Friedrich Nietzsche je filosofom ktorý zásadným spôsobom ovplyvnil smerovanie európskej filosofickej tradície. Okrem jeho životopisu sú mu vo Fil. Propedeutike 2 venované dva odstavce, konkrétne §61 - "Nietzschova idea nadčloveka" a §74 "Nietzschova skúsenos? smrti Boha", preto som si práve tohto pre mnohých "kontroverzného" filosofa zvolil za predmet môjho referátu.

"Nietzsche sa narodil v r. 1844 v rodine luteránskeho duchovného...Po absolovovaní gymnázia na slávnej Schulpforte v Nauburgu odchádza študova? teológiu na univerzitu v Bonne (1864). Štúdium teológie veľmi skoro opúš?a a prechádza na štúdium klasickej filológie. Po roku odchádza na univerzitu v Lipsku, kde sa oboznamuje s filosofiou A.Schopenhauera. V r. 1869 získava profesúru klasickej filológie na univerzite v Bazileji. Tam sa stretáva so skladateľom R.Wagnerom...V r. 1870 sa účastní ako dobrovoľný ošetrovateľ prusko-rakúskej vojny a vážne ochorie." (251). Podľa nám dostupných informácií sa Nietzsche nakazil syfilisom. Svoje prvé väčšie dielo Zrodenie tragédie z ducha hudby vydáva až 2 roky na to. Kvôli svojim zdravotným problémom odchádza v roku 1879 z univerzity na predčasnú penziu . Ani tá spolu s častým menením miest pobytu (Taliansko, Švajčiarsko ) však nepomáha, jeho zdravotné problémy sa s postupom času ba zhoršujú. Podľa niektorých sa to prejavilo i na čoraz ?ažšej uchopiteľnosti jeho diel, ktoré neúnavne publikoval až do svojej smrti v roku 1900 vo Wiemare.

Pre správne pochopenie Nietzscheho idei nadčloveka (Ubermensch) je podstatné
uvedomi? si čo FN myslí pod pojmom "vôľa k moci", pretože jedným z elementov ktoré nadčloveka konštituujú je práve to, že je "uvedomovanou personifikáciou a koncentrovaným výrazom" (63) vôle k moci. Narozdiel od Schopenhauera Nietzsche vôľu schvaluje, vôľa k moci je tým čo nikdy nemôže presta? chcie?, vôľa k moci sa nepodrobuje žiadnym iným mocnostiam okrem samej seba, podstatou vôle k moci je to, že "stále znovu a znovu prekračuje samú seba"(62).

FN slovami proroka Zarathrustru hovorí: "A toto tajomstvo život samotný mi prejavil: Hľa, sme tým čo vždy samo seba musí premáha?." [TRZ, 95]. Vôľa k moci čerpá iba zo samej seba, je teda konečným uzavretým celkom, no zároveň sa neustále samoprekračuje, v tomto zmysle je pohybom. Keď však vôľa k moci prekračuje samú seba , transcenduje stále vyššie a vyššie, postupuje jedným smerom a "nemôže chcie? spä?" [TRZ,117]. Minulos? sa jej vymyká. "Až prijatím minulosti ako niečoho chceného je vôľa svojim dovŕšením čo do svojho princípu." (63)

Vôľa k moci je vlastne bytostným určením všetkého jestvujúceho, je esenciou odpovedajúcou na otázku "čo vlastne". Táto konečná vôľa k moci sa nekonečnekrát prekračovala, prekračuje a bude prekračova? i k sebe navraca?. Vôľa k moci je teda "večným návratom rovnakého" (64), a práve tento večným návrat rovnakého tvorí podľa Heideggerovho výkladu FN filosofie existenciu súcien. Idea večného návratu nám totiž odpovedá na otázku "ako vlastne" veci sú.

