Aby ste vedeli, vždy som chodil len s babami, ktoré chceli mňa. Bolo z čoho vybera?. Nikdy ma ani na stotinu sekundy nenapadlo, že by to mohlo by? inak. Vždy ma niekto chcel. Bol som ozubeným kolieskom v dobre naolejovanom stroji, ktorý rozbehli moji rodičia a ja som dlhé roky v tom stroji fungoval, pracoval, žil a snažil sa milova?. Naozaj len snažil. Vedia to všetky ženy, ktoré mi počas tých desa? rokov prešli rukami, a ktorým som zlomil srdce, a nebolo ich málo.
Ani jednej som nikdy nebol verný.
Akoby som aj mohol, keď som nebol verný sám sebe.
Selavi.
Priznávam, Pilar prišla za mnou už dávnejšie, asi na tretí deň, len tak sa zastavila a spýtala sa, či som tu nový a ona že je Pilar a robí na kultúre hudbu a potom odišla, ale mal som vtedy taký pocit, že po mne ide, alebo čo, a na to som fakt nemal náladu, bol som tu kvôli úplne iným veciam a okrem toho som dobre vedel, ako vedia ženské nabúra? svet. Občas mi napísala, že ako ide deň a ja som jej odpísal, mail je neľudská komunikácia a mne asbolútne vyhovovala.. Až potom v ten jeden deň prišla, a spýtala sa, či nechcem robi? rozhovor s Rugli.
„Prečo?“ spýtal som sa naoko ľahostajne.
„Nikto s ňou nechce robi? rozhovor. Je hrozne zlá na novinárov. Neodpovedá na otázky, je arogantná a stále si melie to svoje.“
„Spravím to,“ povedal som okamžite bez rozmýšľania. „Kedy a kde?“
„V hoteli Ritz, v sobotu o jedenástej. Polhodina.“
„Polhodina je málo. Ak mám urobi? fakt dobrý rozhovor, potrebujem aspoň hodinu.“
„Dám ti číslo na jej manažera, dohodni sa s ním.“ Pilar sa zohla a na lístok načarbala nejaké číslo.
„Vďaka.“
„Potom ten rozhovor pošli Katrine, to je šéfka kultúry.“
Žmúrila oči, keď sa smiala a ja som až teraz videl, že ich má tmavomodré, ak vôbec tmavomodré oči môžu by?, s oceľovým nádychom, krásne dobrácke oči. Pohodila čiernymi zvlnenými vlasmi čo sa jej krútili ako liany až k pásu a odišla. Bol som hotový.
Zavolal som okamžite manažerovi a vytĺkol z neho hodinu, ani sám nevedel, ako som to urobil, len stále opakoval, ale všetci ostatní majú polhodinu a ja som stále opakoval, že ja potrebujem hodinu, pretože môj rozhovor bude iný, až napokon súhlasil a ja som so spotenou rukou položil telefón. Skontroloval som baterky v minidisku, zobral čistý disk a vypadol z roboty a až do soboty poobedia, kedy som tern rozhovor prišiel prepísa?, som sa v redakcii neukázal. Bolo mi jedno, či ma vyhodia, dosiahol som svoj vrchol a vedel som, že tento rozhovor, bude to najlepšie, čo tu urobím a aj bol, až na to, že keď som ho potom fakt napísal ako poviedku, povedala Katrina:
„No, číta sa to bohovsky, v živote som žiaden zaujímavejší rozhovor nečítala, ale vieš..my niečo také nemôžeme uverejni?, musí to by? vo forme otázok a odpovedí.“
„Ale v tom je práve sila tohto rozhovoru, že je to poviedka,“ trval som na svojom.
K stolu podišla aj Pilar. Katrina zopakovala, aby som to prepísal a s previnilým úsmevom vypadla.
„Ty si to čítala?“ otočil som sa na Pilar.
