Zakarpatská Ukrajina, predtým aj Podkarpatská Rus je ten bizarný kus ďalekého východu, o ktorom sa v týchto končinách asi najčastejšie píše v súvislosti s nostalgiou za masarykovskou republikou. Dobrou správou pre nostalgické bytosti je, že v týchto končinách poväčšine zastal čas všade v inej dobe, takže človek si tu môže vychutnať aj sovietsky rurálny brutalizmus, hornouhorské historické mestá, či najzapadnutejší vidiek v ktorom historická doba príliš nehrá rolu.

ulička v Užhorode smerom na Perečín; dostal som tam defekt na bicykli



hotel Zakarpatija, Užhorod


Užhorod je jedno z najkrajších miest na širokom okolí. Toto stotisícové sídlo, jedno z najstarších uhorských historických miest, presne uprostred pretína rieka Uh a nábrežie má vskutku prímorskú atmosféru, ktorú sa v Bratislave zatiaľ bezúspešne snažia emulovať rozličnými riverparkami. Už hneď pri vstupe do mesta človeka ovalí veľmi rušná pouličná atmosféra divokého východu - architektúra je síce hornouhorsko-sovietska, ale atmosféra na uliciach má nezriedka bližšie k sovietskemu Strednému východu (či minimálne k tomu Balkánu). Centrum je hlavne v kontraste k priľahlým slovenským zemplínskym mestám vskutku zachovalé (ako vraj povedal jeden architekt: najlepšou pamiatkovou ochranou je chudoba) včítane veľkého hradu. Hneď vedľa sa nachádzajú nejaké tie baťovské bytovky a nákupné domy. To nie je jediná reminiscencia na Československo - hneď pri stanici sa nachádzajú paneláky slovenského typu P1.15 presne podľa vzoru košických Ťahanoviec - čiže roky 80te. Mnoho hlavných ciest tu je ešte vydláždených mačacími hlavami, čo krásne natriasa pri jazde - asi aj preto je pri vjazde do mesta zákaz vjazdu konským povozom.


vjazd do Užhorodu smerom od Slemeniec: dlaždená hlavná cesta a zákaz vjazdu povozom


"cerkovna lavka", svätostánok neznámeho účelu, za ním kus košických Ťahanoviec, Užhorod


tabuľa s pracovnými ponukami



súčasná architektúra na zakarpatskom pohraničí / toto je reštaurácia "Biľjard", ale podobne vyzerajú aj vily pohraničníkov



Malé Slemence je dedina, ktorá pôvodne patrila Slovensku, avšak keď Stalin po druhej svetovej vojne rysoval pravítkom hranicu ČSSR-ZSSR, akousi náhodou sa trafil doprostred. Časť Malých Slemeniec spolu s Veľkými Slemencami (dokopy zrastené obce) takto ostali na Slovensku a dedina ostala rozdelená niekoľkovrstvovým ostnatým plotom a zaoraným pásom hranicou, ktorá bola len o čosi priepustnejšia než železná opona. Potom čo tam pred desiatimi rokmi postavili hraničný priechod, Malé Slemence sa zmenili na nepoznanie. Z rozpadávajúcej sa dedinky v hraničnom pásme kde platila stavebná uzávera sa za desať rokov stalo rušné blšákové mestečko, kde sú na sebe narvané narýchlo postavené plechovodrevené stánky a búdky, človek tam môže nakúpiť úplne všetko. Aj keď sme na Ukrajine, všetky nápisy sú v slovenčine (môžete si kúpiť napr. "botašky"), niektoré aj v maďarčine (botašky po maďarsky: "cipô"), a všade sa platí eurami, nie hrivnami. Plus taký ústretový prístup k zákazníkovi, aký v Slemenciach nájdete v hocijakom zapadnutom obchodíku, na Slovensku nenájdete nikde ani keby ste chceli. Iba to jedlo tam varia celkom umelohmotné, ale budiž. Kontrast medzi vyprázdnenými Veľkými Slemencami na Slovensku a rušnými Malými Slemencami na Ukrajine nemôže byť väčší.





Podobný kontrast predstavuje železničný uzol Čop , ktorý je na Ukrajine oproti Čiernej nad Tisou - medzi týmito dvoma mestami je železničný hraničný priechod. Zo zapadnutého slovenského mestečka sa človek skrz zaburinené hraničné pásmo premiestni do honosne pôsobiaceho secesného maďarskoukrajinského mestečka s úhľadným námestíčkom a mramorovou železničnou stanicou s krištáľovými lustrami. Akurát pohraničná stanica s hraničnou kontrolou bola postavená za socializmu a pomaly sa začína rozpadávať.

mestečko Perečín za Užhorodom / nápis na dome: "predám byt"



Kto chce ísť ďalej od hranice, má zopár možností: počet železničných tratí v celej oblasti nie je príliš veľký; mikrobusy, tu nazývané maršrutky, sú malé, tesné, majú pomerne riedke odchody a narvané sú skoro ako vlaky v Indií. Navyše, kým v rovinatej časti je tá cestná sieť asi obstojnejšia a modernejšia ako na väčšine Slovenska, stačí zablúdiť medzi hory, a človek sa odrazu motá po úzkych prašných cestách, na ktorých to krásne natriasa. Bicyklom to je síce OK, ale prevýšenia sú tam celkom katastrofálne / pre turistu krása, ale na každodennú prepravu asi nič moc.

drevenica v dedine Lužanské, polonina Boržava



cesta maršrutkou medzi Lužanským a Mižhirijou



Volovec je horské mestečko, jeden z východzích bodov na poloninu Boržava, jednu z najkrajších zakarpatských polonín. Mesto má okolo päť tisíc obyvateľov, v centre sa nachádza zopár panelákov a socialistické zatrávnené nenámestíčko s reštauráciou z ktorej môže človek sledovať sliepky pobehujúce po trávnikoch. Ďalej sa nachádzajú prašné cesty lemované rodinnými domami a drevenicami, niektoré sa rozpadávajú na kusy, ďalšie sú pozoruhodne zachovalé. Na opačnom konci Boržavy (50 km, t.j. 2 hodiny maršrutkou) sa nachádza mestečko Mižhirija (za prvej republiky mätúco nazývaná Volové) - v podstate veľká dedina mestského typu rozlezená okolo prašného námestíčka s obchodmi a rušnými trhmi, podobná Volovcu, ale dvakrát väčšia.

mozaika v centre Volovca



na kraji Volovca: drevenice, stodoly a vraky automobilov



Ostáva ešte Mukačevo , ale tam som sa ocitol iba raz ako šesnásťročný v rámci výletu s katolíckym gymnáziom. Prespával som v kláštore a následne sa zúčastnil svätej omše - v závislosti od dňa v týždni, omše sa konajú striedavo v slovenčine, maďarčine a ukrajinčine (či rusínčine?). Ďalej od centra sa nachádza gigantický socialistický hypermarket, čiže tržnica "RINOK", za ňou tety predávajúce stovky živých žltých kureniec. Dnes už ale v rovinatých častiach postupne na krajoch mesta pribúdajú nové hypermarkety, podniky, sídliská a všetko sa pomaličky mení; akurát medzi tie tisícmetrové karpatské hory to ešte akosi nechce doraziť. Mrknite si to tam, kým je ešte čas.

ps.: keby ste niekto tam mali cez leto cestu, rád sa pridám.

×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<ˇ