Čo ste doteraz vedeli o Stropkove?
Ja tiež takmer nič. Ale lokálna kamoška ma posprevádzala, a ja som urobil videodokument.
Nájsť zdroje k historickému vývoju mesta po 1950 je trošku krkolomné, a história Stropkova na ich oficiálnom webe končí už v 16. storočí. Ale snažil som sa to dokopy zbúchať tak, aby to urobilo akú-takú predstavu.



×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<\ˇ

Dovolenka na východe Slovenska a zopár záberov z nej. Motanie sa po miestach, ktoré boli na mape (a niekedy aj nie). Intenzívne a plné prekvapení, ako vždy v týchto končinách.


Železničná stanica Bánovce nad Ondavou.


Prístrešok Kozmodrom pod Morským Okom. Autor sa inšpiroval prístreškom z Vysokých Tatier.


Morské Oko. Okrem pokoja pri vodnej ploche tu možno nájsť aj kaštielik postavený grófkou Szechenyi a bufet, kde plechovka piva stojí 3,50 €.


Remetské Hámre. Motorový rušeň pripomína, že k Morskému Oku kedysi viedla aj železnica.


Vojany. Nápis, ktorý už dlho registrujem a konečne sa podarilo obzrieť si ho zblízka.


Pieskoviská za obcou Beša. V pozadí elektráreň Vojany.


Vstup do domu v obci Beša.


Bývalé kino v Kráľovskom Chlmci. Kúsok od neho nás odchytil Berti Gönczy. Chlapík, čo kúpil miestnu zrúcaninu Csonkavár a opravuje ju spolu s archeológmi. Ak náhodou zablúdite do Chlmca, ozvite sa mu. Možno vám zmení pohľad na mesto, tak ako nám.


Synagóga. V Kráľovskom Chlmci je aj v súčasnosti malá židovská komunita. Ako nám prezradil Berti, ide vlastne o dve rodiny, ktoré sú rozhádané. Jedna rodina má kľúč od synagógy, druhá od cintorína.


Židovský cintorín. V uličkách Chlmca by sme ho ťažko našli. Zaviedol nás sem náš sprievodca a po ceste nám ukázal aj ďalšiu zaujímavosť. Otvárateľné strechy na rodinných domoch, ktorých účelom bolo bližšie spojenie s Bohom.


Niekde medzi Tibavou a Orechovou. Bývalý motorest, benzínka a kamióny smerujúce na Ukrajinu.

Okolo Podbrezovej pomaly vznikali železiarne už pred 200 rokmi, a veľmi rýchlo sa rozrastali. Podbrezová bola pôvodne malá osada, ale ako sa železiarne rozrástli, rozrástla sa aj Podbrezová. V uzučkom údolí nebolo miesto naraz na železiarne a osídlenie, takže rozvíjať sa začali obce okolo. Lopej, Chvatimech, Hronec, Valaská dodnes tvoria kompaktný celok, aj keď posledné dva menované obce sú samostatné. Chvatimech je najnovšou z nich, zaujímal by ma pôvod názvu.



Valaská bola asi dosť malá obec, pretože wikipédia tvrdí, že počas druhej svetovej vojny čiastočne vyhorela, a potom upresňuje, že ide o tri budovy. Po vojne tam vzniklo tehlové sídlisko so sorela námestím a množstvom násteniek

námestie, pravdepodobne prelom 50/60tych



typická horehronská autobusová zastávka, pravdepodobne dielo miestneho železokombinátu



Juraj Jánošík hrdinsky zabíja hada



miestna nástenková kultúra je vskutku rozvinutá





Hronec, napriek tomu, že je to neveľká obec v podlhovastom údolí, má v centre kompaktnú mestskú zástavbu s pár malými blokmi historických budov. Už začiatkom 19. storočia tam boli najväčšie zlievárne v Uhorsku a nachádza sa tam najstarší uhorský liatinový most, takže pravdepodobne sa jedná o jedno z najstarších slovenských industriálnych mestečiek. Drvivá väčšina obce má ale vysoko vidiecky charakter. Narodil sa tam Ladislav Chudík. Krížom cez celú obec prechádza úzkokoľajka Čiernohronskej železnice, pozdĺž nej sú hedonisticky rozvalené kravy a ovce. Po koľaji neustále jazdia cyklodreziny, ktoré na tomto úseku vystriedali parné rušne.











Na námestí je okrem pár zdobných budov aj country bar, kde práve hrá kapela Tučná Anča. Jedálny lístok je slohová práca sama o sebe.



×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<ˇ

Naše putovanie začíname v meste Nemšová, kde sa nám pri železničnom priecestí ponúka zaujímavý pohľad. Cintorín a za ním skláreň Vetropack, ktorá bola založená v roku 1911 a patrí medzi popredných výrobcov obalového skla. Pri Nemšovej tiež musíme spomenúť, že sa tu nachádzali výdatné zdroje vápenca, ktoré ovplyvnili sklársky priemysel v údolí Vláry.

Z Nemšovej putujeme ďalej do obce Horné Srnie. Tu nás na trafostanici privíta nápis BORN TO DIE a následne dominanta obce a hnacia sily miestnej ekonomiky – cementáreň CEMMAC. Pred cementárňou nasajeme zvláštnu atmosféru, v ktorej sa mieša blízkosť železničnej stanice, priemyslu a kikiríkania kohútov. Zaujme nás tiež Ulica Športovcov nachádzajúca sa hneď pri areáli cementárne.

Popri rieke Vlára pokračujeme ďalej a pristavíme sa pri guľometnom hniezde z obdobia 2. svetovej vojny. Dočítame sa, že na jeho výstavbu bol použitý cement z blízkeho závodu, ako aj na budovanie protitankových vojnových opevnení v doline Vlárskeho priesmyku.

Neskôr nás cyklotrasa zavedie na hraničný prechod Vlársky průsmyk. Na ľavej strane sa objaví pamätník z roku 1888, ktorý pripomína otvorenie železnice do Trenčianskej Teplej, čo umožnilo lacnejší odvoz výrobkov zo sklární. Napravo od pamätníka sa v čase našej návštevy nachádza skupinka miestnych, ktorá rieši vytopenie záhrady po daždi. Pani kričí, že všetko je v piči pod vodou a môže sa na chov husí vyjebať.


Cementáreň a železničná stanica Horné Srnie.


Guľometné hniezdo z cementu z Horného Srnia.


Svatý Štěpán
Vlársky průsmyk je dôležitým uzlom aj pre náš výlet. Putujeme odtiaľto do obce Svatý Štěpán, kde v roku 1815 Štěpán Illesházy založil skláreň. S jej rozvojom tu vznikla aj robotnícka kolónia, ktorá dosiahla svoje maximum za prvej republiky. Vo viac než 50tich domoch žilo 513 ľudí. Fungovala továrenská škola, hostinec a obchod. V 30. rokoch časť obce zničil požiar. Po zániku sklárne v roku 1936 boli domy odpredané majiteľom. Stavby boli časom prispôsobené dobovým nárokom na bývanie, takže dnes už len ťažko rozoznať ich pôvodnú podobu robotníckych domov.


Železničná stanica Svatý Štěpán.


Bývalý robotnícky dom.


Svatá Sidonie
Zo Svatého Štěpána sa vraciame naspäť do Vlárskeho průsmyku a po toku Vlárky stúpame do osady Sidonie. Cesta je lemovaná božími mukami a pohraničnými stĺpikmi medzi Slovenskom a Českom. V roku 1788 založil v tejto doline Jan Baptista Illésházy skláreň a spolu s ňou vznikla aj robotnícka kolónia, ktorá sa skladala z častí Chaloupky, Rajčurna a Hrozenkov. Robotníci najskôr bývali v drevených chalupách a postupom času v murovaných kolóniách, pričom najväčšia z nich merala 56,00 x 8,00 metrov a bývalo v nej desať rodín. Unikátom boli spoločné chlebové pece, z ktorých sa niekoľko zachovalo dodnes.

Najviac obyvateľov (674) tu žilo v roku 1915. V Sidónii fungovala obecná škola, hostinec s mäsiarstvom a hotel Vila Amálie, z ktorého si turisti robili výlety na hrad Vršatec. V roku 1898 tu došlo k stávke, ktorej výsledkom bolo zrušenie nedeľnej práce a navýšenie miezd. Na rozdiel od Svatého Štěpána je v Sidónii cítiť viac duch histórie a robotnícke domy sú rozoznateľné na pohľad. Od roku 1964 je kolónia Rajčurna zaradená medzi kultúrne pamiatky.


Božie muky v doline.


Spočiatku bývali robotníci sklární v drevených stavbách.


Neskôr v murovaných kolóniách.


Aj drevená, aj murovaná.


Unikátom boli spoločné pece na chlieb. Niekoľko z nich sa zachovalo dodnes.


Koniec doliny.

Použité info sú z informačných tabúľ a skvelej stránky www.delnickekolonie.cz. Bicyklovačku popri Vláre dosť odporúčam. Celá trasa vedie po cyklochodníkoch a v zelenej doline. Potom nezabudnúť odbočiť do Sidónie.

---Lednické Rovne

Príbeh ako z rozprávky (tej o Arabele). Malý malebný renesančný kaštieľ s obrovským členitým anglickým parkom plným hustých sôch a stavieb ("chrámik bohyne Minervy"). Koncom 19. storočia ho kúpil podnikateľ Jozef Schreiber, založil sklárne a v kaštieľnom parku natočil prvý na území dnešného Slovenska natočený hraný film Únos (2010). Priľahlé obce Rovne a Prečínska Lehota zrástli do jednej, Lednické Rovne, presne v roku 1925 (čiže prajeme všetko najlepšie k stým narodeninám, pri návšteve obce sme nezaregistrovali žiadnu zmienku o tejto udalosti).
Po 1945 došlo k rozšíreniu sklární, a okolo kaštieľa s parkom sa rozrástli tehlové bytovky, rady osemposchodových panelákov a rozsiate nákupáky, nové centrum obce sa postupne sformovalo priamo okolo objektu fabriky a z malebného panského sídla sa stala priemyselná obec. Napriek tomuto stavebnému bujneniu obec nedosiahla na štatút mesta, a dnes tam žije okolo 3800 obyvateľov. Skláreň stále frčí.

Centrum obce vyzerá zhora ako klasický dopravný koberec, ktorý si pamätajú deti spred pár desaťročí - hustá sieť kruháčov a cestných komunikácií s rozhádzanými budovami okolo.





