I. Kultúra života

Život je prokrastinácia smrti. Podobne ako oddiaľujeme záťaž povinnosti, tlačíme mimo pozornosť myšlienku na zánik. Prokrastinácia má konotácie neužitočnosti, dočasného zabudnutia, uvoľnenia. Zatiaľ čo pri bežnej povinnosti prokrastináciu cielene vyhľadávame- máme pred sebou jasnú úlohu, ktorá vytvára dočasný zmysel - pri fakte smrti a predchádzajúceho utrpenia si nie sme ochotní priznať, čo si latentne uvedomujeme- že aj život samotný je prokrastinácia. Len nie uvoľňujúca.

Sme prekliati optimisti. Dúfame v najlepšie, ale neočakávame najhoršie. Každé ráno sa zobudíme, napojíme, ošatíme, ideme do práce, staráme sa o svoje telo, dodržiavame harmonogram, plánujeme, staviame, chceme napredovať. Veríme, že dobro našich súčasných a budúcich životov preváži nad akýmkoľvek zlom. Ak sa aj nedarí, z tohto prúdu života nevystupujeme, pretože nie je príliš kam.

Vyvinuli sme rôzne techniky od filozofických meditácii po aplikáciu vedeckých poznatkov zlepšovania kvality života. Receptov je mnoho, no ich účinok je nanajvýš neutralizujúci. Život je pravidelný hlad, bolesť, sklamanie, hnev, úzkosť, žiaľ, nepokoj. Neustále negovanie zlých stavov. Ak by sme spravili súvahu ZLA a DOBRA na svete, nemáme žiaden dôvod byť optimistami. Na jednu láskavosť pripadá „desať smrtí“. V budúcnosti sa bude tento nepomer pravdepodobne zmenšovať. Budeme sa dožívať dlhšieho veku, budeme zdravší, možno zmeníme bázu tela na kremíkovú. Nič to nezmení na tom, že si budeme uvedomovať svoje bytie, ktoré je dočasné a jeho skrytá podstata je zánik.

Napriek temnému obrazu sveta daného faktom existencie, väčšina ľudí tvrdí, že im nič nechýba a zažívajú mierne šťastie. „V pote tváre sa budeš živiť.“ Ale prečo by si to robil? Je možno na hrane šialenstva prechádzať z pesimistického pohľadu na optimistický. Sú to dva svety s podobnými jazykmi, ktorých sémantiky sú vzájomne nepreložiteľné a nezrozumiteľné.

II. Rozum a pesimizmus

Ako je možné, že je na svete väčšina optimistov? Ak vychádzame z faktu, že všetci žijeme v rovnakých podmienkach, človek by sa mal rozpúšťať v ich dôsledkch. Depresia, pasivita, suicidalita by mali byť normou a nie poruchou správania. Prirodzenou odpoveďou na vykreslenú disproporciu života by mal byť nihilizmus. Snaha vidieť život v jeho plnosti a oddať sa jeho dôsledkom, ktoré sú tragické (pohľad pesimistu). Prevláda však pohľadu optimistu : nihilizmus ako nepochopiteľné popieranie života, ktoré oberá človeka o chuť ísť ďalej. Aké to je byť pesimistom, naplno si uvedomovať údel človeka, domyslieť tento menšinový postoj do racionálnych záverov a žiť podľa nich? Pokúsil sa o to filozof etiky, David Benatar.

Nemať deti je lepšie ako deti mať, pretože život je vždy horší ako neexistencia.
Priviesť človeka na svet je vždy preňho ujmou kvôli všetkému zlému, čo zažije. Všetko dobré, čo zažije, nevyvažuje ujmu, ktorá je spôsobená privedením na svet.
Toto sú základné tvrdenia v knihe Better Never To Have Been: The Harm of Coming into Existence od Benatara. https://kyberia.sk/id/7827404/ Poznáte ľudí, ktorí by mali takéto názory a riadili sa nimi? Pravdepodobne nie. Viete ich vyvrátiť? Skúste.

Predstavme si situáciu, že sa pár rozhoduje splodiť dieťa, ktoré by sa mohlo volať Jožko.

Asi sa zhodneme na tom, že pre narodeného Jožka bude prežívanie bolesti zlé a prežívanie potešenia/radosti dobré. Jožko sa ešte nenarodil, ale to nám nebráni zamyslieť sa nad tým, aká by bola preňho absencia bolesti- zrejme dobrá, aj keď by ju nemal kto prežívať a absencia radosti by pre Jožka nebola zlá, pretože by nemala komu chýbať. Opísaná situácia vyzerá takto:



Všimnime si, že tu vyvstala akási asymetria medzi bolesťou a potešením. Pre živého sú jeho pozície neproblematické, môžeme sa na nich pri zachovaní základnej racionality zhodnúť. Rozoberme si detailnejšie situáciu neexistujúceho.

