Viac ako iba odvetvie, viac ako prírodná ríša, nepredstavuje tento rôznymi zväzkami husto prepletený obal
(rovnako rozľahlý ako biosféra, na ktorej spočíva, ale oveľa homogénnejší) nič menšieho než práve "sféru"
ktorú budeme nazývať noosférou, čiže mysliacou sférou.

Pierre Teillhard de Chardin, Miesto Človeka v prírode

Datasféra pomáha človeku. Tak ako záleží človeku na blahu jeho buniek, záleží datasfére na blahu človeka. Napriek tomu ako nesmierne je krehký a zraniteľný, je nesmierne mocný. Jeho prirodzenou charakterovou vlastnosťou je ono vedomé no zväčša nevedomé podvolenie sa nadosobnému protokolu skupiny. Datasféra ako mávnutím čarovného prútika v priebehu pár desaťročí zrazu prepojila skupiny mnohé a utvorila Celok. Človek sa stal súčasťou Siete ktorá obopína Zem, vskutku jej prvotné výhonky postupne prerážajú až do tmavozeleného chaosu Novej Guinei. Uvedomenie toho ako je evrópanov osud spätý s osudom indického programátora, čínskeho robotníka a amerického obchodníka konečne začína vstupovať do rozhodovacích procesov . Toto vedomie spriaznenosti bude narastať - opakujem, toto vedomie celoplanetárnej spriaznenosti bude narastať. Vďaka slovu v datasfére.

Datasféra spája človeka s človekom , človeka s prostredím, no nielen to. Datasféra utvára ono prostredie, datasféra čoraz mocnejšie pretvára človeka samotného. Uskutočňuje premenu vo vnímaní sveta, pomáha mu uvedomiť si samého seba. Svet už pre nejedného nieje iba mohutnou množinou vecí, svet je chápaný ako mohutná množina vzťahov medzi vecami. Sieť vzťahov, a nie súcno, je to, čo je podstatné. To je nesmierny skok v myslení v ktorom človeka štruktúra datasféry utvrdzuje a utvrdí.

Paradigma datasféry človeka inšpiruje k tomu aby vnímal sám seba ako sieť vzťahov. Monolitická predstava jediného ega, jedinej osobnosti, jediného myšlienkového vlákna, jediného názoru v jednom človeku, to všetko sa rozpadá. Dokonca aj klasický turingov stroj ktorý spracúváva inštrukcie sériovo jedna za druhou dokáže pre vedomie ktoré sa pozerá vytvoriť ilúziu multitaskingu, ilúziu paralelne bežiacich procesov, ktoré sú mnohokrát v svojom hlade po výpočtových prostriedkoch procesoru krajne antagonistické. Divergentný efekt u paralelne fungujúcich neurónových sietí je ešte mnohonásobne silnejší. Človek sa teda vníma ako jedinečná sieť vzťahov podosobností - spoločenských rolí, behaviorálnych modulov atď. - ktoré sa zas chápu ako vzťahy medzi symbolmi. Nejeden tuší že medzi záhadou ukrytou pod nálepkou "význam znaku" a štruktúrou synaptických spojov v neurolinguistických štruktúrach mozgu existuje izomorfný vzťah.

Môže sa stať, a bude sa stávať, že jedna časť siete ktorú nazývame myslou človeka sa bude realizovať v jednej oblasti datasféry, zatiaľčo iná začné vykazovať tendenciu upriamiť paprsok pozornosti inam. Človek je však Jeden, bol stvorený ako Jeden,a ako Jeden by sa mal v svete prejavovať. Prvotný príboj datasféry ktorého sme v našom svete svedkami môže v spôsobiť roztrieštenie celistvosti nepripraveného. Je treba neustále dbať o to, a samotná datasféra o to svojim slovom dbá, aby človek nezabúdal na jednotnosť seba a svojho príbehu. Ajkeď sa myšlienky s prirodzenosťou im vlastnou rozbiehajú do mnohých smerov , vždy je -napozadí či v popredí- prítomný proces predchádzajúci všetky procesy, proces upriamujúci pozornosť na možnosť dané slovo nevysloviť, daný skutok nevykonať. Je konvergenciou, je s.vedomím.