Čelnú pozíciu zaujíma veľký obchodný dom SPOKOJNOSŤ. Ideme ho navštíviť, a v miestnej Corgoň krčme si dávame turka na terase, ktorá sa pravdepodobne nezmenila od roku 1970, a na gaučoch vidno nános desaťtisícov ľudí, ktorí tam presedeli svoj život. Potom, čo obídeme celú budovu, zistíme, vidíme z druhej strany nákupáku skupinku miestnej mládeže konzumovať alkohol pod krytou teraskou, vonku kropí dážď, oni sú v suchu a bavia sa. Spokojnosť je správny názov pre túto budovu.





Hneď vedľa Spokojnosti je ozrutná fabrika. Asi to bude sklárska, lebo na jej priečelí je niečo, čo pripomína najznámejší obal nórskej kapely Burzum. Vzájomná blízkosť obytných štvrtí, občianskej vybavenosti a fabriky ukazuje koncept pätnásťminútového mesta v praxi.




Námestie je zdola vyplnené sochami a pomníkmi, rozsiate sú tam podobne náhodne, ako budovy a cestná sieť





Súvislá zástavba je skôr za riekou, pôsobí často dojmom skanzenu, časť je opravovaná.





Tam je taktiež kaštieľ s parkom. Z parku sme videli asi tristo metrov, a potom začalo pršať. Prejdeme rýchlo aspoň kaštieľne nádvorie, vybavené industriálnym mobiliárom v štádiu rozkladu, a rozličnými sklenými plastikami. V areáli by malo byť múzeum sklárstva.





---Sverepec

Obec Sverepec je známa hlavne ako súčasť názvu diaľničného úseku Sverepec-Vrtižer, z ktrorého je zjavné, že esteticky sa pohybujeme niekde v pásme Alice v krajine zázrakov. Obec je klasická dedinka v údolí so strmými ulicami do svahu, avšak uprostred nej vytŕča ozrutná vesmírna loď. Po chvíľkovej inšpekcii je jasné, že ide o kostol. Kapacitne pôsobí skôr dojmom futbalovej arény a miestopisne sa svojou pôsobivo vyvýšenou polohou jedná o definitívny falický symbol obce.



Základný kameň kostola vysvätil pápež Ján Pavol II už v roku 1990, avšak v Bratislave. Keď nepríde pápež k základnému kameňu, príde základný kameň k pápežovi. Monumentálnosť architektonického diela podčiarkuje fakt, že k jeho vysväteniu prišlo až o dvanásť rokov neskôr.



Pôsobivé je, že námestíčko v centre obce je situované tak, aby jeho kompozícia pri pohľade zo správneho uhla ladila s kostolom a vzbudzovala dojem dobre chráneného oppida. V centre obce je všetko, čo potrebuješ: krčma, supermarket, vegánska zmrzlina a pohľad na kostol.







×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<ˇ

Dubnica nad Váhom
heštegy: mesto, cez ktoré prechádzaš, nestojí tam rýchlik, najväčšie slovenské neokresné mesto (populácia 22k väčšia než veľa okresných miest), zbrojársky priemysel, normalizačný urbanizmus "potkol sa a vysypali sa mu budovy z vreca", metamfetamín
pri vstupe do mesta víta ubytovňa Metal 5€/noc, verím, že to tam je metal
pri vstupe do mesta vítajú kovo-betónové normalizačné monumenty s názvom mesta; mesto vypísalo súťaž na nové vstupné monumenty, vyhral v nej nejaký slovenský insitný neomodernizmus, následne sa v ľudovej ankete obyvateľstvo vyslovilo za ponechanie starých vstupných monumentov



za kruháčom sú dva miniatúrne bloky starších budov, jediná súvislá uličná zástavba v meste, prejdeš ju za minútu, ale je tam indická reštaurácia



za tým sa už otvára monumentálna stavba slovenskej architektúry, podnikateľské centrum Filagor, veľmi pravdepodobne 70tkový základ s 90tkovou prístavbou, vizuálnym smogom bujnejúcim intenzitou detskej spontánnosti a swagom juhovýchodnej Ázie preneseným do srdca slovenskej normalizačnej strednopovažskej priemyselnej aglomerácie



pre porovnanie palác Potala v Lhase:




okolo sa ťahá potok, kedysi pozdĺž neho šlo súvislé centrum mesta až po historický kaštieľ (tam sme neboli), dnes tam je mestský park dlaždený sieťou rozpadávajúcich sa chodníkov, lemovaný rozsypanou sídliskovou zástavbou a postupne zahusťovaný čerstvými kvetinovými záhonmi. cestou pozdĺž parku prekračujeme partičku pouličného života, o kúsok ďalej prebieha partnerský konflikt (vrieskajúci týpek hodí nejaké jedlo na týpkyňu a ona bez slova odkráča preč), vnútri v koryte potoka si vedľa pešieho mostíka dvojica sociek naťahuje bongo



námestie je zase klasická normalizačná nákupákovčina: reprezentatívne časti budov umiestnené dovnútra námestia, avšak pri prechádzke zvonku námestia vidíš zásobovacie plochy, opadané fasády, ozrutné kusiská betónu náhodne naukladané na rozličných miestach, ozrutné prázdne plochy občas vyštrkované. samotné budovy sú niektoré celkom husté.
















povedľa pozdĺž hlavnej ulice ide atypický panelák so skosenými kachličkovanými vchodmi z jednej strany a terasou z druhej strany; funkcia centra mesta tam pokračuje ďalej: nakúpiš v jednej predajni zároveň obrúčky a baterky



v roku 1997 obdržal čestné občianstvo mesta Vladimír Mečiar, a pravdepodobne oň doteraz neprišiel

na Wikipédii sa píše: "Moderný manažérsky systém riadenia mesta priniesol jeho systematický rozvoj podľa „Plánu hospodárskeho a sociálneho rozvoja mesta do roku 2013“, ktorý rešpektoval územné plánovanie. Financie z fondov EÚ a grantov pomohli k pretváraniu Dubnice na moderné a životaschopné mesto. "

×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<ˇ

Šútovo-Ratkovo je zastávka na znamenie. Okrem názvu môže upútať aj svojou polohou pri vodnej nádrži Krpeľany. Vystúpim tu, pokochám sa a pokojnou obcou Ratkovo prejdem k elektrárni Krpeľany (1957). Jej bzučanie počuť ďaleko v priľahlých uličkách. Vidno tu staré drevenice s humnami, ale aj činžové domy vybudované pre pracovníkov elektrárne. Spojenie rurálneho rázu s budovateľskou érou sa pekne ukáže pri pohľade z vlakovej stanice Krpeľany. Tu si prečítam odkazy na stene: Jdu dolu jdu hloub jdu sám a Kotleba je faschos, a presúvam sa do vedľajších Turian.


Šotoušský spot. Úsek, kedy z vlaku vidieť vodu v nádrži Krpeľany po oboch stranách.


Vodná elektráreň Krpeľany.


Krpeľany. V uličkách a na stanici.


Vo vestibule stanice Turany vonia drevo. Kľúčové slovo pre históriu tohto mesta. Boli tu veľké drevárske závody (neskôr pod názvom Drevina) a drevárska učňovka. Obe v minulom čase.
Turany sa rozkladajú po oboch stranách železnice. Začnem južnou časťou mesta, kde ma smerová tabuľa posiela pozrieť si: kino, kultúrne centrum, hasiči, múzeum. Prejdem cez koľaj, ktorá vedie k bývalým závodom a vidím objekt s nápisom MIESTNE KINO. Ozve sa hlasné do piče a ja začínam tušiť, že tieto slová nepatria k žiadnemu filmu. V budove kina sú byty, ktoré spravuje BYTUR s.r.o. Podídem bližšie a vidím dvoch mužov niečo majstrovať v otvorenej kapote aute. Scéna ako z Bulgakova. Dobrý deň, pozdravím. Chlapi na mňa pozerajú a sú ticho. Tuším, že neprichádzam vhod. Záhadu kina budem musieť vyriešiť neskôr.

Idem ďalej, k budove s tabuľami Ubytovanie a Strelnica. Na jej konci sa nakláňa reklama na pivo Primátor. Tu na mňa vyskočí bývalá krčma a vynovené múzeum a kultúrne centrum. Ďalšia krčma už funguje. V Hostinci pri Váhu sedia pri stole s maketou pokémona muž so ženou. Ďalší zaujímavý pohľad ponúka prechod lávkou cez Váh. Rybári a usadlosť hneď pri diaľnici. Prechádzam okolo rodinných domov ako na dedine, potom okolo panelákov ako v meste. Som zmätený. Turany sú fakt bizár.

Vrátim sa naspať ku kinu. Chlapi s autom odišli. Úsmevom ma víta pán v teplákoch s nápisom fashion. Pýtam sa, či kino ešte premieta. Nie, mladý pán, už dlho nie. Ale, že sa mám ísť pozrieť okolo budovy, on tam býva a je to pekné. Naozaj! Predomnou sa zjaví jedno úžasné miesto. Veranda s vianočnou výzdobou, obrazmi z dreva, črpákmi, parožím... Pastva pre oči. Must-see attraction in Turany.

Druhú časť mesta si pozriem len narýchlo. Je tu bývalé učilište a niečo ako centrum. Drevené vyrezávané sochy (jednou z nich je tur ako symbol mesta), pizzeria u Kozla a obchodné centrum Kriváň, v ktorom bol kedysi disco bar s nálepkou: zákaz vstupu s bicyklom. Na informačnej tabuli sa dozviem, že v roku 1990 sa udiala náhodná návšteva prezidenta Havla v Turanoch a bežím na vlak.

Na stanici opäť stretávam pána, ktorý býva v budove miestneho kina.
- Tak čo, pozreli ste si všetko?
- Hej, pekné to tu máte.
- Mladý pán, Vy sa k nám chcete presťahovať, však?
- Teraz nie, ale možno raz...


Firma Schultz a Pollak postavila v Turanoch pílu. V roku 1887 začala pracovať naplno.


Bývalá krčma U Grófa a miestne múzeum.


Ubytovanie. Strelnica. Zdenko si pekný. ACDC.


Miestne kino s úžasnou verandou.


Obrazy, črpáky, parohy...


Cestou späť ešte vystúpim na zastávke Vrútky nákladná stanica. Ochladilo sa a začína zapadať slnko. Za plotom sa lesknú staré vagóny. Pri vchode do depa svieti vianočný stromček. Prejdem sa ešte ku gay klubu Shanghai, ktorý si chcem už roky obzrieť a tu dnešné putovanie v regióne Turiec končí.


Depo Vrútky nákladná stanica.

Na bratislavskej stanici často počúvam, že vlak zastaví v stanici Kozárovce. A to je jediná asociácia, ktorá sa mi spája s týmto miestom. Odviezol som sa rýchlikom Urpín, že nech sa zoznámim s Kozárovcami a okolím bližšie.

