Po niekoľkých rokoch snívania o Rimavskej Sobote sme sa konečne na päť dní dostali do okolia tohto bájneho mesta. Tu je report sľúbený Palovi, ktorý dal prednosť budovaniu právnickej kariéry. (fotky sú od kamaráta)

Prvý problém je nájsť na internete nejakú chatu v okolí Rimavskej Soboty. Na mape s chatami to vyzerá, že na Rimavskú Sobotu spadla atómová bomba. Nakoniec vyberáme jednu o 40 km ďalej, v chatovej osade kus od Kokavy nad Rimavicou.


Hneď po príchode sa púšťame peši cez lazy do Utekáča. Idylická krajinka, lúky, brezové hájiky, samoty, ovce, kravy, žiadny človek. Kravy sa potom vyskytujú na rôznych miestach, samostatne, v dvojici, skupinka troch-štyroch alebo celé stádo, s rôznym množstvom múch, uviazané alebo voľne sa prechádzajúce celých päť dní.

Utekáč je dedina s panelákmi uprostred lesov. Paneláky tu postavili pre zamestnancov sklární, ktoré skončili v 1998. Začíname v šenku na železničnej stanici. Preniknem cez hustý cigaretový opar a objednám si žltú malinovku s borovičkou spolu za 0,90. Vlak z Poltára zatiaľ jazdí a tak stanica so šenkom funguje ako centrum obce. Sklárne sú zavreté 16 rokov, ale stupeň rozkladu je už značný. Sú voľne prístupné a vnútri sa stále dá nájsť dosť zaujímavých artefaktov. Rôzne sklené banky a trubičky, hrudky skla, kopy piesku, pec, návod na televízor z 50. rokov, rozhodnutie o odňatí invalidného dôchodku, tabuľa „obsah tašiek ukázať bez vyzvania“. Pre domácich je to asi dosť depresívne, ale pre náhodného návštevníka má Utekáč príťažlivú postapokalypticko-horskú atmosféru.


Krava. Táto konkrétne z Poltára


Lazy nad Utekáčom


Epicentrum Utekáča


Sklárne v Utekáči


Sklárne v Utekáči


Na druhý deň ideme do jaskyne a opusteného tunela. Po ceste sa zastavíme v Ratkovej. Do roku 1919 sídlo okresu, dnes dedina s 500 obyvateľmi. Nie je to klasická dedina. Centrum tvorí historické obdĺžnikové námestie s mačacími hlavami. Domy sú obrátené štítom do námestia, väčšina v jednotnom štýle s predným vchodom do pivnice. Kostol, zvonica, nejaké väčšie historické budovy. Pripomína to dedinskú verziu Bardejova. Na ulici postávajú miestni Cigáni, zrejme väčšina obyvateľstva. Na niekoho to môže pôsobiť dosť vybývane, ja by som skôr povedal, že to má historickú patinu. Páči sa mi to viac ako nejaká pastelová rekonštrukcia. Ale kto to chce vidieť, musí si pohnúť, kým sa to celé nerozpadne.

Ochtinská aragonitová jaskyňa je výnimočná tým, že namiesto klasických kvapľov sú tu biele trsy z aragonitu a objavená nebola jaskyniarmi cez dieru v zemi, ale náhodne pri razení banskej štôlne.

