VESMIRNA DETEKTIVKA :: Remember, remember, the velvet November


node:	VESMIRNA DETEKTIVKA
template:	3
parent:	TIGEREE
owner:	tigeree
viewed by:
created:	24.02.2009 - 07:34:40
updated:	24.02.2009 - 07:58:21

cwbe coordinatez:
101
63532
1054481
1676850
4536915

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

kleine.nana	0
vezir	0
Ulotrich	0
havrancek	0
lily of the ...	0
@OMs	0
lubomier.sk	0
huno	0
soonic	0
Dunablanca	1
spiralKAT	4
dudel	4
mrkrm	4
neon	4

VESMIRNA DETEKTIVKA PRE DETI

pracovny nazov: AKO SA VARI TMA

plan: kniha, potom animovany celovecerny film

logline: AKO SA VARI TMA JE TAJOMSTVO, A TAJOMSTVO ZNAMENA PROBLEM

.)

Dinko, 11 rocny chlapec, je na prazdninach u deda, byvaleho riaditela astronomickeho ustavu NASA. Jedneho dna vsak jeho dedo zmizne a spolu s nim aj cele mestecko a Dinkova sestra ... nehovoriac o tom, ze v NASA zacnu miznut ponozky ...

000001010006353201054481016768500453691504639089

1.

Vojsť do domu a zažnúť svetlo je tá najjednoduchšia vec na svete.
Stačí položiť ruku na vypínač, šťuknúť a je to.

Dinko hodil tašku do kresla na verande a začal z nej loviť kľúč.
Bolo desať hodín večer, na ulici poblikávali lampy, odniekiaľ sa vynorila čierna mačka a mesiac svietil ako bláznivý, ale Dinko si to nevšímal. Mal odreté kolená a natrhnuté tričko, pod pazuchou držal vyfučanú futbalovú loptu a mračil sa: zvonil a nikto neotváral. Nikdy nemal rád, keď ho namiesto teplej večere čakal prázdny opustený dom.

2.

