Iba samotná snaha opísa? špecifiká mongolskej slovesnosti v kontraste s indoeurópskymi jazykmi by vydala na celú knihu. K mongolským slovesám je možné synteticky pripoji? obrovské množstvo aglutinačných prípon , alebo je možné pripoji? analyticky ďalšie sloveso čím význam ešte zjemníme. V oblasti časovania nám mongolština ponúka viac možností ako napr. angličtina, ktorá je , dovolím si tvrdi? v oblasti časovosti bohato štruktúrovaná, zaujímavým je napr. tzv. "absolútny čas" kedy pridaním prípony "dag" deklarujeme že predikát je platný vždy. Napr." ja v metre knihu čítadag" implikuje to, že vždy keď idem metrom, čítam si knihu a nikdy inak. Zaujímavý je aj čas vyjadrovaný formou "laa" ktorý si dovolím nazva? "intencionálnym časom". Zväčša síce plní formu "blízkeho minulého času", no v hovorovej reči sa častokrát používa i na vyjadrenie niečoho o čom sa rozhodlo, že sa udeje v blízkej budúcnosti . Podobne tomu je niekedy aj v ruštine - "ja pošol" užíva síce gramatickú formu minulého času no vyjadruje niečo čo sa ako skutok ešte len udeje. Tento čas nazývam intencionálnym preto, že aj napriek nenaplnenej fakticite už je dotyčné verbum prejavené ako intencia v mysli subjektu.

Čo sa týka iných úprav slovesa, za zmienku stojí i "zdvorilostná forma" slovesa, kedy po pridaní prípony získava celá veta nádych ktorý my vyjadrujeme pomocou čarovného slovíčka "prosím". V mongolštine vlastne neexistuje explicitne definované slovo "prosím", zdvorilos? či pokoru vyjadrujeme zmenou gramatickej formy predikátu. Vysvetlenie toho čo vlastne "please" znamená, že je to vlastne do slova vydestilovaný význam dotyčnej gramatickej formy bolo miestami nesmierne obtiažne. Tento konkrétny prípad uvádzam preto že až vďaka nemu som si umožnil možnos? transformácie istého gramatického pravidla na slovo s významom, ale i možnos? opačnú - možnos? zaimplementova? istú ideu ako gramatické pravidlo. To by bolo "memetickým inžinierstvom" par excellance. Ale spä? k slovesám. Za zmienku nepochybne stojí kauzatív - tj. slovesný rod ktorým chceme vyjadrova? že je činnos? vykonávaná SKRZE niekoho , tento sa však v mongolštine veľmi často používa ako pasív. Pre historika by zas mohli by? zaujímavé formy pre "prehováranie k masám" z ktorých ešte i dnes cíti? odlesk moci dávnych chánov.

No aj napriek svojej značnej "jemnosti" čo do počtu jednotlivých "módov" slovesa možno mongolským verbám vytknú? jeden zásadný nedostatok ktorý takmer znemožňuje zaobera? sa ontológiou , prinajmenšom tak ako ju chápe západná tradícia. Tým nedostatkom je, že vo všetkých osobách je použitá tá istá gramatická forma slovesa napr. "ja idem, ty idem, on idem" atď. Toto je samozrejme veľmi potešujúce pre študenta ktorý sa nemusí zbytočne uči? pravidlá o transformácii slovesa podľa osoby, no pre filozofické myslenie to má význam priam zdrcujúci. Dovolím si v tomto prípade dokonca parafrázova? Wittgensteinov výrok "hranice môjho jazyka vyznačujú hranice môjho sveta" a poveda? "pravidlá môjho jazyka sú väzením mojej mysle".

Zoberme si napríklad jednu z najzávažnejších filosofických otázok - "čo je to ja, a ako ho definova? ?". Je potrebné si uvedomi? čo sa v tejto otázke gramaticky deje - aj napriek použitiu zámena vyjadrujúceho prvú osobu tu používame sloveso by? tak, ako ho používame v spojitosti s osobou tre?ou. Výsledok je ten, že "ja" na ktoré sa pýtame nieje ja-subjekt, ale ja-objekt. Naša gramatika tak umožňuje existenciu akoby dvoch "ja" - jedno záhadné, špecificky spojené so "som" a druhé ,ktoré už pre nás až tak záhadné nieje - má v našej gramatike rovnaké postavenie ako všetky iné objekty o ktorých bytí hovoríme pomocou "je". Nedá mi nedoda? že práve v tomto konkrétnom prípade "nekorektného užitia jazyka" je možné dospie? k psychologickým poznatkom ktoré sú prakticky využiteľné.