Na stanici v Kozárovciach otváram mapu a zisťujem, že veľa možností nemám. Po hlavnej ulici rovno. Cesta je to pomerne všedná. Domy s dlhými dvormi. Už už si myslím, že tu nič neobjavím, až sa predomnou zjaví skutočný skvost. Súsošie Najsvätejšej Trojice pred kultúrnym domom. Ako sa dočítam, objekt tvoria postavy Otca, Syna a Ducha Svätého, ktorých obklopujú archanjeli Uriel, Simiel, Orifiel a Zachariel. Spokojný je aj starosta Kozároviec: "Mnohí ľudia sú zo sôch unesení. Svätá trojica takýmto spôsobom ešte zobrazená nebola. Vysvätil nám ich nitriansky biskup a dodnes je súsošie veľmi vyhľadávané." Ak by som mal vybrať jeden dôvod, prečo v Kozárovciach vystúpiť z vlaku, je ním práve táto bizarnosť. Okrem súsošia nájdeme na námestí aj supermarket Jednota, zrušené chovateľské potreby, krčmu s honosným názvom Espresso Café a pizzeriu La Vita.

V La Vite si dám kávu a pozriem cestu do Tlmáč. Je to doslova cez kopec. Ukážu sa výhľady na Štiavnické vrchy, Slovenskú Bránu (Porta Slovenica), ale aj závody Tatravagónky. V Tlmačoch schádzam na sídlisku Lipník, čo je nová časť mesta. Žije tu cez 3000 ľudí. Počasie je chladné. Občas stretávam zababušených psíčkarov. Na prázdnej autobusovej stanici počujem, že na mňa niekto kričí. Môžem sa Vás len niečo opýtať? Skúsenosti mi hovoria, že budem otvárať peňaženku. Ale pani prekvapí. Pýta sa, kedy jej ide najbližší autobus do Levíc. O dve hodiny. Teraz prichádza na rad peňaženka. Pani hovorí, že sa doma strašne pohádala a nemá ani peniaze na cestu. Vylovím drobné a pokračujem k najstarším bytom v Lipníku. Sorela, žiaľ už väčšinou zateplená. Pri obecnom úrade sa dozvedám, že Tlmače navštívil Peter Sagan. Informačná tabuľa uvádza ako míľnik aj otvorenie supermarketu Tesco dňa 19.9.2012.

Od Tesca prechádzam k dolnej časti Tlmáč cez rieku Hron. Okrem rodinných domov tu nájdeme aj železničnú stanicu a závody Tatravagónky Tlmače. Na parkovisku pred závodom stojí pár áut. Výrobu obnovili v roku 2022. Spoločnosť sa chváli tým, že v apríli 2024 vyrobila tisíci vozeň. Ako ukážku práce si možno pred vchodom do závodu pozrieť repasovaný nápravový plošinový vozeň. A tu môj výlet končí. Do odchodu autobusu do Levíc zostáva trištvrte hodina. Fúka vietor a začína poletovať sneh. Prechádzam sa po nástupištiach pred závodom a čítam si názvy dedín, do ktorých jazdia autobusy. Zo závodu prichádzajú traja smrkajúci Srbi. Mrzneme spolu a vyzeráme v diaľke autobus. Prichádza. Vyrážame. Po ľavej strane sa tiahne závod Tatrvagónky. Na pravej strane zapadá slnko a dymia komíny elektrárne Mochovce.


Kozárovce

Na hlavnej ulici.


Súsošie Najsvätejšej Trojice.

Tlmače

Pizza s machom z Pekelnej kuchyne.


Brutálne Majestátna Wýzdoba.


Na bytovke pred školou.


Spomienka na Sagana.


Bezpečne na cestách.

boli sme pozrieť slovenský orloj v Starej Bystrici na Kysuciach, aby ste nemuseli vy



×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<\ˇ

Jeseň sa ma pýta, kde som bol v lete a ja myslím na Vejprty. Mestečko v Krušných horách, v ktorom to "srší" pohraničnou atmosférou. Prišli sme sem čisto zo zvedavosti, lebo mestá na hranici majú vždy niečo do seba. Platí to aj o Vejprtoch.

Prvou zastávkou je Námestie T.G. Masaryka. Tu sa otvára otázka: Kde sú ľudia? Pozeráme cez výklady do bývalej kaviarne. Na stoloch sú odložené tanieriky s lyžičkami a vo vázach suché kvety. Podobný obraz sa naskytne aj pri pohľade do hotela, řeznictví, obchůdku s krušnohorskou tvorbou... Všade prázdno.

Ďalej si dávame za cieľ budovu železničnej stanice. V minulosti významné a strategické miesto, ktoré spájalo Česko so Saskom. Z pôvodnej budovy, historickej pamiatky, zostala sotva štvrtina. V letných mesiacoch tu zastavuje počas víkendov niekoľko vlakov, ďalej pokračujú do Nemecka.

Najživším miestom, minimálne vizuálne, je hraničný prechod Vejprty-Bärenstein. O pozornosť okoloidúcich tu súperia Asia Shop a Večerka - Nejlevnější ceny ve městě. Ich sortiment je takmer totožný. Fejkové bundy Yakuza, dresy futbalových klubov, záhradné sošky - trpaslíkovia, žabiatka, penisy...


Vizuálne bohaté privítanie.


Večierka na hraničnom prechode. Miesto, kde sa snúbi minulosť s prítomnosťou.


Trpaslíci, žabičky, penisy...

Sedíme v krčme v kultúrnom stredisku. Pán s mulletom započuje slovenčinu a prihovorí sa nám. Pochádza z Oravy a vo Vejprtoch žije od roku 1973. K rozhovoru sa pripojí aj jeho kamarát a začína debata o zlatých časoch v meste: "Jooo kluci, tady to byla kdysi malá Praha. 40 hotelů a hospod. Tady se vyráběli ve velkým textil a pušky." Pýtam sa, čo vo Vejprtoch treba vidieť dneska. Pán po chvíľke premýšľania odpovedá: "Hřište je hezký."

V súčasnosti žije vo Vejprtoch do 3000 ľudí. V časoch pred vojnou to bolo 11 000, z toho Česi tvorili asi 0,1 % obyvateľov, zvyšok boli Nemci. Po vojne prebehol odsun asi polovice Nemcov; neskôr emigrovali z Československa po stovkách. Z nemčiny pochádza aj (pre mnohých úsmevný) názov Vejprty, ktorý vznikol zo slova Wigberht.




Zo zatvorených podnikov by sa dal spraviť samostatný album.


Restaurant Café Böhm. Pozostatky po Nemcoch vidieť dodnes. V nápisoch na budovách, aj architektúre.


Kríž na križovatke.


Neaktualizovaná, no stále aktuálna.


Kino Krušnohor. Neprekvapivo nefunkčné.

Na zastávku autobusu ideme po Moskovskej ulici. Z okien bytovky sa z prvého poschodia vynoria dve hlavy. Jedna suseda hovorí druhej: "Vystrčím palici a koukám. Stále něco nové objevím." To je veta, ktorá sa mi v súvislosti s Vejprtmi zapísala. Mám pocit, že celkom dobre vystihuje mesto a je v nej aj niečo ako návod na život vo Vejprtoch.

cierne diery spravili pekny opis jelsavy:
https://dennikn.sk/869425/depresivny-sprievodca-jelsavou-len-berkut-minulost-a-beznadej-fotogaleria

ale zrovna pozeram ze je to uz 6 rokov stare

Mesto so zvučným menom (hlavne vďaka hodinám dejepisu). Ale tiež so zaujímavou polohou na mape. Tak blízko pri Bratislave, a predsa tak ďaleko, že som tam bol prvýkrát až teraz.

Ako sa dostať do Šoprone?
Napríklad aj vlakom. Zo stanice Bratislava- Petržalka premáva priamy spoj. Keď sa ale opýtate na informáciách ZSSK, nevedia o tom a ponúkajú cestu s prestupom vo Viedni za 40 €. Dá sa to ale hacknúť. Trasu treba rozdeliť na časti: BA - Parndorf Ort - Wulkaprodersdorf - Sopron. Takto sa dostanete do Šoprone za 12 €. Druhá, ešte lacnejšia alternatíva je cesta cez Maďarsko a Hegyeshalom.

My sme si vybrali cestu cez Rakúsko, ktorá prechádza okolo Neusiedler See. Čarovný je prestup vo Wulkaprodersdorf, kde okrem občasného závanu hnoja nič nie je, ale zato vás všetci miestni radi pozdravia. Z Wulkaprodersdorf vlak pokračuje do rakúskeho Deutschkreutzu, pričom si spraví jednu zastávku v Maďarsku - v Šoproni.


9 + 1 dôvod, prečo navštíviť Šopron


Je to mesto s históriou (podobne ako mnohé iné). V pozadí možno vidieť dominantu - požiarnu vežu. Z nej sa ohlasovali požiare a keď chcel niekto priniesť do mesta cudzie víno.


Vo svojich uličkách ukrýva rôzne prekvapenia. Napríklad tabuľu o stave vody v minulých storočiach.


Môžete sa ubytovať v hoteli Pannonia s atmosférou pripomínajúcou Grandhotel Budapešť. V pompéznom foyeri si zahrať vo večerných hodinách biliard a ráno si dať raňajky. Úplnou špecialitou je hotelový zubár Dental Pannonia. Btw. zubná turistika je zrejme pre Šopron typická. Na každom rohu vidieť tabuľu Zahnarztpraxis.


Šopron má úžasné výklady a kalapy už od 2 990 huf.


V meste nájdete ešte telefónne búdky.


Počas fašiangov môžete stretnúť ľudí v originálnych maskách. Napríklad chlapca prezlečeného za Rubikovú kocku.


Šopron má vlastný berlínsky múr.


Asi najväčšou bizarnosťou v meste je hrad Taródi-vár z 20. storočia. Staval ho Taródi István s rodinou skoro 50 rokov. Z materiálu, ktorý by sa zmestil do 150 vagónov. Takto to môže vyzerať, že hrad je niekde na samote, ale nie, je postavený priamo vo vilovej štvrti.


Cestou späť vám možno vlakvedúca oznámi: Vážení cestujúci, keď sa pozriete doprava, budete vidieť dvojitú dúhu.

A desiaty dôvod? Všetky ostatné dôvody, ku ktorým nie je fotka. Oplatí sa napríklad navštíviť vegánsku kuchyňu Bojtarina a ísť na nedeľný obed do reštaurácie Deák za sprievodu keybordových tónov Alberta Váradiho. Na ochutnávku šopronských vín je výborný bar Koffer a na kávu zase Kultúrpresszó. Alebo len tak pozorovať a všimnúť si, že šopronskí mládenci radi nosia červené tepláky.

Po pamätnom výlete v Ústí nad Labem sme sa s Tomášom rozhodli preskúmať ďalšiu oblasť na hraniciach.