Po dlhej úzkej zle osvetlenej chodbe, ktorá pripomínala ľadový tunel, sa pohybovali tri dlhé tene. Nehlučne sa kĺzali po stenách a otvárali jedny dvere za druhými.
Nikde však nenašli, čo hľadali, a tak pokračovali ďalej, bez jediného slova či povzdychu. Na zemi po nich zostávala čierna čmuha, zatiaľčo ich oranžovo modré oči svietili v šere ako reflektory.
Na konci chodby svetielkovali belasé dvere.
Upierali na ne pohľady, akoby ich chceli otvoriť bez jediného dotyku.
Napokon jeden z nich zaklopal.
Dvere sa pootvorili. Len trocha, trošička, aby sa dal cez ne prestrčiť prst. Opatrne do nich buchli rukou a otvorili dokorán.
Za dverami bola presne taká istá chodba, ako tá, po ktorej sem prišli. Akoby stáli pred obrovským zrkadlom.
Rozpačite pozreli jeden na druhého, potom pozreli na jednu chodbu, na druhú chodbu a na dvere, ktoré ich oddeľovali, a netušili, čo ďalej.
Z ničoho nič sa však chodba začala skracovať, približovala sa k nim ako deľová guľa a jeden z nich sa tak zľakol, že dvere rýchlo zabuchol.
Chvíľu načúvali, čo sa za dverami deje.
Nedialo sa nič.
Otvorili.
Vzduch za dverami sa vlnil ako záves. Chodba bola preč.
Jeden z nich pichol do priestoru a tmou prenikol lúč svetla.
Ten najodvážnejší z nich chytil lúč a potiahol zaň.
Niečo zazvonilo, priestor sa rozvlnil ako vodná hladina a pred nimi sa objavila miestnosť v tvare polmesiaca s vysokým stropom a presklenou stenou, pred ktorou stál obrovský drevený stôl.
Dlážka pod nimi sa pohla a oni sa pomaly viezli smerom k nemu, fascinovaní výhľadom z okna.
“Sme na najvyššom poschodí Empire State Building,” ozval sa z ničoho nič hlas z kresla. “New York, hlavné mesto Zeme, ako niektorí radi hovoria. Žlté taxíky, rozkvitnuté stromy v Central Parku a psy. A ľudia, samozrejme. Myslím, že ste o nich už počuli.”
Tri tiene fascinovane hľadeli dole, keď sa obraz pohol ako kaleidoskop, akoby bol vystavaný z malých kamienkov a plynule sa premenil na pohľad na celú planétu Zem. Celá miestnosť sa záhadne presídlila na obežnú dráhu Zeme a pomaly okolo nej krúžila.
“Sme tu ako sme sa dohodli,” povedal jeden z tieňov nesmelo.
“Nie ste,” napomenul ho prísne hlas. “Meškáte desať sekúnd.”
Trojica si vymenila rozpačité pohľady.
“Ale dnes budem veľkorysý, pretože dúfam, že mi prinášate dobré správy.”
“Tie najlepšie,” povedal jeden z nich a siahol do vrecka, ale druhý ho zastavil.
“Najskôr ale musíme vedieť, že naša dohoda platí.”
“Moje slovo platí vždy,” chladne povedal hlas. “Mojím slovom môžete pokojne platiť na druhej strane vesmíru. Myslel som, že to viete.”
“Samozrejme. O hodnote vášho slova nikto nepochybuje. Predsa len,…”
Muž v kresle luskol prstami a na stole sa objavil malý sklený pohárik s akousi čiernou masou vnútri.
Podišli k stolu a jeden po druhom, do pohára nazreli.
“V poriadku.”
Jeden z nich siahol do vrecka a otvoril dlaň. Ležal na nej pokrčený kockovaný papierik.
Muž v kresle sa pomaly otočil. S napätím čakali, že ho konečne uvidia, ale jeho tvár mu zakrývala zelená kapucňa, spod ktorej vyčnievali len bledé prísne pery a hranatá brada.
“Hm,” povedal. “Ste si istí, že TOTO je vec, pre ktorú som vás tam poslal?”
“Rovnica. Chceli ste rovnicu, priniesli sme rovnicu.”
Papierik sa skotúľal z dlane na stôl a muž si ho zvedavo obzeral.
“Napokon, prečo nie,” nahol sa a začal ho pomaly rozbaľovať. “Niektoré rovnice bývajú mimoriadne jednoduché. Povedal by som, triválne. Ako Newtonov zákon. Čakajú v krajine rovníc kým niekto nepríde a nevezme si ich ako zrelé ovocie. Málokto sa však do tej krajiny odváži ísť a ešte menej šťastlivcov tam niečo aj nájde, hoci strávia celý život medzi číslami. Ešteže existujú skratky ako je táto.”
Muž rozbalil papierik a uprene a dlho sa díval na čísla pokreslené čiernym atramentom uprostred zeleného štvorca. Jeho pery sa roztiahli do úsmevu, ale potom sa úsmev skrivil.
Zobral pohárik zo stola a vopchal si ho do vrecka.
“Tá vec patrí nám,” povedal jeden z návštevníkov nahnevane. “Svoju časť obchodu sme splnili. Mohli by ste dodržať svoje slovo a dať nám, čo nám patrí.”
“Skutočne?” muž sa nahol a oprel sa lakťami o stôl.
“Rovnica za zaváranú čiernu dieru, taká bola dohoda.”
“Rovnica za čiernu dieru,” zopakoval muž veľmi pomaly. “Ale aká rovnica?! Rovnica personálneho fabrikátora! Nič iné som od vás nechcel, len aby ste mi priniesli rovnicu personálneho fabrikátora, ktorá je v kancelárii na stole!”
“TOTO bolo v kancelárii na stole,” bránili sa návštevníci.
“Ak si dobre pamätám, vravel som vám o malom čiernom zošite, v ktorom by tá rovnica mala byť. Máte ho?”
“Ten zošit bol nanič. Taľafatky. Boli tam len čarbanice a nejaké hrozne dlhé čísla a obrázky. Keď ste rozprávali o rovniciach, hovorili ste o ich jednoduchej kráse... Toto je najjednoduchšia rovnica, akú sme tam našli. Musí to byť ona.”
Muž zovrel rukami operadlo stoličky. “Čarbanice.” Nadýchol sa, vydýchol.
“Mysleli sme, že teraz, keď máte toto…, “ ozval sa nesmelo jeden.
“Toto,” muž sa rozosmial divokým smiechom a otočil papierik smerom k nim, aby si ho mohli dobre pozrieť.
Na papieriku bolo:

/picture/

“Vy nemáte čo myslieť! To nie je vaša úloha vo vesmíre!” zahrmel a zo stropu spadlo trocha omietky.
Prestrašene pozreli na seba. Jeden z nich sa rozkašľal.
“Prineste mi ten zošit!”

3.