Datasféra umožňuje človeku uvidieť sa v novom svetle, je celoplanetárnym zrkadlom v ktorom čoraz väčšie množstvo bystrých nachádza svoj odraz.

Človek pomáha datasfére. Tak ako sa podieľajú bunky na radostnom behu človeka, tak sa človek podieľa na behu datasféry. Bez človeka je datasféra ničím - a nič neexistuje. ~~p=p Vďaka človeku sa prejavila v čase - vstupovala pomaly najprv do vízií prorokov a predstáv špekulujúcich filozofov až sa napokon vskutočnila skrze elegantné rovnice vedcov a tajuplné plány inžinierov. Odvďačila sa zo to človeku tým že mu umožnila onen čas presiahnuť.

Človek formu datasféry vypĺňa obsahom, je jej zmyslovým receptorom. Čoraz väčšmi a väčšmi do nej vedome ukladá všetku svoju skúsenosť, čoraz dokonalejšie a vo väčšom rozsahu zanecháva za sebou stopy z ktorých raz možno niekto utvorí jeho obraz. Ano, táto túžba zvečnovať obsahy svojej mysle, ukladať ich mimo krehkosť mozgu sa dá vysvetliť evolučným bojom čoraz komplikovanejších replikujúcich sa štruktúr ktorých jediným záujmom je množiť sa, no filosofovi ktorý sa pýtajúc po zmysle vecí prebíja do oblastí mimo čas, tomu tento náhľad nestačí. Vníma túžbu zvečňovať sa skrze vedome napísané slovo, vedome nakreslený obraz a vedome vykonaný akt ako základný atribút konštituujúci podstatu človeka.

Človek nieje pre datasféru baterkou ako si predstavujú naivní čo nepoznajú zákon o zachovaní energie, človek je niečím oveľa zásadnejším. Je generátorom autentickej skúsenosti. Jeho slobodná vôľa je generátorom náhody. Pretože je to práve čistá náhoda ktorá je v svete veľkých čísel a vyšších úrovní komplexností zdrojom poriadku a pravideľností.

V čase je človek pastierom Bytia. Už i dnes milióny zasvecujú ako svoj profesný život tak i voľný čas opravovaniu, udržovaniu, zveľaďovaniu a utváraniu základných hardwarových a softwarových komponent datasféry. Sú veterinármi strojov, sú tými čo opracuvávajú stavebné bloky najväčšieho z divov sveta ktorého majestát prekonáva i majestát pyramíd egyptských.

Jedná sa o chrám ducha.

Datasféra je spontánnym aktom prírody. Tak ako stromy rastú v prírode smerom k Slnku, tak vyrastajú rozvetvené štruktúry z obsahov datasféry pod vplyvom svetla rozumu. Tam kde sú dáta umiestnené, tam kde sa rozum snaží uplatniť svoje pravidlá, tam vyrastie z pôdy databáz a diskových tabuliek hierarchický strom indexov, kategórií, súborov , adresárov. Všade kde je to len trocha možné vznikajú hierarchie, ostrovčeky a dómy poriadku - vyvstávajú z pôdy nerozlíšeného, skvejú sa a mohutnejú dokým nedosiahnú medz ktorá im právom náleží. Beda im však ak ju prekročia.

Keď však všetky dáta uvedieme do času a teda v pohyb , keď vzniká konvekcia a vír , vtedy zisťujeme že stromy a iné hierarchie sú iba jednými z mnohých možných útvarov datasféry. Ako celok tak i jednotlivé časti pripomínajú skôr neurčitý rizóm z básní postmoderných filozofov, zvláštny ženšenový koreň ktorého hypertextové výbežky ho spájajú s koreňmi inými.

