Zrazu, zrazu som nerozumel ničomu v jej očiach. Dívala sa na mňa, akoby mi chcela niečo poveda?, čakala, že to poviem za ňu, tými svojimi hlbokými očami na mňa hľadela, hľadela do mňa, a ja som mal strach, aby nezistila, že neviem, čo mám poveda?, že neviem, čo mám urobi?, že neviem nič a ničomu už nerozumiem, ale viem jedno, a to, že za to môžem ja, pretože som ju zradil. A preto teraz sedí pri stole s neznámym američanom, a inými neznámymi ľuďmi, mužmi aj ženami, a preto teraz sedím chrbtom k nej, pri celkom inom stole.
Raz som na ňu pozrel, videl som ako sa usmieva s pohárikom v ruke, sama medzi nimi a oni sa smejú na niečom, čo povedala, ale ničomu nerozumejú, viem to len ja.
Čakala, že spravím niečo, aby nemusela pi?, že ju zachránim, že jej vrátim vieru, ktorú stratila kdesi uprostred ulice plnej krčiem. Bola tuhá a dlhá zima, nikde sa nedalo vydrža?, len v krčmách a tam som ju stretol, bola opitá keď prišla a povedala: „Prepáč. Prepáč, ale musím ti niečo poveda?. Môžem?“
„Hovor.“
„Ale nenahnevaj sa. Mám pocit, že ?a poznám už sto rokov. Celý život ?a poznám. Nevadí ti to?“
„Nie.“ Usmial som sa.
„To je dobre.“
Podala mi ruku a predstavila sa a v tej chvíli ju chytil okolo pliec nejaký muž a odviedol si ju preč, „uvidíme sa“ stihla poveda? a ja som kývol hlavou a chvíľu myslel na to, koľkým mužom to už takto asi povedala.
Vídali sme sa potom v krčmách, celú dlhú zimu. Nevedel som, ako by? s ňou a tak som s ňou chodil pi?, pretože som si myslel, že len kvôli tomu so mnou pôjde von, a väčšinou to končilo tak, že sa opila rýchlejšie ako ja, vlastne vždy sa opila rýchlejšie ako ja, a v posledných mesiacoch jej stačili tri deci vína a bola opitá.
„Keď prestaneš pi?, budem s tebou.“ Vravieval som jej na začiatku.
„Ale veď prečo ľudia pijú. Pijú, aby sa zničili, nie?“
„Nepijú, aby sa zničili. Pijú, aby im bolo dobre.“
„Hnusné pokrytectvo! Obyčajní zasrani, ktorí pijú len kvôli tomu, aby vyzerali, že pijú. Ja pijem, aby som sa zničila.“
„Prečo? Prečo sa chceš zniči??“
„Chcem sa zniči?. No a čo. Nemôžem?“
„Ale môžeš. Pokojne sa znič.“
„A ty prečo piješ?“ naklonila sa zvedavo ku mne.
„Pijem, aby mi bolo dobre. Nechcem by? opitý do nemoty. Nechcem grca?. Ani by som nemohol. Nikdy som nebol tak opitý, že by som mal okno. Neláka ma to.“
„Keď piješ také sračky. To pijú len takí, čo chcú ukáza? svetu, že pijú. Póza. To čo piješ, je obyčajná póza. Ty sa len hráš, že piješ.“
„Možno u niekoho póza. U mňa nie. Zo všetkého ostatného mi je zle. Z vína mi je zle. Z piva ma bolí hlava. Z vodky mi je zle. Aj z tequilly. Ani whisky nemôžem vypi? veľa. Iba z absintu mi zle nie je.“
Pokývala hlavou, akoby mi uverila. „Možno preto, že je to čistý alkohol.“
„Možno.“
Pili sme ďalej, až kým nedosiahla svoju hranicu, ktorá sa dá v jednom podniku dosiahnu? a potom treba podnik vystrieda?. Tá hranica sa poznala ľahko.
„Mám taký nápad. Vyzlečme sa dohola a poďme sa trie?,“ povedala.
Keď bola triezva, mala lepšie nápady. Bola originálna, vtipná a sebaironická. Neviem, prečo s ňou chcel každý pi?. Ja som ju mal najradšej triezvu. Posledné mesiace to bolo ale stále ?ažšie, a neviem prečo mal som pocit, že práve po tom, ako som zostal stá? na mieste a nešiel s ňou ži?, bolo takmer nemožné zastihnú? ju pri vedomí. Ak bola triezva, mala čierne dni, nikoho nechcela vidie?, občas v dobrej nálade zdvihla telefón, to bolo všetko.
Zánovný parochň
Ho kulma zobla
A utiahol sa pod kanap
Na tejto jej básničke som sa dokázal smia? hodiny.
„Tebe sa páči?“
„Je vynikajúca.“
„Nikto iný sa na nej nesmial.“
„Myslím, že je to jedna z navtipnejších básni, aké som kedy počul.“
„Ešte nejaké mám,“ povedala a ja som zvedavo načúval a smial sa ako pominutý.
„Vieš, kedy som si prvýkrát povedala, že je zle? Keď sme sa zoznámili a ty si povedal, že si diablov brat. Vtedy som si povedala, Augusta, tu končí všetka sranda.“
„Ale ja som diablov brat.“
„Mala by som presta? pi?. Rozmýšľala som, že by som mohla pi? len dvakrát za týždeň. Alebo len na koncertoch.“
„Ako často máš koncerty?“
„Raz za dva týždne. Niekedy viac.“
„Dobrý nápad. Vydržíš?“
„Prečo by som nevydržala?“
Prečo by nevydržala? „Vydržíš, jasne, veď je to ľahké.“
A tak sme pili a chodili večer po meste a ležali na hrobkách starého cintorína a pozerali na hviezdy, ktoré križovali netopiere a keď nám začala by? zima, zavolali sme taxík a odviezli sa domov.
