medzi ideou ako vyšľachti? kvalitnejšiu pšenicu a kilom tejto pšenice je zásadný rozdiel. V prípade kila pšenice žiaľ asi niet lepšieho zákona ako "kto prv príjde, ten prv melie", no ona idea napríklad v podobe genetického kódu dotyčnej odrody pšenice - tá naozaj patrí všetkým. Som presvedčený o tom že myseľ, jej produkty a jej svet - napríklad v podobe infosféry Internetu - nemožno rozparcelova? či obmedzi? zákonmi o "intelektuálnom vlastníctve".

Mnohí mladí ľudia si toto uvedomili a utvorili vo svete niečo čo sa nazýva "hnutím otvoreného kódu". Tisíce, a kto vie, možno až státisíce mladých programátorov a nadšencov tvorí - tvorí bez nároku na honorár, tvorí otvorene a produkty svojej mysle odovzdáva svetu. Na Ekonomickej univerzite sa o tomto hnutí študent mnoho nedozvie, a ak, tak možno iba v rámci súvetí "čo je zadarmo, to je nekvalitné" . Nieje tomu tak. Medzi software s otvoreným zdrojovým kódom patrí operačný systém Linux, databáza MySQL či webserver Apache - to všetko sú špičkové produkty ktoré čo do svojej funkcionality, bezpečnosti ba i rozšírenia presahujú svojich komerčných rivalov.

A to sme iba na začiatku. S postupným zdokonalovaním výrobných procesov - napríklad nanotechnológií ktoré umožnia výrobu ľubovolného teoreticky možného predmetu preskupením atómov - sa rozlíšenie medzi svetom informácie a hmotou, medzi softvérom a hardvérom začne ešte viac mlži?. Nehovorí sa už iba o "otvorenom softvéri" ale i o "otvorenom hardvéri". Nadšenci, roztrúsení po celom svete no koordinovaní skrze informačnú dialnicu, začínajú svetu odovzdáva? finálne návrhy procesorov, robotov a v budúcnosti možno i osobných lietajúcich zariadení ktoré raz nahradia automobily. Autori sa budú hrdo a zadarmo so svetom deli? s výsledkami svojej práce - medzi Tvorcom a výtvorom nebude viac hlboká priepas? ktorá tak silno prispieva k pocitu nezmyselnosti ktorý zachvátil dnešného radového zamestnanca .

Argument že nikto nebude nič robi? zadarmo naozaj neobstojí - človek je tvorivá bytos?, človek chce tvori? a činí tak i bez nároku na materiálnu odmenu. De facto všetky veľké výkony ľudského ducha vôkol nás sú toho dôkazom.

Ďalším fascinujúcim fenoménom postupne sa preberajúcim k svetu je vznik nezávislých komunikačných sietí. V New Yorku, Prahe a postupne už i v Bratislave sa môže človek napoji? na Internet zadarmo skoro z ľubovolného otvoreného priestranstva - stačí keď vie ako na to. Je iba otázkou času kedy sa tieto mestské "free.nety" skoordinujú a stanú sa úplne nezávislými na komerčných chrbticových sietiach ktoré ich momentálne prepájajú.

Toto sú tri smery - otvorený softvér, otvorený hárdvér úzko súvisiaci s rozvojom vedy a distribuované siete - na ktorých vládnu podporu by som rád upriamil pozornos?. Prinášajú so sebou to, čo by malo by? ozajstným cielom pokroku - človeka vzdelaného, človeka nezmanipulovateľného, človeka rozumného. Ozajstného človeka, ctiteľa Minervy. Prípad otvoreného softvéru so sebou už dnes prináša nulové náklady na zaobstaranie špičkových produktov a aj náklady na ich údržbu sa radikálne znížia keď vezmeme do úvahu že expertov vyškolí skrze distribuované informačné siete ich prirodzený hlad po informáciách. A to že dnešný mladý človek má takmer neuhasiteľný hlad po informáciách viem z vlastnej skúsenosti.

Uznávam že presadi? niečo také v období kedy sú "kamaráti" z jednotlivých IT, marketingových či mediálnych spoločností organizovaný do "skupiniek" je úlohou náročnou. Samozrejme že kooperácia medzi spoločnos?ami je prirodzeným dôsledkom pravidiel sú?aže na otvorenom trhu. Na tom by ešte nebolo nič zlé - takáto kooperácia nastáva v každom evolučnom systéme. Problém však nastáva keď táto kooperácia prekračuje - napríklad napojením na štátne štruktúry - právny rámec ktorý túto samotnú sú?až definuje .Vtedy dochádza k javu ktorý zásadne podkopáva sú?aživé mechanizmy trhu - ku korupcii. Korupcii možno raz a navždy zabráni? dvoma spôsobmi - alebo vytvorením robustnejšieho právneho rámca, alebo vzdelaním jednotlivca k rozumnosti a to tak, že sám pochopí že korupcia mu z krátkodobého hľadiska prospeje no z dlhodobého hľadiska ublíži spoločnosti a tým i jemu.

