5.
Dom pri mori bol naozaj pri mori.
Presne tak, ako si ho Morgan predstavovala.
Auto zapadlo do piesku, dvere sa otvorili, Morgan zoskočila dole a rýchlo sa uhla, pretože Artúr už nedočkavo kňučal a bol by na ňu kľudne aj skočil, tak sa ponáhľal k moru, ktoré cítil už kilometre pred tým, ako dorazili do mestečka.
Salvador vystúpil posledný. Narazil si na hlavu šiltovku, aby mu slnko nesvietilo do očí a mohol si lepšie pozrie? dom, ktorý zatiaľ vyzeral prázdny.
Obrovské okná odrážali slnko a prinútili Morgan urobi? si šiltovku z ruky. Hľadela cez prsty, ako sa more približuje k domu a zase vzďaľuje.
„More chce dom ukradnú? pre seba,” skonštatovala.
„To sa mu nepodarí. My svoj dom postrážime, však Artúr,” Salvador poškrabkal Artúra medzi ušami a on súhlasne pokýval chvostom.
Dom ticho stál a nevravel nič, ale bolo jasné, že to dlhé kamenné monštrum s obrovskými oknami a veľkou zastrešenou terasou a hojdačkou, sa moru dokáže ubráni? samo.
Pán Medový začal nosi? tašky z auta do domu.
„Poďme sa prejs?,” ukázal Salvador na pláž, ktorá tam ležala rozprestrená ako vlasy nejakej morskej panny, prázdna a voňavá.
Morgan mrkla na hojdačku, ale povedala si, že sa pohojdá potom a vykročila za Salvadorom.
Artúr si už máčal laby vo vode a ochutnával vlny. Boli slané a nechutili mu, ale stále ich oblizoval: nevedel pochopi?, že mu miznú pod papuľou a on ich nemôže chyti? ako loptu a prenies? inde.
„Čo hovoríš?” ukázal Salvador na more.
„Fajn,” pokrčila plecami Morgan.
„Fajn?” začudoval sa Salvador. „More je najlepšia vec na svete. Keby som sa ešte raz narodil, chcel by som by? žralok.”
„Zabíja? ryby?”
„Bol by som žralok vegetarián.”
„Tak to buď radšej medúza.”
Salvador sa zasmial.
„Žralok je rýchly a krásny a vyzerá ako torpédo. A stále sa usmieva.”
„Ja som raz videla v akváriu rybu so štyrmi očami. Dve sa pozerali nad hladinou a dve pod hladinou.”
„Ty si ale vieš vymýšľa?!”
„Fakt! Pozri,” Morgan si čupla a prstom do mokrého piesku rýchlo nakreslila rybu so štyrmi očami.


/ryba/

„Možno taká je,” pripustil Salvador. „Keď môžu by? lietajúce ryby..”
Morgan sa postavila. Čajky sa hádzali medzi vlny, aby niečo ulovili, kým sa úplne zotmie.
„Bol si tu aj minulé leto?”
„Nie. Otec to prenajal len tento rok.”
„Pozri,” ukázala zrazu Morgan na dom, ktorý sa skrýval za veľkým plotom. „Poďme sa tam pozrie?.”
Salvador zapískal na Artúra, ktorý sa stále márne snažil chyti? vlny, a zabočili k domu.




6.
Vyzeral úplne inak, ako ich prázdninový dom. Bol síce tiež kamenný, ale porastený viničom, vyzeral staro a zanedbane. Cez malú dierku v plote nakúkali dnu. Vchod do domu strážili dva obrovské platany, dve ryšavé mačky a dvaja kamenní levi.
„Vyzerá, že tam nikto nie je,” zašepkala Morgan.
„Uvidíme,” Salvador sa vystrel a vyskočil sa na murovaný plot. „Počkaj ma tu.”
„Idem s tebou,” Morgan nechcela len tak čaka?. Zasunula nohu do medzery v plote, kde chýbala tehla a vytiahla sa hore.
„Šikovná,” skonštatoval uznanlivo Salvador.
„Nie som padavka,” sebavedomo prehlásila Morgan a prvá zoskočila do záhrady.
„Zostaň,” Salvador pozrel prísne na Artúra, ktorý sedel pod plotom a kňučal.
Artúr nastražil uši, čo asi znamenalo, že pochopil.
Morgan sa krčila za stromom a pozerala k domu.
„Zbadala si niečo?”
