Ivan Kadlečík
Vlastný hororskop

Po koľkýže už raz robí táto stará cickatá planéta svoju odvážnu obrátku na obratníku Kozorožca? Vždy mám v tej chvíli bázeň a strach, akúsi xenofóbiu, že neslobodné opakovanie ju znudí a ona sa utrhne z ošúchanej reťaze, ufrngne kdesi smerom k Síriu, k mocnejšej a príťažlivejšej hviezde Antares. Veď to vidím z okna: aj vodu aj žrádlo tam má môj trinásťročný pes, priviazaný k teplej búde. Slnko práve stojí v nadhlavníku na rovnobežke 23 stupňov 27 minút južnej šírky.

Chlapec narodený v znamení Kozorožca vyznačuje sa povahou nestálou, náklonný je viac na zlé ako na dobré. Bude ho trápiť pichanie v prsných kostiach a raz ho okradnú o písací stroj. Nech sa vyhýba snehu, ľadu, alkoholu, rusalkám, vykričaným domom a nezávislým spisovateľom; nech sa pri chôdzi obratne vyhýba obratníkom, rovnobežkám a poludníkom, aby sa na nich nepotkol a nepadol.

A ešte k tomu fin de siecle, dešperátny a unavený. V takom približne čase sa vždy, každý stý rok, stretávame, aby sme sa potešili. Zatiaľ som na takej seanse nebol, som nováčik.

A už počujem v závejoch snehových brzdiť obyčajný autobus, aký chodí do Banskej Štiavnice, štátna poznávacia značka STYX 89, s tabuľkou Zájazd, za volantom poznávam suseda Paľa Charóna, všetky miesta na sedenie obsadené, aj sedadlo pre telesne a inak postihnutých. Do teplých útrob – do hltana, do hrubého i tenkého čreva, do žalúdka a tak ďalej? – môjho zadlženého domu OKAL na Hrnčiarskej ulici číslo 22 vstupujú uzimení chlapíci, akísi povedomí. Podobajú sa (aj fafákmi a raťafákmi) na seba viac alebo menej, len fialkasté žiarenie alfa by ukázalo rovnakú genetickú odchýlku u každého: srdce posunuté do prava a výrazné kľúčne kosti. Tie kosti sú rudimentárnymi zvyškami krídel, naši pradávni predkovia boli anjeli, potom sa museli prispôsobiť prostrediu podľa Darwinovej (hoci ho nečítali) evolučnej teórie, padnutí anjeli, anjeli na hlavu padnutí. A možno sú tie kostičky zároveň aj púčikmi krídel budúcich. Lebo je už najvyšší chiliastický čas, na sklonku tisícročia, keď všetko je väčšie než treba, aby sa človek zbavil tých ťažkopádnych, smradľavých a hlučných mechanizmov, prežierajúcich sa energiou – a započúval sa do vlastnej duše, jej tichú energiu využil na pohyb hodín.

Moji chlapíci vraj prišli osláviť okrúhle jubileá – najmladší má dvetisíc rokov (tí ešte mladší ostali doma z technických príčin), ja, najstarší, päťdesiat, sadáme si teda obaja za vrch stola, na miesto najčestnejšie. (Moji synovia Ivan a Juraj išli za frajerkami, Martin je na vojenčine v Chebe, dcéru Zuzanu, pôvabnicu fialovú, posielam spať, je neplnoletá.) Máme síce menšie jazykové problémy, no tľapkáme sa navzájom po pleciach a: ničevo, nagypapa, gut, nema problema. Že ako sa mám a čo robím. Na prvú otázku odmietam vypovedať, a keď poviem, že som spisovateľ, s námahou, z ohľaduplnosti zadržiavajú smiech, tvárim sa, že to nevidím. Stoličiek toľko nemám, sadajú si, kde sa dá, vojaci (jeden beznohý) na zemi hrajú poker s génmi a chromozómami. Zvedavý na mňa
kričí: Počúvaj, starec, nevíš náhodou, jak dopadla bitka pri Trenčíne, kde som hneď ráno padol? – To je ľahko, Jánoš, uhádnuť, odvetím. Zradili vás a prehrali ste. Generál Heister vám porádne vyprášil galoty. Nechce mi veriť, lebo že Heister, ten pandrlák, nebol hoden nášmu kniežaťu ani z rici vody sa napiť. A ešte chce vedieť, ako dopadol jeho kamoš Ďuri, ten z Terchovej. Ako dopadol? Nepadol – ostal visieť.

Kňazi a učitelia si rozprávajú najnovšie (totiž večne staré) politické vtipy a korenisté anekdoty o ženách. Jeden drží v ruke Bibliu kralickú a Labyrint světa, v druhej prázdny pohár, čo mi pripomenie, že treba z pivnice vykotúľať jeden z mojich troch súdkov (dostal som ho od evanjelikov z obce Bohunice), bude stačiť, veď prišli bez manželiek (matka je vždy neistá, incerta, hovoria tuším latinici), do rána budú ako prievozníkove plte, opitučkí. Niektorí sú abstinenti, niektorí luteráni, o čosi viac katolíkov, potom pohanov: tým posledným dýkou krájam na plátky surové mäso z koňa menom Consul.

Poďme sa nejako hrať, vravím, ale najprv vám zarecitujem jednu zdravicu: Úrodou oťaželi roky / súdruha Stalina / Ako mohutné valné toky / idey jeho po širokých / valia sa krajinách. Aj keď si nevšimli, že namiesto valné povedal som kalné toky, chápu všetko okrem slova súdruh. Nijako im to neviem vysvetliť, nuž sa uchyľujem k mimike (aj preto, lebo môj byt je policajne odpočúvaný), k posunkom a gestám. Podarilo sa. Začali sa od smiechu o zem trieskať, najmä vulgárnejší vojaci, aj tí padnutí a kaliky.

Poďme sa hrať, hovorím, na historické prognózy, axiómy a hypotézy, a začínam: Všetci ste postupne umreli z roka na rok. Každý z vás mal aspoň jedného syna (o dcérach nič neviem), nikto tu nie je homosexuál (tí sa vraj biologicky nedokážu rozmnožovať), ani jeden z vás nezdedil po otcovi neplodnosť. Ty, Ioan, si bojoval vo vojsku veľkomoravskom (na strane porazených, lebo sú menej vinní), ty, ukazujem ďalej, na Bielej hore (na strane porazených). Ty, ako som už bol povedal, si padol v boji za ľudské a občianske práva a slobodu v protestantskom pluku 3. augusta 1708 pri Trenčíne v armáde Františka Rákóczyho II., ty si sa utopil vo Váhu pri povodni v roku 1818, teba, Ján, prenasledoval biskup Michalko Czékuš. Vždy a všetci bez výnimky ste stáli (alebo ležali) na správnej strane porazených, iba ja jediný som asi zamak rokov bol v strane víťaznej. A oni nič. Len sa rehocú a rehocú a rehocú. Na mne.

Svitá (aj keď nič nie je jasné). Oholím sa starého otcovou britvou, čo po nej tak rád bosky kráčavam, vypijem čiernu kávu s nikotínom blaženým. Poradia si už aj bezo mňa. Náš spoločný priateľ Ježiš ostáva s nimi. O sto rokov sa opäť stretneme.

Ukážka z knihy Vlastný hororskop