Dinkovi sa konečne podarilo odomknúť.
Nahnevane odkopol topánky a hmatkal rukou po stene, pretože si ani za svet nevedel zapamätať, kde je vypínač. Bol by odprisahal, že sa vypínač po stene naschvál pohybuje, ako elektrická medúza, aby ho nahneval, pretože to nebolo po prvýkrát, čo ho nevedel nájsť.
„Ktovie, prečo sa to volá vypínač, keď idem svetlo zapnúť,“ stihol si ešte pomyslieť, keď sa ozvalo: „Nezažínaj!“

000001010006353201054481016768500453691504540865

Kto to vydá?

00000101000635320105448101676850045369150454086504542342

Slovart or Chicken House or Chronicle Books... zavisi, ako predam prava .)

0000010100063532010544810167685004536915045408650454234204547085

predstav si to...hviezda jedna...s pánom Slovartom sa dobre poznám...vzdy ide s témou podla americkeho vzoru.
sa ho spytam, ako kupil...

000001010006353201054481016768500453691504540865045423420454708504554321

este nekupil .)
este som nepredala
editujem akurat, brusim diamant do dokonalosti .)

00000101000635320105448101676850045369150454086504542342045470850455432104557484

zrejme ale kupi...monentalne viem co ho zaujima...toto mu mozem v decembri poradit.
píš teda rychlo.))

0000010100063532010544810167685004536915045408650454234204547085045543210455748404559586

preco v decembri? .)

000001010006353201054481016768500453691504540865045423420454708504554321045574840455958604560584

lebo vtedy sa stretavame ZVaK SR pri pohari vina v caffe Barrique.

00000101000635320105448101676850045369150454086504542342045470850455432104557484045595860456058404562282

tak dufam, ze v decembri 09 to uz nejaku chvilu bude na trhu ako vianocny darcek pre deti .)
ono je to totiz uz napisane, pekne cele v sk aj anglictine, len editujem troska posledne veci .)

0000010100063532010544810167685004536915045408650454234204547085045543210455748404559586045605840456228204562575

tak daj konkurencnu ponuku do mailu, ked uz to je teda pre deti...som myslel, ze to je pre dospelych komiks s mudrymi obrazkami.

000001010006353201054481016768500453691504539170

btw, obrazok kreslil JONATHAN NRODRIGUEZ
http://www.myspace.com/jrodrig2

bude knihu ilustrovat zrejme .))

000001010006353201054481016768500453691504536916

1.