„Nič,” pokrútila hlavou.
„Tak poďme.”
Salvador rýchlo prebehol k ďalšiemu stromu. Bolo to celkom ľahké, záhrada vyzerala ako obrovský les a dom bol dobrých 50 metrov od nich. Keď sa dostali k poslednému stromu pre domom, zarazili sa. Sprava, spoza rohu domu, sa ozýval akýsi praskot.
„Pssst,” priložil si Salvador ukazovák na pery a ešte viac sa prikrčil. Morgan ani nedýchala.
Spoza domu sa vynoril muž a vedľa neho…
„Artúr,” prekvapene pozreli na seba Morgan a Salvador.
Muž zdvihol ruku hore a Artúr si sadol.
Morgan stŕpla noha a musela si ju vystrie?. Zapraš?al pod ňou konár a muž pozrel smerom k nim. Nemohol ich vidie?. Zato Artúr ich zacítil a rozbehol sa k nim.
Zhodil Salvadora na zem a Morgan sa rozosmiala.
„No tak poďte,” zavolal na nich muž. „Ste prezradení!”
Salvador rozpačito vstal a oprašoval si nohavice.
Morgan sa postavila vedľa neho. „My… sme tu prvý krát a … nevedeli sme…”
„Nepočujem,” zakričal muž. „Poďte mi to poveda? sem!”
Artúr sa rozbehol k nemu a Morgan so Salvadorom ho pomaly nasledovali. Až keď prišli bližšie k mužovi všimli si, že sa usmieva. Bol vysoký, štíhly, mal krátke strapaté čierne vlasy a svetlú bradu a fúzy.
„Preliezli ste plot?” pozrel na nich, ale nehneval sa.
„Hej,” prikývol Salvador. „Ale psa sme nechali vonku.”
„Psa som pustil do záhrady ja,” vysvetlil muž, „pobiehal okolo domu akoby niekoho hľadal.”
Morgan vyčítavo pozrela na Artúra, ale ten sa tešil, že ich našiel.
„Hrali ste s ním skrývačku?”
„Niečo také,” Salvadorovi nebolo veľmi do reči. Hneval sa na Artúra, že ich prezradil.
„Na prázdninách?” pýtal sa muž ďalej.
Prikývli.
„Ak chcete, pokojne sa sem môžete chodi? hráva?. Je to jediná záhrada v okolí. A je čarovná.”
„Pch,” odfrkol Salvador.
„Neveríš?” muž na neho prekvapene pozrel. „Poď, niečo ti ukážem.”
Muž vykročil k jednému zo stromov, ktorý sa hrbil pod ?archou bielych kvetov.
„Pozri,” chytil opatrne medzi prsty voňavé lupene a Morgan k nim natiahla nos.
„Krásne voňajú.”
„To je čaro?” zamračil sa Salvador, „obyčajný kvet.”
„Aký obyčajný kvet. Čarovný. O pár dní sa premení na jablko.”
„Je tam toho,” mávol rukou Salvador.
„To je jedno z najväčších kúziel prírody. Nikto nie lepšie nevymyslel.”
„Rybu so štyrmi očami,” skočila mu do reči Morgan.
„To tiež.”
„Mňa také kúzla nezaujímajú. Obyčajný svet.” Salvador nezakrýval svoje sklamanie.
„Jasne, decká z mesta, pre nich je to obyčajný svet,” ozval sa zrazu hlas za ich chrbtom.
Morgan a Salvador sa otočili. Na schodoch pri kamenných levoch, ktoré strážili vchod do domu, sedel chlapec a nebojácne na nich pozeral. Dve ryšavé mačky ho tiež začuli, pomaly vstali a pobrali sa k nemu.
„Neviem, na čo chceš zase s nimi stráca? čas.”
„Tak to je môj syn Dinko,” dobrácky sa usmial muž.
„A to je môj otec, Timido,” v podobnom tóne povedal Dinko.
Usmiali sa na seba ako sprisahanci.
„Ja som Morgan. A toto je Salvador. Nie sme rodina, len kamaráti.”
„Aha,” zatiahol Dinko. Akoby ho vôbec nezaujímalo, kto sa prechádza po ich záhrade.
Zato pán Timido bol zvedavý:„Koľko máte rokov?”
„13,” hrdo odvetil Salvador. „Ona 11.”
„Dinko má 12. Zábavné.” Usmial sa pán Timido.