Motív večného návratu nám umožňuje pozera? sa na čas nielen lineárne či cyklicky
ale i "transcendentálne", podobne ako naň podľa Eliadeho hľadeli archaické kultúry. Večnos? pre FN nieje od nekonečna k nekonečnu sa tiahnucou priamkou ale skorej "Stredom ktorý je v každom bode." [TRZ,182]. Ľudská skúsenos? prítomného okamžiku ako jediného bodu v ktorom je možno jedna? a rozhodova? spojená s touto ideou všadeprítomného stredu ústi v podobu "absolútneho večného okamžiku" (64). K podobným dôsledkom dospievali i mnohí pred Nietzschem (napr. Herakleitos,Plotinos,Augustín) a tak najväčší prínos FN pri riešení problému časovosti spočíva v uvedení myšlienky opakovania.

Toľko k poveda? metafyzickým aspektom filozofie FN, teraz upriamim pozornos? na filozofiu FN čo do jej historických, ľudských a morálnych aspektov, pretože sú to práve tieto Nietzscheho myšlienky, častokrát žiaľ zle pochopené, ktoré ovplyvňujú pohľad na svet mnohých ľudí.

Prechod od konceptu večného návratu rovnakého ku konceptu "nihilizmu" bol pre mňa v FP2 mierne nejasný a preto v tomto referáte volím cestu akoby opačným smerom a vyjasním najprv ako nadčlovek súvisí s "die Ewige Wiederkunft der Gleichen" a až od neho sa poberiem spä? a vyjasním "nihilizmus" na ktorý naviažem objasnením slávneho citátu "Boh je mŕtvy" a záverom celý kruh uzavriem.

Pre Nietzscheho sa v samoprekračujúcej vlnivej hre ktorú hrá so sebou vôľa k moci vracia úplne všetko. Vracia sa život, a vracia sa smr?. Vracia sa prorok zvestujúci príchod nadčloveka slovami "Hlásam vám nadčloveka. Človek je čosi čo má by? prekonané. Čo ste učinili aby bol prekonaný?" [TRZ,11] a po ňom sa vracia i nadčlovek, "ako š?astná náhoda, ako výnimka, nikdy nie ako chcený" . [AK,8] Ako už bolo spomenuté, nadčlovek je koncentrovaným výrazom vôle k moci, je neustálym prekonávaním, transcendenciou samého seba. "K životu sa nepotrebuje opiera? o "metafyzické barličky", obracia sa k malým a zabudnutým veciam, k životu s jeho predtým nepodstatnými stránkami. Transcenduje doterajšieho človeka umeleckou tvorbou, resp. experimetnom čoby nezakotveným činom." (68)

Je teda akoby die?a?om, avšak die?a?om s koncentrovanou vôľou k moci. Die?a sa hrá, pretože sa hrá, hra je pre neho osvedčením jeho bytostných síl. Tak je to aj s nadčlovekom. Zastrešuje v sebe protiklady pretože vie, že "človek je plodný len za cenu toho, že je bohatý na protiklady" [EH, 39] a plodnos?, produktivita je podľa Nietzshecho ďalšou vlastnos?ou ktorá nadčloveku náleží. Pri svojej neustálej snahe o transcendenciu tvorí svoj vlastný svet, "je to ideál ducha ktorý si naivne a teda spontánne a z prekypujúcej plnosti a sily hrá
so všetkým, čo sa doposiaľ nazývalo dobrým, nedotknuteľným a božským" [EH, 31].

Nadčlovek je slobodný, pozitívne slobodný, pretože vie K ČOMU je slobodný. Jeho príchodu predchádzajú tzv. "vyšší ľudia" ktorý sú taktiež slobodný "od všetkých doterajších podôb celkového zmyslu a najvyšších hodnôt samých o sebe" , taktiež prehodnotili všetky hodnoty a ustanovili "nové dosky hodnôt" situovaných, vždy viazaných na kontext. Títo vyšší ľudia sú však i napriek tomu slobodný iba negatívne pretože vedia iba OD ČOHO sú slobodný.

