V / 2012

Zaujímavé sú aj veci, ktoré sa nestali, je ich veľa a ich významy sú bohaté a živé.
Pre chorobu organistu zrušili večerný koncert v Thomaskirche v Lipsku a predsa som na tom koncerte bol a som, dokonca predtým, než sa nekonal. Deň predtým je na stole reštaurácie pivo a keď ho zdvihneš, vidíš v ňom vežu Thomaskirche, ktorú pomaly opúšťajú slnečné lúče, až sa utopia v pene a súmraku. Zajtra tam budem sedieť a počúvať Bacha, jeho strýka Krištofa a syna Filipa Emanuela. Vstupenky mám vo vrecku. A zajtra tam aj som, hladím staré drevo lavice a hovorím Zuzane, že dnes (kedy je dnes?) večer sa toto drevo bude chvieť a vibrovať v rezonancii s najhlbším basovým tónom, 32-stopovým Posaun Bass nového majestátneho organa so šesťdesiatimi registrami. Drevo sa naozaj zachvelo a možno to robí aj po týždni, keď doma na prehrávači počúvam Ullricha Böhmeho.
Potom na staré kolená pokľaknem pred náhrobkom Johanna Sebastiana a čosi alebo ktosi sa vo mne modlí nesúvislo archetypálne slová z praveku, ktorým nerozumiem. Keď položím na hrob kamienok a vetvičku stálezeleného krušpánu z Pukanca, smeje sa pod fúzy v šere chrámu poslucháč klasickej filológie na lipskej univerzite Friedrich Wilhelm Nietzsche, ešte bez fúzov. Vtedy tam ešte Bach nespočíva, je pochovaný inde, ale jeho tóny sú skamenené v murive a klenbe. Vravím si, len počkaj, Nietzsche, aj tebe raz prinesiem na hrob buxus z Pukanca, možno na Turíce 2011.
Lebo kultúra je sieť, ktorej očká, guče, suky, hrče a uzly a slučky nejako súvisia. Sme v nej všetci, hoci možno jestvuje len v našich hlavách a nie naozaj. Rozprestiera sa ponad čas a priestor a drží nás nad priepasťou, aby sme sa neprepadli kdesi na dno temnoty a úzkosti.
xx xx
Kultúra nepozná letopočet. A tak sa netreba čudovať, keď si idem vyfajčiť cigaretu k Nietzscheho hrobu. A naozaj je tam lavička uprostred trávnika a veľký popolník. Osieva sa drobný a tichý dáždik a v riedkej hmle môžeš, ak chceš, počuť hoci Vajanského: "Čítal som niečo z Nietzscheho, filozofa, ktorý sa práve zbláznil," píše mu priateľ z Ruska. "Človek talentovaný, ale nie geniálny, ako on o sebe myslí. Also sprach Zarathustra. Je to neobyčajne nudná a poriadne hnusná kniha!" Aj keď jeho informácia nie je veľmi presná, lebo pochádza len z druhej ruky a ja toto píšem z prvej a pravej ruky. Tou rukou odklepnem popol z cigarety a položím do jarčeka v písmene N na ležatom mramorovom náhrobku vetvičku krušpánu, čo mi zvýšila z toho istého konára u Bacha a do písmena F aj kamienok z Pukanca. Tu, v malej dedinke Röcken neďaleko Lipska odpočíva Friedrich Wilhelm pri otcovi, matke a sestre. Pozadie im tvoria mohutné a staré neomietnuté kamenné kvádre múrov kostola, kde kázaval otec Carl Ludwig. Za kostolíkom Friedrichov rodný dom a veľká farská záhrada plná kvetov, kríčkov, stromov a trávy. Meditácia v ružovej záhrade.

xxx

Ešte si do neplatného československého občianskeho preukazu či do neplatného pasu ako do herbára vložím belavú stokrásku a beriem do Pukanca, o ktorom prítomní zosnulí Friedrich, otec Carl Ludwig, matka Franziska a sestra Elisabeth pravdepodobne ani netušili rovnako ako o Banskej Štiavnici, kde na lýceu študoval básnik Šándor Petöfi a mladý študent na univerzite v Lipsku Friedrich očarený zhudobnil Petöfiho báseň.
Lebo kultúra je nekonečná sieť, jej pospájané uzly sú všade a očká vidia. Celkom inak už poznali a podnetne vnímali Nietzscheho naši medzivojnoví intelektuáli v čase nedávnom, keď ešte vzdelanosť bola "trendy" namiesto dnešnej barbarskej zadubenosti. A Thomas Mann: "Nietzsche vedel a sám bol dôkazom, že filozofia nie je studená abstrakcia, ale osobné prežívanie, utrpenie, obeť pre ľudstvo. Budúcnosť bola skutočnou krajinou jeho lásky. Tým, čo prichádzali ako my a ktorých mladosť mu vďačí za nekonečne mnoho, bude stáť pred očami ako postava nežnej a úctyhodnej tragiky, ožiarená blýskaním sa na časy v tejto provizórnej dobe."
Myšlienky sa prenášajú ako kamienky vo vrecku môjho saka, metafory putujú a blúdia v priestore a v čase. Čo mohlo byť a čo bolo, smeruje k jednému koncu, ktorý je vždy prítomný, hovorí básnik Eliot.
http://kadlecik.sk/diar2012.htm#diar