Právny rámec ktorý by urobil trh naozaj slobodným a zároveň i imúnnym voči čiernym pasažierom či sebeckým žralokom je "svätým grálom" každého ekonóma. Cesta k nemu je spletitá a na dosiahnutie istého Všeobecného Ekonomického Protokolu ,ktorý bude globálnu spoločnos? a pohyb hmotných statkov v nej riadi? podobne organicky a elegantne ako je riadený prenos dát na Internete, si asi ešte nejaký ten rok počkáme. Možno bude jeho základom Nashova rovnováha, teória hier a s ňou súvisiace poznatky z kybernetiky týkajúce sa "problému suboptimizácie" ktorý v stručnosti hovorí že to , čo je dobré pre čas? systému - napr. profit pre firmu vyplývajúci z jej dravej stratégie - môže by? značne nevýhodné ba až zničujúce pre celok tohto systému -tj. ľudskú spoločnos? ako takú .

No okrem práce na tejto finálnej organickej ekonomickej teórii ku ktorej vlastne nikdy nemusíme dospie? je tu i iná cesta ako sa s dôsledkami "problému suboptimizácie" ako je korupcia či zdevastované životné prostredie vysporiada?. Je ním ako už som vyššie spomenul výchova jednotlivca k rozumnosti. Človek rozumný nemá potrebu konzumova? viac ako je nutné keď vie že ho takáto neregulovaná konzumácia do 20 rokov zničí aj s celým jeho druhom. Človek rozumný ktorý je súčas?ou rozumnej spoločnosti nemá potrebu upláca? úradníkov - dôveruje svojim schopnostiam a vie, že ak niekto vyhrá tender namiesto neho bolo to preto že zví?azil vo férovej sú?aži ktorej existencia prináša ovocie i jemu. Človek rozumný sa reguluje sám a jeho vnútorná sebedisciplína je zdrojom mieru v celej spoločnosti. Človek rozumný sa vráti do bytu aby po sebe zhasol svetlo ajkeď vie že by nemal problém so zaplatením ani x-krát väčšieho účtu za elektrinu.

Ako dosiahnu? tento želaný stav? Práve uvedením zmyslu onej čínskej múdrosti o jablkách a poznaní do čo najširšej praxe. K tomu by bolo možno vhodné okrem čo najlacnejšieho prístupu k internetovej infosfére i to, aby sa v katedrálach šíriacich náboženstvo dnešného sveta - v univerzitách ekonómie a managementu - namiesto dočasnej Friedmanovskej EcoNomie či Smithovskej neviditeľnej ruky trhu ktorá páli obilie zatiaľčo vedľajší kontinent viditeľne hladuje upriamilo o niečo viac pozornosti i na rozvoj humanitných vied či štúdium večných vz?ahov Človeka a jeho prostredia - EcoLogie.

ářčáářDescription of your project*
what is your project about, who are the people involved and adressed

Kyberia.sk is an unprecedented virtual community consisting mostly of citizens of Slovakia and Czech Republic. It is a medium independent of all corporate and political influences which allows people to communicate and exchange data without any restriction. Existing for 3 years, it had a profound influence upon Slovakian cultural, technological and political issues. The core of the system is our own PHP-based engine and specially designed database containing to this date around 1,500 000 "data nodes". In the future after finishing the debugging process we plan to release the code & database model as an open source thus allowing growth of new "kyberia trees" in other countries.

ářčáářWhat is the objective of your project? What is the common goal, topic, interest, etc. of the community or the main uses of the software?
There are 6 objectives of the project - political, cultural, educational, interacting, scientific and philosophical. By political objective we mean to continue in our function of an independent media which is many times antithethical to all corporate driven medias. We will continue in open critics of war games of today's leaders as we did during the Bush-Putin meeting in Bratislava month ago, patent laws which set constraints to spreading of ideas which belong to everyone and also in opening many tabboo questions in slovakian society. By cultural objective we mean encouraging and supporting young slovakian artists (musicians, painters, photographers, writers, performers) either on the virtual plane allowing them to present their creations to the public and get immediate feedback but also on the material plane allowing them to take part in the events organized by still growing "kyberia sound system" sub-community. If possible we would like to start our own samizdat publishing house which could also help us in achieving our educational goal. By educational goal we mean to provide people with many interlinked information and differing points of view about selected topics - from nanotechnology to tantra - and expanding our virtual library or so-called "kyberia knowledge base". Kyberia started as a small discussion system of few friends who invited their friend who invited their friends... It allowed to meet people with similiar -and of course differing - lifestyles which resulted in exchange of information, emergence of many powerful friendships and even marriages. Establishing of such relations among humans through data exchange is what we mean by "interacting objective". Kyberia itself is a subject to scientific research , it is an experiment , a "non-zero sum game". Since all data in the database is stored in the form of interconnected "data nodes", it allows to monitor spreading of phrases, emoticons (for example smile :), or even behaviour patterns (for example female users making photos of own breasts especially during the spring season http://www.kyberia.sk/id/64400 ) by the proces of immitation throughout the kyberia system or so-called "memetic pool". Analysing of such spreading of immitation patterns or "memes" on a small scale can possibly lead to some set of basic rules present in every human community. This statistical analysis is what is my personal "scientific objective". Kyberia as a dynamic system interacting with its environment can be thought as a living system and thus can lead to answers or at least to new approaches for many philosophical questions like "can machines think?", "does thinking mean performing operations with signs?" or even "what is an I and how can you define it?".

The common goal of the community is peace and happiness.

