Diár

VII / 2012

Na čo sa môže zmeniť láska? Povedzme, že na pieseň, ktorú si pred päťdesiatimi rokmi spieva mama v kuchyni. Veľký stôl, dve okná do dvora, pri sporáku dvere do obývačky, za nimi pec a tak ďalej. Dobrý deň, majore Gagarine, spieva si mama. Teraz sa láska mení na slová a ony plačú, stávajú sa tekutými a z tekutiny vznikne slovo orgován, marhuľový strom, ba aj umieranie, čo len chceš. Biela mačka, kukurica, bicykel a v prednej izbe klavír, ktorý je teraz v Čadečke u syna, mama s otcom v Modre.

Slová sa menia na lásku a z nej je zrazu svetlo, potom prší a sneží, je ticho, je smiech, strach, brechot psa na Hrnčiarskej ulici, žena v záhrade a z lásky je úzkosť, aj zlatá obrúčka na prste, má päťdesiat rokov, otec jej hovorí kotúlka a nesie z drevárne polená, potom dve vedrá vody zo studne. Popol zo sporáka sa sype na dvor, mení sa na lásku, ktorú už po sebe ani neprečítam. Toto píšem v apríli 1961 v Pustých Úľanoch, len o tom ešte neviem, ešte sa to nestalo. Pero, ktorým práve píšem, mi dala dcéra k narodeninám, aby sa zmenilo na písmená a slová a vety, ktoré majú najmenej päťdesiat rokov, aj keď ich možno napíšem až zajtra. Ak budem vládať prekonať odpor, ktorý kladú, akoby boli mladé, odvážne a silné, akoby sa im ešte chcelo smiať a mali by na to dôvod a energiu.

Mama si líha na gauč pri vchodových dverách do kuchyne, na čele chladný uterák, v predizbe stojí smrť, ale nikto si ju nevšíma, veď ju nevidno, možno je zmenená na vôňu pečených zemiakov, na kompót zo sušených slivák od babky z Pukanca, na hlas z rádia na skrini, na knižnici v izbe. Teraz (kedy je teraz?) v rozhlase hrajú Dobrý den, majore Gagarine, šedivá žena nesie zo záhrady narcisy a modrý a oranžový hyacint, sadne si k počítaču, že kto nám nepíše.
Láska sa stane tichom, môže byť aj kvetom, vie aj pršať a šumieť v stromoch. Vlani (kedy je vlani?) mala podobu modrých kvetov ľanu pri horičke vedľa cesty do Martina, do nemocnice. Včera sa tam zase čosi zelenie a klíči, videli sme z auta. Z poľa sa stane láska a z nej bolesť, steblo, spomienka, slama, oheň, chlieb, čo len chceš a niečo aj nechceš, nikto sa ťa nepýta ani neodpovie. Vysypať smeti, od Levíc pofukuje, hvízdajú škorce o niečom.

Aj mne vyšla kniha, cítim sa ako drozd. Na čo sa zmení, čo sa z nej stane? Na čo sa môže zmeniť láska? Na knihu, smrť, orechovú či gaštanovú tortu, na matkinu fotografiu, pieseň, nakladanú kapustu z novembra na dne suda. Na všetko? Naozaj som toto všetko vedel v kuchynke v Pustých Úľanoch pred päťdesiatimi rokmi, len som tomu celkom neveril, vlastne sa mi to nechcelo písať, radšej som sa bicykloval alebo čítal nejaké knižky, alebo som išiel do Horského parku s Ivou, ktorá mi práve nesie na písací stôl biely hyacint.
Až teraz ma to dobehlo ako vlastný tieň, ktorý nie je tmavý, ale šedivý, sivý. Slnce sa vykľúva z vaječnej škrupiny, zdá sa, že zase bude deň. Všetok čas je vždy prítomný.
http://kadlecik.sk/diar2012.htm#diar