Srdce mi poskočilo, keď sme vyšli z metra po strmých schodoch hore. Londýn je tak obrovský, že niektoré jeho časti objavíte až po rokoch. Oranžové tehlové domy bez plotov, okolo nich stovky stromov, upravené aj neupravené záhrady, viac tých neupravených, čo ma potešilo, pretože to znamenalo, že tu nie sú žiadni meštiaci, čo každú nedeľu vylezú so svojou kosačkou von a sledujú či susedovi neprečnieva púpava o viac ako centimeter nad stanovenú kvótu rastu. Po chodníkoch sa motalo lístie, ktoré nikto nepozametal, a ono nemalo kam ís? spa?, pomaly sa stmievalo a o chvíľu sa rozsvietili lampy nie tým jasnobielym neónovým svetlom, ale teplým starým žltým jasom, ktorý upokojoval dušu.
Desa? minút sme kráčali miernym briežkom dole, prešli okolo budovy, čo sa podobala na školu stratenú v parku, a aj to bola škola, v najvyšších oknách sa svietilo a vonku pár deciek kopalo do lopty, tašky pohádzané pri bráne, nad ktorou sa skláňal obrovský jaseň.
Zopár osamelých bežcov nás minulo a profesor Dobrotka láskavo kývol hlavou, keď ho pozdravili.
Zahli sme doľava a ocitli sa na slepej ulici, ktorá končila v parku. Stálo na nej pä? domov, navlas rovnakých dvojposchodových tehlových domov s dvoma krídlami a obrovským vstupným schodiskom, ku ktorému ste sa dostali cez záhradu. Druhý dom vľavo sa mal sta? mojím dočasným domovom.
Profesor vybral kľúč a strčil ho do masívnych vyrezávaných vstupných dverí, vedľa ktorých sa krčili staré zvončeky s ošúchanými menami. Otvoril, a my sme s Askervillom vkĺzli do tmy. Držal som ho pri sebe, lebo v anglicku človek nikdy nevie, čo sa skrýva za vchodovými dverami – či obrovská hala, alebo uzunká chodbička, ktorou ledva prejde jeden človek, aby sa dostal do izby. Profesor rozsvietil a ukázal na drevené schodisko. „Prosím. Bývame hore.“ A hneď vykročil na zatočené schody, ktoré viedli na poschodie. Pod nohami sa mi rozprestieral starý perzský koberec a oproti mne zíval vyhasnutý krb. Toto musel by? kedysi parádny dom, ktorý dáky blázon prestaval na hrad so štyrmi bytmi.
Askerville nedočkavo vrtel chvostom za profesorom, ktorý sa hrbil nad zámkou. Keď odomkol, otočil sa na mňa a ukázal na druhé dvere oproti. „Voľný byt. Keby si mal pä?sto libier mesačne, mohol by som ti ho prenaja?. Som už na dôchodku a peňazí na nové knihy nie je nikdy dos?.“
Zrejme som nevyzeral, že by som mal nejaké peniaze. Pravdu povediac, moja situácia nebola ružová, nemal som ani floka, a netušil som, kde vôbec nejaké vezmem, ale bol som rozhodnutý zobra? hocijakú prácu len aby som sa nemusel hneď vraca? domov.
„Možno časom,“ zareagoval som na jeho poznámku s úsmevom.
Otvoril dvere: „Poď ďalej,“ uviedol ma dnu, akoby ho ani nezaujímala moja odpoveď.
Profesorov byt bol jeden z tých magických bytov, ktoré by ste do konca života neopustili, keby vám patril. Nádherné vysoké stropy, staré dvere, dokonalý minimalistický nábytok, ktorý sa miešal so starožitnými kusmi a všade, všetky steny od zeme až po povalu obložené knihami, knihami, knihami. Ich vôňa mi hneď otupila zmysly a ja som si spomenul na starú knižnicu, kde som trávieval celé víkendy a všetky voľné chvíle, len tak som sa po nej zvykol prechádza? a díval som sa na všetky tie knihy, bral som ich do rúk a listoval, sedával v kreslách po rôznych kútoch a zúfalo si želal, aby nezatvárali.
