8.
„Čo viete o vesmíre? O svete myšlienok?“
„No,“ zrozpačitela Morgan, „len to, čo nás učili v škole. Slnko a devä? planét.“
„Ja som videl dokument o tom, aké hviezdy vo vesmíre sú. A ešte jeden o starovekom grécku. Tam boli filozofi,“ snažil sa spomenú? si Salvador.
„Som filozof,“ rozhovoril sa pán Timido, „ale kedysi som pracoval ako astrofyzik v NASA. Mal som na starosti obrovský Hubblov teleskop, čo je najväčší ďalekohľad na svete, a ním som pozoroval hviezdy a celý ten krásny svet nad našimi hlavami.“
Morgan aj Salvador nechtiac zdvihli hlavu a pozreli na nočnú oblohu posiatu hviezdami. Artúr pozrel na nich a čakal, že mu z oblohy niečo podajú a on to zje. Sklamane sklopil uši, keď sa zase pozreli na pána Timida bez toho, aby mu niečo dali.
„Jedného večera sa mi ten ďalekohľad pokazil. Zahmlila sa šošovka. Musel som vyliez? hore, bolo to poriadne vysoko, fúkal vietor, bolo zamračené, každú chvíľu malo zača? prša? a ja som musel tú šošovku očisti?, lebo v tú noc malo by? zatmenie mesiaca. Viete, čo je zatmenie mesiaca?“ pozrel na nich a nečakal na odpoveď, vysvetľoval ďalej. „Zatmenie mesiaca je, keď sa medzi slnko a mesiac postaví zem a svojím tieňom pohltí mesiac. Takže som vyliezol hore a chcel utrie? tú šošovku, keď tu sa mi na ruke zachytilo niečo čierne, lepkavé a chladné. Otrepal som si ruku, ale nešlo to dole. Keď som sa vrátil do hvezdárne, skúsil som si to umy?, ale márne.“
Počúvali ho so zatajeným dychom. Artúr sa ani nepohol, len občas mrkol na oblohu, či z nej predsa len niečo dobré nespadne jemu priamo do papule.
„Stále sa mi to tvrdohlavo držalo na ruke a chladilo ma to. Dokonca sa mi zdalo, že sa to zväčšuje. Napadlo ma, že by som sa na tú čiernu hmotu mohol pozrie? pod mikroskopom. To, čo som objavil, mi nedalo spa?. V tú noc som domov ani nedošiel. Hľadel som pod mikroskopom na tú vec na mojej ruke a neveril vlastným očiam. Napadlo ma urobi? fotku a posla? zábery kolegom z Austrálie a Európy. Ich odpoveď síce potvrdila moje podozrenie, ale ešte väčšmi ma zmiatla.“
„Čo to bolo?“ nedočkavo sa spýtal Salvador.
„Čierna diera,“ vážne odvetil pán Timido a na dlhú chvíľu sa odmlčal.
„Ale čierne diery sú len vo vesmíre,“ nesmelo špitla Morgan.
„To som si dovtedy myslel aj ja. Ale moji kolegovia podľa fotky identifikovali čiernu dieru. A mne mikroskop hovoril to isté. Na mojej ruke bola čierna diera.“
„A čo ste urobili?“ Salvador bol zrazu ako posadnutý. Oči mu svietili a mal pocit, akoby sám mal na ruke malú čiernu dieru.
„Nič. Celú noc som sedel na stoličke pri mikroskope a hľadel na svoju ruku. A potom, ktovie, čo ma to napadlo, doniesol som z chladničky pohár zo zaváraniny a skúsil ju tam da?. Išlo to zrazu hrozne ľahko.“
„Zaváraná čierna diera,“ Morgan si predstavila zaváraniny jej starej mamy.
„Živá čierna diera,“ opravil ju pán Timido, „v zaváraninovom pohári.“
„Čo je s ňou teraz?“ skoro naraz sa spýtal salvador aj Morgan
„Stále ju mám.“
„Fíí, vychovali ste čiernu dieru v pohári,“ obdivne hvízdol Salvador a Artúr sa napružil, akoby mal niečo ulovi?. Nikto si ho ale nevšímal a tak sa otočil na mieste a ľahol si pánovi k nohám.