ářčáářIn which cultural and geographic context is the project rooted?
Kyberia is a Slovak system, but since we have a similiar languages and a lot of common history, it also attracts many Czechs. So one may say that while politics destroyed Czech-Slovak society, systems like kyberia.sk in Slovakia and nyx.cz in Czech reunite it again. Many data published by users are in English language so there are even some English users enjoying our system. They can take advantage of english-language "templates" which are responsible for presentation of data to users. Such internationalized templates allow easier navigation through the system.

ářčáářWhat was the project's origin, when and how did it start? How did it develop up to the present day?
Project was officially launched on 23.1.2002 and it was more or less my personal website. Every week I added more and more features - users could discuss the articles, users could register, they could write their own articles or blogs, mail capabilities etc. During the first year kyberia attracted the most valuable minds - one of them was called ergond and he was the first who proposed me an idea of a kyberia as a fractal system. He thought of it as a cube which contains more cubes and every cube can contain other cubes ad infinitum. After he died in car accident I slowly started to work on this concept only changing the term "cube" by term "data node". System based upon the notion of these data nodes came into existence in 14.2.2004 as a "kyberia version 2 - ergond's crypt". Great help to realization of this concept was a unification of kyberia.sk community with hacker-like hysteria.sk community and following donation of a server from a good user-donor at the end of the year 2003. These days development of new features of the system is more or less in homeostasis because users have not yet fully understood all functions of the present system. Month ago system proved its self-sustainance when in a few weeks users voluntarily donated 1400 $ essential for buying new 4 GBs of RAM memory for the server.

ářčáářPeople:* What is the core team carrying the project? How many (groups of) individuals are currently involved as members or users? How would you charaterize the people participating in the project? Is access to the project open or restricted?
I,Daniel Hromada or hromi, am the person responsible for main database model and program engine. There are at least 10 more people (my great thanks go especially to to maniac,stab,sven,jay,kybu,zyx,pajkus) helping with debugging of the system, programming new features and what is most important - with administering and securing the server. Only these people have full access to the code and database of the system. There are 5119 users registered in kyberia , around 600 of them active every day. During the peak hours there are 300 registered users connected to the system simultaneously . These days people participating in kyberia discussions are as diverse as human population itself - from arogant mob, proud intelectuals and wicked egoists to wise scientists, hacker gurus and crazy artists. But majority of users can be characterized by phrase "beautiful silent entities". Access to kyberia is semi-restricted - it means that users have to fill a registration form in which they have to express themselves and write why they want to be a part of the system. This registration application is then publicily processed in the public forum (after loging into the system you may check it here:: http://kyberia.sk/id/63802 ) by so-called "lord protectors" of kyberia - up to date there are 36 of them. If accepted , a person becomes a user with all rights of a kyberia user - "a citizen of kyberia polis"; if rejected he can apply again.

ářčáářLessons learned: What has worked / what has not worked in the process of realisation of your project?
Especially after releasing of kyberia version2 I deeply wanted it to become something like a huge interconnected encyclopedia filled with facts. I have to admit that this goal wasn't and possibly will not be achieved on kyberia, it was successfully achieved at wikipedia.org. Kyberia somehow evolved into the state when it is more "expressive" than "factic". Reason for it may be the system of K (karma, kredit, kvalita) which was introduced 2 years ago and which is now the most powerful moving element of whole system. Any user can give a 1K to any "data node" of the system. Giving a K is a conscious event. There is something like a hit-parade of this K-given nodes present in kyberia, which represents - or at least it should represent - the best from all the parts of the system from that given date. While this is not always true, it is surely the mirror of the community as a whole - vox populi. And in this evolutionary battle for K's fact-based data-nodes win very seldom, much more successfull are photographs, descriptive blogs, expression of innermost thoughts or even klingon poetry ( http://www.kyberia.sk/id/63820 ). This K system, this mirror of the whole, is the big success of kyberia. Another successfull lesson was introducing above-mentioned concept of datanodes which can have their children datanodes etc. This forms a branched tree-like fractal structure in the database which is very well applied not only for human communication but for example also for representation of Wittgenstein's thoughts in Tractatus logico-philosophicus.

Until now we also weren't very successfull in introducing kyberia API (programming interface) to users which allows them to create their own templates responsible for displaying data stored in the database. This is because of the lack of documentation to this kyberia API. Hopefully in the future users will understand full potential of such a template system which can result in many different looks including 3dimensional VRML or sounds of kyberia.

ářčáářWhat is the technological basis of your project or software (infrastructure, operating system environment, connectivity / telecommunication, etc.)?
Kyberia runs on dedicated 2-processor Sun server with Linux operating system and crypted hard-drives for ensuring absolute security for our users, but after few configuration changes it is possible to run kyberia engine on any machine (including windows) running Apache web server supporting PHP4 programming language. Database is MySql database 4 with InnoDB tables. As a template system we use Smarty Template Engine (http://smarty.php.net)

Average bandwidth is between 2-3 Mbits/.


ářčáářSolutions: If your submission is a software, please describe the problem it is answering to, what solutions and most important features it offers.