Vojsť do izby a zažnúť svetlo je tá najjednoduchšia vec na svete.
Aj keď je človek doma sám, všade je tma, a nepočuť vôbec nič, len kroky na parketách, aj vtedy sa to dá. Stačí položiť ruku na vypínač, šťuknúť a je to.
Dinko hodil tašku do kresla na verande a začal z nej loviť kľúč.
Bolo desať hodín večer, na ulici poblikávali lampy, zdiaľky sa ozývalo štekanie psov a mesiac svietil ako bláznivý, ale Dinko si to nevšímal. Mal odreté kolená a natrhnuté tričko, pod pazuchou držal vyfučanú futbalovú loptu a mračil sa - namiesto teplej večere, ktorú si celou cestou domov z ihriska predstavoval, ho čakal prázdny opustený dom.
Nahnevane odomkol a rukou hmatkal po stene, pretože si ani za svet nevedel zapamätať, kde je vypínač. Bol by odprisahal, že sa vypínač po stene naschvál pohybuje, ako elektrická medúza, aby ho nahneval, pretože to nebolo po prvýkrát, čo ho nevedel nájsť.
„Ktovie, prečo sa to volá vypínač, keď idem svetlo zapnúť,“ stihol si ešte pomyslieť, keď sa ozvalo: „Nezažínaj!“
Dinko zamrzol.
„Joža?“ spýtal sa neisto a znova položil ruku na vypínač.
Dúfal, že je to ona, a že sa každú chvíľu ozve jej smiech. Jozefína, jeho o päť rokov staršia sestra, si z neho rada takto strieľala, ak zrovna nebola v garáži a nehrala na gitare, alebo nečítala knižky na hojdačke v záhrade. Čo bolo takmer nonstop.
Dinko mal radšej komixy ako knižky a pokiaľ ide o gitary, tie mu boli už úplne ukradnuté. Dalo by sa dokonca povedať, že mal plné zuby všetkého, čo súviselo s hudbou. Po prvé: spieval hrozne falošne a po druhé, práve kvôli hudbe musel celé prázdniny trčať na dedine, zatiaľčo jeho rodičia cestovali s kapelou po festivaloch.
Vnútri v dome niečo buchlo a Dinko si uvedomil, že stojí ako tĺk v tmavom dome a rozmýšľa nad hlúposťami, zatiaľčo sa Joža na ňom smeje. Ruka mu znova skĺzla po vypínači.
„Nerob to,“ ozval sa hlas.
Dinkovi prebehli po chrbte zimomriavky. Toto veru nebola jeho sestra. Na chvíľu dokonca zapochyboval, či to bol vôbec ľudský hlas. Chcel zakričať a privolať pomoc, chcel zapnúť svetlo a postaviť sa tomu hlasu zoči voči, ale napokon sa rozhodol, že radšej nenápadne, ticho, vlastne čo najtichšie, zmizne na chodbe. V takej tme ho predsa nikto nemôže vidieť.
„Máte tu peknú tmu,“ povedal hlas, akoby mu čítal myšlienky. „Dobrá práca.“
„Hm,“ zmohol sa Dinko na chabú odpoveď a začal počítať, koľko krokov treba spraviť, aby sa dostal k vchodovým dverám.
„Aj tvoje komiksy sú dobré,“ dodal hlas a Dinko počul obracanie stránok. „Huff a Buff, ten sa mi páči najviac. Asi by som mal zasmiať, nie? Tak to vy, ľudia, predsa robíte.“
´Ak rýchlo zažnem a utečiem´, začal rozmýšľať Dinko, ale nič nevymyslel, pretože hlas sa znova ozval.
„Tvoj dedo priveľa rozpráva,“ zachrchľal a nebolo v ňom ani stopy po smiechu. „A to nie je dobre.“
Dinka prehltol a snažil sa predstierať, že je na podobných návštevníkov zvyknutý. Počul o kadejakých srandičkách, čo dedovi vyviedli žiaci, ktorí nedostal známku, akú chceli. Videl v astronomickom ústave dedových kolegov, čo sa so záhadným úsmevom pohybovali po chodbách, blázni so špeciálnym zmyslom pre humor. Celý deň premlčia a potom sa vlámu do cudzieho domu na šálku čaju, pretože zabudnú, kde bývajú a nechtiac tak strašia všetky deti v dome. Vlastne, už nie deti, opravil sa Dinko v duchu, keď si uvedomil, koľko má rokov.
A možno by ešte chvíľu premýšľal, ale vtom sa jeho komiksový zošit vzniesol do vzduchu a vyletel von oknom a v tej istej sekunde to už Dinko nevydržal a ako gáfor zmizol na chodbu a utekal do hvezdárne.
Dlhé točité schody nahlas vŕzgali, keď ich bral po dvoch.
„Dedo!“ Dinko zabúchal na dvere. „Dedo, to som ja, otvor!“
Márne.
Dvere zostali zatvorené.

2.

