Ivan Kadlečík
Rapsódie a miniatúry


SLOVO ŽIJE, akoby nebolo, stráca obsah a autoritu, ľudská reč prestáva svedčiť, živorí bez ozveny. Slovo prestalo byť sviatosťou; tak ho poznáme, napríklad, ešte u Ivana Kraska, ktorý toho málo napísal: no ako mnoho je toho mála! Ale tam, kde niet vášnivej viery, niet ani sviatosti – odstránila sa rozšírením do kŕdľa v bezcharakternej dobe. Slovo zvápenatelo vo fráze novín a stalo sa titulom na prázdnej väzbe, ktorá je falošným úkrytom bankových šekov. „Piš krví a zvíš, krev že je duchem,“ toľko Nietzsche. A u Kraska: na každom slove je „srdca môjho krv prischnutá“.

AKO PRIMITÍVNE KMENE vystačíme, tuším, pomaly s desiatimi či dvadsiatimi slovami. Diskutér v rozhlase asi štvrť hodiny pohadzoval niekoľko slov, dutých guliek (aj keď predstierajú obradnú sviatosť), a celková výpoveď významovo trvala – nekompromisne – na nulovom bode až do výnosného konca. Pri použití ľubovoľného množstva odstredených spojok, častíc a neurčitých zámen možno takto s niekoľkými málo slovami vystačiť v reči aj niekoľko hodín: to je teoreticky vyrátané na komputeri i prakticky dokázané schopnejšími rečníkmi a nevinnými papagájmi, ktorých tu nechcem uraziť, lebo spojky, častice a zámená od prírody nedokážu používať tvorivo a samostatne. Skutočnosť sa rozplynula, rozpustila či vyparila, živá voda zmenila substanciu na paru riedkych a ľahkých slov. Človek by temer prestal veriť v hmotu a skutočnosť, keby tu nablízku nebolo chvejúce sa jazero, senzibilné stromy, keby tu nemal hmatateľne poruke klzké a zapáchajúce zlaté ryby, huby – nezmenených svedkov geologickej predhistórie, a súbežníka človekovej kultúry – chlieb, inak povedané: napriek pretrvávajúcim objektívnym problémom realizovaný finálny produkt pekárenského priemyslu. Zdá sa teda, že skutočnosť predsa len existuje. Prečo si však niektorí vytvorili zdanlivo autonómny metajazyk, ktorý na jednej strane pohodlne, bez myslenia zjednodušuje šírku skutočnosti do niekoľkých slov, na strane druhej nahrádza jeden presný a prostý pojem viacerými, rovnako pohodlne ustálenými slovami? Princíp je totožný. Metajazyk je občianskym preukazom vymyslenej skutočnosti tých, ktorých pravá skutočnosť nechce a nesmie zaujímať: ich žargón nič netriafa, iba kľučkuje okolo horúcej hustej kaše. Nepriame, zdĺhavo sprostredkované pomenovania by mohli svedčiť aj o akomsi stude, avšak ten predpokladá neznáme svedomie. Mohlo by ísť aj o obyčajnú ľudskú hlúposť, ale pravdou je skôr opak: chytráctvo, teda ekonomika a zisk. Predmety krátkodobej spotreby (a sú to už aj kedysi s láskavou umnosťou vytvorené čižmy, ktoré sa – adresne – šili takmer na celý život; dušou vyhladený stôl či stolička; z božej trávy vyrastený kožuch a podobne) sa neopraviteľne vyrábajú ako munícia v čase vojny (áno, jedným z ich cieľov je aj agresivita vlastníka voči iným ľuďom a nadobudnutie aspoň iluzórnej prevahy nad nimi) na minimálne možnú krátkosť chvíle: napokon konzument, systematicky ohlupovaný plánovanou demagógiou svetovej módy, si to tak praje – spokojnosť je na oboch nepriateľských stranách. Hmotou sa teda hýri; použitá, no nevyužitá sa s cynickou úľavou odhadzuje na mŕtve smetisko, ktoré už nie je hnojom, čiže zárodkom a stimulom. Ironický paradox nášho najvulgárnejšieho materializmu: urážlivá neúcta, ba až akási zúrivo zúfalá nenávisť, akú voči hmote nepociťovali ani stredoveké extrémne idealistické či kresťanské sekty. (A možno je to nenávisť nie k hmote ako takej, ale len k jej obludne vyrábanému, umelému množstvu a k anonymnej bezduchosti – starožitné predmety sa stávajú vášňou. Mohla by to byť nádej: ak sa v nej predtým nezadusíme.) Metajazyk iba maskuje strachuplné ignorantstvo, nenávisť k matke skutočnosti, k prababičke hmote.

