Suita pre sólové violončelo a komputer

Keď sa ťa niekto na niečo pýta, je dobre. Našťastie, každý deň je otázkou. Akoby stromy počas veľkonočnej noci šumeli sonátu cez prsty Yehudi Menuhina.
Alebo Jozef Lupták hrá suitu d mol pre vážne sólové violončelo? V jej prelúdiu sú lesy zahmlené a zamračené, vietor tíchne a opäť sa dvíha. Bez odpovede sa pýta: presne a správne.
Ešte ani hovoriť nevieš a už sa vypytuješ plačom, gestami, pohybom a hrou. No len čo ako chlapec dočiahneš a vládzeš utiahnuť veľkú šľapaciu páku, už ťaháš učiteľovi-organistovi v kostole mechy, skrytý za telom veľkého nástroja, kde je veselo a voľne. Keď to robíš zle a nedbanlivo, píšťaly kvičia alebo zmĺknu, učiteľ ťa vyťahá za uši. Preto snívaš sadnúť si na jeho miesto, byť pánom a vyťahať ho za uši. Z lavice za hracím pultom ho aj tak onedlho odstránia komunisti. Skúšaš to sám a potajomky, veď kľúč od sakrestie visí doma na klinci hneď za dverami.
Organ je tajomstvo a zázrak, jeho vnútro labyrint a prekvapenia. Neskôr aj zdroj skromnej obživy v čase štúdií i biedy počas totality. Ale to vtedy ešte nevieš, až oveľa neskôr, že najväčšie mystérium je Johann Sebastian, aj keď ho dodnes nedokážeš poriadne zahrať.
Akoby stačilo vedomie a tušenie, že zachraňuje. Ako východisko a vizionárske zjavenie. Nevyčerpateľné zvestovanie.
Matematici a fyzici hovoria, že ak v danom systéme vzniknú dysfunkcie, poruchy, konflikty, treba vyskočiť na úroveň systému vyššieho radu. Nekričme hop!, kým sme nevyskočili. Donedávna bola etickým problémom pretvárka a pokrytectvo, dnes je to ostentatívny všadeprítomný cynizmus. Hop, hop, skackáme hekticky a akčne ako slečny pri predpovedi počasia, ale pohyb je len na mieste bez perspektívy i retrospektívy, plošne a bez vertikály, ktorá sa nazýva aj duchovné transcendentno. Nedávna i dnešná transformácia systému spoločnosti majú rovnaký základ a východisko: materializmus. Teda materialistickú redukciu skutočnosti, konzumnú dehonestáciu človeka na objekt mocenských a kšeftárskych záujmov, dezinterpretáciu literatúry ako priemyslu zábavy. Veľká časť spoločnosti, vrátane spisovateľov a umelcov, uverila, že dobrý kšeft je prvý a jediný horizont existencie, jediný zdroj zmyslu, jediná méta. V slovníku opäť chýbajú základné pojmy a kategórie ľudskej existencie ako empatia, solidarita, česť a svedomie – o dôstojnosti a slušnosti ani nehovoriac. Hop, hop, hopsasa.
Keby sme pozorne počúvali jazyk dejín, pochopili by sme, že každý systém sa raz zákonite zrúti. Len kedy? Rátali sme s doživotným komunistickým odsúdením a uväznením, čo sa mi ešte aj teraz javí ako správny postoj: vždy treba rátať s doživotím, totiž nečakať na krajšie zajtrajšky, ale v každom dnešku si statočne konať svoju povinnú i nepovinnú prácu; byť identický, akoby sa nechumelilo.
Lenže sa chumelí a nočný vietor nešumí sonátu. To si len ty počúvaš Bachovu predjarnú kantátu Ich habe genug. Je to zdanlivo neuveriteľné, ale Johann Sebastian sa tu úprimne teší, že zomrie a krásne Magdalenine prsty mu zatlačia očné viečka. Závidíš mu teraz tú odvahu a silu, keď smrť už nie je pokorou a úctou, ale priemyslom? Smrť mu dávala radosť zo života ako podmienka vzkriesenia.
Bach je otázka. Otvorený problém nielen hudobný, ale rovnako aj ľudský, etický, existenciálny, filozofický, kultúrny i historický, pravdaže aj odborný a vedecký.
Pri výskume umelej inteligencie na Massachussets Institute of Technology používajú vedci niektoré kontrapunktické postupy Bachovej hudby ako model procesov ľudského myslenia a mozgu.
Bach je budúcnosť, totiž alternatíva voči záhube.
Podľa Jeana Paula Sartra je skladateľ vzácnym príkladom a jednoznačným dôkazom ako nájsť originalitu v rámci danej systémovej disciplíny v živote i v tvorbe. Inými slovami: zachovať si integrovanú identitu uprostred globalizácie a sériovej výroby. Alebo ešte inými slovami: ako si zachrániť, spasiť vlastnú dušu a zároveň ju – takú krásnu – otvorene odovzdať univerzu, darovať všetkým v priestore aj čase.
Je to vraj osobnosť, ktorá ukazuje hĺbku nášho dnešného pádu. Tá priepasť je však menšia o malý krápnik z Demänovskej jaskyne, ktorý v Lipsku nedávno na kovovú dosku s písmenami J. S. B. položil slovenský básnik, osamelý bežec: – Aj to trochu cvenglo!