„Pár viet by som vyhodila, aby to malo ešte väčší spád, ale inak je to dobré.“
„Pošlem ti to a ty tam oprav čo uznáš za vhodné.“
„Môžem ti ukáza?, čo mne tam vadí, ale urobi? to musíš sám,. Je to tvoj rozhovor.“
Musel som to prerobi?. Už len pre to, lebo som mal krásnu fotku Askervilla s Rugli a ten bastard sa hrozne chcel vidie? v novinách a ja som mu to sľúbil ako darček na meniny, ktoré každý rok slávil inokedy a tento rok ich chcel slávi? už o týždeň, keď by rozhovor mal teoreticky vyjs?.
Ale nebol som typ, ktorý robí veci hneď, keď sa mu povedia, len aby stihol nejaký termín, ani zelenú na semafore som nedobiehal, len som kráčal svojím tempom a vedel som, že bude iná zelená, ktorá sa prispôsobí mne a nie ja jej.
Selavi.
A tak som schmatol kabát a vyšiel som do mesta vyvetra? si hlavu, dal som si pár panákov, priznávam, a keď som sa dokonale vyventiloval, vracal som sa spä? do redakcie, bolo už neskoro večer a vedel som, že bude prázdna, a presne to som chcel, ma? svätý pokoj od všetkých, ale nebolo mi to súdené, na ulici pred bránou som vrazil do nejakého človeka a keď som sa vytrhol zo zamyslenia, zistil som, že je to Pilar.
„Čo ty tu robíš?“ usmiala sa milo a bolo vidie?, že je fakt rada, že ma vidí.
A bože, ja som bol tiež fakt rád, že ju vidím, až som bol sám zaskočený tým, čo sa vo mne ozvalo, hlavou mi prebehlo, takúto babu by som chcel, ale hneď som to potlačil, pretože hneď druhá myšlienka bola, že ona mňa chcie? nikdy nebude, a verte mi, mal som v pláne ju len odzdravi? a ís? do čerta do redakcie, ale keď sa spýtala „Nejdeš na kávu?“ išiel som. A rád.
Išla kúpi? cedečko kamarátovi, ktorý mal o hodinu oslavu narodenín, tak sme niečo kúpili, a potom si sadli vedľa do baru a tam sme presedeli fakt dos? času, zhodou okolností bol voľný len malý stolík, ktorý mal pod sklom pozapichované motýle a ja som sa smial, že ma pozvala, aby mi ukázala svoju zbierku motýľov a vôbec, nepamätám sa, že by som sa s niekým tak veľa smial posledné roky, až napokon Pilar povedala, „vôbec sa mi nechce ís? na tú oslavu“ a ja som povedal, že ani mne sa nikam nechce ís?, ale zvonil jej mobil, rodičia ju zháňali aj kamaráti a ona už po troch hodinách fakt musela ís? a ja som ju nezdržiaval.

S profesorom sme sa nejako míňali, kým som chodil do práce, nevideli sme sa skoro vôbec a keď som raz zostal doma, zistil som, že má úplne opačný režim ako ja: vstával oveľa skôr aj skôr išiel spa?. Už o piatej ráno bol na nohách a o deviatej večer, keď som ja len prichádzal, spal ako zabitý.
Zrazu bol mesiac preč a svet bol jednou nohou pred Vianocami. Prestal som chodi? do redakcie, nechal im tam zopár článkov, ktoré, ako som si všimol, vychádzali obdeň podpísané inými redaktormi, ale nevšímal som si to. Vedel som, že každý máme na niečo talent a môj talent spočíval v tom, že som mal prís? a vykona? niečo, na čo nikto iný nemal odvahu. A aj keby som mal pri tom zomrie?, bol som odhodlaný dotiahnu? to do konca, alebo aspoň tak ďaleko, ako len bude možné, lebo keby som to neskúsil, keby som do toho nedal všetko zo seba, nemohol by som ďalej sám so sebou vydrža? a to fakt neviem, čo by som robil.
Takmer s nikým som po tie dni neprehovoril ani slovo, kupoval som denne všetky noviny a hlboko do noci nad nimi sedával a neprestával dúfa?, že ma niečo napadne, až mi hlava padala na stôl, a tak ma raz ráno našiel aj profesor, normálne som zaspal v kuchyni na stoličke, čo sa mi nikdy nestalo, fakt, nikdy v živote, ja som miloval spa? poležiačky, takže keď ma opatrne zobudil, bol som snáď šokovanejší ako on.