Hlavný cieľ ale nie je jaskyňa, ale nikdy nevyužívaný, 2,4 km dlhý Slavošovský tunel. Dá sa ísť zo Slavošoviec alebo Magnezitoviec, ale na magnezitovskej strane má vraj byť dosť neprívetivá osada, a tak ideme cez slavošovskú stranu. Tunel vznikol cez Druhú svetovú vojnu. Po Viedenskej arbitráži, keď južné územia pripadli Maďarsku, železnice v gemerských dolinách zostali odrezané od zvyšku slovenskej železničnej siete. Preto sa začali medzi dolinami stavať „gemerské spojky“, teda severné prepojenie Slavošovce-Revúca-Tisovec, a v Tisovci by sa napojili na trať do Brezna. Viaceré stavby sa postavili, ale celá trať sa do konca vojny nedokončila. Po vojne sa južné územia vrátili Slovensku a dostavanie trate stratilo význam. Jednou zo stavieb je tunel medzi Slavošovcami a Magnezitovcami. Pred pár rokmi ho vyčistili, osadili nejaké informačné tabule, postavili drevené schody ku vchodu, a prechod teda nie je až taký underground, treba akurát baterku. Ale aj tak je to stále zaujímavé, ísť 40 minút opusteným tunelom, v zemi, nikde nič, len tma a pravidelne výklenky na úkryt pred vlakom. Za tunelom, na magnezitovskej strane, je cca po 20 minutách ďalší malý tunel a hneď za ním veľký železničný viadukt, tiež nikdy nepoužitý. Z viaduktu je výhľad na magnezitové závody s veľkou haldou, stále funkčné. Naspäť sa dá ísť cez kopec, my sme šli opäť tunelom. Za celú dobu sme stretli len dvoch hubárov.

Po ceste naspäť ešte Jelšava a Revúca. Jelšava sa nedávno objavila v novinách, keď sem Kotleba zvolal zasadnutie banskobystrickej župy, a zistilo sa, že v jedinej reštaurácii v meste sa treba objednať deň dopredu. Takže čakám dosť dieru, ale som milo prekvapený. Diera to síce je, ale historická diera. Námestie, kaštiele, ďalšie historické budovy, a to všetko s peknou patinou. Dominuje veľký dvojvežový klasicistický kostol, pôsobí kozmopolitne, ako niekde z Talianska. Zase ako v Ratkovej alebo Utekáči, človek by si tu asi nechcel hľadať robotu, ale pre návštevníka to má charizmu.

Revúca vyzerá pre domácich perspektívnejšie, ale mňa moc nezaujala. Celkom príjemná, medzi lesmi, ale nič čo by sa vrylo do pamäti. (Teda až na krabičku od cigár Detvan nájdenú na chodníku.)


Ratková


Ratková. Typický dom na námestí


Vysoká pec v Sirku


Vchod do tunela


Slavošovský tunel


Nikdy nepoužitý viadukt v Magnezitovciach


Mestský hostinec v Revúcej


Tretí deň ideme na „hrebeňovku“ Cerovej vrchoviny. Nie je to žiadne mohutné pohorie, najvyšší bod cesty je 578 m n. m., ale tak skoro sa sem už nedostaneme, takže treba pozrieť. Má to taký južný lesno-lúčny ráz. Ideme z Hajnáčky do Šomošky a späť. Okrem štartu a cieľa, teda asi 7 hodín šlapania, nikoho nestretávame, len raz počuť neďaleko drevorubačov. Začíname v Hajnáčke, čo je dedina, ktorá má v strede sopku. Teda tá sopka tu bola prvá. Dnes to je kužeľový kopec a na vrchole skala, vypreparovaný prívod lávy. Hore mal byť hrad, ale boli tam len schody v skale, a meter dlhý múrik, ktorý opravovalo asi desať ľudí na aktivačných prácach. Z Hajnáčky na Pohanský hrad, čo nie je hrad, ale „náhorná plošina“ s lúkou, polopralesom a sopečnými skalami. Potom zo dve hodiny na Šomošku. Tu je kamenné more, kamenný vodopád a hrad. Všetko je to na sopečnom kopci, ktorý keď chladol, tak láva popraskala tak, že to vytvorilo šesťuholníkovú mriežku. Najlepšie to je vidieť na skalnom vodopáde, ktorý je tvorený šesťuholníkovými stĺpmi. „Vodopád“ bol odkrytý pri stavbe hradu, ktorý je postavený z týchto šesťuholníkových stĺpov. Hrad je menší, s charakteristickou vežou so šikmou strechou. Pri rekonštrukcii to trochu prehnali s betónom, ale inak celkom útulný. Dedina pár metrov pod hradom je už v Maďarsku.


