V tomto texte sa pokúsim o syntézu poznatkov dvoch Tradícií ktoré sa v svojom skúmaní počas stáročí ubrali rozdieľnými smermi, využívajúc zásadne odlišné metódy ako dospieť k poznaniu. Predsa sú si však v jednom podobné - predmetom ich skúmania je telo človeka.

Tradíciou prvou bude tradícia východná - v prípade tohto textu sa konkrétne jedná o Tradíciu indickú , ktorej jógické a tantrické korene siahajú podľa mnohých učencov až do neolitických čias. Prírodné podmienky indického subkontinentu - jeho hojnosť a diverzita ovocia a zeleniny, jeho teplota - to všetko jedincovi umožňovalo prežiť život v kontemplatívnom duchu. Nevedno presne kedy, kto a prečo vlastne učinil skok od kontemplácie nad krásou vonkajšieho sveta k meditácii - ktorú možno chápať ako kontempláciu nad svetom vnútorným - je však nepochybné že tento skok bol učinený. Počas stáročí sa metodika meditácií memetickým prirodzeným výberom a systémom pokus-omyl vyvíjala, rozširovala oblasť svojej platnosti na každý sval tela skrze čoraz dokonalejší systém telesných cvičení až sa takmer dokonale adaptovala na človeka ako celok. Tým čo je všetkým cvičeniam vlastné je pozorné sledovanie vlastných vnútorných stavov, postupné zjemňovanie tohto pozorovania od sprvu nerozlíšených sústav skrze jednotlivé svaly a orgány až na úroveň tkanív.

Tento pohľad dovnútra, táto introspekcia, toto "fenomenologické" upriamenie pozornosti na javy v subjektívnom svete je to, čím sa Tradícia indická tak zásadne líši od Tradície západnej. Pre západnú Tradíciu je ľudské telo objektom , je niečím čo možno položiť na stôl, rozložiť na súčiastky (samotné slovo objekt je úzko späté so slovom "obdukcia" - pitva) , rozanalyzovať na čoraz základnejšie zložky. Je nepochybné že táto "analytická" cesta modernej anatómie a fyziológie nesmierne zväčšila množstvo poznatkov o človeku i o tom ako mu pomôcť, no je čoraz viac do očí bijúce že k jej dokonalosti, k tomu aby bolo možné nielen riešiť problémy a patologické stavy ale aj maximalizovať potenciál Človeka, k tomu je nutné znovu prehodnotiť karteziánske dualistické rozlíšenie na psyché a sóma a pozrieť sa na Človeka ako na celistvý systém ktorý je viac ako súhrnom svojich častí - je touto sumou no zároveň aj štruktúrou vzťahov medzi týmito časťami. Západná tradícia je možno dostatočná pre oprav

Jedným zo základných termínov jógickej praxe je termín "čakra". V sanskrte znamená toto slovo "kruh", no v dnešnom užití sa tým chápe najmä určitý "energetický vír", istý základný -a geometriou tela podmienený - priesečník silových pôsobení ktoré v tele prebiehajú. V nasledujúcich odstavcoch sa pokúsim stručné predstaviť základné funkcie a atribúty siedmych najvýznamnejších čakier v človeku tak ako na ne naziera východná tradícia a následne sa pokúsim o spojenie uvedených informácií s faktami západnej anatómie. Vo výpise čakier budeme postupovať od dola nahor, od tzv. "hrubého" , živočíšneho pólu k pólu "jemnému", anjelskemu. Som si vedomý svojej neznalosti v oboch diskurzoch a preto by som čitateľa predom rád upozornil že v mnohých prípadoch sa bude jednať o autorove špekulácie a pseudovedecké teórie s ktorými by zásadne nesúhlasil ako jogín tak fyziológ.

Tvrdím: existujú korelácie medzi čakrami a endokrinnými žľazami