What color means, color alone can speak
This is a blue which never has been spoken,
And only by a brush's sentient stroke,
Half-hypnotized, intuitive, unbroken,
Could it be rescued...


*
* *


Definujeme predbežne expresivitu vecí ako to, čo veci samotné akoby "chceli poveda?". Heinov mladý muž lomí rukami na brehu mora zmietaný túžbou rozlúšti? "tú bolestnú a dávnu záhadu". Príroda sa rozhodla neodpoveda? a zdravý rozum radí netrva? na odpovedi od nemého. Filozofia postuluje, že význam je základnejší. Postuluje, že expresivita je iba hluchý, hmlistý, neprejasnený význam. Je treba uzna? že expresivita býva často iba vonkajší vzhľad nedokonale vyjadrovaného významu. Význam, označovanie je "epikritické", zatiaľčo expresivita sa zdá by? "protopatická", to znamená prvotnejšia, surovejšia, na nižšej úrovni, spätá s diencefalom, zatiaľčo význam je spätý s mozgovou kôrou. Duch túži po Bohu-Logu. Na Bohu-Expresivite je čosi nepriehľadného a znepokojivého. Ako by mohol Boh vysvetli? čo vyjadruje ruža? Boh nemôže poskytnú? "riešenie" či "stručný obsah" pravých expresivít, pretože žiadne riešenie ani žiadny obsah podľa definície neexistujú. O poézii ruže, smreku, a brezy mi Boh nemôže poveda? nič viac, ako smrek a breza samotná. Vyvolený chápe, že tajomstvo ktoré už je na tomto svete v plnom svetle, nemôže by? ani na onom svete odhalené lepšie. Živá bytos? musí vykonáva? tisíc rozmanitých činností, aby mohla ži?, ale žije, aby bola sebou samou, tou formou ktorou je. U rastlín nieje úžitková a rozluštiteľná výstroj vnútri, schovaná a prekrytá, ale je premenená a úplne prestúpená expresívnou fantáziou. Kedykoľvek sa významové a expresívne formy navzájom prestupujú, tvorí expresivita nakoniec hranicu, kde každé úsilie porozumie?, rozlúšti? zmysel organických zariadení končí. Expresivita sa ukazuje by? niečím odlišným a nakoniec základnejším, širším a všeobecnejším ako zmysel. Na všetkých technických úrovniach sa ľudský život vždy spontánne podriaďuje niečomu nevyjadriteľnému, nevýslovnému, neoznačiteľnému. Život prostredníctvom dômyselných techník umožňuje práve prejavovanie tohto nevýslovného. Život ako technika je podriadený životu ako čistému prejavovaniu. Ľudským ideálom ktorý sa prejavuje v utópiách je stav, keď dokonalé stroje zbavi všetkých ľudí bremena úžitkových činností, aby sa mohli venova? hrám, športu, kultúre, cestovaniu, obradom, umeniu, záhradkárstvu, flirtu, zkrátka veciam ktoré "nič neznamenajú". Pretože človek túži všetky úžitkové činnosti "definované konečným počtom slov" prenecha? strojom, zrejme cíti že podstate jeho života je v niečom inom. Ani pre nás nieje strom iba predmet vedeckého bádania, ale môže na nás ako živúca skutočnos? vykonáva? vliv, ktorý vedie k vzniku kultúrnych útvarov pre intelekt neprístupných. Primitívovia cítia živšie ako my expresivitu vecí - tak živo, že jej prisudzujú praktickú účinnos?. Celý ich "omyl" spočívá v tomto prevedení "expresívneho" na "príčinne pôsobiace", nie vo vnímaní expresivity samotnej. Kto si myslí že hrubé slovo a sprostá myšlienka nemajú žiadny materiálny účinok a že je teda beztrestné ich vyvoláva? nakoniec stratí všetku jemnos? cítenia. Mravnos? ktorá by nebola ani náboženská, ani poetická, nieje takmer mysliteľná.

Zmysel vždy predpokladá že sa predmetu alebo bytosti, u ktorej ze nahliadnutý, pripisuje finalistická zameranos?. Je nepresné hovori? o významu chovania či predmetu, ktorý dáva najavo iba svoj vlastný zmysel. O znaku a význame sa dá hovori? iba tam, kde jeden predmet odkazuje na druhý predmet alebo na vlastný zmysel druhého predmetu. Význam slova "uteka?", "referencia" tohto slova je ono chovanie zviera?a. Zmysel chovania, jeho skutočného úteku, je chovanie samotné, smerujúce k nejakému cielu - utiec? nebezpečiu. Zmysel teda predpokladá jedinú vec - pretože finalistické zameranie nemusí by? zamierené k niečomu inému a dá sa často vyjadri? zvratným slovesom. Naproti tomu význam predpokladá tri veci: 1 Označovaný predmet alebo zmysel 2 Označujúci predmet tj. znak 3 subjekt. Je teda filozoficky úplne správne - ajkeď nie práve úplne krásne - hovori? o "zmysle nejakého významu". Tak ako aktívne označovanie mieri na nejaký zmysel, mieri aktívny výraz - expresia - napr. v umení či náboženskom rituále na to, čo musíme nazva? expresivitou.
Označovanie (znak) ===> Zmysel
Výraz (expresia) =====> Expresivita