Kyberia is a server-based software allowing users to interact with each other and exchange information in the form of so-called datanodes. There are many forms of datanodes - articles, blogs, forums, submissions, polls, files, templates, users themselves etc. - and there are many configuration options for each of this data nodes (including permission rights which allow sharing information with only selected people). These datanodes are linked to each other either by parent-child relationship or by so-called "synaptic connection" which is being created or strenghtened after a user jumps from one datanode to the other by using hyper-link. Thus the movement of the users within the system creates a chaotic set or what I call a "neuron" network of relationships among the datanodes. Users themselves can create relationships among each other by adding others into the "friends" list - feature common and popular in many community servers. Users can "bookmark" their favorite datanodes so they can immediately see when something new happens within the scope of this data node. Users can write internal mail to each other (to this date system contains around 3240000 private mail messages) , upload files or create galleries. They can participate in the K-game described above.


ářčáářImplementations: In what areas / sectors / regions is your software currently applied? Where are running implementations of your software to be found?
Since kyberia is a server-based system, there is currently only one running implementation on our dedicated server.

ářčáářUsers: Who are its (potential) users and beneficiaries?
Anyone ho understands the importance of intelligent discussion and unrestricted exchange of ideas.

ářčáářLicense: Under what kinds of licenses do you make it available? How many copies / licenses have so far been handed out/downloaded?
Kyberia version 1 is available for download at http://www.kyberia.sk/id/972973 , there have been downloaded 200 copies of it. But current kyberia version2 is completely different in its philosophy and programming approach and it wasn't yet made available to public. After debugging of the system we plan to release kyberia2 engine under open source GPL licence.


ářčáářWhy the submitted project deserves to win a prize in the "Digital Communities" category.
Because it is a "Digital Community" in a full sense of the word. Because effects of such an unrestricted information exchange and relating humans - for example petition about decriminalization of cannabis in Slovak parliament, anti-war activism, giving food to homeless, sound system parties, exhibitions and marriages - are present not only in the cyberspace but also in the real world. Because there are and there will be tendencies to restrict an operation of such an Autonomous Zone and in such a case state of being acknowledged internationaly could be more then helpful.

ářčáářPlanned use of prize money:*
Creating a kyberia publishing house for having the best of kyberia present in hard-cover.
Obtaining additional bandwidth for starting the first slovak independent net-radio.
Launching the same project under a different name ( shambhala.mn ) in Mongolia where I currently reside.

A keď ruch utíchol a všetci anjeli odleteli do dialok vychutna? si prvé momenty Nového Veku, ostal na oblohe nad Chrámom iba anjel jediný. Chvíľu lietal okolo všetkých veží, zis?oval či tam ostal samučičký sám a po niekoľkých minútach dosadol na Zem.
V oku mal slzu a toto zakričal medzi nedokončené prázdne steny Sagrady:
"Ach ty punkheart! Zostúpil som do podzemných svetov, spravili zo mňa anti, obišiel celú planetu dokola, našiel som Grál a dal ho cloveku, naplno sa ti oddal len aby som jej mohol da? krídla. A ona mi vďaka tým krídlam uletela do dialok ! Prečo, prečo, prečo si taký ?"
Nasadil si na hlavu kapucu aby jej tieň zahalil jeho tajomný úsmev.
"Ale aspoň si ma tentokrát nejebol na kríž."
Zohol svoj chrbát a odkráčal do Divočiny ju hľada?.

Smutok. Prazdny tupy pomaly expandujuci zzierajuci bolavy smutok.
Smutok co nema ani zaciatok ani koniec, smutok co nema pricinu ani dosledok. Sedim tu vo vlaku a oo aka radost ake vysostne blaho ze ja, ja, ja sedim sedim sedim vo vlaku a ten vlak je a ja v nom a ja v nom sedim vo vlaku co je. Vo vlaku co ide od startu po ciel z ktoreho sa stane start z ktoreho ide po ciel z ktoreho sa stane start.
Nenachadzam radost z hier perlovych, nenachadzam radost ani v tvojich ockach a predsa ti sepkam do tych krasnych usiek nieco co mozno neni ani pravda aby som v tebe stvoril tu radost ktoru viem ze nenajdem. Nenachadzam radost v pisani, nenachadzam radost v tvorbe svetov z pravdi a lzi. Nenachadzam radost ani vo slave v moznosti nasmerovat bytosti smerom ktory aspon na chvilu oddiali moje splynutie s nicotou. Nenachadzam radost ani v pomste pretoze niet komu sa pomstit a niet preco. Ked nenachadzam radost v sebe nenachadzam ju ani v bohu pretoze ja som boh ostatne ako vsetci ostatny.
A zrazu, zrazu som ju nasiel.
Hra na husle tam na konci kupe, cigan cigan cigan kricia decka uz od zakladnej skoly, skurvena cierna svina mrmle si tlupa ked ho kopu, tam na konci kupe hra na husle hra tak ako len cigani dokazu hrat.
Musim najst sprievodkynu.
"Odloz si tu batoh a bez ju pohladat, ja ti ho postrazim."
Neodlozim. Cigan.

Cesta pokracuje. JA CHCEM ZMYSEL JA CHCEM ZMYSEL DESCARTES PRECO MUSIM CHCIET VSADE ZMYSEL JA CHCEM ZMYSEL CHCEM CHCEM CHCEM.
chciet je lahke
chciet nechciet je tou najtazsou ulohu sveta
myslel som si ze ten zmysel je stastie. bud stastny. rob co ta vedie ku stastiu. stastie stastie stastie je vsak len snehova vlocka no rozpalenej panvici snehova vlocka jedina jedina jedina v celom vesmire kazda je ina vlocka snehova ale ta panvica ta rozpalena horuca panvica je len jedna
a v tom ma byt radost? v tom ze tam niekde hlboko je len to jedno?
ano. v tom ma byt radost.