Děčín-Podmokly
Po príchode do Děčína sledujeme živú atmosféru pred Billou. Miestni rómovia kričia a niečo riešia (podobná atmosféra tu bude vždy. keď prechádzame okolo). Kúsok odtiaľ sa nachádza aj naše ubytko. Pani domáca mi odovzdáva kľúče a rozpráva, že pre Dánov a Nemcov, ktorí u nej bývali, bola táto štvrť kultúrny šok. Pani mi ešte prezradí, že v poslednom období sa do Děčína presťahovalo veľa rómov zo Slovenska. Veru, Podmokly sú autentická časť Děčína.

Podmokly, nemecky Bodenbach boli pôvodne samostatnou obcou. Rozvíjať sa začali s vybudovaním trate do Drážďan a stali sa centrom priemyslu. Postupne prerástli počtom obyvateľov susedný Děčín (Tetschen). K spojeniu týchto dvoch častí došlo cez vojnu a vytvorili mesto Tetschen-Bodenbach. Děčín, ten na pravej strane Labe, bol pôvodne kráľovské mesto. Vystavaný tu bol zámok so záhradami. Vďaka tomu je táto časť mesta navštevovaná turistami a považovaná za ten "krajší Děčín".

Obyvateľstvo Děčína bolo vo veľkej prevahe nemecké, československú národnosť malo len 8 % miestnych. Podobne ako vo všetkých sudetských mestách, boli po vojne Nemci odsunutí. Chýbajúce obyvateľstvo bolo dosídlené umelo a celkom zmenilo charakter mesta. Dosídlenie sa samozrejme nepodarilo naplniť, a tak do dnešných dní možno v Děčíne vidieť množstvo chátrajúcich víl a domov. Nočná prechádzka Děčínom zahŕňa (polo)prázdne krčmy, zvuk padajúceho skla a niekoľko pikerov pýtajúcich si cigu.


Děti pojídající meloun, 1984.


Prázdna vila Elbhof, jedna z mnohých v meste.


Budova Rakouské severo-západní dráhy. Vo svojej dobe konečná na trati Viedeň-Dečín, dnes na predaj.


Vyhoretý Starokatolícky kostol na Šibeničnom vrchu.


Vyhliadka so sochou Bohemie na mieste niekdajšieho popraviska.


Císařský výhled, v 30. rokoch guľometné hniezdo.


Koncentračný tábor Rabštejn
Na druhý deň si požičiavame bicykle a ideme preskúmať okolie. Dlhšiu zastávku si spravíme pri obci Janská, kde bol kedysi koncentračný tábor Rabštejn. Do pieskovcových skál tu väzni vyhĺbili 17 500 m3 pre podzemné továrne, v ktorých sa vyrábali hlavne súčiastky pre lietadlá. Vstup do jednej z tovární je otvorený a dá sa voľne ísť dovnútra. v druhej podzemnej továrni je zriadená expozícia (žiaľ počas našej návštevy zavorená). Súčasťou tábora boli aj skonfiškované textilné továrne Franza Preidla. Do komplexu tovární sa dá voľne dostať; veľká časť je zbúraná, ale v niektorých budovách prebieha zase výroba (už nie textilná) alebo sa hrá paintball.


Vstup do podzemnej továrne.


Česká Kamenice
Z Rabštejna prichádzame do Českej Kamenice, príjemného mestečka sudetského typu. Do hlavy sa mi zapísal predovšetkým jeden vizuálny moment: Miestni rómovia na námestí, ktorí si z otvorených okien obzerajú turistov. A veru, je sa na čo pozerať. Česká Kamenica leží na pomedzí troch chránených krajinných oblastí; čomu inak zodpovedá aj pekné informačné centrum. Trošku horšie je to so službami. Vybrať si nejakú reštauráciu nie je celkom ľahké, ale zato sa dá kratochvíľa stráviť v bazárku Pavouček, kde sa dá kúpiť racio strava, vyčistiť perie či ostrihať pes.


Pozostatok nemeckej histórie.


Kamenický Šenov
Lesom prechádzame do ešte menšieho mestečka Kamenický Šenov. Známe by mohlo byť hlavne divákom Toulavé Kamery. Nachádza sa tu čadičová Pánska skála, zvaná tiež Varhany, a s ňou veľa turistov. Okrem toho je Šenov známy aj výrobou ikonických lustrov, ktoré sa vo veľkom predávajú po bazároch. Tristoročnú výrobu lustrov si mesto pripomenulo festivalom Lustrfest, ktorý odprezentoval okrem histórie aj výrobu nových moderných svietidiel. Dôkazom prítomnosti tohto remesla je tiež Muzeum skla, v čase našej návštevy žiaľ zatvorené, či sklársky cintorín so zaujímavými náhrobkami sklárskych rodín. Pozornosť si zaslúži aj miestne kino, ktoré sa vyníma už z diaľky. Svojím tvarom nám na prvý pohľad pripomínalo skôr krematórium.


Kino alebo krematórium?


Panská skála.

Hoštice (tiež známe ako Hoštice u Volyně) je juhočeská dedinka, ktorej meno sa spája s osobou Zdeňka Trošku. Celá trilógia "Slunce, seno" sa točila práve tu, aj s použitím miestnych nehercov. Zdeněk tu samozrejme aj býva. Z hľadiska náhodného návštevníka, Hoštice sú filmové mestečko, juhočeský Disneyland s množstvom odkazov na Troškove filmy.
Vchádzaš do obce, okolo idylická zvlnená krajina, kravy v ohradníkoch. Ideš po obci, a zrazu sa vzduchom začne niesť titulná melódia Slunce, seno. Po pár sekundách ju preruší "Haló, haló, posloucháte rádio Hoštice!"
Na domoch v obci sú osadené názvy ulíc, pravdepodobne neoficiálne. Třída Zdeňka Trošky (na nej Troška naozaj býva), Keliška, Náves Michala Tučného. Posledný menovaný trávil v tejto obci koniec svojho života, a je pochovaný na miestnom cintoríne, pod veľkým pomníkom v tvare kovbojského klobúku.
Krčmy v obci sú tiež obvykle venované trilógii Slunce, seno. Prvá je "Filmová hospoda" - Restaurace U Javoru, ktorá priamo figuruje vo filme. Ďalší je Ranč Šimona Pláničky, ktorý stojí na pozemku JZD, nachádza sa tam múzeum zväčša poľnohospodárskej techniky (ale sú tam aj nejaké exponáty týkajúce sa natáčania trilógie), a zvonku je vyzdobený kravskou tvárou z úvodných titulkov filmu. Táto kravská tvár je populárny motív - na samotnej Návsi M. Tučného je obchod so suvenírmi, ktoré obvykle čerpajú tiež z tohto kravského motívu. Na návsi je aj zámok (v súkromnom vlastníctve, takže neprístupný), a zreštaurovaná maľba jeleňa, ktorá je tiež filmové pútnické miesto, a všetci sa s ňou fotia.
Hore nad dedinou sa nachádzajú kamenné menhiry neznámeho pôvodu, a Lavička Zdeňka Trošku (dva kamene pritisnuté k sebe tak, aby sa na nich dalo sedieť). Aký režisér, taká lavička. Pod obcou sa nachádza železničná zastávka pomaľovaná motívmi z filmu.











Centrom oblasti je okresné mesto Strakonice. Samozrejme, ide o mesto s dlhou históriou, a zakladá si na gajdošskej tradícii, pretože "strakonický Dudák" (samozrejme, toto spojenie vzniklo až v 19. storočí, ale aj tak). Lenže pohodené uprostred takéhoto kraja, toto vôbec nezaváži. Strakonice majú dve historické námestia, obe vyzerajú ako ulica, to hlavné má uprostred kruháč v tvare kríženca osmičky a nuly. Také roztomilé české mestečko s veľkou načančanou divoko pomaľovanou secesnou budovou sporiteľne. Stačí ale vyliezť vonku, a na človeka sa vyvalí eklektická divočina architektúry všetkých období druhej polovice dvadsiateho storočia. Človek má trošku pocit Vranova nad Topľou, ale formácie sú omnoho bizarnejšie, a väčšinou ide o stavby, ktoré sa veľmi jasne snažia dať najavo dobu vzniku. Akurát hotel s pyramídou na streche som si netrúfal časovo zaradiť.

















×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<\ˇ

Nedáte pls nejaké konkrétne tipy kam na Gemeri? Ideme sa ubytovať v Hnúšti a ja vlastne vôbec neviem čo tam. Aj smerom na Rožňavu, Košice, ... Aj príroda aj kultúra. Sú tam ešte dostupné nejaké objekty na exploration? Vďaka moc.

prehliadka Čadce vo video forme
iba pre temné duše



×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<\ˇ

prechádzka po Rudňanoch z leta minulého roka. poddolované banské mestečko, z ktorého časť už zmizla, rómske osady, kontaminovaná pôda, industriál, urbex, šialenosť nad šialenosť



×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<\ˇ

prechádzka starou turou, apríl tohto roku, diky id trpaslik za lokálne sprievodcovstvo



×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<\ˇ

mal som prehliadku Čadce, a síce som natočil o tom aj krátky film, ale skôr než o pol roka ho asi nedokončím, tak skúsim pár bodov aspoň tu:

- taká bežná asociácia, keď sa povie Čadca, je "hlavné mesto vizuálneho smogu", a fakt to tak je. asi polovica budov v centre je úplne prepchatá nápismi, nálepkami, farbičkami, ceduľkami, čím viac, tým viac, je to ako new york či shibuya ale keď si to kúpiš z aliexpresu. lenže to platí iba o centre - zvyšok mesta má totiž obytnú monofunkciu, a nie je tam nič!
- Čadca je v podstate niekoľko horských údolí s roztrúsenou vidieckou výstavbou, ktoré sa zbiehajú v strede. v tom strede boli kedysi jarmoky, potom tam vzniklo pár meštiackych budov, a začali to volať mesto. za socializmu skúsili v centre postaviť nejakú tú infraštruktúru, väčšina stavieb v centre ale očividne pochádza z 90tych rokov alebo neskôr
- v centre sú tri námestia, z toho jedno nemá meno a je v skutočnosti parkovisko, avšak budovy na ňom majú najviac vizuálneho smogu. ďalšie je klasické rozpliznuté monumentálne soc námestie s kulturákom, tretie je voľný priestor pred mestským domom (radnicou) pretínaný hlavnou cestou, a tiež sa asi nevolá námestie. taktiež tam je pár vskutku úzkych a kľukatých uličiek ako v stredovekom meste, až na to, že vyzerajú akoby nemali viac než 30 rokov, vau
- jedna z mála historických stavieb v centre - Palárikov dom - vyhorela v roku 2004, a dnes tam je na jej pamiatku železný plot s naznačenými oknami a dverami, aby akože vyzeralo, že tam kedysi bol dom
- sídliská mimo centra majú takmer nulovú občiansku vybavenosť a teda aj takmer nulový vizuálny smog, respektíve nulový vizuál ako taký. to najväčšie a najnovšie z nich - Kýčerka - sa okrem panelákov skladá iba z jedného nákupáku menom ABC. ten tvorí zopár samostatných betónových krabíc, do ktorých sa zmestili iba potraviny, krčma a pošta. keďže to nestačilo, o pár sto metrov nižšie postavili dva drevené stánky s potravinami a krčmou, a tiež to nazvali ABC.
- aj na sídliskách sa obvykle paneláky striedajú s rodinnými domami
- minimálne na sídlisku Kýčerka, každé jedno parkovacie miesto je rezervované pre konkrétne auto - čiže celé sídlisko je lemované dopravnými značkami "Reservé", jedna za druhou. tam parkovaciu politiku vyriešili už pred Bratislavou.
- cyklotrasa v meste vznikla tak, že meter a pol široký chodník cez mesto premaľovali na zeleno, a vyznačili na ňom, že je prístupný pre chodcov aj bicykle naraz - tzv vyriešili

viac fotiek tu https://www.facebook.com/media/set?vanity=bzdochomat&set=a.10226124303757855