„Možno to bola chyba,“ vzdychol pán Timido, „lebo odkedy ju mám, dejú sa tu v záhrade divné veci.“
„Máme niečo urobi?? Zachráni? záhradu? Skroti? čiernu dieru?“ Salvador bol pripravený splni? hocijaké prianie.
Ale najviac, najviac zo všetkého chcel vidie? čiernu dieru v zaváraninovom pohári.
„Ten svet je mimo našu zem. Je mimo reálny vesmír. Sám neviem, kde leží. Viem len, že ľudia tam chodia čerpa? nápady, spisovatelia si odtiaľ nosia svoje postavy a hudobníci melódie. Nie je to reálny svet, je nehmotný, vlastne.. ani neexistuje.“
„Ako máme ís? niekam, čo neexistuje?“ nerozumela Morgan.
Pán Timido si vzdychol: „Sú veci, ktoré viem. Viem, že som v pohári vychoval čiernu dieru. Som astrofyzik a viem, že sa s ňou dostanete do vesmíru. Viem, že ak chceme zisti?, čo sa deje v mojej záhrade, musíme ís? do sveta myšlienok a ten leží za hranicami vesmíru. Za hranicami..“ zamyslel sa, „vesmír je konečný, no bezhraničný. Aj to viem. Ale sú aj veci, ktoré neviem. Neviem sa tam sám dosta?. A neviem prečo. Mňa čierna diera odmieta vzia? so sebou. Vás možno vezme. Obaja máte mapy...“
Salvador podvedome skryl ruku s mapou za chrbát.
Morgan iba prekvapene zaklipkala očami a dotkla sa prívesku.
Pán Timido sa na chvíľu odmlčal a potom z ničoho nič zanôtil:
„Vychoval som
čiernu dieru v pohári
ktovie jak sa
svet okolo zatvári.“
Artúrovi sa melódia zapáčila a tíško začal zavíja?. Nikto si ho nevšímal. Čakali, čo bude ďalej. Zmienka pána Timida o mapách, ktoré mali, Morgan na papieriku od starkej a Salvador na ruke z pieh, ich vyviedla z miery.
Pán Timido ale akoby zabudol, čo povedal a pokračoval úplne inde:
„Čierna diera v mojom pohári je nekonečno. Viete, prečo sa na ňu dalo pozrie? mikroskopom? Lebo aj v najmenšom atóme sa skrýva celý vesmír. Veru tak,“ zdalo sa, že si hovorí sám pre seba, „atómy už nie sú najmenšie častice, kdeže, dnes už máme vlny a korpuskuly a mezóny a čím viac objavujeme, čím menšie časti atómu vedci nachádzajú, tým viac som si istý, že bezhraničný vesmír, ktorý máme nad hlavami sa skrýva aj v tej najmenšej časti na zemi. Hmota je vo svojom vnútri bezhraničná rovnako ako vesmír. Mystérium celku je ukryté v jeho najmenšej časti.“
Mlčali. Až o chvíľu si všimli, že Artúr stále tíško zavíja melódiu, ktorú spieval pán Timido.
„Ak sa nebojíte, čierna diera vám pomôže dosta? sa do vesmíru a vy zase pomôžete mne s mojou záhradou,“ hovoril pán Timido ďalej.
„Jasné, prečo by sme sa báli?“ hrdo zdvihol hlavu Salvador.
„Pozrieme sa tam a vrátime naspä?. Určite na niečo prídeme,“ Morgan pozrela sebavedome na mesiac.


9.
Pán Timido tiež zdvihol zrak a sledoval nočnú hviezdnu oblohu. „To, čo vidíte, je ale len malinký kúsok vesmíru. Mliečna cesta, kde je aj Zem aj naše slnko a hviezdy, to je to, čo vidíme, keď sa dívame na oblohu. Mliečna cesta je preplnená slnkami ako je naše a hviezdami, vlastne, je v nej milión sĺnk a hviezd a mesiacov a planét. A za ňou.. za ňou sú miliardy ďalších mliečnych ciest, hviezdnych hmlovín. My vidíme len hmlovinu Andromedy, malý kúsok Mliečnej cesty. To nie je cieľ vášho putovania. Vlastne, možno ani žiadny cieľ nie je. Tak čo,“ pán Timido sklonil hlavu a pozrel na nich: „ešte stále tam chcete ís??“
Salvadorovi sa chcelo ís? viac než pred tým. Bol hrozne zvedavý, čo je za hmlovinou Andromedy a bol si istý, že tak ďaleko na prázdninách ako môže ís? teraz on, nepôjde žiadny jeho spolužiak.