Salvadorovi sa to nezdalo zábavné ani za mak. Najradšej by zmizol a poobzeral si hoci aj dom, do ktorého sa nas?ahovali, len aby už nemusel odpoveda? na ďalšie otázky. Neznášal otázky. Sám ich mal príliš veľa.
„Ste tu s rodičmi?”
„S jeho mamou,” kývla Morgan hlavou smerom k Salvadorovi. „Ostatní prídu neskôr.”
„Hm, povedz jej, že ju pozývam na víno. Nech sa zastaví hocikedy, som stále doma.”
Pán Timido týmto považoval konverzáciu za ukončenú a vošiel do domu.
Morgan a Salvador mlčky hľadeli na Dinka, ktorému sa pri nohách hrali ryšavé mačky.
„Máte peknú záhradu,” snažila sa nadviaza? rozhovor Morgan a podišla pritom bližšie, aby mohla pohladi? mačky.
Nechali sa, jedna jej dokonca vyskočila na ruky a Morgan od prekvapenia spadla na zem.
„Tvoj ocko je vždy taký zvedavý?” pristúpil Salvador ku schodom a ledabolo pohladil jednu mačku za uchom.
Artúr sa postavil a zavrčal.
„Nežiarli!” ohriakol ho Salvador. „A zostaň!”
Artúr si poslušne ľahol a z diaľky hľadel na mačky. Najradšej by ich vyhnal hore na strom a sám sa nechal škrabka?, ale pán asi vie, čo robí a tak ho poslúchal.
„Hm,” zaznela odpoveď z Dinkových úst.
„Zato ty si jeho pravý opak, čo?” podpichol ho Salvador.
„A čo chceš vedie??”
„Čo ja viem… čo robí.”
„Kto? Môj otec?”
Salvador prikývol.
„Je filozof. Učí na vysokej. Ale teraz má prázdniny,” odpovedal Dinko.
„Filozof?” zopakovala Morgan. „Akože učí ľudí rozmýšľa??”
„Niečo také.” Dinko sa pozrel na Artúra. „Čo je to za psa?”
„Kríženec írskeho vlkodava s niečím obrovským.”
„Krásny.”
„To teda hej,” Salvador sebavedomo pískol na Artúra a ten sa s najväčším pôžitkom rozbehol k nemu, pričom nenápadne pozrel hrozne škaredo na ryšavé mačky, a to až tak, že tie sa hneď rozpŕchli každá na jeden platan a odtiaľ sledovali všetko, čo sa dialo ďalej.
„Prečo tvoj otec hovoril, že táto záhrada je čarovná?” spýtala sa Morgan.
„To by ste nepochopili,” kývol rukou Dinko.
„Jasne, decká z mesta nič nechápu,” zopakoval jeho slová Salvador. „Hlavne, že ty si z dediny.”
„Aj ja som z mesta. Povedal by som, že z toho istého, ako vy.”
„Z Dubrovnika?”
Dinko prikývol.
„Že som ?a tam nikdy nevidel,” prezeral si ho so záujmom a nedôverou Salvador.
„Ani ja som vás tam nikdy nevidel. A čo?”
„Stále si nepovedal, čo je na tejto záhrade čarovné,” Morgan sa nemienila necha? odbi?. „Teda, okrem kvetov, čo sa menia na jablká.” Zasmiala sa.
„To vám nesmiem poveda?,” zašepkal Dinko. Potom sa nahol k nim a ešte viac stíšil hlas. „Musíte vidie? sami.”
„Tak nám to ukáž,” takmer zakričal Salvador.
„Pšššt,” priložil si Dinko prst na pery, „ticho. Ešte ich zobudíš. Oni cez deň spia. Teda, nie všetci, ale spia.”
„Kto?” obzrela sa okolo seba Morgan, ale nikoho nevidela. Iba dve ryšavé mačky na nich hľadeli z platanov.
Dinko pokrútil hlavou. „Musíte prís? v noci. Najlepšie ešte dnes. Dnes bude dobrá noc.”
„Budeš tu?” spýtal sa ho Salvador.
„Počkám vás pri západnej bráne. Vedú k nej schody od mora. Nájdete ju ľahko – je to jediná brána, na ktorú svieti slnko, keď zapadá. Zelená s hrdzavou červenou kľučkou. Keď zapadne slnko, trikát zaklopte a ja vám otvorím.” vysvetľoval Dinko.
„Fajn,” povedal Salvador tak pevne, ako len vedel.
