what are you reading at the moment, what have you read... ENGLISH BOOKS only
(+ hints on good used books shops in EN speaking countries)

* obe foto: City Lights Books, San Francisco, USA

VESMIRNA DETEKTIVKA PRE DETI

pracovny nazov: AKO SA VARI TMA

plan: kniha, potom animovany celovecerny film

logline: AKO SA VARI TMA JE TAJOMSTVO, A TAJOMSTVO ZNAMENA PROBLEM

.)

Dinko, 11 rocny chlapec, je na prazdninach u deda, byvaleho riaditela astronomickeho ustavu NASA. Jedneho dna vsak jeho dedo zmizne a spolu s nim aj cele mestecko a Dinkova sestra ... nehovoriac o tom, ze v NASA zacnu miznut ponozky ...

DAILY AFFAIRS

- denne sa prehrabavam novinami a svetom, vsetkym, co potrebujem, aby som mohla dalej pisat
a kedze pri pisani je dolezita perspektiva a rozum a vizia a spomienky a vlastne vsetko, tak sem s tym

-a je vo mne aj ten stary novinar, denne NYTimes, BBC, CNN, a ine, : sem len to najlepsie z dennej svetovej tlace

- obzvlast, ked je pred nami tolko nezodpovedanych otazok, ze, tiger?


photo by Luba Hricova

DENNE

tephen Hawking napíše knihu pro děti, podobnou Harry Potterovi
Hongkong 13. června (ČTK) - Vědeckou knížku pro děti, "trochu podobnou
Harry Potterovi", se chystá napsat slavný fyzik Stephen Hawking společně se
svou dcerou Lucy. Informovaly o tom internetové stránky BBC.
"Bude to trochu jako Harry Potter ve vesmíru, ale bez kouzel," uvedl dnes
Hawking na tiskové konferenci v Hongkongu, kde je s Lucy na šestidenní
návštěvě.
"Mám osmiletého syna a cílem tohoto projektu bude vysvětlit mu práci mého
otce... Je to příběh pro děti, který vysvětluje zázraky vesmíru," řekla
Lucy.

MNA JEBNE!! PRESNE O TOM JE MORGAN A SALVADOR!!! musim to rychlo dopisat...kurniksopakurva drat!!

dakujem vsetkym za podporu a tak, ved vy viete, ktori viete. tento tyzden casopis .tyzden a v nom recenzia od kusnierika. kniha je v artfore, v poluse a auparku v panta rhei .. dakujem


a v distribucii cez www.pemic.cz a www.pemic.sk
pre tych, co sa pytate, knizka stoji 129,- sk .))

...
Primátor, chudý nervózny pä?desiatnik s hustou šticou čiernych vlasov, ktoré si evidentne prifarboval, položil ruky na spis, ktorý ležal pred ním na stole a odkašľal si.
„Ehmm, hmmm, ak dovolíte... Pán Lusconi sa rozhodol láskavo podpori? môj projekt, ktorý som vám poslal už pred dvoma rokmi, bohužiaľ, vtedajšia politická moc nenašla chu? a odvahu podpori? ho. Ide o...“ roztvoril spis a porozdával prísediacim kópie projektu, „ide o projekt Otca Pia.“
„Kanonizáciu,“ skočil mu do reči Peter.
Primátor vyplašene pozrel na Petra a Lusconiho, obaja však hľadeli do papierov.
„Kanonizáciu,“ pokračoval primátor, „som veľmi rád, že mám dnes možnos? pred pánom arcibiskupom osobne prezentova? jeden z najveľkolepejších plánov, ako zviditeľni? kráľovstvo Božie a slávu Vatikánu...“
Peter netrpezlivo pozrel na hodinky. Lusconi jeho pohľad zachytil a zobral si slovo.
„Pán arcibiskup iste chápe, o čo tu ide. Materiál sme odovzdali už pred pol rokom a sám som sa s ním o tomto zhováral.“ obrátil sa k arcibiskupovi. Peter súhlasne prikývol. „Takže v podstate by sme dnes radi počuli vaše záväzné stanovisko, pokiaľ ide o projekt, prípadne dátum, kedy toto záväzné stanovisko dostaneme a ak máte, aj prípadné pripomienky k projektu.“
Primátor bezradne sedel a hľadel na papiere, čo držal v ruke. Cítil sa zbytočný, ale pritom š?astný, že bol osobne na rokovaní s arcibiskupom.
„Pápež o vašom projekte vie a myslím, že stanovisko bude - áno.“ Odvetil Peter. „Musím poveda?, že ste vypracovali skutočne vynikajúce podklady pokiaľ ide o život Otca Pia. Pápeža mimoriadne zaujali najmä detaily o jeho vynikajúcich charizmatických schopnostiach. A napokon, zavážil aj fakt, že Otec Pius uzdravil jeho dobrú priateľku, na čo sa nezabúda.“
„Áno, deti pani Poltawskej poskytli skutočne evidentné dôkazy, že Otec Pius ju zázračne vyliečil z rakoviny. A máme aj podklady k prípadu Mattea Collelly,“
„Áno?“ so záujmom prehovorila May, aby prinútila primátora pokračova?.
„, ktorý bol vyliečený Otcom Piom z meningitídy.“
„Skôr ako budete pokračova?, chcem len pripomenú?, že budeme potrebova? oficiálny dôvod pre svätorečenie. Hovoríte o dvoch zázračných uzdaveniach - Poltawska a Matteo. Potrebujeme len jeden.“ May vstala. „Pozriem sa do databázy.“
„Netreba,“ zastavil ju Peter. „Podklady ti dám ja. Sú u mňa v kancelárii. Pokiaľ ide o dôvod, to je najmenší problém. Čo nám ale vo vašom projekte chýbalo, sú detailné informácie o stave regiónu a návrh zmluvy. Predpokladám, že vás pán Lusconi o zmluve informoval.“ Primátor s Lusconim si vymenili pohľady.
„Pán arcibiskup, túto čas? som si dovolil neotvára?. Myslím, že ešte bude čas..“
„Pokiaľ ide o mňa, mám rád, keď sú veci dokonalé. Poznám z vášho regiónu jedno príslovie: Boh je nenáhlivý, ale velice pamatlivý. No, ja som tiež pamatlivý, a spomínam si, že sme sa pred pol rokom dohodli, že pripravíte návrh zmluvy. Chápem, že vás voľby mimoriadne zamestnali, ale zrejme máte na to ľudí. Takže?“
„Ehmm,“ zaodŕhal znova primátor, „prepáčte, neviem, o akej zmluve hovoríte, ale ak je treba, dám ju vypracova? našim právnikom.“
Peter pozrel nahnevane na Lusconiho. „Vy ste mu to nehovorili?“
„Viete,“ premiér sa naklonil v kresle a zadíval sa primátorovi priamo do očí, „myslím, že chápete, aký dopad bude ma? kanonizácia na váš región. Finančný dopad. Ono je to v podstate už trocha jasné aj z vysielania rádia Padre Pio. Je to cirkevné rádio. Tretinu zisku odvádzame Vatikánu.“ Lusconi sa odmlčal. Primátor sa však ďalej tváril nechápavo. „A kanonizácia je - ... podobný prípad.“
Všetci zrazu stíchli a hľadeli na primátora. Cítil tlak ich pohľadov a sklonil hlavu medzi ramená. „Rozumiem.“
Lusconi pokračoval. „Ročne prichádza do vášho mesta takmer 7 miliónov turistov. Čistý ročný zisk z religióznej turistiky je len pre vaše mesto pol miliardy eur. Podľa finančnej analýzy, ktorú som si dal vypracova?, sa po kanonizácii tieto čísla zvýšia troj až štvornásobne, čo bude pre váš región nezanedbateľná položka.“
Primátor prikývol.
„Podmienkou kanonizácie je Zmluva s Vatikánom. 50% zisku budete odvádza? Svätému Mestu. Už len to, že o zmluve viete, vás môže stá? život.“
Primátor sedel zarazene v kresle a neodvážil sa ani pohnú?.
Peter chytil do rúk fľašu whisky. „Myslím, že pán primátor je veľmi chápavý človek.“ Dolial mu polovicu pohára a podal mu ho. „Na to sa rád napijem.“ Zdvihol svoj pohár a štrngol do primátorovho pohára. Trocha whisky sa primátorovi vyliala na nohavice. Nikto si to nevšimol.
...

„Niečo je vo vzduchu. Cítiš to?“
„Cítim jar,“ povedal som.
Stál som opretý o spustnuté kníhkupectvo a kričal cez ulicu na reštauračného nadháňača. Vídaval som ho, ako sa celú zimu trasie v tenkom kabáte a veselo volá ľudí do reštaurácie, pred ktorou stál. Nikdy som si nevšimol, že by niekto vošiel dnu. Napriek tomu mal vždy dobrú náladu.
„Ľudia sú nervózni. Niečo je vo vzduchu.“
„Ja nie som nervózny. Slnko svieti a konečne je teplo.“
„Možno máš pravdu,“ povedal nadháňač a zapálil si cigaretu, čo mu medzitým zhasla.
Boli sme dos? rozumní na to, aby sme si tykali, aj keď sme sa nepoznali.
Vedeli sme, že sme obaja ľudia a to na tykanie stačí.

8.
„Čo viete o vesmíre? O svete myšlienok?“
„No,“ zrozpačitela Morgan, „len to, čo nás učili v škole. Slnko a devä? planét.“
„Ja som videl dokument o tom, aké hviezdy vo vesmíre sú. A ešte jeden o starovekom grécku. Tam boli filozofi,“ snažil sa spomenú? si Salvador.
„Som filozof,“ rozhovoril sa pán Timido, „ale kedysi som pracoval ako astrofyzik v NASA. Mal som na starosti obrovský Hubblov teleskop, čo je najväčší ďalekohľad na svete, a ním som pozoroval hviezdy a celý ten krásny svet nad našimi hlavami.“
Morgan aj Salvador nechtiac zdvihli hlavu a pozreli na nočnú oblohu posiatu hviezdami. Artúr pozrel na nich a čakal, že mu z oblohy niečo podajú a on to zje. Sklamane sklopil uši, keď sa zase pozreli na pána Timida bez toho, aby mu niečo dali.
„Jedného večera sa mi ten ďalekohľad pokazil. Zahmlila sa šošovka. Musel som vyliez? hore, bolo to poriadne vysoko, fúkal vietor, bolo zamračené, každú chvíľu malo zača? prša? a ja som musel tú šošovku očisti?, lebo v tú noc malo by? zatmenie mesiaca. Viete, čo je zatmenie mesiaca?“ pozrel na nich a nečakal na odpoveď, vysvetľoval ďalej. „Zatmenie mesiaca je, keď sa medzi slnko a mesiac postaví zem a svojím tieňom pohltí mesiac. Takže som vyliezol hore a chcel utrie? tú šošovku, keď tu sa mi na ruke zachytilo niečo čierne, lepkavé a chladné. Otrepal som si ruku, ale nešlo to dole. Keď som sa vrátil do hvezdárne, skúsil som si to umy?, ale márne.“
Počúvali ho so zatajeným dychom. Artúr sa ani nepohol, len občas mrkol na oblohu, či z nej predsa len niečo dobré nespadne jemu priamo do papule.
„Stále sa mi to tvrdohlavo držalo na ruke a chladilo ma to. Dokonca sa mi zdalo, že sa to zväčšuje. Napadlo ma, že by som sa na tú čiernu hmotu mohol pozrie? pod mikroskopom. To, čo som objavil, mi nedalo spa?. V tú noc som domov ani nedošiel. Hľadel som pod mikroskopom na tú vec na mojej ruke a neveril vlastným očiam. Napadlo ma urobi? fotku a posla? zábery kolegom z Austrálie a Európy. Ich odpoveď síce potvrdila moje podozrenie, ale ešte väčšmi ma zmiatla.“
„Čo to bolo?“ nedočkavo sa spýtal Salvador.
„Čierna diera,“ vážne odvetil pán Timido a na dlhú chvíľu sa odmlčal.
„Ale čierne diery sú len vo vesmíre,“ nesmelo špitla Morgan.
„To som si dovtedy myslel aj ja. Ale moji kolegovia podľa fotky identifikovali čiernu dieru. A mne mikroskop hovoril to isté. Na mojej ruke bola čierna diera.“
„A čo ste urobili?“ Salvador bol zrazu ako posadnutý. Oči mu svietili a mal pocit, akoby sám mal na ruke malú čiernu dieru.
„Nič. Celú noc som sedel na stoličke pri mikroskope a hľadel na svoju ruku. A potom, ktovie, čo ma to napadlo, doniesol som z chladničky pohár zo zaváraniny a skúsil ju tam da?. Išlo to zrazu hrozne ľahko.“
„Zaváraná čierna diera,“ Morgan si predstavila zaváraniny jej starej mamy.
„Živá čierna diera,“ opravil ju pán Timido, „v zaváraninovom pohári.“
„Čo je s ňou teraz?“ skoro naraz sa spýtal salvador aj Morgan
„Stále ju mám.“
„Fíí, vychovali ste čiernu dieru v pohári,“ obdivne hvízdol Salvador a Artúr sa napružil, akoby mal niečo ulovi?. Nikto si ho ale nevšímal a tak sa otočil na mieste a ľahol si pánovi k nohám.
„Možno to bola chyba,“ vzdychol pán Timido, „lebo odkedy ju mám, dejú sa tu v záhrade divné veci.“
„Máme niečo urobi?? Zachráni? záhradu? Skroti? čiernu dieru?“ Salvador bol pripravený splni? hocijaké prianie.
Ale najviac, najviac zo všetkého chcel vidie? čiernu dieru v zaváraninovom pohári.
„Ten svet je mimo našu zem. Je mimo reálny vesmír. Sám neviem, kde leží. Viem len, že ľudia tam chodia čerpa? nápady, spisovatelia si odtiaľ nosia svoje postavy a hudobníci melódie. Nie je to reálny svet, je nehmotný, vlastne.. ani neexistuje.“
„Ako máme ís? niekam, čo neexistuje?“ nerozumela Morgan.
Pán Timido si vzdychol: „Sú veci, ktoré viem. Viem, že som v pohári vychoval čiernu dieru. Som astrofyzik a viem, že sa s ňou dostanete do vesmíru. Viem, že ak chceme zisti?, čo sa deje v mojej záhrade, musíme ís? do sveta myšlienok a ten leží za hranicami vesmíru. Za hranicami..“ zamyslel sa, „vesmír je konečný, no bezhraničný. Aj to viem. Ale sú aj veci, ktoré neviem. Neviem sa tam sám dosta?. A neviem prečo. Mňa čierna diera odmieta vzia? so sebou. Vás možno vezme. Obaja máte mapy...“
Salvador podvedome skryl ruku s mapou za chrbát.
Morgan iba prekvapene zaklipkala očami a dotkla sa prívesku.
Pán Timido sa na chvíľu odmlčal a potom z ničoho nič zanôtil:
„Vychoval som
čiernu dieru v pohári
ktovie jak sa
svet okolo zatvári.“
Artúrovi sa melódia zapáčila a tíško začal zavíja?. Nikto si ho nevšímal. Čakali, čo bude ďalej. Zmienka pána Timida o mapách, ktoré mali, Morgan na papieriku od starkej a Salvador na ruke z pieh, ich vyviedla z miery.
Pán Timido ale akoby zabudol, čo povedal a pokračoval úplne inde:
„Čierna diera v mojom pohári je nekonečno. Viete, prečo sa na ňu dalo pozrie? mikroskopom? Lebo aj v najmenšom atóme sa skrýva celý vesmír. Veru tak,“ zdalo sa, že si hovorí sám pre seba, „atómy už nie sú najmenšie častice, kdeže, dnes už máme vlny a korpuskuly a mezóny a čím viac objavujeme, čím menšie časti atómu vedci nachádzajú, tým viac som si istý, že bezhraničný vesmír, ktorý máme nad hlavami sa skrýva aj v tej najmenšej časti na zemi. Hmota je vo svojom vnútri bezhraničná rovnako ako vesmír. Mystérium celku je ukryté v jeho najmenšej časti.“
Mlčali. Až o chvíľu si všimli, že Artúr stále tíško zavíja melódiu, ktorú spieval pán Timido.
„Ak sa nebojíte, čierna diera vám pomôže dosta? sa do vesmíru a vy zase pomôžete mne s mojou záhradou,“ hovoril pán Timido ďalej.
„Jasné, prečo by sme sa báli?“ hrdo zdvihol hlavu Salvador.
„Pozrieme sa tam a vrátime naspä?. Určite na niečo prídeme,“ Morgan pozrela sebavedome na mesiac.


9.
Pán Timido tiež zdvihol zrak a sledoval nočnú hviezdnu oblohu. „To, čo vidíte, je ale len malinký kúsok vesmíru. Mliečna cesta, kde je aj Zem aj naše slnko a hviezdy, to je to, čo vidíme, keď sa dívame na oblohu. Mliečna cesta je preplnená slnkami ako je naše a hviezdami, vlastne, je v nej milión sĺnk a hviezd a mesiacov a planét. A za ňou.. za ňou sú miliardy ďalších mliečnych ciest, hviezdnych hmlovín. My vidíme len hmlovinu Andromedy, malý kúsok Mliečnej cesty. To nie je cieľ vášho putovania. Vlastne, možno ani žiadny cieľ nie je. Tak čo,“ pán Timido sklonil hlavu a pozrel na nich: „ešte stále tam chcete ís??“
Salvadorovi sa chcelo ís? viac než pred tým. Bol hrozne zvedavý, čo je za hmlovinou Andromedy a bol si istý, že tak ďaleko na prázdninách ako môže ís? teraz on, nepôjde žiadny jeho spolužiak.
Morgan tiež váhala, ale potrebovala ešte niečo vedie?: „Nebudeme tam dlho, že nie?“
Salvador bol tiež zvedavý.
„Nie,“ odvetil sebaisto pán Timido, „len tak dlho, kým nenájdete, čo treba.“
„Aby sa pán Medový o nás nebál. Nevie, že sme tu.“
„O to sa nebojte, to zariadim. A potom,“ pánu Timidovi sa na tvári usadil záhadný úsmev, „vo vesmíre nie je pozemský čas. Vo vesmíre je čas cyklický. Na Zemi je lineárny.“
„Čo to znamená?“ nechápal Salvador.
„To znamená, že nech by ste tam boli hocijako dlho, ak napojíte koniec na začiatok, tu ubehne len jedna noc.“
„Ak napojíme koniec na začiatok…“ opakovala zamyslene Morgan.
„Samozrejme, ten správny začiatok na ten správny koniec. Inak by sa mohlo sta?, že sa vrátite a budete nesmrteľní.“
„Fíhaaa,“ zapískala Morgan, „tak to by bolo super! Hrozne by som chcela by? nesmrteľná!“
„Ja tiež,“ priznal Salvador.
„Môžete sa samozrejme, sami rozhodnú?, ale až keď budete tam,“ kývol pán Timido na oblohu.
„A čo Artúr?“ spýtali sa obaja naraz.
„Bude vám na nič. Len ľudia sú mysliace bytosti a tam, kam idete, ho nepotrebujete.“
„Bez neho nikam nejdem,“ zasekol sa zrazu Salvador. Nechcel prizna?, že s Artúrom sa menej bál, či to bolo na Zemi alebo vo vesmíre.
Pán Timido sa zamyslel, ale len na chvíľu. „Dobre. Možno vám na niečo bude. Ale budete ho musie? postráži?, aby sa vám nestratil.“
Artúr počul svoje meno a netušiac, čo ho čaká, rozkýval od radosti svoj dlhokánsky chvost.
Pán Timido znovu zmizol v kroví a všetci traja ho nasledovali.



10.
O chvíľu boli pri dome.
Pán Timido otvoril dvere, urobil psssst, aby boli ticho, ale úplne zbytočne, aj tak by z nich teraz nikto nedostal.
Stáli namačkaní v úzkej chodbičke, kde nebolo nič len rovnako úzke točité schody hore.
„Nikdy som si nevšimol, že tu majú vežu,“ zašepkal Salvador, keď stúpali hore.
„Veď sme ten dom videli len chvíľu spredu,“ rovnako ticho odpovedala Morgan. „Sme si ju asi nevšimli.“
„Ja som sa díval poriadne,“ ohradil sa Salvador, ktorý na svoj orlí zrak nedal dopusti?.
„Hm,“ bolo jediné, čo z Morgan vyšlo, lebo sa dívala, ako pán Timido zastal úplne hore na malej plošinke a obrovským kľúčom odomykal ?ažké kovové dvere.
Čakala, že zaškrípu, ale otvorili sa tak ticho, až sa zľakla.
Boli vo veži.
Uprostred okrúhlej miestnosti stál obrovský prístroj a pri ňom malilinká stolička.
„Moja súkromná hvezdáreň,“ ukázal okolo seba pán Timido a rozsvietil.
Z tmy zrazu vystúpili knihy, ktoré lemovali všetky steny okolo. Nič viac tu nebolo. Len ďalekohľad, knihy, stolička a v rohu ešte kreslo a malý stolík. A chladnička.
„Nie ste smädní?“ pristúpil k nej pán Timido.
Záporne pokývali hlavou. Teda, okrem Artúra. Ten mal jazyk snáď až po zem.
Pán Timido vybral z chladničky fľašu s vodou, nalial trochu do misky a položil na zem. Artúr sa rozmľaskal, akoby nič lepšie ako vodu v ústach nikdy pred tým nemal.
„Dobre, urobíme to takto. Dám vám do ruky fľašu s čiernou dierou. V momente, keď ju otvoríte, pohltí vás a zmiznete spolu s ňou. Ešte predtým ale..“ Pán Timido podišiel k ďalekohľadu a začal ním hýba?, „Musím nastavi? ďalekohľad na nejaký kúsok čo najmenej hviezdnej oblohy. Postavíte sa všetci traja sem, pod šošovku, otvoríte pohár a .. ďalej to už bude na vás.“
„Fajn,“ povedal Salvador.
„Ja tu nemôžem by?. Keď budeš poču? buchnutie dverí a zaklopanie, zaklopem na ne zvonku trikrát, ako ste klopali v záhrade, otvor fľašu. Jasné? Nie skôr.“
„Superjasné!“ odvážne zvolal Salvador.
Pán Timido podišiel k ďalekohľadu, pozrel, či je všetko dobre nastavené, a keď bol pripravený, kývol na Salvadora a podal mu malú zaváraninovú fľašu.
„Tu je pohár s čiernou dierou. Morgan, chy? sa Salvadora a chy? aj Artúra. A ty Salvador, nezabudni, že to máš otvori? až keď počuješ buchnutie dverí a zaklopanie.“
„Superjasné!“ zopakoval nadšene Salvador a stisol Morgan ruku. Ona zase tuho držala v ruke Artúrov obojok.
„Veľa š?astia!“
Salvador pošepol Morgan „Drž sa!“ a keď pán Timido trikrát zvonka zaklopal, odšróboval uzáver zaváraninovej fľaše.
Čierna diera bola vonku.