Hvezdáreň bola očividne prázdna. V garáži tiež nikto nebol.
Ani len Jozefína neposedávala v záhrade.
Dinkovi bilo srdce ako bláznivé.
Nikde nikoho.
Dedov dom bol niekoľko míľ od NASA, v Half Moon Bay, na samote, ktorú rušili len lietadlá z malého letiska dole v údolí. Sídlilo v ňom radarové stredisko pre americké letectvo, až kým sa z nejakého dôvodu letci nerozhodli odsťahovať niekoľko míľ ďalej na sever, bližšie k San Franciscu. Bol to krásny biely dom na útese, pod ktorým sa rozprestierala tajná pláž - dalo sa na ňu dostať len krížom trávnatý kopec, ak ste teda vedeli, že tam nejaká pláž je. Domáci to vedeli všetci, a vedeli to aj niektorí surferi, čo milovali nebezpečné divoké vlny, Mavericks. Biela zaguľatená veža zostala bez radaru, ale dedo do nej umiestnil ďalekohľad, dokonale zakrytý pred zvedavými očami, a pristavil k nej tehlovú knižnicu. Kašľať na zemetrasenie, hovorieval, ak má dom spadnúť, tak spadne, či je papierový alebo tehlový, čím vždy nahneval každého, kto mal poctivý kalifornský dreveno-preglejkový dom, aké sa tu stavali desiatky rokov.
Dedo na dom nedal dopustiť: bolo tu krásne vidno hviezdy, mohol sa s rukami za chrbtom prechádzať po pláži, a keď potreboval ísť do knižnice, Stanfordská univerzita bola za rohom. Najradšej však trávil svoj čas vo hvezdárni, kde mal počítač, pracovný stôl, vždy prázdnu chladničku, ďalekohľad a steny obložené knihami.
Dinko si kľakol a kľúčovou dierkou nazrel do domu.
Po chvíli pootvoril dvere a bleskovo zapol svetlo.
Ticho. Žiaden hlas, ani pohyb.
Pre istotu ešte chvíľu postál na chodbe, ale potom čo najrýchlejšie prešiel do obývačky a zapol televízor. Nemal chuť na ďalšie konverzácie s neznámymi votrelcami či cudzie zvuky. Možno sa mu to všetko len zdalo.
Spomenul si na svoj komix a tak vstal a po špičkách prešiel do svojej izby.
Zošit bol naozaj preč.
Dinko schmatol zo stola tenisovú loptu, prebehol do obývačky, sadol si k televízoru, pridal hlas a nahnevane hodil loptu o stenu.
A ešte raz.
A potom znova.
Mohol si to dovoliť, dom bol stále prázdny, hoci bola už takmer polnoc. Napadlo mu, že by mohol niekomu zavolať, ale hneď tú myšlienku zamietol. Čo by im asi tak povedal? Že je doma sám a je tu hrozná tma?
Zasmial sa sám na sebe.
Lopta monotónne búchala o zem.
Za oknom šumel oceán a Dinkovi sa začali zatvárať oči, keď vtom tenisák buchol o roh stola a vyletel z izby.
Nie, nesmiem spať. Počkám, kým príde dedo alebo Jozefína, povedal si, zdvihol sa z kresla a vyšiel na chodbu pohľadať loptu.
Zdalo sa mu, že je tam nejaká zima, a že má mokré ponožky. Prekvapene sklonil hlavu a pozrel na zem. Dlážka bola pod vodou.
Dinko zovrel ruky do pästí a zaťal zuby. Vrátil sa do obývačky, zobral do ruky telefón a po špičkách prešiel chodbou.
Zdalo sa, že voda tiekla z kúpeľne.
Oprel sa plecom o dvere a opatrne do nich buchol.
Srdce mu bilo ako bláznivé. Z kúpeľne sa vyvalila para. Sprcha bola pustená, vaňa do polovice plná.
Na dne ležalo niečo tmavomodré.
Dinko prehltol, rozsvietil a vošiel dnu. Rýchlymi pohybmi zatvoril kohútiky.
Modrá vec boli plavky. Obyčajné plavky.
Dinko sa nechtiac uškrnul a položil telefón na zem.
Bol sa tu snáď zlodej okúpať? V dedových plavkách? Odrhnul záves, nazrel pod vaňu a pre istotu aj do malej skrinky. Nikde nikoho. Pokrčil plecami, vypustil vaňu, zavesil plavky na vešiak, zobral vedro s handrou a pobral sa utrieť dlážku.

3.