„Dobre,” prikývla Morgan a pozrela hore na slnko.
Nevyzeralo, že by sa mu chcelo dnes zapadnú?.
„Neklopte skôr, jasné?” zopakoval pre istotu Dinko a postavil sa. „Ukážem vám hlavný vchod. To je severný.”
„Koľko tu máte tých vchodov?” Salvador sa bál, aby niečo nepoplietol.
„Tri. Západný, ten viete, kde je. Severný, ten vám teraz ukážem a južný, od mora. Ten je kúsok od miesta, kde ste preliezli plot.”
Salvador kývol hlavou, akože rozumie, ale v hlave sa mu to začínalo plies?.
Luskol prstami, Artúr sa postavil a hrdo kráčal za ním.
Morgan si oprášila šaty, pozrela na mačky, či sú na svojom mieste a pre istotu ich pozdravila: „Ešte sa uvidíme!”
Vyšli zo severnej brány a ocitli sa na kopci, z ktorého mali celú pláž ako na dlani. Aj ich dom. Auto už bolo zaparkované a z komína sa dymilo.
„Chy? ho!” ukázal Salvador na dom a Artúr sa rozbehol dole kopcom, aby ho chytil.
Nezadalo sa mu síce, že by niekedy dom videl uteka?, ale napokon, ani vlny sa tu nedajú chyti? do papule, takže jeden pes nikdy nevie, hovoril si Artúr a rútil sa dole kopcom k domu.



7.
Bolo celkom ľahké predstiera?, že zaspali.
Pán Medový bol asi viac unavený, ako Salvador a Morgan, takže keď sa tí dvaja pred západom slnka opatrne vyštverali cez okno na verandu, už dávno spal a nič nepočul.
Artúr vyskočil za nimi a radostne štekol.
„Ticho!” chytil mu Salvador papuľu a výhražne pozrel Artúrovi do očí.
Artúr zakýval chvostom, akože rozumel a keď mal znova voľné ústa, oblizol Salvadorovi ruku.
„Potichu!” zopakoval Salvador a Artúr oblizol ruku aj Morgan, akože či rozumela, že má by? potichu.
Morgan rozumela. Čo najtichšie zišla dole schodmi na pláž a nedočkavo kráčala vpred. Salvador jej ledva stačil.
Západnú bránu nebolo vôbec ľahké nájs?. Skrytá medzi rozkvitnutými kríkami a stromami, tvárila sa, že tam vôbec nie je a Morgan a Salvador jej skoro naleteli.
Jediný Artúr sa nedal nachyta? a tvrdohlavo stál na jednom mieste, odkiaľ sa šírili nejaké zvuky, až kým k nemu Salvador nepodišiel.
„Artúr,” vyčítavo na neho pozrel a potiahol za obojok.
Artúr si miesto odpovede sadol.
„Poďme!” zavelil Salvador a otočil sa mu chrbtom, ale potom kútikom oka na neho znova pozrel. Pes sa ani nepohol.
„Čo je?” pribehla zadychčaná Morgan, ktorá už tretíkrát obehla celú západnú stranu, ale žiadnu bránu nenašla.
„Nič,” zamručal Salvador, pretože nechcel, aby videla, že ho vlastný pes neposlúcha.
Artúr sa zrazu postavil, zamával chvostom a stratil sa v kríkoch pred nimi.
„Kam išiel?” zvedavá Morgan zmizla za ním.
Salvador ticho čakal, keď sa ale ani jeden z nich nevracal, váhavo rozrhnul fialové kvety kríka a vykročil za nimi.
Pred ním sa otvoril tunel zo stromov, veľký presne na jedného človeka. Pomaly kráčal dopredu, opatrne našľapoval a obzeral sa stále za seba, akoby ho tie kríky mali pohlti?.
„Tu je to!” nejaká ruka ho schmatla a stiahla na bok do húš?avy.
Morgan. Opretá o zelené dvere s červenou kľučkou ví?azoslavne na neho hľadela.
„Našla som to!”
„Fajn,” nedal na sebe nič pozna?, ale vnútri ho to poriadne škrelo. Pozrel na oblohu, ktorá už bola takmer tmavá a skonštatoval:
„O pár minút zaklopeme.”
Oprel sa vedľa Morgan o dvere a zazeral na Artúra. Ten, akoby nič, ležal na zemi a obhrýzal palicu, ktorú ukoristil po ceste.