×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<ˇ

Mesto, ktoré dalo svetu skupinu Lunetic a najviac hráčov v NHL v prepočte na obyvateľa. Nachádza sa pod Krušnými horami a okrem turistiky (a hokeja) príliš veľa dôvodov na návštevu neponúka. Výrazne ho ovplyvnil chemický a petrochemický priemysel, ktorý sa odzrkadlil na kvalite vzduchu, ale tiež na dvoch obytných projektoch s prívlastkom naj:

Hermann Göring Stadt
Pod týmto názvom malo fungovať samostatné mesto, ktoré začali nacisti stavať v 40. rokoch kúsok za Litvínovom. Zároveň malo ísť o vzorové nacistické mesto, podľa ktorého sa mali stavať aj ostatné. Názov Hermann Göring Stadt sa však nakoniec nikdy nazačal používať. Projekt sa prepojil s Litvínovom a stal sa mestskou štvrťou, ktorá dostala názov Osada (Siedlung).

Prečo si nacisti vybrali pre výstavbu práve Litvínov? Chemické závody v neďalekom Záluží spadali počas vojny pod najväčší ríšsky koncern Reichswerke Hermann Göring. Od roku 1942 sa tu z hnedého uhlia vyrábal syntetický benzín. Výroba sa rozšírila a bolo treba niekde ubytovať zamestnancov koncernu. Nemci zapriahli vojnových zajatcov a začali s výstavbou. Stavali sa hlavne byty trojizbové, ale v niektorých domoch sú dokonca byty 5+1 a 6+1. Každý dom má aj svoj protiletecký kryt. Vo výsledku je Osada najväčšia obytná zóna postavená za 2. svetovej vojny v Nemeckej ríši.

Dnes je Osada najvyhľadávanejšou lokalitou na bývanie v Litvínove. Pred domami vznikajú predzáhradky, vo vnútroblokoch je ticho a čisto. Dobré je tiež spojenie s mestom; konečnú tú má električka, ktorá ide až do Mostu.
Pikoška na záver. Nedávno bol v Osade na predaj byt, ktorý bol údajne postavený pre Hitlera, keby sa náhodou rozhodol navštíviť Litvínov. Byt predával dobre známy Litvínovčan a vášnivý zberateľ klystírov.










Koldům
Len kúsok od Osady a o pár rokov neskôr sa začal v Litvínove stavať nový obytný projekt. Tentokrát bol jeho charakter ľavicový. Kolektívny dům alebo Koldům bol vybudovaný na myšlienke kolektivizmu - Dát lidem dobré bydlení a zbavit ženy domácí práce. Malo byť v ňom sústredené všetko vybavenie, ktoré socialistický človek potreboval k životu.

Obyvateľmi Koldům-u mali byť podobne ako pri Osade zamestnanci chemického závodu v Záluží. Ten sa už v tomto čase volal Stalinovy závody alebo "Staliňák". S výstavbou sa začalo v roku 1948 pričom v dvoch 13-poschodových krídlach boli postavené byty a do strednej 7-poschodovej budovy bola sústredená občianska vybavenosť - jasle, škôlka, práčovňa, chladnička (...).

Byty boli postavené v dispozíciách 3+1, 2+1 a garsónka. Kuchyne v bytoch mali maximálny rozmer 3,94 m2. Nepočítalo sa s tým, že sa v nich bude variť, na to v Koldůme mala slúžiť spoločná jedáleň. Rovnako spoločná bola chladnička s uzamykateľnými schránkami. Byty mali tiež skrinku pre prádelnú službu a skrinku na nákupy. Stačilo napísať zoznam a nákup bol do nej doručený. Suma z nákupu bola strhnutá z platu. Celkovo bolo postavených 352 bytov pre 1400 zamestnancov a Koldům sa stal najväčším kolektívnym domom v Československu.

Idea kolektívneho bývania sa s úspechom nestretla. Koldům je dnes budova s množstvom bytov. Fungujú tu potraviny, krčma a hotel - najlacnejšie ubytovanie v Litvínove. Vstupy k bytom sú zabezpečené zámkom, pobočku tu má aj mestská polícia. Správcom je pán Drexler, ktorý je zároveň disco DJ a ako dieťa organizoval na chodbách v Koldůme beh na 50 metrov.







Okrem toho je Litvinov taký, že panelák hneď za námestím a mierny skanzen socializmu. Zaujímavosťou je ale električková trať, ktorá vedie medzi mestami Litvínov - Most. Jej vznik bol ovplyvnený, ako inak, ťažbou. Momentálne je v rekonštrukcii a električky v Litínove nejazdia. Dá sa ale zviezť z Mostu po zastávku Petrochemie, ktorú doteraz volajú Staliňák, ako som sa od miestnej pani dozvedel. Zastávok s podobným názvom je ale na tejto trase viacero (Důl Julius IV, sídliště ČD, Doly Hlubina) a tomu zodpovedá aj ich okolie. Potrubia, horiace komíny a prekládkové stanice, ktoré vznikli na mieste zaniknutej obce Záluží. Nj, Mostecko.

V Těšíne som bol na otočku pred pár rokmi. Poprechádzal som sa, pofotil si, ale to mesto som celkom nepochopil. Česká časť bola od poľskej odlišná nielen atmosférou, ale aj po vizuálnej stránke. Chcel som si dať ešte jednu návštevu, aby som zistil, či to nebola len náhoda. Filmový festival Kino na hranici bol ideálnym termínom, kedy toto mesto navštíviť. Mal som pocit, že tá atmosféra miest sa ukázala ešte viac.

Mesto rozdelené riekou
Odpoveď, prečo je poľská časť tak odlišná od českej, je v podstate jednoduchá. Těšín bol kedysi jedno mesto, ktoré zmenil v roku 1919 česko-slovensko-poľský konflikt. Po sedemdňovej vojne bol Těšín rozdelený podľa toku rieky Olše na česko-slovenskú a poľskú stranu. S tým, že poľskej strane pripadla historická časť a česko-slovenskej priemyselná so železničnou stanicou. Zdá sa, že ani 100 rokov nestačilo na to, aby sa tieto rozdiely zotreli.


Rieka Olsza/Olša predeľujúca Těšín na dve mestá. Červená budova napravo patrí Těšínskej tiskárni, ktorá možno vytlačila aj knižky do vašej knižnice. Fotené z Góry Zamkovej, odkiaľ je naj výhľad, hlavne na českú stranu.

Český Těšín
V hociktorú hodinu sme prišli na českú stranu, mali sme pocit, že bola prázdna. Sem-tam prešiel ulicou nejaký (dosť často podivný) človek. Z okien bytoviek bolo cítiť cigaretový dym a často počuť výkriky. Na stenách nasprejované nápisy Baník Ostrava. Strašne ma prekvapilo, že v tomto meste by malo žiť 25 000 ľudí. Keď sa v rámci festivalu premietal večer na námestí film, prišlo doslova 10 ľudí. Poľská strana bola naplnená do posledného miesta.

"Priemyselná" česká strana pôsobí skôr temnejšie, ale určite má svoje zaujímavé miesta. Peknou časťou sú napríklad Masarykovy sady, ktoré majú architektúrou blízko k tej historickej poľskej strane. Je tu viacero budov z konca 19. storočia. Nás zaujala hlavne Fuldova vila, v ktorej je dnes škôlka a bývalý Dělnický dům, v ktorom sa schádzali robotnícke organizácie a spolky. V tejto časti sa nachádza aj najstarší dochovaný dom v meste.

Česká strana poteší tiež špacírkami po uličkách v okolí námestia. V jednej z nich sa dá dokonca objaviť zachovalá budova synagógy Schomre-Schabos. Zaujímavé je aj striedanie budov a prvkov, ktoré pochádzajú z rôznych období. Od konca 19. storočia, cez 30. roky až po sorelu. Kúsok od poľskej hranice zaujme tiež kaviareň Avion postavená vo funkcionalistickom slohu.



Výhľad z izby hotela Piast a železničná stanica, ktorá v roku 1920 pripadla česko-slovenskej strane. V pozadí vežička evanjelického kostola.


Najlepšia kaviareň Kamerlik na českej strane. Kúsok od legendárnej Dobrej čajovne, ktorú kedysi vlastnil aj Jarek.


Výhľad z najlepšej českej kaviarne.


Všetky ulice na českej strane sú dvojjazyčné, na poľskej to tak nie je. Rovnako v poľštine sú uvádzané aj nápisy na obchodoch. K Poliakom sa pri sčítaní obyvateľstva prihlásilo vyše 16 % obyvateľov Českého Těšína.


Prvé obchody pri prechode cez hranicu lákajú hlavne na alkohol. Na poľskej strane sú to pánske obleky.


Cieszyn
Poľská časť sa od českej líši tým, že žije. Ľudia sa korzujú po uliciach a sedia na terasách na Rynku. Počas festivalu bolo všade plno a dobrá nálada. V jednej krčme som čakal v rade na WC. Chalan, ktorý stál predomnou ma volal dovnútra so slovami: Ja do pisoaru, ty do kybla. Kurwa, mame to samo.

Ako už bolo spomenuté, poľská strana je tá historická. Najstaršie objekty sú z 11. storočia a dajú sa vidieť na Gore Zamkovej. Napríklad románska rotunda má pre poliakov taký význam, že si ju dali aj na 20 zlotých. Veľmi peknou časťou je ulica Przykopa, ktorou preteká potok a je v nej viacero historických domov. Nazývaná je tiež Těšínske Benátky. Mimo historickej časti sa oplatí pozrieť starý a nový židovský cintorín (mne sa páčil hlavne ten nový).

