Nevyhnutnou súčas?ou jazyka sú samozrejme zámená. Pri svojom učení sa, ako i učení cudzieho jazyka som pochopil že práve zámená sú tým prvotným čo je nutné pri štúdiu cudzieho jazyka obsiahnu?. Čo sa týka opytovacích zámien, tých prvotných šipiek smerujúcich do neznáma, tie sa v mongolštine utvárajú snáď najelegantnejším možným spôsobom - spojením slova čo, popr. kto s pádovou príponou (čooos - od čoho? ktotoi - s kým?). Veľmi zaujímavý fakt je však ukrytý v oblasti osobných zámien. Ako už som spomenul, mongoli nemajú gramaticky zakotvené rody a tak majú pre tretiu osobu singuláru len jediné slovo ktoré znamená "to".

Toto "to" nieje ničím iným ako Buberovým "ono". Je to to slovo ktoré používame keď ukazujeme na vec, vec k úžitku . Význam "od nášho vz?ahovania sa nezávislej entity" v ňom nájdeme len s veľkými ob?iažami, ak vôbec. Dovedené ad absurdum by bolo možné poveda? že v prípade že neprebieha priamy dialóg medzi Ja a Ty a o Ja a Ty, prebieha dialóg iba o "veciach" a gramaticky je jedno či je tou vecou napr. matka či otec.

Mongol sa však castokrát zdráha používa? ono "to" pri hovorení o osobách, niekedy to môže by? dokonca vnímané hanlivo. A tak sa vyvinuli isté alternatívne gramatické formy ktoré o kúsok nižšie nazvem "vz?ahové zámená" , i iné slová ktorých význam je nesmierne úctivý ba dokonca vznešený, ktoré docieľujú tak pravý opak toho o čom som práve hovoril - a tak i v prípade hovorenia o tretej osobe je jej v istom zmysle prisudzovaná svojbytnos?, hodnota.

Za zmienku stojí i existencia ekluzívnej a inkluzívnej formy prvej osoby množného čísla, no jej dôležitos? v mojom rozvažovaní nad zámenami jednoznačne ustúpila pred niečím čo považujem za naozaj zásadné, a to je existencia niečoho čo pre účel tohto článku nazvem "vz?ahovými zámenami". Všetci istotne dobre poznáme zámená vyjadrujúce vz?ah vlastnenia - môj, tvoj atď. Tieto sú v mongolštine prítomné, no je otázka pre mongolských filológov či ich masívne užitie v jazyku nebolo zahájené až po príchode západnej kultúry. Je otázne čo by sa ukázalo ako historicky prvotné - privlastňovacie zámená alebo "vz?ahové zámená"?

V čom teda spočíva idea "vz?ahových zámien" ? Najlepšie sa to vysvetlí práve na dichotómii s privlastňovacými zámenami - zatiaľčo privlastňovacie zámená vyjadrujú ideu vlastnenia, patrenia, zámená vz?ahové vyjadrujú - vz?ah. Keďže u nás podobných zámen niet , vyjadrím v príklade formálne túto ideu tak, že privlastňovacie zámeno položím pred, a "vz?ahové zámeno" položím za substantívum (tak sa ostatne deje i v mongolštine a je to jedna zvláštnych výnimiek v inak "jednosmerne" plynúcej mongolskej vete). Takže ak je povedané "môj kôň" tak je vyjadrená idea vlastnenia, idea ktorá vskutku vyjadruje jeden celý vek, zatiaľčo výrazom "kôň môjj" je vyjadrená nadmnožina idei vlastnenia - idea vz?ahu. Veď kôň nieje niečím čo možno vlastni?, ale je svojstojnou entitou ktorá k nám prichádza len vtedy keď my prichádzame k nej - a toto Mongol žijúci pod večne modrým nebom dobre vedel.