Sopka uprosted Hajnáčky


Kamenný vodopád Šomoška


Hrad Šomoška


Pohanský hrad. Niečo ako sopečná náhorná plošina


Štvrtý deň mestá. Prvým je Hnúšťa. Tu zdanlivo nie je vôbec nič. Zaujmú len mediálne známe lavičky na námestí. Cena za jednu lavičku 8000 eur. Nakoniec však jednu pamätihodnosť predsa len nájdeme, a rozhodne stojí za návštevu tohto mesta. Na jednej z budov na námestí je krásnym socialistickým fontom napísané „VÝČAP“. A vnútri toto zariadenie skutočne funguje. Krásne, neporušené, ako zo 70. rokov. Do Unesco malo ísť toto, nie nejaký trápny Vlkolínec s chalupármi.

Hlavným cieľom celých piatich dní je mýtická Rimavská Sobota. Synonymum slovenskej exotiky. S naplnením platonickej túžby sa však dostavuje rozčarovanie. Očakávaná romantika neprichádza. Je tu kanalizácia aj asfaltové cesty, deti chodia obuté. Vynovené námestie s historickými budovami, zvyšok slovenský priemer.

Fiľakovu dominuje veľký hrad na sopečnej skale uprostred mesta. Oporný bod proti Turkom, potom dlhé roky sídlo Turkov, potom zase naopak... a nakoniec vyhodený do vzduchu. Dnes zrekonštruovaná zrúcanina, jemne anglický nádych. Dojem kazí nejaký medzinárodný tábor. Mládež sa usídlila na prehliadkovej trase a predvádza performance o dvoch cestovateľoch po Európe. Dosť trapas.

Lučenec ma sklamal. Predstavoval som si niečo viac, metropolu stredojuhu, ale je to trochu nuda. Vyniká len veľkou opustenou synagógou na panelákovom sídlisku, nezvyklou podnikateľskou gotikou v podobe troch vežiakov, a zvýšenou koncentráciou drobnej nevkusnej architektúry. Ale nestačí to ani na atmosféru bizarnosti. Niečo tomu mestu chýba.

Okolo tureckého kamenného mosta cez Ipeľ prichádzame do Poltára. Toto sa mohlo stať okresným mestom naozaj len z titulu Gašparovičovho rodiska. Niečo ako pešiu zónu som ani neočakával, ale prekvapuje ma, že nevidím ani žiadne administratívne budovy, nič. Je tu akurát nejaké pseudonámestie s kinom. Máme však šťastie, pretože akurát v čase našej návštevy, v sobotu podvečer, je na námestí koncert miestnej úpadkovej kapely a domácim sa to zdá sa páči. Takže námestie je plné a je tu taká príjemne uvoľnená južanská atmosféra. Dávame si zmrzlinu. Bieli a Cigáni sú asi 1:1 a prekvapivo pomiešaní, takže Poltár, aspoň počas miestnych zábav, vyzerá celkom inkludovane.


Hnúšťa. Výčap na námestí


Rimavská Sobota


Rimavská Sobota. Mekáč


Hrad vo Fiľakove


Lučenec. Synagóga na sídlisku


Lučenec. Podnikateľská gotika. Manažérske byty na predaj


Lučenec. Jedno z podivných zákutí


Turecký most pri Poltári. Muškáty asi z novšieho obdobia


Poltár. Zábava na námestí


Posledný deň opúšťame definitívne chatu a pred odchodom na západ ešte túra na Klenovský Vepor. Kopec má 1338m, hore je prales, skaly, lúky, nejaké výhľady. Je to uprostred ničoho. Do doliny pod Vepor chodí cez víkend ráno a poobede dokonca autobus, asi sa snažia podporiť turistiku v oblasti, ale moc sa nedarí, za päť hodín stretávame asi päť ľudí. Nakoniec do Kokavy na obed a cez najvyššie položenú obec na Slovensku, Lom nad Rimavicou, domov.


Pod Klenovským Veprom