„Poď ku mne,“ vravela vždy v taxíku.
„Nie.“
„Prečo nie?“
„Nechcem by? s tebou, keď si opitá. Chcem by? s tebou, keď si triezva.“
„Budeme sa milova?.“
„Nie.“
„Môžeme leža? vedľa seba a ráno sa budeme milova?.“
„Nie. Môžem prís? ráno, ale teraz nie. Nechcem ?a takto. Dobre to vieš.“
A tak som počkal, kým auto zastane pri jej dome, stisol som jej dlaň na rozlúčku, a díval sa, ako stojí a hľadí ako mizneme s taxíkom v zákrute.
Nikdy na druhý deň nezavolala, aby som prišiel. Hanbila sa. Bolo jej zle. Mala čierňavu.
Niekedy mi ale volávala v noci, keď som spal a ona bola po koncerte, v ďalekom a cudzom meste.
„Ahoj jozef.“
„Ahoj.“
„Som opitá. Ale chcem ti poveda?, že, vyzlečme sa dohola a poďme sa milova?.“
Počúval som ju a telefonoval, vždy keď som mohol. Nikdy som jej nič nevyčítal.
„Čo iné mám robi? okrem pitia?“
„Môžeš ma? deti.“
„Možno. Možno.“
„Nájs? si muža a ma? deti. Potom nebudeš ma? čas pi?.“
„Ja ti to nemôžem spravi?. Nemôžem s tebou ži?, pretože by si bol neš?astný. Nezaslúžiš si by? neš?astný.“
„Ako vieš?“
„Poznám sa. Neprestanem pi?. Je mi dobre, keď pijem. Ako to máš rád?“
„Prečo sa pýtaš?“
„Povedz mi.“
„Máš tam hluk.“
„Hnusný pajzel.“
„Aký bol koncert?“
„Neviem. Dobrý. Asi dobrý. Ty si taký tvrdohlavý jozef.“
A zložila.
Zavolala o niekoľko dní.
„Viem o jednom byte, kde by sme mohli býva?. Kamarát sa z neho o mesiac s?ahuje. Nie je drahý. V centre mesta.“
„Si opitá?“
„Nie. Som doma.“
Doma nikdy nepila. Ani kvapku. Nikdy. Zaváhal som. Nič som nepovedal. Nič som nespravil. Ani v ten večer. Ani na druhý deň. Ani o týždeň. Ani o mesiac. Chodili sme ďalej pi?, prechádzali sa nočným prázdnym mestom, ale čoraz menej a menej. Aj skoré ranné telefonáty preriedli.
A potom raz jednej čašníčke povedala: „Keď ja ho nemilujem.“
A mne až neskôr došlo, aký je človek zraniteľný, a povie veci, ktoré nechce poveda?, len ich použije ako kopiju, ako štít na vlastnú obranu, ako zbraň, ktorou rozstrieľa všetko, čo mal rád, len preto, aby mu to už nemohlo ublíži?.
„Ja viem,“ povedal som tej čašníčke, „viem o tom.“
A bolelo to ako zodretá koža, pretože som uveril a nevidel som, že čašníčka mi to vraví len preto, aby ma sama mohla dosta?. Veril som jej, pretože som jej nemal prečo neveri?, ale keď v ten večer začala bali?, pochopil som, čo sa naozaj stalo.
Ale už na tom nezáležalo.
Jozefína zostala v krčme, obklopená mužmi a ženami, ktorí ju hltali. Ja som odišiel.
A potom som sedel doma. Sám. Pustil som si Willieho Nelsona, spravil si tlačenku s cibuľou, umyl riad, rozdelil sa so psom o zvyšok starého syra, čo celý deň ležal v kuchyni, pes sa oblizoval, tak som mu dal aj z tlačenky, a potom som sedel so psom pod nohami, a čítal som Fanteho a rozmýšľal o svojich obľúbených spisovateľoch, Dostojevskij, Hemingway, Bukowski, a nad tým, čo majú spoločné a či vôbec majú niečo spoločné, a potom som vstal a otvoril okno, pretože sneh sa už konečne topil a prichádzala jar a ja som chcel ma? tú jar v izbe, keď si po dlhom čase zapálim cigaretu, chcel som vdychova? dym zmiešaný s jarnými pavučinami. Pil som čierny čaj a škriabal sa na brade a na vajciach a bolo mi dobre, bolo mi tak dobre, ako dávno nie, na stole ležali ďalšie platne, Neil Young a Lou Reed a Tom Waits a ďalšie knihy a ja som vedel, že som v dobrej spoločnosti a že v nej najbližšie dni zotrvám, nikam nepôjdem, nad nikým nebudem rozmýšľa?, len nad tými, čo sú v tejto chvíli so mnou.
Je dobre by? s ľuďmi, ktorých máš rád. Nech sú akokoľvek ďaleko.
Zánovný parochň, ho kulma zobla a utiahol sa pod kanap, povedal som si nahlas a rozosmial som sa a smial som sa dlho a dobre, až mi slzy tiekli po tvári a tiekli, aj keď som sa smia? už dávno prestal.