Tak dobre, mal som celkom výdatnú sprievodcovanú prehliadku mesta Topoľčany.

Anatómia mesta je obvyklý slovenský štandard - tak ako väčšina slovenských miest, aj značná časť tohto bola postavená v časoch socializmu. V tomto prípade celé historické centrum mesta tvorí jedno neveľké námestie s meštiackymi budovami a socialistickými krabicami nákupných centier. Keď sa človek poberie z námestia na hociktorú stranu, takmer okamžite sa ocitne v džungli panelákov obklopujúcich námestie z takmer všetkých strán. Výbava námestia je osobitá: rovno pri východe z neveľkého kostola uprostred námestia, človeku spočinú oči na ozrutných reklamných plagátoch so ženským poprsím, maskujúcich ošarpanú fasádu socialistického nákupného centra. Pred nákupným centrom sú hneď dve pumpy verejného vodovodu (dokonca funkčné) - rumpály majú ale tak vysoko, že človek nie je schopný súčasne pumpovať vodu a piť ju, preto potrebuje na túto činnosť parťáka. Pozornosť návštevníkov mesta ale budí asi najmä neveľká a zrejme pomerne nová medená socha žochára, z ktorej oleštených kolien je zrejmé že sa na nej všetci fotia: novodobá dominanta mesta.

Sídlisková architektúra mesta je slovenský štandard. Tehlových bytoviek je tu pomenej, väčšinou ide o panelákové sídliská, čo nasvedčuje tomu, že mesto svoj najbúrlivejší rozvoj zažilo v časoch normalizácie. Každý blok je na boku označený štvorcifernou číslovkou napísanou neodolateľným prefabrikovaným normalizačným fontom. Ešte aj v prípade zateplených bytoviek tam tieto číslovky navlas rovnakým fontom poctivo namaľovali na zateplenú fasádu odznovu. Ani nie tridsaťtisícové mesto sa rozrastá dodnes: na okraji sa nachádzajú vedľa seba tesco a lidl, o pár sto metrov ďalej kaufland, a hneď poblíž chcú pre istotu postaviť aj štvré nákupné centrum, lebo tri sú málo. Topoľčany taktiež disponujú aj 3D kinom, a údajne v nich plánujú vybudovať multiplex.

Za sídliskom tečie rieka Nitra, pri ktorej vybudovali chodník pre kolieskových korčuliarov, akurát ho postavili zo zámkovej dlažby, vďaka čomu to pri korčuľovaní neodolateľne natriasa, a teda sa na korčuľovanie vlastne ani nepoužíva. Pri rieke Nitre sa taktiež nachádza aj rekreačná zóna s nepríliš vysokou rozhľadňou. Ak si na ňu vyleziete, z jednej strany uvidíte zopár panelákov sídliska Juh a z druhej strany zase hustý stromový porast pri rieke. Predpokladám, že skôr než kvôli tomuto atraktívnemu výhľadu je rozhľadňa navštevovaná za účelom mladistvej konzumácie alkoholu, len pozor aby ste sa nezdrbali dole schodmi. Povedľa je novovybudovaný amfiteáter občas využívaný na divadelné predstavenia, jeho slabinou je absencia zákulisia; miestne divadelné súbory nemôžu mať pred vami žiadne tajnosti.

Topoľčany očami miestnych.
"Tu som chodila na základku. Kto nešiel v utorok o pol siedmej ráno na omšu, ten bol divný. Normálne si vošiel do triedy na vyučovanie, a učiteľka sa ťa spýtala, prečo si nebol na omši. Ony ak by mohli, podávali by ti za to dvojky zo správania" (nie, nebola to cirkevná základka)
Okná školy oproti bytovke. "Tu sa cvičí zumba, furt do tej istej pesničky" (názov som zabudol) "Keď majú cez leto otvorené okná, počuť to tak nahlas, že my síce máme obývačku na opačnej strane bloku, ale aj tak kvôli tomu nepočuť televízor"
"Tu bol židovský cintorín. Oni ho premiestnili, normálne vykopali rakvy a náhrobky a presťahovali ho, a namiesto neho postavili túto socialistickú kocku"

Blízke mesto Partizánske tu nenazve nikto ináč, ako Baťovka (za prvej republiky sa volali Baťovany).

Nočný život v Topoľčanoch je vskutku pokľudný, a miestna mládež ho z toho dôvodu nezriedka chodí absolvovať do okolitého vidieka. Ja som ho zažil aspoň fragmentárne stručnou návštevou podniku "Bar Bar", čo bola jedna z najbizarnejších krčiem aké som videl. Toľko excentrických ľudí na meter štvorcový človek len tak nenájde - čo možno viac hovorí o dostupnosti azylu pre takýchto ľudí v malomeste, než o ich koncentrácií v Topoľčanoch. Celý podnik bol v stave osobito zorganizovaného pripitého chaosu; barmanka osobne poznala každého jedného človeka v podniku a koho nie, s tým sa zoznámila (aj so mnou). Nie malá časť osadenstva spala - jeden postojačky opretý hlavou o vysokú sedačku, ďalší pohodlne ležal vyvalený na gauči pri stole. Sadli sme si vedľa neho, objednali sme si pivo a snažili sme sa ho vzkriesiť. Po chvíli sa prebral a začal mi do diktafónu rozprávať príbehy miestnej postavičky menom Jožo Lepkavý. Jožo bol zjavne skutočný človek (jeho existenciu potvrdilo viac nezávislých zdrojov), ale príbehy boli na pomedzí miestneho urbánneho folklóru. Kým príbeh o zjedení živej jašterice na dva hlty ("najprv odhryzol nohy aby ho neškrabali a potom zhltol zvyšok") mohol byť pravdivý, rozprávanie o tom, ako šiel Jožo na suchohríby malo svoje medzery. Podľa tohto rozprávania mal Jožo ísť na suchohríby poza Topoľčany a stretnúť tam okuliarnika indického. "Jednu mu pridrbal, okuliare leteli na jednu stranu, had na druhú" Vyústenie príbehu: druhý deň bolo v televíznych novinách, že Joža objavili na planéte Mars a vedľa neho bol košík suchohríbov, hoci Jožo bol vtedy doma v rozdrbanom stave. Príbeh mi bol v rovnakej forme vyrozprávaný trikrát, z čoho bolo zrejmé že nebol vymyslený z fleku, ale skôr že tie hríby na ktoré Jožo bol, asi neboli suchohríby.

Topoľčany prejdete pešo za polhodinu, ale jazdí v nich hromadná doprava.

Na záver aspoň jedna fotka; výhľad z mestskej rozhľadne.

)

×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<ˇ