11.
Nedá sa poveda?, že sa ocitli v tme. Ale dá sa poveda?, že čierna diera bol hebká ako kožúšok malého mačiatka a príjemne hriala. Cítili vibrácie a bolo jasné, že sa s nimi niečo deje.
Trvalo to ale tak krátko, že skôr, ako si stihli na ten pocit zvyknú?, akoby ich niečo vypľulo von a oni boli zrazu v chlade, vznášali sa a prúdy vzduchu ich unášali hore dole.
Morgan sa pevnejšie chytila Salvadorovej košele, a ten, keď už mal ruky voľné, chytil ju za ruku. Nikto z nich nebol schopný poveda? ani slova. Okolo bola stále tma.
„Idete na moju planétu?“ ozval sa zrazu nejaký hlas pri nich.
„Ach nie, my ideme ďalej,“ odvetila pohotovo Morgan, až sa sama čudovala.
„Čo hovoríš?“ spýtal sa Salvador, ktorý sa zľakol, že sa zbláznila a rozpráva sa sama so sebou.
„Nič. Malý Princ sa ma pýtal, či ideme na jeho planétu. Povedala som, že nie, že ideme ďalej,“ vysvetľovala.
„Malý Princ?“ Salvador začudovane krútil hlavou, ale okolo bola stále tma.
„Ty ma nevidíš?“ počul teraz už aj on hlas malého chlapca.
„Nie,“ priznal sa Salvador.
„Tak to ma potom vidíš!“ trval na svojom Malý Princ, „práve teraz ma musíš vidie? najjasnejšie. Som hneď pred tebou.“
„Nič nevidím,“ zamručal namrzene Salvador a na chvíľu sa zľakol, či si nenechal oči na Zemi.
„To je zvláštne. Tvoj pes ma vidí,“ smutne povedal Malý Princ.
„Môj pes má oči.“
„Nie, tvoj pes ma chce vidie?,“ opravil ho Malý Princ. „aj ona.“
„Ty ho vidíš?“ nahol sa Salvador k Morgan.
„Nie veľmi jasne, ale vidím. Stojí rovno pred tebou. Má pravdu. Musíš ho chcie? vidie?. Potom uvidíš.“
„Svet ako vôľa a predstava,“ ozval sa zrazu ďalší hlas.
„Presne tak,“ odvetil Malý Princ.
„Zhováraš sa sám so sebou?“ čudoval sa Salvador. „vieš pekne meni? hlas.“
„Nie, zhováram sa s tvojím psom,“ odpovedal slušne Malý Princ.
„Nie sme v blázinci?“ Salvador sa začínal hneva?, že nič nevidí, ale ani za nič by si to nepriznal, a tak radšej žartoval.
„Ste pri mojej planéte. Chcete vidie? ružu?“
„Ďakujeme, ale nemáme čas. Hneď ako Salvador uvidí pôjdeme ďalej,“ povedal znovu hrubý hlas, ktorý, podľa Malého Princa, patril Artúrovi.
Salvador buchol do Morgan: „Ty, to naozaj hovorí Artúr?“
„Veď sa pozri sám!“
A Salvador bol taký zvedavý, a tak veľmi chcel vidie? svojho psa hovori?, že o chvíľu naozaj uvidel.
Díval sa a videl, ako pred ním stojí Malý Princ, ako stoja v čiernote, ktorá je všade okolo a ako sa Artúr na neho nevinne a zároveň lišiacky pozerá.
„Artúr?“ pozrel na neho pochybovačne.
„Som a nie som to ja,“ Artúrova papuľa sa otvárala ako ľudská a ten hlboký hlas naozaj vychádzal z nej. „stalo sa totiž toto: odšróboval si uzáver skôr, ako som trikrát zaklopal. Nestihol som sa ochráni? pred vplyvom čiernej diery a tak, nejakým riadením osudu, zobrala aj niektoré moje myšlienky a vcucla ich do Artúra. Moje telo aj čas? mňa je na zemi, ale zvyšná čas? tu s vami.“
„Pán Timido?“ prekvapene zvolal Salvador.
„Pokojne mi hovor Artúr. Bude to jednoduchšie,“ hovoril Artúr, „napokon, je tu len kúsok mňa a sám neviem, aký veľký.“
Salvador pokrútil hlavou.
„No čo, tak máme psa, ktorý filozofuje a vyzná sa vo vesmíre, a pritom nám nebude hovori?, čo máme robi?, ako dospelák. Super.“ Upokojovala ho Morgan.
„Môžem vám nejako pomôc??“ spýtal sa Malý Princ.
„Myslím, že nie,“ zamietavo kývla hlavou Morgan, „si z inej doby a z inej planéty.“
„Ríša tvarov a myšlienok. Fantázia je len čas?.“ Povedal z ničoho nič Artúr.
Malý Princ bol veľmi zdvorilý. „Môžem vám porozpráva? o planétach, ktoré poznám, o mojej ruži, a púšti a o líške.“
„Vďaka, ale hľadáme niečo iné,“ povedal Salvador a rýchlo dodal, keď videl, že Malý Princ zosmutnel: „Ale možno stretneme niekoho, kto tvoje planéty nepozná a povieme mu o tebe.“
„Ďakujem,“ tíško povedal Malý Princ a zmizol tak, ako sa objavil.
„Kde je?“ obzerala sa Morgan, „nestihla som sa s ním rozlúči?.“
„Tam, kde vždy. A nemysli už na neho, nemám chu? znova počúva? to isté.“
„Prečo myslíš, že by hovoril to isté?“
„Pretože jeho svet má hranice a tie hranice sme už spoznali. A on sám za ne nepôjde.“ Vysvetľoval Salvador.
„Ty si nejaký múdry,“ ohradila sa Morgan.
„Ríša tvarov a myšlienok je bezhraničná,“ opakoval Artúr.
„To sme už počuli!“ zahriakla ho Morgan.
„Fantázia má hranice v diele, v ktorom sa uskutoční, ale myšlienky nemajú žiadnu hranicu,“ mudroval ďalej Artúr.
„Určite sme urobili dobre, že sme toho psa zobrali?“ Morgan sa rozhodla, že už nepovie ani slovo, kým si sama nevyjasní, o čo tu vlastne ide.
„Môžeme ís? ďalej?“ spýtal sa o chvíľu pokojne Salvador.
„Takže..fantázia je len čas? myšlienok a rodí sa z nich?“ nedalo Morgan, aby sa nespýtala.
„V podstate áno,“ súhlasil s ňou Salvador.
„A teda je tiež bezhraničná,“ rýchlo dodala Morgan a ví?azoslavne na nich pozrela.
„Ale vo svojom diele konečná,“ doplnil ju Artúr.
„Tak poďme,“ spokojne zvolala Morgan a vykročila ďalej.

5.
Dom pri mori bol naozaj pri mori.
Presne tak, ako si ho Morgan predstavovala.
Auto zapadlo do piesku, dvere sa otvorili, Morgan zoskočila dole a rýchlo sa uhla, pretože Artúr už nedočkavo kňučal a bol by na ňu kľudne aj skočil, tak sa ponáhľal k moru, ktoré cítil už kilometre pred tým, ako dorazili do mestečka.
Salvador vystúpil posledný. Narazil si na hlavu šiltovku, aby mu slnko nesvietilo do očí a mohol si lepšie pozrie? dom, ktorý zatiaľ vyzeral prázdny.
Obrovské okná odrážali slnko a prinútili Morgan urobi? si šiltovku z ruky. Hľadela cez prsty, ako sa more približuje k domu a zase vzďaľuje.
„More chce dom ukradnú? pre seba,” skonštatovala.
„To sa mu nepodarí. My svoj dom postrážime, však Artúr,” Salvador poškrabkal Artúra medzi ušami a on súhlasne pokýval chvostom.
Dom ticho stál a nevravel nič, ale bolo jasné, že to dlhé kamenné monštrum s obrovskými oknami a veľkou zastrešenou terasou a hojdačkou, sa moru dokáže ubráni? samo.
Pán Medový začal nosi? tašky z auta do domu.
„Poďme sa prejs?,” ukázal Salvador na pláž, ktorá tam ležala rozprestrená ako vlasy nejakej morskej panny, prázdna a voňavá.
Morgan mrkla na hojdačku, ale povedala si, že sa pohojdá potom a vykročila za Salvadorom.
Artúr si už máčal laby vo vode a ochutnával vlny. Boli slané a nechutili mu, ale stále ich oblizoval: nevedel pochopi?, že mu miznú pod papuľou a on ich nemôže chyti? ako loptu a prenies? inde.
„Čo hovoríš?” ukázal Salvador na more.
„Fajn,” pokrčila plecami Morgan.
„Fajn?” začudoval sa Salvador. „More je najlepšia vec na svete. Keby som sa ešte raz narodil, chcel by som by? žralok.”
„Zabíja? ryby?”
„Bol by som žralok vegetarián.”
„Tak to buď radšej medúza.”
Salvador sa zasmial.
„Žralok je rýchly a krásny a vyzerá ako torpédo. A stále sa usmieva.”
„Ja som raz videla v akváriu rybu so štyrmi očami. Dve sa pozerali nad hladinou a dve pod hladinou.”
„Ty si ale vieš vymýšľa?!”
„Fakt! Pozri,” Morgan si čupla a prstom do mokrého piesku rýchlo nakreslila rybu so štyrmi očami.


/ryba/

„Možno taká je,” pripustil Salvador. „Keď môžu by? lietajúce ryby..”
Morgan sa postavila. Čajky sa hádzali medzi vlny, aby niečo ulovili, kým sa úplne zotmie.
„Bol si tu aj minulé leto?”
„Nie. Otec to prenajal len tento rok.”
„Pozri,” ukázala zrazu Morgan na dom, ktorý sa skrýval za veľkým plotom. „Poďme sa tam pozrie?.”
Salvador zapískal na Artúra, ktorý sa stále márne snažil chyti? vlny, a zabočili k domu.




6.
Vyzeral úplne inak, ako ich prázdninový dom. Bol síce tiež kamenný, ale porastený viničom, vyzeral staro a zanedbane. Cez malú dierku v plote nakúkali dnu. Vchod do domu strážili dva obrovské platany, dve ryšavé mačky a dvaja kamenní levi.
„Vyzerá, že tam nikto nie je,” zašepkala Morgan.
„Uvidíme,” Salvador sa vystrel a vyskočil sa na murovaný plot. „Počkaj ma tu.”
„Idem s tebou,” Morgan nechcela len tak čaka?. Zasunula nohu do medzery v plote, kde chýbala tehla a vytiahla sa hore.
„Šikovná,” skonštatoval uznanlivo Salvador.
„Nie som padavka,” sebavedomo prehlásila Morgan a prvá zoskočila do záhrady.
„Zostaň,” Salvador pozrel prísne na Artúra, ktorý sedel pod plotom a kňučal.
Artúr nastražil uši, čo asi znamenalo, že pochopil.
Morgan sa krčila za stromom a pozerala k domu.
„Zbadala si niečo?”
„Nič,” pokrútila hlavou.
„Tak poďme.”
Salvador rýchlo prebehol k ďalšiemu stromu. Bolo to celkom ľahké, záhrada vyzerala ako obrovský les a dom bol dobrých 50 metrov od nich. Keď sa dostali k poslednému stromu pre domom, zarazili sa. Sprava, spoza rohu domu, sa ozýval akýsi praskot.
„Pssst,” priložil si Salvador ukazovák na pery a ešte viac sa prikrčil. Morgan ani nedýchala.
Spoza domu sa vynoril muž a vedľa neho…
„Artúr,” prekvapene pozreli na seba Morgan a Salvador.
Muž zdvihol ruku hore a Artúr si sadol.
Morgan stŕpla noha a musela si ju vystrie?. Zapraš?al pod ňou konár a muž pozrel smerom k nim. Nemohol ich vidie?. Zato Artúr ich zacítil a rozbehol sa k nim.
Zhodil Salvadora na zem a Morgan sa rozosmiala.
„No tak poďte,” zavolal na nich muž. „Ste prezradení!”
Salvador rozpačito vstal a oprašoval si nohavice.
Morgan sa postavila vedľa neho. „My… sme tu prvý krát a … nevedeli sme…”
„Nepočujem,” zakričal muž. „Poďte mi to poveda? sem!”
Artúr sa rozbehol k nemu a Morgan so Salvadorom ho pomaly nasledovali. Až keď prišli bližšie k mužovi všimli si, že sa usmieva. Bol vysoký, štíhly, mal krátke strapaté čierne vlasy a svetlú bradu a fúzy.
„Preliezli ste plot?” pozrel na nich, ale nehneval sa.
„Hej,” prikývol Salvador. „Ale psa sme nechali vonku.”
„Psa som pustil do záhrady ja,” vysvetlil muž, „pobiehal okolo domu akoby niekoho hľadal.”
Morgan vyčítavo pozrela na Artúra, ale ten sa tešil, že ich našiel.
„Hrali ste s ním skrývačku?”
„Niečo také,” Salvadorovi nebolo veľmi do reči. Hneval sa na Artúra, že ich prezradil.
„Na prázdninách?” pýtal sa muž ďalej.
Prikývli.
„Ak chcete, pokojne sa sem môžete chodi? hráva?. Je to jediná záhrada v okolí. A je čarovná.”
„Pch,” odfrkol Salvador.
„Neveríš?” muž na neho prekvapene pozrel. „Poď, niečo ti ukážem.”
Muž vykročil k jednému zo stromov, ktorý sa hrbil pod ?archou bielych kvetov.
„Pozri,” chytil opatrne medzi prsty voňavé lupene a Morgan k nim natiahla nos.
„Krásne voňajú.”
„To je čaro?” zamračil sa Salvador, „obyčajný kvet.”
„Aký obyčajný kvet. Čarovný. O pár dní sa premení na jablko.”
„Je tam toho,” mávol rukou Salvador.
„To je jedno z najväčších kúziel prírody. Nikto nie lepšie nevymyslel.”
„Rybu so štyrmi očami,” skočila mu do reči Morgan.
„To tiež.”
„Mňa také kúzla nezaujímajú. Obyčajný svet.” Salvador nezakrýval svoje sklamanie.
„Jasne, decká z mesta, pre nich je to obyčajný svet,” ozval sa zrazu hlas za ich chrbtom.
Morgan a Salvador sa otočili. Na schodoch pri kamenných levoch, ktoré strážili vchod do domu, sedel chlapec a nebojácne na nich pozeral. Dve ryšavé mačky ho tiež začuli, pomaly vstali a pobrali sa k nemu.
„Neviem, na čo chceš zase s nimi stráca? čas.”
„Tak to je môj syn Dinko,” dobrácky sa usmial muž.
„A to je môj otec, Timido,” v podobnom tóne povedal Dinko.
Usmiali sa na seba ako sprisahanci.
„Ja som Morgan. A toto je Salvador. Nie sme rodina, len kamaráti.”
„Aha,” zatiahol Dinko. Akoby ho vôbec nezaujímalo, kto sa prechádza po ich záhrade.
Zato pán Timido bol zvedavý:„Koľko máte rokov?”
„13,” hrdo odvetil Salvador. „Ona 11.”
„Dinko má 12. Zábavné.” Usmial sa pán Timido.
Salvadorovi sa to nezdalo zábavné ani za mak. Najradšej by zmizol a poobzeral si hoci aj dom, do ktorého sa nas?ahovali, len aby už nemusel odpoveda? na ďalšie otázky. Neznášal otázky. Sám ich mal príliš veľa.
„Ste tu s rodičmi?”
„S jeho mamou,” kývla Morgan hlavou smerom k Salvadorovi. „Ostatní prídu neskôr.”
„Hm, povedz jej, že ju pozývam na víno. Nech sa zastaví hocikedy, som stále doma.”
Pán Timido týmto považoval konverzáciu za ukončenú a vošiel do domu.
Morgan a Salvador mlčky hľadeli na Dinka, ktorému sa pri nohách hrali ryšavé mačky.
„Máte peknú záhradu,” snažila sa nadviaza? rozhovor Morgan a podišla pritom bližšie, aby mohla pohladi? mačky.
Nechali sa, jedna jej dokonca vyskočila na ruky a Morgan od prekvapenia spadla na zem.
„Tvoj ocko je vždy taký zvedavý?” pristúpil Salvador ku schodom a ledabolo pohladil jednu mačku za uchom.
Artúr sa postavil a zavrčal.
„Nežiarli!” ohriakol ho Salvador. „A zostaň!”
Artúr si poslušne ľahol a z diaľky hľadel na mačky. Najradšej by ich vyhnal hore na strom a sám sa nechal škrabka?, ale pán asi vie, čo robí a tak ho poslúchal.
„Hm,” zaznela odpoveď z Dinkových úst.
„Zato ty si jeho pravý opak, čo?” podpichol ho Salvador.
„A čo chceš vedie??”
„Čo ja viem… čo robí.”
„Kto? Môj otec?”
Salvador prikývol.
„Je filozof. Učí na vysokej. Ale teraz má prázdniny,” odpovedal Dinko.
„Filozof?” zopakovala Morgan. „Akože učí ľudí rozmýšľa??”
„Niečo také.” Dinko sa pozrel na Artúra. „Čo je to za psa?”
„Kríženec írskeho vlkodava s niečím obrovským.”
„Krásny.”
„To teda hej,” Salvador sebavedomo pískol na Artúra a ten sa s najväčším pôžitkom rozbehol k nemu, pričom nenápadne pozrel hrozne škaredo na ryšavé mačky, a to až tak, že tie sa hneď rozpŕchli každá na jeden platan a odtiaľ sledovali všetko, čo sa dialo ďalej.
„Prečo tvoj otec hovoril, že táto záhrada je čarovná?” spýtala sa Morgan.
„To by ste nepochopili,” kývol rukou Dinko.
„Jasne, decká z mesta nič nechápu,” zopakoval jeho slová Salvador. „Hlavne, že ty si z dediny.”
„Aj ja som z mesta. Povedal by som, že z toho istého, ako vy.”
„Z Dubrovnika?”
Dinko prikývol.
„Že som ?a tam nikdy nevidel,” prezeral si ho so záujmom a nedôverou Salvador.
„Ani ja som vás tam nikdy nevidel. A čo?”
„Stále si nepovedal, čo je na tejto záhrade čarovné,” Morgan sa nemienila necha? odbi?. „Teda, okrem kvetov, čo sa menia na jablká.” Zasmiala sa.
„To vám nesmiem poveda?,” zašepkal Dinko. Potom sa nahol k nim a ešte viac stíšil hlas. „Musíte vidie? sami.”
„Tak nám to ukáž,” takmer zakričal Salvador.
„Pšššt,” priložil si Dinko prst na pery, „ticho. Ešte ich zobudíš. Oni cez deň spia. Teda, nie všetci, ale spia.”
„Kto?” obzrela sa okolo seba Morgan, ale nikoho nevidela. Iba dve ryšavé mačky na nich hľadeli z platanov.
Dinko pokrútil hlavou. „Musíte prís? v noci. Najlepšie ešte dnes. Dnes bude dobrá noc.”
„Budeš tu?” spýtal sa ho Salvador.
„Počkám vás pri západnej bráne. Vedú k nej schody od mora. Nájdete ju ľahko – je to jediná brána, na ktorú svieti slnko, keď zapadá. Zelená s hrdzavou červenou kľučkou. Keď zapadne slnko, trikát zaklopte a ja vám otvorím.” vysvetľoval Dinko.
„Fajn,” povedal Salvador tak pevne, ako len vedel.
„Dobre,” prikývla Morgan a pozrela hore na slnko.
Nevyzeralo, že by sa mu chcelo dnes zapadnú?.
„Neklopte skôr, jasné?” zopakoval pre istotu Dinko a postavil sa. „Ukážem vám hlavný vchod. To je severný.”
„Koľko tu máte tých vchodov?” Salvador sa bál, aby niečo nepoplietol.
„Tri. Západný, ten viete, kde je. Severný, ten vám teraz ukážem a južný, od mora. Ten je kúsok od miesta, kde ste preliezli plot.”
Salvador kývol hlavou, akože rozumie, ale v hlave sa mu to začínalo plies?.
Luskol prstami, Artúr sa postavil a hrdo kráčal za ním.
Morgan si oprášila šaty, pozrela na mačky, či sú na svojom mieste a pre istotu ich pozdravila: „Ešte sa uvidíme!”
Vyšli zo severnej brány a ocitli sa na kopci, z ktorého mali celú pláž ako na dlani. Aj ich dom. Auto už bolo zaparkované a z komína sa dymilo.
„Chy? ho!” ukázal Salvador na dom a Artúr sa rozbehol dole kopcom, aby ho chytil.
Nezadalo sa mu síce, že by niekedy dom videl uteka?, ale napokon, ani vlny sa tu nedajú chyti? do papule, takže jeden pes nikdy nevie, hovoril si Artúr a rútil sa dole kopcom k domu.