Keď bol so všetkým hotový, sadol si v kuchyni za stôl a na rádiu na poličke naladil svoju obľúbenú stanicu. Vedľa v obývačke ešte stále hral televízor, ale Dinkovi to nestačilo: nechcel počuť žiadne ticho. Alebo tečúcu vodu. Nechcel počut vôbec nič, chcel len, aby niekto prišiel domov a on mohol ísť pokojne do svojej izby a poriadne sa vyspať.
Rádio zachrčalo a preladilo sa inam.
Dinko natiahol ruku, stlačil gombík a znova našiel pesničku, ktorú počúval.
Rádio sa po pol minúte znova preladilo inam.
Skúšal to znova a znova, ale márne, márne držal gombík, rádio sa prelaďovalo hore dole, až sa ustálilo na stanici s klasickou hudbou.
Dinko vytiahol šnúru zo zástrčky.
Rádio hralo tvrdohlavo tú istú pesničku.
Dinko z neho vybral baterky.
Rádio neprestávalo.
Dinko otvoril šuplík na stole a prehrabával sa medzi starými príbormi, perami a rôznymi papierikmi v nádeji, že nájde skrutkovač, keď zazvonil telefón.
Dinko sa k nemu rozbehol.
„Áno?“ zdvihol nedočkavo slúchadlo.
„A ty čo tam robíš?“ ozval sa hlas na druhej strane telefónu.
„Kto je tam?“ spýtal sa Dinko. „Dedo?“
„Haló, počujeme sa?“
„Počujeme, ale kto volá? To si ty dedo?“
Hlas v slúchadle povedal: „Ja, ...“ a potom zmĺkol.
Dinko treskol telefónnym slúchadlom a skúsil zavolať rodičom.
Telefón bol hluchý. Žiaden signál.
Dinko sa rozhodol vypadnúť. Schmatol topánky, ale nedokázal sa obuť. Hľadel na topánku v ruke a jednoducho sa nedokázal obuť. Na jednej topánke bol totižto namaľovaný padák. Na druhej lietadlo. Bol by odprisahal na svoje najobľúbenejšie plniace pero, že keď prišiel domov, jediná vec na topánkach bola škvára z ihriska.
A čo ak, napadlo mu, čo ak sa mi to sníva. Všetko sa mi len sníva. Možno som len námesačný, nič viac v tom nie je. Zaškvŕkalo mu v bruchu.
Alebo hladný, opravil sa.
Položil topánky na zem, vrátil sa do kuchyne, vytiahol mlieko a spravil si veľké kakao a chlieb s maslom. Tak mu to zvykla robievať babka. Kakao pred spaním a chlieb s maslom a medom. Na upokojenie. Na dobré sny.
Počkal, kým sa zohreje mlieko.
Nabral si plnú lyžičku cukru, ale nestihol si ju nasypať do kakaa, pretože stôl sa zakýval a cukor sa rozsypal na obrus.
Dinko zhlboka vzdychol a zízal na cukor. Mal chuť vzdať sa kakaa, ale to by znamenalo to isté, ako pripustiť, že sa bojí tmy.
A tak teda natiahol ruku a nabral ďalšiu lyžičku plnú cukru.
Na chodbe niečo šuchlo.
Potom niekde niečo duplo.
V kúpeľni znova začala tiecť voda.
Dinko sa rozbehol do kúpeľne, akoby sa tam niekto topil.
Plavky boli opäť vo vani.
Vzdychol, vrátil sa do kuchyne, nasypal do hrnčeka cukor, vypil kakao a zakričal do tmy: „Aby si vedela, vôbec to nie je vtipné!“
Ticho.
„Viem, že si to ty!“ zakričal Dinko ešte raz. „Ja ti to vrátim!“
Obul si počarbané topánky, zamkol dvere a vybehol von. Mal v pláne zobrať bicykel, odviezť sa do najbližšej dediny, zavolať rodičom z prvého domu, kde majú normálny telefón a poriadne na sestru nažalovať.

4.

Bol to jednoduchý plán, ale nefungoval. Half Moon Bay, mestečko, ktoré sa normálne rozprestieralo dole pod útesom, nebolo tam, kde malo byť. Strom, pri ktorom sa odbočovalo do ľava, bol síce na svojom mieste, ale keď odbočil do ľava a bicykloval po prašnej ceste asi desať minút, mesta nikde. Nebola tam ani len tabuľa, ani jediný dom.
Dinko sa vrátil k stromu, uistil sa, že naozaj odbočil do ľava, pre istotu pozrel na svoju ľavú ruku a odbočil ešte raz, presne podľa nej, ale nepomohlo. Stále bola pred ním len prašná cesta a po ďalších minútach bicyklovania sa znova ocitol pri tom istom strome. Pre istotu teda odbočil do prava. Niektorým smerom predsa musia byť dáki ľudia.
Tentoraz trvalo len päť minút, kým sa znova ocitol pri tom istom strome.
Zastal pod ním a pozeral okolo seba. K mesiacu sa hrnuli mraky. Možno som len unavený, mal som predsa na večeru len kakao a jeden chlieb. Normálne mávam aspoň päť rožkov.
Dinko sa otočil a bicykloval čo najrýchlejšie k domu, akoby sa bál, že zmizne aj ten, aj so všetkými rožkami, čo v ňom boli.
Dom bol stále na svojom mieste. Dole v zálive upokojujúco šumeli vlny.
„Dedo?“ zakričal Dinko, ale ozvali sa len cvrčky. „Joža?“ zavolal aj na sestru a potom sa opravil a volal na ňu menom, ktoré mala rada: „Jozefína? Jozefína!“

00000101000635320105448101676850045369150453691604538882

paradne! (:
kedy bude pokracovanie?

00000101000635320105448101676850045369150453691604538631

nebudem kriticky, celkom sa mi to pacilo. a v piatej kapitole uz dinkovi prestane pisat ten trip?

0000010100063532010544810167685004536915045369160453863104538733

este len zacne .)

000001010006353201054481016768500453691504536916045386310453873304562593

a koľko ročné deti to majú teda čítať?