UŽ V OKTÓBRI treba urobiť opatrenia, aby sa zajace alebo divé králiky nedostali ku kôre mladých stromčekov, ktorá im veľmi chutí. Na to sa používajú rôzne chrániče kmeňov – rákosové, slamené, papierové a podobne. Najvhodnejšie sú papierové. Ale čistý, nepoužitý papier je dobrému gazdovi akosi ľúto takto znehodnotiť a noviny sa používajú inde. Vo februári 1801 ohlásili vydanie Bachových diel dve firmy, jedna z nich dokonca oeuvres complètes. Z obchodných dôvodov vydávali však len diela, o ktoré bol záujem. Za daných okolností ich veľa vyšlo nazmar. Napríklad záhradníci grófa Sporka vraj zalepovali poškodené, od zajacov obhryzené stromy originálnymi hlasmi Omše h-mol. Tvorba, písanie by teda bolo preveľmi márnou činnosťou, keby nebolo treba chrániť aspoň múdrosť, nehu a čistotu bezbranných a poranených stromov, ktoré sa chvejú strachom.

ĎATELINA, latinsky Trifolium, krmivo pre dobytok, motýľokvetá rastlina, listy má vždy po troch..., hovorí lexikon. Ako deti sme kedysi kolenačky hľadali zriedkavú ďatelinku so štyrmi lístkami, aby sme vraj mali šťastie, no čoskoro sme pochopili, že konečné šťastie je už v tom, ak sa ju vôbec podarilo nájsť. A potom už nič. Len tanec na ostrí britvy, cirkusantova chôdza po visutom lane šialenstva, alebo Mojžišov komplex: musieť a chcieť písmom vyjadriť to, čo zajakavé ústa neuvládzu vysloviť. Hľadám presné slová a vety, pripomínajúce uhrančivé veci, ktoré mám nevedno kde, ktoré som stratil, alebo nikdy nemal. Hľadám ich očami potme, ušami v rachotení, kolenačky a špinavými prstami zaborenými do zeme, do seba a krmiva pre dobytok. Ako uvzaté dieťa, čo ešte nečítalo lexikon. Štvorlisté trifolium! Už som ho vari aj zopár ráz našiel, ale nikdy mi ešte neprinieslo šťastie.

