Kadlečík, Ivan :: Remember, remember, the velvet November


node:	Kadlečík, Ivan
template:	4
parent:	.\\_\\_\\_ LITERÁRNA FLOTILA
owner:	Cpt. Vincenzo
viewed by:
created:	17.04.2008 - 16:27:32
updated:	17.04.2008 - 16:38:44

cwbe coordinatez:
101
63532
2170909
3896734

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

edvard gray	0
kris rubin	0
Cpt. Vincenzo	6

Ivan Kadlečík

Ivan Kadlečík sa narodil sa 8.apríla.1938 v Modre. Po štúdiu slovenčiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1956-61) pracoval ako novinár, podieľal sa a vzniku košického časopisu Krok (1966-67). 1968-70 bol šéfredaktorom časopisu Matičné čítanie, od 1990 je zamestnaný na Ústave slovenskej literatúry SAV v Bratislave. Žije v Pukanci.

Kadlečík pôsobil najprv ako literárny kritik. Jeho záujem sa v syntetizujúcich a kontextovo poňatých štúdiách sústredil na slovenskú beletriu a literárnu kritiku. Na vydanie ju pripravil pod titulom Z rečí v nížinách, z politických dôvodov však kniha vyšla až v roku 1993. Od začiatku sedemdesiatych rokov, keď mu pre jeho spoločenské postoje bolo znemožnené verejne publikovať, sa v samizdatových súboroch vydaných v Prahe vo Vaculíkovej edícii Petlice – Reči z nížiny (1973) a Tváre a oslovenia (1974, knižne 1990) – venuje okrem osobností slovenského národného obrodenia aj českým prozaikom neoficiálneho komunikačného okruhu L. Vaculíkovi, B. Hrabalovi, O. Filipovi a inej svetovej beletrii (F. Kafka, F, Dürrenmatt). Už v kritických žánroch je viditeľné jeho smerovanie k výrazne osobitému, básnickému jazyku bohatému na metafory, významové hračky a neologizmy. Túto tendenciu intenzívne rozvíja v neskorších esejistických knihách. Často ich organizuje podľa znamení zvieratníka (Dvanásť, 1989; Vlastný hororskop, 1991; Lunenie, 1993). Reflektuje v nich normalizačnú skutočnosť konca 80-tych rokov, ale tiež dobu prelomu a prvé roky po Novembri 1989. Dobovú slovenskú realitu trpko komentuje aj v Rapsódiách a miniatúrach (samizdat, 1. zv. 1981, 2. zv. 1987; knižne Kolín nad Rýnom 1988, Brno 1992), ktorých titul vystihuje i tvarovú charakteristiku. K žánru listu sa obracia v Epištolách (1992). Vzájomná korešpondencia s L. Vaculíkom a O. Filipom vyšla pod názvom Poco rubato (1994). Esejistickú tvorbu lyricky hravého, satirického, filozofického a literárnohistorického zamerania sústreďujú súbory Hlavolamy (1995) a Vlani ako dnes (1997). Taroky (1997) s podtitulom Historický románik obsahujú historizujúci prozaický text. Básnickým vyznaním je zbierka Srdce sa volá ň (1994). Zjednocujúce jazykové gesto dotvára obraz výraznej osobnosti nepodliehajúcej módam ani mocenským tlakom, sarkasticky komentujúcej svoju rolu vo vzťahu k veľkým dejinám a citlivej k individuálnemu ľudskému osudu.

Výberová bibliografia

Z rečí v nížinách Bratislava, Smena 1971 (Kniha pred tlačou zakázaná.)
Reči z nížiny Praha, Petlice 1973
Tváre a oslovenia Banská Štiavnica, vlastným nákladom 1974
Tváre a oslovenia Praha, Petlice 1974
Rapsódie a miniatúry Praha, Petlice 1981
Rapsódie a miniatúry Praha, Petlice 1987
Rapsódie a miniatúry Köln, Index 1988
Dvanásť Bratislava, Edícia Fragment K 1989
Tváre a oslovenia Martin, Osveta 1990
Vlastný hororskop Bratislava, Slovenský spisovateľ 1991
Rapsódie a miniatúry Brno, Atlantis 1992
Epištoly Bratislava, Archa 1992
Z rečí v nížinách Bratislava, Slovenský spisovateľ 1993
Lunenie Bratislava, Fragment 1993
Srdce sa volá ň Námestovo, Malé vydavateľstvo poézie 1994
Poco rubato Bratislava, Fragment 1994 Spoluautor L. Vaculík. Zost. I. Kadlečíková
Das eigene Horrorskop Klagenfurt, Wieser Verlag 1995 Preložila Renata SakoHoess
Hlavolamy Levice, L.C.A. 1995
Taroky Námestovo, Solitudo 1997
Vlani ako dnes Liptovský Mikuláš, Tranoscius 1997
Lístoky Levice, L.C.A. 1999
Vlastný hororskop 2. vydanie, Levice, L.C.A. 2002
Malé prelúdiá Levice, L.C.A. 2002
Hlavolamy 2. vydanie, Levice, L.C.A. 2003
Lístoky 2. vydanie, Levice, L.C.A. 2003
Rapsódie a miniatúry 3. rozšírené knižné vydanie, Levice, L.C.A. 2003
Epištoly 2. vydanie, Levice, L.C.A. 2003
Taroky 2. vydanie, Levice, L.C.A. 2003
Lunenie 2. vydanie, Levice, L.C.A. 2004
Žiť sa dá len autobiograficky 1. vydanie, Levice, L.C.A. 2004

0000010100063532021709090389673407038543

Keď sa malej a rýchlej poštovej doručovateľke nezmestia zásielky do úzkeho otvoru schránky, položí všetko do prachu prahu dverí a pre istotu zaťaží konskou podkovou, ktorú tam mám položenú. Dnes boli pod kovom podkovy Mihalkovičove Listové tajomstvá II (F. R. & G.) a list od kamaráta. Otvorím náhodou knihu a vidím preklad Osipovej Mandeľštamovej básne Kto našiel podkovu. Také sú reálne zázraky a tajomstvá. Jozef Mihalkovič je kúzelník nekonečnosti slov. Žije v nich a s nimi ako vo vzduchu, dýcha ich, alebo kráčajú s ním ako chlieb či voda.

Tak ten, / kto našiel podkovu, / sfukuje z nej prach
a pretiera ju plsťou, až kým sa nezablyští,
potom / už ju zavesí na prahu, / aby si oddýchla;
a viacej nebude musieť ona vykresávať z kremeňa iskry.

Priateľ mi zase píše z metropoly, že ona i celá krajina sú tu za trest. Trochu ma potom prekvapuje medirytina asi Samuela Mikovínyho z polovice osemnásteho storočia. Zachytil som na nej slová cara patria, drahá vlasť, a dulcis, sladká, Panonia. Tá preliačina medzi Alpami a Karpatami, ktorú pretína Dunaj. Stará rímska provincia, po ktorej krížom-krážom krúžili kopytá keltských, germánskych, maďarských, slovanských koní. Slovania zmäkčili tento priestor svojím jazykom a rečou. Podkovy určite krúžili aj okolo môjho súčasného písacieho stola, občas ich v noci počujem cvendžať, keď nemôžem zaspať. V tejto našej Panónii sa dobre cítil aj Mikovínyho kamarát učenec Matej Bel napriek tomu, že ich ďalší kamarát Daniel Krman sedel za „vlastizradu“, za zradu drahej a sladkej Panónie vo väzení na Bratislavskom hrade. Ten hrad vidno aj na spomenutej medirytine geniálneho Mikovínyho, ktorý pri kartografických prácach a meraniach použil ako centrálnu orientačnú priamku ponad komín môjho domu os Sitno – Bratislavský hrad.

Drahú Panóniu nám tu dnes ničia čertove kopytá hlupákov a nenažrancov, ktorých tu máme za trest. Čím sme sa všetci previnili? Prichádza mi na um staroindické poznanie, vyjadrené jasným pohyblivým kruhom: Ja som ty – ty si ja. Je to otázka? Je to už odpoveď? Keby sme to vedeli, básne by stratili svoj zmysel a nemuseli by sme ani písať slová do vetra, krúžiaceho cez panónske kráže ako podkovy dávnych koní, ktoré majú svoj základ v kružnici, aj keď neuzavretej. Kruh je uzavretý, aj keď nie je.

Všetko pochádza z kruhu a všetko sa doň zmestí.

Vyšlo v januári roku 2013, v 17. deň
http://kultura.sme.sk/c/6671612/sme-uvazneni-v-nekonecnosti-kruznice.html

0000010100063532021709090389673407029713

Suita pre sólové violončelo a komputer

Keď sa ťa niekto na niečo pýta, je dobre. Našťastie, každý deň je otázkou. Akoby stromy počas veľkonočnej noci šumeli sonátu cez prsty Yehudi Menuhina.
Alebo Jozef Lupták hrá suitu d mol pre vážne sólové violončelo? V jej prelúdiu sú lesy zahmlené a zamračené, vietor tíchne a opäť sa dvíha. Bez odpovede sa pýta: presne a správne.
Ešte ani hovoriť nevieš a už sa vypytuješ plačom, gestami, pohybom a hrou. No len čo ako chlapec dočiahneš a vládzeš utiahnuť veľkú šľapaciu páku, už ťaháš učiteľovi-organistovi v kostole mechy, skrytý za telom veľkého nástroja, kde je veselo a voľne. Keď to robíš zle a nedbanlivo, píšťaly kvičia alebo zmĺknu, učiteľ ťa vyťahá za uši. Preto snívaš sadnúť si na jeho miesto, byť pánom a vyťahať ho za uši. Z lavice za hracím pultom ho aj tak onedlho odstránia komunisti. Skúšaš to sám a potajomky, veď kľúč od sakrestie visí doma na klinci hneď za dverami.
Organ je tajomstvo a zázrak, jeho vnútro labyrint a prekvapenia. Neskôr aj zdroj skromnej obživy v čase štúdií i biedy počas totality. Ale to vtedy ešte nevieš, až oveľa neskôr, že najväčšie mystérium je Johann Sebastian, aj keď ho dodnes nedokážeš poriadne zahrať.
Akoby stačilo vedomie a tušenie, že zachraňuje. Ako východisko a vizionárske zjavenie. Nevyčerpateľné zvestovanie.
Matematici a fyzici hovoria, že ak v danom systéme vzniknú dysfunkcie, poruchy, konflikty, treba vyskočiť na úroveň systému vyššieho radu. Nekričme hop!, kým sme nevyskočili. Donedávna bola etickým problémom pretvárka a pokrytectvo, dnes je to ostentatívny všadeprítomný cynizmus. Hop, hop, skackáme hekticky a akčne ako slečny pri predpovedi počasia, ale pohyb je len na mieste bez perspektívy i retrospektívy, plošne a bez vertikály, ktorá sa nazýva aj duchovné transcendentno. Nedávna i dnešná transformácia systému spoločnosti majú rovnaký základ a východisko: materializmus. Teda materialistickú redukciu skutočnosti, konzumnú dehonestáciu človeka na objekt mocenských a kšeftárskych záujmov, dezinterpretáciu literatúry ako priemyslu zábavy. Veľká časť spoločnosti, vrátane spisovateľov a umelcov, uverila, že dobrý kšeft je prvý a jediný horizont existencie, jediný zdroj zmyslu, jediná méta. V slovníku opäť chýbajú základné pojmy a kategórie ľudskej existencie ako empatia, solidarita, česť a svedomie – o dôstojnosti a slušnosti ani nehovoriac. Hop, hop, hopsasa.
Keby sme pozorne počúvali jazyk dejín, pochopili by sme, že každý systém sa raz zákonite zrúti. Len kedy? Rátali sme s doživotným komunistickým odsúdením a uväznením, čo sa mi ešte aj teraz javí ako správny postoj: vždy treba rátať s doživotím, totiž nečakať na krajšie zajtrajšky, ale v každom dnešku si statočne konať svoju povinnú i nepovinnú prácu; byť identický, akoby sa nechumelilo.
Lenže sa chumelí a nočný vietor nešumí sonátu. To si len ty počúvaš Bachovu predjarnú kantátu Ich habe genug. Je to zdanlivo neuveriteľné, ale Johann Sebastian sa tu úprimne teší, že zomrie a krásne Magdalenine prsty mu zatlačia očné viečka. Závidíš mu teraz tú odvahu a silu, keď smrť už nie je pokorou a úctou, ale priemyslom? Smrť mu dávala radosť zo života ako podmienka vzkriesenia.
Bach je otázka. Otvorený problém nielen hudobný, ale rovnako aj ľudský, etický, existenciálny, filozofický, kultúrny i historický, pravdaže aj odborný a vedecký.
Pri výskume umelej inteligencie na Massachussets Institute of Technology používajú vedci niektoré kontrapunktické postupy Bachovej hudby ako model procesov ľudského myslenia a mozgu.
Bach je budúcnosť, totiž alternatíva voči záhube.
Podľa Jeana Paula Sartra je skladateľ vzácnym príkladom a jednoznačným dôkazom ako nájsť originalitu v rámci danej systémovej disciplíny v živote i v tvorbe. Inými slovami: zachovať si integrovanú identitu uprostred globalizácie a sériovej výroby. Alebo ešte inými slovami: ako si zachrániť, spasiť vlastnú dušu a zároveň ju – takú krásnu – otvorene odovzdať univerzu, darovať všetkým v priestore aj čase.
Je to vraj osobnosť, ktorá ukazuje hĺbku nášho dnešného pádu. Tá priepasť je však menšia o malý krápnik z Demänovskej jaskyne, ktorý v Lipsku nedávno na kovovú dosku s písmenami J. S. B. položil slovenský básnik, osamelý bežec: – Aj to trochu cvenglo!