Morgan tiež váhala, ale potrebovala ešte niečo vedie?: „Nebudeme tam dlho, že nie?“
Salvador bol tiež zvedavý.
„Nie,“ odvetil sebaisto pán Timido, „len tak dlho, kým nenájdete, čo treba.“
„Aby sa pán Medový o nás nebál. Nevie, že sme tu.“
„O to sa nebojte, to zariadim. A potom,“ pánu Timidovi sa na tvári usadil záhadný úsmev, „vo vesmíre nie je pozemský čas. Vo vesmíre je čas cyklický. Na Zemi je lineárny.“
„Čo to znamená?“ nechápal Salvador.
„To znamená, že nech by ste tam boli hocijako dlho, ak napojíte koniec na začiatok, tu ubehne len jedna noc.“
„Ak napojíme koniec na začiatok…“ opakovala zamyslene Morgan.
„Samozrejme, ten správny začiatok na ten správny koniec. Inak by sa mohlo sta?, že sa vrátite a budete nesmrteľní.“
„Fíhaaa,“ zapískala Morgan, „tak to by bolo super! Hrozne by som chcela by? nesmrteľná!“
„Ja tiež,“ priznal Salvador.
„Môžete sa samozrejme, sami rozhodnú?, ale až keď budete tam,“ kývol pán Timido na oblohu.
„A čo Artúr?“ spýtali sa obaja naraz.
„Bude vám na nič. Len ľudia sú mysliace bytosti a tam, kam idete, ho nepotrebujete.“
„Bez neho nikam nejdem,“ zasekol sa zrazu Salvador. Nechcel prizna?, že s Artúrom sa menej bál, či to bolo na Zemi alebo vo vesmíre.
Pán Timido sa zamyslel, ale len na chvíľu. „Dobre. Možno vám na niečo bude. Ale budete ho musie? postráži?, aby sa vám nestratil.“
Artúr počul svoje meno a netušiac, čo ho čaká, rozkýval od radosti svoj dlhokánsky chvost.
Pán Timido znovu zmizol v kroví a všetci traja ho nasledovali.



10.
O chvíľu boli pri dome.
Pán Timido otvoril dvere, urobil psssst, aby boli ticho, ale úplne zbytočne, aj tak by z nich teraz nikto nedostal.
Stáli namačkaní v úzkej chodbičke, kde nebolo nič len rovnako úzke točité schody hore.
„Nikdy som si nevšimol, že tu majú vežu,“ zašepkal Salvador, keď stúpali hore.
„Veď sme ten dom videli len chvíľu spredu,“ rovnako ticho odpovedala Morgan. „Sme si ju asi nevšimli.“
„Ja som sa díval poriadne,“ ohradil sa Salvador, ktorý na svoj orlí zrak nedal dopusti?.
„Hm,“ bolo jediné, čo z Morgan vyšlo, lebo sa dívala, ako pán Timido zastal úplne hore na malej plošinke a obrovským kľúčom odomykal ?ažké kovové dvere.
Čakala, že zaškrípu, ale otvorili sa tak ticho, až sa zľakla.
Boli vo veži.
Uprostred okrúhlej miestnosti stál obrovský prístroj a pri ňom malilinká stolička.
„Moja súkromná hvezdáreň,“ ukázal okolo seba pán Timido a rozsvietil.
Z tmy zrazu vystúpili knihy, ktoré lemovali všetky steny okolo. Nič viac tu nebolo. Len ďalekohľad, knihy, stolička a v rohu ešte kreslo a malý stolík. A chladnička.
„Nie ste smädní?“ pristúpil k nej pán Timido.
Záporne pokývali hlavou. Teda, okrem Artúra. Ten mal jazyk snáď až po zem.
Pán Timido vybral z chladničky fľašu s vodou, nalial trochu do misky a položil na zem. Artúr sa rozmľaskal, akoby nič lepšie ako vodu v ústach nikdy pred tým nemal.
