Ivan Kadlečík
Epištoly


I.

Milá Hana.

Nedávno som sa prinavrátil z ďalekej dovolenky akoby domov a na stole mám Tvoju pohľadnicu a jeden list z Nitry: oboje ma potešilo, obidve písomnosti hovoria svojím spôsobom o pravde, v ktorej je vždy akási trpká radosť.

Súdružky a pani učiteľky mi nerady dávali dobré známky zo správania, aj teraz som dostal znížený stupeň: tá bezmenná z Nitry píše, reagujúc na môj rozhlasový list, úvahu o svätej ruskej literatúre, o širokom Dnepri a našom nepodkupnom disidentovi Danielovi Krmanovi, píše takto: „Asi Ste na takej úrovni, ktorému pristane Rusko so všetkými debilinami a prašinou minulých rokov, ktorej pre tuposť mozgov nie a nie sa zbaviť, práve tak, ako Vy...“ Iste, Hanka, chápeš, že ju chápem. Veď vlani, keď sme podpisovali Niekoľko viet a Ty si na bezpečnosti a skoro vo väzení sedela, sedeli podobné učiteľky Leninovi na kolenách a presladene vzdychali.

Alebo si zober to nekonečné masovokomunikačné, sentimentálno-patetické kvílenie o auguste 68: pripomína mi to verejné prepieranie si zašpinených gatí a elastického svedomia. Koľko sme my už len vtedy mali hrdinov! Iná vec je, koľko gerojov z nich zostalo v nasledujúcich dvadsiatich rokoch. Radšej o tom mlčím, než si prať svedomie: po prepraní sa môže scvrknúť, ak nie je z kvalitnej látky. Aj toto Ti prezradím len šepky a medzi štyrmi očami, aby som nedostal ďalšiu trojku z chovania: Nedávno v Suchumi som jednému naozajstnému okupantovi povedal, nech sa nehnevá, že som mu s kamarátmi pred dvadsiatimi dvoma rokmi naopak obracal smerové tabule na ceste, takže s tankom blúdil, a on že ničevo, pripili sme si, podeliac sa o poslednú cigaretu, predposlednú v celej Abcházii (jednu škatuľku mal ešte Milan Resutík v Picunde).

Ale vieš, čo najmä zhysterizovalo tú milú učiteľku z Nitry? „Keď Tu-čku dôjde benzín, len aby milý Kadlečík neprdol z eroplána rovno do zemľanky a zostane jedným z nich. Alebo ako bude potom kecať, keď dostane útržok z národnostnej ruvačky a nezmôže sa viac na také hlúpe reči...“ Mimochodom, ten útržok z národnostnej ruvačky, obávam sa, dostanem skôr doma od tých, čo oživotvorujú gerontologické idey nacionalizmu, nepreukázané hodnotou tvorby a tvorbou hodnôt, lež demagogickým šramotom, alebo od separatistov separujúcich sa od všetkého, predovšetkým od intelektu a myslenia. Otcami (národa) sa stávajú najmä žijúci v celibáte (zato Hurban alebo Krman mali detí habadej). Učiteľky sa najviac dotkla hostia, ktorú manipulujúci jezuiti umierajúcemu Krmanovi, v záujme víťaznej ideológie a moci, vložili do úst – ako som citoval Štefana Krčméryho z legendy Poltava. „Čo vlastne robila Krmanova Hostia a vylomený zub vo vašom paškvile? Priznali ste sa k svojej úbohosti, keď už iných tromfov nemáte, plníte pokyny Satana...“ Učiteľka ma správne pochopila, správne oznámkovala.