„Tuším si zaspal,“ povedal potichu, akoby sa bál, že ma zobudí, čo bolo fakt dobré, keď ma chvíľu predtým poklepal po ramene, aby urobil presne to.
Kukal som na neho ako bocian do fľaše a dos? dlho mi trvalo, kým som si uvedomil, kde som a kto je ten človek čo robí okolo mňa rámus s pohármi.
„Dáš si čaj? Alebo ideš spa??“ profesor mal očividne dobrú náladu.
Pozrel som na hodinky. Pol šiestej ráno. Ľahol by som si do postele, nervózne by som sa tam prevracal a nič.
„Dám, ďakujem,“ povedal som čo najmilšie a ďalej sa úporne snažil skoncentrova? na realitu.
„Veľa práce?“ profesor sa prehŕňal v skrinke a potom vytiahol dos? starú plechovku a nasypal do konvice akýsi divne voňajúci čaj.
„Ani nie,“ zahuhlal som a natiahol som sa ako mačka. Ak to pomáha im, prečo by to nepomohlo mne. Spomenul som si na Askervilla, ale keďže som ho nikde nevidel, živo som si predstavil, ako teraz leží v mojej posteli a je mu tam pekne teplúčko. Bastard.
„Myslím, že si nájdem niečo iné.“ Priznal som sa.
„Nebaví ?a to tam?“ Nevyzeralo, že by bol sklamaný. Bral to celkom v pohode, že chcem odís? odniekiaľ, kam ma on dostal.
„Mal som trocha inú predstavu o ľuďoch, čo tam robia.“ Prečo ma len dedo nenaučil klama?. Niekedy som si zúfalo želal, aby som bol sprostejší ako som, alebo menej úprimný a otvorený.
Prosefor sa pousmial: „Myslel som si, že to nie je pre teba.“
Tak toto som fakt nečakal. „Naozaj?“ šokovane som na neho pozrel. Žongloval s dvoma citrónmi, potom jeden položil naspä? do košíka a druhý začal strúha? do čaju. Bol to jediný tvor, ktorého som kedy vo svojom živote videl, čo si strúhal citrón. A išlo mu to a čaj chutil úplne inak, úplne langzam žužu, čo vám budem hovori?.
„Budem si musie? nájs? niečo iné. Mne je vlastne jedno, čo budem robi?. Moja práca je tu,“ zaklepal som si na hlavu. „A za to mi len ?ažko niekto zaplatí.“
„No áno, málokto má to š?astie, že vie, aké je jeho poslanie na tomto svete a má aj odvahu ho napĺňa? napriek všetkým ostatným,“ profesor ďalej ladne strúhal citrón.
Bolo šero a tak naš?astie nevidel, že som sa začervenal. Vždy som sa červenal, keď niekto uvidel kus mňa tak, ako som sa videl ja.
„Mám Askervilla,“ zahuhlal som a ten bastard akoby vedel, o čom sa rozprávame, presne v tej chvíli dobehol do kuchyne, akoby ma počul a ja som ho si s vďakou zaboril ruky do jeho teplej huňatej strapatej srsti a pohladil som ho. Načo sa on, samozrejme, vytrhol a odbehol sa zalíška? profesorovi, ktorý sa ho s vďakou ujal a začal ho kŕmi? sušenými rybičkami, ktoré normálne jedávali mačky, ale môj bastard nebol vyberavý.
„S Askervillom sa neporozprávaš ako rovný s rovným,“ odvetil profesor.