Otázka ktorá mi pri rozvažovaní nad povahou tejto skupiny zámien prichádzala na myseľ bola - nemôže súvisie? užívanie tejto skupiny zámien, ako istej alternatívy k zámenám privlastňovacím, so špecifickým postojom ktorý má Mongol k majetku? Postoj Mongola zo stepi k majetku je naozaj iný ako postoj indoeurópana, napr. krádež koní môže by? za istých okolností aj v dnešných dňoch vnímaná ako hrdinský čin. Jedná sa samozrejme najmä o špekuláciu - veď do hry vstupuje nesmierne množstvo premenných ako napr. historická skúsenos? odboja voči čínskym feudálom či prítomnos? komunistickej ideológie - špekuláciu ktorá nebola overená hlbším výskumom a ktorá by bola platná iba v prípade analýzy ďalších jazykov a spoločností na nich naviazaných, no predsa tvrdím že aj gramatické štruktúry reči môžu ma? a majú vplyv na socioekonomické usporiadanie systému v ktorom sa dotyčná reč používa šú dé.

Ďalším špecifikom mongolského jazyka je veľmi rozsiahle použitie "vetných častíc". Niektoré z nich zpresňujú, zaostrujú význam výrazov za ktoré sú položené - takými sú najma "plusová častica č" ktorá akoby rozširovala významovú oblas? a "mínusová častica l" ktorá ju naopak zužuje. Tak "pes č" by za istých okolností bolo možno preloži? jako "aj pes" poprípade "pes a ešte niečo k tomu", zatiaľčo "pes l" možno preloži? ako "iba pes". Partikulu "č" taktiež užívame aj v zmysle "všeobecného kvantifikátoru" známeho zo symbolickej logiky a tak "čo č" znamená všetko, "kto č" znamená všetci. Tak táto partikula vyjadruje analyticky to čo je napr. v angličtine vyjadrené v slove synteticky pripojením "every" V prípade pripojenia negácie k predikátu naopak "čo č nieje" znamená nič, a "kto č nieje" znamená nikto. Zaostrovacie partikule "l" a "č" sú veľmi zaujímavou oblas?ou ktorých "živé užitie" si istotne zaslúži ďalší výskum a to nielen pre ich podobnos? s kvantifikátormi logiky.

Inými druhmi členov sú členy ktoré akoby zafarbujú zmysel vety. Tak ako i spomenuté "zaostrovacie členy" i tieto nemajú význam samy o sebe - veď ostatne práve preto ich nazývame členmi. Členy o ktorých chcem však hovori? tentokrát zvyčajne niesú kladené za slovo ktorého význam chcú spresňova?, ale až na úplný záver vety ktorej celkový zmysel istým spôsobom upravujú a to niekedy veľmi podstatným spôsobom. Napr. pridaním členu "be" utvárame otázku. V mongolštine sa tak pôvodne otázka formálne neutvárala pomocou intonácie ale práve pomocou pridania tejto partikule, toto pravidlo je samozrejme dnes pod vplyvom tlakov z iných jazykov inak a tak i mongolská otázka je dnes otázkou vďaka intonácii. Bolo však pre mňa zaujímavým, "novým" poznaním že otázku v reči možno utvori? pridaním partikule bez nutnosti akýchkoľvek dodatočných výrazov ( napr. mimika tváre). Ale nedeje sa niečo podobné vlastne i v našej písomnej komunikácii pridaním symbolu otáznika ?

Inými,v mongolskej konverzačnej reči nesmierne často užívanými vetnými partikulami sú napr. "biz dé" alebo "šú dé". To, čo v našom jazyku vyjadrujeme dodatočnými predikátmi ako "tvrdím" alebo "predpokladám" vyjadrujeme priamo pomocou týchto partikulí. Je však potrebné nestráca? z mysle, že sa nejedná o slová s významami ako "predpoklada?" či tvrdi?, sú to iba partikule ktoré vyjadrujú vz?ah hovoriaceho k vete. Nemajú pevný význam, sú akoby "operátorom" modifikujúcim zmysel vety. Možno by sa ich funkcia dala prirovna? k funkcii "smajlov" v písomnej komunikácii, kde napr. výraz :) častokrát akoby zľahčuje celú vetu a napr. výraz !!! ju akoby tvrdí. No žiadny Mongol by istotne silu skrytú v "šú dé" za tri výkričníky nevymenil.