Ivan Kadlečík
hLAVOLAMY


Prvá hlava

Ak sa dobre pamätám, je to svätý Hieroným vo svojej pracovni na jednej stredovekej rytine: knihy, vankúšik, pod lavicou dreváky, na zemi leží psík a drieme lev. Realizmus až naturalistický, detailná kresba – a zároveň čosi klasicky vyvážené i postmoderne magické, iracionálne, mystické. Autorom je Albrecht Dürer, ten básnik či esejista vidiaceho obrazu.

Podobne je to u mňa. Na veľkom a starom písacom stole knihy, ktoré práve čítam: dnes je to už po tretie Anna Kareninová a čerstvý Milan Rúfus (Neskorý autoportrét), čo prišiel dnešnou poštou s venovaním „hudcovi z Pukanca na Tri krále 1993“; a už roky tu činne leží Nietzscheho Zarathustra. Potom časopisy, nová korešpondencia na hlavičkovom papieri, prach, nožík na obálky, okuliare, očné kvapky, Krmanova a Šte-fánikova kovová plaketa, staré ceruzky a perá, ponožky, popolník a všade plno cigaretového popola a dymu: to sú znaky ohňa, ktorý udržiavam a vrelo zohrievam. (Ozaj, pod stolom ešte aj nejaké prázdne fľašky od piva tu vidím – ale to nemusí každý vedieť, preto vetu dávam do zátvorky, len pre dospelých.)

Pracovňa je ten posledný spisovateľov azyl, keďže zovšadiaľ nás, ľudí, vyháňajú, každého z jeho kúta, vykiadzajú nás aj z kolísok i hrobov. „Striedavo slziac, striedavo sa smejúc, vzďaľujeme sa drahým veciam v sebe.“

Preto som obklopený najmä starými – aby ma chránili – vecami, ktoré si už nažili právo na dušu: starého otcova dagerotypia, matkina Biblia, babkina skriňa a kreslo, československá vlajka, sviečka v mosadznom svietniku, piáno, Štúr, Luther, otcov prsteň, Schweitzer... Staré hodiny, ktoré nefungujú. Nový kalendár, ktorý funguje, no nerád ho používam. Starý telefón, ktorý nefunguje, preto ho rád používam. Moderné fungujúce predmety – tuctové – sú totiž príliš zaneprázdnené svojou úžitkovou služobnosťou, preto nemajú čas iba proste byť, jestvovať samy o sebe, v sebe a v kráse. Mám tu ešte veľa zbytočných vecí – a každá je vnútorne krásna a zmysluplná akoby esej. Všetko neprezradím.

Neprezradím, že pri nohách mi tajne leží aj ten Dürerov lev a drieme ostražito

a čujne, a ja ho po srsti škrabkám za ušami, aby mi nezožral knihy, najmä o zvie-ratkách, aby nezareval a zbytočne sa neprezradil. Chráni ma pred niektorými ľuďmi, jazykovými inšpektormi a pred ministerstvom kultúry.

A ešte tu mám približne stohlavého draka ukrytého, obludu bludnú, blúdivú a divú, čo ľúbi panny, dračice a šarkanky, jednu denne. Skrýva sa v knižnom labyrinte, a keď mu nožíkom odseknem jednu hlavu a hodím do koša na papier, narastú mu dve nové, chŕlia, môj princ, ohnivé slová, slová, slová... Darmo ho prosím, darmo hladkám, márne mu nadávam do pipíkov hlavatých.




Druhá hlava

Odseknutá. (Ako povedal ten lapaj katovi: – Odseknite mi hlavu, nech mám dáku zábavu.)



Tretia hlava

Ešte dnes sa tam vidím, keď idem okolo, len otec tam už nie je: nad zemou malé okienko do pivnice na rohu ulice Pod hradbami. Šetríme petrolej, pri úsvite okienka ma – prváka – otec učí čítať, rátať, písať: azda sa mu to podarilo. Škola je zatvorená, od Sitna pohrebne kvílivo pospevujú míny. Aj my si s otcom pospevujeme: – Pod oblôčkom vyskakoval, štyri groše ukazoval... – Psychická úľava? brúsenie sluchu? estetická výchova? Neviem, no pesničku v tieni zosnulých dodnes čuť; aj vôňu jabĺk. Mama a babka varia lekvárové slíže. Strýkovia odišli do hôr bez toho, aby čakali, čo na to raz povedia historici a politici v teplých kanceláriách, nemajúci bázne. A večer, keď zaspávam na poschodovej drevenej polici pre jablká, snívajú sa mi zasa len čižmičky, v nich nôžky susednej Milky Polóny. – Dajte mi to dievča, dievča vaše, dám vám za ňu štyri groše...

A ešte: zo šera polosna sa mi vynárajú útržky hovorov a tajných slov, ktorým nerozumiem. Šomrú si, protestanti, šepkajú bratia farári. Ujo prandorfský Lacko chce kdesi ukryť akési židovské deti. A balia mu slaninu a chlieb pre amerických letcov, ktorých prichýlil vo viničnej chyžke.

Na polici mi je úzko. – Když strašná bouře táhne a hustá mračna ze všech stran. – Ako ujova cesta do vinohradov či do hôr rozvážne stúpa ten nápev z Tranovského kancionála po kamenných slabikách piesne, potom príde hrozivý pád kvarty na konci prvého a tretieho verša, no mäkko klesne v h mole temer na dno, až k rodnej zemi akoby. K Samkovej Adamčíkovej temnej harmónii pristupuje pani farárkin žiarivý timbre. – Když všecko strachem vadne... Tu bdíš Ty, Hospodine i v té strachu hodině. – Nie, už sa nebojím. Pokojne, bez strachu, no s bázňou zaspávam medzi ľuďmi, ktorí sa iste chveli, keď museli a chceli s akousi geneticky samozrejmou etikou – ako vždy – prikladať kamienky do hrádze proti povodni, totalitnej búrke a čiernemu moru i kiahňam, ktorými je fašizmus, akákoľvek moc, rasizmus, nacionalizmus, lož... A nečakali a nedostali za to ani štyri groše, ba ešte platiť museli.

Ukážka z knihy hLAVOLAMY