V prvom rade, keď som sa s niekým zhováram na túto tému, problém má s porovnávaním živej a neživej osoby. Nejde o porovnávanie konkrétnej osoby – to ani nie je možné. Je to hypotetická otázka, pri ktorej porovnávame dva stavy. Pri rozhodovaní si často predstavujeme, čo by bolo keby, teda stavy, ktoré nenastali a toto nie je odlišný prípad. Toto porovnanie nám sprostredkúva nejakú informáciu pre situáciu živého: konkrétne, čo by sa stalo, keby sa nenarodil. Uvažovať o tejto situácii nie je iracionálne.

Ďalšie problematické miesto argumentu je, prečo je absencia bolesti dobrá, aj keď ju nemá kto prežívať. Čo z tohto tvrdenia vyplýva? Ak platí, nemáme povinnosť na svet privádzať deti pre ich dobro. Ak by platil opak, teda ak by absencia bolesti nebola dobrá aj pre neexistujúceho, nemohli by sme povedať, že priviesť Jožka na svet aj s ťažkou genetickou vadou je zlé. Ďalej z tejto pozície vyplýva, že zatiaľ čo ľutujeme, že Jožko, ktorého sme priviedli na svet, trpí, nemôžeme ľutovať Jožka, ktorý na svet neprišiel, pretože absencia bolesti je dobrá a Jožko žiadnu nezažil. Odmietame skutočné Jožkove utrpenie, ale ak si iba dobrý život v nejakej fiktívnej dokonalej spoločnosti predstavujeme, nie je nám ľúto, že ho Jožko nemohol zažiť, ak sa nenarodil.

Pre lepšiu ilustráciu tejto asymetrie je tu ďalšia analógia s Jožkom. Ktorá situácia je lepšia? Ak je Jožko často chorý a zároveň má schopnosť sa rýchlo vyzdravieť, alebo ak je Jožko stále zdravý a nemá schopnosť rýchlo vyzdravieť. Prikloním sa k druhej možnosti, lebo Jožkovi je zbytočná schopnosť rýchleho uzdravenia, ak nikdy neochorie.



Niekto môže tvrdiť, že je pre Jožka zlé, že sa nenarodí a nezažije všetko potešenie a všetku radosť, ktorú by po narodení mohol zažiť. Nie je to preňho zlé, pretože v neexistujúcom stave mu toto dobro nebude chýbať.

Čo z toho vyplýva? "Byť živým" je na rozdiel od "byť nikdy nenarodeným" lepšie len vtedy, ak by Jožko nikdy v živote nezažil nič zlé, absolútne žiadnu bolesť. Asi budeme súhlasiť, že taký život nie je teraz a asi ani nikdy v budúcnosti, možný.

Jožka nie je dobré splodiť ani keby sa narodil do kráľovskej rodiny a mal všetko, čo by si želal. Aj tie najlepšie životy majú v sebe veľké množstvo utrpenia a neexistencia je vždy lepšia.

III. Príčiny zaslepenia

Ak uznávame, že by rodičia nemali Jožka priviesť na svet, ak zažije aspoň nejakú bolesť, prečo ho rodičia privedú na svet, ak v ňom zlo prevažuje?

Sú niektoré vedou zdokumentované faktory, ktoré rozhodujú o tom, že svet vnímame prehnane optimisticky. Najsilnejším z nich je pollyanaizmus, teda fakt, že svet vidíme krajší ako naozaj je, pretože prikladáme väčší dôraz na to pozitívne, aj keď je ho menej ako negatívneho. To negatívne vytesňujeme a v pamäti prevažujú dobré zážitky. To isté platí aj o očakávaniach v budúcnosti: aj keď bol náš život doteraz peklo, do budúcna sme v rozpore s minulosťou viac optimistickí. Naše subjektívne ohodnotenie života je v rozpore s tým, ako sme na tom objektívne. Môžeme byť invalidmi a stále vidieť život podobne pozitívne ako zdraví.

Ďalšia vec je, že sa nešťastiu v našich životoch dokážeme prispôsobiť. V koncentračných táboroch málokto utekal a nechal sa zastreliť, no väzni si postupne na neľudskú situáciu zvykali a prežívali zo dňa na deň až po zlyhanie tela, ak ich predtým nezabili.