0000010100063532021709090389673407029712

Kŕdle krídel

Žltí vtáci po jednom i v kŕdľoch vzlietajú z konárov a uberajú sa do teplejšieho neďaleka. Sadajú na zem, unavene a postrelene klesnú. Šuštia krídlami aj po smrti a celá zem je nimi pokrytá, až ju nevidno, len východisko z domu a do domu si odzametám smerom k špine štátnej cesty.
Kŕdle krídel. Nie sú to vtáci, ani krídla stromov. Sú to znaky, nenáhodne navrstvené do riadkov a strán. Čítaj! Čítaj, milá moja, ak vieš.

Un par un et par bande, des oiseaux jaunes s´envolent des branches et se préparent pour des lointains proches plus chauds. Ils se posent sur le sol, ceux qui sont fatigués ou blessés tombent. Leurs ailes bruissent jusque dans la mort, la terre en est couverte jusqu´a disparaître, de maison en maison je belaie vers la route nationale et sa saleté.
Envol d´ailes. Non ce ne sont pas des oiseaux, ni meme des arbres ailés. Ce sont des signes, accumulés volontairement en lignes et en pages. Lis, lis, mon aimée, si tu sais.
Preložila Marie-Christine Huber

0000010100063532021709090389673407029695

V / 2012

Zaujímavé sú aj veci, ktoré sa nestali, je ich veľa a ich významy sú bohaté a živé.
Pre chorobu organistu zrušili večerný koncert v Thomaskirche v Lipsku a predsa som na tom koncerte bol a som, dokonca predtým, než sa nekonal. Deň predtým je na stole reštaurácie pivo a keď ho zdvihneš, vidíš v ňom vežu Thomaskirche, ktorú pomaly opúšťajú slnečné lúče, až sa utopia v pene a súmraku. Zajtra tam budem sedieť a počúvať Bacha, jeho strýka Krištofa a syna Filipa Emanuela. Vstupenky mám vo vrecku. A zajtra tam aj som, hladím staré drevo lavice a hovorím Zuzane, že dnes (kedy je dnes?) večer sa toto drevo bude chvieť a vibrovať v rezonancii s najhlbším basovým tónom, 32-stopovým Posaun Bass nového majestátneho organa so šesťdesiatimi registrami. Drevo sa naozaj zachvelo a možno to robí aj po týždni, keď doma na prehrávači počúvam Ullricha Böhmeho.
Potom na staré kolená pokľaknem pred náhrobkom Johanna Sebastiana a čosi alebo ktosi sa vo mne modlí nesúvislo archetypálne slová z praveku, ktorým nerozumiem. Keď položím na hrob kamienok a vetvičku stálezeleného krušpánu z Pukanca, smeje sa pod fúzy v šere chrámu poslucháč klasickej filológie na lipskej univerzite Friedrich Wilhelm Nietzsche, ešte bez fúzov. Vtedy tam ešte Bach nespočíva, je pochovaný inde, ale jeho tóny sú skamenené v murive a klenbe. Vravím si, len počkaj, Nietzsche, aj tebe raz prinesiem na hrob buxus z Pukanca, možno na Turíce 2011.
Lebo kultúra je sieť, ktorej očká, guče, suky, hrče a uzly a slučky nejako súvisia. Sme v nej všetci, hoci možno jestvuje len v našich hlavách a nie naozaj. Rozprestiera sa ponad čas a priestor a drží nás nad priepasťou, aby sme sa neprepadli kdesi na dno temnoty a úzkosti.
xx xx
Kultúra nepozná letopočet. A tak sa netreba čudovať, keď si idem vyfajčiť cigaretu k Nietzscheho hrobu. A naozaj je tam lavička uprostred trávnika a veľký popolník. Osieva sa drobný a tichý dáždik a v riedkej hmle môžeš, ak chceš, počuť hoci Vajanského: "Čítal som niečo z Nietzscheho, filozofa, ktorý sa práve zbláznil," píše mu priateľ z Ruska. "Človek talentovaný, ale nie geniálny, ako on o sebe myslí. Also sprach Zarathustra. Je to neobyčajne nudná a poriadne hnusná kniha!" Aj keď jeho informácia nie je veľmi presná, lebo pochádza len z druhej ruky a ja toto píšem z prvej a pravej ruky. Tou rukou odklepnem popol z cigarety a položím do jarčeka v písmene N na ležatom mramorovom náhrobku vetvičku krušpánu, čo mi zvýšila z toho istého konára u Bacha a do písmena F aj kamienok z Pukanca. Tu, v malej dedinke Röcken neďaleko Lipska odpočíva Friedrich Wilhelm pri otcovi, matke a sestre. Pozadie im tvoria mohutné a staré neomietnuté kamenné kvádre múrov kostola, kde kázaval otec Carl Ludwig. Za kostolíkom Friedrichov rodný dom a veľká farská záhrada plná kvetov, kríčkov, stromov a trávy. Meditácia v ružovej záhrade.

xxx

Ešte si do neplatného československého občianskeho preukazu či do neplatného pasu ako do herbára vložím belavú stokrásku a beriem do Pukanca, o ktorom prítomní zosnulí Friedrich, otec Carl Ludwig, matka Franziska a sestra Elisabeth pravdepodobne ani netušili rovnako ako o Banskej Štiavnici, kde na lýceu študoval básnik Šándor Petöfi a mladý študent na univerzite v Lipsku Friedrich očarený zhudobnil Petöfiho báseň.
Lebo kultúra je nekonečná sieť, jej pospájané uzly sú všade a očká vidia. Celkom inak už poznali a podnetne vnímali Nietzscheho naši medzivojnoví intelektuáli v čase nedávnom, keď ešte vzdelanosť bola "trendy" namiesto dnešnej barbarskej zadubenosti. A Thomas Mann: "Nietzsche vedel a sám bol dôkazom, že filozofia nie je studená abstrakcia, ale osobné prežívanie, utrpenie, obeť pre ľudstvo. Budúcnosť bola skutočnou krajinou jeho lásky. Tým, čo prichádzali ako my a ktorých mladosť mu vďačí za nekonečne mnoho, bude stáť pred očami ako postava nežnej a úctyhodnej tragiky, ožiarená blýskaním sa na časy v tejto provizórnej dobe."
Myšlienky sa prenášajú ako kamienky vo vrecku môjho saka, metafory putujú a blúdia v priestore a v čase. Čo mohlo byť a čo bolo, smeruje k jednému koncu, ktorý je vždy prítomný, hovorí básnik Eliot.
http://kadlecik.sk/diar2012.htm#diar

0000010100063532021709090389673407029687

Pukanec 1. mája 1991

Oleg,

ak si zvedavý, ako sa asi vodí ľudskej duši uprostred tohoto času, čítaj, prípadne uverejni, zopár marginálií, niekoľko čriepkov môjho vreckového zrkadla.
Akosi adekvátne dobe, priliehavo existencii: za oknom prší (v izbe zatiaľ nie), hmla predo mnou i za mnou, šero, ticho ako v snehu (už sa naň teším do budúcna), chladno, uhlie minuté, prihrievam sa elektricky; takéto počasie je spravodlivejšie, lebo keď všetko žiari a jasá farbami a svetlom, zdá sa to akési nepravdivé, nepravdepodobné, akoby ma ktosi podvádzal. A pomaly. A pomaly si – za písacím stolom väčšinou – azda slepnem, očami potemnievam, zvedavý, čo budem potom robiť, akým spôsobom jestvovať; neodvratnosť, zdá sa, ako antický osud alebo predestinácia Kalvínova – kde je tu potom nejaká sloboda od Boha udelená a prisľúbená? Ale je: v tom, ako ten osud prijmeš: poserieš sa, obesíš sa, rehotať sa môžeš, milovať, piť, písať a tvoriť, slobodných možností je nekonečno. Nikto nevie... Nik nevie, aký druh slobody ho čaká.
Vždy som sa vyhýbal fotografovaniu – ako senzibilný neurotik alebo austrálsky divoch (pozri Freud: Totem a tabu), dokonca nerád vyslovujem svoje meno: aj to je príznak neurózy; fotografovanie: akoby mi niekto nazeral do duše a privlastňoval si ju, ukrádal – to ti potvrdí každý pralesan. Okrem toho som mal strach, že sa raz nebudem chcieť na bývalého seba pozerať: a už je to tu. Len som nakukol na pár starých fotografií a prišlo mi špatno, človek sa nemá pozerať nazad, je to proti prírode a proti Bohu. Pochytila ma ešte aj žiarlivosť: na seba krásneho, na toho, čo bol. Dnes som už nie taký háklivý na fotografovanie, nevadí mi to, ktovie prečo, no svoje meno ešte aj teraz mám zábrany, neurotik, vysloviť, lebo ono je súčasť duše a nemá sa brať nadarmo, je to mágia, svätokrádež. Podobne je to s cudzími dotykmi... Ja som to tušil: fotografie sú fixovanou tragikou, lepšie je zabúdanie, ja som to tušil: keď otec zhromažďoval rodinku na fotografovanie, robil to rád, skoro vždy som ušiel. Chránim si svoju dušu, nijako ju nechcem dať napospas nikomu, alebo to neviem či nevládzem – a potom som... A potom som krásne a krásne až vo vesmíre sám a šťastný – a niekedy je to hrozne kruté až po zošalenie. Chvíľu to azda ešte vydržím, to prekliatie, tú výsadu, to vyvolenie, tú odmenu, ten trest, to... Vesmíru natruc.
Znáchylnieva sa k prvoradosti.

2. mája
Identita, sám seba vlastniť, vlastniť televízor – aký je v tom rozdiel?
Rezanie viniča: plače (ako pravda) – od radosti?
Sedieť celý deň pri stole a pozerať na vŕbu pod oknom, ako prútik kedysi prinesená z Martina pustila korene.
Vnútorný sujet – čo sa deje vonku, je málokedy zaujímavé.
Jar sa často opakuje, nudno.