Prechádzal som tým voňavým bytom a krútil hlavou a na tvári sa mi usadil spokojný výraz. Bol obrovský, mal pä? izieb a kuchyňu, dlhokánsku chodbu a dve kúpeľne. Profesor sa mi na chvíľu stratil, ale videl som, že Askervillovi trčal chvost z izby na konci chodby. Šiel som za nimi.
„Toto môže by? vaše kráľovstvo,“ rozhodil rukou po priestore.
Bola najmenšia zo všetkých, zmestila sa tam len jedna posteľ, skriňa, stôl, stolička a kreslo. Keď si Askerville ľahol doprostred, nedalo sa tam vôbec chodi?. Ale načo, izby sa predsa neprenajímajú na prechádzanie.
„Je úžasná,“ povedal som a sám som si v duchu vynadal za to slovo úžasný. Neviem, čo mi chodilo stále po rozume to debilné babské adjektívum.
Profesor otvoril skriňu a ja som strnul, „Stredoveké rukopisy, snáď vás to nebude vyrušova?.“
„Môžem si da? veci inde,“ mykol som plecami.
„To som nechcel poveda?,“ otvoril aj druhé dvere na nej. Za nimi bola prázdna. „Len tu nebude tak veľa úložného priestoru. A .. niektorí by sa tu s tými rukopismi báli.“
„Skôr sa oni budú bá? mňa. Že ich budem ohmatáva?. V noci vyrušova?, keď sa na ne budem díva?.“
„Hohohó,“ zasmial sa profesor, fakt, neklamem, smial sa presne tak a ten smiech sa k nemu vôbec nehodil, znel ako rehot opitého námorného kapitána. „Pokojne si ich prezrite, chlapče. Všetky sú po latinsky.“
„Niečo možno zvládnem,“ pred očami sa mi vynoril obraz nášho latinára, ktorý bol ten najväčší pohoďák na škole a neby? môjho deda, nič z toho krásneho jazyka by ma nenaučil.
„Tak sa uložte a príďte si da? čaj. Porozprávate mi o sebe,“ profesor sa usmial a ladne za sebou zatvoril dvere.
Chvíľu som bezradne stál a pozeral na svojho bastarda. Prekročil som ho a podišiel k oknu. Už sa zotmelo a jediné, čo som videl bol kus chodníka pod lampou, na ktorú padali konáre stromu vedľa nej. Sadol som si na parapet. „Tak čo?“
Askerville zdvihol hlavu, pohol chvostom a už už chcel niečo poveda?, keď som si priložil ukazovák na pery. „Ani muk. Tu psy nehovoria. Jasné? Ak chceš by? so mnou, musíš by? celý čas ticho.“
Vedel som, čo chce na to poveda? a tak som ho predbehol. „Nie, ani v izbe.Buď rád, že máme kde spa?.“ Zoskočil som z parapetu. „Ideme na čaj. A správaj sa slušne, nezabudni láskavo.“
Pobozkal som ho na čelo a vyšiel z izby. Askerville ma ticho nasledoval. Bolo príjemné na chvíľu si oddýchnu? od jeho štipľavého podpichovania, ktorým ma dennodenne častoval doma. Askerville bol dedov pes, bol o štyristotrinás? rokov starší ako ja a tak si myslel, že ma môže neustále poúča?. Ale tu, v ľudskom svete, som mal navrch konečne ja. A plánoval som si to dokonale vychutna?.
Profesor sedel v kuchyni. Na stole pred ním stála obrovská kanvica čaju, dva hrnčeky, cukor a mlieko.
„Poď,“ kývol na mňa rukou. „Čaj už je uvarený.“
Sadol som si oproti nemu. Veľmi pohodlné kreslo. Človek by v ňom vedel strávi? hodiny.
„Mlieko?“
Zaváhal som. „Nikdy som to neskúšal.“
„Milý Daimon, si v Londýne a neda? si čaj s mliekom je ako nevidie? Turnerovho psa v Národnej galérii.“
„Skúsim,“ pritakal som a sledoval, ako mi profesor do obrovskej šálky s čajom leje mlieko. Čierny čaj sa zmenil na krémový. Prisunul ku mne cukor a ja som si ho pre istotu výdatne osladil.
