1.
Morgan sedela pri okne a pozerala von.
Čakala, kedy začne sneži?.
Každý rok takto presedela celé dni, kým ju otec nezahnal spa?.
Tento rok ale sneh nie a nie prís?.
K susedovmu domu sa blížilo auto. Morgan zadržala dych, pomyslela si, že je to možno moderný Ježiško, ktorý chodí na aute, dnes má predsa už každý auto, a keby ju počul dýcha?, nevystúpil by.
Dvere na aute sa otvorili a vykukla z nich hlava.
Ježiškov posol, zašepkala Morgan.
Spomenula si, ako jej starká rozprávala, že Ježiškov posol má blonďavé kučeravé vlásky a vyzerá ako anjelik.
Presne tak vyzeral chlapec, ktorý vystupoval z auta.
Ježiško, volala Morgan do tmy a doširoka otvorila oči, aby ho videla.
Musel predsa vystúpi? hneď za svojím poslom. Pozerala ako posol zatvoril auto a vošiel do susedovho domu. Na ulici teraz stálo tmavé opustené auto. Nikto už z neho nevystupoval.
„Morgan!“ ozvalo sa na chodbe. „Morgan, poď prosím ?a ku mne!“
Naposledy pozrela na ulicu a potom vybehla z izby.
„Morgan, práve mi volal pán Medový, pozýva nás na návštevu.“
„Prišiel k nemu Ježiško?“ dychtivo sa spýtala Morgan.
„Už sa nevieš dočka?, čo? Vianoce sú predsa zajtra, zabudla si?“
Morgan spustila ramená: „Hm.“
„No, choď sa obliec?. A vezmi pre Artúra tú kos?.“



2.
Pán Medový a jeho žena bývali vo vedľajšom dome len krátko. Morgan vedela, že sú z nejakej inej krajiny, ale nebolo to na nich vidie?. Chvíľu uvažovala, že vlastne na ľuďoch nie je vidie? ani to, z ktorého sú mesta alebo ulice, potom ju však prevalcoval Artúr.
Artúr bol najväčší pes akého kedy Morgan videla. Pripomínal skôr koňa ako psa.
Veľa ľudí sa ho bálo a keby im niekto povedal, že Artúr je dobrák, čo by ani snehovej vločke neublížil, neverili by ani za mak.
To Artúra samozrejme veľmi tešilo. Neuveriteľne rád naháňal cyklistov po ulici. Naschvál bežal pomaly, pretože keby chcel, predbehol by bicykel tisíckrát rýchlejšie. No ale keby cyklista naháňal Artúra, už by to nebolo také zábavné.
Teraz sa Artúr zameral na Morgan. V sekunde bola celá oslintaná, keď sa zo všetkých síl snažila čo najrýchlejšie vybra? z tašky kos?, ktorú mu priniesla.
Kos? sa však nejako zamotala, Artúr nevydržal čaka? a schmatol prvé, čo mu prišlo do papule – ukradol Morgan prívesok, ktorý od nepamäti nosila na krku.
Bola to žltá drevená hviezdička, ktorú jej raz priniesla mama.
A skôr ako sa spamätala, bežal Artúr aj so svojou koris?ou hore schodmi.
Morgan sa nesmelo otočila na otecka, ale ten si nič nevšimol, ďalej sa rozprával s pánom Medovým a smial sa. Pani Medová nalievala do pohárov víno. Nikto z nich si nevšimol, že Artúr je zlodej a ukradol jej prívesok.
Morgan pozrela hore na poschodie, kam Artúr s príveskom utiekol a vybrala sa za ním.
Opatrne našľapovala po schodoch a o chvíľu bola hore.
Po Artúrovi ani stopy.
Na konci chodby boli pootvorené dvere.
Morgan sa obzrela, či ju niekto nevidí a potom po špičkách, zadržiavajúc dych, priblížila sa k dverám a opatrne nazrela do izby.
Nevidela nič. Zostala teda ticho stá? za dverami. Uvažovala, či má zaklopa? a vojs?, alebo sa má radšej vráti? dole bez prívesku.
„No poď ďalej, nestoj tam!“ ozval sa zrazu akýsi hlas.
Morgan zmeravela na mieste.
„Neboj sa, ja nehryziem. Artúr, otvor dvere!“
V škáre dverí sa zjavila obrovská Artúrova hlava.
Schmatol Morgan za rukáv a vtiahol ju dnu.
V izbe bolo príjemne teplo. Keď si zvykla na slabé svetlo z lampy čo stála na stole, zrazu ho uvidela.
V kresle pri okne sedel Ježiškov posol a držal v ruke jej prívesok.