3. mája
Vyšla mi kniha. Vietor a súčasná poľná tráva vždy zaujímavejšie ako kniha (udalosť, kultúrny čin), tehlička do katedrály národného dómu. Skutočné udalosti, tie pravé, sú vždy tiché, temer ich nevidno, len grafomani ryčia – a čo veľmi počuť a vidieť, to vlastne ani nie je. Človek píše pre budúce storočie, azda. Nie pre manželky, milenky a priateľov?
Reálne nie je pravdivé?
Chlapi v šenku pri prenose z parlamentu: hádžu do televízora papuče (aby ho nerozbili).
Pri organe v kostole ma často zastupuje žena v poslednom čase. Hudba je príliš abstraktná. Konkrétniem k smrti.
Po dokonalosti (literatúra, hudba...) mám len túžbu, námahu, sebatýranie; tí šťastnejší vedia hneď všetko perfektne – aspoň tomu neochvejne veria (príklady si nechám pre seba lakomo). Nezávidím im to, iba nechápem a je mi odporne.
Mnohí dnes nemajú vraj čas: ale čo by s ním robili, keby ho mali? K životu v duchu a pravde netreba mať čas, treba mať ducha. Aspoň desať gramov duše si odkrojiť – z čoho? Zo sadla na pupku.
Píšem venovania do kníh, posielam kamarátom, aj to je niekedy tvorba, literárny žáner. Niekedy len podpis. Sused priniesol demižónik vína, aj taká je reálna hodnota literatúry či autogramu.
Prítomnosť kultúry ako prítomnosť usilovného počasia, alebo danosť vlastnej kože – u niektorých z mála. Väčšina nosí literatúru ako kravatu: občas do spoločnosti, na sebaokrášlenie, no dá ju rýchlo dolu, lebo škrtí; ľahostajnosť – no dobre, keby len to; ale nevšímavosť, nepotreba, až nenávisť skrytá, utajená, nepriznaná k ozajstnej hudbe, literatúre, výtvarnému... aj k ich tvorcom (závisť?), vidím to blízko i ďalej v spoločnosti (v dejinách?). Nevidia si ani na nos – vtedy je samota, keď sa musíš s nimi zhovárať, počúvať ich, len vtedy. Tú pravú samotu si zabývaš, osídliš vecami nemlčiacimi, tie netárajú, najviac mi majú čo povedať dve brezy pred kuchynským oknom. Ani len trochu nie som osirený, keď tu nikoho niet – práve naopak. Veci začnú hovoriť, ohlásia sa, prevravia, keď mlčíš – len potom, potom možno čosi povedať nesmelo. Bľabot, bľabot, bľabot. Tá istá svetlá samota: len vtedy, donedávna vnútená, dnes dobrovoľná radšej.
Závisť. Čo nám závidia netvoriví? Slávu? Zúfalstvo, drinu, úzkosti, depresie, honoráre, nespavosť duše? Nezdá sa, že závidia dušu, keď im je bez nej dobre. Po skôrnatenej pokožke bez nervových zakončení stečie rovnako dážď, štiny i slzy bez stopy.
Slová sa dejú – kde sa končia? Dejú sa ako smrť a tak ďalej...
Všetko je inak, našťastie.
Zôkol vôkol len faloš dôverná ako kvet stojí a kvitne. Ozdoba našich dní. Páchne. Menej páchne prefajčená izba zamknutá. Hmlistý deň sa stmieva, možno bude večer.

4. mája
Výročie sobáša, tridsiate.
Brezy pred domom sa dejú vonku, mimo mňa a mlčia, prehovoria významom, keď ich pozvem dnu, do svojho vnútra, až sa stanú súčiastkou duše.
Nestačia brezy, keď niet ducha.
Tvorba je vlastne láska. Je viac: o pravdu.
Ak Pán Boh dá.

Ivan

0000010100063532021709090389673407029682

Diár

VII / 2012

Na čo sa môže zmeniť láska? Povedzme, že na pieseň, ktorú si pred päťdesiatimi rokmi spieva mama v kuchyni. Veľký stôl, dve okná do dvora, pri sporáku dvere do obývačky, za nimi pec a tak ďalej. Dobrý deň, majore Gagarine, spieva si mama. Teraz sa láska mení na slová a ony plačú, stávajú sa tekutými a z tekutiny vznikne slovo orgován, marhuľový strom, ba aj umieranie, čo len chceš. Biela mačka, kukurica, bicykel a v prednej izbe klavír, ktorý je teraz v Čadečke u syna, mama s otcom v Modre.

Slová sa menia na lásku a z nej je zrazu svetlo, potom prší a sneží, je ticho, je smiech, strach, brechot psa na Hrnčiarskej ulici, žena v záhrade a z lásky je úzkosť, aj zlatá obrúčka na prste, má päťdesiat rokov, otec jej hovorí kotúlka a nesie z drevárne polená, potom dve vedrá vody zo studne. Popol zo sporáka sa sype na dvor, mení sa na lásku, ktorú už po sebe ani neprečítam. Toto píšem v apríli 1961 v Pustých Úľanoch, len o tom ešte neviem, ešte sa to nestalo. Pero, ktorým práve píšem, mi dala dcéra k narodeninám, aby sa zmenilo na písmená a slová a vety, ktoré majú najmenej päťdesiat rokov, aj keď ich možno napíšem až zajtra. Ak budem vládať prekonať odpor, ktorý kladú, akoby boli mladé, odvážne a silné, akoby sa im ešte chcelo smiať a mali by na to dôvod a energiu.

Mama si líha na gauč pri vchodových dverách do kuchyne, na čele chladný uterák, v predizbe stojí smrť, ale nikto si ju nevšíma, veď ju nevidno, možno je zmenená na vôňu pečených zemiakov, na kompót zo sušených slivák od babky z Pukanca, na hlas z rádia na skrini, na knižnici v izbe. Teraz (kedy je teraz?) v rozhlase hrajú Dobrý den, majore Gagarine, šedivá žena nesie zo záhrady narcisy a modrý a oranžový hyacint, sadne si k počítaču, že kto nám nepíše.
Láska sa stane tichom, môže byť aj kvetom, vie aj pršať a šumieť v stromoch. Vlani (kedy je vlani?) mala podobu modrých kvetov ľanu pri horičke vedľa cesty do Martina, do nemocnice. Včera sa tam zase čosi zelenie a klíči, videli sme z auta. Z poľa sa stane láska a z nej bolesť, steblo, spomienka, slama, oheň, chlieb, čo len chceš a niečo aj nechceš, nikto sa ťa nepýta ani neodpovie. Vysypať smeti, od Levíc pofukuje, hvízdajú škorce o niečom.

Aj mne vyšla kniha, cítim sa ako drozd. Na čo sa zmení, čo sa z nej stane? Na čo sa môže zmeniť láska? Na knihu, smrť, orechovú či gaštanovú tortu, na matkinu fotografiu, pieseň, nakladanú kapustu z novembra na dne suda. Na všetko? Naozaj som toto všetko vedel v kuchynke v Pustých Úľanoch pred päťdesiatimi rokmi, len som tomu celkom neveril, vlastne sa mi to nechcelo písať, radšej som sa bicykloval alebo čítal nejaké knižky, alebo som išiel do Horského parku s Ivou, ktorá mi práve nesie na písací stôl biely hyacint.
Až teraz ma to dobehlo ako vlastný tieň, ktorý nie je tmavý, ale šedivý, sivý. Slnce sa vykľúva z vaječnej škrupiny, zdá sa, že zase bude deň. Všetok čas je vždy prítomný.
http://kadlecik.sk/diar2012.htm#diar

0000010100063532021709090389673403896769

Ivan Kadlečík
Epištoly

I.

Milá Hana.

Nedávno som sa prinavrátil z ďalekej dovolenky akoby domov a na stole mám Tvoju pohľadnicu a jeden list z Nitry: oboje ma potešilo, obidve písomnosti hovoria svojím spôsobom o pravde, v ktorej je vždy akási trpká radosť.

Súdružky a pani učiteľky mi nerady dávali dobré známky zo správania, aj teraz som dostal znížený stupeň: tá bezmenná z Nitry píše, reagujúc na môj rozhlasový list, úvahu o svätej ruskej literatúre, o širokom Dnepri a našom nepodkupnom disidentovi Danielovi Krmanovi, píše takto: „Asi Ste na takej úrovni, ktorému pristane Rusko so všetkými debilinami a prašinou minulých rokov, ktorej pre tuposť mozgov nie a nie sa zbaviť, práve tak, ako Vy...“ Iste, Hanka, chápeš, že ju chápem. Veď vlani, keď sme podpisovali Niekoľko viet a Ty si na bezpečnosti a skoro vo väzení sedela, sedeli podobné učiteľky Leninovi na kolenách a presladene vzdychali.

Alebo si zober to nekonečné masovokomunikačné, sentimentálno-patetické kvílenie o auguste 68: pripomína mi to verejné prepieranie si zašpinených gatí a elastického svedomia. Koľko sme my už len vtedy mali hrdinov! Iná vec je, koľko gerojov z nich zostalo v nasledujúcich dvadsiatich rokoch. Radšej o tom mlčím, než si prať svedomie: po prepraní sa môže scvrknúť, ak nie je z kvalitnej látky. Aj toto Ti prezradím len šepky a medzi štyrmi očami, aby som nedostal ďalšiu trojku z chovania: Nedávno v Suchumi som jednému naozajstnému okupantovi povedal, nech sa nehnevá, že som mu s kamarátmi pred dvadsiatimi dvoma rokmi naopak obracal smerové tabule na ceste, takže s tankom blúdil, a on že ničevo, pripili sme si, podeliac sa o poslednú cigaretu, predposlednú v celej Abcházii (jednu škatuľku mal ešte Milan Resutík v Picunde).

Ale vieš, čo najmä zhysterizovalo tú milú učiteľku z Nitry? „Keď Tu-čku dôjde benzín, len aby milý Kadlečík neprdol z eroplána rovno do zemľanky a zostane jedným z nich. Alebo ako bude potom kecať, keď dostane útržok z národnostnej ruvačky a nezmôže sa viac na také hlúpe reči...“ Mimochodom, ten útržok z národnostnej ruvačky, obávam sa, dostanem skôr doma od tých, čo oživotvorujú gerontologické idey nacionalizmu, nepreukázané hodnotou tvorby a tvorbou hodnôt, lež demagogickým šramotom, alebo od separatistov separujúcich sa od všetkého, predovšetkým od intelektu a myslenia. Otcami (národa) sa stávajú najmä žijúci v celibáte (zato Hurban alebo Krman mali detí habadej). Učiteľky sa najviac dotkla hostia, ktorú manipulujúci jezuiti umierajúcemu Krmanovi, v záujme víťaznej ideológie a moci, vložili do úst – ako som citoval Štefana Krčméryho z legendy Poltava. „Čo vlastne robila Krmanova Hostia a vylomený zub vo vašom paškvile? Priznali ste sa k svojej úbohosti, keď už iných tromfov nemáte, plníte pokyny Satana...“ Učiteľka ma správne pochopila, správne oznámkovala.

Čože sa nám, Hana, už len môže stať. Mladosť vypáchne ako šnupavý tabak, všetko sa stratí ako smetie. Čo zlé ešte môže stretnúť rybu už chytenú, upečenú a s omáčkou podanú na stôl? pýta sa ma Čechov v melancholickej poviedke Šampanské. A Ty na pohľadnici z Bulharska odpovedáš: „Hádam sa niekedy uvidíme, mali by sme, lebo nás pohltia všetci tí noví karieristi, s ktorými sa už spájajú aj naši kamaráti, ale čo robiť, bolo nás málo...“ Áno, stretneme sa, Hana. Ak Ťa na ceste pocestnej (počestnej) ktosi predbehne, neznamená to, že je vpredu, že si zaostala. Stretneme sa, len čo zazimujem včelstvo zdevastované chorobami, sirupom sladkým ho prikŕmim, aby zmocnelo a prežilo, potom sa pozhovárame. Budem Ti do noci a napriek noci hovoriť „šutky“ o jednom okrese, kde úrady v Kafkovom procese dokonale fungujú, mašinéria dávno zabehnutá neporušene beží ako keby nič, hoci implantovala do seba niekoľko nových revolucionárov, ktorí ruka v ruke (a naopak) so starými štruktúrami bojujú o svoj krajší dnešok, navzájom sa družne podopierajúc na ceste ku krajšiemu svojmu zajtrajšku, kde riadiace učiteľky s marxistickými akademickými titulmi odvolávajú z funkcií žiakov, čo podľa nich nemajú dobré známky z chovania, trstenicou klasifikujú kultúru, dávajú karhajúce zápisy do žiackej knižky napríklad za to, že nebola zabezpečená prvomájová výzdoba mesta v roku 1990, atď. Kornel Földvári by Ti mohol o tom povedať niekoľko anekdot. Alebo Ti ich povie moja žena, od nedávna vedúca odboru kultúry na okrese (nehľadaj ju teda už za okienkom novinového stánku, alebo – ktovie?). A budeme sa musieť ešte dohovoriť na nejakom spôsobe vydávania svojich rukopisov, ktoré z ideologických dôvodov nemohli roky roky roky vychádzať knižne: teraz nevyjdú pre nedostatok papiera. Do brezovej kôry nožíkom budeme ryť. No a čo? Brezy pred domom mám až dve.

