Vrá?me sa však ešte na chvíľu k vokálnej harmónii aby sme potom mohli bez problémov postúpi? od základných stavebných kameňov - foném k tvorbe väčších funkčných blokov - slov. Exkurz zahájime v ríši podstatných mien, substantív. Tie zväčša nestoja opustené len tak samé o sebe ale sú súčas?ou celku vety, a to najmä vďaka väzbám ktoré sa dejú skrze skloňovanie. Inak tomu nieje ani v mongolskej vete.

Mongolské substantíva sa nedelia ani podľa rodov, ani podľa vzorov. Jediné gramaticky podstatné rozdelenie mongolských substantív je podmienené tým či sú to slová podľa vokálnej harmónie "mužské" alebo "ženské",a toto rozdelenie nieje rozdelením na základe významu, ale rozdelením na základe expresívnych vlastností. Expresívnou vlastnos?ou slova či iného elementu rozumiem to, ako sa javí v ríši piatich zmyslov - tj. zvuk v prípade fonémy, glyfická krivka v prípade písmena atď. Pre vyjasnenie - podobnos? medzi slovami "pes" a "vlk" je podobnos? významová zatiaľčo podobnos? medzi slovami "pes" a "les" je takmer úplne podobnos?ou expresívnou. Toto vyjasňujem preto, že na rozdiel od mnohých jazykov indoevrópskych, kde sa skloňovanie riadi podľa VÝZNAMOVEJ príslušnosti substantíva do istej triedy - rodu, vzoru - slov, sa skloňovanie v mongolštine riadi príslušnos?ou do EXPRESÍVNEJ triedy. Pri štúdiu takého jazyka tak odpadá nutnos? uči? sa ku každému slovu i jeho zaradenie do gramatickej kategórie, to aká prípona sa pridá záleží prosto od toho ako znie. Keďže sa v jednom slove používajú len samohlásky tej istej skupiny ktorá sa vyslovuje za užitia vždy tých či oných svalov tváre , je možno praktickým dôsledkom vokálnej harmónie i rýchlos? a razantnos? mongolského hiphopu.

Stojí za zmienku že keď samotná forma slova - tj. zvuk - rozhoduje o príslušnosti ku gramatickej kategórii, tak to znamená že sú v jednom slove implicitne obsiahnuté 2 informácie - ako o označovanom,význame, tak i informácia o príslušnosti ku gramatickej kategórii - za predpokladu že nám je predom známe pravidlo o určovaní kategórie na základe expresívnej vlastnosti. K podobnému zázraku, kedy sú v jednom objekte zabalené 2 informácie dochádza v prírode napr. v prípade molekuly DNA - tá v svojom poradí nukleotidov, foném, obsahuje nielen informáciu o stavbe organizmu, tj. jej význam, ale v podobe jej vlastného časopriestorového tvaru (expresie formy) i informáciu potrebnú k spontánnemu vytvoreniu jej kópie - za predpokladu že zákony prírody - v tomto prípade najmä zákony vytvárania komplementárnych re?azcov v roztokoch - sú také aké sú. Tento náhľad o jednom objekte obsahujúcom dve informácie môže by? pomôckou v snahe o zostrojenie umelého replikujúceho sa mechanizmu.

Skloňovanie teda prebieha pridávaním prípon ktoré sú pre každý pád špecifické. Napr. inštrumentál vytvoríme pridaním prípony -AAR v prípade že skloňujeme podstatné meno s mužskými samohláskami, a pridaním -EER ak skloňujeme podstatné meno ženské. Okrem inštrumentálu sú i nominatív a akuzatív takmer izomorfné s nominatívom, akuzatívom a inštrumentálom indoeurópskych viet. To platí i v prípade genitívu - no treba doda? že genitív podstatného mena v mongolštine veľmi často utvára slovo ktoré by sme v našom jazyku nazvali prídavným menom. Tak napríklad genitív slova "pes" utvára v prvom rade význam ktorý by sme preložili ako "psí". V mongolštine je jednou gramatickou formou vyjadrený ako datív - tj. odpoveď na otázku komu,čomu? - a lokatív - tj. odpoveď na otázku kde? Možno podotknú? že k podobnému javu dochádza v prípade väčšiny vzorov i v jazyku slovenskom či českom, no tam je aspoň lokatív od datívu formálne rozlišený použitím predložky (v Bratislave - lokatív, Bratislave - datív). Je však treba doda? že v prípade že hovoríme o vyložene pr PRIESTOROVOM smere - k čomu? ku komu? - použijeme príponu -RUU. O tom či je táto prípona pádom , alebo len zá-ložkou (v mongolštine sa všetky pred-ložky dávajú za slovo, sú to teda skorej zá-ložky) sa v mongolskej lingvistickej obci vedú spory.