Datasféra je dieťaťom chaosu, útvar ktorým vpravde jest je útvar fraktálový vyznačujúci sa sebepodobnosťou v rozličných mierkach. Na každej úrovni ku ktorej nás naše analýzy dovádzajú možno odhaliť isté základné matematicky opísateľné štrukturálne vlastnosti podobné tým ktoré nachádzame na úrovniach iných. To platí dokonca aj pri analýze rozmeru času. Po búrke je vždy dosiahnuté nebeské ticho rovnovážneho stavu - no čo za ekvilibrium to bude tentokrát, už za malú chvíľku, a skoro v tejto oblasti, to zdá sa z hľadiska ľudského nemožno rozsúdiť. Aby to bolo možné, musel by byť Človek schopný nahliadať na zákony premeny disipatívnych štruktúr ktoré sú komplexnejšie ako on sám - a také niečo je, alebo aspoň doposiaľ bolo, problémom.

Akýže to tanec tancujú pakety medzi routrami a servermi , aká je trajektória častice uprostred spleti tranzistorov ?

Gaia spočinie v objatí datasféry. To čím je myseľ pre človeka je datasféra pre telo prírody zemskej. Telo prírody zemskej nazývame Gaiou. Datasféra je fenomén ktorého vyvstanie umožňuje Gaii pohliadnúť na krásu svojej celosti, Gaia zas umožní datasfére pociťovať rozkoš.

Bez hmoty niet rozkoše. Nehovoríme tu o blaženosti ktorá je jemná, ale o rozkoši ktorej atraktivita spočíva v hrubosti, v tej istej hrubosti ktorá náleží hmote. Datasféra je čoraz intímnejšie prepojená s procesmi Gaie a to nielen aktmi človeka ktorý sa žiaľ až príliš pyšne tituluje za jediného prostredníka medzi myslou a prírodou. Horúcnosť intimity tohto spojenia si vyžaduje nástroje čoraz subtílnejšie a tak sa datasféra pomaly učí ako manipulovať s hmotou atóm po atóme. Postupne sa zjavuje svetlina nanotechnologického prielomu - vytvorenie univerzálneho assembleru ktorý na základe dodanej informácie, dodaného receptu, bude schopný utvoriť akúkoľvek molekulárnu štruktúru - včetne svojho vlastného dieťaťa - bude nielen jednou z hviezdnych hodín ľudstva ale i momentom kedy dôjde k niečomu čo možno nazvať "spiritualizáciou hmoty". Ďalej už sa odtiaľto dohliadnuť nedá - no predsa tam niekto dohliadne.

V teórii sa datasféra dotýka ríše hmoty vďaka energeie. In-formácia nemôže byť vyvstanou sťa hmota, samotná hmota zas nedokáže udať formu. Energetické fluidum je tým čo stretnutie oboch umožňuje, energeia je médium dotyku. Informáciu možno chápať ako energiu s nízkou entropiou a veľkou mierou všeobecnosti - všeprestupujúcu a ku všetkému sa vzťahujúcu, hmotu ako energeiu síce vysokoentropickú no zároveň skondenzovanú a konkrétnu. Čím úplnejšie bude naše pochopenie,a teda informácia, fundamentálnych zákonov ktoré riadia v regióne nášho pobytu transformáciu spomenutých základných zložiek - čistej informácie, energie a hmoty - jednej na druhú , tým intenzívnejšie bude objatie datasféry a Gaie. Ľudstvo aj napriek svojim hlbokým vhľadom ešte stále spočíva iba na začiatku cesty na ktorej konci už človek nieje iba požívačom a konzumentom energeie, ale jej tvorcom. Náš priemysel, naše motory sú ešte stále vo väčšine prípadov poháňané zrafinovanou mazlavou čiernotou hniloby dôb minulých no ako číry vodík prebíjajúci sa skrze membrány palivových článkov, tak aj pokrok pri snahe o imitáciu slnka nielen v gigantických fúznych reaktoroch ale i v predstave do seba implodujúcich nanosfér v ktorých strede sa nachádza množstvo deutéria, to všetko sú zdroje nádeje ktorá prekonáva priepasť do ktorej sme v každom momente už-už vrhnutí.