Keď sa ťa doktor bude pýtať, či som ťa bil alebo nie, povedz: Nie, nie, vôbec ma nebil. Lebo ja ťa už biť nebudem, naozaj. Veď či som ťa bil zo zlosti? Vždy som ťa bil len tak pre nič za nič... – Prepáč, Hana, zasa som sa zamotal kdesi medzi riadky Antona Pavloviča.

Veď Tvoj osud riadia rozprávky, pamätáš sa? Čítam si totiž Tvoje drievne listy, lebo malá Stanka z Kultúrneho života chce, aby som čosi o Tebe napísal. Napíšem toto, ak súhlasíš:

„Posielam s oneskorením korektúry. Neviem, čo to so mnou bolo, že som nebola schopná spraviť, ako som sľúbila. Ale zrejme sústredenie sa na prácu s diskusným príspevkom a potom ešte doznievanie vzrušenia z odhodlania; príspevok som si dôkladne pripravila a prišla som prvá pred tú spoločenskú halu Parku kultúry, kde bol zjazd. Aj prihlášku do diskusie (Otázky tvorby a etiky súčasného spisovateľa) som prvá odovzdala – a predsa som nemohla príspevok prečítať. Potom, aby sme vraj, kto chce, odovzdali diskusné príspevky na zaprotokolovanie. Vstala som – prešla celou sálou (sedela som úplne vzadu) ako medzi špalierom nazízačov na tú malú popravu, nerada mám takéto chvíle. Všetci kukali, vo svojich na ten deň novo vytiahnutých umelinách-oblekoch, ach a tie staré hnusné vyparádené baby – a ja som kráčala, ako ma vídate v tej hnedej sukni a čiernych čižmách tam pod ten pult malých bohov, čo blahosklonne hľadeli nadol jak z oltára na mňa červiačika – všeličo sa mi krútilo v mojej ubolenej hlave – posledné noci nespiacej od snov a rozmýšľania – a ako záchrana prišiel taký obrázok zrazu: v tej istej sále, pred rokmi – kráčam zavesená do syna, ktorý má svoj prvý bál (venček) a on si ma vedie k stolu, obsadenému kamarátmi – a tento obrázok bol zrazu ostrejší než všetka blazeovaná prítomnosť okolo mňa – prešla som rýchle a energicky k tomu stolíku, na ktorý som položila ten svoj napísaný príspevok. Nik okrem mňa neodovzdal svoj. A potom nazad na miesto. Hlava akoby bola so svojou ťažobou – ako dáka minulosť vnútorná – ostala na tom stolíku, v tom diskusnom príspevku. A je predo mnou nová skutočnosť, nová budúcnosť. Tak som sa cítila ako okúpaná v dákej zvláštnej vode, čo zmyje z človeka všetko nepríjemné, čo zažil.“ (Lukavica 14. 3. 1977)

Vzápätí po 3. zjazde Zväzu slovenských spisovateľov, kde odovzdala jasne nekompromisnú úvahu o postavení prenasledovaných našich spisovateľov, nastupuje ostrý zásah tupej moci: dva diely jej knihy o Štoplíkovi, ktoré redigovala moja žena vo vydavateľstve Osveta v Martine, boli zastavené. Spisovateľka sa dostáva do celkovej izolácie. Začala sa napĺňať nemilosť, hustnúť údel, ktorý si zvolila.

„A teraz čo sa týka mojej gratulačnej návštevy u pána Seiferta. Sľúbila som spoločným priateľom pražským, že im podám nejakú správu o tej návšteve: zišla som sa s nimi deň predtým, ako som šla k Seifertovi, ale vraveli, aby som len pekne smelo šla sama. Nechce sa mi znovu o tom písať, tak vám posielam, čo mám pripravené na poslanie pražským priateľom o tej návšteve, len mi to prosím uchovajte. Všetko som im povedala o sebe, ako stojím, že Štoplíka chcem i nejaké rozprávky dokončiť. Boli veľmi milí a dali vás pozdravovať všetci. Aj pán Seifert, musela som mu o všetkom rozprávať, aj o vás. Možno ma budete odsudzovať za ten trochu ľahký tón správy o návšteve u Seiferta – taký lyrický, ale nemôžem písať iné, než som naozaj zažila. A hádam – v mojom veku – ma nebudete odsudzovať ani za tie „hubičky“, ktoré si starý pán vyžadoval, nemohla som ich neprezradiť v úzkom našom kruhu, ak som mala všetko o tom vyriecť...“ (1976)

Je temno, zmráka sa v spoločnosti. Ale sú tu priatelia, je tu slovo, posolstvo, epištola, komunikácia v zakliatej krajine, v temnici. Tak sme si – spolu s inými – pomáhali žiť, uchovať si neroztrieštené bytie. Ako by inak človek vydržal?

„Poslala som vám telegram, aby ste sa tu zastavili cestou späť, chcela som vás nalákať aj na ten zázračný gejzír, ktorý vytryskol spod zeme neďaleko nás – pred Mičinou. Keď som to uvidela, prišlo mi až do plaču, aký je život krásny, mne nič tebe nič a vybúši spod zeme, nivočenej stáročia ľuďmi, zrazu taký prameň s bublajúcou životodarnou vodou. Nedávno tam bol len jeden malý provincionálny medokýš, aj braxatorisovský rod – viac generácií – si pri ňom zvlažoval gágory, alebo z neho riedil vínce na piknikoch – a zrazu taký kolos, taký stĺp striekajúcej vody! Ale je to vlastne ako aj s mojím Andrejkom Sládkovičom: však aj on skromne začal – v rámci takého malého spoločenstva – a koľkých koľké generácie potom napájal. Prší neúnavne, skoro celý deň, a podmračný čas púšťa akúsi clivotu či úzkosť...“

„Voľáky ste, Ivan, milý priateľ, smutný, ba trúchlivý, povedala by som. Čo to hovoríte o zvonoch pukajúcich, lebo oberaných o srdce? To nesmiete. Len ak by ste chceli pomáhať tým, čo chceli, aby Váš zvon pukal. Pred pár dňami sme počúvali v zahraničnom rozhlase dva pekné fejtóny. Jeden – Váš – bol o zvonoch, ktoré nemôžu biť len tak hocijak, ako by hocikto vymyslel či nariadil. A ja som si spomenula na jednu veľmi peknú historku o zvone v matkocirkvi ľuborečskej, ktorý mal nápis zdnuky: z pece ohně byl jsem v ohni, hlas můj srdce lidské pohni – mám o tom zápis, ako som našla tú historku v ľuborečskej Historii domus na fare v roku 1956 tuším – zapísal ju bol sám kazateľ ľuborečský Maróthy Daniel, otec Šoltéskin...“ (1976)

„Môj list príde asi v dni vrcholiaceho fašiangu predvolebného. Dosť som sa namordovala, čo a ako spravím, no zatiaľ som zbabelá a môj osud riadia rozprávky, viete. Už cítiť vo vzduchu sneh. To je dobre, ja mám veľmi rada snehové obdobie. Taký pokoj a všetko sa zaoblí, zmäkne, zmizne škaredé. No len na krátko. A dobre sa ďobká v zime do stroja, lebo vonku už nič netreba presadiť, vybrať zo zeme. Už nemám nič na poli...“

Osud nám riadia rozprávky. Sú krásne, bývajú žartovné, hoci niekedy a nezriedka nečakane kruté. No majú pravdu. Vekmi rokov a generáciami vekov overenú pravdu, milá Hana.

Ruku, ktorou píšeš, bozkávam a sa vďačím.

P. S. Ozaj si myslíš, že nás pohltia ako tú rybu s omáčkou? Asi. Možno. Ale ono napísané tu po nás zostane – tá chrbtová kosť s jemnými kostenými ihličkami, niekomu zapichnutými do hrdla ako memento svedomia. Scripta manet.

Ukážka z knihy Epištoly

0000010100063532021709090389673403896767

Ivan Kadlečík
hLAVOLAMY

Prvá hlava

Ak sa dobre pamätám, je to svätý Hieroným vo svojej pracovni na jednej stredovekej rytine: knihy, vankúšik, pod lavicou dreváky, na zemi leží psík a drieme lev. Realizmus až naturalistický, detailná kresba – a zároveň čosi klasicky vyvážené i postmoderne magické, iracionálne, mystické. Autorom je Albrecht Dürer, ten básnik či esejista vidiaceho obrazu.

Podobne je to u mňa. Na veľkom a starom písacom stole knihy, ktoré práve čítam: dnes je to už po tretie Anna Kareninová a čerstvý Milan Rúfus (Neskorý autoportrét), čo prišiel dnešnou poštou s venovaním „hudcovi z Pukanca na Tri krále 1993“; a už roky tu činne leží Nietzscheho Zarathustra. Potom časopisy, nová korešpondencia na hlavičkovom papieri, prach, nožík na obálky, okuliare, očné kvapky, Krmanova a Šte-fánikova kovová plaketa, staré ceruzky a perá, ponožky, popolník a všade plno cigaretového popola a dymu: to sú znaky ohňa, ktorý udržiavam a vrelo zohrievam. (Ozaj, pod stolom ešte aj nejaké prázdne fľašky od piva tu vidím – ale to nemusí každý vedieť, preto vetu dávam do zátvorky, len pre dospelých.)

Pracovňa je ten posledný spisovateľov azyl, keďže zovšadiaľ nás, ľudí, vyháňajú, každého z jeho kúta, vykiadzajú nás aj z kolísok i hrobov. „Striedavo slziac, striedavo sa smejúc, vzďaľujeme sa drahým veciam v sebe.“

Preto som obklopený najmä starými – aby ma chránili – vecami, ktoré si už nažili právo na dušu: starého otcova dagerotypia, matkina Biblia, babkina skriňa a kreslo, československá vlajka, sviečka v mosadznom svietniku, piáno, Štúr, Luther, otcov prsteň, Schweitzer... Staré hodiny, ktoré nefungujú. Nový kalendár, ktorý funguje, no nerád ho používam. Starý telefón, ktorý nefunguje, preto ho rád používam. Moderné fungujúce predmety – tuctové – sú totiž príliš zaneprázdnené svojou úžitkovou služobnosťou, preto nemajú čas iba proste byť, jestvovať samy o sebe, v sebe a v kráse. Mám tu ešte veľa zbytočných vecí – a každá je vnútorne krásna a zmysluplná akoby esej. Všetko neprezradím.

Neprezradím, že pri nohách mi tajne leží aj ten Dürerov lev a drieme ostražito

a čujne, a ja ho po srsti škrabkám za ušami, aby mi nezožral knihy, najmä o zvie-ratkách, aby nezareval a zbytočne sa neprezradil. Chráni ma pred niektorými ľuďmi, jazykovými inšpektormi a pred ministerstvom kultúry.

A ešte tu mám približne stohlavého draka ukrytého, obludu bludnú, blúdivú a divú, čo ľúbi panny, dračice a šarkanky, jednu denne. Skrýva sa v knižnom labyrinte, a keď mu nožíkom odseknem jednu hlavu a hodím do koša na papier, narastú mu dve nové, chŕlia, môj princ, ohnivé slová, slová, slová... Darmo ho prosím, darmo hladkám, márne mu nadávam do pipíkov hlavatých.

Druhá hlava

Odseknutá. (Ako povedal ten lapaj katovi: – Odseknite mi hlavu, nech mám dáku zábavu.)

Tretia hlava

Ešte dnes sa tam vidím, keď idem okolo, len otec tam už nie je: nad zemou malé okienko do pivnice na rohu ulice Pod hradbami. Šetríme petrolej, pri úsvite okienka ma – prváka – otec učí čítať, rátať, písať: azda sa mu to podarilo. Škola je zatvorená, od Sitna pohrebne kvílivo pospevujú míny. Aj my si s otcom pospevujeme: – Pod oblôčkom vyskakoval, štyri groše ukazoval... – Psychická úľava? brúsenie sluchu? estetická výchova? Neviem, no pesničku v tieni zosnulých dodnes čuť; aj vôňu jabĺk. Mama a babka varia lekvárové slíže. Strýkovia odišli do hôr bez toho, aby čakali, čo na to raz povedia historici a politici v teplých kanceláriách, nemajúci bázne. A večer, keď zaspávam na poschodovej drevenej polici pre jablká, snívajú sa mi zasa len čižmičky, v nich nôžky susednej Milky Polóny. – Dajte mi to dievča, dievča vaše, dám vám za ňu štyri groše...