7.
Bolo celkom ľahké predstiera?, že zaspali.
Pán Medový bol asi viac unavený, ako Salvador a Morgan, takže keď sa tí dvaja pred západom slnka opatrne vyštverali cez okno na verandu, už dávno spal a nič nepočul.
Artúr vyskočil za nimi a radostne štekol.
„Ticho!” chytil mu Salvador papuľu a výhražne pozrel Artúrovi do očí.
Artúr zakýval chvostom, akože rozumel a keď mal znova voľné ústa, oblizol Salvadorovi ruku.
„Potichu!” zopakoval Salvador a Artúr oblizol ruku aj Morgan, akože či rozumela, že má by? potichu.
Morgan rozumela. Čo najtichšie zišla dole schodmi na pláž a nedočkavo kráčala vpred. Salvador jej ledva stačil.
Západnú bránu nebolo vôbec ľahké nájs?. Skrytá medzi rozkvitnutými kríkami a stromami, tvárila sa, že tam vôbec nie je a Morgan a Salvador jej skoro naleteli.
Jediný Artúr sa nedal nachyta? a tvrdohlavo stál na jednom mieste, odkiaľ sa šírili nejaké zvuky, až kým k nemu Salvador nepodišiel.
„Artúr,” vyčítavo na neho pozrel a potiahol za obojok.
Artúr si miesto odpovede sadol.
„Poďme!” zavelil Salvador a otočil sa mu chrbtom, ale potom kútikom oka na neho znova pozrel. Pes sa ani nepohol.
„Čo je?” pribehla zadychčaná Morgan, ktorá už tretíkrát obehla celú západnú stranu, ale žiadnu bránu nenašla.
„Nič,” zamručal Salvador, pretože nechcel, aby videla, že ho vlastný pes neposlúcha.
Artúr sa zrazu postavil, zamával chvostom a stratil sa v kríkoch pred nimi.
„Kam išiel?” zvedavá Morgan zmizla za ním.
Salvador ticho čakal, keď sa ale ani jeden z nich nevracal, váhavo rozrhnul fialové kvety kríka a vykročil za nimi.
Pred ním sa otvoril tunel zo stromov, veľký presne na jedného človeka. Pomaly kráčal dopredu, opatrne našľapoval a obzeral sa stále za seba, akoby ho tie kríky mali pohlti?.
„Tu je to!” nejaká ruka ho schmatla a stiahla na bok do húš?avy.
Morgan. Opretá o zelené dvere s červenou kľučkou ví?azoslavne na neho hľadela.
„Našla som to!”
„Fajn,” nedal na sebe nič pozna?, ale vnútri ho to poriadne škrelo. Pozrel na oblohu, ktorá už bola takmer tmavá a skonštatoval:
„O pár minút zaklopeme.”
Oprel sa vedľa Morgan o dvere a zazeral na Artúra. Ten, akoby nič, ležal na zemi a obhrýzal palicu, ktorú ukoristil po ceste.
Keď slnko zasvietilo na západnú bránu, Salvador na ňu zaklopal.
Morgan zatajila dych.
Brána sa neotvárala.
Artúr zakňučal, nechal palicu na zemi a ňufákom sa obtrel Salvadorovi o nohavice.
Zaklopal ešte raz. Skôr, ako stihol odtiahnu? ruku, niečo zaškrípalo a brána zmizla. Za ňou bola hmla, ako pavučina sedela na každom strome v záhrade. Váhali.
„Je to Dinkova záhrada,” ľahostajne povedal Salvador a vošiel dnu.
Artúr ho nasledoval a za ním, po špičkách, akoby sa bála, že niekoho zobudí, Morgan.
Len čo boli všetci traja dnu, brána sa zatvorila. Nie, nezatvorila, zmizla. Jednoducho akoby tam ani nikdy nebola, na jej mieste stál strom, podobný platanom, s veľkými hnedými fazuľovitými strukami.
Jeden struk odpadol z konára a vznášal sa vo vzduchu.
„Satanov chlieb,” ozval sa nejaký hlas a Artúra tak myklo, že zhodil Morgan na zem.
Nejaká ruka ju pohladila po hlave. „Pozor! Nestalo sa ti nič?”
Morgan sa nezmohla na slovo a tak len pokrútila hlavou, že je v poriadku.
Z hmly vystúpila postava.
„Dinko?” opatrne sa spýtal Salvador.
„Dinko spí,” povedal hlas a zrazu bolo jasné, komu patrí.
„Pán Timido,” vydýchla s úľavou Morgan, postavila sa a podišla k nemu.
„Ochutnajte,” podával im pán Timido fazuľové struky, „volá sa to satanov chlieb. Robí sa z toho čokoláda.”
A na dôkaz si vložil jeden struk do úst.
Morgan nevedela, čo poveda? a tak si mlčky jeden satanov chlieb zobrala a ochutnala.
„Naozaj, čokoláda,” podala kúsok Salvadorovi.
Artúr ich sledoval lačným pohľadom.
„Viem, že ste sa mali s ním stretnú?. Nemohol prís?.”
Salvador mlčal, žmolil v ruke kúsok satanovho chleba a čakal, čo bude ďalej.
„Dinko nám chcel ukáza?, prečo je vaša záhrada čarovná,” nevydržala Morgan.
Salvador do nej buchol a ona, nechtiac, narazila do Artúra. Ten to pochopil tak, že konečne aj on dostane niečo pod zub a otvoril papuľu.
Pán Timido sa rozosmial.
„Čarovná, haha,” smial sa a nevedel presta?.
Morgan sa začervenala a Salvador začínal by? riadne nahnevaný, ako ich Dinko napálil.
V tej chvíli pán Timido zvážnel.
„Ako duch sme fantáziou v ríši tvarov, ktorá k nám pristupuje v našich výtvoroch,” povedal pomaly pán Timido a díval sa pritom hlboko do záhrady.
Salvador pozrel tým istým smerom a niečo ho tam muselo zauja?, pretože si prestal nohou kresli? a zopakoval:
„V ríši tvarov.”
„Presne tak,” pán Timido akoby sa zrazu prebudil, znova bol nabitý energiou a Morgan mala pocit, že by ňou dokázal postavi? celé mesto. „Svet je myšlienka. A v tom svete sú bytosti, ktoré k nám prichádzajú cez našu fantáziu. A tie bytosti…”
„..bývajú u vás v záhrade,” vyhŕkla Morgan.
„Svet fantázie. Poznám. Rozprávky.” Pohŕdavo mykol plecom Salvador.
„Najlepšie bude, ak sa na seba a na svet pozriete z nadhľadu,“ odvetil vážne pán Timido.
„Fajn, pôjdeme na Mesiac a odtiaľ sa pozrieme,“ uškrnul sa Salvador.
Morgan sa uchichtla. Aj jej to pripadalo smiešne.
„Myslel som, že ste veľkí. Ale vidím, že strácam čas s malými de?mi,“ povedal zrazu pán Timido. „Ukážem vám cestu von.“
„Pán Timido!“ zvolala Morgan. „Pán Timido, počkajte!“
Rozbehli sa za ním. Ako vždy, Artúr ich predbehol a žartovne na pána Timida štekol.
„Pán Timido!“ zadychčane ho dobehli a po?ahali za rukáv.
Zastavil sa a pozrel váhavo na nich.

1.
Morgan sedela pri okne a pozerala von.
Čakala, kedy začne sneži?.
Každý rok takto presedela celé dni, kým ju otec nezahnal spa?.
Tento rok ale sneh nie a nie prís?.
K susedovmu domu sa blížilo auto. Morgan zadržala dych, pomyslela si, že je to možno moderný Ježiško, ktorý chodí na aute, dnes má predsa už každý auto, a keby ju počul dýcha?, nevystúpil by.
Dvere na aute sa otvorili a vykukla z nich hlava.
Ježiškov posol, zašepkala Morgan.
Spomenula si, ako jej starká rozprávala, že Ježiškov posol má blonďavé kučeravé vlásky a vyzerá ako anjelik.
Presne tak vyzeral chlapec, ktorý vystupoval z auta.
Ježiško, volala Morgan do tmy a doširoka otvorila oči, aby ho videla.
Musel predsa vystúpi? hneď za svojím poslom. Pozerala ako posol zatvoril auto a vošiel do susedovho domu. Na ulici teraz stálo tmavé opustené auto. Nikto už z neho nevystupoval.
„Morgan!“ ozvalo sa na chodbe. „Morgan, poď prosím ?a ku mne!“
Naposledy pozrela na ulicu a potom vybehla z izby.
„Morgan, práve mi volal pán Medový, pozýva nás na návštevu.“
„Prišiel k nemu Ježiško?“ dychtivo sa spýtala Morgan.
„Už sa nevieš dočka?, čo? Vianoce sú predsa zajtra, zabudla si?“
Morgan spustila ramená: „Hm.“
„No, choď sa obliec?. A vezmi pre Artúra tú kos?.“



2.
Pán Medový a jeho žena bývali vo vedľajšom dome len krátko. Morgan vedela, že sú z nejakej inej krajiny, ale nebolo to na nich vidie?. Chvíľu uvažovala, že vlastne na ľuďoch nie je vidie? ani to, z ktorého sú mesta alebo ulice, potom ju však prevalcoval Artúr.
Artúr bol najväčší pes akého kedy Morgan videla. Pripomínal skôr koňa ako psa.
Veľa ľudí sa ho bálo a keby im niekto povedal, že Artúr je dobrák, čo by ani snehovej vločke neublížil, neverili by ani za mak.
To Artúra samozrejme veľmi tešilo. Neuveriteľne rád naháňal cyklistov po ulici. Naschvál bežal pomaly, pretože keby chcel, predbehol by bicykel tisíckrát rýchlejšie. No ale keby cyklista naháňal Artúra, už by to nebolo také zábavné.
Teraz sa Artúr zameral na Morgan. V sekunde bola celá oslintaná, keď sa zo všetkých síl snažila čo najrýchlejšie vybra? z tašky kos?, ktorú mu priniesla.
Kos? sa však nejako zamotala, Artúr nevydržal čaka? a schmatol prvé, čo mu prišlo do papule – ukradol Morgan prívesok, ktorý od nepamäti nosila na krku.
Bola to žltá drevená hviezdička, ktorú jej raz priniesla mama.
A skôr ako sa spamätala, bežal Artúr aj so svojou koris?ou hore schodmi.
Morgan sa nesmelo otočila na otecka, ale ten si nič nevšimol, ďalej sa rozprával s pánom Medovým a smial sa. Pani Medová nalievala do pohárov víno. Nikto z nich si nevšimol, že Artúr je zlodej a ukradol jej prívesok.
Morgan pozrela hore na poschodie, kam Artúr s príveskom utiekol a vybrala sa za ním.
Opatrne našľapovala po schodoch a o chvíľu bola hore.
Po Artúrovi ani stopy.
Na konci chodby boli pootvorené dvere.
Morgan sa obzrela, či ju niekto nevidí a potom po špičkách, zadržiavajúc dych, priblížila sa k dverám a opatrne nazrela do izby.
Nevidela nič. Zostala teda ticho stá? za dverami. Uvažovala, či má zaklopa? a vojs?, alebo sa má radšej vráti? dole bez prívesku.
„No poď ďalej, nestoj tam!“ ozval sa zrazu akýsi hlas.
Morgan zmeravela na mieste.
„Neboj sa, ja nehryziem. Artúr, otvor dvere!“
V škáre dverí sa zjavila obrovská Artúrova hlava.
Schmatol Morgan za rukáv a vtiahol ju dnu.
V izbe bolo príjemne teplo. Keď si zvykla na slabé svetlo z lampy čo stála na stole, zrazu ho uvidela.
V kresle pri okne sedel Ježiškov posol a držal v ruke jej prívesok.




3.
Na chvíľu zažmúrila oči a pozorne si ho prezerala.
„Ty nie si jeho posol,” vydýchla o chvíľu sklamane.
„Kto?” nezorumel chlapec.
Morgan vážne podišla k nemu a dotkla sa jeho vlasov.
„Ježiškov posol má kučeravé blond vlasy. Ty máš ryšavé. A rovné.”
Prstom mu brnkla po nose. „A máš aj pehy.”
Chlapec sa zasmial.
„Ani by som nechcel by? ježiškov posol. Je to najnudnejší chalan, akého som kedy poznal.”
„Nehovor mi, že ho poznáš.” Morgan ustúpila o krok dozadu a nedôverčivo si ho pozerala.
„To nehovorím. Nemal som čas sa s ním zoznámi?.”
„Ja zas nemám čas, aby som ho strácala s niekým, kto klame. Prišla som si len pre prívesok.”
Morgan zaškúlila na hviezdičku, ktorú chlapec stále držal v rukách.
„Toto?” chlapec rozhojdal prívesok na prste a začal ním toči? vo vzduchu.
„Daj mi ho!” Morgan natiahla ruku, ale chlapec rýchlo schoval prívesok za chrbát.
„Až keď odvoláš to, že som klamár.”
„To neodvolám. Najskôr musíš ty odvola?, že si ježiškov posol. Alebo dokáza?.”
„Nemusím nič dokazova?. Na,” chlapec sa postavil, podal jej hviezdičku a otvoril dvere. „Môžeš ís?.”
Ale Morgan sa nechcelo odís?. Bola zvedavá. A chýbali jej kamaráti zo školy. Všetci odišli na prázdniny a nemala sa teraz s kým hra?.
„Máš pehy aj na ruke?” spýtala sa.
Chlapec sa začervenal.
„Čo ?a do toho?”
„Pozri, ja mám,” rozopla si Morgan rukáv košele a vyhrnula ho hore. Na ruke jej svietili drobné bodky.
Chlapec sa zasmial. „Namaľované!”
„Ale krásne!” zanovito povedala Morgan. „Ukáž ty!”
Chlapec zaváhal, ale napokon si tiež rozopol gombík na rukáve košele a ukázal ruku.
„Jeeej,” vydýchla nadšene Morgan. „Tie sú krásne.”
Chlapec nevedel, či si nerobí srandu, ale potom hrdo povedal: „A mám aj na ramenách. Aj na nohách. Všade.”
„Híííí,” Morgan si zakryla ústa rukou, aby zakryla prekvapenie. „Tak predsa!”
„Čo predsa?” chlapec bol v pomykove.
Artúr sa nepokojne zavrtel na mieste a zafunel. Položil si hlavu na labky a pozeral na nich.
„Tak predsa si to ty!”
„Kto? Ty si sa zbláznila!” Chlapec k nej pristúpil a položil ruku na jej čelo. „Nemáš horúčku?”
Morgan mu chytila ruku a hľadela na pehy.
„Raz, príde posol, a ten ti ukáže cestu za mnou.”
„O čom hovoríš?”
Morgan si sadla na dlážku a položila svoju malú ruku na obrovskú Artúrovu hlavu.
„Ale nikomu to nepovieš!”
Chlapec si sadol k nej. „Nikomu.”
„Prisaháš?”
„Prisahám.”
Morgan si vzdychla. „Toto sú prvé vianoce, čo moja starká nebude doma. Odišla. Ale nakreslila mi do diára obrázok.”
Morgan zobrala hviezdu a buchla ňou o zem. Hviezdička sa na boku otvorila a Morgan z nej vybrala poskladaný papierik.
Bolo tam nakreslené toto:


/pehy-hviezdy-obloha/

Raz, príde posol a ukáže ti cestu za mnou.

Chlapec stále neveriacky hľadel na papierik. Morgan ho zobrala a priložila mu ho k ruke. Hviezdičky na oblohe presne sedeli s jeho pehami na ruke.
„Už rozumieš?”
Chlapec chytil Artúra za obojok a dal mu z neho dole malé púzdro. Tiež v ňom bol papierik, zatočený do valca. A keď ho rozbalil, bolo na ňom presne to isté:

/pehy-hviezdy-obloha/

Raz, príde posol a ukáže ti cestu za mnou.



„Fíííí,” zhíkla Morgan a podržala obidva papieriky pri sebe.
„Ty si stretol moju starkú?”
„Nie. Dal mi to môj brat.”
„Som z toho jeleň,” nezorumela Morgan. „Tvoj brat odišiel?”
„Hej. Mesiac pred tým, než sme sa sem nas?ahovali. Naši si mysleli, že to tak bude lepšie.”
„Hm,” poškriabala sa vo vlasoch a porovnávala papieriky. Boli celkom rovnaké.
„Zvláštne,” poznamenal chlapec.
„Veľmi zvláštne,” súhlasila Morgan a radšej rýchlo schovala obrázok znova do prívesku. „Tak ja idem.”
„Ahoj,” pozdravil chlapec a ani sa pri tom nepohol z miesta.
Artúr zdvihol hlavu a nahlas zívol.
„Uáááá,” zívla mu Morgan na pozdrav a vyšla z izby.
O chvíľu sa ale jej zvedavá hlava prestrčila cez pootvorené dvere.
„Ja som Morgan. A ty?”
„Salvador.”
„Čau Salvador!” pozdravila ešte raz nahlas Morgan a zavrela dvere.



4.
To sa stalo v zime.
Rodičia Salvadora a otecko Morgan sa odvtedy veľmi spriatelili, takisto ako sa spriatelili Morgan a Salvador. A, samozrejme, Artúr.
A tak, keď sa Salvador a Morgan dozvedeli, že pôjdu spolu na prázdniny k moru, do prázdninového domu, ktorý prenajal pán Medový, celá ulica počula ich radostný pokrik. Aj Artúr sa tešil. Predstava, že strávi celé leto pri mori na teplom piesku, kde bude môc? vyhrabáva? krabov a naháňa? vlny ho tak potešila, že nevedel zastavi? svoj mávajúci rozveselený chvost.
„Artúr, no tak Artúr,” okrikoval ho pán Medový, keď jedno sobotné letné ráno nakladal do auta kufre a Artúr ich svojou obrovskou papuľou neustále ovoniaval a oslintával.
„Nechaj ho, musí predsa zisti?, či sme mu zabalili piškóty,” bránil ho Salvador.
„Zabalil som mu všetko.”
„Aj loptu?”
„Loptu mu kúpime pri mori,” pán Medový naložil poslednú tašku a zabuchol kufor.
„A môžeme ís?. Máte všetko?” pozrel na Morgan, ktorá doteraz ticho pozerala, ako tašky a kufre miznú v obrovskom aute
„Ešte sa rozlúčim s ockom.” Zdvihla sa Morgan a vybehla do domu za ockom.
„Morgan!” schytil ju do náručia a podržal ju vo výške pred očami. „Tešíš sa?”
Morgan zaškúlila na Salvadora a Artúra. Sedeli v aute a hľadeli na nich cez zelené sklo.
Rýchlo prikývla hlavou. „Veľmi. Ale keď ti bude smutno, zostanem s tebou. Budeš tu sám.”
„Nebudem sám. Bude tu pán Medový. Užijeme si chlapské prázdniny. A potom prídeme za vami.”
„A pani Medová?”
„Príde zajtra, dnes je v ešte v práci. Zostane s vami celé leto.”
„Uhm,” chápavo kývla hlavou Morgan.
Artúr sa v aute rozštekal na okoloidúceho cyklistu a celé auto rozhojdal.
„Už musím ís?.”
Ocko zložil Morgan na zem: „Tak o dva týždne som tam, platí?”
„Platí!” stisla mu Morgan ruku a ucítila vo svojej dlani nejaký malý studený predmet.
„Píš?alka,” povedal ocko, „kedykoľvek ma budeš potrebova?, zapískaj, a ja prídem.”
Morgan sa usmiala a prižmúrila oči. „Tajomstvo,” šibalsky zašepkala.
„Tajomstvo. Tak bež,” ocko sa postavil a pozrel na auto, kde ju už nedočkavo čakal Salvador, Artúr a pán Medový.
Morgan stisla v ruke striebornú píš?alku a nastúpila do obrovského auta, ktoré ju prehltlo ako veľryba.
Pán Medový naštartoval a všetci sa rútili v ústrety prázdninám, na ktoré nikdy nezabudnú.
Ale o tom Morgan ani Salvador zatiaľ nič netušili.

Jack Rozprávkovač

1. Horúce leto. Všetci sa potia. Zvieratá v zoo. Ľudia. Vo vzduchu sa zdá, že sa niečo stane.

2. Hrdina. Ráno vstáva. Vonku svieti slnko. Spraví si raňajky. V posteli zostane jeho dievča. Hrdina apaticky pije čaj. Pozrie na teplomer. 26 stupňov. Oblečie sa a ide do práce.

3. Horúci deň. Všetci sa potia. Vo vzduchu sa zdá, že sa niečo stane. (na chvíľu zastavenie obrazu). Mykne hlavou, akoby sa mu to len zdalo.

4. Hrdina v práci. Všetci nadšene behajú v klimatizovaných miestnostiach a práca ich očividne baví. Oblečení v oblekoch. Hrdina má ošúchané rifle a staré deravé tričko.

5. Sadne si za stôl. Akoby tam nepatril. Zazvoní mu telefón. Riaditeľ.

6. U riaditeľa. Hrdinovi oznámi, že od zajtrajšieho dňa platí nová smernica, ktorá zakazuje nosi? do práce rifle. Hrdina ani okom nemihne. Riaditeľa to očividne rozladí. Pošle ho preč. Hrdina sa usmieva.

7. Odchádza z práce. Príde domov. Dievča mu navarilo večeru. Sedia pri televízore, kým nie je noc. Potom idú spa?.

8. Ráno. Hrdina vstáva. Vonku svieti slnko. Teplomer ukazuje cez 30 stupňov. Neveriacky pozrie na hodinky – je iba 8 hodín ráno. Pomaly sa oblieka. Znova staré rifle a tričko.