Najviac upadlú a dekadentnú podobu človeka nazýva FN "posledným človekom". "Jeho sila spočíva v jeho množstve a nerozlišiteľnosti...iba živorí a vegetuje, jeho vôľa je rozptýlená a stále teká...jediné, čo je s to ho fascinova? je vidina š?astia, pohodlného a nenáročného života, zbaveného utrpenia a námahy...nežije zo seba samotného ale zo spoločenstva, ktoré nieje spoločenstvom indivíduí a osobností" (67)

Takýto posledný človek sa zjavuje vtedy keď je prehodnotenie všetkých hodnôt
(Umwerthung aller Werthe) ešte iba možnos?ou, no svet už sa ocitá v otvorenej priepasti nihilizmu. Nihilizmus je "počiatkom dejinného procesu prehodnotenia všetkých hodnôt, tj. tiahnutie sveta k novým hodnotám" (65). No nielen toto je pre FN nihilizmus, rozumenie tomuto slovu je u FN viacznačné. Čo ešte teda vlastne FN v dnešnej dobe čoraz užívanejším pojmom "nihilizmus" myslí?

V neposlednom rade je to princíp diania evropskej metafyziky v ktorom sa svet najprv rozdeľuje na dva svety a následne ten "pravý" postupne zaniká, nihiluje. Zárodky nihilizmu nachádza FN v platónizme v ktorom je nadzmyslový svet ideí definovaný ako niečo trvalého, na rozdiel od sveta zmyslovo vnímateľného ktorý podlieha zmene. No ešte stále je možné sa k pravému svetu, svetu celkového zmyslu ktorý je zaručený ideou Dobra, Pravdy a Krásna dopracova? a to skrze "denné svetlo rozumu", skrze použitie rovnice "Rozum=Ctnos?=Š?astie" [EH, 13] ktorá charakterizuje antického človeka teoretického.

"Kres?anstvo chápané ako platónizmus pre ľud je podľa Nietzscheho vyvrcholením rozkladu pôvodne jednotného sveta nášho života na dve samostatné vrstvy - na svet pravý a svet zdánlivý. Zásadný posun potom nastáva v tom že prehliadnuteľnos? a uchopiteľnos? pravého sveta v rámci platónizmu je nahradená médiom protikladným - vierou" (142). Pravý svet sa stáva nedosiahnuteľným. Od ustanovenia kres?anského učenia sv. Pavlom riadi evrópske myslenie a kultúru princíp dualizmu "sveta" a "zásvetia", či inak povedané sveta pozemskej ľudskej skúsenosti a sveta božského, ktorý nieje nahliadnuteľný ľudským rozumom a ktorý je prislúbený múdremu, zbožnému a ctnostnému. Naschvál spomínam sv.Pavla pretože podľa FN je pôvodné kres?anské učenie predložené Nazaretským učenie Života tu a teraz, krásne to opisuje slovami: "Ríša božia nieje ničím, čo sa očakáva, nemá včerajšok ani pozajtrajšok, nepríde za tisíc rokov - je to skúsenos? srdcom, je tu všade, nieje tu nikde" [AK,43]. Nietzsche teda pritakáva prvotnému kres?anskému učeniu žitej praxe, no o to náruživejšie kritizuje všetky jeho neskoršie dekadentné inštitucionalizované formy.

To čo FN kres?anstvu vyčíta je právo te že oslabuje Život, že odmieta všetko inštinktívne, prirodzené, telesné v mene akýchsi najvyšších morálnych kvalít, v mene "zásvetia". "Pojem onoho sveta vynájdený ako prostriedok, znehodnotenie jediného sveta ktorý existuje - aby nezostal jediný cieľ, jediná úloha, jediný zmysel našej pozemskej skutočnosti!" [EH,154].