A ešte: zo šera polosna sa mi vynárajú útržky hovorov a tajných slov, ktorým nerozumiem. Šomrú si, protestanti, šepkajú bratia farári. Ujo prandorfský Lacko chce kdesi ukryť akési židovské deti. A balia mu slaninu a chlieb pre amerických letcov, ktorých prichýlil vo viničnej chyžke.

Na polici mi je úzko. – Když strašná bouře táhne a hustá mračna ze všech stran. – Ako ujova cesta do vinohradov či do hôr rozvážne stúpa ten nápev z Tranovského kancionála po kamenných slabikách piesne, potom príde hrozivý pád kvarty na konci prvého a tretieho verša, no mäkko klesne v h mole temer na dno, až k rodnej zemi akoby. K Samkovej Adamčíkovej temnej harmónii pristupuje pani farárkin žiarivý timbre. – Když všecko strachem vadne... Tu bdíš Ty, Hospodine i v té strachu hodině. – Nie, už sa nebojím. Pokojne, bez strachu, no s bázňou zaspávam medzi ľuďmi, ktorí sa iste chveli, keď museli a chceli s akousi geneticky samozrejmou etikou – ako vždy – prikladať kamienky do hrádze proti povodni, totalitnej búrke a čiernemu moru i kiahňam, ktorými je fašizmus, akákoľvek moc, rasizmus, nacionalizmus, lož... A nečakali a nedostali za to ani štyri groše, ba ešte platiť museli.

Ukážka z knihy hLAVOLAMY

0000010100063532021709090389673403896760

Ivan Kadlečík
Lístoky

Keď sa lístoky tieto rozvinú
pred tebou v chvíľkach pokoja,
pozdrav mi, krásna, moju Marínu,
veď je ona družka, druhosienka moja.

*

Práve som si do pohára, smädného ako krvná tepna, nalial mesiac december a chutí ako november, október, september. Do hrnčiny, z ktorej pijem, vletela malá kvasná muška Emuška s priateľom, aj keď naplnenú hrnčinu prikrývam práve dopísanou knižkou.
Tie mušky sú nezdolné a zaťaté ako sekera do vína; hoci vonku, teda nie celkom v mojom vnútri, mrzne, až tak vrzne a sneží, až sa ježí, skadesi vyliezajú, volané poslaním a túžbou. Prstom, ktorým náhodou práve nepíšem, vyberám mušku z pohára, lovím ju, aby sa nepotopila, akoby som ju mal rád – lenže práve naopak, ona mi vôbec nechutí na jazyku. Taký je teror nehy a milosrdenstva.
– Leť, muška, leť a leť a poletuj slobodne ako ja preč.
Muška spadla, neletela, neposlúchla staršieho a múdrejšieho. Starší sa zatiaľ vznáša ako vonku sneh a krv, čo stúpa k pôvodnému pohoriu. Miesto, kde bývam, je jednou nohou v hore.
Vtom ktosi zvoní. Idem otvoriť – a za dverami je večerný zvon, hovorím mu servus, môžeš mi tykať, poď ďalej. Alebo je to trinásty neplatený mesiac krkoleň, čo vláda v roku zaviedla? Alebo je to spev slivovičí. Zvoní čas? Alebo si mi muška sadla na zvonček.
Také diania sa už dávno nedejú. To ty, Marína moja, si zazvonila a priniesla mi v poháriku stratené oko a na ramene písací stroj, hovoriac:
– Knihy sú na to, aby sa písali. Netreba nimi zakrývať pohárik pred muškami dolietavými.
– Vari nevieš, že knihy sa píšu samy a my sme iba namáhavo pri tom?
Sneh padá naopak, dolu hlavou bezhlavý – krv klesá nahor. A ja si nalievam do pohárika pulzovanie, totiž celý rok naraz, jednou nohou v lete, lebo krása je modla, ktorú rád vzýva sám ten, čo tvorí čudesá.
Trpezlivo v sebe skrývam prítomnosť, zajtrajšok zakrývam knihou.
– Priveľa jarí napadlo tejto jesene, akoby sme šírili lásku, ktorá sa v diaľke perspektívne zužuje. Nekonečne sme pochopili dočasnosť.
A zase mi ktosi zvoní. Nie, nie, neotvorím. Už sa nedám nachytať, už muškám nenaletím, lebo som plný, prepitý, sýty a premočený vlastnou krvou od hlavy až po úpätie a po túto zem.

*

Len čo som prestal dupkať na písacom stroji, zhaslo svetlo. Alebo naopak? Víchrica sfúkla elektrický prúd, zapaľujem sviečku. V bronzovom svietniku ťa vidím, tvoja hlava je plameň pri knôtiku žltý, krvavý, fialový, oranžový, zasnežený a ryšavý; voskom voňavá postava. Ak mám plamienok, potom práve tma je to, na čom už nezáleží. Sviečka spaľuje sama seba: ako by inak svietila?
Na peci otvorené dvierka, v lete aspoň svieca svietivá a živá: keď nežije, neumiera. Oheň mi uprene hľadí do očí. Ako ty?

*

Keď sa na teba cez tlsté okuliare pozriem, mám dojem, že plamene majú erotický tvar a pohyb. Podaj mi ruku, veľkocitá! – vždy sme sa na tom verši s mamou smiali. Podaj mi ruku, rieka Hron, keď bývam občas úzkoprsý. Zúčastňujem sa na rieke, ale aj na dreve, keď horí, teda keď sa mení. A keď sa mení, prečo je smutno a teplo? Mŕtvoly dobre horia, možno aj ty.
Nešťastia treba prežívať s vášnivou chuťou, aby sa rozmnožila radosť.

*

Žltí vtáci po jednom i v kŕdľoch vzlietajú z konárov a uberajú sa do teplejšieho neďaleka. Sadajú na zem, unavene a postrelene klesnú. Šuštia krídlami aj po smrti a celá zem je nimi pokrytá, až ju nevidno, len východisko z domu a do domu si odzametám smerom k špine štátnej cesty.
Kŕdle krídel. Nie sú to vtáci, ani krídla stromov. Sú to znaky, nenáhodne navrstvené do riadkov a strán. Čítaj! Čítaj, milá moja, ak vieš.

Ukážka z knihy Lístoky

0000010100063532021709090389673403896756

Ivan Kadlečík
Rapsódie a miniatúry

SLOVO ŽIJE, akoby nebolo, stráca obsah a autoritu, ľudská reč prestáva svedčiť, živorí bez ozveny. Slovo prestalo byť sviatosťou; tak ho poznáme, napríklad, ešte u Ivana Kraska, ktorý toho málo napísal: no ako mnoho je toho mála! Ale tam, kde niet vášnivej viery, niet ani sviatosti – odstránila sa rozšírením do kŕdľa v bezcharakternej dobe. Slovo zvápenatelo vo fráze novín a stalo sa titulom na prázdnej väzbe, ktorá je falošným úkrytom bankových šekov. „Piš krví a zvíš, krev že je duchem,“ toľko Nietzsche. A u Kraska: na každom slove je „srdca môjho krv prischnutá“.

AKO PRIMITÍVNE KMENE vystačíme, tuším, pomaly s desiatimi či dvadsiatimi slovami. Diskutér v rozhlase asi štvrť hodiny pohadzoval niekoľko slov, dutých guliek (aj keď predstierajú obradnú sviatosť), a celková výpoveď významovo trvala – nekompromisne – na nulovom bode až do výnosného konca. Pri použití ľubovoľného množstva odstredených spojok, častíc a neurčitých zámen možno takto s niekoľkými málo slovami vystačiť v reči aj niekoľko hodín: to je teoreticky vyrátané na komputeri i prakticky dokázané schopnejšími rečníkmi a nevinnými papagájmi, ktorých tu nechcem uraziť, lebo spojky, častice a zámená od prírody nedokážu používať tvorivo a samostatne. Skutočnosť sa rozplynula, rozpustila či vyparila, živá voda zmenila substanciu na paru riedkych a ľahkých slov. Človek by temer prestal veriť v hmotu a skutočnosť, keby tu nablízku nebolo chvejúce sa jazero, senzibilné stromy, keby tu nemal hmatateľne poruke klzké a zapáchajúce zlaté ryby, huby – nezmenených svedkov geologickej predhistórie, a súbežníka človekovej kultúry – chlieb, inak povedané: napriek pretrvávajúcim objektívnym problémom realizovaný finálny produkt pekárenského priemyslu. Zdá sa teda, že skutočnosť predsa len existuje. Prečo si však niektorí vytvorili zdanlivo autonómny metajazyk, ktorý na jednej strane pohodlne, bez myslenia zjednodušuje šírku skutočnosti do niekoľkých slov, na strane druhej nahrádza jeden presný a prostý pojem viacerými, rovnako pohodlne ustálenými slovami? Princíp je totožný. Metajazyk je občianskym preukazom vymyslenej skutočnosti tých, ktorých pravá skutočnosť nechce a nesmie zaujímať: ich žargón nič netriafa, iba kľučkuje okolo horúcej hustej kaše. Nepriame, zdĺhavo sprostredkované pomenovania by mohli svedčiť aj o akomsi stude, avšak ten predpokladá neznáme svedomie. Mohlo by ísť aj o obyčajnú ľudskú hlúposť, ale pravdou je skôr opak: chytráctvo, teda ekonomika a zisk. Predmety krátkodobej spotreby (a sú to už aj kedysi s láskavou umnosťou vytvorené čižmy, ktoré sa – adresne – šili takmer na celý život; dušou vyhladený stôl či stolička; z božej trávy vyrastený kožuch a podobne) sa neopraviteľne vyrábajú ako munícia v čase vojny (áno, jedným z ich cieľov je aj agresivita vlastníka voči iným ľuďom a nadobudnutie aspoň iluzórnej prevahy nad nimi) na minimálne možnú krátkosť chvíle: napokon konzument, systematicky ohlupovaný plánovanou demagógiou svetovej módy, si to tak praje – spokojnosť je na oboch nepriateľských stranách. Hmotou sa teda hýri; použitá, no nevyužitá sa s cynickou úľavou odhadzuje na mŕtve smetisko, ktoré už nie je hnojom, čiže zárodkom a stimulom. Ironický paradox nášho najvulgárnejšieho materializmu: urážlivá neúcta, ba až akási zúrivo zúfalá nenávisť, akú voči hmote nepociťovali ani stredoveké extrémne idealistické či kresťanské sekty. (A možno je to nenávisť nie k hmote ako takej, ale len k jej obludne vyrábanému, umelému množstvu a k anonymnej bezduchosti – starožitné predmety sa stávajú vášňou. Mohla by to byť nádej: ak sa v nej predtým nezadusíme.) Metajazyk iba maskuje strachuplné ignorantstvo, nenávisť k matke skutočnosti, k prababičke hmote.

UŽ V OKTÓBRI treba urobiť opatrenia, aby sa zajace alebo divé králiky nedostali ku kôre mladých stromčekov, ktorá im veľmi chutí. Na to sa používajú rôzne chrániče kmeňov – rákosové, slamené, papierové a podobne. Najvhodnejšie sú papierové. Ale čistý, nepoužitý papier je dobrému gazdovi akosi ľúto takto znehodnotiť a noviny sa používajú inde. Vo februári 1801 ohlásili vydanie Bachových diel dve firmy, jedna z nich dokonca oeuvres complètes. Z obchodných dôvodov vydávali však len diela, o ktoré bol záujem. Za daných okolností ich veľa vyšlo nazmar. Napríklad záhradníci grófa Sporka vraj zalepovali poškodené, od zajacov obhryzené stromy originálnymi hlasmi Omše h-mol. Tvorba, písanie by teda bolo preveľmi márnou činnosťou, keby nebolo treba chrániť aspoň múdrosť, nehu a čistotu bezbranných a poranených stromov, ktoré sa chvejú strachom.

ĎATELINA, latinsky Trifolium, krmivo pre dobytok, motýľokvetá rastlina, listy má vždy po troch..., hovorí lexikon. Ako deti sme kedysi kolenačky hľadali zriedkavú ďatelinku so štyrmi lístkami, aby sme vraj mali šťastie, no čoskoro sme pochopili, že konečné šťastie je už v tom, ak sa ju vôbec podarilo nájsť. A potom už nič. Len tanec na ostrí britvy, cirkusantova chôdza po visutom lane šialenstva, alebo Mojžišov komplex: musieť a chcieť písmom vyjadriť to, čo zajakavé ústa neuvládzu vysloviť. Hľadám presné slová a vety, pripomínajúce uhrančivé veci, ktoré mám nevedno kde, ktoré som stratil, alebo nikdy nemal. Hľadám ich očami potme, ušami v rachotení, kolenačky a špinavými prstami zaborenými do zeme, do seba a krmiva pre dobytok. Ako uvzaté dieťa, čo ešte nečítalo lexikon. Štvorlisté trifolium! Už som ho vari aj zopár ráz našiel, ale nikdy mi ešte neprinieslo šťastie.