PODPLUKOVNÍK LIPRANDI Ivan Petrovič! – predstavil Inzov hosťa, ktorý sa Puškinovi prívetivo uklonil, duchaplne zabávajúc spoločnosť, ktorá si naozaj myslela, že ide o zábavu. Nepoznám nijaké vierohodné evanjelium, vraví. Jednému by som však veril, lenže to nie je napísané; myslel tým evanjelium Judášovo. Obdivuhodný človek, tento Liprandi. Aj vďaka nemu sa o Puškinových výrokoch vo vyhnanstve, o jeho názoroch, stykoch a básňach, ktoré. kolovali v odpisoch po salónoch, dozvedela nielen petrohradská vrchnosť, ale sa takto zachovali aj pre budúce pokolenia, pre čitateľov, literárnych historikov a životopiscov s oneskoreným zapaľovaním. Liprandimu to zapaľovalo presne. Bez neho by mnohé Puškinove myšlienky zostali nezvestné. Takže je vlastne veľmi dobre, ak každý Puškin má svojho horšieho či lepšieho Liprandiho s nejakou hodnosťou. Iba nechápem, prečo by mal niekto v obave strážiť báseň, vetu, myšlienku, slabé a bezmocné slovo... V kostole sme kedysi spievali Tranovského slová ...když satanáš proti nám své vysílá; moc a mnohá lest hrozná zbroj jeho jest, nemá v světě rovného. Nadnesené, premrštené a patetické sa mi videli najmä ďalšie slová – slovíčko jej porazí! To predsa nie je možné, to bude omyl, vravím si, a pozerám, či to náš Hviezdoslav nepreložil do slovenčiny lepšie. Ale aj on tak isto: slovíčko z nôh ho zrazí! Pozerám teda modernejšieho básnika Štefana Krčméryho, ktorý na psychiatrii v Pezinku ešte stále veril to isté, iba namiesto pojmu slovíčko má v uvedenom verši – sloveso! Áno, sloveso. Sloveso myslieť, písať, tvoriť.

PIESEŇ AKO POSLEDNÁ ZBRAŇ, odháňajúca panciere. Pieseň napriek tomu mäkká, akosi smutná, v podstate molová: len záver prvej vety (...a zákona jeho) renesančne vchádza do durového, menej tesného znelého akordu, ktorý akoby otváral perspektívu; a hlavne slová refrénu sě nebáti prinášajú v tónoch (es, d, c) svetlo, dosť výnimočnú a nečakanú durovú radosť a zároveň maximálnu výšku: prvá slabika slova nebáti je najvyšším tónom piesne, ktorá sa neľahko zvláštnym usporiadaním tónov – vzhľadom na optimálny rozsah ľudského spevu – vzpína v príboji od temných hĺbok po svetlejšie výšky, i keď nízke, zásadné tóny prevažujú; nimi sa pieseň aj končí v akomsi hrozivom hučaní. Jej začiatok je nástupom poplašnej poľnice, výstražných, nie slávnostných fanfár: jeden tón a potom o čosi vyššie štyri rovnaké. Kdož jsú boží bojovníci... Chorál univerzálny a plný, totálny. Niet v ňom plechového optimizmu, s ktorým sa demagogicky chodieva do boja, ale je tam olovene ťažká, až neznesiteľná, celá pravda dejín života i zabíjania. Chorálom možno po boji žialiť a plakať nad porážkou či trpkým víťazstvom, možno si ním pred bojom i v boji dodávať odvahy, sily, neiluzórneho pocitu nekonečnej mohutnosti v recitatíve chóru, zástupov mužov, žien, detí, starcov, generácií. Pieseň je ťažkopádna, pomalá ako pravda, nemelodická, hrkotajúce vozy proti elegantnej jazde, nekĺže sa ako úlisný had, ale nehybne čaká, má hrany ako zápisy not v Jistebnickom kancionáli. Ide z nej smrteľne odhodlaná bázeň ohrozených, temer radostný, oslobodzujúci strach krajnej situácie, z ktorej už niet úniku, a ostáva len jasné, jednoznačné, nešpekulatívne: buď – alebo; je v nej prihustý, tehotný okamih, po ktorom nevyhnutne príde rozhodnutie. Vanie z nej temná hrôza a pochmúrny, dusivý strach, čo neodzbrojuje a neoslabuje, lebo sa dotýka hranice, kedy už niet čo stratiť: preto sa väčšmi báli tí, čo počúvali než tí, čo spievali. A před nepřátely neutiekajte – niet už kde, zo svojej zeme ovdovělé a osiřelé. Len pevne stáť, zúfalo a smutne, na určenom mieste, opretý o beznádejnú hradbu: takéhoto zúfalstva a strachu sa boja i tí oveľa mocnejší.

Úryvok z knihy Rapsódie a miniatúry