Prebehlo mi hlavou, či nás počul niekedy rozpráva? sa, lebo musím sa prizna?, nevydržal som by? ticho a niekedy v noci som porušil vlastný príkaz a dovolil Askervillovi prehovori? a tak sme debatovali až do rána a teraz som sa snažil spomenú?, či sme debatovali aj túto noc v kuchyni, kde by nás relatívne profesor mohol začu?, ale v hlave som mal spánkovú dieru, ktorá pohltila všetky udalosti, a tak som pozrel na Askervilla, že čo na to on, a on na to že mrk, mrkol ľavým okom a vznešene sa uvelebil na zem k mojim nohám. Takže som nevedel zbla nič a už vôbec som netušil, čo mám na to profesorovi poveda?, a v tej chvíli na mňa padla úplne všetka dešperátna nálada a ja som sa rozhodol hovori? len pravdu, ale úplnú pravdu, nemal som čo strati?, aj tak to vyzeralo, že moje poslanie tu nenaplním a môžem sa vráti? odkiaľ som prišiel, takže mi bolo úplne šumafuk, či si profesor o mne pomyslí, že som blázon a tak som mu v jednej minúte vyklopil všetko a potom len ticho čakal, čo na to povie. A páni, čo on na to povedal, to by som nikdy neuveril, keby som to nezažil, a čo sa potom stalo, to by ma ani vo sne nenapadlo, že sa niečo také môže sta?. Profesor pokyvkával hlavou a keď som skončil, jednoducho, akoby nič, akoby sa nechumelilo, povedal: „Dúfal som, že ?a nájdem.“ A potom sa zdvihol a kráčal pomaly po chodbe až do mojej izby a ja som kráčal za ním a nevedel som, čo sa deje, či príde do mojej izby a bude sa na mňa díva?, kým si zbalím veci a vypadne, veď si nebude drža? blázna v dome, ale on vošiel, ukázal mi, aby som si sadol na posteľ, a ja som si sadol a díval sa, ako otvoril skriňu, chvíľu pri nej postál a potom ukázal na všetky tie latinské rukopisy a povedal: „Toto všetko je tvoje.“
A ja som sedel ako cibazól, zízal na tie staré papiere poukladané v plastových obaloch, aby sa im nič nestalo, a nevedel som, či chce, aby som si to pribalil do kufra k svojim veciam, alebo čo a vypadol, ale on si len zrazu sadol ku mne a nespustiac pohľad z tých rukopisov, spustil: „Existuje takmer tritisíc rôznych kníh a monografií a kadečoho o inkvizícii. Jedni hovoria, že bola dobrá, druhí, že bola zlá. Ale nikto doteraz neodhalil o tých niekoľkých storočiach ľudských a neľudských dejín úplnú pravdu,“ odmlčal sa a potom kývol hlavou ku skrini. „Tá pravda je tu.“
Nevedel som, čo mám na to poveda?, niežeby som nevedel, čo bola inkvizícia, niečo sme sa o tom učili a nikdy ma to veľmi nebavilo, keď už teda chcete pozna? môj názor, a už vôbec ma nebavili tie smiešne knihy o pálení čarodejníc a podobne, čo normálni ľudia a neľudia hltali spolu s príbehmi o drakulovi a horormi, na toto som ja nebol nejako zvláš? nastavený, len ma šokol, že použil slovo neľudských, ale nechcel som ho ruši? otázkami a tak som sedel a čakal, čo bude ďalej.
„Tá pravda, celá skutočná a jediná pravda o inkvizícii je tu, v týchto rukopisoch. Už som ani nedúfal, že nájdem niekoho, komu by som tú pravdu odovzdal, pretože nie každý má dos? sily na to, aby ju uniesol. Pravda je naj?ažší náklad. Bože,“ vzdychol si s obrovskou úľavou, hovoril pomaly stlmeným hlasom, akoby nechcel ruši? nový deň, čo sa dral k životu za oknom. „Ty vieš, prečo to viem a ja to viem tiež a sú to veci, ktoré sa nedajú vyslovi?, pretože sú ako prírodný zákon, ktorým sa tieto veci riadia.“

Mal som v hlave úplný chaos. Profesor, akoby sa nechumelilo, nechal ma v izbe s rukopismi a odišiel, vlastne som ani nevedel, že odišiel. Sedel som na posteli, hľadel na porozkladané papiere okolo mňa a na ďalšie, ktoré sme znova poukladali do skrine, ale nevnímal som ich, nevnímal som vôbec nič, len som bol, v hlave prázdno a ticho, ako sneženie v zime, pomalé a tiché, keď vločky zasypávajú ulice a vo svetle lampy si ich možno obzrie?, ale ja som nemal takú lampu, a tak som len sedel a čakal, že ma osvieti niečo iné a že pochopím, čo sa vlastne stalo.