PODPLUKOVNÍK LIPRANDI Ivan Petrovič! – predstavil Inzov hosťa, ktorý sa Puškinovi prívetivo uklonil, duchaplne zabávajúc spoločnosť, ktorá si naozaj myslela, že ide o zábavu. Nepoznám nijaké vierohodné evanjelium, vraví. Jednému by som však veril, lenže to nie je napísané; myslel tým evanjelium Judášovo. Obdivuhodný človek, tento Liprandi. Aj vďaka nemu sa o Puškinových výrokoch vo vyhnanstve, o jeho názoroch, stykoch a básňach, ktoré. kolovali v odpisoch po salónoch, dozvedela nielen petrohradská vrchnosť, ale sa takto zachovali aj pre budúce pokolenia, pre čitateľov, literárnych historikov a životopiscov s oneskoreným zapaľovaním. Liprandimu to zapaľovalo presne. Bez neho by mnohé Puškinove myšlienky zostali nezvestné. Takže je vlastne veľmi dobre, ak každý Puškin má svojho horšieho či lepšieho Liprandiho s nejakou hodnosťou. Iba nechápem, prečo by mal niekto v obave strážiť báseň, vetu, myšlienku, slabé a bezmocné slovo... V kostole sme kedysi spievali Tranovského slová ...když satanáš proti nám své vysílá; moc a mnohá lest hrozná zbroj jeho jest, nemá v světě rovného. Nadnesené, premrštené a patetické sa mi videli najmä ďalšie slová – slovíčko jej porazí! To predsa nie je možné, to bude omyl, vravím si, a pozerám, či to náš Hviezdoslav nepreložil do slovenčiny lepšie. Ale aj on tak isto: slovíčko z nôh ho zrazí! Pozerám teda modernejšieho básnika Štefana Krčméryho, ktorý na psychiatrii v Pezinku ešte stále veril to isté, iba namiesto pojmu slovíčko má v uvedenom verši – sloveso! Áno, sloveso. Sloveso myslieť, písať, tvoriť.

PIESEŇ AKO POSLEDNÁ ZBRAŇ, odháňajúca panciere. Pieseň napriek tomu mäkká, akosi smutná, v podstate molová: len záver prvej vety (...a zákona jeho) renesančne vchádza do durového, menej tesného znelého akordu, ktorý akoby otváral perspektívu; a hlavne slová refrénu sě nebáti prinášajú v tónoch (es, d, c) svetlo, dosť výnimočnú a nečakanú durovú radosť a zároveň maximálnu výšku: prvá slabika slova nebáti je najvyšším tónom piesne, ktorá sa neľahko zvláštnym usporiadaním tónov – vzhľadom na optimálny rozsah ľudského spevu – vzpína v príboji od temných hĺbok po svetlejšie výšky, i keď nízke, zásadné tóny prevažujú; nimi sa pieseň aj končí v akomsi hrozivom hučaní. Jej začiatok je nástupom poplašnej poľnice, výstražných, nie slávnostných fanfár: jeden tón a potom o čosi vyššie štyri rovnaké. Kdož jsú boží bojovníci... Chorál univerzálny a plný, totálny. Niet v ňom plechového optimizmu, s ktorým sa demagogicky chodieva do boja, ale je tam olovene ťažká, až neznesiteľná, celá pravda dejín života i zabíjania. Chorálom možno po boji žialiť a plakať nad porážkou či trpkým víťazstvom, možno si ním pred bojom i v boji dodávať odvahy, sily, neiluzórneho pocitu nekonečnej mohutnosti v recitatíve chóru, zástupov mužov, žien, detí, starcov, generácií. Pieseň je ťažkopádna, pomalá ako pravda, nemelodická, hrkotajúce vozy proti elegantnej jazde, nekĺže sa ako úlisný had, ale nehybne čaká, má hrany ako zápisy not v Jistebnickom kancionáli. Ide z nej smrteľne odhodlaná bázeň ohrozených, temer radostný, oslobodzujúci strach krajnej situácie, z ktorej už niet úniku, a ostáva len jasné, jednoznačné, nešpekulatívne: buď – alebo; je v nej prihustý, tehotný okamih, po ktorom nevyhnutne príde rozhodnutie. Vanie z nej temná hrôza a pochmúrny, dusivý strach, čo neodzbrojuje a neoslabuje, lebo sa dotýka hranice, kedy už niet čo stratiť: preto sa väčšmi báli tí, čo počúvali než tí, čo spievali. A před nepřátely neutiekajte – niet už kde, zo svojej zeme ovdovělé a osiřelé. Len pevne stáť, zúfalo a smutne, na určenom mieste, opretý o beznádejnú hradbu: takéhoto zúfalstva a strachu sa boja i tí oveľa mocnejší.

Úryvok z knihy Rapsódie a miniatúry

0000010100063532021709090389673403896750

Ivan Kadlečík
Vlastný hororskop

Po koľkýže už raz robí táto stará cickatá planéta svoju odvážnu obrátku na obratníku Kozorožca? Vždy mám v tej chvíli bázeň a strach, akúsi xenofóbiu, že neslobodné opakovanie ju znudí a ona sa utrhne z ošúchanej reťaze, ufrngne kdesi smerom k Síriu, k mocnejšej a príťažlivejšej hviezde Antares. Veď to vidím z okna: aj vodu aj žrádlo tam má môj trinásťročný pes, priviazaný k teplej búde. Slnko práve stojí v nadhlavníku na rovnobežke 23 stupňov 27 minút južnej šírky.

Chlapec narodený v znamení Kozorožca vyznačuje sa povahou nestálou, náklonný je viac na zlé ako na dobré. Bude ho trápiť pichanie v prsných kostiach a raz ho okradnú o písací stroj. Nech sa vyhýba snehu, ľadu, alkoholu, rusalkám, vykričaným domom a nezávislým spisovateľom; nech sa pri chôdzi obratne vyhýba obratníkom, rovnobežkám a poludníkom, aby sa na nich nepotkol a nepadol.

A ešte k tomu fin de siecle, dešperátny a unavený. V takom približne čase sa vždy, každý stý rok, stretávame, aby sme sa potešili. Zatiaľ som na takej seanse nebol, som nováčik.

A už počujem v závejoch snehových brzdiť obyčajný autobus, aký chodí do Banskej Štiavnice, štátna poznávacia značka STYX 89, s tabuľkou Zájazd, za volantom poznávam suseda Paľa Charóna, všetky miesta na sedenie obsadené, aj sedadlo pre telesne a inak postihnutých. Do teplých útrob – do hltana, do hrubého i tenkého čreva, do žalúdka a tak ďalej? – môjho zadlženého domu OKAL na Hrnčiarskej ulici číslo 22 vstupujú uzimení chlapíci, akísi povedomí. Podobajú sa (aj fafákmi a raťafákmi) na seba viac alebo menej, len fialkasté žiarenie alfa by ukázalo rovnakú genetickú odchýlku u každého: srdce posunuté do prava a výrazné kľúčne kosti. Tie kosti sú rudimentárnymi zvyškami krídel, naši pradávni predkovia boli anjeli, potom sa museli prispôsobiť prostrediu podľa Darwinovej (hoci ho nečítali) evolučnej teórie, padnutí anjeli, anjeli na hlavu padnutí. A možno sú tie kostičky zároveň aj púčikmi krídel budúcich. Lebo je už najvyšší chiliastický čas, na sklonku tisícročia, keď všetko je väčšie než treba, aby sa človek zbavil tých ťažkopádnych, smradľavých a hlučných mechanizmov, prežierajúcich sa energiou – a započúval sa do vlastnej duše, jej tichú energiu využil na pohyb hodín.

Moji chlapíci vraj prišli osláviť okrúhle jubileá – najmladší má dvetisíc rokov (tí ešte mladší ostali doma z technických príčin), ja, najstarší, päťdesiat, sadáme si teda obaja za vrch stola, na miesto najčestnejšie. (Moji synovia Ivan a Juraj išli za frajerkami, Martin je na vojenčine v Chebe, dcéru Zuzanu, pôvabnicu fialovú, posielam spať, je neplnoletá.) Máme síce menšie jazykové problémy, no tľapkáme sa navzájom po pleciach a: ničevo, nagypapa, gut, nema problema. Že ako sa mám a čo robím. Na prvú otázku odmietam vypovedať, a keď poviem, že som spisovateľ, s námahou, z ohľaduplnosti zadržiavajú smiech, tvárim sa, že to nevidím. Stoličiek toľko nemám, sadajú si, kde sa dá, vojaci (jeden beznohý) na zemi hrajú poker s génmi a chromozómami. Zvedavý na mňa
kričí: Počúvaj, starec, nevíš náhodou, jak dopadla bitka pri Trenčíne, kde som hneď ráno padol? – To je ľahko, Jánoš, uhádnuť, odvetím. Zradili vás a prehrali ste. Generál Heister vám porádne vyprášil galoty. Nechce mi veriť, lebo že Heister, ten pandrlák, nebol hoden nášmu kniežaťu ani z rici vody sa napiť. A ešte chce vedieť, ako dopadol jeho kamoš Ďuri, ten z Terchovej. Ako dopadol? Nepadol – ostal visieť.

Kňazi a učitelia si rozprávajú najnovšie (totiž večne staré) politické vtipy a korenisté anekdoty o ženách. Jeden drží v ruke Bibliu kralickú a Labyrint světa, v druhej prázdny pohár, čo mi pripomenie, že treba z pivnice vykotúľať jeden z mojich troch súdkov (dostal som ho od evanjelikov z obce Bohunice), bude stačiť, veď prišli bez manželiek (matka je vždy neistá, incerta, hovoria tuším latinici), do rána budú ako prievozníkove plte, opitučkí. Niektorí sú abstinenti, niektorí luteráni, o čosi viac katolíkov, potom pohanov: tým posledným dýkou krájam na plátky surové mäso z koňa menom Consul.

Poďme sa nejako hrať, vravím, ale najprv vám zarecitujem jednu zdravicu: Úrodou oťaželi roky / súdruha Stalina / Ako mohutné valné toky / idey jeho po širokých / valia sa krajinách. Aj keď si nevšimli, že namiesto valné povedal som kalné toky, chápu všetko okrem slova súdruh. Nijako im to neviem vysvetliť, nuž sa uchyľujem k mimike (aj preto, lebo môj byt je policajne odpočúvaný), k posunkom a gestám. Podarilo sa. Začali sa od smiechu o zem trieskať, najmä vulgárnejší vojaci, aj tí padnutí a kaliky.

Poďme sa hrať, hovorím, na historické prognózy, axiómy a hypotézy, a začínam: Všetci ste postupne umreli z roka na rok. Každý z vás mal aspoň jedného syna (o dcérach nič neviem), nikto tu nie je homosexuál (tí sa vraj biologicky nedokážu rozmnožovať), ani jeden z vás nezdedil po otcovi neplodnosť. Ty, Ioan, si bojoval vo vojsku veľkomoravskom (na strane porazených, lebo sú menej vinní), ty, ukazujem ďalej, na Bielej hore (na strane porazených). Ty, ako som už bol povedal, si padol v boji za ľudské a občianske práva a slobodu v protestantskom pluku 3. augusta 1708 pri Trenčíne v armáde Františka Rákóczyho II., ty si sa utopil vo Váhu pri povodni v roku 1818, teba, Ján, prenasledoval biskup Michalko Czékuš. Vždy a všetci bez výnimky ste stáli (alebo ležali) na správnej strane porazených, iba ja jediný som asi zamak rokov bol v strane víťaznej. A oni nič. Len sa rehocú a rehocú a rehocú. Na mne.

Svitá (aj keď nič nie je jasné). Oholím sa starého otcovou britvou, čo po nej tak rád bosky kráčavam, vypijem čiernu kávu s nikotínom blaženým. Poradia si už aj bezo mňa. Náš spoločný priateľ Ježiš ostáva s nimi. O sto rokov sa opäť stretneme.