3.
Na chvíľu zažmúrila oči a pozorne si ho prezerala.
„Ty nie si jeho posol,” vydýchla o chvíľu sklamane.
„Kto?” nezorumel chlapec.
Morgan vážne podišla k nemu a dotkla sa jeho vlasov.
„Ježiškov posol má kučeravé blond vlasy. Ty máš ryšavé. A rovné.”
Prstom mu brnkla po nose. „A máš aj pehy.”
Chlapec sa zasmial.
„Ani by som nechcel by? ježiškov posol. Je to najnudnejší chalan, akého som kedy poznal.”
„Nehovor mi, že ho poznáš.” Morgan ustúpila o krok dozadu a nedôverčivo si ho pozerala.
„To nehovorím. Nemal som čas sa s ním zoznámi?.”
„Ja zas nemám čas, aby som ho strácala s niekým, kto klame. Prišla som si len pre prívesok.”
Morgan zaškúlila na hviezdičku, ktorú chlapec stále držal v rukách.
„Toto?” chlapec rozhojdal prívesok na prste a začal ním toči? vo vzduchu.
„Daj mi ho!” Morgan natiahla ruku, ale chlapec rýchlo schoval prívesok za chrbát.
„Až keď odvoláš to, že som klamár.”
„To neodvolám. Najskôr musíš ty odvola?, že si ježiškov posol. Alebo dokáza?.”
„Nemusím nič dokazova?. Na,” chlapec sa postavil, podal jej hviezdičku a otvoril dvere. „Môžeš ís?.”
Ale Morgan sa nechcelo odís?. Bola zvedavá. A chýbali jej kamaráti zo školy. Všetci odišli na prázdniny a nemala sa teraz s kým hra?.
„Máš pehy aj na ruke?” spýtala sa.
Chlapec sa začervenal.
„Čo ?a do toho?”
„Pozri, ja mám,” rozopla si Morgan rukáv košele a vyhrnula ho hore. Na ruke jej svietili drobné bodky.
Chlapec sa zasmial. „Namaľované!”
„Ale krásne!” zanovito povedala Morgan. „Ukáž ty!”
Chlapec zaváhal, ale napokon si tiež rozopol gombík na rukáve košele a ukázal ruku.
„Jeeej,” vydýchla nadšene Morgan. „Tie sú krásne.”
Chlapec nevedel, či si nerobí srandu, ale potom hrdo povedal: „A mám aj na ramenách. Aj na nohách. Všade.”
„Híííí,” Morgan si zakryla ústa rukou, aby zakryla prekvapenie. „Tak predsa!”
„Čo predsa?” chlapec bol v pomykove.
Artúr sa nepokojne zavrtel na mieste a zafunel. Položil si hlavu na labky a pozeral na nich.
„Tak predsa si to ty!”
„Kto? Ty si sa zbláznila!” Chlapec k nej pristúpil a položil ruku na jej čelo. „Nemáš horúčku?”
Morgan mu chytila ruku a hľadela na pehy.
„Raz, príde posol, a ten ti ukáže cestu za mnou.”
„O čom hovoríš?”
Morgan si sadla na dlážku a položila svoju malú ruku na obrovskú Artúrovu hlavu.
„Ale nikomu to nepovieš!”
Chlapec si sadol k nej. „Nikomu.”
„Prisaháš?”
„Prisahám.”
Morgan si vzdychla. „Toto sú prvé vianoce, čo moja starká nebude doma. Odišla. Ale nakreslila mi do diára obrázok.”
Morgan zobrala hviezdu a buchla ňou o zem. Hviezdička sa na boku otvorila a Morgan z nej vybrala poskladaný papierik.
Bolo tam nakreslené toto:


/pehy-hviezdy-obloha/

Raz, príde posol a ukáže ti cestu za mnou.

Chlapec stále neveriacky hľadel na papierik. Morgan ho zobrala a priložila mu ho k ruke. Hviezdičky na oblohe presne sedeli s jeho pehami na ruke.
„Už rozumieš?”
Chlapec chytil Artúra za obojok a dal mu z neho dole malé púzdro. Tiež v ňom bol papierik, zatočený do valca. A keď ho rozbalil, bolo na ňom presne to isté:

/pehy-hviezdy-obloha/

Raz, príde posol a ukáže ti cestu za mnou.