„Nie je to zlé,“ musel som pripusti?.
Odpil som si znova. „Tak nejako si predstavujem tsampu.“
„Tsampa býva slaná. Povedz mi niečo o sebe.“
„O sebe,“ zopakoval som v snahe získa? nejaký ten čas, „Čo o sebe? Vychovával ma dedo, ktorý pred šiestimi rokmi zomrel. Na strednej som vyhral blbú cenu. Na slávnostnom odovzávaní som do toho pohára naš?al. A zdrhol som. Potom som sa vrátil. Potom mi zomrel dedo. Rodičia sa zrazu zobudili a premontovali mi život, zakázali ís? na školu, ktorú som si vybral a poslali k psychológovi. V poslednom ročníku, dva mesiace pred titulom som z univerzity odišiel. A tak som tu.“
„Za čo cenu?“ spýtal sa profesor.
„Obrazy. Nikdy by ma nenapadlo, že tú cenu dostanem. Tie obrazy boli proti nej.“
Okolo očí sa mu zjavili vrásky úsmevu. „Zákon prírody. Pravda a spravodlivos?.“
Prepadol ma des, že som padol do rúk samotného diabla. Nikto iný sa dovnútra mysle nasilu dosta? nevie.
„Pravda je prírodný zákon?“ zašepkal som.
„Aj filozofia má svoj prírodný zákon.“
„Pravda je prírodný zákon,“ opakoval som šokovane.
Chytil svoj pohárik čaju a štrngol ním o môj.
„Čo budeš robi? v Londýne?“ zmenil profesor z ničoho nič tému.
„Skúsim si nájs? prácu. A podnájom.“
„Budem rád, ak tu zostaneš. Aspoň mám konečne psa,“ pozrel na Askervilla a ja som tŕpol, že sa ten bastard prezradí, pretože sa zdvihol a podišiel k profesorovi. „Zdá sa, že mi rozumie,“ usmial sa Dobrotka a poškrabkal ho výdatne za ušami. Askerville natočil hlavu a ľavým okom na mňa ví?azoslávne zaškúlil. „Pokojne ho môžete necháva? tu, keď si nájdete prácu.“ Povedal profesor.
„Uhm,“ bolo jediné, na čo som sa zmohol. Askerville na mňa vyplazil jazyk. Pohrozil som mu päs?ou pod stolom.
„Viete, akú prácu?“
Nadýchol som sa. Sám som nevedel, čo vlastne budem robi?. Nunquam retrorsum, bolo jediné, čo mi znelo v hlave stále dokola.
„Netuším. Niekde v bare?“
„V bare,“ zopakoval profesor. „Ak máte tak rád knihy, určite viete písa?, nie? Mám priateľa v najlepších novinách, možno by vás zobrali, čo vy na to?“
Bol som v rozpakoch. Po pár hodinách v Londýne som mal strechu nad hlavou a tento muž mi dokonca ponúkal, že mi nájde prácu.
„To.. ja..,“ zamotal som sa v slovách, „vidíte, ani hovori? neviem poriadne. Nieto ešte písa?.“
„Dáko vám neverím,“ profesor sa pobavene na mňa pozrel.
„No dobre, niečo som skúšal, aj som založil raz časopis, aj vyhral dvakrát po sebe cenu za najlepší univerzitný časopis, aj som mal nejaké básne, aj poviedky, ale keď prestali v novinách za básne plati?, prestal som to tam posiela?..bolo to fakt dos? peňazí, za pár riadkov takmer sto libier..“
„Zajtra pôjdete so mnou. Predstavím vás tomu môjmu priateľovi,“ profesor sa spokojne zdvihol a ja som nemotorne vstal tiež. „Ak sa mu budete páči?, možno vám dovolia chodi? tam aj so psom. Je to veľmi slobodomyseľná redakcia.“
„Neviem, ako by som vám poďakoval.“
„Neďakuj. Možno ti budem ďakova? ja. Dobrú noc.“ Zhasol centrálne svetlo a zmizol.