9. V práci. Pozerajú na neho, ako to, že má staré rifle a tričko. Nechceš sa ís? domov prezliec?? Pýta sa ho niekto. Nie. Povie hrdina. Pozrie do svojho zápisníka. Dnes má stretnutie.

10. U psychiatra. Nebaví ma moja práca, hovorí hrdina. Ani môj život ma nebaví. Lekár siahne po recepte a predpíše mu lieky. Ďakujem, vraví hrdina.

11. Hrdina. Ráno vstáva. Vonku svieti slnko. Spraví si raňajky. V posteli zostane jeho dievča. Hrdina apaticky pije čaj. Pozrie na teplomer. 32 stupňov. Oblečie sa a ide do práce.

12. Horúci deň. Všetci sa potia. Vo vzduchu sa zdá, že sa niečo stane. (na chvíľu zastavenie obrazu – tentokrát ním prebehne akýsi tieň). Mykne hlavou, akoby sa mu to len zdalo.

13. Práca. Frajerka. Psychiater. Dokola. Až raz.

14. Nový psychiater.
Hrdina: nebavi ma praca. ani moj zivot. nie som stastny.
Psychiater: a co by vas naozaj bavilo?
H: chcel by som sa len tak flakat. nic nerobit. pit. posedavat v kaviarnach. pisat basne.
Ps: a preco to nerobite?
H: vy si o mne nemyslite, ze som blazon?
Ps: nie, ak vas to urobi stastnym, tak to spravte.
H: vy ma nechcete strcit do blazinca alebo mi dat lieky?
Ps: robte to, pri com sa citite byt stastny. na nicom inom nezalezi.
H: a vam to nevadi? ved je to uplne proti vsetkym pravidlam spolocnosti.
Ps: ja som stastny, ze som psychiater. vy budte stastny po svojom.

15. Hrdina odchádza a oči mu žiaria. Prvýkrát je š?astný. Svet sa zastaví a on sa usmeje na ulicu a pozdraví postavu, ktorá ňou prejde. Príde do práce a rovno k riaditeľovi. Povie mu, že ak ho okamzite prepusti, usetri rocne 700 dolarov. Na svojom pracovnom mieste zvesí diplom zo školy a roztrhá ho. Kolegovia na neho divne pozerajú a šepkajú si.

16. Na ulici sa zhlukujú ľudia. Zmizol tiger zo zoo, vravia. Hrdina sa usmeje a kráča domov.

17. zbalí si veci a odchádza. Je na stanici. Vlak prichádza.

18. Je na stanici. Vlak odchádza. Zdá sa nám, že je to tá istá stanica, ale nie sme si istí. Je akási iná.

19. Vychádza zo stanice. Vlastne, akoby bol stále v tom istom meste, ale nie sme si istí. Niečo sa zmenilo. Alebo je naozaj v inom meste?

20. Kráča ulicou. Na chvíľu sa k nemu prídá biely tiger, ktorý ušiel zo zoo. Hrdina si ho nevšíma. Vie, že je tam, ale nevšíma si ho. Na ulici ho niekto zastaví a strčí mu do ruky leták: hľadáme bieleho tigra. Neviete, kde je? Hrdina pokrčí plecami. Obzrie sa, ale tiger tam už nie je.

21. Kráča ďalej. Toto mesto sa mu páči. v jednej starej ulici sedí na zemi mladý chalan a niečo kreslí na výkres. Pred sebou má klobúk. Hrdina si ho obzerá. Niekoho mu pripomína. Žeby psychiatra, ktorý mu poradil, aby robil to, pri čom je š?astný?

22. Hrdina sa pristaví.
Som jack.
Ja som Hrdina. Nevieš, kde by som mohol prespa??
U mňa.
Chalan vstane a vojde do dverí, pred ktorými sedel.
Starý byt, rozbitý (niečo ako v polnočnom kovbojovi)
Krásne, povie Hrdina.

23. Na druhý deň si Hrdina nájde prácu ako umývač riadov.

19. Večer leží sám v izbe a píše básne a pije víno.

20. tá istá poloha, leží v izbe, so zošitom a vínom, ale hluk sa stupňuje a okolo neho je, vidíme, obrovská párty. Ľudia fajčia trávu, pijú, alebo tancujú na hudbu, sú bosí, alebo zvláštne oblečení. Za Hrdinom leží mladé dievča (nie to, čo mal doma).. Akýsi dlhovlasý chalan umýva nábytok, topánky ľuďom, skrine, gitary, všetko, čo mu príde pod ruky.

21. Niekto vraví, že v meste, odkiaľ prišiel Hrdina, zmizol biely tiger zo zoo. Nikto si z toho ale nič nerobí, pretože je strašne horúco. A toto je iné mesto.

22. V tom druhom meste vraj zmizli aj bulvárne noviny. predavači len krčia plecami, že "nie su"- bez vysvetlenia. Hrdina fajčí jointa a je mu to jedno.

23. niekto vbehne do miestnosti: zmizla fontána! Primátor dotiahol na námestie plátno a zacne nonstop premietat oznam: kto najde fontánu, dostane odmenu! Všetci z bytu idú von, veselo, pozrie? sa, čo sa to deje.

24. rozpalene mesto sa zacne hybat. horucava sa stupnuje. Hrdina pozrie na teplomer, čo má niekto na ulici v prízemno byte na okne. 33 stupňov.

25. Podte sem, poďte sem! Nejaký pán v obleku ich volá za sebou. Tu som mal byt. Tu boli moje dvere. Namiesto nich je stena. Niekoľkokrát všetci vbehnú a vybehnú ale byt nikde. Potom si niekto všimne odkaz. BOL SOM TU. JACK ROZPRAVKOVAC!

26. zacina vypukat panika.. V meste poču? húkačky. Rovnaký odkaz sa zrazu premieta na plátne, kde bola fontána.

27. a zrazu nikomu nevadi ze je horuco lebo kazdemu behaju zimomriavky po chrbte, kazdy sa pyta kto to je ten JACK? Kto alebo co bude jeho dalsia obet? Co ked im ukradne sobotu a nedelu a ludia budu musiet pracovat bez oddychu? Ale Hrdina stále niečo píše a pije a fajčí trávu a o nič také sa nezaujíma.

28. Na námestí niekto reční do mikrofónu. „JACK berie iba to co sa im paci a co máme radi. Tvárte sa, že sa vám nič nepáči. a JACK nebude vediet co by vám zobral.“ Začne nám veci vraca?. Vráti tigra. Tvárte sa, že pfff, tiger, no a čo a tak Jack vrati vsetko a dalej ..“

29. Hrdinov dlhovlasý kamarát vyskočí na pódium a začne umýva? rečníka. Mikrofón. Policajta. Keď ho chcú chyti?, zoskočí dole a uteká na strom.

30. Pod stromom je skupina úplne iných ľudí. Tráva je sranda! Píšu si na tričko fixkami. Niekto predáva čokoládové kríže, mnohí ich už majú v ústach a ježiš sa roztápa. Zjedz kríž, odkrižuje ?a to. Vraví niekto.

31. Niekoľko poznámok k dialógom:
podľa mojich výpočtov je počet živých rovný počtu všetkých mŕtvych v dejinách. Takže sme všetci spolu a tešíme sa. Preto sa dejú veci.

Zvláštna štvr?. Podniky s obsluhou hore bez. Trafiky s trafikantkami hore bez. Veštiarne s kartárkami hore bez. Psychiatričky – tiež hore bez..

Toto je veľký Artaudov žiak. A ako Artaudov žiak chcel vykona? nejaké veľké dadaistické gesto – prišiel na psychiatriu a domáhal sa lobotómie.

Najlepší spôsob ako sa vyrovna? s realitou je spieva? si Óm v každej pesničke, ktorú poznám.

32. Nejaká postava pri Hrdinovi, čo stále hovorí len: Kurva, to je (bolo, bude) krásne. Žiadne iné slová, ani vety. Hrdina o ňom vraví: občas sa vyparí. Mám podozrenie, že sa chodí na samotu tajne rozpráva? sám so sebou.

33. Na pódium vybehne skupina ľudí v oblekoch, otvorí kufríky a začne vy?ahova? peniaze a trha? ich na kúsky: robte lásku, nie zisky! Kričia. Beží za nimi ochranka burzy.

34. Niekto si skontroluje peňaženku, vytiahne peniaze a tam je cez celú bankovku nápis: Bol som tu: Jack Rozprávkovač

35. skutočná panika. Úplný chaos v meste.

36. kancelária. Šéf burzy dáva príkaz zabijakom: zabite jacka rozprávkovača. Nájdite ho a zabite.

37. komando ochádza zabi? Jacka.

38. Hrdina s partiou sú opä? v byte a žúrujú. Komando chodí po meste a vypytuje sa na Jacka. Zlí susedia, samozrejme, povedia, že nevedia, ale že v tom starom byte, tam sa dejú divné veci.

39. Dvaja z komanda idú v prezlečení do bytu. Milo ich ponúknu trávou. Komandi ničomu nerozumejú. Po chvíli sa vytratia. Pre zbrane. Je im jasné, že aj keď tu nie je Jack Rozprávkovač, niečo tu nesedí. A prečo si nezastrieľa?. Je sranda zabíja? ľudí, hovorí jeden. Je to pekelná psina.

40. Byt je prázdny. Je tam len Jack a Hrdina. Každý z komanda chce vraždi?, tá neodolateľná chu?, ale sú len dve obete. Komandi si musia strihnú?. Ví?azi zastrelia Jacka aj Hrdinu.

41. svitanie v byte. Mŕtvy jack sa veľmi podobá na psychiatra, ktorý Hrdinovi poradil, nech si žije podľa seba. Hrdina sa nepodobá na nikoho. Je stále sám sebou. Usmieva sa.

42. mesto je tiché. Fontána je na svojom mieste a v nej leží tiger. Príde polícia a tigra chytí. Nechá sa.

43. ráno ľudia kráčajú do práce. V novinách nie je ani zmienka o tom, čo sa dialo. Akoby to všetko bola jedna hromadná halucinácia, jedného horúceho letného týždňa.

44. Fontána nehlučne chrlí vodu. šéf burzy najíma nových maklérov. Každý chce robi? s peniazmi a zarába?. Ukazuje im krásny výhľad zo svojho okna. Nováčikovia prisahajú vernos? výhľadu a koženému kreslu. Šéf burzy je veľmi spokojný. Keď posledný záujemca o prácu odíde z miestnosti, šéf sa otočí na stoličke a pozrie z okna.

45. ale nič nevidí. Na okne je nastriekaný nápis: bol som tu. Jack rozprávkovač.

Zrazu, zrazu som nerozumel ničomu v jej očiach. Dívala sa na mňa, akoby mi chcela niečo poveda?, čakala, že to poviem za ňu, tými svojimi hlbokými očami na mňa hľadela, hľadela do mňa, a ja som mal strach, aby nezistila, že neviem, čo mám poveda?, že neviem, čo mám urobi?, že neviem nič a ničomu už nerozumiem, ale viem jedno, a to, že za to môžem ja, pretože som ju zradil. A preto teraz sedí pri stole s neznámym američanom, a inými neznámymi ľuďmi, mužmi aj ženami, a preto teraz sedím chrbtom k nej, pri celkom inom stole.
Raz som na ňu pozrel, videl som ako sa usmieva s pohárikom v ruke, sama medzi nimi a oni sa smejú na niečom, čo povedala, ale ničomu nerozumejú, viem to len ja.
Čakala, že spravím niečo, aby nemusela pi?, že ju zachránim, že jej vrátim vieru, ktorú stratila kdesi uprostred ulice plnej krčiem. Bola tuhá a dlhá zima, nikde sa nedalo vydrža?, len v krčmách a tam som ju stretol, bola opitá keď prišla a povedala: „Prepáč. Prepáč, ale musím ti niečo poveda?. Môžem?“
„Hovor.“
„Ale nenahnevaj sa. Mám pocit, že ?a poznám už sto rokov. Celý život ?a poznám. Nevadí ti to?“
„Nie.“ Usmial som sa.
„To je dobre.“
Podala mi ruku a predstavila sa a v tej chvíli ju chytil okolo pliec nejaký muž a odviedol si ju preč, „uvidíme sa“ stihla poveda? a ja som kývol hlavou a chvíľu myslel na to, koľkým mužom to už takto asi povedala.
Vídali sme sa potom v krčmách, celú dlhú zimu. Nevedel som, ako by? s ňou a tak som s ňou chodil pi?, pretože som si myslel, že len kvôli tomu so mnou pôjde von, a väčšinou to končilo tak, že sa opila rýchlejšie ako ja, vlastne vždy sa opila rýchlejšie ako ja, a v posledných mesiacoch jej stačili tri deci vína a bola opitá.
„Keď prestaneš pi?, budem s tebou.“ Vravieval som jej na začiatku.
„Ale veď prečo ľudia pijú. Pijú, aby sa zničili, nie?“
„Nepijú, aby sa zničili. Pijú, aby im bolo dobre.“
„Hnusné pokrytectvo! Obyčajní zasrani, ktorí pijú len kvôli tomu, aby vyzerali, že pijú. Ja pijem, aby som sa zničila.“
„Prečo? Prečo sa chceš zniči??“
„Chcem sa zniči?. No a čo. Nemôžem?“
„Ale môžeš. Pokojne sa znič.“
„A ty prečo piješ?“ naklonila sa zvedavo ku mne.
„Pijem, aby mi bolo dobre. Nechcem by? opitý do nemoty. Nechcem grca?. Ani by som nemohol. Nikdy som nebol tak opitý, že by som mal okno. Neláka ma to.“
„Keď piješ také sračky. To pijú len takí, čo chcú ukáza? svetu, že pijú. Póza. To čo piješ, je obyčajná póza. Ty sa len hráš, že piješ.“
„Možno u niekoho póza. U mňa nie. Zo všetkého ostatného mi je zle. Z vína mi je zle. Z piva ma bolí hlava. Z vodky mi je zle. Aj z tequilly. Ani whisky nemôžem vypi? veľa. Iba z absintu mi zle nie je.“
Pokývala hlavou, akoby mi uverila. „Možno preto, že je to čistý alkohol.“
„Možno.“
Pili sme ďalej, až kým nedosiahla svoju hranicu, ktorá sa dá v jednom podniku dosiahnu? a potom treba podnik vystrieda?. Tá hranica sa poznala ľahko.
„Mám taký nápad. Vyzlečme sa dohola a poďme sa trie?,“ povedala.
Keď bola triezva, mala lepšie nápady. Bola originálna, vtipná a sebaironická. Neviem, prečo s ňou chcel každý pi?. Ja som ju mal najradšej triezvu. Posledné mesiace to bolo ale stále ?ažšie, a neviem prečo mal som pocit, že práve po tom, ako som zostal stá? na mieste a nešiel s ňou ži?, bolo takmer nemožné zastihnú? ju pri vedomí. Ak bola triezva, mala čierne dni, nikoho nechcela vidie?, občas v dobrej nálade zdvihla telefón, to bolo všetko.
Zánovný parochň
Ho kulma zobla
A utiahol sa pod kanap
Na tejto jej básničke som sa dokázal smia? hodiny.
„Tebe sa páči?“
„Je vynikajúca.“
„Nikto iný sa na nej nesmial.“
„Myslím, že je to jedna z navtipnejších básni, aké som kedy počul.“
„Ešte nejaké mám,“ povedala a ja som zvedavo načúval a smial sa ako pominutý.
„Vieš, kedy som si prvýkrát povedala, že je zle? Keď sme sa zoznámili a ty si povedal, že si diablov brat. Vtedy som si povedala, Augusta, tu končí všetka sranda.“
„Ale ja som diablov brat.“
„Mala by som presta? pi?. Rozmýšľala som, že by som mohla pi? len dvakrát za týždeň. Alebo len na koncertoch.“
„Ako často máš koncerty?“
„Raz za dva týždne. Niekedy viac.“
„Dobrý nápad. Vydržíš?“
„Prečo by som nevydržala?“
Prečo by nevydržala? „Vydržíš, jasne, veď je to ľahké.“
A tak sme pili a chodili večer po meste a ležali na hrobkách starého cintorína a pozerali na hviezdy, ktoré križovali netopiere a keď nám začala by? zima, zavolali sme taxík a odviezli sa domov.
„Poď ku mne,“ vravela vždy v taxíku.
„Nie.“
„Prečo nie?“
„Nechcem by? s tebou, keď si opitá. Chcem by? s tebou, keď si triezva.“
„Budeme sa milova?.“
„Nie.“
„Môžeme leža? vedľa seba a ráno sa budeme milova?.“
„Nie. Môžem prís? ráno, ale teraz nie. Nechcem ?a takto. Dobre to vieš.“
A tak som počkal, kým auto zastane pri jej dome, stisol som jej dlaň na rozlúčku, a díval sa, ako stojí a hľadí ako mizneme s taxíkom v zákrute.
Nikdy na druhý deň nezavolala, aby som prišiel. Hanbila sa. Bolo jej zle. Mala čierňavu.
Niekedy mi ale volávala v noci, keď som spal a ona bola po koncerte, v ďalekom a cudzom meste.
„Ahoj jozef.“
„Ahoj.“
„Som opitá. Ale chcem ti poveda?, že, vyzlečme sa dohola a poďme sa milova?.“
Počúval som ju a telefonoval, vždy keď som mohol. Nikdy som jej nič nevyčítal.
„Čo iné mám robi? okrem pitia?“
„Môžeš ma? deti.“
„Možno. Možno.“
„Nájs? si muža a ma? deti. Potom nebudeš ma? čas pi?.“
„Ja ti to nemôžem spravi?. Nemôžem s tebou ži?, pretože by si bol neš?astný. Nezaslúžiš si by? neš?astný.“
„Ako vieš?“
„Poznám sa. Neprestanem pi?. Je mi dobre, keď pijem. Ako to máš rád?“
„Prečo sa pýtaš?“
„Povedz mi.“
„Máš tam hluk.“
„Hnusný pajzel.“
„Aký bol koncert?“
„Neviem. Dobrý. Asi dobrý. Ty si taký tvrdohlavý jozef.“
A zložila.
Zavolala o niekoľko dní.
„Viem o jednom byte, kde by sme mohli býva?. Kamarát sa z neho o mesiac s?ahuje. Nie je drahý. V centre mesta.“
„Si opitá?“
„Nie. Som doma.“
Doma nikdy nepila. Ani kvapku. Nikdy. Zaváhal som. Nič som nepovedal. Nič som nespravil. Ani v ten večer. Ani na druhý deň. Ani o týždeň. Ani o mesiac. Chodili sme ďalej pi?, prechádzali sa nočným prázdnym mestom, ale čoraz menej a menej. Aj skoré ranné telefonáty preriedli.
A potom raz jednej čašníčke povedala: „Keď ja ho nemilujem.“
A mne až neskôr došlo, aký je človek zraniteľný, a povie veci, ktoré nechce poveda?, len ich použije ako kopiju, ako štít na vlastnú obranu, ako zbraň, ktorou rozstrieľa všetko, čo mal rád, len preto, aby mu to už nemohlo ublíži?.
„Ja viem,“ povedal som tej čašníčke, „viem o tom.“
A bolelo to ako zodretá koža, pretože som uveril a nevidel som, že čašníčka mi to vraví len preto, aby ma sama mohla dosta?. Veril som jej, pretože som jej nemal prečo neveri?, ale keď v ten večer začala bali?, pochopil som, čo sa naozaj stalo.
Ale už na tom nezáležalo.
Jozefína zostala v krčme, obklopená mužmi a ženami, ktorí ju hltali. Ja som odišiel.
A potom som sedel doma. Sám. Pustil som si Willieho Nelsona, spravil si tlačenku s cibuľou, umyl riad, rozdelil sa so psom o zvyšok starého syra, čo celý deň ležal v kuchyni, pes sa oblizoval, tak som mu dal aj z tlačenky, a potom som sedel so psom pod nohami, a čítal som Fanteho a rozmýšľal o svojich obľúbených spisovateľoch, Dostojevskij, Hemingway, Bukowski, a nad tým, čo majú spoločné a či vôbec majú niečo spoločné, a potom som vstal a otvoril okno, pretože sneh sa už konečne topil a prichádzala jar a ja som chcel ma? tú jar v izbe, keď si po dlhom čase zapálim cigaretu, chcel som vdychova? dym zmiešaný s jarnými pavučinami. Pil som čierny čaj a škriabal sa na brade a na vajciach a bolo mi dobre, bolo mi tak dobre, ako dávno nie, na stole ležali ďalšie platne, Neil Young a Lou Reed a Tom Waits a ďalšie knihy a ja som vedel, že som v dobrej spoločnosti a že v nej najbližšie dni zotrvám, nikam nepôjdem, nad nikým nebudem rozmýšľa?, len nad tými, čo sú v tejto chvíli so mnou.
Je dobre by? s ľuďmi, ktorých máš rád. Nech sú akokoľvek ďaleko.
Zánovný parochň, ho kulma zobla a utiahol sa pod kanap, povedal som si nahlas a rozosmial som sa a smial som sa dlho a dobre, až mi slzy tiekli po tvári a tiekli, aj keď som sa smia? už dávno prestal.