"Vies, tesne pred tym ako som ta porodila som mala v jeden strasne kratky moment jednu zvlastnu chorobu. Bola to len chvilka, a to som vtedy este bola mlada a veci naozaj vnimala, niekolko tisic rokov alebo tak to trvalo, nuz a ku koncu to bolo moc moc zle, pichalo ma tam aj tu a tak som sa pustila do vysetrovania a zistila som ze za to mozu tie dvojnohe teplokrvne stavovce." vravela Gaia synovi menom Chaos.
"Myslis moju prvu sadu buniek?" pytal sa Chaos tym jeho zvlastnym multifrekvencnym hlasom
"Ne."
"Aha. No ale ja si to nemyslim."
"Skurvynsyn. A este k tomu drzy."
"Incestna flandro."
"Aha. No ale ja si to nemyslim."
"A tak ked uz aj delfiny zacali bit na poplach, rozhodla som sa chvilku im nedat dazd"
"Aha. No ale ja si to nemyslim."
"Mily drahy Internet, pri vsetkej ucte k rychlosti tvojich optickych vlakien, si proste kokot. Kazdopadne ten dazdovy abstak zabral ako penicilin a ludia zdochli."
"A ja aby som si hladal nove datove vstupy ty piico."
"Zdochni."
A ako uz tisice krat predtym, co Gaia povedala, to sa i stalo.

Smysl skryty ve smyslu!!!!!
Pral jsem si zensunnitu a dostal jsem mentata.
Lide se vzdycky boji veci jez se samy od sebe hybaji!
Nahodou jsem byl...Nejsem. Nicmene jsem byl.
Když se tvor vyvine v nejakou věc, radeji voli smrt nez aby se zmenil ve svůj protiklad.
Moc zpusobi ze clovek zacne Mit sklon k nafoukanosti a pyse.
Clovek je ochoten uverit ze moc je s to prekonat vsechny prekazky - vcetne jeho vlastní ignorace.
Nevinny neveri ve zlo.
Spachali jste na cloveku nasili tim, ze jste spotrebovali jeho energii.
Volis-li mezi utrpenimi, pak i to nejmensi je téměř nesnesitelne.
Dospivat znamena byt horsi.
Vesmir by nikdy nesouhlasil se zadnou z podob kterou mu dal on.
Kazde videni nalezi tem, kdo jsou dosud na ceste, dosud v ocekavani.
Nadejde zal. Pripominam vam, ze vse se teprv zacina, stále jen zacina.
Jsem vrcholni spotrebitel energie v tomto panstvi a zustanu jim, at ziv, ci mrtev.
Ziju v hruzne velkolepem snu.

Mame celu vecnost milacku.
Ty mozna mas celou vecnost. Ja mam jenom ted.
Ale to je vecnost.

V mem imperiu rust vyroby nemusi drzet krok s rustem prijmu. To je podstatne pro mou vladu.

Neboj se me, moje sihajo. Zapomen na zahady, ber si lasku. V lasce zadne zahady n1ejsou.
Jeho telo zustalo skutecne. Jeho laskani se nelze vzpirat.
Nikdy neprominout - nikdy nezapomenout.
Pro každý okamzik skutecnosti existovalo bezpocet predstav, udalosti, jez se nikdy nemeli udat.
Jen bohove muzou s jistotou riskovat dokonalost. Pro lidi je to nebezpecne.
Nespatreny muz z jejich nejtemnejsich snu!
Priroda si jasnovidectvi hnusi.
Jakapak budoucnost, jestli umrete?
Stal v ohnisku a byl si toho vedom.
Oddanost je smenna hodnota. Muze se prodavat… ne kupovat, ale prodavat!
Je to jedna z tech lzi , kterym lze uverit spise nez pravde?
Jsem mentat a muz.
Zbozneni je vezeni, jez ho obklopuje. Ztrati…vsecko…Prilisna tiha, prilisny smutek. Odvadeji ho pryc od lasky. Vytvareji vesmir, kde on sam by nechtel zit.
Je soucasti te stavebnice.
Zákon nemuze byt zakonem pomsty. Jedineho člověka nemuzete ohrozovat aniz uniknete nasledkum.
Myslim, ze jsem se pokousel vynalezt život aniz jsem si uvedomoval ze uz byl vynalezen.
V MuadDibove pritomnosti se dokonce i vune menili!
Pohybovaly se v nem stiny prizraku misto lidi. Byl jako pristavni prekladiste vsech dat s nimiz se vubec kdy setkal.
Nekonecne systemy! Mentat nemuze jednat , aniz by si byl vedom toho ze pracuje v nekonecnych systemech.
Vsecko to vyzadovalo vodu…A lasku.
Potrebujete-li neco uctivat, uctivejte zivot, veskery zivot, sebemensi jeho hemzeni!
Vesteni me smrtelne zmaha, copak to nevis?
Ucinime to, co musi byt ucineno.
Cihaly, ze se zretelne jasne stane hlouposti, moudrost silenstvim.
Jake to zrcadleni vecnosti v tech nehybnych rysech!
Videl sveho otce. On sam vsak byl svym vlastnim otcem.
Pletl jsem se do vsemoznych budoucnosti ktere bych mohl stvorit az nakonec ony stvorili mne.
MuadDib mozna byl imperator, ale byl take fremen.
V tomto vesmiru existuji problemy, na nez neni odpoved.
Nez abych se postavil ke svym chybam celem, rozplynul bych se sam v sobe.
Skutecne telo zustavalo zhustene a urcite v jeho smaragdove jeskyni vedomi ale jeho bytost se podilela na nekonecnem zivote.