Kres?anstvo je odsúdené na samodeštrukciu, je iba jednou z etáp v procese nihilácie pravého sveta. Kres?anstvo skrze sebareflexiu v teológii vyvoláva potrebu pravdivosti, ale keďže pravdivos? a morálka kres?anstva niesú v súhlase, dochádza k zániku kres?anstva. "Veta Boh je pravda sa zvrátila vo fanatickú vieru všetko je nepravdivé"[KSA, 125].

Skrytý nihilizmus tak prepuká v nihilizmus otvorený, boh zomiera a už sa o tom
vie. Pomätenec zvestuje: "Boh je mŕtvy, Boh zostane mŕtvy, a my sme ho zabili!"[RV, 146] no zvestuje to tým ktorí už i tak v žiadneho Boha neveria, "posledným ľuďom". Posledný človek si na miesto už mŕtveho boha kladie jeho "tieňe", čo sú ideológie či iné konštrukty "ktoré majú v tej či onej forme zaruči? dosiahnutie š?astia či vysvetli? celokv sveta ako miesto budúcej prítomnosti š?astia - darwinizmus, veda, romantika, socializmus, anarchizmus, nacionalizmus atď." (147)

Nihilizmus podľa FN nenastáva kvôli tomu že by ľudia stratili vieru či opustili hodnoty a ideály, ale naopak, "nihilizmus vzniká práve preto že ich človek berie s plnou vážnos?ou do takej miery, že sú fundamentom jeho života a sveta" (146). Nihilizmus teda nutne prepuká práve preto že sme definitívne stratili náš vz?ah k transcendentným hodnotám a ideálom ktoré si to vyložene vyžiadali, "nihilizmus je do konca domyslená logika našich veľkých hodnôt a ideálov" [KSA, 189].

Mnoho ľudí si dnes do úst berie onen Pomätencov výrok, ono "vyhlásenie fakticity smrti Boha" ani len netušiac o tom že prínos FN okrem otvorenia bezodnej priepasti nihilizmu spočíva najmä v snahe nájs? riešenie "umožňujúce zmysluplnos? ľudskej existencie v odbožštenom a zprozaičtenom svete" (148).

Riešením je pre FN pohľad do zlatého veku antiky na polyteistický svet viacerých bôžkov,z ktorých každý jeden je prejavom istej sily, každý jeden je významný, každý jeden je mocnos?ou ktorá je v svete prítomná. Antický človek ktorý uznáva takúto nejednoznačnos? zmyslu neočakáva od božského spásu a nepoci?uje pred božským vinu. Naopak, s božským interaguje ba niekedy sa v istú mocnos? dokonca mení. Polyteizmus je tak pre FN možnos?ou prekonania ateizmu, ktorý je vlastne iba zbytočnou negáciou nezmyselného teizmu.

To aké miesto dáva Nietzsche v svojom polyteistickom svete nadčloveku už v FP2 uvedené nieje a tak je táto podstatná otázka zahalená rúškom tajomstva. Kto vie, možno sa popri nihilácii, či na jej konci deje i fenomén opačný - a tak to v prírode zväčša býva - a to zrodenie Boha nového - transcendujúc skrze človeka k nadčloveku, od nadčloveka k antickej mocnosti, od antickej mocnosti k hnevivej mocnosti jedinej ktorá následne svojou vlastnou zlobou nihiluje, zanechávajúc za sebou zárodky božstiev nových.

Táto moja záverečná špekulácia nieje v súhlase iba s "večným návratom rovnakého", ale i s jedným z najstarších podobenstiev sveta o Shivovom tanci pri ktorom zas a znovu svety vznikajú, zanikajú a vznika? a zanika? budú.


"" (23) - citace z fil. propedeutiky, strana 23
"" [RFRNC, 42] - citace z dila RFRNC, strana 42
FN - Friedrich Nietzsche
TRZ - Tak riekol Zarathrustra
FP2 - Filosofická propedeutika 2
RV - Radostna veda
EH - Ecce Homo