Pozrel som na svoj nedopitý čaj, zobral hrnčeky a odložil ich do umývadla. Po chvíli váhania som ich umyl. Nijako inak som sa mu v tejto chvíli nemohol odvďači?.


Profesorov priateľ bol jeho bývalý študent. Vysoký zarastený bradatý muž, niečo okolo štyridsiatky. Freesh pritom na svoj vek vôbec nevyzeral, neustále klopil oči a s kýmkoľvek sa rozprával, pozeral všade možne inde, len nie konkrétnej osobe do očí. Väčšinou hľadel dole na zem, ale jeho obľúbené miesto bol aj ľavý horný roh. Šéfredaktorom novín sa stal, ako som neskôr zistil, hlavne kvôli zásluhám jeho otca, ktorý bol mimoriadne politicky aktívny a pomáhal disidentom z komunistických krajín zača? v anglicku odznova alebo vydáva? samizdaty. Samotný mladý Freesh nemal žiadne také zásluhy, ak opominieme to, že robil otcovi šoféra a asi trikrát prepašoval vo svojom aute samizdaty do Prahy. Vysoký, štíhly, nosil tenisky a pohodlné športové nohavice a voľné tričká a vyzeral v pohode, ale jeho oči boli vyhasnuté a bez radosti. Nebavilo ho to. Aspoň nie tak ako jeho zástupkyňu Sue, za ktorou ma priviedol.
„Nemáme teraz žiadne voľné miesto redaktora,“ povedala Sue na našom prvom stretnutí, keď sme sa po zoznámení ocitli v jej kancelárii.
Profesor sa odporúčal a Freesh sa zavrel u seba. Sue sedela na stoličke a ja som postával a uvažoval, či sa jej mám spýta? na tie antidepresíva, ktoré vraj každý deň berie, aby nemala depresie, ako som sa dočítal v starých novinách u profesora.
„V poriadku,“ povedal som čo najmilšie. Rozhodol som sa by? chvíľu dobrý už len kvôli profesorovi. „Vezmem hocičo. Kopec spisovateľov začínalo na chodbách alebo ako poslíčkovia.“ Vážne, toto zo mňa vypadlo a ja sám sa sa na chvíľu zarazil, že čo to trepem, aký som ja len spisovateľ.
Nereagovala. Možno nemala páru o čom hovorím. Bolo to jednoduché dievča. Dos? pri tele, obrovské prsia si zvykla vždy vyloži? na stôl a my sme sa potom na poradách nemohli nepozera?, keď sa o ne oprela a zopäla ruky, akoby sa chcela k nim pomodli?.
„Takže by ste mohli robi? za minimálnu mzdu, dva mesiace a ak sa potom uvoľní nejaké miesto redaktora, a vy sa osvedčíte, zostanete,“ pokračovala, ale potom si na niečo spomenula. „Ale ak by ste mali záujem, máme vlastne voľné jedno miesto v bulvárnej prílohe, za viac peňazí, samozrejme.“
„Bulvár v žiadnom prípade nie,“ okamžite som odmietol. „To určite nechcem robi?.“ Tak a je to tu, ja idiot, pomyslel som si, ale nevedel som sa zastavi?. Každá normálna ľudská aj neľudská duša by so mnou okamžite vyrazila dvere. Mladý kretén, bez praxe a ešte si bude určova? pravidlá. A aby toho nebolo dops?, dodal som: „Najradšej by som robil na vnútorných záležitostiach.“
Chvíľu bola ticho, potom si posunula okuliare na nose a spýtala sa: „Kedy môžete zača??“
„Aj hneď,“ roztiahol som ruky. „Som voľný.“
„Poďte so mnou.“
Redakcia bola továreň s desiatkami stolov, kde sa tlačila zhruba stovka ľudí, oddelení len tridsa?centimetrovými prepážkami. Kráčal som za Sue, ktorú všetci placho a so strachom zdravili. Zdalo sa mi to zvláštne, nemali by? novinári, a ešte v najlepšom národnom denníku drzí, draví ľudia, ktorí sa ničoho neboja, majú na všetko vlastný názor a vedia, čo a prečo robia?