V podstate sme sa počas festivalu motali hlavne po poľskej strane a tým pádom tam riešili aj všetko gastro. Radi sme sa vrátili do Vinárne u Čecha, kde mali (nielen) dobré pivo. Btw. v Těšíne sídli najdlhšie fungujúci pivovar v Poľsku - Browar Zamkovy Ciezsyn. V dolnej časti ulice Gleboka sa oplatí zastaviť v pekárni, kde robia fakt poctivé šišky.



Najlepšia kaviareň Kornel i Przyjaciele na poľskej strane. Dobré je posedieť si vo vnútri medzi knihami, ale tiež vonku s atmoškou tmavej "sliezskej" uličky.


Výhľad z najlepšej kaviarne na poľskej strane.


Podľa legendy založili Těšín bratia Bolko, Leszko, Cieszko. Miesto, kde sa mali stretnúť, pripomína Studňa Troch bratov.


Na prechádzke po uličkách Cieszyna. Hore kaviareň, dole vináreň.


Złota godzina.

Jedna cestovateľka napísala o Těšíne ako o The most confusing place I´ve ever visited. Mne Těšín pripomenul miestami Görlitz, ktorý je tiež rozdelený hranicou. Zuzka si občas pripadala ako vo filme Wesa Andersona. Spraviť si sem výlet je dobrý nápad. Možno celkom stačí aj na jeden deň. Ak sa práve koná skvelý festival Kino na hranici, dá sa tu dobre zabaviť aj na dlhšie.

Spravila som si fórum o Kultúrnych dejinách súčasného územia Slovenska, ak by niekoho zaujímalo. Zatiaľ sú tam len materiály bežných médií. Toho materiálu celkovo je toľko, že tam zákonite dochádza k diskriminácii prameňov a tém a mohlo by tam byť milión viac obsahu, ale zatiaľ je to takto, poskytujúc len všeobecný prehľad https://kyberia.sk/id/8811177/ Snažím sa to združovať do tém podľa historických žúp a národnostných menšín, asi to je najlogickejšie.

Okrem zaujímavých článkov, prednášok a rozhovorov, sú vítané aj tipy na literatúru.

album zložený výhradne z terénnych nahrávok zvukových atmosfér mesta Čierna nad Tisou. dystopický industriál na konci sveta. klik na obrázok.








mainstreamový útržok zachytávajúci idúci vlak / jediný kúsok albumu, ktorý je aj na videu:



×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<ˇ

Do Polonín sa mi nikdy moc nechcelo, lebo som si myslela, že to je len také monotónne územie, všade samý les a čo teda tam. Ale mala som možnosť sa teraz presvedčiť o opaku a som nadšená. Prešli sme asi že všetky obce od Osadného po Ubľu.

Také to tam je celé zazelenené, mokrade s volavkami pri cestách, vŕby pri potokoch, kúpaliská v potokoch, kvecinky, čo nejaká Karlova Ves je akože strašne progresívna keď sadí a nekosí, tak tu je chránené druhy žijú v predzáhradkách. Celkovo tak menej rôzneho vyčančaného bullshitu tam je všade.









Cerkvi a cintoríny

Zoznam objektov tu https://karpatskecerkvi.org/ Ja som tam nevedela dostať z tých cintorínov. Obce vymierajú o hroby sa nemá kto starať, rozpadávajú sa a zarastatú vegetáciou. Aj tak človeku napadne, že to je celé prirodzenejšie.












Pomery a vysťahovalectvo

Sú obce, ktoré sú turisticky navštevované a žije to tam (Ulič, Osadné, Nová Sedlica, Runina) a naopak, obce kde sú vyľudnené celé ulice, dom za domom (Ruská Volová, Hrabová Roztoka). Zaujímavosťou je, že sa tam vraj človek dostane k nehnuteľnosti ťažko.









Sú obce, ktoré sú malebné a príjemné (Inovce) a kde to je temnota (Parihuzovce)



Inovce som si obľúbila asi najviac. Taká prívetívá, archaická krajina s ďalekými výhľadmi. Pekne tam majú aj tú cerkvu kompozične situovanú do krajiny.



Výhľad z krčmy v Inovciach





Parihuzovce. Kostol pohltený lesom. Na dverách vidno pavučiny, vnútri mĺkve ikony.

...

A potom tam je ešte kadečo. Beňatinské jazero. Zubrie lúčky v okolí Osadného. Pralesy. Poloniny v noci.









Kamaráti z Nadácie Aevis tu pred pár rokmi začali pracovať na veľkom rewildingovom projekte Vlčie hory a v nadväznosti na neho tiež na rozvoji prírodného turizmu.
https://regionpoloniny.sk/
https://www.aevis.org/nase-aktivity/rozvoj-prirodneho-turizmu/exkurzie/

Brat mi vraví, že poď vezmem ťa do takého surreálneho mesta. A naozaj.

Jaroměř - Josefov sa nachádza v srdci starobylého Hradeckého kraja, 20 km severne od mesta Hradec Králové, kúsok od Poľských hraníc. Jeho pozícia v pohraničnej oblasti ho predurčila na to, aby tam Jozef II. v strachu pred Pruskom, v roku 1790 postavil jednu z najväčších bastiónových pevností v Čechách (Josefov). Nikdy ako pevnosť ale využitá nebola, pretože keď na to prišlo, cudzie vojská si len vypočítali kam delá z pevnosti dostrelia a potom ju jednoducho len v bezpečnej vzdialenosti obišli.

V porovnaní s neďalekým spektakulárnym Hradcom, Jaroměř pôsobí ako jeho malý zafúľaný braček. Je to mestečko kontrastov. Na jednej strane tam človek nájde krásne prvorepulikové vily a architekúru, ktorá pripomína hanzové mesta od Gdansku až po Brusel. Industriálne pamiatky, malebné detaily, kamenné schodiská, uličky a iné finesy, pri ktorých človek pookreje, celkovo však mesto pôsobí spustnutým dojmom a sociálna realita tam pripomína balkánske predmestia.

Bohatý spolkový život, početné kultúrne a športové podujatia však dávajú tušiť, že za chatrným zovňajškom existujú miestni, ktorí svoje mesto majú radi a celkový vibe preto nie je úplne nihilistický.











Josefov i napriek tomu, že nikdy nesplnil svoj obranný účel, ostal posádkovým mestom a príslušníci armády tu kontinuálne sídlili až do 90.rokov 20.storočia, čiže približne 200 rokov. Po revolúcii vojaci odišli a mesto sem presídlilo Rómov z celého okolia, čím sa Josefov stal v podstate ghettom a neviem či to je tým covidom, ale atmoška tam je dosť post-apo, kto by si chcel zažiť.







Venujem Blurecovi, v super krajine žije, mohol by viac cestovať.

e: Ešte som zabudla tento archaický krajinný prvok ukázať, čo tam majú v okolí po oboch stranách cesty - hlavové vŕby.

https://www.startlab.sk/projekty/2109-kniha-novohradske-nahrobniky/
Ján Aláč - O náhrobníkoch v Novohrade rozhovor https://docdro.id/k2rANJ2

pri niektorých lokalitách na Ostravsku som si automaticky predstavil niečo ako Handlovú či Nováky, poprípade mi stačila moja živá skúsenosť s Třincom, takže očakávania boli veľké...a realita úplne inde, ako to už býva. pozn, nie všetky fotky sú moje, orlovú som nemohol moc fotiť lebo som šoferoval sakra.

Ostrava nie je mesto, je to skôr konurbácia než aglomerácia. jednotlivé časti mesta sú v podstate samostané mestá s vlastnými centrami a štruktúrou, a pomedzi nich sú brownfieldy, priemyselné podniky, bane, ťažné veže, haldy, koľajiská, je toho veľmi veľa.
Južne od ostravského centra sú Vítkovice , s mestom ich prepája nielen banský areál Hlubina (v skutočnosti sa z veľkej časti jedná o železiarne). Jeho výhodou bola poloha v centre mesta - baníci nemali ďaleko domov a na pivo. Vraj od nich pochádza slovné spojenie "mám na háku" - na hák si zavesili svoje čisté oblečenie a miesto neho vyfasovali banský odev, a potom sfárali hlboko do zeme. Pod Ostravou sa stále nachádzajú slušné ložiská uhlia, a ťažba bola zastavená kvôli tomu, že v tom meste žije veľa ľudí, a okrem vzduchu tu bol problém napríklad s poddolovaním. Značilo to, že veľká časť technickej infraštruktúry typu káble a potrubia bola odstránená z areálu bane (ale aj to, čo tam ostalo, je mohutné), celý areál sa normálne sprístupnil, postupne sa v ňom budujú chodníky a ulice, a cieľom je, aby sa z neho stala normálna súčasť mesta. zatiaľ sa v ňom nachádza pár kaviarní, ateliérov a podobnej kultúrnej infraštruktúry, ale postupne tam toho pribúda čoraz viac.
týpek, čo nám ukazuje zákutia bane, vie všetko, Hlubina je jeho srdcová záležitosť, bojoval aj za záchranu najvyššieho komína v areáli, ktorý bol súčasťou panorámy Ostravy, a nakoniec ho zrúcali. Areál Hlubiny s vysokými pecami, ťažnými vežami a ďalšími konštrukciami ale podľa veľkej časti Ostravákov patrí k neodmysliteľnej časti panorámy mesta, a vraj sa po Hradčanoch jedná o druhú najzmieňovanejšiu turistickú destináciu v Česku (dôvodom môže byť aj festival Colours of Ostrava).
prečo práve Vítkovice? lebo tam máš na jednom mieste všetko potrebné k výrobe železa: uhlie, koksovňu, vysoké pece, vápenku; jediné čo nebolo priamo na fleku, je samotná železná ruda. preto areál vo Vítkoviciach vznikol už veľmi dávno. Vítkovice sú dnes časťou Ostravy. v súčasnej podobe ich postavili Rotschildovci, ktorí vtedy vlastnili zmieňované železiarne. Ich cieľom bolo, aby Vítkovice prerástli Ostravu, a stali sa jedným z najväčších miest v Česku. keďže Rotschildovcom sa nepodarilo ani toto - naopak, v roku 1924 boli Vítkovice pripojené k Ostrave - je ťažké si predstaviť, že niekto verí povestiam o tom, že ide o strojcov svetovlády. každopádne sa im podarilo vybudovať jedno z prvých čisto naprojektovaných miest v Česku - centrum Vítkovíc je úhľadná industriálna štvrť plná tehlových blokov bez omietky, vnútroblokov s charakteristickými tvarmi do U, námestím so zámkom, samozrejme nechýbalo plné občianske vybavenie, čiže šlo o niečo na spôsob baťovských mestečiek, ktoré mali svojim obyvateľom poskytnúť všetko výmenou za to, že im nalinkujú život - pár desaťročí pred Baťom. Dnes patria Vítkovice s počtom obyvateľov necelých 7tisíc k miniatúrnym častiam Ostravy.