Ukážka z knihy Vlastný hororskop

0000010100063532021709090389673403896742

KEĎ SA CHCEŠ Z BODU A DOSTAŤ DO BODU A, MUSÍŠ SA USILOVNE NEHÝBAŤ

Rozhovor s Ivanom Kadlečíkom

Pri čítaní vašich kníh sa mi občas stane, že ma prečítaný text vráti o dvadsaťpäť – tridsať rokov späť do rodnej dediny. Rád som sa túlaval po lazovských kopcoch. Za prírodou sa vtedy nemuselo cestovať. Bola všade okolo a my sme v nej od malička vyrastali. Ako a kde ste vy prežili svoje detstvo a ako vás poznamenalo?

Takže príroda a detstvo? Dobre, môže byť.
Dalo by sa povedať, že som mal najmenej dve detstvá. Okolo roku 1940 v sirotinci v Modre, v správcovskom byte, lebo otec bol správcom toho sirotinca a v našej modernej vile býval nejaký vysoký fašistický komisár.
Potom niekoľko rokov v tej vile a jej veľkej záhrade: na pravom prstenníku mám doživotnú jazvu z ostnatého plota tej záhrady. Pochopil som existenciu plota, medze, hraničnej čiary, a ich prekonávanie. Teda poznávanie neznámeho, tajomstva. Cesta k poznaniu a orientácii je najzaujímavejšia na detstve rovnako ako na starobnom dôchodku – a nie idylka, šantenie, bezstarostnosť, šťastie a podobné výmysly.
Zlomená ľavá ruka pri zoskoku z vysokého plota. Ale to sme už v prírode v Rači, v roku 1945, presnejšie vo veľkej a esteticky členitej záhrade a zákutiach parku okolo kostola a fary. Povala, veža, veľká knižnica, lesy, vinohrady, kostol a organ, ulica, učiteľova palica a dlaň a strach, krásne i odporné učiteľky, hriechy a previnenia. Áno, príroda bola ešte všade, v podstate radostne slobodná, aj v knižnici a v knihách. Nebola oddelená od ľudskej duše a ohrady boli tam, kde patria: nie všade či nikde.
Takže detstvo ma poznamenalo, nosím si ho na prstenníku pravej ruky i v reumatických bolestiach ľavého zápästia pri zmene počasia.
Inak detstvo netreba – ako Bratislavčan pradúcu mačičku – navlačovať so sebou po celý život ako romanticky falošný sentiment. Dospelý človek nech sa správa ako dospelý: ďakovať za milosť všetkého, čo v detstve bolo dobré, a poučiť sa, prípadne naprávať a vyhýbať sa falošnému a pochybenému. Na to je pamäť, na to sú jazvy a znamenia.

Hudba a najmä organ zaberajú dosť veľký priestor vo vašich knihách /a pravdepodobne aj vo vašom živote/. Kedy tento vzťah vznikol a ako sa vyvíjal?

Len čo ako chlapec dočiahnem a vládzem utiahnuť veľkú šľapaciu páku, už ťahám učiteľovi-organistovi v kostole mechy, skrytý za telom veľkého nástroja, kde je veselo a voľne. Keď to robím zle a nedbanlivo, píšťaly kvičia alebo zmĺknu, učiteľ ma vyťahá za uši. Preto snívam sadnúť si na jeho miesto, byť pánom a vyťahať ho za uši. Z lavice za hracím pultom ho aj tak onedlho odstránia komunisti. Skúšam to sám a potajomky, veď kľúč od sakrestie visí doma na klinci hneď za dverami.
Organ je tajomstvo a zázrak, jeho vnútro labyrint a prekvapenia. Neskôr aj zdroj skromnej obživy v čase štúdií i biedy počas totality. Ale to vtedy ešte neviem, až oveľa neskôr, že najväčšie mystérium je Johann Sebastian, aj keď ho dodnes nedokážem poriadne zahrať. Bach je otvorený problém nielen hudobný, ale rovnako aj ľudský, etický, existenciálny, filozofický, kultúrny i historický. Bach je budúcnosť, totiž alternatíva voči záhube.

Ako sa z človeka, píšuceho si svoj denník, stáva spisovateľ a kedy sa napísané mení na literatúru?

Viesť auto sa človek učí, prípadne naučí, jazdením na aute. Písať sa učí, prípadne naučí, písaním. A čítaním – aj keď je pravda, že dnes máme u nás veľa písačov (nazývajú sa literáti), ktorí napísali, presnejšie vydali viac kníh ako prečítali.
Spisovateľ, to je predovšetkým určitý spôsob myslenia a konania, až potom písania. Môže sa to začať a stať písaním denníka a korešpondencie. Najprv sa treba pokúsiť neustále si formovať, formulovať, definovať, reflektovať a pomenovávať denné bytie, prípadne komponovať a tvarovať – len potom denník môže byť o niečom. Vždy je to však len úsilie a pokus. Takže človek sa nikdy nemôže stať celkom a naozaj spisovateľom. Môže a musí sa o to len celý život snažiť. Veď deliaca čiara medzi bytím a slovom je živá a teda sa chveje, pulzuje, nedá sa zachytiť: akoby unikala. Možno literatúra je všetko, čo bolo napísané, ktovie. A ešte jazyková neuróza, absolútny jazykový sluch?
Denník som si začal písať asi v pätnástich rokoch s menšími či väčšími prestávkami. Kým pauza v hudbe je dobrá a užitočná, interrupcia v autobiografických záznamoch je chybou, ktorú si možno čiastočne ospravedlniť tým, že najmä v 70. rokoch minulého storočia sme tu mali veľmi zvedavú štátnu politickú políciu.

V auguste 1968 som nemal ešte ani päť rokov. Napriek tomu si pamätám niekoľkodňové nepretržité prelety stíhačiek ponad našu dedinu a tiež susedovu vetu, že bude vojna. Čo sa vtedy naozaj stalo, som pochopil až po rokoch. Kde vás zastihla správa o okupácii a aké boli tie roky potom?

V ten krásny letný deň som ráno vstal, umyl si tvár a zuby a išiel do práce v Matici slovenskej v Martine. Kolegyne plakali, lebo vraj v noci nás obsadili Rusi a bohvie, čo teraz s nami bude. Potom sa na schôdzach a zhromaždeniach začali písať a podpisovať prehlásenia, protesty, rezolúcie, aby bolo čo o niekoľko mesiacov a rokov odvolávať, popierať, zabúdať, dištancovať sa. Ja som mal vtedy ešte dosť dobrú mladú pamäť, preto som často zabúdal odvolávať, zabúdať, dištancovať sa, až ma napokon tí s horšou pamäťou vyhodili zo zamestnania v roku 1971. A dobre urobili. Doma som sa ako nezamestnaný päť rokov staral o svoje malé deti, študoval som, čítal a mohol som si slobodne písať do šuflíka a samizdatov. Takže aj touto cestou oným súdruhom ďakujem, ak ešte žijú, lebo inak ich mená sú bezvýznamne zabudnuteľné. Zničila ich vlastná zbraň, totiž zlá a slabá pamäť, hlúpa zábudlivosť.

November v osemdesiatom deviatom som zažil už na vlastnej koži. Dokonca som sa /zhodou okolností/ okolo dvadsiateho piateho ocitol v Prahe, v podchode na Václaváku. Pozeral som vysielanie nezávislej televízie na televízoroch vo výklade. Na Letnej práve prebiehalo obrovské protestné zhromaždenie. Vtedy som si uvedomil, že toto sa už tak ľahko nebude dať zakázať.Verili ste, počas sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, že sa raz celý ten systém môže zrútiť?

Keby sme pozorne počúvali jazyk dejín, pochopili by sme, že každý systém sa raz zákonite zrúti. Len kedy? Rátali sme s doživotným komunistickým odsúdením a uväznením, čo sa mi ešte aj teraz javí ako správny postoj: vždy treba rátať s doživotím, totiž nečakať na krajšie zajtrajšky, ale v každom dnešku si statočne konať svoju povinnú i nepovinnú prácu; byť identický, akoby sa nechumelilo.
Matematici a fyzici hovoria, že ak v danom systéme vzniknú dysfunkcie, poruchy, konflikty, treba vyskočiť na úroveň systému vyššieho radu. Nekričme hop!, kým sme nevyskočili. Donedávna bola etickým problémom pretvárka a pokrytectvo, dnes je to ostentatívny všadeprítomný cynizmus.

Čo robil súčasný slovenský spisovateľ dnes a čo sa chystá robiť zajtra?

Včera som bol vo Viedni čítať svoje texty, dnes píšem odpovede na tieto otázky a počúvam Bachovu zimnú kantátu Ich habe genug: je to neuveriteľné, ale Johann Sebastian sa tu úprimne teší, že zomrie, a ja by som chcel mať jeho odvahu a silu.
O zajtrajšku chvalabohu neviem ani len mäkké f. Ale ak sa mi dostane tej milosti, že zajtrajšok sa stane dneškom, chcel by som s vďakou robiť to isté, čo od malička. Životne dôležitá je kontinuita.

Rozhovor pripravil Miro Jankes
Kompa 2/2002
Internetový časopis o ľuďoch a ich stopách

0000010100063532021709090389673403896740

O vnútornú slobodu

Rozhovor s Ivanom Kadlečíkom

Zmenil sa váš život v Pukanci po páde komunizmu?

Pravdaže sa zmenil, a to veľmi výrazne, lenže ľudský život nesúvisí s dejinnými a politickými premenami tak priamo a príčinne, ako si namýšľame. Život ide aj svojou nezávislou cestou, sme slobodnejší. Napríklad vek a zdravie. Súc kedysi mladší a zdravší, venoval som sa záhrade, ovocným sadom, vínu, včelám i domácim zvieratám, aj potkanom. Kosil som trávu, rýľoval, kopal zemiaky. Bol som organistom v kostole a pracoval som pre cirkevný zbor. Potom zomrel starý poctivý farár a prišli mudrlanti a špekulanti, cirkevný zbor ide dolu vodou, nuž som sa s ním časom rozišiel. K tomu všetkému sa mi zhoršil zrak a nechal som aj organ, a keby som si dnes chcel ísť zahrať, spupný farár by ma tam azda ani nepustil. Aj organ je v zlom technickom stave, nik sa oň nestará. No a napokon po Novembri sa mi uvoľnila publikačná činnosť, aj cestovať sa trochu dá, takže ostalo menej času na spomenuté aktivity. Začal som viac písať a stretávať sa s ľuďmi, vzrástla korešpondencia, lebo prestala zasahovať, dúfam, tajná polícia. Deti sa stali dospelými. Prišiel vytúžený dôchodok, z ktorého sa nedá žiť, honoráre skoro nijaké, ale to sa vyrovná radosťou zo slobody, oslobodením sa od stupídnosti pracovného času, obedňajších prestávok, dovoleniek a výkazov práce. Takže všetko sa mení, aj keď všetkému nie je na vine komunizmus či jeho ponovembrová transformácia. Skutočnosť je, našťastie, širšia a bohatšia.

Ste jednou z najvýznamnejších postáv slovenského disentu. Čo z vašich vtedajších snov čaká ešte na naplnenie?

Ten disent bol československý, tvorili ho Česi, Moravania, Slováci, Maďari a ďalší. Necítim sa jednou z najvýznamnejších postáv, ale vaše slová rád počujem v čase, keď sa tvrdí, že na Slovensku žiaden disent nebol a “revolúciu” urobili zberači smotany na tribúnach. Ale to je dobré a spravodlivé, lebo aspoň vieme, o čo komu išlo a ide. Nám počas dlhých rokov totality nešlo o politický mocenský boj, ale o zachovanie si osobnej individuálnej integrity intelektu a charakteru v bežnej, dennej normálnej práci, v postojoch i slovách – normálnosť v úchylnom čase. Išlo o vnútornú slobodu a o tú ide vždy, aj dnes. Predstavovali sme si “utopickú” krajinu, kde žijú slušní a kultúrni občania, čo nekradnú a neklamú, ale sa zhovárajú.
Nemusia byť prepychovo bohatí, ale smejú sa a čítajú knihy či chodia do divadla. Takúto krajinu si predstavujem aj teraz a asi ešte dlho budem, ak dožijem. Toto si nevymýšľam teraz, ak raz bude niekto čítať moje texty, všetko toto tam nájde. Všetko sa môže stať. Aj to, že kultúra a etika prestanú byť neznámymi či príliš cudzími slovami.

Ako si spomínate na roky, keď ste v Pukanci predávali knihy? Bolo komu predávať?