Moje meno je Harry Barris.
Rád by som vám ponúkol svoje služby.
Ak sa dohodneme, prídem k vám domov alebo na miesto, ktoré určíte a pomocou Vami zvolenej metódy Vás zabijem. Som pripravený použi? akúkoľvek diabolskú silu, aby som ukončil Váš život na tejto zemi. Sľubujem, že Vás ukradnem životu a odvediem do neznáma. Vaša duša opustí Vaše telo v mojich rukách.
V prípade záujmu Vám ponúkam aj doplňujúce služby, pri ktorých som “oblečený ako smr?”. Exempli Gratia, scéna môže by? naaranžovaná ako lúpežná vražda, alebo autonehoda, ak chcete ušetri? svojich blízkych.
Ak, po zvážení všetkých možností, ste skutočne rozhodnutí využi? moju pomoc a ponuku, prosím, kontaktujte ma kedykoľvek.
S pozdravom,
Harry Barris

Stál som na schodoch pár metrov od svojho bytu. Pošta mi takmer vôbec nechodí, takže som list otvoril okamžite, ako sa mi dostal do ruky. Srdce sa mi zastavilo, keď som čítal tie riadky zas a znova, a hľadal akýkoľvek náznak toho, že ide o žart, ale v hĺbke duše som vedel, že toto žart v žiadnom prípade nie je, práve naopak, že tento list je najvážnejšia a najpravdivejšia vec, aká sa mi v živote stala.
Niekto privolal vý?ah a ja som dostal strach, aby ma s listom nepristihli a tak som ho rýchlo strčil do vrecka, vybehol k bytu, rýchlo otvoril a poriadne za sebou zamkol.
Zhodil som tašku aj kabát, skopol topánky a sadol si na kreslo v chodbe pri dverách, kde som sedával, keď som nevedel, ako ďalej. Alebo keď sa mi nechcelo ís? do toho prázdneho bytu, kde ma nečakalo nič, len vrniace stroje, apatické a chladné. Často som v tom v kresle sedel celé hodiny a hľadel do steny, načúval, čo sa deje v dome, predstavoval si, kto sa vezie vý?ahom, koho kroky poču? na schodoch, kto pozerá televíziu. Stávalo sa, že som v ňom ajPrebudil som sa potom zvyčajne až nad ránom, celý dolámaný sa dovliekol do postele a doprial si pohodlný hodinový spánok pred tým, než som znova odišiel do práce.
Sedel som tam aj teraz, so zovretým žalúdkom od nervozity a privretými očami, a dúfal som, že zaspím, keď zazvonil telefón.
„Rainer?“
Preľakol som sa. Nepoznal som ten hlas. „Kto volá?“
„Harry Barris.“
Jeho hlas bol hlboký a basový a veľmi upokojujúci, v rádiách by sa o neho určite pobili, ale mňa znervózňoval. Najradšej by som zložil slúchadlo, ale mal som pocit, že ak to urobím, bude vola? znova a znova, kým nedostane čo chce. Bude lepšie, ak to vybavím hneď.
„Ľutujem, ale vôbec neviem, kto volá.“
„Máte môj list.“
„Moment,“ povedal som a položil slúchadlo na stolík.
Prešiel som celý byt, ale bol prázdny. Pod oknom nikto nestál. Ani vonku na chodbe.
„Počúvam.“
„Nenašli ste ma, však?“ zasmial sa.
Začal som sa trochu bá?.
„Čo chcete?“
„Porozpráva? sa.“
„O čom?“
„Stretnime sa. Všetko bude v úplnom poriadku. Uvidíte.“
„Kedy a kde?“
„Dnes o deviatej. R.I.P. Môžete prís??“
„Ako vás spoznám?“
„Ja si vás nájdem,“ povedal pokojne a zložil.

R.I.P. bola stará krčma pod zemou, otvorená do rána. Po druhej v noci sa v nej zbiehali opilci zo všetkých zatvorených podnikov, o deviatej večer tam ale ešte nikto nebol. Mohol som si sadnú? za stôl, ktorý som mal najradšej. A tak som len tak sedel a čakal a keď ma čakanie prestalo bavi?, začal som rozmýšľa? o svojich veciach, o tom, čo všetko viedlo k tomuto dnešnému stretnutiu a zrazu mi bolo dobre. Mám rád pokojné večery, kedy môžem nerušene sedie? a popíja? dobrý alkohol a len tak by?.
„Dobrý večer.“
Musel som vedie?, že je tu, pretože som sa vôbec nemykol, keď si z ničoho nič ku mne prisadol.
Nahol som lampu, ktorá visela tak nízko až sa takmer dotýkala stolu a namieril ju na neho.
„Obsadené.“
„Viem. Pre mňa.“
„Nie.“ Bol som si istý, že nie. Namiesto pokojných basových tónov, ktoré na mňa v telefóne tak zapôsobili, som teraz počul mladý chlapčenský hlas, trocha roztrasený, ale sebavedomý.
Položil ruku na stôl a prisunul ku mne obálku.

Dôverujte mu.
Harry Barris

Pokrčil som papier a prstom ho odfrnkol na neho.
Spadol na zem.
Zdvihol ho a v popolníku zapálil.
„Harry je opatrný. Musí si dáva? pekelný pozor na to, kam chodí a s kým sa stretáva. Nie je to ľahká robota, čo robí. Tomu ver. Vôbec nie. Vieš, koľko policajtov by ho rado stretlo?“
„Mal som dohodnuté stretnutie s ním, nie s tebou.“
„Dnes ráno som hovoril s bohom.“
Zdvíhal som sa na odchod, ale táto veta ma zastavila. Ak je to blázon, aspoň o ňom môžem niečo napísa?, pomyslel som si.
„Áno, a čo vravel?“
„Pozdravuje ?a.“
„To je od neho veľmi milé. Že aj ja jeho.“
„Odkážem mu.“
Až teraz som si ho lepšie pozrel. Vlasy po uši, obrovské modré oči, trocha neforemný nos, ktorý mu ale dodával charakter; keby ho mal rovný, nebolo by to ono.
„Mohli by sme prejs? k veci? Nemám veľa času. Prvé stretnutia sú aj tak väčšinou len také o?ukávanie. Prebehneme dôležité a pôjdeme.“
„Pokojne.“
Prišiel čašník a chlapec si objednal čierny čaj. Ja som si dal varené víno.
„Poviem ti, prečo robím s Harrym. Mám rád smr?.“
„Ale?“ pobavene som sa usmial.
„Smr? je nádherný cieľ. Netreba sa preň rozhodnú?. Netreba si dáva? žiadne predsavzatia, aby si tento cieľ dosiahol. Dosiahneš ho bez akéhokoľvek vlastného pričinenia. To vravievala moja mama. A ešte vravela, načo sa trápi? so smr?ou. Keď som tu ja, nie je tu smr?, a keď je tu smr?, nie som tu ja. Čo je blbos?. So smr?ou sa stretneš. V poslednej sekunde života. A to je kopec času, ver mi. Viac, ako si myslíš. Je to sekunda dlhšia ako tvoj život. Tomu ver.“
„Nádherný cieľ,“ zopakoval som.
„Kým žiješ, tvoj život je v ohrození.“
„Hrozí mi smr?.“
Prikývol. „A preto je lepšie sa na ňu pripravi?. Už si rozmýšľal, ako to chceš spravi??“
„Rozmýšľal som len o tom, ako ste sa ku mne dostali.“
„Program, ktorý nájde tvoj počítač, hneď ako do niektorého z vyhľadávačov zadáš niektoré kľúčové slová. Samovražda. Ako sa zabi?. Klub samovrahov. A tak. Sám som ho robil. A neustále ho zlepšujem.“
Spomínal som si, ako som pred dvoma týždňami trávil na internete niekoľko hodín a venoval sa len týmto slovám.
Čašníčka nám priniesla nápoje.
Oprel sa pohodlne dozadu a počkal, kým odíde.
„O smrti viem všetko. Všetko. Videl som zomiera? toľko ľudí. Sám som dlhé roky zomieral. Jediný dôvod, prečo som zostal nažive, bola nádej, že sa zo smrti vyliečim.“
Odmlčal sa.
„Ty si úplný začiatočník, však?“
„Aj tak sa dá poveda?,“ rozhodil som rukami. „Žijem, ako vidíš.“
„Nikdy si sa nepokúšal zabi??“
„Ani som o tom nikdy neuvažoval.“
„Nepýtam sa na dôvody,“ zamyslene sa zahryzol do spodnej pery a odmlčal sa.
„Musíš ma? teraz veľa práce,“ nadhodil som to ticha.
„Prečo?“
„Smr? prichádza do módy. V Japonsku sa každých pätnás? minút zabije jeden človek. V Iraku sú samovražední útočníci. Niekde v Európe vyšla kniha o tom, ako správne vraždi?.“
Posmešne sa zasmial. „Samovražední irackí útočníci? To je predsa japonský vynález. Kamikadze v druhej svetovej.“
„Kamikadze. Brrr. Ja by som hlavne chcel, aby to bolo rýchle, efektívne a bezbolestné.“
„To je ono! Presne o to ide. Rýchle, efektívne a bezbolestné. Čo sa ti páči najviac?“
„Neviem. Ale Harry Barris vie, alebo nie?“
„Tak počúvaj.“
Obaja sme sa naklonili ponad stôl. Cítil som, ako mi para z jeho horúceho čaju zohrieva tvár.
„Najdôležitejšia zo všetkého, je dobrá príprava. Nech si vyberieš hocijakú metódu, príprava musí by? dôkladná. Hlavný problém je totiž interný, nie externý. Reguluješ správanie podľa vlastných predstáv toho, čo by sa následne mohlo udia?. Predstavuješ si boles?. Tej sa bojí každý. Ale boles? má iracionálny základ. Chceš sa vyhnú? bolesti, ktorú môžeš cíti?. Nebojíš sa smrti, bojíš sa bolesti, ktorá jej predchádza. S Harrym sa bá? nemusíš. Ušijeme ti smr? podľa tvojich predstáv. Ani nemusíš vedie?, že zomrieš. Smr? môže by? veľmi príjemná. Smr? počas sexu, smr? uprostred eufórie z drogy. A ešte niečo - nemusíš sa bá?, že by z toho mala tvoja rodina nejaké problémy. Žiadna hanba ani stigma. O to sa postaráme. Dnes je aj tak už samovražda široko akceptovaná. Ale skôr, ako prejdeme k jednotlivým metódam, povedz mi, sám, alebo s niekým?“
„Aké sú výhody?“
„Nuž, pre tých, ktorí nemajú silu, alebo záujem o osamelú smr?, spoločnos? ostatných samovrahov môže by? nástrojom k dosiahnutiu cieľa. Spoločný entuziazmus je dôležitým elementom v úspešnej samovražde. Povinnos? a loajalita v skupine, rozumieš, jako keď niekto so zbraňou zabije všetkých ostatných a potom seba, alebo niekomu, kto nemá peniaze na tabletky, sa skupina vyzbiera. Inak, v skupine je najlepší plyn alebo jed. A ak chcete ma? istotu, môžme vám nájs? dobrovoľníka z nejakej mimovládnej organizácie ako Brána do neba, Cirkev smrti, Dobrovoľné hnutie mŕtvol a on dohliadne, aby bol každý v skupine úspešne mŕtvy.“
Skúsil som si to predstavi?. „Radšej sám.“
Potľapkal ma uznanlivo po pleci. „Odvaha, tomu ver! Len tak ďalej. Akú hudbu máš rád?“
„Prosím?“
„Čo počúvaš. Rozumieš, pesničky o samovražde ?a dostanú do nálady. The Cure má niekoľko skvelých samovražedných songov. The Doors “Yes, The River Knows”, Suede “Stay Together”, Alicew in Chains “Dirt on Dirt”. A keď si chceš predtým zatancova?, môžme skúsi? Lords of Acid, Morrissey..”
„Nie, nie, to nemusí by?. Možno nejakého Beethovena. Mozartovu.. Mozartovu poslednú.“
„Ako chceš. Tvoja smr?, tvoja hudba. Vieš aj ako to chceš?“
„Nie som si celkom istý..“
„Hovor, na to som tu.“
„S tebou dohodnem detaily?“
„So mnou dohodneš všetko. Ak bude niečo nejasné, prejdem to s Harrym, ale neboj sa, žiadne zdržanie nehrozí. Ale ak sa neponáhľaš..“ významne na mňa pozrel.
Nevedel som, čo mám na to poveda?.
„Poďme na tie metódy a uvidíme. Aj od toho, čo si vyberieš závisí časový plán, to je jasné. Takže. Povedz mi, nad čím si uvažoval a ja ti poviem svoj názor.“
„Mám zoznam,“ vytiahol som z vrecka požmuchlaný papierik.
„Ukáž,“ vytrhol mi ho z ruky a zbežne ho preletel pohľadom.
„Kyanid, pche! S kyanidom je to jednoduché. Vezmeš malý pohár vody, nesmieš použi? minerálku ani žiadny džús ani sódu, kvôli ich kyslosti. Čistú vodu. Nasypeš tam jeden gram, alebo, keď na teba tak pozerám, jeden a pol gramu kyanidu. Nie viac. Ak si dáš viac, spáli ti to hrdlo. Počkáš pä? minút, kým sa kyanid vo vode rozpustí a až potom môžeš pi?. Ak si to medzitým rozmyslíš, môžeš to vypi? v priebehu troch hodín, ale potom už nie. Potom si musíš spravi? nový. Keď to vypiješ, do minúty stratíš vedomie. Budeš ma? teda dos? času na to, aby si si ten pohár po sebe umyl, ak nechceš, aby sa z toho napil omylom aj niekto iný. Alebo naň môžeš nalepi? veľký lístok POZOR JED! Potom si niekam ľahni. Ak si chorý, môžeš strati? vedomie aj skôr, jako o minútu. O dvadsa? sekúnd. Takže musíš by? rýchly a ma? všetko premyslené. To platí pri každej metóde. Ľahneš si a o chvíľu si v kóme. Nič o sebe nebudeš vedie?. O pätnás? až dvadsa? minút si mŕtvy. Tomu ver. Je lepšie, ak si hladný, lebo prázdny žalúdok je zárukou rýchlejšej smrti. V kóme budeš prerušovane, ?ažko dýcha?, ale to ti môže by? jedno. To bude poču? len ten, kto náhodou príde.“
„Hm,“ prehltol som.
„Vypi? môžeš kadečo. Antimrznúcu zmes. Etylén glykol. Veľmi nepríjemná smr?. Neodporúčam. Hrozné bolesti žalúdka. Nájdu sa takí, čo si jed radšej pichnú. Ak si niečo pichnú?, tak potom heroín, inzulín, morfium, alebo niečo príjemné. Raz som to skúšal. Pichol som si potassium chlorid a nebolo to smrteľné, len to pálilo ako šľak a bola to boles?, akú si ani len predstavi? nevieš, to ti poviem. Mesiac som mal ruku zapálenú.“
Mal dlhé rukávy ..
„Sú blázni, čo si pichnú alkohol. Musím uzna?, že alkohol podávaný cez žily je tri až šes?krát silnejší ako keď ho vypiješ, absorbuje sa rýchlo a keby si sa chcel zachráni? vracaním, moc ti to nepomôže. V podstate by ti mala stači? šestina toho, čo vypiješ, ale toto je skutočne vec pokus omyl a pekelne dlho trvá, kým zistíš svoju dávku. Ak si chceš niečo šľahnú? do žily, naozaj je najlepší heroín. Nepoznám veľa prípadov, že by záchranka niekoho zachránila, keď si pichol zlato. Maximálne pichnú človeku novokaín, ale to je nanič, to je len tak naoko, aby sa nepovedalo. Ak máš dobrého dílera, predá ti zlato bez mihnutia oka. Bude vedie?, čo chceš. No, pre niektorých je to ale príliš drahá smr?. Ale príjemná. V podstate ti zlato vypne tú čas? mozgu, ktorá kontroluje dýchanie. Ale nie je to ako udusenie, to vôbec nie, tvoje telo nebude kriča?, že chce vzduch, je to len také príjemné omdletie. Ak si dáš príliš malú dávku, nevypne ti to mozog tak rýchlo, len ti to dovolí zabudnú? na vonkajší svet a externé stimuly.“
„A čo lieky na spanie?“
„Barbituráty. Odrovnávajú centrálny nervový systém pomaly a postupne. Začínajú s chrbticou, potom upadneš do bezvedomia, dýchanie sa zastavuje a to vedie k zástave srdca. Hlavná výhoda je rýchlos?. Jasne, závisí to od dávky, ale v podstate je to príjemná ľahká nekomplikovaná smr?, s minimálnym nepohodlím.“
„A plyn? Nie je aj plyn taký?“
„Plyn,“ zhlboka sa nadýchol.
A ja podvedome tiež.
„Plyn je veľmi nebezpečná bezfarebná hračka. Dostatok plynu ?a zabije. Ale ak si nedáš pozor, môžeš skônči? ako kripel. Prežiješ, a budeš na nič. Trvalé poškodenie mozgu a iných orgánov, anémia alebo srdcová choroba. Viem to, lebo som ten, čo to s plynom nedokázal. Nemám žiaden dôvod zomrie?, ani som nikdy nemal, len som bol unudený životom, žiaden stres, náhlenie, nič a tak som sa rozhodol, že je to jedno, či som tu. Je to jedno, môžem ti len poveda?, že plyn je bezbolestný. Ak by si si chcel da? sáčok na hlavu a zadusi? sa takto, telo bude reagova? sipením a lapaním po dychu a panikou. S plynom sa ti to nestane. Telo si bude myslie?, že je to len iný druh kyslíka. Nemá na to žiadnu „naučenú“ reakciu. Najlepšie je, ak si kúpiš plynovú bombu a použiješ masku. Keď začneš vdychova? plyn, zistíš, že je zrazu dos? chladno, ale nie je to nepríjemné a že tvoj hlas je akýsi divný.. skús si spieva?, kým budeš zomiera? s hlavou v plynovej trúbe a umrieš od smiechu. Po asi troch dlhých nádychoch sa ti trocha zvýši tep. Neviem prečo je to tak. Možno preto, že ti povie, prosím, trocha viac kyslíku, alebo je to tvoja hlava, ktorá povie, počúvaj, veď ty sa mi tu zabíjaš. Ale tep sa zase ukľudní a môžeš pokojne dýcha?. Asi po tridsiatich sekundách začneš cíti? v hlave tlak. Cievy v hlave sa rozšíria, aby do nej dostali viac kyslíku. To preto. A zatemní sa ti zrak. A ďalej neviem. Vždy som si dal dole masku a otvoril okno a modlil sa k čerstvému vzduchu. Takže ďalej fakt neviem, ako to je. Výhody tejto metódy sú, že sa môžeš zabi? doma, urobi? si pohodlie, da? si posledný nápoj, pusti? si obľúbenú pesničku a tak. Nevýhody sú jasné, už som o nich hovoril. Ak sa na poslednú chvíľu rozhodneš, že chceš ži?, nemusíš by? už taký, aký si bol predtým.“
„No, začína ma to nejako odrádza?.“
„Odrádza??“ zasmial sa. „Ponúkol som ti to najlepšie. Ale možno hľadáš niečo iné. Vrazenie autom do cementovej steny. Samovražde elektrinou. Nič moc, ani jedno z toho, môžeš to totiž ľahko preži? a budeš ľutova?. Niečo ako hodenie sa pod vlak. To robia len hlupáci. Ak máš pocit, že nechceš zomrie? v jednom celku, aj na to myslíme. Dekapitácia. Odsekneme ti hlavu. Jako za starých dobrých čias. Spôsobuje to veľmi rýchle bezvedomie. Niektorí vravia, že trinás? sekúnd, možno štrnás? po od?atí sa stále dajú namera? v hlave nejaké elekrická aktivita. Čo môže by? nepríjemné. To platí aj při obesení alebo zlomení väzu. V každom prípade, estetické to nie je určite. Podrezanie si žíl je tiež neveľmi pekné. Najlepší spôsob je, nahádza? do umývadla kusy ľadu, zaia? studenou vodou, ponori? ruku, prereza? pozdĺžne, len hlupáci si režú žily vodorovne. Niektorým sa při pohľade na krv spraví zle. Naozaj to neodporúčam. Nie je to nič moc. A potom, ešte sme nohovorili o zbraniach. Pištole. Revolvery. A tak. Máš zbrojný pas?“
„Nie.“
„Bol si niekedy na poľovačke? Strieľal si?“
„Nie.“
„V tom prípade to neodporúčam. Zbraňou by mali zahynú? len skutoční odborníci. Vybra? si vhodnú zbraň. Správne zamieri?. Presný uhol, sklon zbrane. Je celkom bežné, že prežiješ s dierou v hlave a trvalou slepotou a tak. Ak chceš zomrie? zbraňou, nechaj sa zabi? políciou. Kúp si lacnú hračkársku pištoľku, nechaj sa zdiaľky zastavi? policajtami, buď zlý a veľmi emocionálny a namier na neho zbraň. Odmietni ju zloži?, keď ?a vyzvú. Máme trasy policajných hliadok, určite by si si nejaké pekné miesto vybral.“
„Pekné miesto je aj most Tretieho.“
„Mosty sú dobré. Pod mostom Tretieho nie je chodník, takže nikoho nezabiješ, keď spadneš. A nenecháš na chodníku po sebe bordel. Jeden môj kamarát chcel spácha? samovraždu skokom z mosta, spadol na istého človeka a zlomil mu nohy a teraz je vo väzení. Ten môj kamrát, myslím. Ale všetko zlé je na niečo dobré. Vďaka nemu sa náš zoznam smrtí rozšíril o jednu parádnu smr? – vysatie mozgu cez oči. Ešte som to neskúšal, pretože si to nikto neobjednal, ale techniku ovládam.“
Pozrel sa na mňa. Nemal som záujem.
„Dobre. Jedného dňa sa samovraždy na celom svete stanä súčas?ou vyspelej kultúry. Tak jako je to teraz v Japonsku. Tomu ver. Samovražda v Japonsku je spojená so záchranou cti a svojej rodiny. Každý pozná len hara-kiri, čo je privilégia daná len samurajom, aby sa mohli ochráni? smr?ou pred popravou. Hara-kiri. Ako krásne to znie. Hara-kiri. Nie ako samovražda. Hara-kiri. Alebo Shinjyuu, samovražda milencov. Alebo boshi-shinjyu, samovražda matky s die?a?om či ikka-shinnjyu, samovražda celej rodiny.”
Mlčali sme.
Pomaly dopil svoj čaj. „Tak čo?”
„ Musím si to ešte premyslie?.”
„Niečo ti poviem. Táto konzultácia bola zadarmo. Rozumieš. Záleží nám na ľuďoch. Na každom jednom človeku. Pokojne si niečo vyber, a sprav to. Ale najlepšia metóda je Harry Barris. Tomu ver. Táto metóda je vynikajúca. Ak máš prachy. Je drahá a musíš da? bacha na polišov. Ak si najmeš Harryho, budeš sa ponáhľa? hore schodmi domov a čaka?, kedy sa to stane. Budeš kráča? ulicou a čaka?, kedy sa to stane. Budeš napätý až do konca. Je to oveľa vzrušujúcejšie, ako nejaké nudné drogy alebo jedy alebo čokoľvek iné.”
Chlapec sa nahol až k môjmu uchu. „Chceš ho vidie?? Chceš vidie? Harryho v akcii?“
Pozrel som mu do očí.
Naklonil sa a pošepkal mi adresu obrovského nákupného domu. „Vý?ah B3. O tri minúty.“
Zdvihol sa a zmizol.
Pozrel som na hodinky. Uplynulo desa? sekúnd. Obchodný dom bol hneď vedľa krčmy. Položil som na stôl peniaze, oveľa viac ako som mal a vybehol von. S kabátom v ruke som utekal a vrážal do ľudí. Bol obed a všetci sa len tak motali a uvažovali, kde sa najedia. Pozrel som na bočné schodisko, kde bol vý?ah B3. Pri vý?ahu stála žena, vo veľkom čiernom klobúku so sie?kou. Také klobúky som miloval. Díval som sa na ňu a rozmýšľal, že sa jej prihovorím. Vždy som sa chcel zoznámi? so ženou v takom klobúku.
„Asi je pokazený,“ povedala z ničoho nič krásnym zamatovým hlbokým hlasom, placho sa usmiala a zmizla na schodoch, čo viedli k parkovisku.
Vo vzduchu po nej zostala príjemná letná vôňa.
Cinkol vý?ah. Srdce sa mi rozbúchalo. Spomenulo si skôr ako ja, prečo som tu.
Otočil som sa a zbadal na dverách vý?ahu nalepený lístok.