Východne a severovýchodne od Ostravy sa nachádza rozsiahle územie zdevastované ťažbou - čiastočne sa tam ťaží dodnes. Bližšie k Ostrave je Orlová , mesto s pochybnou povesťou. Pravidelne sa ocitá v rebríčkoch "top 10 miest v Česku najhorších pre život". Je to najväčšie české mesto bez železnice, a jediné české mesto s populáciou nad 10tisíc bez železnice (v meste žije 30tisíc obyvateľov). Železnica tam kedysi šla, ale bola poddolovaná. Dokonca tam šla aj električka z Ostravy, ktorá bola poddolovaná tiež. Poddolované bolo aj samotné mesto, z ktorého tým pádom ostali iba fragmenty. Je tam niečo ako historické centrum, v skutočnosti ide o križovatku, okolo ktorej je rozsiatych pár budov. Väčšinu mesta tvorí klasická banská divočina - členitý terén plný háld a pionierskych drevín. Väčšina populácie mesta bola presídlená do panelákového sídliska Lutyně. Čiže mesto je vlastne panelákovým sídliskom zo 70tych rokov. Celé mesto tvoria sídliskové ulice, kam nemáš ako zaparkovať. Paneláky v meste sú zateplené do bizarných geometrických tvarov, ktoré občas ťahajú oči, a sú rozšafné aj na pomery balkánskeho malomesta. Okrem panelákov je v meste aj budova gymnázia, ktorá vyhrala architektonickú cenu, a na jej prízemí sa nachádza řeznictví - gymnazisti si môžu kúpiť salámu. Velikánska nemocnica. Hypermarkety po všetkých stranách hlavnej križovatky v meste. Uprostred mesta je novovybudované námestie v štýle 00s eklekticizmu, milión farbičiek, hypermarket albert, kruháč v strede mesta. čomu sa tu venuje 30tisíc obyvateľov mesta, to vôbec netuším - väčšinu času sa pravdepodobne, rovnako ako my, snažia nájsť miesto na zaparkovanie. ako som už napísal, verejná doprava v meste má tiež svoje limity. ak odrátame tento fakt, Orlová vyzerá rovnako dobre či zle, ako akékoľvek iné panelové sídlisko v republike.

v Orlovej existujú aj lokálne memečká, ale už asi neaktualizované: https://www.facebook.com/Orlovalifestyle/






Ešte ďalej za Orlovou je Karviná , českým internautom známa vďaka tamojšej postave legendárneho Jana Hrouzeka. Mesto má pohnutý príbeh: pôvodne sa jednalo o mesto s názvom Karvinná, v susedstve bolo mesto Fryštát s veľkým zámkom, dokopy šlo o významnú križovatku v smere na Poľsko. Celá pôvodná Karvinná - šlo o desiatky ulíc - komplet zmizla kvôli tomu, že bola poddolovaná. Napriek tomu boli plány urobiť z Karvinej jedno z najväčších miest v republike s populáciou nad sto tisíc (dnes tam žije 50tisíc, v 80tych to bolo okolo 80tisíc). Preto vedľa historického Fryštátu postavili Novú Karvinú - klasické tehlové sorela mestečko v štýle Havířova či Novej Dubnice; Fryštát s ňou spojili a prebral úlohu historického centra Karvinej. Časť sorela centra je niečo, čo by rozmaznaní veľkomešťania nazvali "geto" - väčšie percento rómskej populácie, čulý pouličný život, ľudia naozaj žijú v meste a nie iba v bytoch, otvorené večierky a krčmy. Keď si dávame perfektne vychladený radegast na teraske o tretej poobede, terasa už je plná desiatok ľudí - zväčša dôchodkového veku. Centrálne námestie je síce pre istotu až na samom kraji, avšak je veľkolepo zdobené oblúkmi, sochami, a domovými znameniami, ktorých diapazón je široký - od bozkávajúcich sa hrdličiek až po kladivo a kosák. Vo väčšine novej Karvinej je príjemný tieň. To neplatí pre Fryštát, ktorý je zmeskou historických budov a nových nákupákov nalepených na seba spôsobom "decko sa hrá s legom". Väčšinu jeho rozlohy tvorí ozrutný park s danieliou oborou, jazerom na kúpanie, krčmami a veľkým zámkom. Po prejdení cez most nasleduje niekoľko kilometrov banských objektov a mesačnej krajiny. jedna časť z nej je zrekultivovaná s trávnikom a stromčekami - avšak ide o golfové ihrisko. s výhľadom na uhoľnú elektráreň, samozrejme. po prejdení sa golfom, lúkami a mesačnou krajinou nakoniec nájdeme miesto, kde kedysi stála Karviná. teraz sú tam prázdne ulice, ktoré podľa mapy majú meno, avšak nie je na nich jediný dom. na mieste, kde kedysi bolo centrum, je teraz veľký rybník. pri ňom je poddolovaný kostol, ktorý sa zosunul tak, že je z neho teraz najšikmejší kostol v republike. zblízka to nevidno, ale keď sa naň človek pozerá z diaľky, vidí, že je úplne mimo. okolo kostola sú mapy starej Karvinej, ktoré absolútne nesúvisia s rozrytou kopcovitou krajinou plnou lúk, kvetín, stromov a jazier, ktorú vidíme okolo seba. vraj v tejto časti mesta žije okolo 800 ľudí zdroj wikipédia, avšak zrejme sú dosť dobre ukrytí. nejaké časti predmestia zrejme ostali uchránené od poddolovania. pešo prejsť celé toto mesto nám zabralo asi 4 hodiny s prestávkami a 10 kilometrov občas cez drsný terén. som zvedavý, koľko ľudí navštívi Karvinú čisto z dôvodov turistických, ale vyzerá, že sa to oplatí. je to lepšie ako Ostrava, lebo nikde tam nečapujú Ostravar. fakt.







šikmý kostel kedysi:


dnes:





×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<ˇ

za asistencie miestnych sprievodcov som v októbri minulého roka navštívil Senicu, a teraz som z toho postrihal video - väčšina návštevy sa odohrala potme, ale ako z videa uvidíte, až tak to nevadilo:



×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<\ˇ

Na záver roka sme sa rozhodli presunúť do Volovských vrchov. Konkrétne do kúpeľov Štós, ktoré sú teraz neprekvapivo zatvorené (ale o to možno viac romantické). V samotných kúpeloch je asi 15 objektov, vrátane kostola a liečebných a administratívnych budov. Na ich okraji stojí ešte bytovka z roku 1978; postavená pre zamestnancov kúpeľov. V nej sme s výhľadom na Pipitku na pár dní zotrvali.


Kúpele Štós
Kúpele Štós založil roku 1881 Robert Komparday. Bol síce nožiarsky majster, ale vycítil potenciál kúpeľov a vodoliečby: Prírodná poloha baníckeho mesta Štósu a jeho okolia je na uvedené tak výhodná, že dokonale vyhovuje účelu, naše obyvateľstvo je sympatické voči cudzincom, ochotné a prívetivé. Našou najhlavnejšou snahou bude hoci aj za cenu obetí, prilákať tých, ktorí hľadajú zotavenie a zábavu - a tak zabezpečiť budúcnosť liečebných kúpeľov.



Do roku 1914 boli jediným dopravným prostriedkom koče a vozy. V roku 1925 majú kúpele vlasté auto, telegraf a telefón. Od roku 1948 fungovala ľudová škola pre liečené deti a materská škola pre deti zamestnancov. V roku 1963 bola v Kúpeľoch Štós daná do prevádzky prvá klasická fínska sauna na území bývalého Česko-Slovenska (!).



Kúpeľom Štós sa naštastie vyhol osud Sobraniec či Korytnice. Svoje najlepšie časy majú pravdepodobne za sebou, no stále fungujú. Niektoré objekty sú už opustené a chátrajú, ale hlavné liečebné domy stále fičia.





Z kúpeľov Štós vedie značka Cesty Hrdinov SNP. Smerom na západ križuje Štósske sedlo s kaplnkou, o ktorej naša suseda rozprávala ako o najväčšom cestovateľskom zážitku (btw. fakt pekné miesto). Od kaplnky vedie lesom duchovná cesta priamo do centra Smolníka.






Smolník
Google definuje Smolník ako obec, ale pravdupovediac, na jazyk mi to moc nejde. Smolník pôsobí skôr ako mestečko, ktorého obyvatelia sa pred nami schovali. Na konci 18. storočia tu žilo viac ako 10 000 ľudí (pre porovnanie, v Košiciach 6 000). Dnes je to okolo tisícky.





Smolník živilo baníctvo a mincovňa. Bol jedným z najlepšie zarábajúcich banských miest v Uhorsku. Ťažila sa hlavne meď a striebro. Neskôr to bol pyrit, ktorého zásoby sa vyčerpali po prvej svetovej vojne. S ťažbou sa skončilo v roku 1989, čo pripomína aj banský vozík na námestí.



Výraznou budovou je bývalá tabaková fabrika zriadená v roku 1787. Vyrástla v čase, keď sa nedarilo celkom baníctvu a suplovala pracovné miesta. V jej areáli bolo postavené prvé divadelné javisko(!), dokonca s možnosťou otáčania. V továrni sa ako jedinej v Európe ručne spracovávali brazílske viržinky. Napriek tomu svoju výrobu v roku 2009 ukončila a je doteraz prázdna.



Pozornosť púta tiež penzión Mach, v ktorom si dávame kávu. Na stránke píšu, že ubytovaním sa v tomto penzióne dávate tiež prácu ome a opovi. Kúsok vyššie je Marianna café s veľkou tabuľou ZIMMER. V uličke vidíme auto s nemeckou špz... Potomstvo dolnospiššských Nemcov - Mantákov, je tu stále prítomné. Niektorí sa k nemeckej národnosti prihlásia v sčítaní obyvateľstva aj dnes. V roku 1880 to bolo až vyše 85 % obyvateľov Smolníka.






Štós
Ešte viac ľudí sa v roku 1880 prihlásilo k Mantákom v obci Štós (91,82 %). Z nemčiny údajne pochádza aj samotný názov obce - zusammenstoßen. Po Tureckých vojnách boli vraj obyvatelia rozptýlení po lesoch. Keď nebezpečie pominulo, zišli z vrchov, a tak vraj vznikol názov obce.



