Ivan Kadlečík
Lístoky


Keď sa lístoky tieto rozvinú
pred tebou v chvíľkach pokoja,
pozdrav mi, krásna, moju Marínu,
veď je ona družka, druhosienka moja.

*

Práve som si do pohára, smädného ako krvná tepna, nalial mesiac december a chutí ako november, október, september. Do hrnčiny, z ktorej pijem, vletela malá kvasná muška Emuška s priateľom, aj keď naplnenú hrnčinu prikrývam práve dopísanou knižkou.
Tie mušky sú nezdolné a zaťaté ako sekera do vína; hoci vonku, teda nie celkom v mojom vnútri, mrzne, až tak vrzne a sneží, až sa ježí, skadesi vyliezajú, volané poslaním a túžbou. Prstom, ktorým náhodou práve nepíšem, vyberám mušku z pohára, lovím ju, aby sa nepotopila, akoby som ju mal rád – lenže práve naopak, ona mi vôbec nechutí na jazyku. Taký je teror nehy a milosrdenstva.
– Leť, muška, leť a leť a poletuj slobodne ako ja preč.
Muška spadla, neletela, neposlúchla staršieho a múdrejšieho. Starší sa zatiaľ vznáša ako vonku sneh a krv, čo stúpa k pôvodnému pohoriu. Miesto, kde bývam, je jednou nohou v hore.
Vtom ktosi zvoní. Idem otvoriť – a za dverami je večerný zvon, hovorím mu servus, môžeš mi tykať, poď ďalej. Alebo je to trinásty neplatený mesiac krkoleň, čo vláda v roku zaviedla? Alebo je to spev slivovičí. Zvoní čas? Alebo si mi muška sadla na zvonček.
Také diania sa už dávno nedejú. To ty, Marína moja, si zazvonila a priniesla mi v poháriku stratené oko a na ramene písací stroj, hovoriac:
– Knihy sú na to, aby sa písali. Netreba nimi zakrývať pohárik pred muškami dolietavými.
– Vari nevieš, že knihy sa píšu samy a my sme iba namáhavo pri tom?
Sneh padá naopak, dolu hlavou bezhlavý – krv klesá nahor. A ja si nalievam do pohárika pulzovanie, totiž celý rok naraz, jednou nohou v lete, lebo krása je modla, ktorú rád vzýva sám ten, čo tvorí čudesá.
Trpezlivo v sebe skrývam prítomnosť, zajtrajšok zakrývam knihou.
– Priveľa jarí napadlo tejto jesene, akoby sme šírili lásku, ktorá sa v diaľke perspektívne zužuje. Nekonečne sme pochopili dočasnosť.
A zase mi ktosi zvoní. Nie, nie, neotvorím. Už sa nedám nachytať, už muškám nenaletím, lebo som plný, prepitý, sýty a premočený vlastnou krvou od hlavy až po úpätie a po túto zem.

*

Len čo som prestal dupkať na písacom stroji, zhaslo svetlo. Alebo naopak? Víchrica sfúkla elektrický prúd, zapaľujem sviečku. V bronzovom svietniku ťa vidím, tvoja hlava je plameň pri knôtiku žltý, krvavý, fialový, oranžový, zasnežený a ryšavý; voskom voňavá postava. Ak mám plamienok, potom práve tma je to, na čom už nezáleží. Sviečka spaľuje sama seba: ako by inak svietila?
Na peci otvorené dvierka, v lete aspoň svieca svietivá a živá: keď nežije, neumiera. Oheň mi uprene hľadí do očí. Ako ty?

*

Keď sa na teba cez tlsté okuliare pozriem, mám dojem, že plamene majú erotický tvar a pohyb. Podaj mi ruku, veľkocitá! – vždy sme sa na tom verši s mamou smiali. Podaj mi ruku, rieka Hron, keď bývam občas úzkoprsý. Zúčastňujem sa na rieke, ale aj na dreve, keď horí, teda keď sa mení. A keď sa mení, prečo je smutno a teplo? Mŕtvoly dobre horia, možno aj ty.
Nešťastia treba prežívať s vášnivou chuťou, aby sa rozmnožila radosť.

*

Žltí vtáci po jednom i v kŕdľoch vzlietajú z konárov a uberajú sa do teplejšieho neďaleka. Sadajú na zem, unavene a postrelene klesnú. Šuštia krídlami aj po smrti a celá zem je nimi pokrytá, až ju nevidno, len východisko z domu a do domu si odzametám smerom k špine štátnej cesty.
Kŕdle krídel. Nie sú to vtáci, ani krídla stromov. Sú to znaky, nenáhodne navrstvené do riadkov a strán. Čítaj! Čítaj, milá moja, ak vieš.

Ukážka z knihy Lístoky