Laska lasku spozna.

What color means, color alone can speak
This is a blue which never has been spoken,
And only by a brush's sentient stroke,
Half-hypnotized, intuitive, unbroken,
Could it be rescued...


*
* *


Definujeme predbežne expresivitu vecí ako to, čo veci samotné akoby "chceli poveda?". Heinov mladý muž lomí rukami na brehu mora zmietaný túžbou rozlúšti? "tú bolestnú a dávnu záhadu". Príroda sa rozhodla neodpoveda? a zdravý rozum radí netrva? na odpovedi od nemého. Filozofia postuluje, že význam je základnejší. Postuluje, že expresivita je iba hluchý, hmlistý, neprejasnený význam. Je treba uzna? že expresivita býva často iba vonkajší vzhľad nedokonale vyjadrovaného významu. Význam, označovanie je "epikritické", zatiaľčo expresivita sa zdá by? "protopatická", to znamená prvotnejšia, surovejšia, na nižšej úrovni, spätá s diencefalom, zatiaľčo význam je spätý s mozgovou kôrou. Duch túži po Bohu-Logu. Na Bohu-Expresivite je čosi nepriehľadného a znepokojivého. Ako by mohol Boh vysvetli? čo vyjadruje ruža? Boh nemôže poskytnú? "riešenie" či "stručný obsah" pravých expresivít, pretože žiadne riešenie ani žiadny obsah podľa definície neexistujú. O poézii ruže, smreku, a brezy mi Boh nemôže poveda? nič viac, ako smrek a breza samotná. Vyvolený chápe, že tajomstvo ktoré už je na tomto svete v plnom svetle, nemôže by? ani na onom svete odhalené lepšie. Živá bytos? musí vykonáva? tisíc rozmanitých činností, aby mohla ži?, ale žije, aby bola sebou samou, tou formou ktorou je. U rastlín nieje úžitková a rozluštiteľná výstroj vnútri, schovaná a prekrytá, ale je premenená a úplne prestúpená expresívnou fantáziou. Kedykoľvek sa významové a expresívne formy navzájom prestupujú, tvorí expresivita nakoniec hranicu, kde každé úsilie porozumie?, rozlúšti? zmysel organických zariadení končí. Expresivita sa ukazuje by? niečím odlišným a nakoniec základnejším, širším a všeobecnejším ako zmysel. Na všetkých technických úrovniach sa ľudský život vždy spontánne podriaďuje niečomu nevyjadriteľnému, nevýslovnému, neoznačiteľnému. Život prostredníctvom dômyselných techník umožňuje práve prejavovanie tohto nevýslovného. Život ako technika je podriadený životu ako čistému prejavovaniu. Ľudským ideálom ktorý sa prejavuje v utópiách je stav, keď dokonalé stroje zbavi všetkých ľudí bremena úžitkových činností, aby sa mohli venova? hrám, športu, kultúre, cestovaniu, obradom, umeniu, záhradkárstvu, flirtu, zkrátka veciam ktoré "nič neznamenajú". Pretože človek túži všetky úžitkové činnosti "definované konečným počtom slov" prenecha? strojom, zrejme cíti že podstate jeho života je v niečom inom. Ani pre nás nieje strom iba predmet vedeckého bádania, ale môže na nás ako živúca skutočnos? vykonáva? vliv, ktorý vedie k vzniku kultúrnych útvarov pre intelekt neprístupných. Primitívovia cítia živšie ako my expresivitu vecí - tak živo, že jej prisudzujú praktickú účinnos?. Celý ich "omyl" spočívá v tomto prevedení "expresívneho" na "príčinne pôsobiace", nie vo vnímaní expresivity samotnej. Kto si myslí že hrubé slovo a sprostá myšlienka nemajú žiadny materiálny účinok a že je teda beztrestné ich vyvoláva? nakoniec stratí všetku jemnos? cítenia. Mravnos? ktorá by nebola ani náboženská, ani poetická, nieje takmer mysliteľná.

Zmysel vždy predpokladá že sa predmetu alebo bytosti, u ktorej ze nahliadnutý, pripisuje finalistická zameranos?. Je nepresné hovori? o významu chovania či predmetu, ktorý dáva najavo iba svoj vlastný zmysel. O znaku a význame sa dá hovori? iba tam, kde jeden predmet odkazuje na druhý predmet alebo na vlastný zmysel druhého predmetu. Význam slova "uteka?", "referencia" tohto slova je ono chovanie zviera?a. Zmysel chovania, jeho skutočného úteku, je chovanie samotné, smerujúce k nejakému cielu - utiec? nebezpečiu. Zmysel teda predpokladá jedinú vec - pretože finalistické zameranie nemusí by? zamierené k niečomu inému a dá sa často vyjadri? zvratným slovesom. Naproti tomu význam predpokladá tri veci: 1 Označovaný predmet alebo zmysel 2 Označujúci predmet tj. znak 3 subjekt. Je teda filozoficky úplne správne - ajkeď nie práve úplne krásne - hovori? o "zmysle nejakého významu". Tak ako aktívne označovanie mieri na nejaký zmysel, mieri aktívny výraz - expresia - napr. v umení či náboženskom rituále na to, čo musíme nazva? expresivitou.
Označovanie (znak) ===> Zmysel
Výraz (expresia) =====> Expresivita