Pádom pri kontakte s ktorým však srdce indoeurópskeho filosofa zaplesá je ablatív, vyjadrený príponou -AAS. Poveda? že ho používame vtedy keď v našich jazykoch používame predložku "z" popr. "od", či že vyjadruje odpoveď na otázku "odkiaľ" by bolo veľmi zjednodušujúce, nejedná sa totiž len o odkiaľ priestorové (z Bratislavy - Bratislavaas) či časové (od večera - večerees), ale skôr o samotnú ideu Pôvodu, Zdroju, Generátoru prevedenú do gramatickej formy. Táto idea sa nevz?ahuje na podmet - ten predsa vyjadrujeme nominatívom, ale na predmet, tj. na to o čom sa hovorí a to oveľa silnejšie ako tak činíme v prípade užitia genitívu. Slovesá ako "bá? sa", "pýta? sa" sú viazané práve s týmto pádom - a tak vlastne mongol hovorí "ja hadaas strach" , "ja tebaas pýtam". Taktiež vždy keď hovoríme o inakosti, používame ablatív - napr. doslovný preklad frázy "okrem toho" by znel niečo ako "na vonkajšej strane tohoos". A môj výklad by bol istotne nekompletný keby som nespomenul že jednou zo základných funkcií ablatívu je to, že utvára komparatív - tj. druhý stupeň stupňovania. Mongol vetu "si vyšší odo mňa" povie "ty odo mňaas vysooký".

Možno poveda? že mongolský ablatív plní niektoré z funkcií nášho genitívu, je akoby jeho jemnejšou,analytickou, podmnožinou. Keby sme dokázali odpoveda? na otázku, čo je pre všetky tieto funkcie špecifické možno dospejeme k poznatku o istých ontologických dôsledkoch ku ktorým nás núti gramatika jazyka ktorý takéto rozlíšenie neobsahuje. Odpoveď na otázku "čo je pre mongolský ablatív špecifické v porovnaní s mongolským genitívom?", či "aké vlastnosti má náš genitív a nemá mongolský ablatív?" vyžaduje nesmierne množstvo myšlienkovej práce uvoľnenej mysle a nepretržitý kontakt so živým jazykom, to jej teraz nemôžem poskytnú?. Preto len predložím tézu ku ktorej sa možno už nikdy nevrátim, predsa by som ju nerád stratil: Ak by sme si vytvorili grafický model vety, od mongolského ablativu vždy vedie šipka smerom von a zároveň nevedie šipka k nemu samotnému.

Ďaľším pádom ktorý sa v našich jazykoch vyjadruje pomocou predložky "s", ale v mongolštine ako pád je tzv. "komitatív". Ak teda chcem vyjadri? že je prítomné niečo, a zároveň niečo iné, a obé sú spolu spojené v istej významovej množine, použijem tento pád. To sa však nevz?ahuje len na spojenie dvoch - substantív napr. "pestei chlapec" je "chlapec so psom" ale i na spojenie substantíva s istou vlastnos?ou. Ako už som spomenul, je v mongolštine len veľmi málo slov ktoré by sme nazvali pravými prídavnými menami, v mongolštine prídavné mená - tj. mená označujúce istý atribút, vlastnos? - zväčša vznikajú zo substantíva pomocou genitívu či práve spomenutého komitatívu. A tak napr. "vlasatai chlapec" znamená ako "chlapec s vlasmi" tak i "vlasatý chlapec", pričom si v svojej neznalosti dovolím tvrdi? že práve druhý preklad je korektnejší. Možno poveda? že v mongolštine je oveľa jasnejšie vidie? ako prídavné mená vznikajú zo substantív, hranica medzi oboma slovnými druhmi je oveľa neurčitejšia. Ak by si niekto dokonca dovolil stotožni? to, čo západná tradícia vníma ako "existenciu" s podstatným menom, a "esenciu" s menom prídavným, bolo by aspoň z hľadiska chronologického vývoja mongolského jazyka možné poveda? že existencia predchádza esenciu.