Vý?ah obsahuje telo Juana Carlosa, predtým zdravé, vo veku 31 rokov, ktorý si siahol na život a je rád, je že mŕtvy. Prosím, zavolajte zodpovedného človeka, aby telo odstránil. Ďakujem a ospravedlňujem sa za zdržanie.

Juan Carlos

Musel ho tam nalepi?, keď som obdivoval jeho klobúk. Bolo zbytočné beža? za ním na parkovisko. Nechal som lístok na dverách a počkal, kým sa otvoria dvere vý?ahu.

Saudade
Som alkoholicka jozefina
Utulna vojna

http://www.knihy.sme.sk/clanok.asp?cl=1770176

enjoy :-)

Aby ste vedeli, vždy som chodil len s babami, ktoré chceli mňa. Bolo z čoho vybera?. Nikdy ma ani na stotinu sekundy nenapadlo, že by to mohlo by? inak. Vždy ma niekto chcel. Bol som ozubeným kolieskom v dobre naolejovanom stroji, ktorý rozbehli moji rodičia a ja som dlhé roky v tom stroji fungoval, pracoval, žil a snažil sa milova?. Naozaj len snažil. Vedia to všetky ženy, ktoré mi počas tých desa? rokov prešli rukami, a ktorým som zlomil srdce, a nebolo ich málo.
Ani jednej som nikdy nebol verný.
Akoby som aj mohol, keď som nebol verný sám sebe.
Selavi.
Priznávam, Pilar prišla za mnou už dávnejšie, asi na tretí deň, len tak sa zastavila a spýtala sa, či som tu nový a ona že je Pilar a robí na kultúre hudbu a potom odišla, ale mal som vtedy taký pocit, že po mne ide, alebo čo, a na to som fakt nemal náladu, bol som tu kvôli úplne iným veciam a okrem toho som dobre vedel, ako vedia ženské nabúra? svet. Občas mi napísala, že ako ide deň a ja som jej odpísal, mail je neľudská komunikácia a mne asbolútne vyhovovala.. Až potom v ten jeden deň prišla, a spýtala sa, či nechcem robi? rozhovor s Rugli.
„Prečo?“ spýtal som sa naoko ľahostajne.
„Nikto s ňou nechce robi? rozhovor. Je hrozne zlá na novinárov. Neodpovedá na otázky, je arogantná a stále si melie to svoje.“
„Spravím to,“ povedal som okamžite bez rozmýšľania. „Kedy a kde?“
„V hoteli Ritz, v sobotu o jedenástej. Polhodina.“
„Polhodina je málo. Ak mám urobi? fakt dobrý rozhovor, potrebujem aspoň hodinu.“
„Dám ti číslo na jej manažera, dohodni sa s ním.“ Pilar sa zohla a na lístok načarbala nejaké číslo.
„Vďaka.“
„Potom ten rozhovor pošli Katrine, to je šéfka kultúry.“
Žmúrila oči, keď sa smiala a ja som až teraz videl, že ich má tmavomodré, ak vôbec tmavomodré oči môžu by?, s oceľovým nádychom, krásne dobrácke oči. Pohodila čiernymi zvlnenými vlasmi čo sa jej krútili ako liany až k pásu a odišla. Bol som hotový.
Zavolal som okamžite manažerovi a vytĺkol z neho hodinu, ani sám nevedel, ako som to urobil, len stále opakoval, ale všetci ostatní majú polhodinu a ja som stále opakoval, že ja potrebujem hodinu, pretože môj rozhovor bude iný, až napokon súhlasil a ja som so spotenou rukou položil telefón. Skontroloval som baterky v minidisku, zobral čistý disk a vypadol z roboty a až do soboty poobedia, kedy som tern rozhovor prišiel prepísa?, som sa v redakcii neukázal. Bolo mi jedno, či ma vyhodia, dosiahol som svoj vrchol a vedel som, že tento rozhovor, bude to najlepšie, čo tu urobím a aj bol, až na to, že keď som ho potom fakt napísal ako poviedku, povedala Katrina:
„No, číta sa to bohovsky, v živote som žiaden zaujímavejší rozhovor nečítala, ale vieš..my niečo také nemôžeme uverejni?, musí to by? vo forme otázok a odpovedí.“
„Ale v tom je práve sila tohto rozhovoru, že je to poviedka,“ trval som na svojom.
K stolu podišla aj Pilar. Katrina zopakovala, aby som to prepísal a s previnilým úsmevom vypadla.
„Ty si to čítala?“ otočil som sa na Pilar.
„Pár viet by som vyhodila, aby to malo ešte väčší spád, ale inak je to dobré.“
„Pošlem ti to a ty tam oprav čo uznáš za vhodné.“
„Môžem ti ukáza?, čo mne tam vadí, ale urobi? to musíš sám,. Je to tvoj rozhovor.“
Musel som to prerobi?. Už len pre to, lebo som mal krásnu fotku Askervilla s Rugli a ten bastard sa hrozne chcel vidie? v novinách a ja som mu to sľúbil ako darček na meniny, ktoré každý rok slávil inokedy a tento rok ich chcel slávi? už o týždeň, keď by rozhovor mal teoreticky vyjs?.
Ale nebol som typ, ktorý robí veci hneď, keď sa mu povedia, len aby stihol nejaký termín, ani zelenú na semafore som nedobiehal, len som kráčal svojím tempom a vedel som, že bude iná zelená, ktorá sa prispôsobí mne a nie ja jej.
Selavi.
A tak som schmatol kabát a vyšiel som do mesta vyvetra? si hlavu, dal som si pár panákov, priznávam, a keď som sa dokonale vyventiloval, vracal som sa spä? do redakcie, bolo už neskoro večer a vedel som, že bude prázdna, a presne to som chcel, ma? svätý pokoj od všetkých, ale nebolo mi to súdené, na ulici pred bránou som vrazil do nejakého človeka a keď som sa vytrhol zo zamyslenia, zistil som, že je to Pilar.
„Čo ty tu robíš?“ usmiala sa milo a bolo vidie?, že je fakt rada, že ma vidí.
A bože, ja som bol tiež fakt rád, že ju vidím, až som bol sám zaskočený tým, čo sa vo mne ozvalo, hlavou mi prebehlo, takúto babu by som chcel, ale hneď som to potlačil, pretože hneď druhá myšlienka bola, že ona mňa chcie? nikdy nebude, a verte mi, mal som v pláne ju len odzdravi? a ís? do čerta do redakcie, ale keď sa spýtala „Nejdeš na kávu?“ išiel som. A rád.
Išla kúpi? cedečko kamarátovi, ktorý mal o hodinu oslavu narodenín, tak sme niečo kúpili, a potom si sadli vedľa do baru a tam sme presedeli fakt dos? času, zhodou okolností bol voľný len malý stolík, ktorý mal pod sklom pozapichované motýle a ja som sa smial, že ma pozvala, aby mi ukázala svoju zbierku motýľov a vôbec, nepamätám sa, že by som sa s niekým tak veľa smial posledné roky, až napokon Pilar povedala, „vôbec sa mi nechce ís? na tú oslavu“ a ja som povedal, že ani mne sa nikam nechce ís?, ale zvonil jej mobil, rodičia ju zháňali aj kamaráti a ona už po troch hodinách fakt musela ís? a ja som ju nezdržiaval.

S profesorom sme sa nejako míňali, kým som chodil do práce, nevideli sme sa skoro vôbec a keď som raz zostal doma, zistil som, že má úplne opačný režim ako ja: vstával oveľa skôr aj skôr išiel spa?. Už o piatej ráno bol na nohách a o deviatej večer, keď som ja len prichádzal, spal ako zabitý.
Zrazu bol mesiac preč a svet bol jednou nohou pred Vianocami. Prestal som chodi? do redakcie, nechal im tam zopár článkov, ktoré, ako som si všimol, vychádzali obdeň podpísané inými redaktormi, ale nevšímal som si to. Vedel som, že každý máme na niečo talent a môj talent spočíval v tom, že som mal prís? a vykona? niečo, na čo nikto iný nemal odvahu. A aj keby som mal pri tom zomrie?, bol som odhodlaný dotiahnu? to do konca, alebo aspoň tak ďaleko, ako len bude možné, lebo keby som to neskúsil, keby som do toho nedal všetko zo seba, nemohol by som ďalej sám so sebou vydrža? a to fakt neviem, čo by som robil.
Takmer s nikým som po tie dni neprehovoril ani slovo, kupoval som denne všetky noviny a hlboko do noci nad nimi sedával a neprestával dúfa?, že ma niečo napadne, až mi hlava padala na stôl, a tak ma raz ráno našiel aj profesor, normálne som zaspal v kuchyni na stoličke, čo sa mi nikdy nestalo, fakt, nikdy v živote, ja som miloval spa? poležiačky, takže keď ma opatrne zobudil, bol som snáď šokovanejší ako on.
„Tuším si zaspal,“ povedal potichu, akoby sa bál, že ma zobudí, čo bolo fakt dobré, keď ma chvíľu predtým poklepal po ramene, aby urobil presne to.
Kukal som na neho ako bocian do fľaše a dos? dlho mi trvalo, kým som si uvedomil, kde som a kto je ten človek čo robí okolo mňa rámus s pohármi.
„Dáš si čaj? Alebo ideš spa??“ profesor mal očividne dobrú náladu.
Pozrel som na hodinky. Pol šiestej ráno. Ľahol by som si do postele, nervózne by som sa tam prevracal a nič.
„Dám, ďakujem,“ povedal som čo najmilšie a ďalej sa úporne snažil skoncentrova? na realitu.
„Veľa práce?“ profesor sa prehŕňal v skrinke a potom vytiahol dos? starú plechovku a nasypal do konvice akýsi divne voňajúci čaj.
„Ani nie,“ zahuhlal som a natiahol som sa ako mačka. Ak to pomáha im, prečo by to nepomohlo mne. Spomenul som si na Askervilla, ale keďže som ho nikde nevidel, živo som si predstavil, ako teraz leží v mojej posteli a je mu tam pekne teplúčko. Bastard.
„Myslím, že si nájdem niečo iné.“ Priznal som sa.
„Nebaví ?a to tam?“ Nevyzeralo, že by bol sklamaný. Bral to celkom v pohode, že chcem odís? odniekiaľ, kam ma on dostal.
„Mal som trocha inú predstavu o ľuďoch, čo tam robia.“ Prečo ma len dedo nenaučil klama?. Niekedy som si zúfalo želal, aby som bol sprostejší ako som, alebo menej úprimný a otvorený.
Prosefor sa pousmial: „Myslel som si, že to nie je pre teba.“
Tak toto som fakt nečakal. „Naozaj?“ šokovane som na neho pozrel. Žongloval s dvoma citrónmi, potom jeden položil naspä? do košíka a druhý začal strúha? do čaju. Bol to jediný tvor, ktorého som kedy vo svojom živote videl, čo si strúhal citrón. A išlo mu to a čaj chutil úplne inak, úplne langzam žužu, čo vám budem hovori?.
„Budem si musie? nájs? niečo iné. Mne je vlastne jedno, čo budem robi?. Moja práca je tu,“ zaklepal som si na hlavu. „A za to mi len ?ažko niekto zaplatí.“
„No áno, málokto má to š?astie, že vie, aké je jeho poslanie na tomto svete a má aj odvahu ho napĺňa? napriek všetkým ostatným,“ profesor ďalej ladne strúhal citrón.
Bolo šero a tak naš?astie nevidel, že som sa začervenal. Vždy som sa červenal, keď niekto uvidel kus mňa tak, ako som sa videl ja.
„Mám Askervilla,“ zahuhlal som a ten bastard akoby vedel, o čom sa rozprávame, presne v tej chvíli dobehol do kuchyne, akoby ma počul a ja som ho si s vďakou zaboril ruky do jeho teplej huňatej strapatej srsti a pohladil som ho. Načo sa on, samozrejme, vytrhol a odbehol sa zalíška? profesorovi, ktorý sa ho s vďakou ujal a začal ho kŕmi? sušenými rybičkami, ktoré normálne jedávali mačky, ale môj bastard nebol vyberavý.
„S Askervillom sa neporozprávaš ako rovný s rovným,“ odvetil profesor.
Prebehlo mi hlavou, či nás počul niekedy rozpráva? sa, lebo musím sa prizna?, nevydržal som by? ticho a niekedy v noci som porušil vlastný príkaz a dovolil Askervillovi prehovori? a tak sme debatovali až do rána a teraz som sa snažil spomenú?, či sme debatovali aj túto noc v kuchyni, kde by nás relatívne profesor mohol začu?, ale v hlave som mal spánkovú dieru, ktorá pohltila všetky udalosti, a tak som pozrel na Askervilla, že čo na to on, a on na to že mrk, mrkol ľavým okom a vznešene sa uvelebil na zem k mojim nohám. Takže som nevedel zbla nič a už vôbec som netušil, čo mám na to profesorovi poveda?, a v tej chvíli na mňa padla úplne všetka dešperátna nálada a ja som sa rozhodol hovori? len pravdu, ale úplnú pravdu, nemal som čo strati?, aj tak to vyzeralo, že moje poslanie tu nenaplním a môžem sa vráti? odkiaľ som prišiel, takže mi bolo úplne šumafuk, či si profesor o mne pomyslí, že som blázon a tak som mu v jednej minúte vyklopil všetko a potom len ticho čakal, čo na to povie. A páni, čo on na to povedal, to by som nikdy neuveril, keby som to nezažil, a čo sa potom stalo, to by ma ani vo sne nenapadlo, že sa niečo také môže sta?. Profesor pokyvkával hlavou a keď som skončil, jednoducho, akoby nič, akoby sa nechumelilo, povedal: „Dúfal som, že ?a nájdem.“ A potom sa zdvihol a kráčal pomaly po chodbe až do mojej izby a ja som kráčal za ním a nevedel som, čo sa deje, či príde do mojej izby a bude sa na mňa díva?, kým si zbalím veci a vypadne, veď si nebude drža? blázna v dome, ale on vošiel, ukázal mi, aby som si sadol na posteľ, a ja som si sadol a díval sa, ako otvoril skriňu, chvíľu pri nej postál a potom ukázal na všetky tie latinské rukopisy a povedal: „Toto všetko je tvoje.“
A ja som sedel ako cibazól, zízal na tie staré papiere poukladané v plastových obaloch, aby sa im nič nestalo, a nevedel som, či chce, aby som si to pribalil do kufra k svojim veciam, alebo čo a vypadol, ale on si len zrazu sadol ku mne a nespustiac pohľad z tých rukopisov, spustil: „Existuje takmer tritisíc rôznych kníh a monografií a kadečoho o inkvizícii. Jedni hovoria, že bola dobrá, druhí, že bola zlá. Ale nikto doteraz neodhalil o tých niekoľkých storočiach ľudských a neľudských dejín úplnú pravdu,“ odmlčal sa a potom kývol hlavou ku skrini. „Tá pravda je tu.“
Nevedel som, čo mám na to poveda?, niežeby som nevedel, čo bola inkvizícia, niečo sme sa o tom učili a nikdy ma to veľmi nebavilo, keď už teda chcete pozna? môj názor, a už vôbec ma nebavili tie smiešne knihy o pálení čarodejníc a podobne, čo normálni ľudia a neľudia hltali spolu s príbehmi o drakulovi a horormi, na toto som ja nebol nejako zvláš? nastavený, len ma šokol, že použil slovo neľudských, ale nechcel som ho ruši? otázkami a tak som sedel a čakal, čo bude ďalej.
„Tá pravda, celá skutočná a jediná pravda o inkvizícii je tu, v týchto rukopisoch. Už som ani nedúfal, že nájdem niekoho, komu by som tú pravdu odovzdal, pretože nie každý má dos? sily na to, aby ju uniesol. Pravda je naj?ažší náklad. Bože,“ vzdychol si s obrovskou úľavou, hovoril pomaly stlmeným hlasom, akoby nechcel ruši? nový deň, čo sa dral k životu za oknom. „Ty vieš, prečo to viem a ja to viem tiež a sú to veci, ktoré sa nedajú vyslovi?, pretože sú ako prírodný zákon, ktorým sa tieto veci riadia.“

Mal som v hlave úplný chaos. Profesor, akoby sa nechumelilo, nechal ma v izbe s rukopismi a odišiel, vlastne som ani nevedel, že odišiel. Sedel som na posteli, hľadel na porozkladané papiere okolo mňa a na ďalšie, ktoré sme znova poukladali do skrine, ale nevnímal som ich, nevnímal som vôbec nič, len som bol, v hlave prázdno a ticho, ako sneženie v zime, pomalé a tiché, keď vločky zasypávajú ulice a vo svetle lampy si ich možno obzrie?, ale ja som nemal takú lampu, a tak som len sedel a čakal, že ma osvieti niečo iné a že pochopím, čo sa vlastne stalo.
Som to ja. Jasne, že som to ja. Kto iný by to mal by?.
Tušil som, že niečo musím urobi?, mal som niečo v sebe už od narodenia, chápete, stále som si myslel, že je to len taký strelený rebelantský nápad, nič vážne, proste som to bral ako úlet, ako niečo, čo som si zobral za svoje, ale vymyslel som si to, a to ma na tom najviac miatlo.
A teraz, teraz sa ukázalo, že to, čo som si vymyslel, vymyslel už niekto iný predo mnou a určil mi to za úlohu a ja som nemal možnos? sa tomu vyhnú?. Ale mal, poviete si, jasne, vypadni a vrá? sa odkiaľ si prišiel, zabudni na profesora, proste a jednoducho sa vrá? do svojej školy a urob si kariéru a chodievaj na dovolenky, keď budeš ma? dos? prachov, a všetko ako ostatní, mohol som to pokojne urobi?, a aj som nad tým uvažoval, ale ak by som to urobil, nevážil by som si sám seba a do konca života, a to my máme pekne dlhý život, by som to musel nies?.
Ak to vyjde, budem to ja. Ak to nevyjde, aj tak to budem ja, už nebudem uteka? k iným, ako nejaká karikatúra. a ak náhodou bude po mne, zostane starý bastard, askerville, ktorý si niekoho nájde, a napokon, žiaden pes sa nedožil tak vysokého veku ako on, bol to normálny matuzalem medzi bastardami, ale mal som ho rád. Kým som rozmýšľal, trčal ticho na chodbe, pri dverách, lebo do izby sa kvôli tým rukopisom nezmestil a nevravel nič, hlavu položenú na labách a gúľal očami ako hľadel striedavo na mňa a do okna, pozrel som tam ale nebolo tam nič, len konáre stromu, tak sa nejako knísali vo vetre a listy sa ligotali v doobedňajšom slnku, lebo áno, už bolo dopoludnie, tri hodiny sme presedeli s profesorom nad tými vecami a výsledok bol čo, obyčajná búrka v hlave.
A potom som z ničoho nič schmatol bundu a luskol na Askervilla, musel som vypadnú? a aj sme išli, chodili sme po Hyde Parku, bezmyšlienkovite som kopal do paličiek a listov na zemi, pozeral na ľudí a iných psov a pomaly sa to vo mne usadilo, celý ten vír myšlienok sa upokojil a mne bolo jasné, že nemám inú možnos?, že toto je moja cesta a musím to spravi?.
„Dobre,“ povedal hneď na to z ničoho nič Askerville.
Nereagoval som, vedel som, že občas vie, na čo myslím, ale trošku ma to potešilo, pretože aj keď to bol stále len bastard, bol o čosi starší ako ja a navyše bol dedovým a pradedovým a otcovým spoločníkom a to dobre som teda bral ako dobre všetkých mojich predkov a upokojovalo ma to a tak som podišiel k stánku a kúpil som si hotdog a kolu a s chu?ou som to zjedol a potom sa sa pobral k prvému obchodu, ktorý som našiel, nakúpil olej a štetce a plátna a obyčajný prírodný čierny uhlík a žlté papiere a to všetko som dotrepal do izby v profesorovom dome, maliarsky stojan rozložil pod okno, sám som si sadol na parapet, lebo nič lepšie v izbe nebolo, usmial sa na Askervilla a teraz som ja povedal „Dobre“, ale Askerville už spal a ja som priložil tvár k plátnu a líce som si obtieral o jeho drsnú bielu kožu a šepkal som mu do vrások selavi. Selavi. Semonvi. Selavi. Zavrel som oči a videl som Pilar a musel som ju v tej chvíli maľova?, pretože bola vo mne a drala sa von a čím viac zo mňa vychádzala, tým hlbšie sa vo mne usadzovala a ja som cítil, čo ešte nikdy predtým a nemyslel som na to, že ma nechce, pretože som ju chcel ja, tak ako som chcel dobi? plátno, čo stálo predo mnou a vedel som, že patrí mne, ako celý môj život.