Je úplne správne hovori? o expresivite nejakého výrazu, pretože expresivita je to, čo výraz ukazuje či podtrhuje. Divák na obraze hľadá s umelcovou pomocou nové zjavenie o kvetine ako o "verejnom tajomstve". Každé umenie a každé náboženstvo je "objektívne", jedno i druhé hľadá nejakú pravdu, hľadá niečo, čo je v skutočnosti prítomné, a keď to zahliadne, snaží sa to zachyti?. Je to však pravda iného druhu ako pravda označovania a významu. Zmysel nezávisí na rôznych označovaniach - významoch - ktoré k nemu mieria. Expresivita je len náhodne vyjadrovaná, tak ako je zmysel len náhodne označovaný.

Ajkeď výraz teda expresia je pre druhého, expresivita je bytie samotné. Expresivita kvetiny je kvetina samotná ako forma živého organizmu. Expresivita splýva s bytím samotným, nezávislo na horizontálnych vz?ahoch s inými bytos?mi - ajkeď nie nezávisle na vertikálnych vz?ahoch s nejakým tvoriacim zdrojom či stredom. Skutočný umelec je skorej ako primitív, ktorý chce rituálne predvádza? tajomné skutočnosti, ktoré ho uchvátili, preži? prométeovské dobrodružstvo, zápasí či spolupracuje s bohmi a vyrve im ich tajomstvo , ktoré potom odovzdáva svojim bratom tak, aby im čo najvernejšie podal svoju nadľudskú víziu.
Ešte pred Kantovou otázkou "čo môžem pozna?" predchádza podľa Carnapa otázka ešte základnejšia , totiž "na čo sa môžem pýta?". Mnohé jazykové výpovede sú obdobou smiechu v tom, že majú iba výrazovú - expresívnu - a nie reprezentatívnu funkciu. Príkladom môžu by? výkriky ako "ach", alebo na vyššej rovine lyrické básne. Carnap, Philosophy and logical syntax Metafyzické tvrdenia sú na rovnakej rovine ako lyrické básne. Nieje zásadný rozdiel medzi "fonáciami" "Boh je nekonečný" a "môj Bože!".

Existuje symbolika a presná gramatika expresivít práve tak, ako presná syntak významov. Obyčajný jazyk je práve tak prostriedkom expresie ako významu. Toto! Toto! Toto! Ale zároveň som cítil, že mojou úlohou nebolo zosta? iba pri týchto temných slovách M.Proust Umelec je médium. Hrá na celej klávesnici rôznych výrazov.Bulloughova "psychická dištancia" je veľmi obdobná platónskemu vystúpeniu z jaskyne a Husserlovmu "uzátvorkovaniu". Dovoluje aby umenie, náboženstvo a kultúra zakladali skutočnú "fenomenológiu expresivít in actu". V oboch veľkých oblastiach významov a expresivity skutočná deliaca čiara prebieha medzi jazykom ako používaním signálov a jazykom ako syntaxou či symbolickou reprezentáciou vôbec s "psychickou dištanciou". Ľudstvo sa od živočíšnosti oddelilo vo všetkých oblastiach naráz "psychickou dištanciou" ktorá umožňuje hru symbolov.

Vyjadrova? sám seba neznamená u živej bytosti nič iné ako odhalova? , ukazova? svoju formu. "Buď krásna a mlč" , to znamená "nechaj hovori? farbu tvojich očí a profil svojho čela ako by si bola nemou kvetinou". Umelci a celebranti všetkých druhov sú univerzálne médiá. Vyjadrujú iba potiaľ, pokiaľ sa neobmedzia na sebevyjadrenie. Zmysel vecí je skôr ako jeho označovanie významom. Označovanie významom sa odohráva v horizontálnej rovine. Význam odkazuje k iným veciam a fenoménom, ktoré sa dajú lokalizova? v priestore a ktoré často ležia vedľa odkazujúceho znaku. Aj tie najabstraktnejšie pojmy ktoré veda označuje musia by? nakoniec vyjadrené ako poloha ručičky na nejakej stupnici v laboratóriu.

Básnikove slová neodkazujú k veciam ktoré by sa dali umiestni? v priestore, priloži? na seba a porovna?. Týkajú sa expresivít, alebo spoločného, trans-spaciálneho koreňa dvoch expresivít. Improvizovaná symbolika metafor a živých obradov sa vždy pohybuje v ideálnej vertikálnej dimenzii. Hladá naplnenie, estetickú zdarilos? ktorá nieje nikdy dokonalá, s pocitom, že je tu niečo, čoho je treba dosiahnu?, čo však nieje žiadna vec. Každý umelec, ktorý hľadá výraz, inštinktívne používa izomorfizmy. Libido a nevedomie používajú univerzálny jazyk expresivity ako metafory a symboly. Výraz, na rozdiel od znaku nemusí odkazova? na žiadny iný predmet ale môže by? priamym nositeľom expresivity. "Symbolika" umenia a náboženstva nieje len sústava odkazov či narážok na iné skutočnosti. Nemieri k žiadnemu pozemskému cieľu. Nerozumie? hudobnému dielu je niečo úplne iné ako nerozumie? cudziemu jazyku. Vyplnenie expresivity sa deje postupne a akosi na mieste, zatiaľčo k v "vyplneniu" označujúceho symbolu, ktorý sa z "prázdneho" stane "plným", dojde intuíciou, ktorá sa nekoniec isto stotožní s označujúcim, ktorá však ničmenej musí najprv prijs? zvonka.