Keď slnko zasvietilo na západnú bránu, Salvador na ňu zaklopal.
Morgan zatajila dych.
Brána sa neotvárala.
Artúr zakňučal, nechal palicu na zemi a ňufákom sa obtrel Salvadorovi o nohavice.
Zaklopal ešte raz. Skôr, ako stihol odtiahnu? ruku, niečo zaškrípalo a brána zmizla. Za ňou bola hmla, ako pavučina sedela na každom strome v záhrade. Váhali.
„Je to Dinkova záhrada,” ľahostajne povedal Salvador a vošiel dnu.
Artúr ho nasledoval a za ním, po špičkách, akoby sa bála, že niekoho zobudí, Morgan.
Len čo boli všetci traja dnu, brána sa zatvorila. Nie, nezatvorila, zmizla. Jednoducho akoby tam ani nikdy nebola, na jej mieste stál strom, podobný platanom, s veľkými hnedými fazuľovitými strukami.
Jeden struk odpadol z konára a vznášal sa vo vzduchu.
„Satanov chlieb,” ozval sa nejaký hlas a Artúra tak myklo, že zhodil Morgan na zem.
Nejaká ruka ju pohladila po hlave. „Pozor! Nestalo sa ti nič?”
Morgan sa nezmohla na slovo a tak len pokrútila hlavou, že je v poriadku.
Z hmly vystúpila postava.
„Dinko?” opatrne sa spýtal Salvador.
„Dinko spí,” povedal hlas a zrazu bolo jasné, komu patrí.
„Pán Timido,” vydýchla s úľavou Morgan, postavila sa a podišla k nemu.
„Ochutnajte,” podával im pán Timido fazuľové struky, „volá sa to satanov chlieb. Robí sa z toho čokoláda.”
A na dôkaz si vložil jeden struk do úst.
Morgan nevedela, čo poveda? a tak si mlčky jeden satanov chlieb zobrala a ochutnala.
„Naozaj, čokoláda,” podala kúsok Salvadorovi.
Artúr ich sledoval lačným pohľadom.
„Viem, že ste sa mali s ním stretnú?. Nemohol prís?.”
Salvador mlčal, žmolil v ruke kúsok satanovho chleba a čakal, čo bude ďalej.
„Dinko nám chcel ukáza?, prečo je vaša záhrada čarovná,” nevydržala Morgan.
Salvador do nej buchol a ona, nechtiac, narazila do Artúra. Ten to pochopil tak, že konečne aj on dostane niečo pod zub a otvoril papuľu.
Pán Timido sa rozosmial.
„Čarovná, haha,” smial sa a nevedel presta?.
Morgan sa začervenala a Salvador začínal by? riadne nahnevaný, ako ich Dinko napálil.
V tej chvíli pán Timido zvážnel.
„Ako duch sme fantáziou v ríši tvarov, ktorá k nám pristupuje v našich výtvoroch,” povedal pomaly pán Timido a díval sa pritom hlboko do záhrady.
Salvador pozrel tým istým smerom a niečo ho tam muselo zauja?, pretože si prestal nohou kresli? a zopakoval:
„V ríši tvarov.”
„Presne tak,” pán Timido akoby sa zrazu prebudil, znova bol nabitý energiou a Morgan mala pocit, že by ňou dokázal postavi? celé mesto. „Svet je myšlienka. A v tom svete sú bytosti, ktoré k nám prichádzajú cez našu fantáziu. A tie bytosti…”
„..bývajú u vás v záhrade,” vyhŕkla Morgan.
„Svet fantázie. Poznám. Rozprávky.” Pohŕdavo mykol plecom Salvador.
„Najlepšie bude, ak sa na seba a na svet pozriete z nadhľadu,“ odvetil vážne pán Timido.
„Fajn, pôjdeme na Mesiac a odtiaľ sa pozrieme,“ uškrnul sa Salvador.
Morgan sa uchichtla. Aj jej to pripadalo smiešne.
„Myslel som, že ste veľkí. Ale vidím, že strácam čas s malými de?mi,“ povedal zrazu pán Timido. „Ukážem vám cestu von.“
„Pán Timido!“ zvolala Morgan. „Pán Timido, počkajte!“
Rozbehli sa za ním. Ako vždy, Artúr ich predbehol a žartovne na pána Timida štekol.
„Pán Timido!“ zadychčane ho dobehli a po?ahali za rukáv.
Zastavil sa a pozrel váhavo na nich.