Čože sa nám, Hana, už len môže stať. Mladosť vypáchne ako šnupavý tabak, všetko sa stratí ako smetie. Čo zlé ešte môže stretnúť rybu už chytenú, upečenú a s omáčkou podanú na stôl? pýta sa ma Čechov v melancholickej poviedke Šampanské. A Ty na pohľadnici z Bulharska odpovedáš: „Hádam sa niekedy uvidíme, mali by sme, lebo nás pohltia všetci tí noví karieristi, s ktorými sa už spájajú aj naši kamaráti, ale čo robiť, bolo nás málo...“ Áno, stretneme sa, Hana. Ak Ťa na ceste pocestnej (počestnej) ktosi predbehne, neznamená to, že je vpredu, že si zaostala. Stretneme sa, len čo zazimujem včelstvo zdevastované chorobami, sirupom sladkým ho prikŕmim, aby zmocnelo a prežilo, potom sa pozhovárame. Budem Ti do noci a napriek noci hovoriť „šutky“ o jednom okrese, kde úrady v Kafkovom procese dokonale fungujú, mašinéria dávno zabehnutá neporušene beží ako keby nič, hoci implantovala do seba niekoľko nových revolucionárov, ktorí ruka v ruke (a naopak) so starými štruktúrami bojujú o svoj krajší dnešok, navzájom sa družne podopierajúc na ceste ku krajšiemu svojmu zajtrajšku, kde riadiace učiteľky s marxistickými akademickými titulmi odvolávajú z funkcií žiakov, čo podľa nich nemajú dobré známky z chovania, trstenicou klasifikujú kultúru, dávajú karhajúce zápisy do žiackej knižky napríklad za to, že nebola zabezpečená prvomájová výzdoba mesta v roku 1990, atď. Kornel Földvári by Ti mohol o tom povedať niekoľko anekdot. Alebo Ti ich povie moja žena, od nedávna vedúca odboru kultúry na okrese (nehľadaj ju teda už za okienkom novinového stánku, alebo – ktovie?). A budeme sa musieť ešte dohovoriť na nejakom spôsobe vydávania svojich rukopisov, ktoré z ideologických dôvodov nemohli roky roky roky vychádzať knižne: teraz nevyjdú pre nedostatok papiera. Do brezovej kôry nožíkom budeme ryť. No a čo? Brezy pred domom mám až dve.

Keď sa ťa doktor bude pýtať, či som ťa bil alebo nie, povedz: Nie, nie, vôbec ma nebil. Lebo ja ťa už biť nebudem, naozaj. Veď či som ťa bil zo zlosti? Vždy som ťa bil len tak pre nič za nič... – Prepáč, Hana, zasa som sa zamotal kdesi medzi riadky Antona Pavloviča.

Veď Tvoj osud riadia rozprávky, pamätáš sa? Čítam si totiž Tvoje drievne listy, lebo malá Stanka z Kultúrneho života chce, aby som čosi o Tebe napísal. Napíšem toto, ak súhlasíš:

„Posielam s oneskorením korektúry. Neviem, čo to so mnou bolo, že som nebola schopná spraviť, ako som sľúbila. Ale zrejme sústredenie sa na prácu s diskusným príspevkom a potom ešte doznievanie vzrušenia z odhodlania; príspevok som si dôkladne pripravila a prišla som prvá pred tú spoločenskú halu Parku kultúry, kde bol zjazd. Aj prihlášku do diskusie (Otázky tvorby a etiky súčasného spisovateľa) som prvá odovzdala – a predsa som nemohla príspevok prečítať. Potom, aby sme vraj, kto chce, odovzdali diskusné príspevky na zaprotokolovanie. Vstala som – prešla celou sálou (sedela som úplne vzadu) ako medzi špalierom nazízačov na tú malú popravu, nerada mám takéto chvíle. Všetci kukali, vo svojich na ten deň novo vytiahnutých umelinách-oblekoch, ach a tie staré hnusné vyparádené baby – a ja som kráčala, ako ma vídate v tej hnedej sukni a čiernych čižmách tam pod ten pult malých bohov, čo blahosklonne hľadeli nadol jak z oltára na mňa červiačika – všeličo sa mi krútilo v mojej ubolenej hlave – posledné noci nespiacej od snov a rozmýšľania – a ako záchrana prišiel taký obrázok zrazu: v tej istej sále, pred rokmi – kráčam zavesená do syna, ktorý má svoj prvý bál (venček) a on si ma vedie k stolu, obsadenému kamarátmi – a tento obrázok bol zrazu ostrejší než všetka blazeovaná prítomnosť okolo mňa – prešla som rýchle a energicky k tomu stolíku, na ktorý som položila ten svoj napísaný príspevok. Nik okrem mňa neodovzdal svoj. A potom nazad na miesto. Hlava akoby bola so svojou ťažobou – ako dáka minulosť vnútorná – ostala na tom stolíku, v tom diskusnom príspevku. A je predo mnou nová skutočnosť, nová budúcnosť. Tak som sa cítila ako okúpaná v dákej zvláštnej vode, čo zmyje z človeka všetko nepríjemné, čo zažil.“ (Lukavica 14. 3. 1977)

Vzápätí po 3. zjazde Zväzu slovenských spisovateľov, kde odovzdala jasne nekompromisnú úvahu o postavení prenasledovaných našich spisovateľov, nastupuje ostrý zásah tupej moci: dva diely jej knihy o Štoplíkovi, ktoré redigovala moja žena vo vydavateľstve Osveta v Martine, boli zastavené. Spisovateľka sa dostáva do celkovej izolácie. Začala sa napĺňať nemilosť, hustnúť údel, ktorý si zvolila.