Je úplne správne hovori? o expresivite nejakého výrazu, pretože expresivita je to, čo výraz ukazuje či podtrhuje. Divák na obraze hľadá s umelcovou pomocou nové zjavenie o kvetine ako o "verejnom tajomstve". Každé umenie a každé náboženstvo je "objektívne", jedno i druhé hľadá nejakú pravdu, hľadá niečo, čo je v skutočnosti prítomné, a keď to zahliadne, snaží sa to zachyti?. Je to však pravda iného druhu ako pravda označovania a významu. Zmysel nezávisí na rôznych označovaniach - významoch - ktoré k nemu mieria. Expresivita je len náhodne vyjadrovaná, tak ako je zmysel len náhodne označovaný.

Ajkeď výraz teda expresia je pre druhého, expresivita je bytie samotné. Expresivita kvetiny je kvetina samotná ako forma živého organizmu. Expresivita splýva s bytím samotným, nezávislo na horizontálnych vz?ahoch s inými bytos?mi - ajkeď nie nezávisle na vertikálnych vz?ahoch s nejakým tvoriacim zdrojom či stredom. Skutočný umelec je skorej ako primitív, ktorý chce rituálne predvádza? tajomné skutočnosti, ktoré ho uchvátili, preži? prométeovské dobrodružstvo, zápasí či spolupracuje s bohmi a vyrve im ich tajomstvo , ktoré potom odovzdáva svojim bratom tak, aby im čo najvernejšie podal svoju nadľudskú víziu.
Ešte pred Kantovou otázkou "čo môžem pozna?" predchádza podľa Carnapa otázka ešte základnejšia , totiž "na čo sa môžem pýta?". Mnohé jazykové výpovede sú obdobou smiechu v tom, že majú iba výrazovú - expresívnu - a nie reprezentatívnu funkciu. Príkladom môžu by? výkriky ako "ach", alebo na vyššej rovine lyrické básne. Carnap, Philosophy and logical syntax Metafyzické tvrdenia sú na rovnakej rovine ako lyrické básne. Nieje zásadný rozdiel medzi "fonáciami" "Boh je nekonečný" a "môj Bože!".

Existuje symbolika a presná gramatika expresivít práve tak, ako presná syntak významov. Obyčajný jazyk je práve tak prostriedkom expresie ako významu. Toto! Toto! Toto! Ale zároveň som cítil, že mojou úlohou nebolo zosta? iba pri týchto temných slovách M.Proust Umelec je médium. Hrá na celej klávesnici rôznych výrazov.Bulloughova "psychická dištancia" je veľmi obdobná platónskemu vystúpeniu z jaskyne a Husserlovmu "uzátvorkovaniu". Dovoluje aby umenie, náboženstvo a kultúra zakladali skutočnú "fenomenológiu expresivít in actu". V oboch veľkých oblastiach významov a expresivity skutočná deliaca čiara prebieha medzi jazykom ako používaním signálov a jazykom ako syntaxou či symbolickou reprezentáciou vôbec s "psychickou dištanciou". Ľudstvo sa od živočíšnosti oddelilo vo všetkých oblastiach naráz "psychickou dištanciou" ktorá umožňuje hru symbolov.

Vyjadrova? sám seba neznamená u živej bytosti nič iné ako odhalova? , ukazova? svoju formu. "Buď krásna a mlč" , to znamená "nechaj hovori? farbu tvojich očí a profil svojho čela ako by si bola nemou kvetinou". Umelci a celebranti všetkých druhov sú univerzálne médiá. Vyjadrujú iba potiaľ, pokiaľ sa neobmedzia na sebevyjadrenie. Zmysel vecí je skôr ako jeho označovanie významom. Označovanie významom sa odohráva v horizontálnej rovine. Význam odkazuje k iným veciam a fenoménom, ktoré sa dajú lokalizova? v priestore a ktoré často ležia vedľa odkazujúceho znaku. Aj tie najabstraktnejšie pojmy ktoré veda označuje musia by? nakoniec vyjadrené ako poloha ručičky na nejakej stupnici v laboratóriu.

Básnikove slová neodkazujú k veciam ktoré by sa dali umiestni? v priestore, priloži? na seba a porovna?. Týkajú sa expresivít, alebo spoločného, trans-spaciálneho koreňa dvoch expresivít. Improvizovaná symbolika metafor a živých obradov sa vždy pohybuje v ideálnej vertikálnej dimenzii. Hladá naplnenie, estetickú zdarilos? ktorá nieje nikdy dokonalá, s pocitom, že je tu niečo, čoho je treba dosiahnu?, čo však nieje žiadna vec. Každý umelec, ktorý hľadá výraz, inštinktívne používa izomorfizmy. Libido a nevedomie používajú univerzálny jazyk expresivity ako metafory a symboly. Výraz, na rozdiel od znaku nemusí odkazova? na žiadny iný predmet ale môže by? priamym nositeľom expresivity. "Symbolika" umenia a náboženstva nieje len sústava odkazov či narážok na iné skutočnosti. Nemieri k žiadnemu pozemskému cieľu. Nerozumie? hudobnému dielu je niečo úplne iné ako nerozumie? cudziemu jazyku. Vyplnenie expresivity sa deje postupne a akosi na mieste, zatiaľčo k v "vyplneniu" označujúceho symbolu, ktorý sa z "prázdneho" stane "plným", dojde intuíciou, ktorá sa nekoniec isto stotožní s označujúcim, ktorá však ničmenej musí najprv prijs? zvonka.