Som to ja. Jasne, že som to ja. Kto iný by to mal by?.
Tušil som, že niečo musím urobi?, mal som niečo v sebe už od narodenia, chápete, stále som si myslel, že je to len taký strelený rebelantský nápad, nič vážne, proste som to bral ako úlet, ako niečo, čo som si zobral za svoje, ale vymyslel som si to, a to ma na tom najviac miatlo.
A teraz, teraz sa ukázalo, že to, čo som si vymyslel, vymyslel už niekto iný predo mnou a určil mi to za úlohu a ja som nemal možnos? sa tomu vyhnú?. Ale mal, poviete si, jasne, vypadni a vrá? sa odkiaľ si prišiel, zabudni na profesora, proste a jednoducho sa vrá? do svojej školy a urob si kariéru a chodievaj na dovolenky, keď budeš ma? dos? prachov, a všetko ako ostatní, mohol som to pokojne urobi?, a aj som nad tým uvažoval, ale ak by som to urobil, nevážil by som si sám seba a do konca života, a to my máme pekne dlhý život, by som to musel nies?.
Ak to vyjde, budem to ja. Ak to nevyjde, aj tak to budem ja, už nebudem uteka? k iným, ako nejaká karikatúra. a ak náhodou bude po mne, zostane starý bastard, askerville, ktorý si niekoho nájde, a napokon, žiaden pes sa nedožil tak vysokého veku ako on, bol to normálny matuzalem medzi bastardami, ale mal som ho rád. Kým som rozmýšľal, trčal ticho na chodbe, pri dverách, lebo do izby sa kvôli tým rukopisom nezmestil a nevravel nič, hlavu položenú na labách a gúľal očami ako hľadel striedavo na mňa a do okna, pozrel som tam ale nebolo tam nič, len konáre stromu, tak sa nejako knísali vo vetre a listy sa ligotali v doobedňajšom slnku, lebo áno, už bolo dopoludnie, tri hodiny sme presedeli s profesorom nad tými vecami a výsledok bol čo, obyčajná búrka v hlave.
A potom som z ničoho nič schmatol bundu a luskol na Askervilla, musel som vypadnú? a aj sme išli, chodili sme po Hyde Parku, bezmyšlienkovite som kopal do paličiek a listov na zemi, pozeral na ľudí a iných psov a pomaly sa to vo mne usadilo, celý ten vír myšlienok sa upokojil a mne bolo jasné, že nemám inú možnos?, že toto je moja cesta a musím to spravi?.
„Dobre,“ povedal hneď na to z ničoho nič Askerville.
Nereagoval som, vedel som, že občas vie, na čo myslím, ale trošku ma to potešilo, pretože aj keď to bol stále len bastard, bol o čosi starší ako ja a navyše bol dedovým a pradedovým a otcovým spoločníkom a to dobre som teda bral ako dobre všetkých mojich predkov a upokojovalo ma to a tak som podišiel k stánku a kúpil som si hotdog a kolu a s chu?ou som to zjedol a potom sa sa pobral k prvému obchodu, ktorý som našiel, nakúpil olej a štetce a plátna a obyčajný prírodný čierny uhlík a žlté papiere a to všetko som dotrepal do izby v profesorovom dome, maliarsky stojan rozložil pod okno, sám som si sadol na parapet, lebo nič lepšie v izbe nebolo, usmial sa na Askervilla a teraz som ja povedal „Dobre“, ale Askerville už spal a ja som priložil tvár k plátnu a líce som si obtieral o jeho drsnú bielu kožu a šepkal som mu do vrások selavi. Selavi. Semonvi. Selavi. Zavrel som oči a videl som Pilar a musel som ju v tej chvíli maľova?, pretože bola vo mne a drala sa von a čím viac zo mňa vychádzala, tým hlbšie sa vo mne usadzovala a ja som cítil, čo ešte nikdy predtým a nemyslel som na to, že ma nechce, pretože som ju chcel ja, tak ako som chcel dobi? plátno, čo stálo predo mnou a vedel som, že patrí mne, ako celý môj život.