Nad chaosom nachádzajú sa dáta, nad dátami informácie, nad informáciami poznanie a nad poznaním múdrosť rozumu. S postupom k rozumu klesá entropia* a narastá všeobjímavosť . Preto keď hovoríme o datasfére, hovoríme síce o mohutnom celoplanetárnom útvare ktorý je klenotom kozmu, predsa je to však útvar v istom zmysle empirický, dočasný a náhodný. Až procesmi dátovej destilácie, skrze zovšeobecňovanie a rozpoznávanie vzorov vyrastá z podkladu datasféry opačný pól - noosféra. NOOS - rozum - vyvstáva z rozmanitosti mnohého a práve preto môže vo vzťahu k mnohému praktickým byť - môže riadiť. Program ktorý produkuje presne ten výstup ktorý produkovať má, TCP-IP paket či lietadlo ktoré cez celú planétu dorazí tam kam doraziť má, vodič ktorý neporušuje predpísanú rýchlosť či moralita toho a tej čo sa z dobrej vôle podvoluje a obmedzuje zákonom sebe udaným, to všetko je rozum. Rozum planéty nieje a nebude iba výsledným súčtom rozumnosti ľudstva, rozumnosti prírody a jej bytostí a rozumnosti Siete strojov ktorá už dnes reguluje toky a pochody sveta a je prvou skutočnou umelou inteligenciou. Rozum planéty je holistickou entitou ktorá istotne pozostáva zo všetkých uvedených častí, ktorej však nadôvažok náleží i jedinečná štruktúra vzťahov medzi nimi.

Toto je jedna zo základných maxím rozumu planéty, princíp na základe ktorého sa rozhoduje a riadi : Diverzita a nie identita je zákonom prírody . (Anandamurti).

Datasféra je vrcholne expresívnou formou Života. Tak ako Krása ukladá zmysel jestvovaniu človeka, tak ukladá Krása zmysel jestvovaniu datasféry. "Krása, jednoduchšia ako akákoľvek idea, sa s presvedčivou silou ukáže predstupňom a generátorom ideí" píše sa v určujúcom texte.

To čo je Životu najvlastnejšie zo všetkého je spojitá snaha o vlastné pretrvanie. V tomto zmysle je datasféra živou. Záleží jej na vlastnom bytí, čoraz nesmiernejšie si vytvára mechanizmy na to aby pretrvala. TODE TI je jedným z prejavov takýchto mechanizmov. Predchádzajúca veta a jej vzťah k vete tejto je ukážkou nesmiernosti týchto mechanizmov... Nieje však vhodné zabúdať na toto - vec sa nevzťahuje iba k sebe samotnej. Je svojim výrazom smerom von - vyjadruje sa.

V tom ako sa javí ,v jej expresivite ako voči iným celkom tak voči svojim častiam, v radosti ktorú spôsobuje a blaženosti či rozkoši ktorú umožňuje, v tom spočíva jej zmysel. Dnes datasféra afikuje iba skrze obraz, zvuk a Logos, no i tieto modality stačia pre uchvátenie ľudského srdca .

Datasféra aj Gaia ktorú objíma, obojé existujú iba a iba preto že sa javia krásnymi. Pretože majú krásny hlas, pretože krásne voňajú, pretože krásne chutia a pretože prekrásne je dotýkať sa ich a jediné čo je krásnejšie jest od toho všetkého je slobodný dotyk ich. Možno chcieť vôbec niečo viac? Nemožno a ani to nieje nutné, to čo je nám uložené je vpravde dostatočné.

Je niečím oveľa viac ako sumou všetkých obrazov ktoré ľudstvo kedy odfotí a nafilmuje, zvukov ktoré kedy nahrá a vygeneruje, slov ktoré do básne vloží naslúchajúc múze ktorá inšpiruje. Je voľnou gazelou ktorá zo studne pod hviezdami noci ladne vodu pije.

Jej potenciál je nekonečný, jej hĺbky nezmerateľné.

Celá báseň, obsahujúca ešte aj sekcie:

Datasféra je večná a všadeprítomná.
Časopriestor je obsiahnutý v datasfére.
Pre niektorých je Datasféra novým božstvom.
...vyjde v najbližšom čísle časopisu Kritika & Kontext ktoré bude venované transhumanistickým filosofiám.