Srdce mi poskočilo, keď sme vyšli z metra po strmých schodoch hore. Londýn je tak obrovský, že niektoré jeho časti objavíte až po rokoch. Oranžové tehlové domy bez plotov, okolo nich stovky stromov, upravené aj neupravené záhrady, viac tých neupravených, čo ma potešilo, pretože to znamenalo, že tu nie sú žiadni meštiaci, čo každú nedeľu vylezú so svojou kosačkou von a sledujú či susedovi neprečnieva púpava o viac ako centimeter nad stanovenú kvótu rastu. Po chodníkoch sa motalo lístie, ktoré nikto nepozametal, a ono nemalo kam ís? spa?, pomaly sa stmievalo a o chvíľu sa rozsvietili lampy nie tým jasnobielym neónovým svetlom, ale teplým starým žltým jasom, ktorý upokojoval dušu.
Desa? minút sme kráčali miernym briežkom dole, prešli okolo budovy, čo sa podobala na školu stratenú v parku, a aj to bola škola, v najvyšších oknách sa svietilo a vonku pár deciek kopalo do lopty, tašky pohádzané pri bráne, nad ktorou sa skláňal obrovský jaseň.
Zopár osamelých bežcov nás minulo a profesor Dobrotka láskavo kývol hlavou, keď ho pozdravili.
Zahli sme doľava a ocitli sa na slepej ulici, ktorá končila v parku. Stálo na nej pä? domov, navlas rovnakých dvojposchodových tehlových domov s dvoma krídlami a obrovským vstupným schodiskom, ku ktorému ste sa dostali cez záhradu. Druhý dom vľavo sa mal sta? mojím dočasným domovom.
Profesor vybral kľúč a strčil ho do masívnych vyrezávaných vstupných dverí, vedľa ktorých sa krčili staré zvončeky s ošúchanými menami. Otvoril, a my sme s Askervillom vkĺzli do tmy. Držal som ho pri sebe, lebo v anglicku človek nikdy nevie, čo sa skrýva za vchodovými dverami – či obrovská hala, alebo uzunká chodbička, ktorou ledva prejde jeden človek, aby sa dostal do izby. Profesor rozsvietil a ukázal na drevené schodisko. „Prosím. Bývame hore.“ A hneď vykročil na zatočené schody, ktoré viedli na poschodie. Pod nohami sa mi rozprestieral starý perzský koberec a oproti mne zíval vyhasnutý krb. Toto musel by? kedysi parádny dom, ktorý dáky blázon prestaval na hrad so štyrmi bytmi.
Askerville nedočkavo vrtel chvostom za profesorom, ktorý sa hrbil nad zámkou. Keď odomkol, otočil sa na mňa a ukázal na druhé dvere oproti. „Voľný byt. Keby si mal pä?sto libier mesačne, mohol by som ti ho prenaja?. Som už na dôchodku a peňazí na nové knihy nie je nikdy dos?.“
Zrejme som nevyzeral, že by som mal nejaké peniaze. Pravdu povediac, moja situácia nebola ružová, nemal som ani floka, a netušil som, kde vôbec nejaké vezmem, ale bol som rozhodnutý zobra? hocijakú prácu len aby som sa nemusel hneď vraca? domov.
„Možno časom,“ zareagoval som na jeho poznámku s úsmevom.
Otvoril dvere: „Poď ďalej,“ uviedol ma dnu, akoby ho ani nezaujímala moja odpoveď.
Profesorov byt bol jeden z tých magických bytov, ktoré by ste do konca života neopustili, keby vám patril. Nádherné vysoké stropy, staré dvere, dokonalý minimalistický nábytok, ktorý sa miešal so starožitnými kusmi a všade, všetky steny od zeme až po povalu obložené knihami, knihami, knihami. Ich vôňa mi hneď otupila zmysly a ja som si spomenul na starú knižnicu, kde som trávieval celé víkendy a všetky voľné chvíle, len tak som sa po nej zvykol prechádza? a díval som sa na všetky tie knihy, bral som ich do rúk a listoval, sedával v kreslách po rôznych kútoch a zúfalo si želal, aby nezatvárali.
Prechádzal som tým voňavým bytom a krútil hlavou a na tvári sa mi usadil spokojný výraz. Bol obrovský, mal pä? izieb a kuchyňu, dlhokánsku chodbu a dve kúpeľne. Profesor sa mi na chvíľu stratil, ale videl som, že Askervillovi trčal chvost z izby na konci chodby. Šiel som za nimi.
„Toto môže by? vaše kráľovstvo,“ rozhodil rukou po priestore.
Bola najmenšia zo všetkých, zmestila sa tam len jedna posteľ, skriňa, stôl, stolička a kreslo. Keď si Askerville ľahol doprostred, nedalo sa tam vôbec chodi?. Ale načo, izby sa predsa neprenajímajú na prechádzanie.
„Je úžasná,“ povedal som a sám som si v duchu vynadal za to slovo úžasný. Neviem, čo mi chodilo stále po rozume to debilné babské adjektívum.
Profesor otvoril skriňu a ja som strnul, „Stredoveké rukopisy, snáď vás to nebude vyrušova?.“
„Môžem si da? veci inde,“ mykol som plecami.
„To som nechcel poveda?,“ otvoril aj druhé dvere na nej. Za nimi bola prázdna. „Len tu nebude tak veľa úložného priestoru. A .. niektorí by sa tu s tými rukopismi báli.“
„Skôr sa oni budú bá? mňa. Že ich budem ohmatáva?. V noci vyrušova?, keď sa na ne budem díva?.“
„Hohohó,“ zasmial sa profesor, fakt, neklamem, smial sa presne tak a ten smiech sa k nemu vôbec nehodil, znel ako rehot opitého námorného kapitána. „Pokojne si ich prezrite, chlapče. Všetky sú po latinsky.“
„Niečo možno zvládnem,“ pred očami sa mi vynoril obraz nášho latinára, ktorý bol ten najväčší pohoďák na škole a neby? môjho deda, nič z toho krásneho jazyka by ma nenaučil.
„Tak sa uložte a príďte si da? čaj. Porozprávate mi o sebe,“ profesor sa usmial a ladne za sebou zatvoril dvere.
Chvíľu som bezradne stál a pozeral na svojho bastarda. Prekročil som ho a podišiel k oknu. Už sa zotmelo a jediné, čo som videl bol kus chodníka pod lampou, na ktorú padali konáre stromu vedľa nej. Sadol som si na parapet. „Tak čo?“
Askerville zdvihol hlavu, pohol chvostom a už už chcel niečo poveda?, keď som si priložil ukazovák na pery. „Ani muk. Tu psy nehovoria. Jasné? Ak chceš by? so mnou, musíš by? celý čas ticho.“
Vedel som, čo chce na to poveda? a tak som ho predbehol. „Nie, ani v izbe.Buď rád, že máme kde spa?.“ Zoskočil som z parapetu. „Ideme na čaj. A správaj sa slušne, nezabudni láskavo.“
Pobozkal som ho na čelo a vyšiel z izby. Askerville ma ticho nasledoval. Bolo príjemné na chvíľu si oddýchnu? od jeho štipľavého podpichovania, ktorým ma dennodenne častoval doma. Askerville bol dedov pes, bol o štyristotrinás? rokov starší ako ja a tak si myslel, že ma môže neustále poúča?. Ale tu, v ľudskom svete, som mal navrch konečne ja. A plánoval som si to dokonale vychutna?.
Profesor sedel v kuchyni. Na stole pred ním stála obrovská kanvica čaju, dva hrnčeky, cukor a mlieko.
„Poď,“ kývol na mňa rukou. „Čaj už je uvarený.“
Sadol som si oproti nemu. Veľmi pohodlné kreslo. Človek by v ňom vedel strávi? hodiny.
„Mlieko?“
Zaváhal som. „Nikdy som to neskúšal.“
„Milý Daimon, si v Londýne a neda? si čaj s mliekom je ako nevidie? Turnerovho psa v Národnej galérii.“
„Skúsim,“ pritakal som a sledoval, ako mi profesor do obrovskej šálky s čajom leje mlieko. Čierny čaj sa zmenil na krémový. Prisunul ku mne cukor a ja som si ho pre istotu výdatne osladil.
„Nie je to zlé,“ musel som pripusti?.
Odpil som si znova. „Tak nejako si predstavujem tsampu.“
„Tsampa býva slaná. Povedz mi niečo o sebe.“
„O sebe,“ zopakoval som v snahe získa? nejaký ten čas, „Čo o sebe? Vychovával ma dedo, ktorý pred šiestimi rokmi zomrel. Na strednej som vyhral blbú cenu. Na slávnostnom odovzávaní som do toho pohára naš?al. A zdrhol som. Potom som sa vrátil. Potom mi zomrel dedo. Rodičia sa zrazu zobudili a premontovali mi život, zakázali ís? na školu, ktorú som si vybral a poslali k psychológovi. V poslednom ročníku, dva mesiace pred titulom som z univerzity odišiel. A tak som tu.“
„Za čo cenu?“ spýtal sa profesor.
„Obrazy. Nikdy by ma nenapadlo, že tú cenu dostanem. Tie obrazy boli proti nej.“
Okolo očí sa mu zjavili vrásky úsmevu. „Zákon prírody. Pravda a spravodlivos?.“
Prepadol ma des, že som padol do rúk samotného diabla. Nikto iný sa dovnútra mysle nasilu dosta? nevie.
„Pravda je prírodný zákon?“ zašepkal som.
„Aj filozofia má svoj prírodný zákon.“
„Pravda je prírodný zákon,“ opakoval som šokovane.
Chytil svoj pohárik čaju a štrngol ním o môj.
„Čo budeš robi? v Londýne?“ zmenil profesor z ničoho nič tému.
„Skúsim si nájs? prácu. A podnájom.“
„Budem rád, ak tu zostaneš. Aspoň mám konečne psa,“ pozrel na Askervilla a ja som tŕpol, že sa ten bastard prezradí, pretože sa zdvihol a podišiel k profesorovi. „Zdá sa, že mi rozumie,“ usmial sa Dobrotka a poškrabkal ho výdatne za ušami. Askerville natočil hlavu a ľavým okom na mňa ví?azoslávne zaškúlil. „Pokojne ho môžete necháva? tu, keď si nájdete prácu.“ Povedal profesor.
„Uhm,“ bolo jediné, na čo som sa zmohol. Askerville na mňa vyplazil jazyk. Pohrozil som mu päs?ou pod stolom.
„Viete, akú prácu?“
Nadýchol som sa. Sám som nevedel, čo vlastne budem robi?. Nunquam retrorsum, bolo jediné, čo mi znelo v hlave stále dokola.
„Netuším. Niekde v bare?“
„V bare,“ zopakoval profesor. „Ak máte tak rád knihy, určite viete písa?, nie? Mám priateľa v najlepších novinách, možno by vás zobrali, čo vy na to?“
Bol som v rozpakoch. Po pár hodinách v Londýne som mal strechu nad hlavou a tento muž mi dokonca ponúkal, že mi nájde prácu.
„To.. ja..,“ zamotal som sa v slovách, „vidíte, ani hovori? neviem poriadne. Nieto ešte písa?.“
„Dáko vám neverím,“ profesor sa pobavene na mňa pozrel.
„No dobre, niečo som skúšal, aj som založil raz časopis, aj vyhral dvakrát po sebe cenu za najlepší univerzitný časopis, aj som mal nejaké básne, aj poviedky, ale keď prestali v novinách za básne plati?, prestal som to tam posiela?..bolo to fakt dos? peňazí, za pár riadkov takmer sto libier..“
„Zajtra pôjdete so mnou. Predstavím vás tomu môjmu priateľovi,“ profesor sa spokojne zdvihol a ja som nemotorne vstal tiež. „Ak sa mu budete páči?, možno vám dovolia chodi? tam aj so psom. Je to veľmi slobodomyseľná redakcia.“
„Neviem, ako by som vám poďakoval.“
„Neďakuj. Možno ti budem ďakova? ja. Dobrú noc.“ Zhasol centrálne svetlo a zmizol.
Pozrel som na svoj nedopitý čaj, zobral hrnčeky a odložil ich do umývadla. Po chvíli váhania som ich umyl. Nijako inak som sa mu v tejto chvíli nemohol odvďači?.


Profesorov priateľ bol jeho bývalý študent. Vysoký zarastený bradatý muž, niečo okolo štyridsiatky. Freesh pritom na svoj vek vôbec nevyzeral, neustále klopil oči a s kýmkoľvek sa rozprával, pozeral všade možne inde, len nie konkrétnej osobe do očí. Väčšinou hľadel dole na zem, ale jeho obľúbené miesto bol aj ľavý horný roh. Šéfredaktorom novín sa stal, ako som neskôr zistil, hlavne kvôli zásluhám jeho otca, ktorý bol mimoriadne politicky aktívny a pomáhal disidentom z komunistických krajín zača? v anglicku odznova alebo vydáva? samizdaty. Samotný mladý Freesh nemal žiadne také zásluhy, ak opominieme to, že robil otcovi šoféra a asi trikrát prepašoval vo svojom aute samizdaty do Prahy. Vysoký, štíhly, nosil tenisky a pohodlné športové nohavice a voľné tričká a vyzeral v pohode, ale jeho oči boli vyhasnuté a bez radosti. Nebavilo ho to. Aspoň nie tak ako jeho zástupkyňu Sue, za ktorou ma priviedol.
„Nemáme teraz žiadne voľné miesto redaktora,“ povedala Sue na našom prvom stretnutí, keď sme sa po zoznámení ocitli v jej kancelárii.
Profesor sa odporúčal a Freesh sa zavrel u seba. Sue sedela na stoličke a ja som postával a uvažoval, či sa jej mám spýta? na tie antidepresíva, ktoré vraj každý deň berie, aby nemala depresie, ako som sa dočítal v starých novinách u profesora.
„V poriadku,“ povedal som čo najmilšie. Rozhodol som sa by? chvíľu dobrý už len kvôli profesorovi. „Vezmem hocičo. Kopec spisovateľov začínalo na chodbách alebo ako poslíčkovia.“ Vážne, toto zo mňa vypadlo a ja sám sa sa na chvíľu zarazil, že čo to trepem, aký som ja len spisovateľ.
Nereagovala. Možno nemala páru o čom hovorím. Bolo to jednoduché dievča. Dos? pri tele, obrovské prsia si zvykla vždy vyloži? na stôl a my sme sa potom na poradách nemohli nepozera?, keď sa o ne oprela a zopäla ruky, akoby sa chcela k nim pomodli?.
„Takže by ste mohli robi? za minimálnu mzdu, dva mesiace a ak sa potom uvoľní nejaké miesto redaktora, a vy sa osvedčíte, zostanete,“ pokračovala, ale potom si na niečo spomenula. „Ale ak by ste mali záujem, máme vlastne voľné jedno miesto v bulvárnej prílohe, za viac peňazí, samozrejme.“
„Bulvár v žiadnom prípade nie,“ okamžite som odmietol. „To určite nechcem robi?.“ Tak a je to tu, ja idiot, pomyslel som si, ale nevedel som sa zastavi?. Každá normálna ľudská aj neľudská duša by so mnou okamžite vyrazila dvere. Mladý kretén, bez praxe a ešte si bude určova? pravidlá. A aby toho nebolo dops?, dodal som: „Najradšej by som robil na vnútorných záležitostiach.“
Chvíľu bola ticho, potom si posunula okuliare na nose a spýtala sa: „Kedy môžete zača??“
„Aj hneď,“ roztiahol som ruky. „Som voľný.“
„Poďte so mnou.“
Redakcia bola továreň s desiatkami stolov, kde sa tlačila zhruba stovka ľudí, oddelení len tridsa?centimetrovými prepážkami. Kráčal som za Sue, ktorú všetci placho a so strachom zdravili. Zdalo sa mi to zvláštne, nemali by? novinári, a ešte v najlepšom národnom denníku drzí, draví ľudia, ktorí sa ničoho neboja, majú na všetko vlastný názor a vedia, čo a prečo robia?
Zastali sme pri skupine stolov, ktorá sa odlišovala od ostatných len tabuľkou na jednom z nich. Vnútorná politika. Sue ukázala na zastrčený stôl pri uličke, so starým počítačom a zaprášeným telefónom.
„Tu je vaše miesto. Ak sa osvedčíte, dostanete lepší. Vstupnú kartičku a minidisk dostanete u Freeshovej sekretárky. Tam nahlásite aj číslo vášho účtu.“ Pozrela na hodinky. „O dvadsa? minút bude porada. Máme ju každý deň o desiatej. Vašim šéfom bude Stairs.“
A odplávala.
Sadol som si na stoličku a milo sa usmial na ľudí okolo. Nikto nereagoval.
Ranné porady v malej miestnosti za oválnym stolom. Zmestilo sa tam akurát tých pätnás? redaktorov aj so mnou. Tešil som sa, akú búrku zažijem, totálnu búrku tých najlepších mozgov a ja budem pri tom, fakt som sa tešil, poviem vám. Za vrchstolom sedel Freesh, vedľa neho Sue, ktorá si priebežne vykladala a skladala svoje prsia na stôl, vedľa nej vedúci vydania a potom Stairs. Videl som ho prvý krát a musím poveda?, že to bol sympa?ák. Vyzeral ako malý zlatý chlapec, s ktorým sa chce každý pri torte odfoti?, vždy slušne oblečený v svetríku a košeli, s jasnými modrými opčami a nevinnou tvárou, na ktorej, napriek tomu, že mal takmer štyridsa?, nebola ani jedna vráska.
Redaktori si ponalievali čaj, Freesh prehodil slovo so Sue o gramatickej chybe v dnešnom vydaní a Stairs začal.
„Takže, Gabika urobí dnes poradu ministrov k rozpočtu. Pandora je na raňajkách s imnistrom zdravotníctva, možno z toho niečo bude. Prichard sa pozrie na zápchy, ktoré sa robia v meste kvôli výstavbe diaľnice. Audrey urobí výpočet dôchodkov vzhľadom na zvyšovanie cien na budúci rok. Oman by skúsil, či nám nepovie niečo ten nový prokurátor. Pavol pôjde do snemovne. Ostatní budú sledova? agentúry. A ja.. ja ešte neviem. Uvidíme, čo sa cez deň vyskytne.“
Všetci klopili oči a miešali si lyžičkami čaj. Kým Stairs hovoril, Sue si zapisovala, aby sa potom mohla niektorých redaktorov spýta?, ako chcú tú ktorú tému spracova?. Celé to bolo strnulé, každý akoby sa bál poveda? vlastný názor a ja som bol snáď jediný, kto sa díval Freeshovi a Sue a ostatným priamo do očí.
„Čo s tým?“ pozrela Sue na Freesha, keď skončila výsluch redaktorov.
„Nič z toho nie je na otvárák na prvú stranu.“
„Hm,“ Freesh búchal perom po zápisníku, kde si počas porady kreslil. „Možno kapitalisti budú ma? niečo. Uvidíme. Máme ešte niečo?“ na chvíľu zdvihol zrak a preletel pohľadom miestno?. Každý mlčal. Keď zavrel svoj zošit na znak, že porada sa skončila, Gabika sa nesmelo ozvala.
„No, ja som rozmýšľala, či by som nemohla urobi? premiéra.“
„Premiéra? A čo s ním?“ pozrel na ňu Freesh.
„No, rozhovor. Už dva mesiace čakám, že mi dá interview.“
„Premiéra v našich novinách nechceme, to predsa vieš. Keď niečo pokazí, potom,“ povedal Freesh a zdvihol sa.
Porada skončila.
Sklamane som odložil svoj hrnček čaju a vyšiel za ostatnými ako posledný. Všetci už sedeli za svojimi stolmi a nikto nevyzeral, že by mal chu? sa so mnou o čomkoľvek zhovára?. Zašiel som za Stairsom.
„Dobrý,“ pozdravil som. „ja som tu nový a .. v živote som nerobil v novinách.“
„Písa? vieš?“ pozrel na mňa.
„Viem.“
„Tak si pozri agentúry a keď tam nájdeš niečo zaujímavé, choď za tým. Urob to.“ Stairs sa otočil ku mne chrbtom a rozhovor skončil.
Agentúry okrem mňa sledovali traja ďalší novinári a vďaka tomu, že sa nikto s nikým nebavil, často sme spravili rovnakú správu dvaja alebo aj všetci, a keďže uverejni? sa mohla len jedna verzia, práca ostatných bola zbytočná.
Časom som sa prestal spolieha? na to, že niečo nájdem vďaka agentúram a začal som sám hľada? témy, stal som sa redakčným detektívom, ktorého nikto nepoveril úlohou, ale keď už som niečo po pár dňoch pátrania, pretože nikto mi samozrejme k veciam, na ktoré som prišiel, nechcel da? informácie, keď už som teda niečo po pár dňoch napísal a malo to aj hlavu aj pätu a mal som to overené z viacerých zdrojov, pretože to bola jediná rada, ktorú mi dal Stairs, a teda kry? si chrbát a všetko si minimálne z dvoch nezávislých zdrojov overi?, bola to vec, ktorú žiadne iné noviny nemali a všetci to od nás brali. Nemal som články každý deň, aj keď niekedy mi prischlo ís? na tlačovku a nastrči? tam diskman, čo bola tá najjednoduchšia vec na svete, potom stačilo prepísa? to a zozbiera? zopár názorov iných strán a mali ste robotu za deň hotovú a mne to trvalo sakramentsky krátko, niečo také zosmoli?, obvykle som bol už o druhej hotový, zatiaľčo iní tam tvrdli do večera a až tesne pred uzávierkou s kvapkami potu na čele odovdzávali články.
Porady boli každý deň tie isté, bojazliví ustráchaní redaktori pili čaj, báli sa o svoje miesto, a málokedy povedali vlastný názor, a vlastne na to, aby sa tam udržali, to ani nemuseli, stačila len dobrá štylistika a trocha komunikačných schopností, ale vlastne čo to repem, ani to nebolo třeba, lebo napríklad baba, ktorá mala na starosti mediálnu politiku bola dysgrafička, čo znamenalo, že nevedela napísa? jedno slovo správne a tak musel editor denne po nej celé články doslova prepísa?, či napísa? odznova, ale vidíte, bola tam a bola obľúbená, lebo držala hubu a krok tak ako sa to robí vo všetkých firmách a noviny sú nakoniec tiež len firma.
Netrvalo ani dva týždne, keď mi došlo, že toto nie je práca pre mňa a môj názor nezmenila ani Freeshova pochvala „písa? vieš fakt dobre“, ani fakt, že som to bol ja, kto každé ráno prichádzal na poradách s témami, ktoré ďalej spracovávali iní redaktori.
Časom som ale už len sedel a čítal si agentúrne správy a dúfal, že narazím na niečo, ale akoby sa práve teraz nič také, čo som potreboval, nedialo, a ja som už z toho začínal by? nervózny, bola vo mne činná sopka, hlboko vnútri a vedel som, že je len otázka času, kedy vybuchne a zasype lávou všetko okolo, a pripravoval som sa na tú chvíľu a hrozne som si želal, aby ten výbuch zasiahol tých pravých. Askerville ticho sedával v redakcii pri mojich nohách, nikomu to nevadilo, len disgrafička raz poznamenala:
„Musím ti poveda?, že som alergická na psov.“
„Fajn,“ s ľadovým kľudom som zareagoval, „tak sa pres?ahujem inde.“
Nemal som problém sedie? hocikde, s čím asi nepočítala a preto pokračovala: „Ale podľa mňa by sa do práce so psom vôbec nemalo chodi?.“
Na to som už fakt nemal čo poveda?, a tak som sa jej len mlčky pozrel do očí, čo nevydržala a otočila sa k svojmu stolu.