„Dobre, urobíme to takto. Dám vám do ruky fľašu s čiernou dierou. V momente, keď ju otvoríte, pohltí vás a zmiznete spolu s ňou. Ešte predtým ale..“ Pán Timido podišiel k ďalekohľadu a začal ním hýba?, „Musím nastavi? ďalekohľad na nejaký kúsok čo najmenej hviezdnej oblohy. Postavíte sa všetci traja sem, pod šošovku, otvoríte pohár a .. ďalej to už bude na vás.“
„Fajn,“ povedal Salvador.
„Ja tu nemôžem by?. Keď budeš poču? buchnutie dverí a zaklopanie, zaklopem na ne zvonku trikrát, ako ste klopali v záhrade, otvor fľašu. Jasné? Nie skôr.“
„Superjasné!“ odvážne zvolal Salvador.
Pán Timido podišiel k ďalekohľadu, pozrel, či je všetko dobre nastavené, a keď bol pripravený, kývol na Salvadora a podal mu malú zaváraninovú fľašu.
„Tu je pohár s čiernou dierou. Morgan, chy? sa Salvadora a chy? aj Artúra. A ty Salvador, nezabudni, že to máš otvori? až keď počuješ buchnutie dverí a zaklopanie.“
„Superjasné!“ zopakoval nadšene Salvador a stisol Morgan ruku. Ona zase tuho držala v ruke Artúrov obojok.
„Veľa š?astia!“
Salvador pošepol Morgan „Drž sa!“ a keď pán Timido trikrát zvonka zaklopal, odšróboval uzáver zaváraninovej fľaše.
Čierna diera bola vonku.


11.
Nedá sa poveda?, že sa ocitli v tme. Ale dá sa poveda?, že čierna diera bol hebká ako kožúšok malého mačiatka a príjemne hriala. Cítili vibrácie a bolo jasné, že sa s nimi niečo deje.
Trvalo to ale tak krátko, že skôr, ako si stihli na ten pocit zvyknú?, akoby ich niečo vypľulo von a oni boli zrazu v chlade, vznášali sa a prúdy vzduchu ich unášali hore dole.
Morgan sa pevnejšie chytila Salvadorovej košele, a ten, keď už mal ruky voľné, chytil ju za ruku. Nikto z nich nebol schopný poveda? ani slova. Okolo bola stále tma.
„Idete na moju planétu?“ ozval sa zrazu nejaký hlas pri nich.
„Ach nie, my ideme ďalej,“ odvetila pohotovo Morgan, až sa sama čudovala.
„Čo hovoríš?“ spýtal sa Salvador, ktorý sa zľakol, že sa zbláznila a rozpráva sa sama so sebou.
„Nič. Malý Princ sa ma pýtal, či ideme na jeho planétu. Povedala som, že nie, že ideme ďalej,“ vysvetľovala.
„Malý Princ?“ Salvador začudovane krútil hlavou, ale okolo bola stále tma.
„Ty ma nevidíš?“ počul teraz už aj on hlas malého chlapca.
„Nie,“ priznal sa Salvador.
„Tak to ma potom vidíš!“ trval na svojom Malý Princ, „práve teraz ma musíš vidie? najjasnejšie. Som hneď pred tebou.“
„Nič nevidím,“ zamručal namrzene Salvador a na chvíľu sa zľakol, či si nenechal oči na Zemi.
„To je zvláštne. Tvoj pes ma vidí,“ smutne povedal Malý Princ.
„Môj pes má oči.“
„Nie, tvoj pes ma chce vidie?,“ opravil ho Malý Princ. „aj ona.“
„Ty ho vidíš?“ nahol sa Salvador k Morgan.
„Nie veľmi jasne, ale vidím. Stojí rovno pred tebou. Má pravdu. Musíš ho chcie? vidie?. Potom uvidíš.“
„Svet ako vôľa a predstava,“ ozval sa zrazu ďalší hlas.
„Presne tak,“ odvetil Malý Princ.
„Zhováraš sa sám so sebou?“ čudoval sa Salvador. „vieš pekne meni? hlas.“
„Nie, zhováram sa s tvojím psom,“ odpovedal slušne Malý Princ.