O Štóse sa píše ako o pravdpodobne najstaršej osídlenej obci v údolí Bodvy. Podobne ako Smolník, aj Štós bol povýšený na banícke kráľovské mesto. Okrem baníctva ho preslávilo tiež nožiarstvo. Na začiatku 19. storočia založili v obci firmu, ktorá bola nakoniec najväčšou nožiarskou továrňou v Uhorsku. Na tradíciu nožov nadviazala firma Sandrik Štós, ktorá svoju činnosť ukončila v roku 2000 a jej slávu pripomína už len názov autobusovej zastávky.



Na spoznávanie východu sa vždy teším. V tejto časti som bol prvýkrát, a ako vždy, bolo super a miestami trochu divoko. Ako to už býva, zostalo tiež kopa restov, ktoré si by si zaslúžili návštevu (Medzev, Gelnica, Slovenský kras...). Vidíme sa teda nabudúce.



A na záver veľké poďakovanie pre najlepšiu parťáčku Zuzku! :)

pamätám si ten pocit, keď som ako decko prvý raz prekročil za Bratislavou hranicu do Rakúska, a namiesto tej šedi v rozklade odrazu všetko čistučké, maľované, historické a gýčikové. toto som učinil po 15+ rokoch znovu, ale mimo sterilnejšej atmosféry mi už rozdiel medzi tým, či od hlavného mesta bočíš na východ alebo západ, neprišiel natoľko markantný - najmä keď prvá vec, ktorú vidíš z autobusu pred vjazdom do samotného historického centra, je ozrutný nákupákový komplex takmer nalepený na historické mestské opevnenie, a keď na náhodnom predmestí vystúpiš z busu, hneď vedľa je odparkovaná dodávka s prievidzskou značkou a ĽSNS nálepkou na zadných dverách.
Hainburg je najvýchodnejšie mesto Rakúska so 6tisíc obyvateľmi. veľké množstvo nákupákov, väčšinou v blízkosti mestského opevnenia. Opevnenie je zachovalé a celkom veľké. Cez mestskú bránu normálne funguje cestná premávka, ale keďže brána je úzka a iba jednosmerná, tak vozidlá do mesta púšťa semafor.
Úhľadné uličky, maľovky na stenách, občas nejaký funkcionalizmus, všetko do kopca. na kopci moderný evanjelický kostol s výkladnou skriňou v ktorej je uložené drevo štylizované do ementálu. Nad mestom je z jednej strany hrad, z druhej strany kopec s výhľadom. Až tam si uvedomím, že to mesto má Dunaj v názve, iba rieka tečie trošku mimo neho. Po kopci pobehuje osoba, hľadá svojho psa a zúfalo naň kričí v maďarčine.
asi je to tam nudné na život, ale na návštevu fajn, tipujem...













×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<ˇ

desaťminútová videonávšteva po Medzilaborciach - niet čo dodať



×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<\ˇ

Partizánske nezaložil Tomáš Baťa. Jeho nevlastný brat, Jan Antonín Baťa založil fabriku a osadu Baťovany v katastri obce Šimonovany. Mesto Partizánske vzniklo zlúčením viacerých obcí do jednej a premenovaním, mestská zástavba v centre tam pomaly rástla už počas druhej svetovej vojny - z vtedy napríklda pochádza jedna z dominánt námestia, "spoločenský dom", ktorý koncom 80tych rokov dorazili mierne hrôzostrašnou prestavbou. Toľko z histórie.
Prehliadku Partizánskeho sme začali v parku medzi centrom a železnicou. V parku sa nachádzajú význačné monumenty - z umelej hmoty vyrobené makety Štefánikovej mohyly a Bratislavského hradu.
Partizánske je jedno z úplného mála slovenských miest disponujúcich tým, čo je v Česku štandard - železničná stanica priamo v centre mesta. Po jednej strane železnice je priemyselná zóna prekladaná nákupákmi, po druhej centrum. Centrum tvorí námestie, ktoré s hlavnou cestou zviera zhruba 45° uhol, zvyšok uličnej siete v okolí ho nasleduje. Dynamický koncept. Na úvod námestia je veľká topánka vysadená z kvetov, a pamätník tvorený desiatkami hlinených topánok vymodelovaných žiakmi základnej školy. Na hlavnom námestí sú aj dve ozrutné školské budovy - v centre okresného mesta nie úplne obvyklé.
Všetko sa volá podľa Jana Antonína Baťu - ulice, škola, pomníky, park, po celom centre sú na tabuľkách roztrúsené výroky asi Tomáša Baťu. Mestský minipivovar sa volá Baťak. Z nie-baťovských artefaktov vo verejnom priestore spomeňme kamenného bociana, ktorý bol darovaný partnerským mestom Svit, ďalším slovenským baťovským mestom. BFF.
Námestie je široké a vskutku dlhé - v podstate ide krížom cez celú šírku ne-priemyselného mesta - a na jeho konci je kostol, ktorý bol postavený za slovenského štátu a vysvätený za najtuhšieho stalinizmu. Aby na ten kostol nebolo vidno, v prvej polovici 60tych pred neho postavili ozrutný doskový panelák, ktorý sa stal dominantou námestia miesto kostola. Nedávno ho zbúrali, takže istú časť hlavného námestia teraz zaberá "ground zero" rumovisko. Cez stromy uprostred námestia ale kostol nevidno dodnes.
Hneď vedľa sú rady uličiek s baťovskými domčekmi. Väčšina z nich je zateplená, takže ulica Červená odkazujúca na farebnosť domov už má trochu neaktuálne meno. Ďalšia z uličiek sa volá Rooseweltova, s dvojitým vé, tak je uvedená na orientačných tabuliach, uličných tabuľkách aj autobusových poriadkoch. Iba google mapy uvádzajú meno ulice Rooseveltova.
Priľahlé štvrte z tehlových bytoviek majú obrovské voľné plochy a pôsobia prispatým dojmom, nie je tam veľa krčiem, ani reštaurácii. Každá jedna má fasádu zdobenú charakteristickým náhodným vyškrabaním. Na kraji mesta je aj nejaká tá paneláková výstavba. Tam sme sa už nedostali.



















Havířov som si predstavoval ako kópiu ostravskej Poruby, lebo všade sa uvádzajú ich spoločné znaky - naprojektované mestá pre baníkov, 50te roky, veľkolepý vstup do mesta, veľkolepá hlavná trieda krížom cez mesto, veľkorysé vnútrobloky, satelitné mesto Ostravy. V Porube som bol prvý raz pred asi štyrmi rokmi, v Havířove až teraz. Havířov je ako Poruba, ale úplne iný - z môjho pohľadu mierne sympatickejší.
Poruba je charakterizovaná monumentálnymi budovami zdobenými kvázi-antickými stĺpmi, oblúkmi a vežičkami - brutálne monumentálny stalinizmus, z ktorého máš akože padnúť na riť. Havířov sa naopak vraj inšpiroval českou renesanciou. Tehlové bytovky, ktorými je tvorený, sú rovnaké ako cez kopirák, ale zato sú bohato zdobené, predovšetkým reliéfmi a ornamentami. Stĺpy žiadne, oblúky iba skromne.
Havířov, aj keď sa to nezdá, vznikal pomerne živelne a postupne, na katastri štyroch obcí - čo bolo dosť debilné z hľadiska administratívy, preto bola vytvorená nová administratívna jednotka. Jej názov Havířov bol vybratý v ľudovej ankete, do ktorej prišli aj návrhy ako Čestprácov, Socialín, Vzorvšem či Čurdov. Napriek tomu, že mesto nebolo plánované ako celok, jeho rozvrhnutie je čisté a jasné, pritom nie jednotvárne - napoly je rozdelené širokou hlavnou triedou o šírke bulváru, pripomínajúcou berlínsku Karl-Marx-Allee, a lemovanou obchodíkmi, krčmami a prevádzkami, po jej bokoch sú bočné uličky s vnútroblokmi, ktoré majú špecifický asymetrický tvar, ktorý je natoľko charakteristický, až sa dostal aj do loga mesta - vďaka tomu sú vnútrobloky tiché a pokojné, pritom ale všetky majú veľmi blízko od dopravných tepien. Nanovo vymaľované sú iba bloky na hlavnej triede a v jej tesnom okolí, zvyšok ostal v pôvodnom stave, takže keď zlezieš z hlavnej ulice dovnútra, ocitneš sa v inom meste. Vnútrobloky sú neskutočne bohato zalesnené - trošku to pripomína Čiernu nad Tisou - na rozdiel od nej, tu rastú stromy aj priamo z balkónov (nechátrajúcich, obývaných, a civilizovane využívaných). Kopa zelene a kvetín na všetkých balkónoch a terasách. Život v džungli.
Po jednej strane mesta je najlepší mestský park - strmý zalesnený zráz, meandre rieky, lužné lesy a lúky priamo pod mestom. Priľahlá nábrežná ulica je až pár desiatok metrov od nich, a vôbec nepôsobí dojmom nábrežia - rieka je sto metrov odtiaľ - avšak jedná sa o živú časť mesta s promenádou, školou, pivovarom (volá sa PHM a zvonku pripomína skôr autoservis, ináč fajn pivo) a obchodmi.
Legendárne nádražie, za ktorého záchranu som podpisoval petíciu už hádam pred piatimi rokmi, ale pozreť som si ho išiel až teraz, je práve v rekonštrukcii a celé jeho okolie je brutálne rozkopané, takže som ho nakoniec nevidel - napriek tomu, že sme do mesta prišli vlakom. Vedľa nádražia máš jeden jediný osamelý vysokánsky obytný panelákový vežiak. Okolo nie je nič viac, iba kruháče a husté lesy. Nádražná štvrť v Havířove je najťažší minimalizmus.
Havířov má vraj hnusnú povesť všade na okolí, a po jeho návšteve nám nebolo vôbec jasné, prečo - pôsobilo to ako čisté, bezpečné a veľmi dobre navrhnuté a obývateľné mesto s dobrou verejnou dopravou. Po návrate sme sa s tým zdôverili ostravskému týpkovi, ktorý do Havířova chodí po drogy, lebo tam sú vraj najlepšie. Od neho sme sa dozvedeli, že my sme navštívili iba historickú časť mesta z 50tych rokov, avšak tých dnešných 70tisíc obyvateľov mesta (najväčšie CZ nie-okresné mesto, a podľa údajov z r. 1972 ôsme najväčšie mesto celého Československa - v tom čase s 85k obyvateľmi väčšie, než Žilina či Banská Bystrica) býva okrem toho aj v troch satelitných sídliskách, pomerne vzdialených a oddelených od centra, a tú pravú stoku zažiješ až v nich. Tak hádam niekedy nabudúce.














×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<ˇ