„Fíííí,” zhíkla Morgan a podržala obidva papieriky pri sebe.
„Ty si stretol moju starkú?”
„Nie. Dal mi to môj brat.”
„Som z toho jeleň,” nezorumela Morgan. „Tvoj brat odišiel?”
„Hej. Mesiac pred tým, než sme sa sem nas?ahovali. Naši si mysleli, že to tak bude lepšie.”
„Hm,” poškriabala sa vo vlasoch a porovnávala papieriky. Boli celkom rovnaké.
„Zvláštne,” poznamenal chlapec.
„Veľmi zvláštne,” súhlasila Morgan a radšej rýchlo schovala obrázok znova do prívesku. „Tak ja idem.”
„Ahoj,” pozdravil chlapec a ani sa pri tom nepohol z miesta.
Artúr zdvihol hlavu a nahlas zívol.
„Uáááá,” zívla mu Morgan na pozdrav a vyšla z izby.
O chvíľu sa ale jej zvedavá hlava prestrčila cez pootvorené dvere.
„Ja som Morgan. A ty?”
„Salvador.”
„Čau Salvador!” pozdravila ešte raz nahlas Morgan a zavrela dvere.



4.
To sa stalo v zime.
Rodičia Salvadora a otecko Morgan sa odvtedy veľmi spriatelili, takisto ako sa spriatelili Morgan a Salvador. A, samozrejme, Artúr.
A tak, keď sa Salvador a Morgan dozvedeli, že pôjdu spolu na prázdniny k moru, do prázdninového domu, ktorý prenajal pán Medový, celá ulica počula ich radostný pokrik. Aj Artúr sa tešil. Predstava, že strávi celé leto pri mori na teplom piesku, kde bude môc? vyhrabáva? krabov a naháňa? vlny ho tak potešila, že nevedel zastavi? svoj mávajúci rozveselený chvost.
„Artúr, no tak Artúr,” okrikoval ho pán Medový, keď jedno sobotné letné ráno nakladal do auta kufre a Artúr ich svojou obrovskou papuľou neustále ovoniaval a oslintával.
„Nechaj ho, musí predsa zisti?, či sme mu zabalili piškóty,” bránil ho Salvador.
„Zabalil som mu všetko.”
„Aj loptu?”
„Loptu mu kúpime pri mori,” pán Medový naložil poslednú tašku a zabuchol kufor.
„A môžeme ís?. Máte všetko?” pozrel na Morgan, ktorá doteraz ticho pozerala, ako tašky a kufre miznú v obrovskom aute
„Ešte sa rozlúčim s ockom.” Zdvihla sa Morgan a vybehla do domu za ockom.
„Morgan!” schytil ju do náručia a podržal ju vo výške pred očami. „Tešíš sa?”
Morgan zaškúlila na Salvadora a Artúra. Sedeli v aute a hľadeli na nich cez zelené sklo.
Rýchlo prikývla hlavou. „Veľmi. Ale keď ti bude smutno, zostanem s tebou. Budeš tu sám.”
„Nebudem sám. Bude tu pán Medový. Užijeme si chlapské prázdniny. A potom prídeme za vami.”
„A pani Medová?”
„Príde zajtra, dnes je v ešte v práci. Zostane s vami celé leto.”
„Uhm,” chápavo kývla hlavou Morgan.
Artúr sa v aute rozštekal na okoloidúceho cyklistu a celé auto rozhojdal.
„Už musím ís?.”
Ocko zložil Morgan na zem: „Tak o dva týždne som tam, platí?”
„Platí!” stisla mu Morgan ruku a ucítila vo svojej dlani nejaký malý studený predmet.
„Píš?alka,” povedal ocko, „kedykoľvek ma budeš potrebova?, zapískaj, a ja prídem.”
Morgan sa usmiala a prižmúrila oči. „Tajomstvo,” šibalsky zašepkala.
„Tajomstvo. Tak bež,” ocko sa postavil a pozrel na auto, kde ju už nedočkavo čakal Salvador, Artúr a pán Medový.
Morgan stisla v ruke striebornú píš?alku a nastúpila do obrovského auta, ktoré ju prehltlo ako veľryba.
Pán Medový naštartoval a všetci sa rútili v ústrety prázdninám, na ktoré nikdy nezabudnú.
Ale o tom Morgan ani Salvador zatiaľ nič netušili.