Neviem, prečo by práve Pukančania mali čítať knižky, keď ich už pomaly nečítajú ani slovenskí spisovatelia. Keď sa slovo spisovateľ stalo takmer nadávkou. Predávať knihy je krásne a ušľachtilé, ak vás neponižujú dekádové, ročné, mesačné hlásenia o akciách k Mesiacu knihy alebo večného priateľstva, tlačivá o nábore Leninových spisov a politickej literatúry, kádrové posudky. Ročný plán a prémie sú svätým písmom, na to sú kontrolóri, inšpektori, inštruktori, povedzme Hanes alebo nejaký Ružička, čo vás pokorujú, že tu nič nerobíte, švindľujete, nesplnili ste ani kvartálny plán, taký neschopný hlupák. V prázdnom obchode sa hodiny nekonečne vlečú – a tá osamelosť, bezvýchodiskovosť i absurdné situácie, to sa nedá vydržať. A ešte ste rád, že nie ste v base a dostanete prídavky na štyri deti. Žena, bývalá redaktorka, sedí neďaleko v novinovom stánku, kde je aspoň väčší ruch, lebo ľudia kupujú cigarety a obrázkové časopisy, známky a pohľadnice. Ja som aspoň v predajni prečítal a preštudoval, čo som len chcel – od Zákonníka práce a Trestného zákonníka cez časti Leninových spisov po samizdaty z pražskej edície Petlice, ktoré mi posielal Ludvík Vaculík. Ono všetko sa dá vydržať a všetko je na niečo dobré. Veď občas som za pultom napísal aj niekoľko strán miniatúr a fejtónov pre podzemie. Podpultová literatúra: keď som cez výklad videl, že na ceste zastavuje čierna volga levickej štátnej bezpečnosti a v nej sedí “náčelník” Kováč, papier som strčil pod pult a prikryl výkazom o bezpečnosti práce a mesačnej spotrebe elektrického prúdu. Ozaj, ešte som v tom kníhkupectve chytal myši do pasce a sníval o krásnych zákazníčkach, ktoré nechodili.

Ako často ešte hrávate na klavíri, organe?

Klavír považujem len za pomocný nástroj, pretože technika a charakter hry na organe sú celkom iné. Ak som pred rokmi hrával denne, dnes len zriedka, spôsobuje mi to depresie z dôvodov, o ktorých som tu už hovoril. Prebúdza to démonov minulosti napriek tomu, že je známe, ako muzika odháňa čertov. K tomu zlý zrak. Iste, aj slepci sú dobrí muzikanti, no neznesiem pocit, že skladbu, ktorú som pred rokmi ako-tak zvládol, dnes zbabrem, lebo nedovidím na pedál. Ale ktovie, ešte nehádžem píšťalu do žita. Možno sem príde normálny farár, cirkevníci dajú opraviť nástroj, možno sa stretneme všetci v nebi.

V malom drevenom múzeu v africkom Lambaréné stojí zaprášené harmónium Alberta Schweitzera, na ktorom počas tropických nocí hrával Bacha. Podobný nástroj máte vo vašej pracovni a veľmi podobný vzťah k Bachovi máte aj vy. Čím vás Bach fascinuje?

Johann Sebastian Bach ma okrem iného fascinuje aj Schweitzerom, ktorý sa kdesi vyjadril, že Bacha pochopil práve v pralese. Ktosi zase napísal, že jediný Nemec, ktorý pochopil shakespearovskú a dostojevskovskú hĺbku utrpenia ľudského vnútra spisovateľa Martina Luthera, bol Bach. Kruh sa uzaviera.
Áno, Schweitzer sa smeje, napadla mi veta, ktorú vraj mladý Albert neraz dostal ako výčitku pedagógov do žiackej knižky. Okrem veselosti ma na Schweitzerovi očarúva celá jeho práca a spôsob myslenia, no najmä to hlboké pochopenie organu a Bacha, ktorého znovuzrodil a moderne priblížil: jeho podstatnú úctu a radosť z bytia a obrovskú ľudskú normálnosť. Bach nebol nadrogovaný romantik či modernista, “výnimočný” exhibicionista, ktorého kope múza, ale normálny otec rodiny, občan, ktorý “len” vykonáva svoje povolanie cirkevného organistu a učiteľa za neveľký plat. Pracuje systematicky, cieľavedome a stále, v pokore študuje, učí sa, akoby nebol génius, ale včelár, prípadne poctivý drevorubač. V jednoduchých kontúrach zaznamenal, načrtol základnú geometriu hudby, harmónie a kompozície. Nekonečnú ľudskú úzkosť, pochybnosti, strach a bolesť a smrť doplnil o veselosť a dôveru v bytie. Bacha mi priblížil aj Luther, ktorý Bacha čiastočne aj zapríčinil. Obaja sa smejú, píšem im do žiackej knižky.

Aké paralely existujú medzi poriadkom v texte a v notovej osnove?

Notová osnova a noty v nej a všetky značky samy osebe pôsobia esteticky. Sú krásne ako obraz, výtvarné dielo – aj keby sa nehrali. Pritom je to len technická pomôcka, zápis toho, čo sa vlastne zapísať nedá. Aj slovo je taká pomôcka, vyslovené či napísané, teda aj kniha je krásna, aj písmo latinské, grécke, čínske, arabské, aj keď mu nerozumieme. A vôbec: rozumieme slovenskému slovu? Slovo je však aj zvukom a jazyk systémom ako hudba. Je to poriadok v chaose. Zákon. Kompozícia, presnosť, súzvuk. Uzavretý kruh či elipsa. Koherencia, bez ktorej by nemohli vzniknúť vesmírne svety.

Čo je pre vás v texte najdôležitejšie?

Najdôležitejšia je veta ako výpoveď. A to, čo som povedal v predchádzajúcej odpovedi. Teda poriadok uprostred nevyhnutného a blahodarného chaosu. Zatvorený a zároveň otvorený kruh. Koherencia. Dávanie a prijímanie. Energia, gravitácia. Každú vetu by bolo treba napísať ako hudobný takt, z viacerých taktov sa skladá tvar fúgy, tokáty, fantázie, prelúdia, menuetu, árie. Potom sa tam už ľahko nájde aj téma. Je tam aj príbeh a metaforické posolstvo, aj reflexia. Toto všetko napokon možno hľadať i nachádzať v každom slove, ak je poctivé.

Ako by ste sám pomenovali svoj štýl, spôsob písania?

Už som ho pomenoval. Nie síce odborným literárnovedným termínom a zaradením, ale túžbou, predstavou, ktorú cítim a vidím kdesi v diaľke. Ostatok nechám recenzentom, nech si hovoria o zmätenej postmoderne, autobiografickosti, komédii, miešaní žánrov, o bezpríbehovej eseji, paródii, o svojráznosti skladby a magickom realizme. Sú to táraniny, aj keď potrebné pre učebnice a profesorov. Nezaujíma ma žáner, ale, opakujem, veta, ktorá môže, takmer musí byť aj poéziou aj prózou, dokonca románom, keby sa “rozkecala” na päťsto strán. Text je len text: dobrý alebo chladný, nevkusný, prázdny, redukovaný, falošný, bez názoru aj ideálu, neúctivý, chvíľkový a tak ďalej, veď to poznáte, stačí len čítať väčšinu toho, čo vychádza.

Ako často ste v osobnom kontakte s priateľmi?

Tak ako kultúra, autentickosť, etika, srdečnosť a nevyhýbavá otvorenosť a živá ľudská komunikácia pri víne a smiechu, cit a nefaloš, kniha a poštový list s rukopisom, ktoré nie sú v móde, nenosí sa ani bezpragmatické priateľstvo, celoživotné a dlhé kamarátstvo len tak zo sympatie, z porozumenia a náklonnosti, bez účelu. Priateľov ubúda, veď pomaly už aj zomierame. Albín Bagin zomrel dávno, Šimečka starší menej dávno. A choroby nás viac zdržujú doma, takže aj osobných stretnutí ubúda. Strácame osobný a individuálny kontakt. A tak zabudneme aj vlastnú individualitu v mene banality a kolektivizmu, uniformity, aká je znakom militarizmu a sériovej výroby. Našťastie, sú tu ešte ľudia, ktorí odpovedajú na listy, aj keď dobrého býva málo. Aj Ludvík Vaculík občas napíše. Rudo Jurolek, Rút Lichnerová, Ota Filip z Bavorska, Renáta Sako Hoess, Vlado Petrík. To len tak na ukážku, nie sú to všetci. To je dobre.

Ste laureátom Ceny Dominika Tatarku. Zmenil niečo Tatarka vo vašom živote?

Dominika som dlho osobne nepoznal a jeho diela ma až tak nechytali za srdce a rozum. Kedysi (v roku 1968) som v Slovenských pohľadoch recenzoval jeho knihu Proti démonom a cestopis Človek na cestách , vcelku sympaticky. Možno mi podvedome nie celkom chutil jeho románsky orientovaný filozofický katolicizmus (menej zadubený ako slovenský), kým ja som inklinoval skôr k severskému a západnému protestantizmu (menej zadubenému než slovenský), a jeho matersko-ženský kult, ktorý neskôr za totality, keď si už zúfal v osamelosti, prerástol chvíľami do erotických nechutností. I keď som chápal, že ide o transcendenciu a metaforu – a predovšetkým slobodu a vzdor. Výzvu k ľudskej slobode uctievam, takže jeho samizdaty som už čítal s radosťou, ktorá dávala človeku aj odvahu vzdorovať, nepoddať sa. Ba ešte som si ho aj obľúbil ako človeka, keď som ho bol navštíviť niekoľko mesiacov pred smrťou v jeho dome. Bol už temer nevládny a slabý. Ostal mi melancholický pocit súcitu a milosrdenstva, akejsi tragiky, ktorá deprimuje, ale zároveň povznáša a preduchovňuje. Bezmocnosť je silná a, ako hovoria tuším Rusi: kto trpí, ten panuje.

Ako vyzerá písanie a čítanie s chorým zrakom? Čo je pre spisovateľa dôležitejšie ako oči?

Naša civilizácia stojí a padá na slove a písme.
Na písme, teda na zraku – od jaskynných malieb, klinového písma a hieroglyfov až po, žiaľ, komiksy, videá a počítače. Bez zraku by nebola, alebo by vyzerala celkom inak. Náš svet sa skladá zo slov, ony ju tvoria, aj keď možno nesprávne a nepravdivo. Všetko sa deje v mozgu, tam sa to skladá do pochopeného obrazca. Oko je len fyzikálna šošovka, nervy biochemická traktúra, vedenie a prenos. Mozog vidí. Tam sa utvorí pojem a vzťahy k ostatným pojmom, teda gramatika. Vidíme gramatiku. Nevidíme strom, kameň, psa a muchu, ale slová strom, kameň, pes, mucha. Mucha v skutočnosti vyzerá azda celkom inak – možno má pravdu hmat a sluch, ktovie, alebo všetko spolu. Ak vidíme slová, a nie skutočnosť, možno to aj obrátiť: že totiž vidíme slovami a zrak už nie je prvoradý mechanizmus. Najmä spisovateľ vidí cez slová. A ešte k tomu si treba uvedomiť, že slepota, ktorú som po operácii oka niekoľko dní zažil, to nie je krásna čierna farba, zaviazané oči, zhasnuté svetlo alebo noc, ale nevysloviteľná tma, existenciálny stav tela a duše. Aj keď už dnes existujú technické pomôcky, mám pochybnosti. Hoci všetko je možné od legendárneho Homéra po súčasných nevidiacich spisovateľov. Ešte trochu rozoznám písmená od stromov, potom uvidíme, ako sa vraví. Choroba je ľudská, až sa mi chce povedať, že choroba je ľudskosť, dôstojná, bohatá a široká ako jestvovanie. A práve bulvárny povrchný kult zdravia, šťastia, úspechu a zisku, ten zbožňovaný idol nešedivenia a nevráskavosti kože, klaňanie sa “zdravej” výžive, chorobnému poskakovaniu po trávnikoch v smiešnych úboroch, komické pohyby a dvíhanie nezmyselných vecí – to všetko je choré. Akoby sme za svoje zdravie a nezostarnutie, za ne-smrť boli ochotní položiť aj život, ktorému sa zbabelo vyhýbame.

Rozhovor s Ivanom Kadlečíkom viedol Marek Vadas,
Národná obroda 4.3.2000