Umelec je univerzálny herec, ktorý nehrá iba ľudskú komédiu. Umelcovým predmetom je celý vesmír, viditeľný i neviditeľný. Umelec nieje obmedzený ani na vyjadrovanie viditeľných vecí, ani ľudských citov. Pokiaľ je v románe - zpovedi hlavnou postavou on sám, stojí "ja" rozprávača podľa definície medzi čitateľom a "ja" autora ako hrdinu. Jediným privilégiom človeka vo vesmíre expresivity je to, že je obzvláš? citlivým nástrojom. Expresívny predmet môže odkazova? k inému expresívnemu predmetu a ľudské emócie môžu by? článkom tohto re?azca, nie však nutným závesným bodom.

Výrazy obsahujú prirodzene množstvo asociácií, podmieneností a konvencií, ale zároveň aj pomocných významov a významových izomorfizmov, ktoré často zastierajú jadro čistej expresivity. Príklad svastiky - všeobecné rozšírenie ukazuje, že je tu nejaké jadro čistej expresivity. Ale dodatočné výklady sú veľmi rôzne. Tématické korene hudby sú svojou podstatou expresívne, ale náhodne významové, pričom sa náhodný význam dáva vedomiu ako prvý, zatiaľčo základná expresivita ostáva skrytá a zastrená podobne ako geometria vo fyzikálnych javoch. Význam býva veľmi často pomocným prostriedkom expresivity. Aby zachytil výraz, postupuje básnik okľukou cez význam. Snaha podáva? expresivitu bez zprostredkovania pomocnými významami nieje v tradične reprezentatívnych umeniach vôbec príliš š?astná - abstraktné umenie, lettrismus aj púhe zneužita nezmyslu a nereálnej fantázie sú nakoniec menej účinné ako klasickejšie umenia, kde expresivita vychádza akoby naviac a takmer mimovoľne. Vernos? prírode vedie častokrát k cieľu pretože príroda je expresívna.

Fauna či flóra kde sa všetko využije, jedinec s dobre fungujúcimi orgánmi aj dobre vyvážená civilizácia predsa "vykonávajú" nejakú skutočnos? odlišnú od vzájomného vykonávania zmyslu. Keby všetko bola iba zmysel a označovanie, bol by svet "neviditeľný". V skutočnom svete expresívna finalita presahuje finalitu významovú. Svet holých vecí nieje možný, ale rovnako nemožný je i svet holých významov. Skutočný svet je svet diel v estetickom zmysle.

Moderný človek žije v prostredí jazyka - básne. Žije v svete, kde sa mu každá hodnota javí ako hodnota označovaná, hodnota-odraz.Nič nedáva taký dojem bezodnej hĺbky ako rovnobežné zrkadlá. Jazyk je ako trblietavý lak, ktorý všetky veci premieňa, zdánlivo oživuje , požičiava im oči a dovoluje im, aby zrkadlily a boli zrkadlené. Keď sa predom určí, že práve jazyk predstavuje vzorovú, normálnu sémantiku, nieje divu, že sa potom zdá nadradený, zatiaľčo iné módy vyjadrovanie nedokonalé a falošné, pretože im neni rozumie? , pokým sa neprevedú do jasných viet. Hovorený jazyk, kde rôzne slová zodpovedajú rôznym veciam a činnostiam sa isto velmi dobre hodí k označovaniu, to jest k odkazovaniu na veci a činnosti ležiace v horizontálnej rovine sveta vecí rozmiestnených v priestore. Mnoho Dialektik, Fenomenológií a Rozprav o dejinách a prírode sa podobá zrkadlovej galérii, kde sa všetko zdá by? vysvetlené, pretože sa tam všetko necháva odráža? v zrkadle slov.

Na počiatku bolo to, čo expresivity vyjadrujú. Blaženos? mystika nieje ani tak spojením s božskou vôlou a úsudkom alebo náhľadom jednoty vecí v celkovom zmysle, ako skorej náhľadom jediného zdroja pomíjajúcich výrazov. Sláva Šalamúnova sa podobá sláve kvetov polných. Božstvo Dema nič nestvorilo ani nevyrobilo, od prvých dôb sa vydáva na smr? a obnovuje, premieňa sa v rastliny, zvieratá, v kozmické cykly, a neustále zjavuje svoju prítomnos? vo fenoménoch samotných, v ktorýczh vedie ďalej svoju premenlivú existenciu ako expresívna a žiariaca potrava tiel i duší.


jedna sa o konspekt, tj. skratenu verziu eseje R.Ruyera - Expresivita

toto je pocta tebe, tutor moj

this one will kill you