„A teraz čo sa týka mojej gratulačnej návštevy u pána Seiferta. Sľúbila som spoločným priateľom pražským, že im podám nejakú správu o tej návšteve: zišla som sa s nimi deň predtým, ako som šla k Seifertovi, ale vraveli, aby som len pekne smelo šla sama. Nechce sa mi znovu o tom písať, tak vám posielam, čo mám pripravené na poslanie pražským priateľom o tej návšteve, len mi to prosím uchovajte. Všetko som im povedala o sebe, ako stojím, že Štoplíka chcem i nejaké rozprávky dokončiť. Boli veľmi milí a dali vás pozdravovať všetci. Aj pán Seifert, musela som mu o všetkom rozprávať, aj o vás. Možno ma budete odsudzovať za ten trochu ľahký tón správy o návšteve u Seiferta – taký lyrický, ale nemôžem písať iné, než som naozaj zažila. A hádam – v mojom veku – ma nebudete odsudzovať ani za tie „hubičky“, ktoré si starý pán vyžadoval, nemohla som ich neprezradiť v úzkom našom kruhu, ak som mala všetko o tom vyriecť...“ (1976)

Je temno, zmráka sa v spoločnosti. Ale sú tu priatelia, je tu slovo, posolstvo, epištola, komunikácia v zakliatej krajine, v temnici. Tak sme si – spolu s inými – pomáhali žiť, uchovať si neroztrieštené bytie. Ako by inak človek vydržal?

„Poslala som vám telegram, aby ste sa tu zastavili cestou späť, chcela som vás nalákať aj na ten zázračný gejzír, ktorý vytryskol spod zeme neďaleko nás – pred Mičinou. Keď som to uvidela, prišlo mi až do plaču, aký je život krásny, mne nič tebe nič a vybúši spod zeme, nivočenej stáročia ľuďmi, zrazu taký prameň s bublajúcou životodarnou vodou. Nedávno tam bol len jeden malý provincionálny medokýš, aj braxatorisovský rod – viac generácií – si pri ňom zvlažoval gágory, alebo z neho riedil vínce na piknikoch – a zrazu taký kolos, taký stĺp striekajúcej vody! Ale je to vlastne ako aj s mojím Andrejkom Sládkovičom: však aj on skromne začal – v rámci takého malého spoločenstva – a koľkých koľké generácie potom napájal. Prší neúnavne, skoro celý deň, a podmračný čas púšťa akúsi clivotu či úzkosť...“

„Voľáky ste, Ivan, milý priateľ, smutný, ba trúchlivý, povedala by som. Čo to hovoríte o zvonoch pukajúcich, lebo oberaných o srdce? To nesmiete. Len ak by ste chceli pomáhať tým, čo chceli, aby Váš zvon pukal. Pred pár dňami sme počúvali v zahraničnom rozhlase dva pekné fejtóny. Jeden – Váš – bol o zvonoch, ktoré nemôžu biť len tak hocijak, ako by hocikto vymyslel či nariadil. A ja som si spomenula na jednu veľmi peknú historku o zvone v matkocirkvi ľuborečskej, ktorý mal nápis zdnuky: z pece ohně byl jsem v ohni, hlas můj srdce lidské pohni – mám o tom zápis, ako som našla tú historku v ľuborečskej Historii domus na fare v roku 1956 tuším – zapísal ju bol sám kazateľ ľuborečský Maróthy Daniel, otec Šoltéskin...“ (1976)

„Môj list príde asi v dni vrcholiaceho fašiangu predvolebného. Dosť som sa namordovala, čo a ako spravím, no zatiaľ som zbabelá a môj osud riadia rozprávky, viete. Už cítiť vo vzduchu sneh. To je dobre, ja mám veľmi rada snehové obdobie. Taký pokoj a všetko sa zaoblí, zmäkne, zmizne škaredé. No len na krátko. A dobre sa ďobká v zime do stroja, lebo vonku už nič netreba presadiť, vybrať zo zeme. Už nemám nič na poli...“

Osud nám riadia rozprávky. Sú krásne, bývajú žartovné, hoci niekedy a nezriedka nečakane kruté. No majú pravdu. Vekmi rokov a generáciami vekov overenú pravdu, milá Hana.

Ruku, ktorou píšeš, bozkávam a sa vďačím.

P. S. Ozaj si myslíš, že nás pohltia ako tú rybu s omáčkou? Asi. Možno. Ale ono napísané tu po nás zostane – tá chrbtová kosť s jemnými kostenými ihličkami, niekomu zapichnutými do hrdla ako memento svedomia. Scripta manet.

Ukážka z knihy Epištoly