Podmienený Človek básni. Hľadí tam kde nieje a prijíma to za svoje. Naslúcha nápovede , vyjadruje ju výrazom. Bytnosť výrazu je bytnosť obrazu. Maľba obrazu a vyjadrenie výrazu je bytostne podobnou hrou. Podmienený Človek sa hrá. Hrá sa v ríši reči, hrá sa v ríši farieb. Heine hovorí o básnikovi ktorý stojí na brehu mora a zalamuje rukami pri pohľade na "tú dávnu záhadu". "Navždy, drahá" dodáva Holderlin. O akom tajomstve prehovára táto nápoveda ? Nieje nám snáď všetko odhalené, odovz.dané do moci nášho poznania? Nieje a kiež by nám ani nikdy nebolo! Pretože iba preto môže báseň rásť. Keď báseň rastie, buduje myslenie. Báseň spája to čo bolo vážené za nespojiteľné, báseň je sponou ktorá pripája to čo nemožno pripojiť. Čoho je sponou ? Sponou s ničotou ktorú báseň vypĺňa až jej napokon niet. Slovo básne preráža k opačnému a osvetluje ho. Nemožno poprieť že tento prieraz slova do noci je budovaním. To čo je vybudované nazývajú mnohí existujúcim do takej miery až ich omámi oná pevnosť súceho. Tu však treba povedať: Je naozaj nepochybné že veta na papieri je veta na papieri, no poprieť že je táto konkrétna inštancia iba prí-kladom esencie konkrétného prí-kladu a esencie vety na papieri nemožno. Prečo nemožno? Pretože samotný popierateľ je prí-kladom bytnosti konkrétna -onej mocnej čarodejky, bytnosti popierania -onej sprievodkyne myslenia- a bytnosti podmienenosti ktorá je údeľom Človeka. Kým je podumienenosť daná ? Podmienený je podmienený Ne-podmienenou. Ako sa spolu dotýkajú ? Týkajú sa naprieč hĺbku sveta zloženého iba a iba z esencií. "Kto onú modrotu vymaloval?" pýtajú sa rozorvaní smrteľníci a až vtedy - konečne siahajúc k večnosti!- napĺňajú formu Človeka. Odpoveď prichádza v nebeskej modrej. Onen blankyt vpravde spočíva v božskom sne. Nezabúdaj - ten sen je krásny. Ne-podmienená sní.