„Nie sme v blázinci?“ Salvador sa začínal hneva?, že nič nevidí, ale ani za nič by si to nepriznal, a tak radšej žartoval.
„Ste pri mojej planéte. Chcete vidie? ružu?“
„Ďakujeme, ale nemáme čas. Hneď ako Salvador uvidí pôjdeme ďalej,“ povedal znovu hrubý hlas, ktorý, podľa Malého Princa, patril Artúrovi.
Salvador buchol do Morgan: „Ty, to naozaj hovorí Artúr?“
„Veď sa pozri sám!“
A Salvador bol taký zvedavý, a tak veľmi chcel vidie? svojho psa hovori?, že o chvíľu naozaj uvidel.
Díval sa a videl, ako pred ním stojí Malý Princ, ako stoja v čiernote, ktorá je všade okolo a ako sa Artúr na neho nevinne a zároveň lišiacky pozerá.
„Artúr?“ pozrel na neho pochybovačne.
„Som a nie som to ja,“ Artúrova papuľa sa otvárala ako ľudská a ten hlboký hlas naozaj vychádzal z nej. „stalo sa totiž toto: odšróboval si uzáver skôr, ako som trikrát zaklopal. Nestihol som sa ochráni? pred vplyvom čiernej diery a tak, nejakým riadením osudu, zobrala aj niektoré moje myšlienky a vcucla ich do Artúra. Moje telo aj čas? mňa je na zemi, ale zvyšná čas? tu s vami.“
„Pán Timido?“ prekvapene zvolal Salvador.
„Pokojne mi hovor Artúr. Bude to jednoduchšie,“ hovoril Artúr, „napokon, je tu len kúsok mňa a sám neviem, aký veľký.“
Salvador pokrútil hlavou.
„No čo, tak máme psa, ktorý filozofuje a vyzná sa vo vesmíre, a pritom nám nebude hovori?, čo máme robi?, ako dospelák. Super.“ Upokojovala ho Morgan.
„Môžem vám nejako pomôc??“ spýtal sa Malý Princ.
„Myslím, že nie,“ zamietavo kývla hlavou Morgan, „si z inej doby a z inej planéty.“
„Ríša tvarov a myšlienok. Fantázia je len čas?.“ Povedal z ničoho nič Artúr.
Malý Princ bol veľmi zdvorilý. „Môžem vám porozpráva? o planétach, ktoré poznám, o mojej ruži, a púšti a o líške.“
„Vďaka, ale hľadáme niečo iné,“ povedal Salvador a rýchlo dodal, keď videl, že Malý Princ zosmutnel: „Ale možno stretneme niekoho, kto tvoje planéty nepozná a povieme mu o tebe.“
„Ďakujem,“ tíško povedal Malý Princ a zmizol tak, ako sa objavil.
„Kde je?“ obzerala sa Morgan, „nestihla som sa s ním rozlúči?.“
„Tam, kde vždy. A nemysli už na neho, nemám chu? znova počúva? to isté.“
„Prečo myslíš, že by hovoril to isté?“
„Pretože jeho svet má hranice a tie hranice sme už spoznali. A on sám za ne nepôjde.“ Vysvetľoval Salvador.
„Ty si nejaký múdry,“ ohradila sa Morgan.
„Ríša tvarov a myšlienok je bezhraničná,“ opakoval Artúr.
„To sme už počuli!“ zahriakla ho Morgan.
„Fantázia má hranice v diele, v ktorom sa uskutoční, ale myšlienky nemajú žiadnu hranicu,“ mudroval ďalej Artúr.
„Určite sme urobili dobre, že sme toho psa zobrali?“ Morgan sa rozhodla, že už nepovie ani slovo, kým si sama nevyjasní, o čo tu vlastne ide.
„Môžeme ís? ďalej?“ spýtal sa o chvíľu pokojne Salvador.
„Takže..fantázia je len čas? myšlienok a rodí sa z nich?“ nedalo Morgan, aby sa nespýtala.
„V podstate áno,“ súhlasil s ňou Salvador.
„A teda je tiež bezhraničná,“ rýchlo dodala Morgan a ví?azoslavne na nich pozrela.
„Ale vo svojom diele konečná,“ doplnil ju Artúr.
„Tak poďme,“ spokojne zvolala Morgan a vykročila ďalej.