Mongolský jazyk toto neumožňuje - hovorí sa tam akoby "ja by? ty by? on by?. V oblasti spojenia podmetu s prísudkom je teda mongolština jazykom oveľa "surovejším" ako jazyky s ktorými som sa doposiaľ dostal do kontaktu. Je pravdepodobné že existujú isté okľuky pomocou sa ktorých i v mongolštine možno opýta? otázku "čo je to ja?" v takom zmysle v akom tu o nej hovoríme
(tj. v zmysle inom ako má otázka "čo som ja?"), no to čo na tomto mieste chcem zdôrazni? je, že isté gramatické formy tak či onak uľahčujú či z?ažujú pýtanie sa istých otázok, a môžeme tak v istom zmysle poveda? že človeka tak alebo onak zvádzajú či odrádzajú k vytváraniu takých alebo onakých modelov sveta. A tak mi na tomto mieste neostáva nič iné len poďakova? svojím učiteľkám angličtiny ktoré pri mojom učení sa "prítomného jednoduchého" času dbali na to aby som ani náhodou nezabudol k slovesu ono povestné "s".

Zaujímavos?ou ktorá sa v mongolštine vyskytuje a ktorá nemá v jazykoch takmer žiadnu obdobu sú tzv. " zámenné slovesá". Tak ako častokrát používame vo vete namiesto substantív zámená, tak môžeme v mongolskej vete namiesto slovesa použi? zámenné sloveso - hrubým prekladom slovesa tech môže by? niečo ako "robi? tak" či slovensky "onači?". Dokonca existuje aj niečo jako "opytovacie zámenné sloveso" a z neho sú užitím jednotlivých časových prípon či iných modalít slovesá odvodené skoro všetky slová ako "prečo, načo, čo sa deje?, čím je to spôsobené?" atď. Až po určitom čase kedy je člověk v kontakte s živou mongolštinou človek dôjde na to že význam všetkých týchto pre nás tak rozdielnych výrazov sa podieľa na tej istej ideji ktorá je v mongolštine v podobe dotyčného slovesa tak jasne vyjadrená.

Nastal čas upriami? pozornos? na jedno z dvoch najpodstatnejších mongolských slovies. - a to na sloveso BAICH ktorým sa vyjadruje ako idea ukrytá za slovesom "ma?", tak idea ukrytá za slovesom "by?" Význam "ma?" získava toto sloveso najmä v spojitosti s podmetom ktorý je v datíve-lokatíve a užitím "absolútneho času" ktorý som spomenul vyššie. Môžeme teda chápa? vlastnenie ako ideu trvalého bytia-u-niekoho. V podstate rovnakou formou sa vyjadruje vlastnenie aj v ruštine - "u mňa jest", takže je otázne či sa nejedná iba o dodatočný import . Nebolo jednoduché objasni? mojim študentom angličtiny esenciu onoho "have" a bolo v tej dobe takmer nemožné objasni? im význam "to be". Spona sa totiž zväčša na vyjadrenie subjekt-predikátového vz?ahu nepoužíva , stačí poveda? "ja člověk","ty učiteľ" atď. Istotne to stačí na vyjadrenie vz?ahov viditeľných, no na to aby bolo možné hovori? o veciach zmyslový svet presahujúci a ich vz?ahu so zmyslovým svetom, je nutný sprostredkovateľ v oboch ríšach- a práve spona "by?" je takým sprostredkovateľom. Sprostredkovateľ umožňuje komunikáciu s iným svetom, spona nám umožňuje ZAČA? hovori? o niečom o čom máme prakticky nulovú informáciu. To, že sme zahájili náš dialóg s transcendentom,s niečím o čom a priori nevieme nič, potrebujeme nejak VYJADRI? - a učini? tak môžeme len pomocou niečoho čo taktiež významovo nesie nulovú informáciu ,( "Existence není naprosto predikátem žádné věci") no predsa je v mysli hlboko zakorenenou formou - pomocou spony "by?". Teraz, po kontakte s jazykom v ktorom sa spona nepoužíva a následnej filozofickej tématizácii viem, že nič to čo sa mi kedysi zdalo vo vete priam nadbytočnou výplňou, je práve tým čo umožňuje jemnos? myslenia , ktorá je vo filosofii tak potrebná.