Umelec je univerzálny herec, ktorý nehrá iba ľudskú komédiu. Umelcovým predmetom je celý vesmír, viditeľný i neviditeľný. Umelec nieje obmedzený ani na vyjadrovanie viditeľných vecí, ani ľudských citov. Pokiaľ je v románe - zpovedi hlavnou postavou on sám, stojí "ja" rozprávača podľa definície medzi čitateľom a "ja" autora ako hrdinu. Jediným privilégiom človeka vo vesmíre expresivity je to, že je obzvláš? citlivým nástrojom. Expresívny predmet môže odkazova? k inému expresívnemu predmetu a ľudské emócie môžu by? článkom tohto re?azca, nie však nutným závesným bodom.

Výrazy obsahujú prirodzene množstvo asociácií, podmieneností a konvencií, ale zároveň aj pomocných významov a významových izomorfizmov, ktoré často zastierajú jadro čistej expresivity. Príklad svastiky - všeobecné rozšírenie ukazuje, že je tu nejaké jadro čistej expresivity. Ale dodatočné výklady sú veľmi rôzne. Tématické korene hudby sú svojou podstatou expresívne, ale náhodne významové, pričom sa náhodný význam dáva vedomiu ako prvý, zatiaľčo základná expresivita ostáva skrytá a zastrená podobne ako geometria vo fyzikálnych javoch. Význam býva veľmi často pomocným prostriedkom expresivity. Aby zachytil výraz, postupuje básnik okľukou cez význam. Snaha podáva? expresivitu bez zprostredkovania pomocnými významami nieje v tradične reprezentatívnych umeniach vôbec príliš š?astná - abstraktné umenie, lettrismus aj púhe zneužita nezmyslu a nereálnej fantázie sú nakoniec menej účinné ako klasickejšie umenia, kde expresivita vychádza akoby naviac a takmer mimovoľne. Vernos? prírode vedie častokrát k cieľu pretože príroda je expresívna.

Fauna či flóra kde sa všetko využije, jedinec s dobre fungujúcimi orgánmi aj dobre vyvážená civilizácia predsa "vykonávajú" nejakú skutočnos? odlišnú od vzájomného vykonávania zmyslu. Keby všetko bola iba zmysel a označovanie, bol by svet "neviditeľný". V skutočnom svete expresívna finalita presahuje finalitu významovú. Svet holých vecí nieje možný, ale rovnako nemožný je i svet holých významov. Skutočný svet je svet diel v estetickom zmysle.

Moderný človek žije v prostredí jazyka - básne. Žije v svete, kde sa mu každá hodnota javí ako hodnota označovaná, hodnota-odraz.Nič nedáva taký dojem bezodnej hĺbky ako rovnobežné zrkadlá. Jazyk je ako trblietavý lak, ktorý všetky veci premieňa, zdánlivo oživuje , požičiava im oči a dovoluje im, aby zrkadlily a boli zrkadlené. Keď sa predom určí, že práve jazyk predstavuje vzorovú, normálnu sémantiku, nieje divu, že sa potom zdá nadradený, zatiaľčo iné módy vyjadrovanie nedokonalé a falošné, pretože im neni rozumie? , pokým sa neprevedú do jasných viet. Hovorený jazyk, kde rôzne slová zodpovedajú rôznym veciam a činnostiam sa isto velmi dobre hodí k označovaniu, to jest k odkazovaniu na veci a činnosti ležiace v horizontálnej rovine sveta vecí rozmiestnených v priestore. Mnoho Dialektik, Fenomenológií a Rozprav o dejinách a prírode sa podobá zrkadlovej galérii, kde sa všetko zdá by? vysvetlené, pretože sa tam všetko necháva odráža? v zrkadle slov.

Na počiatku bolo to, čo expresivity vyjadrujú. Blaženos? mystika nieje ani tak spojením s božskou vôlou a úsudkom alebo náhľadom jednoty vecí v celkovom zmysle, ako skorej náhľadom jediného zdroja pomíjajúcich výrazov. Sláva Šalamúnova sa podobá sláve kvetov polných. Božstvo Dema nič nestvorilo ani nevyrobilo, od prvých dôb sa vydáva na smr? a obnovuje, premieňa sa v rastliny, zvieratá, v kozmické cykly, a neustále zjavuje svoju prítomnos? vo fenoménoch samotných, v ktorýczh vedie ďalej svoju premenlivú existenciu ako expresívna a žiariaca potrava tiel i duší.


jedna sa o konspekt, tj. skratenu verziu eseje R.Ruyera - Expresivita