A potom, zrovna v ten deň, keď som si myslel, že táto ženská s jej alergiou bola posledná kvapka, prišla Pilar, aby ma tam ešte chvíľu udržala.

Vždy som sa trápil hovadinami o pravde a spravodlivosti, lebo práve tieto kraviny mňa odjakživa zaujímali najviac a najviac ma vedeli aj rozčúli?. Za všetko mohli knihy, ktoré mi dedo čítaval než som zaspal. Mal celý dom posiaty knihami ľudských filozofov a životopismi umelcov a ja som s nimi vyrastal a boli to moji najlepší kamoši, a ja som si ich namaľoval ako farebných anjelov a viedol s nimi dlhé rozhovory.

Aby bolo jasné, hovorím hneď teraz, že neviem, z čoho budem ži? a čo budem robi? a hovorím to preto, lebo sa ma všetci na to stále pýtajú, ale ja len poviem selavi a ich ide z toho rozhodi?.

Určite to celé nezačalo vtedy, keď som neprišiel na posledný termín skúšky, aj keď ja som tam bol, namôjdušu stál som pred dverami starej Astarotovej a už som aj natiahol ruku, že zaklopem, nech ma teda vyskúša, lebo som to vedel, páni, vedel som to úplne od slova do slova, úplné langzam žužu, ale ako som natiahol ruku, nezaklopala. Zachytil som vnútri hlas Astorotovej, ako s niekým telefonovala, a v tom krátkom časovom okamihu, kratšom ako mávnutie krídiel kolibríka, prebehla mi zrazu v hlave celá moja budúcnos?, videl som sám seba, ako tam vojdem, sadnem si, odpoviem na priblblé otázky, dostanem jednotku a pôjdem preč a na druhý deň zase do školy a zase sa uči? na ďalšie skúšky a o dva mesiace štátnice a titul a potom čo iné ako robi? si kariéru a zháčil som sa, pretože to som teda fakt nemal nikdy v pláne, zapadnú? do systému a by? ako ostatní, to fakt nemusím, a tak som nezaklopal, nie, díval som sa namiesto toho na svoju natiahnutú ruku pri dverách, chápete, akoby sa zastavil film v kine a vy sledujete detaily snímku, ktorý tam práve je, díval som sa presne tak na svoju ruku pripravenú zaklopa?, ukazovák energicky zohnutý, ale nič som neurobil, práve naopak, otočil som na na opätku pekne čelom vzad a vypadol, ani som sa neobzrel.

Začalo to dávno, v deň, keď som dostal pä?ku z literatúry, z predmetu, kde som bol vždy najlepší, kde som bol taký dobrý, že každý rok, ktorým som prešiel, pribudli v školskej vitríne ceny, čo som povyhrával za prednes vlastnej poézie.
Dostal som vtedy tú pä?ku, lebo som prišiel neskoro do školy, vlastne som prišiel v piatok, teda celý týždeň som tam nebol, ale povedzte mi, išli by ste do školy, keby ste mali možnos? vypadnú? s partiou starších chalanov na výlet úplne novým autom, ktoré bolo to najlepšie, najrýchlejšie a najfantastickejšie auto aké ste kedy videli? Jasne, že nie. Za tých pár dní sme najazdili snáď miliardy svetelných kilometrov, jazdili sme rýchlo a skoro stále v protismere, poviem vám, bola to šialene nebezpečná jazda, no a keď som sa teda vrátil v piatok do školy a zrovna bola hodina literatúry, Lomikar na mňa ani nepozrel, ani sa ma nič nespýtal, len ma rovno vyvolal k tabuli, vlastne som si ani nestihol sadnú?, hneď som zostal vpredu a on mi položil nejakú úplne triviálnu otázku, viem, že bola triviálna, ale nemal som chu? nič vravie?, tak som tam len stál a usmieval sa, nemal som chu? nič hovori?, zdalo sa mi to také smiešne a malicherné oproti tomu nádhernému životu tam vonku na uliciach, medzi živými ľuďmi, a nie mŕtvymi literárnymi postavami a gramatickými pravidlami, a Lomikar mi položil druhú otázku a ja som si vtedy spomenul, ako sme skoro nabúrali v plnej rýchlosti do jeho zaparkovaného auta, pár milimetrov pred tým sme to stočili nabok a Lomikar sa odmlčal a potom mi naparil pä?ku a prikázal mi, aby som si sadol a ja som si teda sadol a stále som sa usmieval a ani neviem, kedy skončila hodina a začala ďalšia a keby ste sa ma chceli spýta?, aká bola tá ďalšia, tak to odo mňa nechcite, lebo fakt som bol mimo. Selavi.
Spomínam si, že akoby toho všetkého nebolo vtedy dos?, v ten týždeň vyhlasovali výsledky Goddamn a zo života sa mi stalo peklo, pretože nie mojou vinou, na to dám krk, sa celý ten humbuk okolo ceny zvrtol tak, že som to vyhral. Prisám, vôbec som nemal v úmysle vyhra?, vlastne som sa na tú prekliatu sú?až ani neprihlásil, Lomikar jednoducho zobral pár mojich výkresov, ktoré som načarbal po škole a sám ich tam poslal, pod mojím menom a bez môjho vedomia.
Aby ste rozumeli, tá cena bola symbolom všetkého, čo som neznášal a ja som sa každoročne na jej vyhlasovanie obliekal do najstaršieho obleku po dedovi, ktorý na mne visel a bol mi o desa? čísel väčší, na hlavu si dal jeho otrhaný klobúk a takto nahodený som sa vždy postavil do prvej rady a s ľahkým úsmevom počúval príhovor riaditeľa školy. V ten rok to nebolo inak. Riaditeľ stál pred mikrofónom a ja som sa díval na čajky, čo nám poletovali nad hlavou a čakal som, kedy si nejaká uľaví rovno na jeho hlavu.
„Ako iste viete, Goddamn,“ začal riaditeľ, „cena za najlepší projekt, je už takmer pä?desiat rokov najprestížnejšou cenou našej školy. Rok čo rok býva udeľovaná za najlepší projekt a ví?az získava nielen finančné prostriedky, ale aj štipendium na štúdium na univerzite!“
Ozval sa frenetický potlesk, akoby tých cien malo by? tisíc a každý si mal odnies? aspoň jednu.
„Je mi c?ou, ohlási? ví?aza tohtoročnej Goddamn ceny!“ zakričal ví?azoslávne riaditeľ a zamával obálkou vo vzduchu. „Ví?azom tohtoročnej ceny je ..“ pozrel na slová, ktoré tam boli vytlačené a potom na členov poroty, akoby si chcel overi?, či to naozaj myslia vážne, ale nikto ani nemrkol a tak musel prečíta?, čo tam mal napísané: „Daimonion Vau!“
Zamračil sa hneď ako to povedal, zatiaľčo ja som zrazu zamrzol na mieste s hlavou stále vyvrátenou k oblohe a pomaly mi dochádzalo, že sa stalo niečo strašné.
Bolo mi jasné, čo sa v tej chvíli od ví?aza očakávalo. Predstúpi? pred dav mladých dychtivých študentov a poďakova? a prevzia? cenu a ví?azoslávne ju zdvihnú? nad hlavu. To som mal urobi?. Vykročil som teda dopredu, keď už to ticho očakávania bolo na hrane, a každú chvíľu sa malo zlomi? do šomrania, presne v tom momente som pristúpil k riaditeľovi, ktorému sa zatiaľ na čele zjavili bodky potu, potriasol som mu rukou, zobral cenu a zdvihol ju nad hlavu.
„Priatelia!“ zakričal som do mikrofónu a počkal, kým sa dav utíši. „priatelia,“ zopakoval som do ticha, „táto cena, je úžasná vec. Každý z vás by ju chcel vyhra? aspoň raz v živote. Je tak?“ dav súhlasne zahučal a poniektorí aj zapískali.
Riaditeľ začínal by? nervózny.
Roztiahol som ruky, ako by som chcel uletie?, a áno, priznávam sa, na sekundu mi to preletelo hlavou, aké by to bolo vznies? sa hore a zhodi? im ten pohár na hlavu. Ale mal som lepší plán.
„Goddamn,“ odmlčal som sa, aby som dodal ďalším slovám š?avu, „reprezentuje celý tento úžasný nádherný fantastický systém, v ktorom žijeme. Systém, ktorý nám dáva pocit bezpečia, dovoľuje nám ži? úžasné životy, naplánova? si kariéru, teši? sa z nových vecí, ktoré si kúpime na hypotéku, z manželstva, ktoré uzavrieme aj s predmanželskou zmluvou, aby sme sa mohli ľahšie rozvies?, chodi? na dovolenky do sveta fantázie aj do ľudského sveta, voli? a by? volený..to všetko je systém, ktorého symbolom je Goddamn, cena, ktorú som tento rok vyhral.. JA.“
Dav zatlieskal. Nadšene a radostne tlieskali všetci tí, ktorým sa pri mojich slovách rozžiarila predstava budúcnosti v hlave a usmievali sa akoby si práve šnupli lajnu koksu.
A preto sa potom mohlo sta? to, čo sa aj stalo, pretože boli opojení slovami, boli opojení samými sebou a predstavou úžasných vecí, ktoré budú ma? a životov, ktoré budú ži?, takže keď som položil pohár na zem a v mihu si rozopol nohavice, nikto ani len nezareagoval, ani si nič nevšimol, práve naopak, stále tlieskali, bol to frenetický potlesk a počas neho, áno počas neho som začal do toho Goddamn pohára vypúš?a? svoj ranný čierny čaj a bolo ho fakt dos?. A keď som skončil, vzadu ešte stále niekto tlieskal, nejaký idiot, čo čumel svojej spolužiačke na kozy a nevšimol si, že pohár bol zneuctený a riaditeľ aj profáci zamrzli so zubami za?atými ako sochy, zatiaľčo ja som si dôstojne zapol nohavice, odpľul si na zem, schytil mikrofón a povedal: „Strčte si ten pohár.“
A odišiel som.
A nikto ma nezastavil.
Pred vchodom do tej prekliatej školy boli tisícky áut. Jedno som si vybral, v tej chvíli mi bolo úplne fuk, komu patrilo, naštartoval som a vypadol. Až neskôr mi zrak padol na volant, na ktorom sa vynímalo zlaté písmeno a rozosmial som sa. Dokonale zavŕšené slávnostné odovzdávanie cien. Čo vám poviem. Riaditeľove auto som odstavil v hnojisku na farme za mestom a sám šiel peši domov a na druhý deň som normálne prišiel do školy, akoby sa nič nestalo, čo by sa aj malo, bol posledný deň roku, dostávali sme vysvedčenia a na mojom bola najhoršia známka zo správania a v školskom rozhlase hneď za pochvalou riaditeľa školy za reprezentáciu v sú?aži, vyhlásili aj najhoršie známky zo správania a ja som si hovoril, že dobrá pochvala a pokarhanie, to je ako plus a mínus, teda dokopy nula a dedo, keď som mu to priniesol, ani nezdvihol oči, len zamrmlal, že správanie nie je známka, ktorá sa počíta pri prijímaní na univerzitu, a že kľudne môžem ma? zo správania aj desinu, hlavne, že ostatné známky som mal v pohode a tak nejako som potom prežil aj ten posledný rok na škole, síce už nie tak v pohode, lebo v ten rok, deň po vianociach dedo umrel, normálne sa najedol a šiel si prečíta? nejaké rozprávky do mojej izby, a že si potom zahráme karty, a keď som tam o hodinu za ním prišiel, stále spal, tak som ho nechal a išiel som do mesta a keď som potom, v noci prišiel domov, dedo bol mŕtvy, zomrel š?astný v spánku a ja môžem len dúfa?, že myslel na mňa.
A ja som zostal zrazu napospas rodičom, ktorí sa bez deda utrhli z re?aze a začali ma? svedomie, že ako sa o mňa treba postara? a tak mi zakázali prihlási? sa na maľbu a poslali ma k psychológovi, že aby mi ako vymyslel, na aké povolanie sa hodím, lebo rozumejte, povolanie podľa mojich rodičov to nie je umelec, nie, umenie je niečo, čo robíš doma, keď ti zvýši čas, ale inak musíš by? právnik alebo lekár alebo burzový idiot alebo kto a psychológ nakoniec po sérii testov bezradne rozhodil rukami, že ja sa hodím úplne na všetko, že som tak múdry, že môžem robi? čokoľvek, ale mne to bolo jedno a tak som na neho pozrel a spýtal sa, a prečo nie psychológia?
Takže rozumejte, selavi, keď som to potom dva mesiace pred získaním titulu, po piatich rokoch štúdia nechal, keď som nechal za sebou všetky tie ufňukané spolužiačky a chalanov, čo sa tvárili, že zjedli všetku múdros? sveta, lebo veď kto je dokonalejší, ako inžinier ľudských duší, že hej, bolo mi to jedno. Nechcel som titul za dokonalé memorovanie, ktorý môže získa? aj mentálne retardovaný s vynikajúcou pamä?ou, nechcel som patri? do takej spoločnosti, nechcel som patri? vôbec nikam. Nunquam retrorsum, spomenul som si na obľúbené dedove slová, ktoré používal pri šachu.

Dlhé hodiny po tom, čo som odišiel zo skúšky, na ktorej som ani nebol, stál som na Trafalgar Square, úplne mimo provoz, díval sa ako sa policajt hrabe v nejakej turistickej mape dvoch číňaniek, okolo prechádzali obrovské čierne taxíky, v ktorých si človek vždy trepne hlavu o strop, keď nastupuje a holuby sa na to všetko dychtivo pozerali cez okuliare omrviniek, čo im padali do očí od detí, ktoré ušli z materskej školy, aby ich rozvedený ocko povláčil po smradľavom námestí, namiesto každovečernej rozprávky, na ktorú nemal gule, lebo ich celé vyčerpal na svoju novú milenku, kvôli ktorej ich opustil. Na toto som myslel, ako som tam stál a dvíhal sa vo mne hnev a zlos? a najhoršie bolo, že to všetko ešte umocňoval akýsi pocit bezmocnosti, lebo prisám, vôbec som netušil, čo mám robi?, keď sa zrazu pri mne zjavil akýsi starec a spustil: „Hrozne sa oteplilo. Takto v zime to veru nie je dobré.“
Bol vysoký, šľachovitý, mal jasne modré oči a biele vlasy, ešte stále husté. Na sebe mal hnedý kabát s bielou kožušinou, taký teplý, zo surovej ?avej srsti, bledohnedé menšestráky a topánky tej istej farby. Bol čistý a nesmrdel.
„Veru,“ odvetil som po chvíli. „December a zimy nikde.“
„A ľudia sedia zavretí v tých svojích domoch a nechodia ani na prechádzky. To je najhoršie, čo môžu urobi?,“ pokračoval starec.
„Ja sa rád prechádzam. Mám psa, tak musím,“ spomenul som si na Askervilla, ktorého som nechal doma. Starec sa poobzeral okolo a mňa v tej chvíli napadlo, že ja idiot, veď Askervill tu môže by?, keď sa mi zachce, stačí si len vybavi? tie idiotské slová, čo ho privolajú..
„Askerville!“ zakričal som do davu ľudí. „Askerville!“
Vyzeralo to fakt dôveryhodne, naš?astie sa to nemusí hovori? nahlas. Videl som, ako sa ľudia rozostúpili a spoza rohu predajne so suvenírmi vybehol obrovský čierny pes so žltými očami.
„Askerville!“ zakričal som radostne, aby náhodou nepreletel moju maličkos?, čo zvyčajne robil, lebo zase ubrzdi? také obrovské telo nie je sranda, keď ste rozbehnutí. Pes pribehol ku mne a keďže mal hlavu vo výške mojej hrude, stačilo mu len trocha sa nadvihnú?, aby mi oblízal ksicht. O účes obočia som mal v tej chvíli postarané.
Starec na neho s obdivom hľadel. „Krásny pes. Ja som mal takého malinkého, bieleho psíka, šestnás? rokov som ho mal. Potom zomrel. A teraz som sám.“
„Tak si kúpte nového,“ napadlo ma.
„Osemdesiatštyri rokov. Kúpim si psa, potom zomriem a s ním bude čo. To mu nemôžem urobi?. To nie.“
„Niekto si ho vezme.“
„Predstavte si, že vás by si niekto vzal, potom by zomrel a vy by ste toho človeka nadovšetko milovali, ale zbytok života by ste museli preži? s niekým úplne iným. To tomu psíkovi nemôžem spravi?.“
„Hm,“ bolo jediné, na čo som sa zmohol. Takto som sa na veci nikdy nepozeral.
„A vy čo? Kde tu bývate s takýmto veľkým psom? Pri Hyde parku?“
„Ani neviem. Neviete o niečom?“
„Príjemné, človek sa nemusí zohýna?,“ položil starec svoju zošúverenú ruku na Askervillovu hlavu a jemne hýbal prstami, akoby mu masíroval spánky. „V Londýne nájdete bývanie so psom dos? ?ažko. Máte tu známych?“
„Nikoho.“
Starcove prsty na Askervillovej hlave sa na chvíľu zastavili. Pes zdvihol hlavu a pozrel mu do očí. Starec stisol pery. „Ak hľadáte podnájom, možno by ste mohli prespa? aj u mňa,“ povedal tak ticho, akoby sa bál, že si to sám každú chvíľu rozmyslí.
„Nepoznáte ma,“ namietol som zdvorilo.
„Človek, ktorý miluje svojho psa tak, že s ním príde do cudzieho mesta bez toho, aby vedel, či nájde ubytovanie, nemôže by? zlý, že?“ pozrel na Askervilla, akoby čakal, že mu odpovie. Videl som na psovi, že už už otvoril papuľu, aby mu na to povedal svoj názor, ale tskol som a Askerville sa spamätal.
„U mňa sa do jednej postele asi nezmestíte,“ usmial sa starec, „ani izba to nie je najväčšia, skôr také skladisko, ehm, kníh..“
„Knihy,“ mimovoľne mi unikol povzdych. „Myslím, že to bude tá najúžasnejšia izba v celom Londýne.“
Starec natiahol ruku: „Profesor Dobrotka.“
Mal ju suchú a ja som sa bál, že ju zlomím, ale keď som mu podal svoju prepotenú dlaň stisol ju tak pevne, že som takmer zjajkol od bolesti. „ Daimonion Vau.“
„Daimonion Vau,“ zopakoval starec zamyslene. „a Askerville.“ Usmial sa na môjho bastarda. Bastard sa usmial na neho. Starec si to ale naš?astie nevšimol, pretože zdvihol hlavu a díval sa smerom cez cestu. „Pôjdeme metrom. Neviem, či by nás nejaký taxikár zobral.“