Dokonca aj sila poznania, že existujú jazyky v ktorých splýva Frommovské "ma?" a "by?" v jediné slovo však musí ustúpi? pred silou ktorá vyviera zo slovesa "boloch" ktoré by sa asi najjednodušie dalo preloži? ako "stáva? sa". Čo do svojej dôležitosti v mongolskom jazyku je takmer na jednej úrovni s horeuvedeným by?-ma? a istotne dôležitos? tohto slovesa predčí dôležitos? ktorú majú slovesá s podobným významom v indoeurópskych jazykoch. Je to sloveso dynamizmu, tvorenia, prebiehania, umožňovania, realizovania sa, diania, plynutia a vyplývania, sloveso vyjadrujúce zmenu stavov vecí, sloveso v ktorom akoby bola stelesnená samotná podstata slovesa - verbum ktoré je výrazom substancie verba.

Záverom sa veľmi stručne zmienim aj o mongolskej syntax, ktorá je zásadne odlišná od syntaxe indoeurópskych jazykov, čo je možno spôsobené dichotómiou aglutinačný / flexívny. Ako som už uviedol, v mongolskej vete je podmet vždy na začiatku a prísudok vždy na konci. Je taktiež podstatné zdôrazni? že prívlastok vždy predchádza tomu čo rozvíja, celá veta sa dá teda v istom zmysle chápa? ako prívlastok predikátu. Spojky v mongolskej vete hrajú v porovnaní s našimi minoritnú rolu, ich funkciu pri vytváraní podraďovacích a priraďovacích súvetí plní veľké množstvo slovesných prípon. Veľmi zaujímavým sa mi zdá by? takzvaná "reflexívna prípona" ktorá sa užíva nielen na vyjadrenie vz?ahu medzi podmetom a predmetom ale najmä na vyjadrenie väzby medzi podmetom a istou "vnorenou" sub-vetou. Opakujem, je to explicitne gramaticky vyjadrený "link" medzi dotyčnou čas?ou vety a podmetom, vďaka ktorému môže ma? podmet ktorý stojí na začiatku vety nesmierne silný vplyv aj na oblasti v súvetí ktoré sú od neho nesmierne vzdialené.

Jednotlivé vetné časti môžu by? v mongolštine usporiadané do oveľa menšieho počtu možných - tj. gramatickými pravidlami povolených - usporiadaní ako je tomu v našich jazykoch. Výnimkou je samozrejme poézia, ale i tam nedochádza k mutovaniu gramatiky tak výrazne ako v našich jazykoch. Poetické prvky sa vyjadrujú úplne inými formami - napr. zahajovaním verša rovnakým písmenom. Na základe rigidity syntaktických pravidiel si teda dovolím tvrdi? že v tomto zmysle je mongolština jazykom logicky čistejším. Umožňuje dokonca isté vnorovanie podradených viet do podradených viet - a keďže sa všetko deje v pevne určenom poradí, túto možnos? vnorovania do vnoreného a rozvíjania vlastností jednotlivých vetných častí považujem za tak trochu podobnú tomu čo programátori nazývajú "rekurzívnou funkciou". Samozrejmé že hĺbka tejto rekurzie je obmedzená , ale nieje obmedzená gramatickým pravidlom alebo neschopnos?ou jazyka , ale iba neschopnos?ou recipienta vytvori? si v mysli model tak komplexnej vety. V mongolskej vete je ešte viac do očí bijúca pravda, že bez vytvorenia vnútornej reprezentácie úplne celej vety nieje možné nahliadnu? na jej zmysel. Negácia je totiž uvedená až ako najposlednejšia prípona k predikátu, a predikát je najposlednejšou čas?ou vety. Slabika "gui" vyjadrujúca negáciu je tak skoro vždy poslednou slabikou vety - je teda tým čo nám po náročnom , slovo po slove , "tehličku po tehličke" postupnom vybudovaní vnútornej reprezentácie vety, "budovy" túto budovu úplne prevratí naruby.