Zastali sme pri skupine stolov, ktorá sa odlišovala od ostatných len tabuľkou na jednom z nich. Vnútorná politika. Sue ukázala na zastrčený stôl pri uličke, so starým počítačom a zaprášeným telefónom.
„Tu je vaše miesto. Ak sa osvedčíte, dostanete lepší. Vstupnú kartičku a minidisk dostanete u Freeshovej sekretárky. Tam nahlásite aj číslo vášho účtu.“ Pozrela na hodinky. „O dvadsa? minút bude porada. Máme ju každý deň o desiatej. Vašim šéfom bude Stairs.“
A odplávala.
Sadol som si na stoličku a milo sa usmial na ľudí okolo. Nikto nereagoval.
Ranné porady v malej miestnosti za oválnym stolom. Zmestilo sa tam akurát tých pätnás? redaktorov aj so mnou. Tešil som sa, akú búrku zažijem, totálnu búrku tých najlepších mozgov a ja budem pri tom, fakt som sa tešil, poviem vám. Za vrchstolom sedel Freesh, vedľa neho Sue, ktorá si priebežne vykladala a skladala svoje prsia na stôl, vedľa nej vedúci vydania a potom Stairs. Videl som ho prvý krát a musím poveda?, že to bol sympa?ák. Vyzeral ako malý zlatý chlapec, s ktorým sa chce každý pri torte odfoti?, vždy slušne oblečený v svetríku a košeli, s jasnými modrými opčami a nevinnou tvárou, na ktorej, napriek tomu, že mal takmer štyridsa?, nebola ani jedna vráska.
Redaktori si ponalievali čaj, Freesh prehodil slovo so Sue o gramatickej chybe v dnešnom vydaní a Stairs začal.
„Takže, Gabika urobí dnes poradu ministrov k rozpočtu. Pandora je na raňajkách s imnistrom zdravotníctva, možno z toho niečo bude. Prichard sa pozrie na zápchy, ktoré sa robia v meste kvôli výstavbe diaľnice. Audrey urobí výpočet dôchodkov vzhľadom na zvyšovanie cien na budúci rok. Oman by skúsil, či nám nepovie niečo ten nový prokurátor. Pavol pôjde do snemovne. Ostatní budú sledova? agentúry. A ja.. ja ešte neviem. Uvidíme, čo sa cez deň vyskytne.“
Všetci klopili oči a miešali si lyžičkami čaj. Kým Stairs hovoril, Sue si zapisovala, aby sa potom mohla niektorých redaktorov spýta?, ako chcú tú ktorú tému spracova?. Celé to bolo strnulé, každý akoby sa bál poveda? vlastný názor a ja som bol snáď jediný, kto sa díval Freeshovi a Sue a ostatným priamo do očí.
„Čo s tým?“ pozrela Sue na Freesha, keď skončila výsluch redaktorov.
„Nič z toho nie je na otvárák na prvú stranu.“
„Hm,“ Freesh búchal perom po zápisníku, kde si počas porady kreslil. „Možno kapitalisti budú ma? niečo. Uvidíme. Máme ešte niečo?“ na chvíľu zdvihol zrak a preletel pohľadom miestno?. Každý mlčal. Keď zavrel svoj zošit na znak, že porada sa skončila, Gabika sa nesmelo ozvala.
„No, ja som rozmýšľala, či by som nemohla urobi? premiéra.“
„Premiéra? A čo s ním?“ pozrel na ňu Freesh.
„No, rozhovor. Už dva mesiace čakám, že mi dá interview.“
„Premiéra v našich novinách nechceme, to predsa vieš. Keď niečo pokazí, potom,“ povedal Freesh a zdvihol sa.
Porada skončila.
Sklamane som odložil svoj hrnček čaju a vyšiel za ostatnými ako posledný. Všetci už sedeli za svojimi stolmi a nikto nevyzeral, že by mal chu? sa so mnou o čomkoľvek zhovára?. Zašiel som za Stairsom.
„Dobrý,“ pozdravil som. „ja som tu nový a .. v živote som nerobil v novinách.“
„Písa? vieš?“ pozrel na mňa.