Skreslenému optimistickému pohľadu na život pomáha aj porovnávanie sa s ostatnými. Môžeme byť na tom dosť zle, ale ak vidíme, že aj druhí sú na tom podobne, vieme sa s tým ľahšie zmieriť.

Jožko sa narodí, lebo jeho rodičia sú optimistickí. Svoj vlastný život považujú za dobrý a môžu si predstavovať, že ak mu dajú lásku, Jožkov život bude ešte lepší.

IV. Dôsledky argumentu

Z tvrdenia, že narodenie je vždy horšie ako nenarodenie, nemusí nevyhnutne vyplývať, že tí už narodení by sa mali zabiť. Je totiž kvalitatívny rozdiel medzi stavom pred narodením a po ňom, pretože po ňom už je smrť pre žijúceho zlom. Neexistencia pred narodením zlom nie je, ale smrť zlom byť môže. Ak ľudia prežívajú subjektívne dobré životy, nemajú sa dôvod zabiť, pretože pre nich môže byť smrť horšou ako ďalšie prežívanie. Benatarove tvrdenie nedáva odpoveď na otázku smrti počas života, ale dáva jasnú odpoveď na narodenie. Je to pravý opak pro-life názoru. Nie pro-choice, ale pro-death! Tzn., nemali by sme si vybrať možnosť mať deti za žiadnych okolností. Morálny sex by mal byť striktne nereproduktívny (vivat LGBT!). Otázka znie, kedy už hovoríme, že ľudský život začal. Autor sa prikláňa k názoru, že v čase keď je pozorované, že plod zažíva bolesť- teda najskôr okolo 28. týždňa od počatia. Dovtedy, ak zohľadníme názor, že neexistencia je vždy horšia ako život, máme morálnu povinnosť plod abortovať. Obrázky Tutkovej zrazu získavajú oslavný nádych „zachránených“ životov.

Dopady argumentu na civilizáciu sú kruté a zhodujú sa so základnou pesimistickou tézou: ľudstvo nemá existovať. Ideálny počet ľudí na Zemi je nula. Ani vtedy sa síce utrpenie úplne nevytratí, pretože tu budú ďalšie vedomé živočíchy, ale bude ho aspoň menej. Autor zastáva názor postupného znižovania (musí byť dobrovoľné, aj pri aborciách) počtu obyvateľov, aby ďalšie generácie veľmi netrpeli náhlym poklesom počtu obyvateľov.

V. Pravá kultúra smrti

Rozum nás priviedol až ku krajnosti: Život by nemal pokračovať. Je zvláštne, že náš intelekt je schopný týchto úvah. Sebadeštrukcia má vďaka človeku miesto v prírode, aj keď sa zdá v rozpore s evolučnou teóriou. Rozmnožujeme sa ignorujúc naše vedomie ničotnosti. Je to paradox intelektu. Ak by sme ho nemali, riadená a chcená sebadeštrukcia nevznikne. Neviem či sa niekedy môže pesimizmus presadiť v mainstreame, skôr ako ľudstvo vyhubí katastrofa či iná udalosť prírody. Táto možnosť je na stole a možno sa už v našom svete niekedy realizovala (áno, dinosaury, András!.)).

Zdá sa, že vyššie nadindividuálne sily nás ženú k tomu, aby sme nemali deti. Teda nie dostatok na to, aby sa populácia stále zväčšovala. Nie je to postoj, ktorý by vzišiel z rozumového pesimizmu. Druhy na planéte zanikajú pravidelne a málokoho to vyrušuje. Otázka znie, či niekedy otvorene a explicitne dokážeme pristúpiť na názor, že život je horší ako neexistencia. A či tento „fakt“ porazí niečo dosiaľ „prirodzené a neskomplikované“. Predstavujem si takéto hnutie a jeho stúpencov - jediné, čo by museli robiť, by bola pasivita : nemať deti.

A kde nádej? Nádej je len pre tých, ktorí sú presvedčení: deti sa už nemusia rodiť, ďalšie generácie nebudú trpieť.

Neviem, ako sa dá za uznania týchto argumentov viesť hodnotný život. Je tu vnútorný rozpor, ak máme na pamäti, že sme na tom mohli byť lepšie. Nastupuje istá ambivalencia, ktorej sa dá zbaviť len dočasne absurditou, ktorá vie sprostredkovať ironický optimizmus. Väčšina z nás má jednoduchý recept: zabúda na svoje vedomie, ktoré si pradie samo. Nahromadené trápenie sa resetuje spánkom a plynutím času. Začína nový cyklus nádeje, že sa niečo zázračne zmení.