„Viem.“
„Tak si pozri agentúry a keď tam nájdeš niečo zaujímavé, choď za tým. Urob to.“ Stairs sa otočil ku mne chrbtom a rozhovor skončil.
Agentúry okrem mňa sledovali traja ďalší novinári a vďaka tomu, že sa nikto s nikým nebavil, často sme spravili rovnakú správu dvaja alebo aj všetci, a keďže uverejni? sa mohla len jedna verzia, práca ostatných bola zbytočná.
Časom som sa prestal spolieha? na to, že niečo nájdem vďaka agentúram a začal som sám hľada? témy, stal som sa redakčným detektívom, ktorého nikto nepoveril úlohou, ale keď už som niečo po pár dňoch pátrania, pretože nikto mi samozrejme k veciam, na ktoré som prišiel, nechcel da? informácie, keď už som teda niečo po pár dňoch napísal a malo to aj hlavu aj pätu a mal som to overené z viacerých zdrojov, pretože to bola jediná rada, ktorú mi dal Stairs, a teda kry? si chrbát a všetko si minimálne z dvoch nezávislých zdrojov overi?, bola to vec, ktorú žiadne iné noviny nemali a všetci to od nás brali. Nemal som články každý deň, aj keď niekedy mi prischlo ís? na tlačovku a nastrči? tam diskman, čo bola tá najjednoduchšia vec na svete, potom stačilo prepísa? to a zozbiera? zopár názorov iných strán a mali ste robotu za deň hotovú a mne to trvalo sakramentsky krátko, niečo také zosmoli?, obvykle som bol už o druhej hotový, zatiaľčo iní tam tvrdli do večera a až tesne pred uzávierkou s kvapkami potu na čele odovdzávali články.
Porady boli každý deň tie isté, bojazliví ustráchaní redaktori pili čaj, báli sa o svoje miesto, a málokedy povedali vlastný názor, a vlastne na to, aby sa tam udržali, to ani nemuseli, stačila len dobrá štylistika a trocha komunikačných schopností, ale vlastne čo to repem, ani to nebolo třeba, lebo napríklad baba, ktorá mala na starosti mediálnu politiku bola dysgrafička, čo znamenalo, že nevedela napísa? jedno slovo správne a tak musel editor denne po nej celé články doslova prepísa?, či napísa? odznova, ale vidíte, bola tam a bola obľúbená, lebo držala hubu a krok tak ako sa to robí vo všetkých firmách a noviny sú nakoniec tiež len firma.
Netrvalo ani dva týždne, keď mi došlo, že toto nie je práca pre mňa a môj názor nezmenila ani Freeshova pochvala „písa? vieš fakt dobre“, ani fakt, že som to bol ja, kto každé ráno prichádzal na poradách s témami, ktoré ďalej spracovávali iní redaktori.
Časom som ale už len sedel a čítal si agentúrne správy a dúfal, že narazím na niečo, ale akoby sa práve teraz nič také, čo som potreboval, nedialo, a ja som už z toho začínal by? nervózny, bola vo mne činná sopka, hlboko vnútri a vedel som, že je len otázka času, kedy vybuchne a zasype lávou všetko okolo, a pripravoval som sa na tú chvíľu a hrozne som si želal, aby ten výbuch zasiahol tých pravých. Askerville ticho sedával v redakcii pri mojich nohách, nikomu to nevadilo, len disgrafička raz poznamenala:
„Musím ti poveda?, že som alergická na psov.“
„Fajn,“ s ľadovým kľudom som zareagoval, „tak sa pres?ahujem inde.“
Nemal som problém sedie? hocikde, s čím asi nepočítala a preto pokračovala: „Ale podľa mňa by sa do práce so psom vôbec nemalo chodi?.“
Na to som už fakt nemal čo poveda?, a tak som sa jej len mlčky pozrel do očí, čo nevydržala a otočila sa k svojmu stolu.


A potom, zrovna v ten deň, keď som si myslel, že táto ženská s jej alergiou bola posledná kvapka, prišla Pilar, aby ma tam ešte chvíľu udržala.